noriem spotrebiteľského práva a určil neprijateľnosť vo výroku uvedenej zmluvnej podmienky a teda jej neplatnosť, pretože zakladala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a nebola medzi stranami individuálne dojednaná. Žalobca pred podpisom samotnej zmluvy nemal možnosť vylúčiť túto časť textu zo zmluvy, keďže tá mala tzv. formulárový charakter. Možnosť žalobcu ovplyvniť obsah vopred predpripravených zmluvných podmienok predložených žalovaným na podpis je úplne iluzórna. Následne konštatoval, že domáhať sa určenia právnej skutočnosti - neplatnosti zmluvnej podmienky je možné aj pri zmluvných vzťahoch, ktoré už skončili. Výsledok takéhoto konania môže pre stranu sporu založiť právo napr. na náhradu škody, vydanie bezdôvodného obohatenia, zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia a pod. 1.
5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Takýto postup sa javí ako vhodný jednak z hľadiska vecného, kedy veci týkajúce sa tých istých účastníkov a vecne súvisiace sa prejednajú v jednom konaní a súčasne napĺňa aj požiadavku hospodárnosti konania a nenavyšovania trov; pričom má oporu aj v § 298 ods. 2 CSP. V spojitosti s námietkou premlčania uviedol, že nie je dôvodná, pretože zákonná konštrukcia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa viaže nárok na primerané finančné zadosťučinenie na ...úspešné uplatnenie porušenia práva....., teda výsledok konkrétneho súdneho konania a okamih uzavretia zmluvy alebo okamih jej zániku nemá v uvedenej súvislosti právny význam. Pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, preto postačuje iba úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, čo v danom prípade naplnené bolo. Žalobca úspešne uplatnil porušenie svojich práv spotrebiteľa, keď dosiahol určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, čo samo o sebe postačuje na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. 1.4. Pri určovaní konkrétnej výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal len z obsahu spisu a zo skutkových tvrdení strán sporu v priebehu konania. Žalobca v súvislosti s priznaním primeraného finančného zadosťučinenia poukázal na úspešnosť v určení neprijateľnosti zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie považoval za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50,- eur, preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vychádzal pritom z úspešnosti žalobcu v určení neprijateľnosti jednej zmluvnej podmienky, pričom medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný vo vzťahu k žalobcovi predmetné zmluvné podmienky nikdy neuplatnil, žalobcovi nebola spôsobená žiadna škoda alebo iná ujma. Naopak, žalobca doposiaľ dlží žalovanému sumu 99,- eur za poskytnuté telekomunikačné služby a od ukončenia zmluvy uplynulo viac ako štyri roky. Všetky okolnosti tohto konkrétneho prípadu súd zohľadnil pri určení výšky finančného zadosťučinenia tak, aby bolo primerané a spravodlivé. Je rozdiel, ak dodávateľ uplatní neprijateľnú zmluvnú podmienku voči spotrebiteľovi, a keď ju neuplatní. Je rozdiel, ak dodávateľ zakomponuje do spotrebiteľskej zmluvy použitie Obchodného zákonníka (stále ide o právnu normu a jej použitie nemusí nevyhnutne poškodiť spotrebiteľa), alebo keď zakomponuje do zmluvy napr. 99,6 % úrok z úveru ročne. Je rozdiel, ak spotrebiteľovi vznikne škoda alebo ujma, alebo ak nevznikne žiadna ujma. O trovách konania rozhodol
Csp/21/2023, 10 CoCsp/24/2023 návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol; rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti a výroku o náhrade trov konania potvrdil; súčasne žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 2.
ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Taktiež poukázal na právnu úpravu ustanovení Zákona o ochrane spotrebiteľa a stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie , že v tomto konaní bolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy v neprospech spotrebiteľa podmienku, ktorá vylučuje využitie Občianskeho zákonníka, ktorého úprava v zásade je pre spotrebiteľa výhodnejšia, ako úprava v Obchodnom zákonníku. Odvolací súd poukázal aj na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.4.2015,
ktorého vzhľadom na to zákon č. 102/2014 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia k § 52 ods. 2 vete tretej, toto ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené predo dňom účinnosti danej právnej normy. Zároveň však súd poukazuje aj na už citovaný § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto táto zmluvná podmienka je v rozpore s citovaným ustanovením. Ňou boli upravené všetky vzťahy bez výnimky medzi účastníkmi zmluvy, že sa budú riadiť Obchodným zákonníkom, hoci nepochybne uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, čo napokon nenamieta ani samotný žalovaný, pričom spotrebiteľská zmluva, a to je nesporné sa posudzuje v zmysle noriem občianskeho práva. 2.
dojednania obsiahnutého v tejto zmluve jej 9. časti (spoločné ustanovenia, v bode 4) sa mali vzájomné vzťahy v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka spravovať
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že ustanoveniami Obchodného zákonníka sa majú riadiť všetky vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, bez akýchkoľvek výnimiek. Obchodný zákonník pritom úpravu neprijateľných zmluvných podmienok v čase uzavretia tejto zmluvy neobsahoval a neobsahuje ich ani doposiaľ.
odvolacieho súdu cieľom dojednania o výlučnej aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka zo strany žalovaného bolo znemožnenie aplikácie právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa na vzniknutý právny vzťah. Tiež poukázal na prednostné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka v právnych vzťahoch ktorého účastníkom je spotrebiteľ (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3MCdo/14/2014, 8Cdo/13/2014). 2.
subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky okolnosti, čo viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Odvolací súd je toho názoru, že priznaná suma 50 eur nepresahuje kritériá výšky primeraného finančného zadosťučinenia uvedené vyššie, ale naopak predstavuje minimálnu sumu tak, aby mohla plniť funkciu satisfakčnú, ako aj funkciu sankčnú, už aj vzhľadom na to, že žalovaný je nadnárodný mobilný operátor. Odvolací súd z dôvodu, že tento výrok bol napadnutý len žalovaným a nie žalobcom mohol posúdiť tento nárok len čo do priznanej výšky súdom prvej inštancie, teda čo do sumy 50,- eur, keď toto primerané finančné zadosťučinenie v takto priznanej sume plní v plnom rozsahu funkciu satisfakčnú pre žalobcu, avšak v menšej miere sankčnú pre žalovaného, teda funkciu, ktorá má odrádzať žalovaného ako dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj v tomto výroku priznaného finančného zadosťučinenia, keď výrok, ktorým tento nárok žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol, nebol žalobcom napadnutý. Odvolací súd dodal, že žalovaný sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi nekalosúťažného konania. Rovnako treba takto priznané finančné zadosťučinenie chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že môžu predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa nedopustí v takej intenzite. 2.5. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia taktiež uviedol, že žalovaný preložil počas odvolacieho konania návrh na prerušenie konania a návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ o tom, či sa má článok 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS vykladať v tom zmysle, že je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podmienka, ktorou si zmluvné strany dohodli aplikáciu Obchodného zákonníka na spotrebiteľský vzťah, ak existuje zákonné pravidlo uvedené v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré určuje, že ustanovenia Občianskeho zákonníka sa aplikujú prednostne pred Obchodným zákonníkom. Poukázal na § 162 ods. 1 písm. c) CSP, čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a rozsudok CILFIT, C- 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415. Dospel k záveru, že nebolo potrebné posúdiť prejudiciálnu otázku postupom
1 písm. c) CSP, keďže otázka aplikácie Obchodného zákonníka na spotrebiteľský vzťah je
odvolacieho súdu dostatočne preukázaná vykonaným dokazovaním bez potreby výkladu komunitárneho práva použiteľného na tento spor, transponovaného do vnútroštátnej právnej úpravy, keď podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchýlku, ktorou by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa, napríklad aplikáciou Obchodného zákonníka na právny vzťah uzatvorený medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Použitie ustanovení Obchodného zákonníka na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, za situácie, ak v súlade s § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na tieto právne vzťahy sa vždy musia prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, predstavuje nepochybne neprijateľnú zmluvnú podmienku aj bez výkladu komunitného práva. Následne odvolací súd poukázal na skutočnosť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je ochrana spotrebiteľa zavedená Smernicou Rady 93/13/EHS založená na myšlienke, že spotrebiteľ je v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že súhlasí s podmienkami pripravenými vopred druhou zmluvnou stranou bez toho, aby mohol ovplyvniť obsah týchto podmienok. Súdny dvor tiež vo svojej judikatúre konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Pohotovosť, EU:C:2014:101, bod 39 a citovaná judikatúra; Kásler a Káslerné Rábai, C-26/13, EU:C:2014:282 bod 39 a citovaná judikatúra, ako aj Sánchez Morcillo a Abril García, C-169/14, EU:C:2014:2099, bod 22). Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý zistí nekalú povahu zmluvnej podmienky, prináleží jednak bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ predložil v tejto súvislosti návrh, vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
daného vnútroštátneho práva vyplývajú z takého zistenia, s cieľom zabezpečiť, aby touto podmienkou nebol tento spotrebiteľ viazaný, a jednak v zásade na základe objektívnych kritérií posúdiť, či dotknutá zmluva môže bez uvedenej podmienky naďalej existovať. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 v spojení s § 396 Ods. 1 CSP. 3. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej „dovolateľ“), prípustnosť ktorého vyvodil s poukazom na § 420 písm.
názoru dovolateľa odvolací súd nepredložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, hoci mal tu povinnosť, vrátane povinnosti prerušiť konanie a toto svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
názoru dovolateľa odvolací súd arbitrárne a bez primeraného odôvodnenia určil neprijateľnosť zmluvných podmienok.
názoru dovolateľa sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal všetkými skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie vo veci samej, spornými právnymi otázkami, ani výkladom Smernice. Taktiež namietal opomenutie skutočnosti, že neboli splnené podmienky pre podanie žaloby, ani splnené pojmové znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky (jej posúdenie v individuálnom kontexte), pričom tento postup neodôvodnil. Uviedol, že odvolací súd mal v zmysle judikatúry Súdneho dvora porovnať zmluvnú podmienku so všetkými predpismi vnútroštátneho práva, ktoré by platili, ak by neplatila táto zmluvná podmienka- avšak takéto porovnanie nevykonal vo svojom rozhodnutí ani odvolací súd a ani súd prvej inštancie. Následne dovolateľ konštatoval, že odvolací súd neodôvodnil, prečo rozhodol v identickej veci inak ako Krajský súd v Bratislave, ktorý zmluvnú podmienku v danej veci nepovažoval za neprijateľnú. Okrem vedeného odvolaciemu súdu vyčítal nevysporiadanie sa s námietkou, že nárok na primerané zadosťučinenie uplatnený žalobcom je buď premlčaný alebo naopak, žalobca ho uplatnil pred jeho vznikom. Taktiež sa
názoru dovolateľa odvolací súd nezaoberal skutočnosťou, že žaloba predstavuje šikanózny výkon práva, pretože účelom žaloby nie je ochrana práv žalobcu, ale získanie náhrady trov. Dôvodil, že odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov v rozsahu 100%, hoci mal len čiastočný úspech (1/6 žalovanej sumy) a uvedený postup žiadnym spôsobom neodôvodnil. V rámci nesprávneho právneho posúdenia uviedol nasledujúce právne otázky: 1) „ Je prípustná žaloba
5 Zákona o ochrane spotrebiteľa (domáha sa ochrany svojho práva žalobca), ak:
5 Zákona o ochrane spotrebiteľa (domáha sa svojho práva žalobca), ak sa výrokom o neprijateľnosti zmluvnej podmienky nezmení právna ani skutková situácia žalobcu (spotrebiteľa), v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala? 2) „Je neprijateľnou zmluvnou podmienkou pravidlo a podmienka, ktorou si zmluvné strany dohodli aplikáciu Obchodného zákonníka na spotrebiteľský vzťah, ak existuje zákonné pravidlo uvedené v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré určuje, že ustanovenia Občianskeho zákonníka sa aplikujú prednostne pred Obchodným zákonníkom, pričom toto dodávateľ vždy dodržal a nie je preukázané (ani v konaní tvrdené), že by dodávateľ chcel postupovať v rozpore s týmto ustanovením?“ 3) „Kedy vznikne vo vzťahu k nároku na primerané finančné zadosťučinenie
5 Zákona o ochrane spotrebiteľa nastane prvýkrát možnosť právo vykonať (actio nata), t. j. kedy začne plynúť vo vzťahu k tomuto nároku premlčacia lehota?“ 4) „Môže súd priznať ochranu právu žalobcu, ak účelom žaloby nie je ochrana práva žalobcu, ale priznanie nároku na náhradu trov konania a právneho zastúpenia (teda odmena advokáta)?“ 5)„Má žalobca
CSP úspech vo veci vo výške 100%, aj keď súd priznal žalobcovi len časť žalovanej sumy? Môže súd priznať žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100% aj keď žalobca nemal plný úspech vo veci?; Je dôvodom hodným osobitného zreteľa na účely § 257 CSP, pre ktorý súd neprizná strane nárok na náhradu trov konania skutočnosť, že žalobou nebolo sledované dosiahnutie ochrany práv žalobcu, ale zrejmé dosiahnutie ochrany práv žalobcu, ale zrejmé dosiahnutie náhrady trov konania a právneho zastúpenia /odmena advokáta)?“ Dovolateľ namietal aj porušenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keďže
jeho názoru súdy oboch inštancii nesprávne právne posúdili otázku nároku žalobcu na náhradu trov konania, keď priznali žalobcovi náhradu trov vo výške 100%, napriek tomu, že žalobca nemal vo veci plný úspech a nezohľadnili okolnosti hodné osobitného zreteľa. Otázka priznania náhrady trov konania vo výške 100% vo vzťahu k priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia napriek len čiastočnému úspechu a napriek okolnostiam hodných osobitného zreteľa nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu zatiaľ riešená. Opäť poukázal na právnu otázku: „Má žalobca
CSP úspech vo veci vo výške 100%, aj keď súd priznal žalobcovi len časť žalovanej sumy? Môže súd priznať žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100% aj keď žalobca nemal plný úspech vo veci?; Je dôvodom hodným osobitného zreteľa na účely § 257 CSP, pre ktorý súd neprizná strane nárok na náhradu trov konania skutočnosť, že žalobou nebolo sledované dosiahnutie ochrany práv žalobcu, ale zrejmé dosiahnutie ochrany práv žalobcu, ale zrejmé dosiahnutie náhrady trov konania a právneho zastúpenia/odmena advokáta)?“Akcentoval, že žalobca nemal v danej veci plný úspech a priznanú výšku náhrady trov v rozpore s § 255 ods. 2 CSP pomerne nekrátil.
f) CSP 6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). 7.
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8.
CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
CSP dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 10.
CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný tak, ako sú obsahovo vymedzené v podanom dovolaní. 11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
f) CSP dovolateľ namietal nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť a zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, kedy
názoru dovolateľa odvolací súd nepredložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, hoci mal tú povinnosť, vrátane povinnosti prerušiť konanie a toto svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Odvolací súd arbitrárne a bez primeraného odôvodnenia určil neprijateľnosť zmluvných podmienok. Nezaoberal sa všetkými skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie vo veci samej, spornými právnymi otázkami, ani výkladom Smernice. Taktiež namietal opomenutie skutočnosti, že neboli splnené podmienky pre podanie žaloby, ani splnené pojmové znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky (jej posúdenie v individuálnom kontexte), pričom tento postup neodôvodnil. Odvolaciemu súdu vyčítal nevysporiadanie sa s námietkou, že nárok na primerané zadosťučinenie uplatnený žalobcom je buď premlčaný alebo naopak, žalobca ho uplatnil pred jeho vznikom.
názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Dovolateľ preto nemôže dôvodne a opodstatnene namietať, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). 20. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dovolací súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (napr. rozhodnutia vo veciach Ruiz Torija proti Španielsku, Hiro Balani proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, Higgins proti Francúzsku). Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Ani súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (
názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 21. Obsah spisu vedeného v preskúmavanej veci v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať za neodôvodnený.
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Ako už bolo uvedené vyššie, za procesnú vadu konania
f) CSP nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia
predstáv žalobcu.
neho súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy v neprospech spotrebiteľa podmienku, ktorá vylučuje využitie Občianskeho zákonníka, ktorého úprava v zásade je pre spotrebiteľa výhodnejšia, ako úprava v Obchodnom zákonníku. Odvolací súd v tomto smere poukázal aj na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.4.2015,
ktorého vzhľadom na to, že zákon č. 102/2014 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia k § 52 ods. 2 vete tretej, toto ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené predo dňom účinnosti danej právnej normy. Zároveň poukázal aj na už citovaný § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto táto zmluvná podmienka je v rozpore s citovaným ustanovením. Ňou boli upravené všetky vzťahy bez výnimky medzi účastníkmi zmluvy, že sa budú riadiť Obchodným zákonníkom, hoci nepochybne uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, čo napokon nenamietal ani samotný žalovaný, pričom spotrebiteľská zmluva, a to bolo nesporné sa posudzuje v zmysle noriem občianskeho práva“. 22.2. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že „...Z obsahu spisu je nepochybné, že medzi stranami sporu bola dňa 13.5.2016 uzavretá štandardná formulárová zmluva. Uvedené bolo dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že žalobca ako spotrebiteľ bol slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy.
dojednania obsiahnutého v tejto zmluve jej 9. časti (spoločné ustanovenia, v bode 4) sa mali vzájomné vzťahy v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka spravovať
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že ustanoveniami Obchodného zákonníka sa mali riadiť všetky vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, bez akýchkoľvek výnimiek. Obchodný zákonník pritom úpravu neprijateľných zmluvných podmienok v čase uzavretia tejto zmluvy neobsahoval a neobsahuje ich ani doposiaľ.
odvolacieho súdu cieľom dojednania o výlučnej aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka zo strany žalovaného bolo znemožnenie aplikácie právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa na vzniknutý právny vzťah. Novela Občianskeho zákonníka, účinná od 1.4.2015, doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu,
ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva nielen z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.4.2015 vydaného vo veci 3MCdo/14/2014, ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vydaného vo veci 8Cdo/13/2014.
ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje právne postavenie. Aj v ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je obsiahnuté všeobecné pravidlo,
ktorého v prípade uzatvorenia spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Toto pravidlo má pôsobiť aj preventívne, teda slúžiť na vyjadrenie toho, v akom zmysle má dodávateľ pripravovať podmienky spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sú v zákone zakotvené pre uzatváranie konkrétnych spotrebiteľských zmlúv. Takýchto zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať. Preto by bolo neplatné aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas na neakceptovanie zákonom ustanovenej podmienky, či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky. To by v konečnom dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, ktoré nepripúšťajú odchýlenú úpravu, ktorou by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa. Dojednanie použitia ustanovení Obchodného zákonníka na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, za situácie, ak v súlade s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na tieto právne vzťahy sa vždy musia prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku“ Odvolací súd preto uzavrel, že „Súd prvej inštancie správne postupoval, ak takúto zmluvnú podmienku vyhlásil za neprijateľnú“. 22.
právnych úvah žalovaného by nárok na primerané finančné zadosťučinenie bol skôr premlčaný, ešte ako vôbec by takéto porušenie bolo judikované alebo vôbec zistené, resp. by došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Právoplatné judikovanie, či už povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie alebo neprijateľnosti zmluvnej podmienky, je objektívnou okolnosťou pre začatie plynutia premlčacej doby. Počiatok teda vôbec nie je závislý na subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa. V prejednávanom spore bolo rozhodnuté v jednom rozhodnutí o neprijateľnosti zmluvnej podmienky a o primeranom finančnom zadosťučinení, ktoré rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené týmto rozhodnutím odvolacieho súdu, preto žaloba, ktorá bola súdu prvej inštancie doručená dňa 1.12.2021, v ktorej si spotrebiteľ okrem iného uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie bolo podané včas a odvolacia námietka premlčania, prednesená žalovaným, nebola dôvodná. Zároveň odvolací súd dodal, s odkazom napríklad na rozsudok tamojšieho súdu sp. zn. 22CoCsp/44/2022 zo dňa 15.12.2022, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že najprv musí byť v jednom súdnom konaní spotrebiteľ úspešný a až následne ako úspešný si môže uplatniť právo na primerané finančné zadosťučinenie. Zo žiadneho právneho predpisu teda nevyplýva, že by malo ísť o následné konanie. Naopak pokiaľ žalobca tvrdí, že došlo k porušeniu spotrebiteľského práva, a preto si uplatňuje finančné zadosťučinenie v prípade úspechu, toto priznané bude a v prípade nepreukázania tvrdeného porušenia, teda neúspechu spotrebiteľa, musí byť zákonite aj tento nárok zamietnutý. Generovanie zbytočných konaní by bolo o rozpore s princípom hospodárnosti konania“. 22.4. Pokiaľ išlo o výšku priznaného finančného zadosťučinenia, odvolací súd dodal, že jej „odôvodnenie musí byť presvedčivé. Výška primeraného finančného zadosťučinenia
Zákona o ochrane spotrebiteľa spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná. Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, tak na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv a povinností. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného, odradzujúceho prostriedku ochrany. Základom pre určenie sumy finančného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná
subjektívnej povahy a zohľadňuje všetky okolnosti, čo viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, je potom rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu (pozri uznesenie NS SR z 30.6.2022 sp. zn. 7Cdo/92/2021, zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 4/22, rozhodnutie vo veciach občianskoprávnych č. 48)“. Odvolací súd bol toho názoru, že „priznaná suma 50,- eur nepresahuje kritériá výšky primeraného finančného zadosťučinenia uvedené vyššie, ale naopak predstavuje minimálnu sumu tak, aby mohla plniť funkciu satisfakčnú, ako aj funkciu sankčnú, už aj vzhľadom na to, že žalovaný je nadnárodný mobilný operátor“. Odvolací súd z dôvodu, že tento výrok bol napadnutý len žalovaným a nie žalobcom posudzoval tento nárok len čo do priznanej výšky súdom prvej inštancie, teda čo do sumy 50,- eur, pričom mal za to, že „ v takto priznanej sume plní v plnom rozsahu funkciu satisfakčnú pre žalobcu, avšak v menšej miere sankčnú pre žalovaného, teda funkciu, ktorá má odrádzať žalovaného ako dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj v tomto výroku priznaného finančného zadosťučinenia, keď výrok, ktorým tento nárok žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol, nebol žalobcom napadnutý“. Odvolací súd dodal, že „žalovaný sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi nekalosúťažného konania. Rovnako bolo potrebné takto priznané finančné zadosťučinenie chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že môžu predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa nedopustí v takej intenzite“. Vzhľadom na porušenie spotrebiteľských práv žalobcu zo strany žalovaného, sa priznanie zadosťučinenia javilo odvolaciemu súdu dôvodné minimálne v priznanej výške 50,- eur, ako satisfakčnej povahy pre spotrebiteľa a menej ako sankčného, odradzujúcej povahy pre dodávateľa. 22.
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor Európskej únie v rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo, že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“. 22.6. Vzhľadom na vyššie uvedené závery pri posudzovaní predmetnej veci, návrhu
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.