d) CSP, ktorú musí pripúšťať osobitný predpis. Keďže žiaden právny predpis nedáva žalobcovi možnosť domáhať sa neplatnosti odstúpenia žalovaného od kúpnej zmluvy, žaloba
neho v tejto časti procesne prípustnou nebola [a to aj s ohľadom na eventuálny (nie alternatívny) petit o určenie vlastníctva]. V časti požiadavky na určenie, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, naopak dospel k záveru, že tu ide o procesne prípustnú žalobu
c) CSP a žalobca preukázal naliehavý právny záujem na jej určení z dôvodu, že rozhodnutím o takejto žalobe sa odstráni spornosť a neistota v právnych vzťahoch medzi stranami sporu a s končenou platnosťou sa vyrieši, či sa v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy obnovilo vlastnícke právo žalovaného ako predchádzajúceho vlastníka alebo žalobcovi (na základe kúpnej zmluvy, od ktorej sa odstúpilo) vlastnícke právo zostalo zachované.
OZ (ako jednostranným právnym úkonom adresovaným tretím osobám), pri ktorom sa dohoda o cene nevyžaduje. Neuvedenie kúpnej ceny na plnomocenstve preto nemohlo spôsobiť neplatnosť kúpnej zmluvy. Udelené plnomocenstvo vyhodnotil súd prvej inštancie ako platné, keďže obsahovalo prejav vôle žalovaného nechať sa zastúpiť pri právnom úkone (uzatváraní kúpnej zmluvy a tiež pri podaní návrhu na vklad do katastra), obsah právneho úkonu bol tak dostatočne konkretizovaný a podpis žalovaného na plnomocenstve bol úradne overený. Z výsluchov žalobcu a splnomocnenkyne mal súd prvej inštancie za preukázané, že vôľa žalovaného smerovala najskôr k bezodplatnému prevodu, neskôr (po zistení ťarchy v podobe exekúcie) k odplatnému prevodu za cenu, ktorá bola daná výškou proti nemu vedenej exekúcie, čo bola suma 9 748,68 € a táto bola uvedená aj ako kúpna cena v kúpnej zmluve. Práve tieto náležitosti kúpnej zmluvy, ako aj okolnosti jej uzavretia boli
súdu prvej inštancie dohodou o plnomocenstve a súčasne dohodou o náležitostiach zmluvy, keďže medzi základné náležitosti kúpnej zmluvy patrí dohoda o predmete plnenia a cena. Obsah dohody o plnomocenstve preukazovali aj výpovede žalobcu a splnomocnenkyne, listy žalovaného písané z výkonu trestu odňatia slobody adresované jeho splnomocnenkyni a tiež obsah plnomocenstva. Súd prvej inštancie nevyhodnotil výpoveď splnomocnenkyne (ktorá sa stala manželkou žalovaného) ako nepravdivú alebo nevierohodnú a zo zistených skutkových okolností nevyvodil ani, že by kúpna zmluva odporovala zákonu, obchádzala ho, alebo sa priečila dobrým mravom a preto by mala byť absolútne neplatnou, podobne ako nezistil ani neurobenie kúpnej zmluvy slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, čo by tiež mohlo znamenať sankciu v podobe jeho neplatnosti. Na základe uvedeného uzavrel, že tvrdenie žalovaného, že odstúpenie od kúpnej zmluvy z dôvodu, že táto neobsahuje jeho skutočnú vôľu a i pre nedohodnutie kúpnej ceny s ním ako vlastníkom v plnomocenstve (čo by malo spôsobiť absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy), bolo vyvrátené dokazovaním. V konaní rovnako nebolo preukázané, že splnomocnenkyňa mala predať pozemky za čo najvyššiu cenu, a aj keď kúpna cena bola nižšia, išlo o prevod vlastníctva v prospech blízkych rodinných príbuzných a nebolo možné preto konštatovať, že kúpna zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi. 3. Krajský súd v Žiline (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 26. apríla 2023 sp. zn. 7Co/179/2022
tak, že žalobu zamietol. Vo výroku II. ponechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania ale dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a najmä vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval na rozhodnutie správny právny predpis (ustanovenie § 22 ods. 2 OZ, ktoré bolo pre rozhodnutie vo veci zásadné). Odvolací súd vyzval strany sporu (§ 382 CSP), aby sa vyjadrili k použitiu ustanovenia § 22 ods. 2 OZ a nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie oboznámením listinných dôkazov založených v spise. Stotožnil sa s vyhodnotením naliehavosti právneho záujmu v zmysle ust. § 137 písm. c) a d) CSP vo vzťahu k obom určovacím požiadavkám žalobcu, pri aplikácii hmotnoprávneho predpisu
neho ale súd prvej inštancie opomenul, že (v zmysle ust. § 22 ods. 2 OZ) zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ako ďalej s poukazom na ustálenú súdnu prax uviedol, možnosť rozporu záujmov k zákonnému zákazu zastupovať nestačí, rozpor záujmov musí reálne existovať (odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ďalej tiež len „NS ČR“ sp. zn. 32Cdo 679/2009) a zákon sankcionuje porušenie § 22 ods. 2 OZ absolútnou neplatnosťou právneho úkonu uskutočneného v mene a na účet zastúpeného. S poukazom na princíp ochrany dobrej viery tretích osôb tiež doplnil, že stret záujmov môže mať právne účinky len vtedy, ak o ňom tretie osoby vedeli, alebo aspoň mohli vedieť. 4. Za nepochybne preukázané považoval odvolací súd to, že splnomocnenkyňa bola žalovaným splnomocnená, aby ho zastupovala pri všetkých úkonoch týkajúcich sa predaja spoluvlastníckeho podielu nehnuteľností na LV č. XXXX a tiež nehnuteľnosti (na LV č. XXXX). Bolo tiež nesporne preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným (zastúpeným splnomocnenkyňou) bola uzavretá kúpna zmluva v znení jej dodatku č. 1, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnosti v prospech žalobcu a na základe ktorej bolo rozhodnuté aj o vklade vlastníckeho práva v prospech žalobcu (ktorý je evidovaný ako výlučný vlastník nehnuteľnosti). V konaní bolo tiež preukázané, že žalovaný bol vo výkone trestu odňatia slobody v A., ako aj to, že splnomocnenkyňa v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy žila so žalobcom v spoločnej domácnosti a vychovávali spoločného syna. Z uvedeného odvolací súd jednoznačne vyvodil reálnu existenciu rozporu v záujmoch zástupcu a zastúpeného tým, že splnomocnenkyňa ako zástupkyňa žalovaného prevádzala nehnuteľnosti patriace v tom čase žalovanému na svojho blízkeho priateľa (otca svojho dieťaťa). S poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 OZ preto nemohla byť zástupcom žalovaného pri uzatváraní kúpnej zmluvy, keďže rozpor záujmov žalovaného a splnomocnenkyne vyplýval z celkového vzťahu týchto osôb zainteresovaných na uzatvorení kúpnej zmluvy. Keď splnomocnenkyňa ako družka žalobcu konala pri uzatváraní kúpnej zmluvy v mene žalovaného, za ktorého vymedzila predmet kúpnej zmluvy a kúpnu cenu, konala
odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 OZ a ňou vykonaný právny úkon v mene žalovaného tak bol absolútne neplatným v zmysle ust. § 39 OZ. Odvolací súd v uvedenej súvislosti považoval za irelevantné akékoľvek vyjadrenia žalovaného obsiahnuté v listoch adresovaných splnomocnenkyni k stanoveniu ceny predávanej nehnuteľnosti, nakoľko uvedené s ohľadom na blízky vzťah splnomocnenkyne k žalobcovi predstavovalo reálny (nielen potenciálny) rozpor v záujmov zastúpeného a jeho zástupkyne.
odvolacieho súdu nebolo v konaní tvrdené ani preukázané, že by splnomocnenkyňa pred uzatvorením kúpnej zmluvy komunikovala so žalovaným a bližšie dojednala podmienky predaja jeho nehnuteľnosti. Pri posudzovaní rozporu v záujmoch vychádzal odvolací súd predovšetkým z povahy kúpnej zmluvy ako odplatného právneho úkonu, pri ktorom vo všeobecnosti platí, že predávajúci sa snaží odpredať za čo najvyššiu kúpnu cenu a naopak snahou kupujúceho je dosiahnuť čo možno najnižšiu kúpnu cenu. V otázke kúpnej ceny preto spravidla existuje rozpor v záujmoch predávajúceho a kupujúceho, čo platí zvlášť, ak zástupca predávajúceho je súčasne blízkou osobou kupujúceho. Výnimka by mohla nastať iba vtedy, ak by zastúpený v dohode o plnej moci stanovil kúpnu cenu „na pevno“, resp. konkrétne, teda uvedením presnej peňažnej sumy, alebo iným spôsobom umožňujúcim ju nepochybne určiť [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len ,,najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo „NS SR“) z
f) CSP videl dovolateľ v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil nezrozumiteľne a nedostatočne. Ďalej namietal, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávne zisteného skutkového stavu (bod 5. odôvodnenia), za tým účelom ale nevykonal žiadne dokazovanie, iba sa oboznámil s obsahom spisu a vo veci rozhodol. Z odôvodnenia napádaného rozhodnutia
jeho názoru vôbec nevyplývalo, ktoré skutkové zistenia súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za nesprávne a v čom spočívala ich nesprávnosť, od ktorých skutkových zistení sa odchýlil a aké vlastné zistenia skutkového stavu urobil. Dovolateľ namietal, že ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení urobených súdom prvej inštancie, bolo nevyhnutné, aby dokazovanie sám zopakoval a vytvoril si tak rovnocenný podklad pre prípadné odlišné zhodnotenie dôkazov. Dovolací súd ale nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne ani strán sporu a postupoval tak v rozpore so zákonom. Túto nesprávnosť videl dovolateľ najmä v tom, že odvolací súd musel
jeho názoru pri zmeňujúcom rozsudku najskôr dospieť sám k správnym skutkovým zisteniam a to výlučne z vlastného dokazovania, teda dokazovania vykonaného pred odvolacím súdom. Postup odvolacieho súdu, ktorý sa odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez zopakovania dokazovania, nemohol byť v súlade so zásadami spravodlivého procesu, pretože tak odnímal strane sporu reálnu možnosť konať pred súdom, teda právne a skutkovo argumentovať, čím došlo k porušeniu základného práva strany sporu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Dovolateľ dokazovanie výsluchom strán sporu a svedkyne v konaní pred súdom prvej inštancie navrhol (konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvoria jeden celok), odvolací súd takéto dokazovanie ale nevykonal. Skutkové závery odvolacieho súdu k nepreukázaniu komunikácie medzi splnomocnenkyňou a žalovaným ohľadne podmienok uzavretia kúpnej zmluvy a ohľadne blízkeho vzťahu splnomocnenkyne k žalobcovi v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, tak boli urobené bez potrebného zopakovania dôkazov a bez potrebného vysporiadania sa s dôkazmi, ktoré nakoniec viedli k opačným skutkovým záverom, aké prijal súd prvej inštancie. 7. Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom pri riešení otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP],
dovolateľa privodilo nesprávne posúdenie existencie reálneho konfliktu záujmov zástupcu a zastúpeného (tu splnomocnenkyne a žalovaného). Odvolací súd síce rozlišoval medzi potenciálom vzniku konfliktu záujmov zástupcu a zastúpeného a jeho reálnou existenciou, ale už samu skutočnosť, že splnomocnenkyňa žila v spoločnej domácnosti so žalobcom a vychovávali spoločného potomka, považoval za preukázanie existencie reálneho konfliktu záujmov. Odvolací súd mal reálnu existenciu stretu záujmov preukázanú aj z povahy kúpnej zmluvy ako odplatného právneho úkonu, pri ktorom sa kupujúci snaží dosiahnuť čo najnižšiu cenu a predávajúci čo najvyššiu kúpnu cenu a zo skutočnosti, že pred uzatvorením kúpnej zmluvy splnomocnenkyňa nekonzultovala so žalovaným bližšie podmienky predaja nehnuteľnosti.
dovolateľa odvolací súd týmto postupom nesprávne interpretoval ustanovenie § 22 ods. 2 OZ a nesprávne ho aplikoval na prejednávanú vec, keď najmä stotožnil možnosť vzniku rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného s reálnou existenciou tohto rozporu. Taký výklad nepochybne na vec dopadajúceho (rozhodného) ustanovenia právneho predpisu nepovažoval dovolateľ za správny, keďže by úplne vylučoval skúmanie konkrétnych skutkových okolností uzatvorenia kúpnej zmluvy. Pri výklade dotknutého ustanovenia postupom, ako ho prezentoval odvolací súd, by sa
dovolateľa nebolo možné dostať sa ku skúmaniu konkrétnych okolností právneho úkonu urobeného zástupcom, pretože už len sama skutočnosť, že ide o odplatnú zmluvu a zástupcom je osoba blízka druhej zmluvnej strane, by automaticky znamenal záver o porušení zákona o neplatnosti právneho úkonu. Výklad ustanovenia zvolený odvolacím súdom
dovolateľa nezodpovedá ani právnej teórii a judikatúre (s poukazom na judikatúru týkajúcu sa dedičského konania,
ktorej samotná existencia rozporu záujmov k zákonnému zákazu zastupovať nestačí a rozpor záujmov musí reálne existovať - o. i. R 12/1966, M Cdo 137/2002 a uznesenie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2209/2005).
dovolateľa pri správnom právnom posúdení veci zo skutočnosti, že splnomocnenkyňa je blízkou osobou kupujúceho a súčasne z povahy kúpnej zmluvy ako odplatného právneho úkonu bolo možné vyvodiť len potenciál možného vzniku konfliktu záujmu a nie reálnu existenciu konfliktu záujmu žalovaného a splnomocnenkyne, a preto bolo potrebné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy. Dovolateľ ďalej uviedol, že zo skutočnosti, že medzi splnomocnenkyňou a žalovaným bola uzatvorená dohoda o zastúpení, ktorej obsah tvorili aj konkrétne podmienky kúpnej zmluvy (predovšetkým vymedzenie predmetu kúpy a kúpnej ceny) a ktoré splnomocnenkyňa pri uzatváraní kúpnej zmluvy aj dodržala, vyplýva, že existencia reálneho konfliktu záujmov zástupcu a zastúpeného neexistovala. Žalobca sa na rozdiel od odvolacieho súdu domnieva, že v kontexte skutkových okolností, ktoré v konaní vyšli najavo (konkrétne dohody o plnomocenstve) je zisťovanie, či splnomocnenkyňa tesne pred uzatvorením kúpnej zmluvy kontaktovala žalovaného irelevantné. Za nesprávne právne posúdenie považoval dovolateľ aj záver odvolacieho súdu, že medzi splnomocnenkyňou a žalovaným nebola jednoznačne dohodnutá výška kúpnej ceny, keď táto bola vymedzená iba tak, že mala pokrývať exekučne vymáhané dlhy žalovaného. Poukázal na vedomosť žalovaného o exekvovanej pohľadávke, ktorá vyplývala aj z jeho korešpondencie. Dovolateľ namietal, že výška pohľadávky sa v priebehu exekučného konania menila v dôsledku rastu úkorov z omeškania ako aj nákladov exekúcie. Dohoda o spôsobe určenia výšky kúpnej ceny tak, že išlo o sumu, ktorá bola potrebná na vyplatenie exekúcie, aby táto mohla byť zastavená, bola
názoru dovolateľa dostatočne určitým dojednaním o spôsobe určenia výšky kúpnej ceny bez ohľadu na konkrétny okamih uzatvorenia kúpnej zmluvy. Kúpna cena dohodnutá v kúpnej zmluve navyše zodpovedala trhovej cene prevádzanej nehnuteľnosti v danom čase a mieste, preto aj z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k reálnemu stretu záujmov zástupcu a zastúpeného. Žalobca na základe uvedeného uzavrel, že odvolací súd zo skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery a aplikovanú právnu normu nesprávne interpretoval, keď dospel k záveru, že medzi splnomocnenkyňou a žalovaným bola preukázaná reálna existencia kolízie záujmov, keď
žalobcu z vykonaného dokazovania vyplynula existencia možnosti vzniku stretu záujmov splnomocnenkyne a žalovaného, reálna existencia takéhoto stretu záujmov však bola vykonaným dokazovaním vylúčená.
najvyššieho súdu) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). 16.
CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
19.
CSP dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (odsek 1) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (odsek 2);
CSP potom dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odsek 1) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (odsek 2). K časti dovolania opretej o úpravu z § 420 písm. f) CSP 20. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania v prvom rade vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP,
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 21. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). 24. Pokiaľ ide o arbitrárnosť, táto môže mať v rozhodnutiach rôznu podobu.
konštantnej judikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich prijaté skutkové závery nevyplývajú pri žiadnej možnej interpretácii. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020). 25. Ako je zrejmé z odôvodnenia napádaného rozhodnutia (bod 5.), odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, avšak z výsledkov vykonaného dokazovania nedospel k správnym skutkovým zisteniam, najmä vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval na rozhodnutie správny právny predpis (ust. § 22 ods. 2 OZ, ktoré bolo pre rozhodnutie v predmetnej veci zásadné). Na podklade uvedeného odvolací súd postupom
§ 22 ods. 2 OZ na rozhodnutie v prejednávanej veci a nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie oboznámením listinných dôkazov.
f) CSP preto vyvodiť nešlo. 29. Ani pri nazeraní na problém (ne)dostatočnosti odôvodnenia rozsudkov nižších súdov (najmä súdu odvolacieho) v prejednávanej veci v práve naznačenom smere
názoru dovolacieho súdu dovolateľovi za pravdu dať nešlo. Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá stanovené pre odôvodňovanie rozhodnutí
2 a § 393 CSP, preto ho nemožno považovať za neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne konštatoval, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie (v odvolacom konaní ho preto nebolo potrebné dopĺňať). Jasne tiež konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, sám preto nariadil pojednávanie a na tom dokazovanie v rozsahu ním považovanom za potrebný zopakoval. V bodoch 14. až 16. odôvodnenia rozsudku následne konštatoval, ktoré skutočnosti považoval na základe dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie za nesporné a následne v bodoch 17. až 21. odôvodnil vlastné odlišné skutkové zistenia, ku ktorým dospel na základe ním zopakovaného dokazovania. Odvolací súd tiež dostatočne odôvodnil postup
2 OZ). Z odôvodnenia rozsudku tak vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie odvolacieho súdu je konzistentné, logické a presvedčivé, svoje závery presvedčivo odôvodnil a podporil ich aj odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax vyjadrenú v jednom z rozhodnutí dovolacieho súdu (4Cdo/217/2007). Obsah spisu a predovšetkým odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu tak neposkytovali podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Za takúto vadu pritom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale
názoru dovolacieho súdu nešlo). Dovolací súd považuje odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku za také, ktoré poskytuje odpovede na tie otázky, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné. Dovolací súd prieskumom nezistil ani namietanú arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, keď nebol zistený extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo taký výklad zákona, ktorý by nemal oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. K časti dovolania opretej o úpravu z § 421 ods. 1 písm. b) CSP 30. Dovolateľ dovolaním tiež namietal nesprávne právne posúdenie (odvolacím súdom) pre rozhodnutie významnej právnej otázky „... reálnej existencie rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného
2 OZ ...“, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, argumentujúc pritom právnou teóriou (Števček M. Občiansky zákonník I., Veľké komentáre, Nakladatelství C. H. BECK, 2015 str. 159 a zhodne Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan Hulmák a kolektív Občanský zákoník I., II,
1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. O prípad prípustnosti dovolania
tu citovaného ustanovenia ide aj vtedy, ak dovolaním nastolená otázka bola v minulosti riešená dovolacím súdom, avšak za podmienky, že táto nebola vyriešená ustálene (tu porovnaj nález ÚS SR zo 6. októbra 2020 sp. zn. I. ÚS 115/2020). Opak by totiž výrazne obmedzoval rozsah prípustnosti dovolania, keď dovolateľ by v prípade existencie len jediného rozhodnutia najvyššieho súdu nemohol podať dovolanie
1 písm. a) CSP (jedno rozhodnutie nie je ustálenou praxou), ani
1 písm. c) CSP (nejde - rozumej ešte a ktovie či niekedy pôjde - o stav riešenia otázky rozdielne). Riešenie právnej otázky by sa takto de facto ukončilo v jedinom rozhodnutí (tu porovnaj tiež nález ÚS SR zo
1 CSP však môže byť len otázka právna (questio iuris), nie otázka skutková (questio facti). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (vzniknutú pri interpretácii noriem, akými sú okrem OZ, napr. Obchodný zákonník, Zákonník práce, Zákon o rodine a pod.), ako aj procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na interpretácii a aplikácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania (jeho vecnej prejednateľnosti), zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (v tejto súvislosti porovnaj napríklad 4Cdo/64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania, a teda vecnej správnosti rozhodnutia, ktorého dovolací prieskum sa požaduje (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. 33.
i.) ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. 34. Citované zákonné ustanovenie vymedzuje jeden z prípadov, kedy zástupca nemôže zastupovať iného. Právny úkon urobený v rozpore s týmto zákonným ustanovením je nutné považovať za absolútne neplatný
ustanovenia § 39 OZ. 35. Z obsahu spisu vyplynulo, že splnomocnenkyňa ako zástupkyňa uzatvorila spornú kúpnu zmluvu v mene ňou zastupovaného žalovaného v čase, keď žila so žalobcom ako kupujúcim v spoločnej domácnosti a vychovávali spoločného syna.
názoru odvolacieho súdu išlo o skutočnosti svedčiace o možnom strete záujmov zástupkyne so záujmami zastúpeného. Tieto skutočnosti boli v konaní nesporne preukázané a mohli mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Keďže súd prvej inštancie vôbec neskúmal platnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy) z dôvodu
2 OZ, vec nebola z tohto pohľadu správne (rozumej úplne) právne posúdená. Odvolací súd preto nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie oboznámením listinných dôkazov. 36. Odvolací súd ale posudzoval reálnu existenciu rozporu záujmov zástupkyne a zastúpeného
2 OZ pri uzatváraní spornej kúpnej zmluvy s poukazom na právny názor dovolacieho súdu,
ktorého „... rozpor v záujmoch zastúpeného (žalobcovia) a zástupcu (žalovaná) v zmysle § 22 ods. 2 OZ musí v čase uzavretia právneho úkonu reálne existovať a musí byť preukázaný. Pri posudzovaní rozporu medzi záujmami zastúpeného a zástupcu je potrebné vychádzať predovšetkým z povahy konkrétneho právneho úkonu a prihliadnuť tiež na všetky okolnosti danej veci. V prípade odplatného právneho úkonu vo všeobecnosti platí, že predávajúci sa snaží vec odpredať za čo najvyššiu kúpnu cenu a naopak, snahou kupujúceho je dosiahnuť čo možno najnižšiu kúpnu cenu. V otázke kúpnej ceny preto spravidla existuje rozpor v záujmoch predávajúceho a jeho zástupcu, ak zástupca súčasne vystupuje na strane kupujúceho (výnimka by mohla nastať, ak by zastúpený v dohode o plnej moci stanovil kúpnu cenu napevno - resp. konkrétne, teda uvedením presnej peňažnej sumy alebo iným spôsobom, ktorým ju možno nepochybne určiť) ...“ (uznesenie najvyššieho súdu z
2 OZ nie je súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nakoľko v prípade uznesenia sp. zn. 4Cdo/217/2007 ide o také rozhodnutie, ktoré občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu nebolo schválené ako judikát a následne tiež publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky; z pohľadu východísk ponúknutých takýmto rozhodnutím bolo však namieste prikloniť sa k záverom v ňom vysloveným. Dovolateľ v dovolaní síce poukazoval aj na ďalšie rozhodnutia, z tých však jedno vôbec netvorilo súčasť rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP (nakoľko tu šlo o rozhodnutie najvyššieho súdu iného štátu, nech aj v minulosti tvoriaceho spolu so Slovenskou republikou československú federáciu), ďalšie dve síce áno, všetky sa však týkali dedičského konania a vo vzťahu k prejednávanej veci nešlo o takú druhovú totožnosť posudzovaných právnych situácii, kedy by judikované pravidlo bolo možné bez väčších problémov aplikovať aj na prejednávanú vec. 40. Tým, čo však znemožňovalo vecnú prejednateľnosť dovolania v prejednávanej veci v časti vytýkajúcej odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci [v tomto prípade bez ohľadu na to, či by k tomuto malo prísť pre odklon
písmena a), doterajšie neriešenie rozhodnej právnej otázky
písmena b) alebo pre pretrvávajúci stav riešenia otázky rozdielne
písmena
Záver 41. Pretože v prejednávanej veci prípustnosť dovolania žalobcu nešlo vyvodiť z ustanovenia § 420 písm.
jednotlivých písmen by malo ísť, platí aj pre dovolania argumentujúce za pomoci úprav z § 421 ods. 1 písm.
c) CSP naložiť s dovolaním ako celkom.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.