neho zrejmé, ţe kúpnu zmluvu prevzal člen predstavenstva 3 6 Cdo 115/2010 ţalobcu
odvolacieho súdu súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil
ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. namiesto ustanovení § 3 a § 4 ods. 1 tohto zákona.
odvolacieho súdu výsledkom (nesprávneho) postupu orgánu katastra bolo napokon vydanie rozhodnutia zo
2 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Na odôvodnenie svojho rozhodnutia ţalobca uviedol, ţe ku škode došlo nesprávnym úradným postupom orgánu katastra, ktorý spočíval v tom, ţe bolo vydané rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva, hoci neboli odstránené nedostatky návrhu a boli porušené predpisy o doručovaní. Nepovaţuje za dôvodný 5 6 Cdo 115/2010 záver odvolacieho súdu, ţe danú vec bolo potrebné posúdiť
ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
ţalobcu „v tomto prípade primárny bol nesprávny úradný postup, ktorý aţ následne vyústil do nezákonného rozhodnutia“. Uzavretím dohody s D., o odstúpení od kúpnej zmluvy a uzavretím novej kúpnej zmluvy „stratila otázka zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia o vklade akýkoľvek význam, pretoţe pôvodná zmluva sa od počiatku zrušila“. To pravda neznamenalo legalizáciu nesprávneho úradného postupu orgánu katastra. „Anulovanie právnej účinnosti rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva na základe pôvodnej zmluvy malo ten praktický dopad, ţe ţalobca uţ nemohol podať ţalobu na náhradu škody
prvej hlavy zák. č. 58/1969 Zb., ale len
druhej časti, a to
Nedostatkom rozhodnutia odvolacieho súdu
ţalobcu je i to, ţe pri hodnotení príčinného vzťahu si neujasnil, „aký právny vzťah u navrhovateľa bol narušený a akým spôsobom“. K tomu uviedol, ţe rušenie jeho drţby predmetných nehnuteľností, „ako menej intenzívny stav“ trvalo iba do
ţalovanej odvolací súd správne posúdil vec
ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a náleţite ustálil, ţe keďţe nezákonné rozhodnutie č. V. zo 17. januára 1996 nebolo príslušným orgánom zrušené, nie je daný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody. Správne sú
ţalovanej aj závery odvolacieho súdu aj o nedostatku príčinnej súvislosti pojaté v dôvodoch jeho rozhodnutia pre prípad, ţe by sa daná vec posudzovala
ustanovení o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Ţalobca v replike na vyjadrenie ţalovanej spochybnil jej informovanosť o tom, „o čo v spore ide“.
ţalobcu „v danej veci nie je podstatné, či vkladové rozhodnutie bolo alebo nebolo zrušené, prípadne aké ďalšie ţaloby ţalobca podal, ale skutočnosť [...] ţe ţalovaný pred aj pri vydaní rozhodnutia o vklade postupoval v rozpore s katastrálnym zákonom. Tento nesprávny úradný postup bol ukončený rozhodnutím, ktoré nemalo byť vydané. V reťazi príčinnej súvislosti je toto rozhodnutie posledným, ktorého zápisom došlo k zmene vlastníctva a teda k zbaveniu vlastníctva ţalobcu k prenajatým nehnuteľnostiam“. 6 6 Cdo 115/2010 Dovolací súd konajúci o novom dovolaní ţalobcu, po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu
1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je
zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj
ich obsahu. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Ţalobca vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietal a v dovolacom konaní ţiadna z týchto vád ani nevyšla najavo (odvolací súd napokon výsluch svedkyne Ing. M. H. nerealizoval, keďţe ţalobca netrval na jej výsluchu). Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, keď na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných 7 6 Cdo 115/2010 v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo. Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý ţalobca v dovolaní uplatňuje, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Dospel k záveru, ţe obsah jeho dovolania nie je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Vzhľadom na čas vzniku ţalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, posúdiť
zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tak ako to súdy niţších stupňov správne aj urobili.
1, prvá veta zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán").
2 tohto zákona zodpovednosti
odseku 1 sa nemoţno zbaviť.
1 zákona nárok na náhradu škody nemoţno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1 moţno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.
1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym 8 6 Cdo 115/2010 úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
2 zákona zodpovednosti
odseku 1 sa nemoţno zbaviť. Zákon č. 58/1959 Zb. teda rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými orgánmi. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
-17 zákona (špecifickou súčasťou je zodpovednosť za škodu nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste) je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov.
ustanovenia § 4 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu
prvej hlavy prvej časti zákona č 59/1969 Zb. teda predpokladá zistenie, ţe rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods.1), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa drţať jeho výroku, ţe napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôţe sám otázku jeho nezákonnosti v ţiadnom smere preskúmavať (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu (§ 18-19 zákona) je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď
uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, ţe úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát
uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, ţe poškodenému vznikla škoda, ktorá je 9 6 Cdo 115/2010 v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je neprávnym postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromaţďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejaví práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môţu byť hodnotené len
58/1959 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona teda nie je moţné povaţovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, ţe štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a ţe v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne ţe malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Správa katastra je ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv k nehnuteľnostiam. Vkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na návrh účastníka konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náleţitosti návrhu, na základe ktorého sa vkladové konanie začína, ako aj príkladne prílohy návrhu, ktoré má účastník vkladového konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predloţiť. V priebehu vkladového konania správa katastra ako správny orgán posudzuje podstatné náleţitosti príslušného zmluvného typu, a to z hľadiska kritérií, ktoré sú príkladne uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 zákona č.162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách ustanovenia § 42 ods. 1 a 2 uvedeného zákona. To znamená, ţe vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom správa katastra ako správny orgán na základe predloţených písomných podkladov
1 a 2 katastrálneho zákona a § 42 ods. 1 a 2 posudzuje všetky skutočnosti (podmienky vkladu
1 a 2 katastrálneho zákona a § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z. účinnej a platnej do 30. novembra 2009), ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad (pozri napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sţo 17/20071, sp. zn. Sţo 204/2008). 10 6 Cdo 115/2010 V posudzovanej veci ţalobcom vytýkaný postup správy katastra naostatok vyústil do prijatia rozhodnutia o povolení vkladu. Chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolania vkladu teda nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale nesprávnosť samotného rozhodnutia. V posudzovanej veci však ţaloba k uplatneniu tejto formy zodpovednosti štátu za škodu nesmeruje, ţalobca nárok predbeţne neprejednal v zmysle § 9 zákona a naostatok nebolo ani zistené (ţalobca to ani netvrdil), ţe by rozhodnutie správy katastra o povolaní vkladu bolo zrušené. Dovolací súd nepovaţuje za dôvodné tvrdenie ţalobcu, ţe dohodou o odstúpení od kúpnej zmluvy „stratila otázka zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia o vklade akýkoľvek význam, pretoţe pôvodná zmluva sa od počiatku zrušila“ a tým sa „anulovala právna účinnosť rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva na základe pôvodnej zmluvy“, čo malo ten praktický dopad, ţe ţalobca uţ nemohol podať ţalobu na náhradu škody
prvej hlavy prvej časti zákona č. 58/1969 Zb., ale len
Dovolací súd uţ vyššie uviedol, ţe vznik zodpovednosti štátu
prvej hlavy prvej časti zákona č. 59/1969 Zb. predpokladá zistenie, ţe rozhodnutie, z ktorého vznikla škoda, príslušný orgán zrušil pre nezákonnosť, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti, vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Konaniu o zodpovednostnom nároku musí teda predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného rozhodnutia. Poţiadavka, aby nezákonné rozhodnutie zrušil príslušný orgán, je prelomená len výnimkou uvedenou v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.,
ktorého ako výnimku z ustanovenia odseku 1 (nárok na náhradu škody nemoţno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán) moţno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku zrušené alebo zmenené. O takú výnimku ale v danej veci nejde. Odvolací súd svoje rozhodnutie, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, zaloţil súčasne na dvoch na sebe nezávislých dôvodoch neopodstatnenosti uplatneného práva na náhradu škody; jednak dôvodil, ţe výsledkom úradného postupu správy katastra bolo 11 6 Cdo 115/2010 vydanie rozhodnutia o povolení vkladu, ktoré právoplatné rozhodnutie nebolo zrušené, teda ţe nie sú splnené podmienky zodpovednosti štátu
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona, jednak dôvodil aj tým, ţe aj v prípade, ţe by išlo o nesprávny úradný postup, nie sú tu ďalšie predpoklady zodpovednosti štátu, a to existencia škody a ani príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu katastra a škodou. Ak je správny jeho záver, ţe v danej veci nejde o nesprávny úradný postup, ale o nesprávne rozhodnutie (ktoré ale nebolo zrušené), ktorý záver sám osebe postačovalo k zamietnutiu ţaloby, je nadbytočné zaoberať sa dovolacími námietkami smerujúcimi proti záveru o neexistencii škody a príčinnej súvislosti, pretoţe na celkový záver odvolacieho súdu to nemôţe mať vplyv. Keďţe odvolací súd na daný skutkový stav pouţil správny právny predpis, tento aj správne vyloţil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze pouţitého právneho predpisu, rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny. Nakoľko nebolo zistené, ţe by konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd dovolanie ţalobcu
1 O.s.p. rozsudkom zamietol. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd ale ţalovanej nepriznal náhradu trov, pretoţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. mája 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.