Obsah (4)

§ 243a§ 242§ 243f§ 243b

Najvyšší súd 5 M Cdo 10/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ing. I. N., zastúpenej JUDr. R.B., advokátkou v B., proti odporcovi M

doplňujúcim uznesením č. k 41 C 477/2011-22 zo dňa

1. decembra 2011 nariadil predbeţným opatrením odporcovi, aby dočasne nevstupoval do bytu č. X., nachádzajúceho sa na X. poschodí obytného domu na V., postaveného na pozemku parcela č. 4593 a 4594, v katastrálnom území P., zapísaného na liste vlastníctva č. X., vedenom Katastrálnym úradom v B., Správa katastra P. a to aţ do právoplatnosti rozhodnutia súdu o návrhu navrhovateľky na vylúčenie odporcu z uţívania bytu. Navrhovateľke uloţil povinnosť v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia podať návrh vo veci samej, ktorým je návrh na vylúčenie odporcu z uţívania bytu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe účastníci konania sú manţelia, v súčasnosti v prebiehajúcom rozvodovom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 16C 96/
2. Ich spoluţitie v spoločnom byte je konfliktné a od podania návrhu na rozvod manţelstva vyhrotené. Odporca na navrhovateľku dňa
3. decembra 2011 v skorých ranných hodinách fyzicky zaútočil, konflikt sa odohral aj 2 5 M Cdo 10/2012 za prítomnosti ich spoločného syna, na základe čoho navrhovateľka privolala do bytu pomoc v podobe policajnej hliadky, následne bola ošetrená a práceneschopná. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe bol osvedčený skutkový stav násilného konania odporcu v rozsahu podozrenia z násilia, ako aj okolnosť pouţitia sily pri demonštrovaní jeho postoja k manţelským problémom. Záverom uviedol aj to, ţe rozvrátenosť vzťahov účastníkov nevylučuje zopakovanie tejto situácie, podozrenie z násilia je osvedčené, a preto predbeţné opatrenie nariadil. Krajský súd Bratislava na odvolanie odporcu uznesením z
4. januára 2012 č.k. 2Co 40/2012-41 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, ţe návrh na nariadenie predbeţného opatrenia zamietol. Dospel k záveru, ţe napadnuté prvostupňové rozhodnutie nie je vecne správne. Hoci z dikcie ustanovenia § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p. vyplýva moţnosť súdnym rozhodnutím zamedziť osobám dopúšťajúcim sa násilia na blízkej osobe, ich vylúčenie z uţívania bytu alebo obmedzenie ich uţívacieho práva, je nevyhnutné, aby situácia násilia nebola zamieňaná so situáciou konfliktu, nakoľko násilie nie je hádka ani konflikt, ale býva dlhotrvajúce a má stupňujúcu tendenciu. Podľa odvolacieho súdu, jednu facku nebolo moţné kvalifikovať ako fyzické násilie, nakoľko násilie musí mať stúpajúcu tendenciu, ktorú však navrhovateľka nepreukázala. Preto po vyhodnotení dokazovania dospel k záveru, ţe navrhovateľka nepreukázala ţe by sa odporca sa na nej dopúšťal násilia dlhodobo. Neboli tak splnené základné podmienky potrebné pre nariadenie predbeţného opatrenia, aby toto zodpovedalo ustanoveniu § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Generálny prokurátor Slovenskej republiky vyhovel podnetu navrhovateľky a mimoriadnym dovolaním napadol zmeňujúce uznesenie krajského súdu, ktoré s poukazom na ustanovenie § 243f ods.1 písm. c/ O.s. p navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, ţe predbeţné opatrenie nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov. Preto pred nariadením predbeţného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p. postačuje, ak je osvedčené dôvodné podozrenie z násilia. Osvedčenie dôvodného podozrenia z násilia znamená, ţe súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce), pričom postačuje, ţe osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Dôvodné podozrenie z násilia sa v prípadoch podľa § 76 ods. l písm. g/ O.s.p. zásadne preukazuje listinnými dôkazmi. Navrhovateľka v tomto konaní, ktoré je z hľadiska procesného maximálne zrýchlené, jednoznačne predloţila súdu dôkazy o tom, ţe navrhovateľ sa voči nej opakovane násilia dopustil. Preto nesúhlasil s právnym názorom súdu, ţe v danom prípade išlo iba o konflikt manţelov, ktorý vyústil do jednej facky, čo nemoţno povaţovať 3 5 M Cdo 10/2012 za násilie. Takisto za nezákonné povaţoval jeho právne závery o tom, ţe pri nariadení predbeţného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p., sa musí jednať o násilie dlhodobé, ktoré musí mať stupňujúcu tendenciu. Takéto nebezpečenstvo v zmysle citovaného zákonného ustanovenia bolo za daných okolnosti, špecifických z hľadiska rýchlosti rozhodovania, zo strany navrhovateľky dostatočne osvedčené. Vzhľadom na to, ţe právo na ochranu ţivota a zdravia, ktoré je násilníkom ohrozované, má absolútnu povahu, a teda je silnejšie ako vlastnícke právo násilníka, existoval právny dôvod na nariadenie takéhoto predbeţného opatrenia aj z tohto hľadiska. Mimoriadny dovolateľ bol toho právneho názoru, ţe z predloţených dôkazov bolo preukázané dôvodné podozrenie odporcu z fyzického násilia. Pretoţe na nariadenie tohto predbeţného opatrenia v zmysle citovaného ustanovenia bolo postačujúce iba osvedčenie podozrenia z násilia (predovšetkým fyzického), bol daný zákonný dôvod na jeho nariadenie, pričom nebolo nevyhnutné, aby dôvodnosť tohto podozrenia malo intenzitu, resp. kvalitu podozrenia potrebného na začatie trestného stíhania, prípadne priestupkového konania. Preto pre osvedčenie podozrenia z násilia páchaného na navrhovateľke boli postačujúce údaje uvedené v podanom trestnom oznámení, resp. aj z podaného vysvetlenia syna navrhovateľky, či z trestného oznámenia podaného navrhovateľkou v roku
5. Navrhovateľka sa vo svojom vyjadrení v celom rozsahu stotoţnila s dôvodmi uvádzanými v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Poukazovala na skutkové okolnosti, ktoré nastali po napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu a ktoré nasvedčujú dôvodnosti jej tvrdení uvádzaných v priebehu konania. Odporca navrhol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné zamietnuť. Právne posúdenie veci odvolacím súdom povaţoval za vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ l0a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243aods.

3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo podané dôvodne. Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť 4 5 M Cdo 10/2012 inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.). Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. iných procesných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada najvyšší súd nielen v konaní o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené. Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Ţiadna takáto vada konania nebola dovolacím súdom zistená a mimoriadnym dovolateľom ani namietaná. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Medzi také vady patrí skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, ţe súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je potrebné povaţovať prípad, kedy zistenie skutkového stavu veci je v rozpore s § 120 ods. 1 vetou treťou O.s.p.; ak súdom neboli vôbec zisťované rozhodné (právne relevantné) skutočnosti potrebné pre správne posúdenie veci a to i v prípade, ak ich 5 5 M Cdo 10/2012 účastníci nenamietali (netvrdili), avšak súd bol povinný sa nimi zaoberať z úradnej povinnosti (ex officio). K výskytu tzv. inej vady konania v prejednávanej veci nedošlo. K námietke v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O takýto prípad v danej veci ide. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy) nikoho nemoţno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Z ustanovenia čl. 19 ods. 2 ústavy vyplýva, ţe kaţdý má právo na ochranu ţivota pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovoru) nikoho nemoţno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Z ustanovenia čl. 8 ods. 1 dohovoru vyplýva, ţe kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, ţe kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. 6 5 M Cdo 10/2012 Podľa § 3 O.s.p. občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúţi na jej upevňovanie a rozvíjanie. Kaţdý ma právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré holo ohrozené alebo porušené. Z ustanovenia § 74 ods. l O.s.p vyplýva, ţe pred začatím konania môţe súd nariadiť predbeţné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, ţe by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Predbeţné opatrenie nariadi súd na návrh (§ 75 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 76 ods. l písm. g/ O.s.p. predbeţným opatrením môţe súd nariadiť účastníkovi najmä, aby nevstupoval dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivý z násilia. Z ustanovenia § 75 ods. 5 veta druhá O.s.p. vyplýva, ţe ak súd rozhoduje o návrhu na vydanie predbeţného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g/, rozhodne najneskôr do 48 hodín od doručenia návrhu, ktorý má náleţitosti podľa odseku 2; do plynutia lehoty sa nezapočítava sobota, nedeľa alebo sviatok. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváţenia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetliť, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Pretoţe 7 5 M Cdo 10/2012 inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uloţená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (I. ÚS 114/08). Uvedené sa v primeranom rozsahu týka tieţ odôvodnenia uznesenia súdu. V podobnom duchu Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru formuloval viacero zásad odôvodňovania rozsudkov, z ktorých napr. vyplýva, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú zaloţené (H. c. Belgicko z

1. novembra 1987), rozsah tejto povinnosti sa však môţe meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností kaţdého prípadu (Ruiz Torija a Hiro Balani c. Španielsko z
2. decembra 1994). Právna teória civilného procesu tieţ vymedzila niekoľko ďalších poţiadaviek na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia. Odôvodnenie musí vyhovieť najmä základnej poţiadavke preskúmateľnosti. Táto má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska moţného pouţitia opravných prostriedkov, ale tieţ preto, ţe hoci zákonné ustanovenia týkajúce sa spôsobu odôvodňovania rozsudkov samy osebe nepoţívajú ústavnoprávnu ochranu, súvisia ale s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivý proces. Z formulácie § 132 OSP moţno vyvodiť, ţe súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tieţ skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiţ limitovaná tieţ poţiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (I. ÚS 114/08). Zmyslom predbeţného opatrenia je dočasná úprava pomerov účastníkov, pričom musí byť poskytnutá ochrana tomu, kto o vydanie ţiada, tak v rámci ústavných a zákonných pravidiel aj tomu, voči komu predbeţné opatrenie smeruje. Ochrana toho, proti komu má navrhované predbeţné opatrenie smerovať, však nemôţe dosiahnuť takú intenzitu, aby prakticky znemoţnila ochranu oprávnených záujmov druhej strany, teda toho, kto o vydanie predbeţného opatrenia ţiada. Aj na vydanie predbeţného opatrenia sú kladené poţiadavky 8 5 M Cdo 10/2012 vyplývajúce z ústavného práva na súdnu ochranu. To znamená, ţe musí mať zákonný podklad, rozhodnutie musí byť vydané príslušným orgánom a nemôţe byť prejavom svojvôle. Pred nariadením predbeţného opatrenia nemusí byť nárok dokázaný, musí však byť aspoň osvedčený. Osvedčenie (na rozdiel od dokazovania) znamená, ţe súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti), pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, ţe osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení predbeţného opatrenia teda súd poskytne oprávnenému účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, ţe skutočný stav veci nie je ešte náleţite zistený, a teda ţe subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou vo forme predbeţného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi. Znamená to, ţe obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môţe rozhodnúť inak. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe predbeţné opatrenie nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov. Pred nariadením predbeţného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p. preto postačuje, ak je osvedčené dôvodné podozrenie z násilia. Osvedčenie dôvodného podozrenia z násilia znamená, ţe súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce), pričom postačuje, ţe osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Dôvodné podozrenie z násilia sa v prípadoch podľa § 76 ods. l písm. g/ O.s.p. sa preukazuje predovšetkým listinnými dôkazmi, keďţe ide o konanie z hľadiska procesného maximálne zrýchlené. Aplikácia predbeţného opatrenia v zmysle § 76 ods1 písm. g/ O.s.p. je veľmi aktuálnym a účinným prostriedkom preventívneho riešenia problematiky násilia. V jeho prospech svedčí najmä to, ţe v dôsledku jeho uplatnenia – zákazu vstupovania násilnej osoby - sa ohrozenej osobe poskytuje pomerne rýchla ochrana, vďaka ktorej nemusí ďalej zotrvávať v spoločnom obydlí s násilnou osobou, ani nemusí opúšťať svoje obydlie, ak sa chce chrániť pred opätovnými útokmi násilnej osoby; nemusí ţiť v strachu a obavách o svoj ţivot a zdravie, a ani sa nemusí zaťaţovať hľadaním náhradného ubytovania Násilie je moţno vo všeobecnosti definovať ako úmyselné pouţitie fyzickej sily alebo moci, buď len pravdepodobne ohrozené alebo skutočné, proti osobe, alebo proti určitej 9 5 M Cdo 10/2012 skupine alebo spoločenstvu, ktoré buď má za následok alebo má vysokú pravdepodobnosť následok poranenia, smrť, psychickú škoda, maldevelopment a podobne. Násilie znamená najčastejšie označenie jednorazového fyzického aktu, resp. postupu, pri ktorom človek spôsobuje ujmu druhému človeku. Iná charakteristika násilia hovorí o akýchkoľvek aktoch, vrátane zanedbávania, ktoré ovplyvňujú ţivot, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca, alebo poškodzujú rozvoj jeho osobnosti. Neodmysliteľnou kategóriou násilia je bolesť a hrozba bolesti. Násilie, ktoré spôsobuje bolesť, je zdrojom bezmocnosti obete a súčasne prejavom preţívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou. Násilie sprevádzané spôsobovaním bolesti je prejavom preţívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou, ktorá je v týchto prípadoch bezmocná. Táto bezmocnosť býva častým cieľom páchateľa, ktorému tento fakt prináša istú formu uspokojenia – ide o podrobenie si obete. Hoci definície násilia sú rozdielne, spájajú ich však aj spoločné črty. - Násilím je kaţdá forma ubliţovania, prejavu nadvlády, vyhráţania sa, zneuţívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku. - Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneuţije prevahu moci. - Násilím je kaţdý čin, ktorého následkom je, ţe obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach. - Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretoţe zastrašovanie, slovné vyhráţky a psychické násilie môţu mať rovnako silné následky. - Psychické násilie je kaţdé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce ţiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môţe byť najhoršou formou násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím. - Osobitnou formou násilia je sekundárna viktimizácia - druhotné ubliţovanie. - Násilím je aj nezabránenie násiliu.“ Pojem násilia ako taký nie je nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný, avšak jeho základným charakteristickým znakom je úmysel. Násilie je následkom istého druhu ľudského konania, ktoré je zámerné. Ide o telesnú, aj duševnú ujmu. Deklarácia o odstránení násilia páchaného na ţenách, schválená Valným zhromaţdením OSN v roku 1993 ho označuje ako akýkoľvek násilný čin, ktorý vedie alebo by mohol viesť k fyzickej, sexuálnej alebo psychickej ujme alebo zraneniu, vrátane vyhráţania sa takýmito činmi, zastrašovania alebo svojvoľného obmedzovania slobody, a to vo verejnom či 10 5 M Cdo 10/2012 súkromnom ţivote. Preto v súvislosti s domácim násilím je mimoriadne dôleţité minimalizovať kontakt násilníka s obeťou, keďţe najvhodnejší priestor má násilník v domácom prostredí obete. Z uvedeného dôvodu bolo aj sformulované predbeţné opatrenie v zmysle § 76 ods. l písm. g/ O.s.p., ktorého účelom je poskytnúť oprávnenému účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, ţe skutkový stav veci nie je náleţite zistený. Navrhovateľka v konaní predloţila súdu viaceré listinné dôkazy o tom, ţe navrhovateľ sa voči nej opakovane násilia dopustil. Uvedené dôkazy odvolací súd opomenul a vôbec ich nevyhodnotil. Preto s právnym názorom súdu, ţe v danom prípade išlo iba o konflikt manţelov, ktorý vyústil do jednej facky, čo nemoţno povaţovať za násilie, nie je moţné súhlasiť. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu predloţené listinné dôkazy dostatočne osvedčujú naplnenie hypotézy uvedenej v ustanovení § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p., t.j. ţe odporca je vo vzťahu k navrhovateľke dôvodne podozrivý z násilia. So zreteľom na uvedené právny záver odvolacieho súdu, na ktorom zaloţil napadnuté zmeňujúce uznesenie, nie je moţné povaţovať za vecne správny. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. c/ O.s.p., keďţe to vyţadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243bods.

2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. 11 5 M Cdo 10/2012 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. októbra 2012 JUDr. Vladimír Magura, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová „A“ – účelom ustanovenia § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je poskytnúť oprávnenému účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, ţe skutkový stav veci nie je náleţite zistený. 12 3 13 14 2 15