Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7CdoPr/14/2025 Identifikačné číslo spisu: 1316213361 Dátum vydania rozhodnutia: 31.03.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Valentová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 39

Občianskeho zákonníka, ale aj preto, že (b) takéto uznesenie malo povahu správneho aktu sui generis, ktorým sa kreovala vôľa obce/mestskej časti, teda právoplatné zrušenie takéhoto uznesenia súčasne spôsobilo počiatočnú absenciu skutočnej vôle obce/mestskej časti uzatvoriť takúto pracovnú zmluvu, teda takáto pracovná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom aj podľa § 1 ods.

§ 37ods.

1 Občianskeho zákonníka, ale aj preto, že (c) výkon dohodnutej práce sa ukázal byť od právoplatného zrušenia predmetného uznesenia, že tento je od počiatku nemožný, a teda že takáto pracovná zmluva je absolútne neplatná aj podľa § 1 ods.

§ 37ods.

2 Občianskeho zákonníka. Princíp prezumpcie správnosti správnych rozhodnutí má v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít povahu vyvrátiteľnej právnej domnienky (praesumptio iuris tantum), o tom, že treba na konkrétny správny akt bezpodmienečne nazerať ako na akt správny, ktorý je bez právnych vád, ak nedošlo k jeho zrušeniu. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax, a to rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/61/2016, z

2. 2018, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Stk/7/2021, z
5. Pri vyvrátiteľných domnienkach vo všeobecnosti platí, že sa pokladajú za existujúce, pokiaľ sa nepreukáže opak. Pri vyvrátiteľnej domnienke akou je prezumpcia správnosti správnych rozhodnutí je tak takýmto dôkazom opaku, teda dôkazom nesprávnosti/nezákonnosti/vád príslušného individuálneho správneho aktu až jeho právoplatné zrušenie. V záujme právnej istoty a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv je možnosť takéhoto zrušenia obmedzená zákonnými lehotami. Na zrušené administratívne rozhodnutie sa tak musí nahliadať, ako keby toto od počiatku neexistovalo. Musí sa teda obnoviť stav z obdobia pred takýmto zrušeným administratívnym rozhodnutím. Poukázala pritom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 106/2022, z
8. Právoplatne zrušené uznesenie o zvolení miestneho kontrolóra malo navyše povahu správneho aktu sui generis, ktorým sa súčasne totiž tiež kreovala vôľa obce/mestskej časti, teda právoplatné zrušenie takéhoto uznesenia nevyhnutne súčasne spôsobilo počiatočnú absenciu skutočnej vôle obce/mestskej časti uzatvoriť takúto pracovnú zmluvu, teda takáto pracovná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom aj podľa § 1 ods.

§ 37ods.

1 Občianskeho zákonníka. Poukázala na rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn.: 1Obo/1/2015 z 17. 02. 2016. K nesprávnemu právnemu posúdeniu zániku pracovného pomeru na základe § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. uviedla, že odvolací súd nesprávne právne posúdil, že nedošlo k zániku pracovného pomeru žalobkyne podľa § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb,, keďže tam uvedená právna norma sa údajne vzťahuje výlučne iba na prípady zániku výkonu funkcie hlavného/miestneho kontrolóra podľa § 18a ods. 8 zákona č. 369/1990 Zb. Podľa žalovanej správne právne posúdenie spočíva v tom, že keby aj pracovná zmluva bola platne uzatvorená, čo nebola, a keby aj vznikol pracovný pomer, čo nevznikol, tak takýto pracovný pomer by aj tak zanikol ešte pred vyhotovením listu žalovanej z 08. 06. 2016 (údajné okamžitého skončenia pracovného pomeru, hoci vôbec nemalo ísť o právny úkon), a to aj podľa § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb., pričom tam uvedená právna norma sa má vykladať široko tak, aby zamedzila trvanie takéhoto pracovného pomeru bez trvania výkonu funkcie hlavného/miestneho kontrolóra. Podľa žalovanej odvolací súd nesprávne právne posúdil aj to, že údajne vôbec nedošlo k zániku pracovného pomeru v rozhodnom čase. Odvolací súd nesprávne právne posúdil, že vôbec nedošlo k zániku pracovného pomeru žalobkyne, keďže údajne jediným právne akceptovateľným spôsobom zániku pracovnej zmluvy v danom prípade by údajne bola jej výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm.

1. d)Zákonníka práce. Žalovaná je naopak toho právneho názoru, že správne, keby aj pracovná zmluva bola platne uzatvorená, čo nebola, a keby aj vznikol pracovný pomer, čo nevznikol, tak takýto pracovný pomer by aj tak zanikol ešte pred vyhotovením listu žalovaného z 08. júna 2016 (údajné okamžitého skončenia pracovného pomeru, hoci vôbec nemalo ísť o právny úkon), a to nielen podľa § 18a ods. 11 zákona o obecnom zriadení, ale aj práve z dôvodu podľa § 71 Zákonníka práce pre uplynutie doby, na ktorú tento bol uzatvorený, keďže tento bol uzatvorený na dobu určitú: „Pracovný pomer je dohodnutý na dobu: určitú do zániku funkcie najneskôr do 09. 03. 2020.", pričom v spore nebolo sporným, že došlo k zániku funkcie žalobkyne v zmysle tohto dojednania, čiže k uplynutiu dojednanej doby. V príslušnej (neplatnej) pracovnej zmluve totiž bolo dohodnuté, že „Pracovný pomer je dohodnutý na dobu: určitú do zániku funkcie najneskôr do 09. 03. 2020", pričom v súdnom spore nebolo sporným, že došlo k zániku funkcie žalobkyne v zmysle tohto dojednania. Žalovaná tiež uviedla, že napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení právnej povahy listu žalovaného žalobkyni z 08. júna 2016. Odvolací súd nesprávne právne posúdil, že údajne list žalovanej žalobkyni z 08. 06. 2016 je údajne právnym úkonom a údajne ide o neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru, a to údajne preto, že odvolací súd dospel k (nesprávnemu) právnemu záveru, že údajne „aj napriek zrušeniu uznesenia miestneho zastupiteľstva o voľbe žalobkyne do funkcie kontrolóra tu je stále existencia platnej pracovnej zmluvy, je potom možné oznámenie zaslané žalobkyni žalovanou zo dňa 08. 06. 2016 vyhodnotiť ako úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru". Žalovaná je naopak toho právneho názoru, že správne list žalovanej žalobkyni z 08. júna 2016 vôbec nemal povahu právneho úkonu, pričom vôbec nešlo o právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, ani nešlo o okamžité skončenie pracovného pomeru. Nebolo sporné, že žalovaná je neustále v dobrej viere v tom, že pracovná zmluva uzatvorená so žalobkyňou aspoň zanikla okamihom právoplatnosti zrušenia uznesenia miestneho zastupiteľstva o jej zvolení, a to či už podľa § 18a ods. 11 Zákonníka práce alebo podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 71 Zákonníka práce. Žalovaná v čase vyhotovenia takéhoto listu ani len nepočítala s takou možnosťou, že by vôbec mohol trvať takýto pracovný pomer, a teda jej vôľa nemohla smerovať k ukončeniu takého pracovného pomeru, o ktorom bola presvedčená, že predsa aspoň zanikol, a na tom nemôže meniť nič ani následné iné (nesprávne) právne posúdenie zo strany odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku. Keďže neexistuje žalobkyňou v žalobnom návrhu tvrdené okamžité skončenie pracovného pomeru, nemôže ísť ani o určovací žalobný návrh podľa § 137 písm.
2. d)CSP v spojení s § 77 a nasl. Zákonníka práce, a už vôbec nemohlo byť určené, že takéto neexistujúce okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. 8. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej navrhla, aby dovolací súd dovolanie ako nedôvodné zamietol alebo ako neprípustné odmietol. Uviedla, že žalovaná nielenže nerešpektuje rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré právoplatne rozhodli, že skončenie pracovného pomeru u žalobkyni bolo neplatné, ale nerešpektuje ani platné právo. Žiadala priznať aj trovy dovolacieho konania. 9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné. Dovolanie podľa § 420 písm.
3. f)CSP 10. V danom prípade žalovaná vyvodila prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm.
4. f)CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
5. f)CSP sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 13. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdeným vadám zmätočnosti (bod 3.1). 14. Žalovaná vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
6. f)CSP tým, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal podstatnými námietkami o zániku pracovného pomeru uplynutím doby a svojvôľu resp. arbitrárnosť pri výklade obsahu viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu. 15. Podľa žalovanej napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, pretože neobsahuje riadne odôvodnenie, z ktorého by vyplývalo, že sa odvolací súd účinne zaoberal aj argumentmi žalovanej uvedenými napríklad vo vyjadrení žalovanej z 27. mája 2024, ale najmä v podaní žalovanej zo 17. októbra 2024, ktoré mali podstatný význam pre rozhodnutie. Konkrétne žalovaná uvádza, že v napadnutom rozsudku sa nenachádza žiadne odôvodnenie, ktorým by sa odvolací súd zaoberal významnou a opakovanou námietkou žalovanej spočívajúcou v tom, že aj keby žalobkyňa preukázala uzatvorenie platnej pracovnej zmluvy a platný vznik pracovného pomeru, čo sa nestalo, tak predmetný pracovný pomer by aj tak zanikol dňa 07. 06. 2016, teda ešte pred uskutočnením listu žalovanej z 08. 06. 2016, a to podľa § 71 ZP pre uplynutie doby, na ktorú tento bol uzatvorený. V príslušnej (neplatnej) pracovnej zmluve totiž bolo dohodnuté, že „Pracovný pomer je dohodnutý na dobu určitú: určitú do zániku funkcie najneskôr do 09. 03. 2020", pričom v spore nebolo sporným, že došlo k zániku funkcie žalobkyne v zmysle tohto dojednania. Žalovaná preto namietala aj tým, že teda aj z tohto dôvodu pracovný pomer so žalobkyňou zanikol už dňa 07. 06. 2016, a tak na daný určovací žalobný návrh ani v jeho takejto časti nemožno použiť § 137 písm.
7. d)CSP, ale do úvahy prichádza iba použitie § 137 písm.
8. c)CSP, ktorého podmienka procesnej prípustnosti, naliehavý právny záujem, nie je daný, a teda žaloba žalobkyne sa má v celom rozsahu zamietnuť. Nemožno predsa skúmať údajnú neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 77 a nasl. Zákonníka práce, keď sa má týkať údajného úkonu, ktorý bol nesporne až po uplynutí dohodnutej doby trvania pracovného pomeru. 16. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 16.1. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
9. f)CSP. 16.2. V zmysle vyššie uvedeného rovnako tak v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 16.3. Z § 388 CSP vyplýva, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 16.4. Možnosť zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je vlastnosťou apelačného opravného systému, vrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené odvolacie konanie v sporovom konaní. Pokiaľ nie je možné rozhodnutie potvrdiť, pretože odvolanie je úplne alebo sčasti dôvodné a zároveň nie sú dané dôvody na zrušenie rozhodnutia, je povinnosťou odvolacieho súdu preskúmať skutkovú a stránku veci a meritórne rozhodnúť. 16.5. Podľa § 393 ods. 2 CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté. 16.6. Najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nedáva podklad pre tvrdenie dovolateľky, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v tom, že odvolací súd nedal odpovede na podstatné argumenty žalovanej resp. že odvolacie rozhodnutie je nepreskúmateľné. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Odvolací súd predovšetkým vychádzal z intencií zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu v danej veci sp. zn. 7CdoPr/14/2023 z 31. októbra 2023 a nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 315/2023, viazanosťou so skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Procesným postupom podľa § 382 CSP vyzval strany sporu na vyjadrenie k aplikácii § 63 ods. 1 písm.
10. d)Zákonníka práce v spojení s § 137 písm.
11. c)CSP. 16.7. Odvolací súd pri preskúmaní právneho posúdenia, rešpektujúc uvedené rozhodnutie ústavného súdu v danej veci, dospel k zmene právneho posúdenia a vyhodnotil argumentáciu žalobkyne ako dôvodnú. Odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa bola riadne zvolená do funkcie kontrolórky a na základe platného uznesenia zastupiteľstva s ňou bola platne uzavretá pracovná zmluva. Uznesenie o jej voľbe bolo neskôr zrušené správnym súdom, avšak toto zrušenie samé o sebe nespôsobilo zánik jej funkcie ani pracovného pomeru, keďže zákon o obecnom zriadení takýto dôvod zániku funkcie nepozná. Zrušením uznesenia došlo len k zániku jedného z predpokladov na výkon práce, čo mohlo byť dôvodom na výpoveď podľa Zákonníka práce, nie však na automatické skončenie pracovného pomeru. Oznámenie žalovanej z 08. júna 2016 bolo preto potrebné posudzovať ako okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré však nebolo vykonané v súlade so zákonom. Odvolací súd preto určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Vychádzajúc z uvedeného je dovolací súd názoru, že myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje zrozumiteľné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenené, ustanovenia, ktoré súd na vec aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné). 16.8. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd sa podrobne zaoberal právnou povahou voľby žalobkyne do funkcie miestnej kontrolórky a následne uzatvorenou pracovnou zmluvou, ako aj otázkou zániku funkcie a pracovného pomeru. Odvolací súd konformným spôsobom vyložil, že zrušenie uznesenia miestneho zastupiteľstva o voľbe žalobkyne správnym súdom nepredstavuje zákonom predpokladaný spôsob zániku výkonu funkcie podľa § 18 ods. 8 zákona o obecnom zriadení a teda samo osebe nemá za následok zánik pracovného pomeru podľa § 18 ods. 11 citovaného zákona. Z uvedeného právneho záveru zároveň nevyhnutne vyplýva, že nemohlo dôjsť ani k zániku pracovného pomeru žalobkyne uplynutím dohodnutej doby podľa § 71 Zákonníka práce, keďže pracovná zmluva viazala dobu trvania pracovného pomeru na zánik funkcie. Pokiaľ odvolací súd výslovne konštatoval, že k zániku funkcie zákonom predpokladaným spôsobom nedošlo, implicitne tým odmietol aj tvrdenie žalovanej o zániku pracovného pomeru 07. júna 2016 uplynutím doby. Skutočnosť, že odvolací súd túto argumentáciu nerozvinul samostatne a explicitne v osobitnej časti odôvodnenia neznamená, že by sa ňou nezaoberal, pokiaľ z celkového obsahu rozhodnutia jednoznačne vyplýva právny záver, ktorý je s tvrdením žalovanej nezlučiteľný. Zároveň pokiaľ žalovaná pri svojej argumentácii a priori považuje pracovnú zmluvu za neplatnú, dovolací súd poukazuje na odpoveď odvolacieho súdu uvedenú v bode 18. odôvodnenia. Odvolací súd v tejto časti odôvodnenia reagoval na názor vyslovený v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 315/2023 podľa ktorého jeho predchádzajúci záver, že pracovný pomer nemožno skončiť podľa Zákonníka práce, keďže v dôsledku absolútne neplatnej pracovnej zmluvy nikdy nevznikol, pred ústavným súdom neobstál. 17. Ďalšia výhrada žalovanej spočíva v tom, že napadnutým rozsudkom dochádza k svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade obsahu viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu. Podľa žalovanej v zrušujúcom uznesení sp. zn. 7CdoPr/14/2023 z 31. októbra 2023 dovolací súd celkom jasne a zrozumiteľne vyslovil iba záväzný právny názor pre odvolací súd, aby sa odvolací súd v novom rozhodnutí vyporiadal s dovolacím súdom označenou argumentáciou žalobkyne. Dovolací súd však v zrušujúcom uznesení žiadnym spôsobom neuložil odvolaciemu súdu, aby považoval takúto argumentáciu žalobkyne za správnu, ako sa svojvoľne domnieval odvolací súd, čo tento svojvoľne a nesprávne konštatoval v odseku 18. napadnutého rozsudku. Odvolací súd takto vopred prezumoval výsledok súdneho sporu, ktorým sa z neznámeho a svojvoľného dôvodu cítil byť viazaný, čím zo všetkých procesných práv žalovanej učinil formality, teda ich zmaril. 17.1. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 17.2. Všeobecné súdy v sporovom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá a účinná ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu (porovnaj čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP). Civilné sporové konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným právam strany sporu, obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí i právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.X.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š., rozsudok zo dňa 09. 12. 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19. 04. 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12. 05. 2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23. 06. 2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15. 03. 2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23. 08. 2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 04. 05. 2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12. 06. 2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). 17.3. Za svojvôľu, ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky všeobecným súdom, treba považovať aj nerešpektovanie kogentnej normy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych noriem, ako aj prípady, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie nezdôvodnil buď vôbec alebo tak urobil celkom nedostatočne, prípadne ak ho založil na dôvodoch, ktoré v okolnostiach konkrétnej veci nemajú zjavne žiadnu relevanciu (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02. apríla 2009). 17.4. Dovolací súd v danej veci uznesením sp. zn. 7CdoPr/14/2023 z 31. októbra 2023 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. augusta 2020 sp. zn. 2CoPr/3/2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. V podstatnom konštatoval, že „so zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania dospel najvyšší súd k záveru, že v danej procesnej situácii, ktorá nastala po náleze ústavného súdu, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty jeho nálezu zo 07. septembra 2023 sp. zn. III. ÚS 315/2023 prichádza v dovolacom konaní do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu porušenia práva žalobkyne na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
12. f)CSP konaním odvolacieho súdu. Za danej situácie bude preto potrebné vysporiadať sa s podstatnou argumentáciou žalobkyne týkajúcou sa prezumpcie správnosti a platnosti správnych aktov v čase uzavretia pracovnej zmluvy, s námietkou ohľadom posudzovania absolútnej neplatnosti právneho úkonu a s námietkami ohľadom stotožnenia pojmov zániku funkcie a skončenia pracovného pomeru, tak ako je to uvedené v predmetnom náleze (bod 6.1). Najvyšší súd zároveň uvádza, že vzhľadom na závery ústavného súdu bude potrebné sa vysporiadať aj s právnym posúdením, ktoré namietala žalobkyňa, keďže odvolací súd sa ním nezaoberal" (bod 6.2). 17.5. Následne v ďalšom konaní odvolací súd vyzval strany sporu k použitiu právneho predpisu - § 63 ods. 1 písm.
13. d)Zákonníka práce a § 137 písm.
14. c)CSP, ktoré pri doterajšom rozhodovaní na zistený skutkový stav neboli použité a súčasne boli pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce. Odvolací súd po posúdení relevantných skutočností postupom podľa § 388 CSP zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. 17.6. Námietku žalovanej o svojvôli (arbitrárnosti) napadnutého rozsudku nepovažuje dovolací súd za opodstatnenú. Zo zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 7CdoPr/14/2023 jednoznačne vyplýva, že odvolaciemu súdu bolo uložené, aby sa v novom rozhodnutí riadne vysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobkyne, najmä s otázkou prezumpcie správnosti správnych aktov v čase uzavretia pracovnej zmluvy, s námietkou týkajúcou sa posudzovania absolútnej neplatnosti právneho úkonu a so stotožnením pojmov zánik funkcie a skončenie pracovného pomeru. Dovolací súd pritom nepredurčil výsledok sporu, ani neuložil odvolaciemu súdu povinnosť prevziať právny názor žalobkyne ako správny, jeho záväzný názor smeroval k potrebe odstránenia nedostatkov predchádzajúceho rozhodnutia a k riadnemu vysporiadaniu sa s označenými problémami. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd tieto požiadavky rešpektoval a z nich vychádzal. V odôvodnení sa podrobne zaoberal právnou povahou voľby žalobkyne do funkcie kontrolóra, zrušením uznesenia zastupiteľstva správnym súdom, ako aj vzťahom medzi zánikom funkcie kontrolóra a skončením pracovného pomeru. Odvolací súd výslovne uzavrel, že zrušenie uznesenia o voľbe nepredstavuje zákonom predpokladaný spôsob zániku funkcie podľa § 18 ods. 8 zákona o obecnom zriadení, a preto nemôže samo o sebe viesť ani k zániku pracovného pomeru. Následne vyvodil, že za danej situácie prichádza do úvahy skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm.
15. d)Zákonníka práce. Takto formulovaný záver odvolacieho súdu je výsledkom právneho posúdenia a nemožno ho interpretovať ako mechanické či vopred determinované prevzatie názoru žalobkyne. Pokiaľ odvolací súd po opätovnom prejednaní veci dospel k právnemu záveru priaznivému pre žalobkyňu, uvedené neznamená, že prezumoval výsledok sporu alebo že prebral závery dovolacieho súdu nad rámec jeho záväzného záveru. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom vyššieho súdu sa vzťahuje na právne otázky, ktoré boli v rozhodnutí výslovne vyriešené. Odvolací súd bol povinný rešpektovať právny rámec, ktorý bol vytýčený dovolacím súdom, čo aj akceptoval. V jeho ďalšom konaní a rozhodnutí mu však naďalej prináležala úloha samostatne posúdiť a vyvodiť zo skutkového stavu právne závery. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu obsahuje jasne identifikovateľný skutkový základ, aplikované právne normy a úvahy, ktorými sa odvolací súd riadil. 18. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
16. f)CSP nezakladá. 19. Dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namietala nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
17. f)CSP). Prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
18. b)CSP 20. V danom prípade dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
19. b)CSP. 21. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 22. V zmysle § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa § 432 ods. 2 CSP sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 23. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu predpokladá, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Na rozdiel od doterajšej právnej úpravy v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, keď výlučne odvolací súd mohol vysloviť, že je v jeho rozhodnutí riešená otázka zásadného právneho významu, na ktorú samostatným výrokom pripustil dovolanie a dovolací súd nemal oprávnenie skúmať, či skutočne ide o otázku zásadného právneho významu, ale bol oprávnený preskúmavať takéto rozhodnutie odvolacieho súdu iba v rámci pripustenej otázky, súčasná právna úprava dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená, a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania. V konkrétnom prípade musí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože zásadná právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania potom môže byť len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu a ako aj odôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (porovnaj Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1382). 24. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm.
20. b)CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 25. Dovolateľka vymedzila, že napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci účinkov prezumpcie správnosti správnych aktov vo vzťahu k uzneseniu o zvolení hlavného/miestneho kontrolóra po jeho právoplatnom zrušení pre nezákonnosť vo vzťahu k pracovnej zmluve uzatvorenej na základe § 18a ods. 6 zákona o obecnom zriadení ako aj v nesprávnom právnom posúdení samotnej údajnej platnosti takejto pracovnej zmluvy. Podľa dovolateľky odvolací súd nesprávne právne posúdil, že pracovná zmluva, ktorá bola uzatvorená na základe § 18a ods. 6 zákona o obecnom zriadení s osobou zvolenou do funkcie hlavného/miestneho kontrolóra uznesením obecného/miestneho zastupiteľstva, ktoré bolo právoplatne zrušené v správnom súdnictve pre jeho nezákonnosť sa vzhľadom na prezumpciu správnosti správnych aktov údajne považuje za platnú aj po takomto zrušení (odsek 19 napadnutého rozsudku). Dovolateľka je právneho názoru, že správne riešenie spočíva v tom, že pracovná zmluva, ktorá bola uzatvorená na základe § 18a ods. 6 zákona o obecnom zriadení s osobou, ktorá bola zvolená do funkcie hlavného/miestneho kontrolóra uznesením obecného/miestneho zastupiteľstva, ktoré bolo právoplatne zrušené v správnom súdnictve pre jeho nezákonnosť sa považuje za absolútne neplatnú od počiatku, teda od jej uzavretia. Je to tak preto, že prezumpcia správnosti správnych aktov má povahu vyvrátiteľnej právnej domnienky, ktorá bola právoplatným zrušením predmetného uznesenia vyvrátená spätne (ex tunc) k času uzavretia pracovnej zmluvy. Takáto pracovná zmluva je neplatná najmä preto, že (
21. a)odporuje § 18a zákona obecnom zriadení, čiže je absolútne neplatná podľa § 1 ods.

§ 39

Občianskeho zákonníka, ale aj preto, že (b) takéto uznesenie malo povahu správneho aktu sui generis, ktorým sa kreovala vôľa obce/mestskej časti, teda právoplatné zrušenie takéhoto uznesenia súčasne spôsobilo počiatočnú absenciu skutočnej vôle obce/mestskej časti uzatvoriť takúto pracovnú zmluvu, teda takáto pracovná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom aj podľa § 1 ods.

§ 37ods.

1 OZ, ale aj preto, že (c) výkon dohodnutej práce sa ukázal byť od právoplatného zrušenia predmetného uznesenia, že tento je od počiatku nemožný, a teda že takáto pracovná zmluva je absolútne neplatná aj podľa § 1 ods.

§ 37ods.

2 OZ. 25.

1. Žalovaná pri vymedzení dovolacieho dôvodu v podstatnom tvrdí, že zrušenie uznesenia o voľbe kontrolóra správnym súdom má spätné účinky (ex tunc), a preto mala byť pracovná zmluva od počiatku absolútne neplatná.
2. Dovolací súd pripomína, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.
3. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou nastolená (z pohľadu obsahu dovolania) právna otázka týkajúca sa posúdenia neplatnosti pracovnej zmluvy a prezumpcie správnosti správnych aktov vyššie uvedené kritériá nespĺňa, keďže v danom prípade nešlo o právnu otázku rozhodujúcu (kľúčovú) pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej.
4. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že rozhodujúci právny záver odvolacieho súdu spočíva na tom, že zrušenie uznesenia miestneho zastupiteľstva o voľbe žalobkyne do funkcie kontrolórky nepredstavuje zákonom predpokladaný spôsob zániku výkonu funkcie podľa § 18 ods. 8 zákona o obecnom zriadení, a preto samo o sebe nespôsobuje zánik pracovného pomeru. Na tomto základe odvolací súd uzavrel, že pracovný pomer mohol byť ukončený iba niektorým zo spôsobov upravených v Zákonníku práce, pričom napadnuté oznámenie žalovanej posúdil ako okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonom. Napriek tomu, že sa odvolací súd v odôvodnení dotkol aj otázky platnosti pracovnej zmluvy, tento záver nepredstavoval samostatný a nosný dôvod rozhodnutia, ale tvoril súčasť širšieho právneho rámca, v ktorom posudzoval existenciu pracovnoprávneho vzťahu. Otázka platnosti resp. neplatnosti pracovnej zmluvy nebola nosným dôvodom rozhodnutia, predstavovala len kontextuálnu okolnosť. Ťažisko právneho posúdenia spočívalo v rozlíšení medzi zánikom funkcie podľa osobitného predpisu a skončením pracovného pomeru podľa pracovnoprávnych predpisov, na ktoré dovolací súd poskytol meritórnu odpoveď (pozri body
5. až 49.). Napadnuté rozhodnutie nespočívalo v riešení otázky absolútnej neplatnosti pracovnej zmluvy z dôvodov uvádzaných dovolateľkou. 28.
6. Predložená dovolacia argumentácia tak nepredstavuje vymedzenie kardinálnej právnej otázky spôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.
7. Vo vzťahu k neprávnemu právnemu posúdeniu podľa § 421 CSP dovolateľka ďalej poukázala, že odvolací súd nesprávne právne posúdil, že nedošlo k zániku pracovného pomeru žalobkyne podľa § 18a ods. 11 zákona o obecnom zriadení, keďže tam uvedená právna norma sa údajne vzťahuje výlučne iba na prípady zániku výkonu funkcie hlavného/miestneho kontrolóra podľa § 18a ods. 8 zákona o obecnom zriadení. Žalovaná je naopak právneho názoru, že správne, keby aj pracovná zmluva bola platne uzatvorená, čo nebola, a keby aj vznikol pracovný pomer, čo nevznikol, tak takýto pracovný pomer by aj tak zanikol ešte pred vyhotovením listu žalovaného z
8. júna
9. Uvedený list bol označený ako okamžité skončenie pracovného pomeru, hoci nešlo o právny úkon. Zároveň žalovaná zastáva názor, že ustanovenie § 18a ods. 11 zákona o obecnom zriadení sa má vykladať široko tak, aby sa zamedzilo trvanie takéhoto pracovného pomeru bez trvania výkonu funkcie hlavného/miestneho kontrolóra. Podľa žalovanej ustanovenie § 18a ods. 11 zákona o obecnom zriadení sa má vykladať širšie, teleologicky a v zhode s historickým výkladom uvedeným v dôvodovej správe tak, aby sa dosiahol plný účinok. Účelom dotknutej právnej normy je zabrániť všetkým situáciám, že by pracovný pomer, ktorý by vznikol na základe § 18a ods. 6 zákona o obecnom zriadení, v znení účinnom do
11. 2015 mohol trvať aj bez jeho spojenia s výkonom funkcie hlavného kontrolóra.
12. Keďže právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa § 432 CSP sú spojené nádoby, najvyšší súd z textu dovolania ako celku bez toho, aby dotváral vec na úkor procesnej protistrany, vyabstrahoval právnu otázku, ktorá bola rozhodná pre vyriešenie veci (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 336/2019, sp. zn. III. ÚS 580/2021). Vzhľadom na uvedené, z vymedzenia dovolacieho dôvodu, ako ho uviedla žalovaná v dovolaní, vyvodil dovolací súd relevantnú právnu otázku v znení „Spôsobuje právoplatné zrušenie uznesenia obecného (miestneho) zastupiteľstva o voľbe hlavného (miestneho) kontrolóra správnym súdom, ktoré je zákonným predpokladom vzniku a výkonu tejto funkcie, automatický zánik pracovného pomeru podľa § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ak zrušenie tohto uznesenia nie je medzi taxatívne vymenovanými dôvodmi zániku výkonu funkcie podľa § 18a ods. 8 citovaného zákona, alebo je potrebné vzniknutú situáciu riešiť postupom podľa Zákonníka práce?" Takto formulovaná právna otázka ešte nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.
13. So zreteľom na takto nastolenú právnu otázku a v situácii, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie § 421 ods. 1 CSP, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej je v danom prípade procesne prípustné. Následne preto skúmal, či je podané dovolanie dôvodné (či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu skutočne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia), keďže nastolená právna otázka nepochybne mala svoj význam pre nosné právne závery odvolacieho súdu.
14. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
15. Zo skutkových okolností veci vyplýva, že žalobkyňa bola zvolená uznesením Miestneho zastupiteľstva Bratislava - Devínska Nová Ves č. XX/X/XXXX zo
16. marca 2014 do funkcie miestneho kontrolóra Mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves. Dňa
17. marca 2014 bola medzi žalovanou ako zamestnávateľom Mestská časť - Devínska Nová Ves a žalobkyňou ako zamestnancom uzavretá pracovná zmluva na základe ktorej bola žalobkyňa prijatá na druh práce - miestny kontrolór, pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do zániku funkcie najneskôr do
20. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6S 364/2014-49, 6S 266/2014 z
21. apríla 2016 právoplatný
22. júna 2016 rozhodol o zrušení uznesenia Miestneho zastupiteľstva Bratislava - Devínska Nová Ves o zvolení žalobkyne za miestnu kontrolórku. Žalovaná listom zo dňa
23. júna 2016 (doru