určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané
Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/2/2025 Identifikačné číslo spisu: 6623201430 Dátum vydania rozhodnutia: 31.03.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Nora Halmová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6623201430.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu D.. I. P. O., narodeného XX. Q. XXXX, E., J. D. XXXX/XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Marčokom, Lučenec, M. Gorkého 21, proti žalovanej F. O., narodenej XX. P. XXXX, E., R. K. XX/X, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou PAULOVIČ & PARTNERS s. r. o., Lučenec, Námestie Kubínyiho 367/7, IČO: 54 322 120, o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 16C/27/2023, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. júla 2024 sp. zn. 14Co/21/2024, takto rozhodol:
Dovolanie odmieta.
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
Odôvodnenie 1. Okresný súd Lučenec (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) rozsudkom z 29. novembra 2023 č. k. 16C/27/2023-119 v spojení s opravným uznesením z 29. novembra 2023 č. k. 16C/27/2023-127 rozhodol tak, že určil, že dôvody vydedenia žalobcu uvedené poručiteľom I. O., narodenom XX. Z. XXXX, naposledy bytom J. D. XXX/XX, E., ktorý zomrel XX. P. XXXX v závete z 1. februára 2007 a v listine o vydedení z 1. februára 2007 nie sú dané (I.) a žalovaná bola povinná zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania (II.). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 469a ods. 1 písm. a) a písm. b), § 476 ods. 1 a 2, § 476a ods. 3, § 473 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že predmetom konania bol spor vyplývajúci z dedičského konania po poručiteľovi I. O., nar. XX. Z. XXXX (v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu je nesprávne uvedené 11. januára 1947, pozn.), zomretého XX. P. XXXX. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že dôvody vydedenia žalobcu uvedené poručiteľom I. O., narodenom XX. Z. XXXX, naposledy bytom J. D. XXX/XX, E., ktorý zomrel XX. P. XXXX v závete z 1. februára 2007 a v listine o vydedení z 1. februára 2007 neboli dané. Rozsudkom Okresného súdu Lučenec č. k. 11C/41/2020-227 zo 7. novembra 2022 bola zamietnutá žaloba žalobcu, že dôvody vydedenia žalob cu zo skoršieho závetu neboli dané, a to pre existenciu závetu a listiny o vydedení z 1. februára 2007. Poručiteľ v závete z 1. februára 2007 odkázal celý svoj majetok pre prípad smrti žalovanej. V listine o vydedení z 1. februára 2007 vydedil žalobcu z dedenia jeho majetku, rovnako aj jeho deti. V spore za skutkové dôvody vydedenia boli považované: a) podanie žaloby na poručiteľa žalobcom pre neplatenie výživného, b) žalobca si poručiteľa nevšímal, nezdravil ho, c) nepozval ho na svadbu, záverečný verdikt skončenia vysokej školy, d) neposkytol mu pomoc v chorobe a v závažných prípadoch, keď bol na plnom invalidnom dôchodku, trikrát bol operovaný, mal zlomenú chrbticu a pravú nohu, vybrali mu celú prostatu a operovali oči, pričom dva mesiace ležal v nemocnici v Banskej Bystrici a Lučenci, e) nenavštívil poručiteľa po dobu 15 rokov, f) žalobca napísal poručiteľovi list, ktorý by nenapísal poručiteľ ani svojmu nepriateľovi, ktorý bol prílohou listiny o vydedení. V spore išlo o žalobu podľa § 137 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. o určenie právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, pri ktorej súd neskúma existenciu naliehavého právneho záujmu. Osobitným predpisom v danom prípade bolo ustanovenie § 194 ods. 1 CMP, podľa ktorého bol žalobca odkázaný súdom prostredníctvom súdneho komisára na podanie predmetnej žaloby, ktorou sa vyrieši sporná otázka v dedičskom konaní po poručiteľovi, t. j. či dôvody vydedenia žal
obcu sú/ nie sú dané. Petit žaloby žalobca naformuloval v súlade s pokynom súdneho komisára a žalobu podal v lehote na to určenej. Preto súd žalobu vecne prejednal a rozhodol. Súd subsumoval zistený skutkový stav pod ustanovenie § 469a ods. 1 písm. a), b), ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 476 ods. 1 a 2 a § 476a Občianskeho zákonníka. Listina o vydedení bola spísaná vlastnou rukou poručiteľa a ním podpísaná podľa § 476a Občianskeho zákonníka, pričom spĺňala podľa názoru súdu všetky formálne náležitosti vyžadované v § 476 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s vymedzením dôvodov vydedenia podľa § 469a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalobca bol dieťaťom poručiteľa a teda jeho zákonným dedičom v prvej dedičskej skupine podľa § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka, rovnako tak ako žalovaná. Žalobca v spore preukázal, že nenastal dôvod vydedenia upravený v § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka.
V spore bolo síce preukázané, že žalobca mal vedomosť o zdravotných problémoch poručiteľa. To však pre naplnenie dôvodu vydedenia nepostačovalo. Nebolo preukázané, že by bol žalobca poručiteľom o pomoc požiadaný, bol na ňu odkázaný v konkrétnom čase, kedy mal poručiteľ mať tieto zdravotné problémy. Naopak, už priamo z listiny o vydedení vyplývalo, že potrebnú pomoc poskytla poručiteľovi žalovaná, s ktorou mal zjavne dobré osobné vzťahy, čo sa prejavilo spísaním závetu poručiteľom v jej prospech. V spore však nebolo preukázané, že poručiteľ bol naozaj v stave odkázanosti, bez pomoci inej osoby a žalobca mu túto pomoc nemohol poskytnúť. Skutočnosť, že žalobca neprejavil účasť pri zdravotných komplikáciách poručiteľa, napríklad nenavštívením v nemocnici, že mu nevaril, nepral a neriadil mu, mohla prameniť z ich vzájomného vzťahu, pričom poručiteľ v rozhodnom čase o pomoc žalobcu nestál.
Súd ustálil, že žalobcovo konanie tak nemalo znaky rozporu s dobrými mravmi v tejto časti.
1.1. Žalobca preukázal, že neboli splnené ani zvyšné dôvody vydedenia, ktoré súd subsumoval pod ustanovenie § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka a ktoré boli predmetom sporu medzi stranami. Bolo z nesporných skutočností preukázané, že žalobca sa poručiteľovi zdravil. Bolo preukázané, že žalobca podal žalobu na poručiteľa pre zvýšenie výživného, čo samo osebe nemohlo zakladať dôvod pre vydedenie potomka podľa § 469a Občianskeho zákonníka. Dôvod, že žalobca nepozval poručiteľa na záverečný verdikt vysokej školy, bol žalobcom preukázaný a teda vysvetlený. Žiadny záverečný verdikt vysokej školy nemal, pretože odmietol podpísať zmluvu s Ozbrojenými silami SR, to nebolo sporné. Nepozvanie rodiča na svadbu a zásnuby za bežného chodu vecí môže predstavovať zásah do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.
V tomto prípade bolo preukázané, že ujma, ktorú tým mal utrpieť poručiteľ, bola len predstieraná, formálna, pričom samotné správanie poručiteľa bránilo žalobcovi prejavovať v tejto časti opravdivý záujem. Žalobca nepozval otca na svadbu a zásnuby, keď pred tým mal uraziť jeho budúcu manželku spôsobom zisteným v skutkovom stave. To objektívne bolo spôsobilé zasiahnuť žalobcu, nielen jeho partnerku, ktorej sa s tým zveril. Pokiaľ mal mať žalobca záujem zúčastniť sa takejto životnej udalosti svojho potomka, mal vážiť slová a nehovoriť synovi, že bude z neho paroháč. Keďže takto postupoval, zjavne účasť poručiteľa na svadbe a zásnubách syna až tak netrápila a nemohol očakávať, že na ňu bude pozvaný.
Ujmu poručiteľa v listine o vydedení súd považoval za predstieranú. List, ktorý žalobca napísal poručiteľovi na č. l. 37 spisu 11C/41/2020 svedčí o správaní poručiteľa k priateľom žalobcu. Uvedený list tak bol len reakciou žalobcu na jeho správanie. Bolo preukázané, že aj to bolo dôvodom, prečo žalobca poručiteľa nenavštevoval, stretávali sa len u starej matky a teda mali obmedzené vzťahy. Poručiteľ teda sám zjavne nestál o riadny a zdravý vzťah so žalobcom, tento vzťah mu bol podľa názoru súdu ľahostajný a sám k nemu prispel. Pokiaľ sa tak správal voči žalobcovi, ochladenie ich vzťahu sa ho v skutočnosti nemohlo citovo dotýkať tak, že by to napĺňalo zákonný dôvod vydedenia (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/32/2014 z 27. mája 2014).
Nebolo preto možné viniť žalobcu, že ich vzťahy neboli štandardné, a že neprejavoval opravdivý záujem o poručiteľa, ako potomok by prejavovať za bežných okolností mal. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 CSP.
ných dôkazov vyhľadávať rozhodujúce skutkové tvrdenia a rozhodujúce skutkové tvrdenia nemôžu nahrádzať odkazom na dôkazy. Tiež strany poučil, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany boli povinní uplatniť v lehote stanovenej súdom (do 31. augusta 2023), inak súd na ne nebude uplatnením sudcovskej koncentrácie konania prihliadať. Z obsahu spisu tiež nepochybne vyplývalo, že žalovaná podaním zo 17. augusta 2023 navrhla pripojiť spis OS Lučenec sp. zn. 11C/41/2020 a tiež navrhla vypočuť svedkov M. O., A. X., M. Š., pričom u týchto svedkov uviedla adresu svedkov, zároveň v podaní uviedla, že účasť svedkov zabezpečí na pojednávaní žalovaná. Ďalším podaním z 23. augusta 2023 navrhla výsluch svedkyne M. Z. s uvedením adresy bydliska s tým, že účasť tejto svedkyne na pojednávaní žalovaná zabezpečí. Súd prvej inštancie vytýčil termín pojednávania na 15. novembra 2023, predvolanie na pojednávanie súd doručoval právnym zástupcom strán sporu, na tomto predvolaní zároveň právni zástupcovia boli poučení o povinnosti zabezpečiť účasť klienta a nimi navrhovaných svedkov na pojednávaní, zároveň boli opätovne poučení podľa § 153 ods. 2 CSP a právna zástupkyňa žalovanej osobitnou výzvou (v spise na č. l. 94) bola vyzvaná, aby v lehote 10 dní oznámila súdu v zmysle zásady konkretizácie dôkazov, aké skutočnosti, ktoré žalovaná tvrdí, má výsluch nimi navrhnutých svedkov preukazovať; predvolanie na pojednávanie aj predmetnú výzvu právna zástupkyňa žalovanej obdržala 30. októbr a 2023, t. j. v dostatočnej lehote pred termínom pojednávania. Právna zástupkyňa žalovanej elektronickým podaním doručeným súdu 2. novembra 2023 súdu oznámila, že výsluchmi navrhnutých svedkov mieni žalovaná preukazovať existenciu dôvodov na vydedenie žalobcu. Zo zápisnice o pojednávaní z 15. novembra 2023 odvolací súd zistil, že na toto pojednávanie sa žiadny zo svedkov, ktorých navrhla žalovaná, a u ktorých sa zaviazala zabezpečiť ich prítomnosť na pojednávaní nedostavil, pričom z obsahu spisu zároveň odvolací súd zistil, že žalovaná, a to ani prostredníctvom právnej zástupkyne, súdu vopred neoznámila, že prítomnosť ňou navrhnutých svedkov na pojednávaní osobne nezabezpečí. Nebolo možné prisvedčiť odvolacej námietke žalovanej, že dostatočným spôsobom špecifikovala skutočnosti, ktoré sa majú navrhnutými dôkazmi - výsluchom toho ktorého svedka preukázať, keď všeobecne uviedla, že svedkov navrhuje vypočuť k existencii dôvodov na vydedenie žalobcu. Odvolací súd preskúmaním veci - a to aj vypočutím si zvukového záznamu z pojednávania z 15. novembra 2023 mal za preukázané, že právna zástupkyňa žalovanej aj na tomto pojednávaní navrhla doplniť dokazovanie výsluchom svedkov (zrejme totožných ako vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach), avšak iba k výsluchu jedného zo svedkov, a to konkrétne A. X., špecifikovala skutočnosti, ktoré majú byť výsluchom tohto svedka preukázané. Súd prvej inštancie na pojednávaní uznesením návrh na doplnenie alebo vykonanie dokazovania svedkov M
. O., A. X., M. Š. a M. Z. zamietol, pričom zároveň ústne odôvodnil zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania; vo vzťahu k svedkom O., Š. a Z. z dôvodu, že neboli konkretizované žalovanou skutočnosti, ktoré týmito dôkazmi sa majú preukázať a vo vzťahu ku A. X.Ň. súd konštatoval, že právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní tieto skutočnosti konkretizovala, avšak návrh na výsluch svedka A.E. X. s potrebnou špecifikáciou bol daný oneskorene s prihliadnutím na uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 ods. 2 CSP. Berúc do úvahy postup súdu (striktný v zmysle ustanovení CSP) a zároveň postup žalovanej ako strany sporu v konaní, potom nemožno prisvedčiť odvolacej námietke žalovanej, že súd by sa tým, že odmietol vykonať dôkaz výsluchom svedkov navrhnutých žalovanou dopustil závažného zásahu do práv žalovanej a že by týmto postupom došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, nakoľko nebol objektívne zistený skutkový stav. Pokiaľ žalovaná tiež namietala, že skutočnosť, že na pojednávaní 15. novembra 2023 sa nepodarilo žalovanej účasť navrhnutých svedkov zabezpečiť, nemohla byť dôvodom na nevykonanie tohto dôkazu, odvolací súd uviedol, že sama žalovaná v opakovaných písomných podaniach, pokiaľ navrhovala výsluch svedkov uviedla, že ich účasť na pojednávaní zabezpečí. Aj z obsahu vyjadrenia právnej zástupkyne žalovanej na pojednávaní 15. novembra 2023 možno dospieť k záveru, v súlade so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná nekonala v súlade s ustanovením § 153 ods. 1 CSP berúc do úvahy potrebu rýchleho a hospodárneho konania. Súdu vopred neoznámila, že v súlade s ustanovením § 197 CSP nezabezpečí prítomnosť navrhnutých svedkov na pojednávaní, pričom súd prvej inštancie aj v odôvodnení rozhodnutia jednoznačne uviedol, že v prípade, že by takto žalovaná postupovala, súd by nariadené pojednávanie odročil za účelom zabezpečenia svedkov z dôvodu, aby všetci svedkovia boli vypočutí spravidla na jednom pojednávaní, a to predovšetkým pre zachovanie autenticity ich výpovedí. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná však bola v spore pasívna. Práve aj z tohto dôvodu súd zamietol žiadosť žalovanej o odročenie pojednávania za účelom doplnenia dokazovania. K odvolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie odmietol vykonať dôkaz - oboznámenie so spisom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/41/2020 tvrdiac, že žalovaná už vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe z 29. júna 2023 navrhla pripojiť tento spis a zároveň navrhla, aby sa súd oboznámil s jej písomným vyjadrením z 5. marca 2021, ktoré sa nachádzalo v uvedenom spise, ďalej s obsahom listu žalobcu poručiteľovi z 5. mája 1994, ktorý bol založený v uvedenom spise, ako aj s obsahom všetkých jej ďalších vyjadrení a tvrdení, či svedeckých výpovedí nachádzajúcich sa v uvedenom spise, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie už v rámci predbežného prejednania sporu 10. júla 2023 poučil sporové strany, že sú povinné uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť dôkazy, ktoré roz
hodujúce skutkové tvrdenia majú preukazovať, zároveň ich poučil, že súd nie je povinný za sporové strany z masy predložených a označených dôkazov vyhľadávať rozhodujúce skutkové tvrdenia a rozhodujúce skutkové tvrdenia nemôžu nahrádzať odkazom na dôkazy, zároveň strany sporu boli poučené, že v prípade, ak do termínu 31. augusta 2023 nebude k spisu pripojený spis Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/41/2022 (z dôvodu, že v tom čase sa spis nachádzal na Krajskom súde v Banskej Bystrici - poznámka odvolacieho súdu), majú strany súd požiadať o predĺženie uvedenej lehoty, ak potrebujú vzniesť prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany na základe skutočností, ktoré sa nachádzajú v predmetnom spise.
Odvolací súd z obsahu spisu zároveň zistil, že súd prvej inštancie oznámením zo dňa 17. októbra 2023 (v spise na č. l. 91) oznámil stranám sporu, že spis Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/41/2020 bol pripojený do konania. Zároveň strany sporu oboznámil s tým, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany podľa § 149 CSP, pre uplatnenie ktorých bolo potrebné nahliadnuť do spisu sp. zn. 11C/41/2020 boli strany povinné uviesť v lehote 10 dní od prevzatia oznámenia s tým, že podľa § 153 ods. 2 CSP nebude súd na neskôr uvedené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany prihliadať. Toto oznámenie spolu s predvolaním na pojednávanie právna zástupkyňa žalovanej prevzala 30. októbra 2023. Žalovaná zostala nečinná.
Berúc do úvahy už vyššie uvedené a preskúmajúc postup súdu prvej inštancie v konaní ako aj konanie žalovanej v rámci konania pred súdom prvej inštancie, súd sa podľa názoru odvolacieho súdu nedopustil pochybení (nedostatočnej miery aktivity ako to namietala žalovaná v odvolaní - bod 7. odvolania), nedopustil sa takej vady konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP), pričom súd prvej inštancie dostatočne v odôvodnení rozhodnutia, a to konkrétne v bode 8. objasnil prečo nevykonal návrh sporových strán na oboznámenie sa s celým obsahom pripojeného spisu sp. zn. 11C/41/2020.
2.1. Postupu súdu, ktorý striktne aplikoval ustanovenia Civilného sporového poriadku v rámci koncentrácie konania a dôkaznej povinnosti strán sporu, preto nemožno pričítať takú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K odvolacej námietke žalovanej vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie, a to konkrétne vyhodnoteniu svedeckej výpovede svedkyne O. E., keď žalovaná namietala, že nebolo možné považovať svedeckú výpoveď sčasti za dôveryhodnú a sčasti za nedôveryhodnú ako to vyhodnotil súd prvej inštancie, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie pri výsluchu svedkyne dôsledne postupoval v zmysle § 196 ods. 1 a § 200 a § 201 CSP. Bolo nepochybné, že svedkyňa uviedla, že žalobca je jej syn, žalovaná je nevlastná sestra jej syna, pričom svedkyňa v úvode výpovede k veci spontánne vypovedala, následne odpovedala na otázky právnych zástupcov strán sporu a súdu, pričom súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, a to konkrétne v bode 7. odôvodnenia rozsudku vyhodnotil jednotlivé dôkazné prostriedky, vrátane výpovede svedkyne O. E., pričom berúc do úvahy aj iné dôkazné prostriedky uvedené v bode 6. odôvodnenia vyhodnotil výpoveď svedkyne za čiastočne vierohodnú a to len v časti, kde jej tvrdenia mali prienik s inými listinnými dôkazmi a sčasti, kde odporovala tvrdeniam žalobcu v spore. Súd jednoznačne v odôvodnení rozhodnutia zároveň uviedol, že pri hodnotení výpovede tejto svedkyne vychádzal aj z toho, že išlo o matku žalobcu, ktorá ho mala v starostlivosti a vychovávala ho, pričom zároveň poukázal správne na to, že všeobecne nemožno výpoveď svedka považovať za nedôveryhodnú z dôvodu, že je blízkou osobou jednej zo sporových strán, pričom podrobne uviedol všetky úvahy a skutočnosti, pre ktoré časť výpovede tejto svedkyne považoval za vierohodnú a zároveň riadne označil aj tie tvrdenia svedkyne, ktorým súd neuveril. Vyhodnotenie tohto dôkazu vykonaného súdom prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia bolo riadne zdôvodnené, dostatočným spôsobom špecifikované. Len všeobecná odvolacia námietka žalovanej, že celá výpoveď svedkyne sa javí ako nedôveryhodná z dôvodov, že svedkyňa vypovedala, ako vnímala poručiteľa, z čoho podľa žalovanej by malo vyplývať, že je málo pravdepodobné, že vychovávala žalobcu k úcte k poručiteľovi alebo že by žalobcovi vštepovala rešpekt k poručiteľovi, ktoré tvrdenia sú len úvahou žalovanej bez splnenia dôkaznej povinnosti, pričom ani ďalšie námietky žalovanej vo vzťahu k výpovedi svedkyne neboli v zásade spôsobilé spochybniť správnosť vyhodnotenia tohto dôkazu súdom prvej inštancie tak, ako to vykonal v bode 7. odôvodnenia rozhodnutia. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietla, že sa nestotožnila so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k hodnoteniu obsahu listu žalobcu poručiteľovi z 5. mája 1994, keď podľa žalovanej z obsahu listu bolo objektívne možné vyvodiť len záver o tom, že vzťahy medzi poručiteľom a žalobcom v uvedenom období neboli naozaj dobré, avšak kto mal na tom aký podiel
viny sa z uvedeného listu vyvodiť nedalo a nebolo možné jednoznačne skonštatovať, že poručiteľ sa dopustil neprípustného správania voči žalobcovi. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení bodu 16. okrem iného vyhodnotil, že poručiteľ zjavne sám nestál o riadny a zdravý vzťah so žalobcom, list žalobcu poručiteľovi bol len reakciou žalobcu na správanie poručiteľa, pričom súd zároveň konštatoval, že nebol zistený opak a ani vysvetlenie ako sa k uvedenému listu postavil poručiteľ, pričom správne žalobca vo vyjadrení k tejto odvolacej námietke žalovanej poukázal na to, že žalovaná skutočnosti uvedené v liste nikdy nepoprela a rovnako nepoprela ani skutkové tvrdenia týkajúce sa správania poručiteľa, ktoré napísaniu listu predchádzalo.
Vo vzťahu k ďalšej odvolacej námietke žalovanej (bod 14. odvolania), keď žalovaná namietala, že súd sa veľmi všeobecne a vágne vysporiadal s konštatovaním, že nebolo preukázané, že by existovali dôvody na vydedenie žalobcu, keď skonštatoval, že nebolo preukázané, že by poručiteľ naozaj potreboval pomoc žalobcu, alebo bol v takom zdravotnom stave, že by si jeho pomoc vyžadoval. Pokiaľ potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie, že pre súd bolo pochopiteľné, ak žalobca nepozval otca na svadbu a zásnuby, keď predtým mal uraziť jeho budúcu manželku spôsobom zisteným v skutkovom stave.
Odvolací súd preskúmaním aj tejto odvolacej námietky dospel k záveru, že nebola dôvodná, keď podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal pri zistenom skutkovom stave a právnom posúdení, tak ako to už odvolací súd uviedol vyššie, predmetom žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že dôvody vydedenia dané neboli dané, a to konkrétne v bodoch 13., 14., 15., 16., pričom zároveň súd prvej inštancie poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd zároveň podrobil odvolaciemu prieskumu aj závislý výrok o náhrade trov konania, pričom preskúmaním veci zistil, že súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, a keďže žalobca bol v spore úspešný v celom rozsahu, správne uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
íce výpoveď A. X. (ale aj ďalších svedkov) mali byť súdom prvej inštancie ako návrhy dôkazov akceptované a vykonané aj tieto ďalšie dôkazy. Uvedená skutočnosť preto mala byť odvolacím súdom posúdená ako nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie znemožnil žalovanej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ odvolací súd potvrdil postup prvostupňového súdu, kde konštatoval, že žalovaná nepostupovala v zmysle ustanovenia § 153 ods. 1 CSP a súdu včas neoznámila, že účasť svedkov nezabezpečí, odvolací súd nepostupoval správne. Žalovaná v žiadnom prípade nemohla priamo za neprítomnosť svedkov a aj keby si žalovaná svoju povinnosť splnila, došlo by rovnako k odročeniu pojednávania na iný najbližší termín, čo súd prvej inštancie aj spravil a určil ďalší termín pojednávania na 29. novembra 2023 za účelom vyhlásenia rozsudku.
Súd prvej inštancie mohol vzhľadom na okolnosti prípadu tento termín spojiť s výsluchom aspoň niektorých svedkov podľa svojej úvahy a v zmysle zásady materiálnej pravdy a zistenia skutočného a objektívneho stavu veci pre rozhodnutie. Odvolací súd rovnako v napadnutom rozhodnutí označil za správny postup súdu prvej inštancie aj v otázke zamietnutia návrhov na výsluchy navrhnutých svedkov zo strany žalovanej z dôvodu nedostatočnej konkretizácie, k akým skutočnostiam majú byť svedkovia vypočutí, ku ktorej žalovanú súd prvej inštancie predtým vyzval. Žalovaná si svoju povinnosť opakovane splnila dostatočným uvedením dôvodov, pre ktoré navrhuje výsluch svedkov, prípadne navrhuje oboznámenie sa s ich výpoveďami z priloženého spisu, ktorými by bolo preukázanie, že existujú dôvody vydedenia žalobcu zo strany poručiteľa, a teda predmetní svedkovia mali vlastnými slovami potvrdiť alebo vyvrátiť či existovali dôvody k vydedeniu žalobcu. Žalovanou navrhnutí svedkovia v kontexte prejedávanej veci mohli svojimi výpoveďami preukázať, že dôvody na vydedenie žalobcu skutočne existovali, teda že sú naplnené podmienky pre vydedenie.
3.1. Nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie nepripustil ani vykonanie dôkazu, ktorým by sa ustálilo rozhodné obdobie v ktorých poručiteľ podstúpil jednotlivé operácie, ktoré podľa názoru žalovanej mali relevanciu k rozhodnutiu súdu o tom, či sú dané dôvody vydedenia a tým mali rovnako priamy súvis s prejednávanou vecou a bezprostredný vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej. Odvolací súd nepostupoval správne, keď uvedené konanie zo strany prvostupňového súdu označil vo svojom rozhodnutí za procesne správne. Na procesný postup súdu prvej inštancie a jeho prílišný formalizmus pri aplikácii sudcovskej koncentrácii konania poukázal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí (strana 10. bod 11. napadnutého rozhodnutia), kde síce uviedol, že súd prvej inštancie správane použil sudcovskú koncentráciu konania, v ďalšej časti sám odvolací súd konštatoval, že sudcovskú koncentráciu použil súd prvej inštancie príliš striktne, pričom odvolací súd sa ďalej vôbec nevenoval adekvátnemu objasneniu a vysvetleniu predmetného označenia striktného postupu súdu prvej inštancie pri aplikácií sudcovskej koncentrácie konania, ani mu jeho formalistický výklad v tejto súvislosti nenamietal, a to napriek mnohokrát judikovaným rozhodnutiam vyšších súdnych autorít, ktoré jednoznačne konštatovali, že samotný formalistický výklad ustanovení CSP na úkor spravodlivého usporiadania pomerov strán, je považovaný za prípad porušenia práva na spravodlivý proces. Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu už 17. augusta 2023 a následne 23. augusta 2023 uviedla všetky mená svedkov, ako aj ďalšie procesné návrhy na zistenie objektívneho skutkového stavu veci v rozsahu v akom bola zo strany súdu prvej inštancie poučená v zmysle príslušných ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania.
3.2. Súdy nižšej inštancie sa v súvislosti s koncentráciou konania dôkladne nevysporiadali so skutočnosťou, že žalovaná opakovanými návrhmi na výsluch svedkov na pojednávaní 15. novembra 2023 reagovala na výpoveď svedkyne O. E., ktorá uvádzala skutočnosti, ktoré boli veľmi subjektívne a na mnohé nevedela jednoznačne odpovedať, a pre tieto dôvody označili súdy nižšieho stupňa jej výpoveď za čiastočne vierohodnú a čiastočne nie. Za daných okolností nemalo dôjsť k aplikácii sudcovskej koncentrácie konania, keďže opakovaný návrh na vykonanie dôkazov výsluchmi svedkov mal reflektovať na vyjadrenie svedkyne vypočutej 15. novembra 2023 napríklad v kontexte objasnenia či a ako sa vyjadroval poručiteľ o žalobcovi, či vedel žalobca o zdravotnom stave poručiteľa, ale aj zveličovaní zdravotného stavu poručiteľa.
Za týmto účelom malo byť pripustené vykonanie navrhnutých dôkazov, vrátane predloženia lekárskej dokumentácie poručiteľa, ktorý návrh súd prvej inštancie označil za nerelevantný. Procesný postup súdov nižšej inštancie v spojení s prílišným formalizmom pri aplikácii ustanovení CSP počas celého konania vo veci viedli k obmedzeniu možnosti žalovanej, ako strany konania uplatniť svoje procesné právo, a teda právo na návrh a vypočutie svedkov, na priloženie lekárskych správ poručiteľa, ale aj oboznámenie zo spisom so sp. zn. 11C/41/2020, čo považovala dovolateľka jednoznačne za nesprávny procesný postup súdov nižšej inštancie plne spôsobilý zasiahnuť do práv žalovanej na spravodlivý proces.
3.3. Z priebehu celého konania, ako aj z vyjadrení procesných strán, jednoznačne vyplynula potreba (v zmysle zásady materiálnej pravdy) na postup súdu v zmysle ustanovenia § 192 ods. 2 CSP, a síce možnosť predvolania svedkov súdom v prípade, že sa strane nepodarilo ich účasť na pojednávaní zabezpečiť, prípadne postup v zmysle § 196 ods. 3 CSP a to akceptovať výpoveď svedka v písomnej podobe obzvlášť, ak by tieto dôkazy prispeli k spravodlivému rozhodnutiu vo veci samej. Za rovnako nesprávne považovala aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento postup prvostupňového súdu v bode 11 označil ako správny a nezakladajúci dôvod odvolania pre porušenie práva na spravodlivý proces, na ktorý žalovaná v odvolaní poukazovala. Návrh na predloženia dôkazu, ktorým bolo doručenie lekárskej správy o zdravotnom stave poručiteľa, ktorá mala preukazovať skutočnosť, že v rozhodnom období bol poručiteľ odkázaný na starostlivosť zo strany žalobcu, ako aj ustálenie rozhodného obdobia v ktorom mal poručiteľ zdravotné problémy, súd prvej inštancie zamietol a to paradoxne nie z dôvodu uplatnenia sudcovskej koncentrácie, ale z dôvodu, ktorý uviedol v zápisnici zo súdneho konania 15. novembra 2023 a teda, že tento dôkaz v konaní nemá relevanciu pretože má súd za preukázané, že k nejakým operáciám došlo.
3.4. Na základe uvedených skutočností dovolateľka navrhla, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania. Zároveň navrhla, aby jej bol priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
O., A.Z. X., M. Š. a M. Z. podaniami zo 17. augusta 2023 a 23. augusta 2023 pričom zároveň súdu uviedla, že účasť týchto svedkov na pojednávaní zabezpečí. Napriek dodatočnej výzve súdu však žalovaná neuviedla okolnosti k akým skutočnostiam navrhuje výsluch týchto svedkov uskutočniť. Žalovaná účasť týchto ňou navrhnutých svedkov na pojednávaní nezabezpečila, pričom navrhla, aby uvedených svedkov predvolal súd. Žalovaná však ani tentoraz neuviedla, k akým konkrétnym okolnostiam mieni svedkov vypočuť. Súd prvej inštancie preto správne dôkazné návrhy žalovanej na výsluch svedkov zamietol. V tejto súvislosti poukázala aj na zavádzajúcu argumentáciu dovolateľky vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 14Co/21/2024 - 194 z 31. júla 2024, kedy dovolateľka v bode 18. dovolania uviedla, že odvolací súd poukázal, že súd prvej inštancie použil sudcovskú koncentráciu konania správne avšak následne mal údajne odvolací súd uviesť, že koncentrácia konania bola použitá príliš striktne.
Dovolateľka v tejto časti dovolania dezinterpretuje rozhodnutie odvolacieho súdu. Odvolací súd totiž v bode 11. odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že „odvolací súd preskúmaním tejto odvolacej námietky, oboznámením sa s celým obsahom spisu, ako aj vypočutím zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 15.11.2023 a zo zvukového záznamu z predbežného prejednania sporu, mal za preukázané, že súd prvej inštancie v súdenej veci striktne aplikoval ustanovenia Civilného sporového poriadku“. Je teda zrejmé, že odvolací súd postup súdu prvej inštancie posúdil ako plne súladný s ustanoveniami CSP a nie striktný vo význame neprimerane prísny, ako sa to snaží účelovo podsúvať dovolateľka.
4.1. Dovolateľka tvrdí, že dôkazným návrhom na výsluch svedkov iba reagovala na výsluch svedkyne E.. Táto argumentácia žalobkyne nebola pravdivá, nakoľko zo zápisnice o pojednávaní z 15. novembra 2023 vyplývalo, že žalovaná síce uviedla, že reaguje na výsluch svedkyne, avšak následne iba zopakovala svoje dôkazne návrhy na výsluch ňou označených svedkov bez ďalšej konkretizácie okolností k akým majú byť títo svedkovia vypočutí. Vo vzťahu k druhej dovolacej námietke dovolateľky spočívajúcej v nepripojení spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/41/2020 uviedla, že dovolateľka navrhla pripojiť predmetný spis vo svojom vyjadrení k žalobe z 29. júna 2023. V tomto vyjadrení dovolateľka žiadnym spôsobom bližšie nekonkretizovala, ktoré listiny z tohto spisu žiadala oboznámiť a aké skutočnosti týmito dôkazmi preukazovala. Tým, že dovolateľka tento svoj dôkazný návrh napriek poučeniu zo strany súdu na predbežnom prejednaní sporu žiadnym spôsobom nekorigovala ani nedoplnila nemohol na takýto dôkazný návrh súd ani prihliadať a vyhovieť mu. Žalobca napokon poukázal na to, že k vyhoveniu žalobe súdom prvej inštancie neviedla len skutočnosť, že žalovaná nepreukázala svoje tvrdenia, ale najmä skutočnosť, že žalovaná účinne nepoprela podstatné tvrdenia uvedené v žalobe.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza, že tieto vady v prejednávanej veci nezistil.
16.1. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nepripojil súvisiaci spis so sp. zn. 11C/41/2020, ale aj napriek tomu pripustil oboznámenie sa s listinou z tohto spisu, dovolací súd uvádza, že s danou námietkou sa vysporiadal krajský súd na strane 13 (bod 11.) svojho rozhodnutia, kde uviedol, že „zároveň strany sporu boli poučené, že v prípade, ak do termínu 31.08.2023 nebude k spisu pripojený spis Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/41/2022 (z dôvodu, že v tom čase sa spis nachádzal na Krajskom súde v Banskej Bystrici - poznámka odvolacieho súdu), majú strany súd požiadať o predĺženie uvedenej lehoty, ak potrebujú vzniesť prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany na základe skutočností, ktoré sa nachádzajú v predmetnom spise. Odvolací súd z obsahu spisu zároveň zistil, že súd prvej inštancie oznámením zo dňa 17.10.2023 (v spise na č. l. 91) oznámil stranám sporu, že spis Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/41/2020 bol pripojený do konania.“ Z predloženého spisového materiálu zároveň vyplýva, že toto oznámenie bolo právnej zástupkyne žalovanej doručené 30. októbra 2023 (č. l. 96).
16.2. Dovolateľka tiež namietala, že odvolací súd zasiahol do jej práva na spravodlivý proces aj tým, že žalovaná nemohla za to, že svedkovia sa nedostavili na pojednávanie a súd prvej inštancie v zmysle zásady materiálnej pravdy mal na ďalšom pojednávaní vypočuť aspoň niektorých svedkov. K uvedenému zaujal krajský súd svoje stanovisko na strane 12 (bod 11.) svojho rozhodnutia, keď uviedol, že „Odvolací súd preskúmaním veci - a to aj vypočutím si zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 15.11.2023 mal za preukázané, že právna zástupkyňa žalovanej aj na tomto pojednávaní navrhla doplniť dokazovanie výsluchom svedkov (zrejme totožných ako vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach), avšak iba k výsluchu jedného zo svedkov, a to konkrétne A. X., špecifikovala skutočnosti, ktoré majú byť výsluchom tohto svedka preukázané. Súd prvej inštancie na pojednávaní uznesením návrh na doplnenie alebo vykonanie dokazovania svedkov M. O., A. X., M. Š. a M. Z. zamietol, pričom zároveň ústne odôvodnil zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania; vo vzťahu k svedkom O., Š. a Z. z dôvodu, že neboli konkretizované žalovanou skutočnosti, ktoré týmito dôkazmi sa majú preukázať, vo vzťahu ku A.Z. X. súd konštatoval, že právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní tieto skutočnosti konkretizovala, avšak návrh na výsluch svedka A. X. s potrebnou špecifikáciou bol daný oneskorene s prihliadnutím na uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 ods. 2 CSP. Berúc do úvahy postup súdu (striktný v zmysle ustanovení CSP) a zároveň postup žalovanej ako strany sporu v konaní, potom nemožno (berúc do úvahy vyššie uvedené) prisvedčiť odvolacej námietke žalovanej, že súd by sa tým, že odmietol vykonať dôkaz výsluchom svedkov navrhnutých žalovanou dopustil závažného zásahu do práv žalovanej a že by týmto postupom došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, nakoľko nebol objektívne zistený skutkový stav.“ Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017).
Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.
V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Základných princípov CSP), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európske súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
16.3. Dovolací súd v danej súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30. septembra 2010, podľa ktorého skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľkou, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. Konanie všeobecných súdov v právnej veci dovolateľky však takéto vady nevykazuje.
16.4. Pokiaľ dovolateľka namietala, že sa súdy nedostatočne vysporiadali, že žalovaná opakovanými návrhmi na výsluch svedkov na pojednávaní konanom 15. novembra 2023 reagovala na výpoveď svedkyne O. E., ktorá uvádzala subjektívne skutočnosti, dovolací súd uvádza, že aj s danou námietkou sa odvolací súd vysporiadal a to na strane 13 (bod 11.) svojho rozhodnutia keď uviedol, že „K odvolacej námietke žalovanej vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie, a to konkrétne vyhodnoteniu svedeckej výpovede svedkyne O. E., keď žalovaná namietala, že nie je možné považovať svedeckú výpoveď sčasti za dôveryhodnú a sčasti za nedôveryhodnú ako to vyhodnotil súd prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri výsluchu svedkyne dôsledne postupoval v zmysle § 196 ods. 1 a§ 200 a § 201 CSP.
Je nepochybné, že svedkyňa uviedla, že žalobca je jej syn, žalovaná je nevlastná sestra jej syna, pričom svedkyňa v úvode výpovede k veci spontánne vypovedala, následne odpovedala na otázky právnych zástupcov strán sporu a súdu, pričom súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, a to konkrétne v bode 7. odôvodnenia rozsudku vyhodnotil jednotlivé dôkazné prostriedky, vrátane výpovede svedkyne O. E., pričom berúc do úvahy aj iné dôkazné prostriedky uvedené v bode 6. odôvodnenia vyhodnotil výpoveď svedkyne za čiastočne vierohodnú len v časti, kde jej tvrdenia mali prienik s inými listinnými dôkazmi a sčasti, kde odporovala tvrdeniam žalobcu v spore. Súd jednoznačne v odôvodnení rozhodnutia zároveň uviedol, že pri hodnotení výpovede tejto svedkyne vychádzal aj z toho, že išlo o matku žalobcu, ktorá ho mala v starostlivosti a vychovávala ho, pričom zároveň poukázal správne na to, že všeobecne nemožno výpoveď svedka považovať za nedôveryhodnú z dôvodu, že je blízkou osobou jednej zo sporových strán, pričom podrobne uviedol všetky úvahy a skutočnosti, pre ktoré časť výpovede tejto svedkyne považoval za vierohodnú a zároveň riadne označil aj tie tvrdenia svedkyne, ktorým súd neuveril.
Vyhodnotenie tohto dôkazu vykonaného súdom prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia je riadne zdôvodnené, dostatočným spôsobom špecifikované. Len všeobecná odvolacia námietka žalovanej, že celá výpoveď svedkyne sa javí ako nedôveryhodná z dôvodov, že svedkyňa vypovedala, ako vnímala poručiteľa, z čoho podľa žalovanej by malo vyplývať, že je málo pravdepodobné, že vychovávala žalobcu k úcte k poručiteľovi alebo že by žalobcovi vštepovala rešpekt k poručiteľovi, ktoré tvrdenia sú len úvahou žalovanej bez splnenia dôkaznej povinnosti, pričom ani ďalšie námietky žalovanej vo vzťahu k výpovedi svedkyne nie sú v zásade spôsobilé spochybniť správnosť vyhodnotenia tohto dôkazu súdom prvej inštancie tak, ako to vykonal v bode 7. odôvodnenia rozhodnutia.“ 16.5. Napokon aj námietka dovolateľky, že striktným výkladom koncentrácie konania došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Dovolací súd uvádza, že účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi, pretože nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné, napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.
Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany hodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v § 153 ods. 1 druhej vete CSP. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné.
Ustanovenie § 153 ods. 2 a 3 CSP zakotvuje sankciu za to, že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú v § 153 ods. 1 CSP. Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadnuť, alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon neprihliadnuť (nepriznať mu procesnoprávne účinky).
16.6. Odvolací súd sa touto námietkou žalovanej zaoberal, keď podrobne na strane 11 svojho rozhodnutia uviedol, že „Zároveň súd v rámci predbežného prejednania sporu dňa 10.07.2023 uložil sporovým stranám, aby prostriedky procesného útoku a procesnej obrany podľa § 149 CSP uplatnili v lehote do 31.08.2023; poučil sporové strany podľa § 132 ods. 1 a 2 a § 153 CSP, pričom v konkrétnostiach sporové strany poučil, že sú povinné uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia, označiť dôkazy, ktoré rozhodujúce skutkové tvrdenia majú preukazovať, ďalej poučil strany sporu, že súd nie je povinný za sporové strany z masy predložených a označených dôkazov vyhľadávať rozhodujúce skutkové tvrdenia a rozhodujúce skutkové tvrdenia nemôžu nahrádzať odkazom na dôkazy. Tiež strany poučil, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú povinní uplatniť v lehote stanovenej súdom (do 31.08.2023), inak súd na ne nebude uplatnením sudcovskej koncentrácie konania prihliadať. Z obsahu spisu tiež nepochybne vyplýva, že žalovaná podaním zo dňa 17.08.2023 navrhla pripojiť spis OS Lučenec sp. zn. 11C/41/2020 a tiež navrhla vypočuť svedkov M. O., A. X., M. Š., pričom u týchto svedkov uviedla adresu svedkov, zároveň v podaní uviedla, že účasť svedkov zabezpečí na pojednávaní žalovaná. Ďalším podaním zo dňa 23.08.2023 navrhla výsluch svedkyne M. Z. s uvedením adresy bydliska s tým, že účasť tejto svedkyne na pojednávaní žalovaná zabezpečí. Súd prvej inštancie vytýčil termín pojednávania na deň 15.
11.2023, predvolanie na pojednávanie súd doručoval právnym zástupcom strán sporu, na tomto predvolaní zároveň právni zástupcovia boli poučení o povinnosti zabezpečiť účasť klienta a nimi navrhovaných svedkov na pojednávaní, zároveň boli opätovne poučení podľa § 153 ods. 2 CSP a právna zástupkyňa žalovanej osobitnou výzvou (v spise na č. l. 94) bola vyzvaná, aby v lehote 10 dní oznámila súdu v zmysle zásady konkretizácie dôkazov, aké skutočnosti, ktoré žalovaná tvrdí, má výsluch nimi navrhnutých svedkov preukazovať; predvolanie na pojednávanie aj predmetnú výzvu právna zástupkyňa žalovanej obdržala dňa 30.10.2023, t. j. v dostatočnej lehote pred termínom pojednávania. Právna zástupkyňa žalovanej elektronickým podaním doručeným súdu dňa 02.11.2023 súdu oznámila, že výsluchmi navrhnutých svedkov mieni žalovaná preukazovať existenciu dôvodov na vydedenie žalobcu.
Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.11.2023 odvolací súd zistil, že na toto pojednávanie sa žiadny zo svedkov, ktorých navrhla žalovaná a u ktorých sa zaviazala zabezpečiť ich prítomnosť na pojednávaní nedostavil, pričom z obsahu spisu zároveň odvolací súd zistil, že žalovaná, a to ani prostredníctvom právnej zástupkyne, súdu vopred neoznámila, že prítomnosť ňou navrhnutých svedkov na pojednávaní dňa 15.11.2023 osobne nezabezpečí. Odvolací súd uvádza, že označením dôkazov na preukázanie svojich tvrdení strany sporu plnia dôkaznú povinnosť. Pokiaľ strana sporu navrhne súdu vykonanie dôkazu, je zároveň povinná uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať, teda ktoré skutkové tvrdenia strany sporu majú byť dôkazom preukázané, v opačnom prípade sa strana sporu vystavuje možnosti, že súd nevykoná dokazovanie navrhnutým dôkazom.
Na to, aby strana sporu splnila svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia, to znamená predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. V súdenej veci, s prihliadnutím na predmet sporu, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že dôvody vydedenia žalobcu uvedené poručiteľom v závete zo dňa 01.02.2007 a v listine o vydedení zo dňa 01.02.2007 nie sú dané, berúc do úvahy obsah týchto listín poručiteľa a berúc do úvahy povinnosť tvrdenia strán sporu, t. j. aj žalovanej, nemožno prisvedčiť odv