1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do
1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
2 Trestného poriadku rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3To/10/2022, zo 4. októbra 2022 z r u š u j e . Z r u š u j ú s a aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. III.
1 Trestného poriadku Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 2T/38/2016, z 26. novembra 2019 bol obvinený L. C. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku. Za to bol obvinenému L. C. uložený
2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, pričom
2 písm. b) Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
1 písm. a), ods. 4 Trestného zákona bol obvinenému tiež uložený trest prepadnutia veci, a to mobilného telefónu značky Sony XPERIA, čiernej farby, I. XXXXXXXXXXXXXXX a
5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stal štát.
1 Trestného zákona a
1 Trestného zákona súd uložil obvinenému ochranný dohľad na 2 (dva) roky. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na podklade odvolania obvineného rozhodol rozsudkom, sp. zn. 3To/2/2020, z 12. mája 2020 tak, že
1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu.
3 Trestného poriadku z dôvodu
b) Trestného poriadku oslobodil obvineného L. C. spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava V, sp. zn. 4Pv 484/15/1105, z 7. apríla 2016, podanej pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a) Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom v tejto obžalobe, nakoľko skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku krajského súdu podala na základe podnetu námestníka Generálneho prokurátora Slovenskej republiky dovolanie ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky z dôvodu
3 Trestného poriadku, pretože rozsudkom krajského súdu v Bratislave mal byť porušený zákona v prospech obvineného L. C.. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaného dovolania rozhodol vo veci rozsudkom, sp. zn. 2Tdo/40/2021, zo 16. novembra 2021 tak, že postupom
1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom odvolacieho súdu bol z dôvodu uvedenom v § 371 ods. 3 Trestného poriadku porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 12 Trestného poriadku, § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, § 322 ods. 3 Trestného poriadku, § 285 písm. b) Trestného poriadku v prospech obvineného L. C..
2 Trestného poriadku dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením rozhodnutia, stratili podklad.
1 Trestného poriadku tiež prikázal odvolaciemu súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozhodol o odvolaní obvineného (v poradí) druhým rozsudkom, sp. zn. 3To/10/2022, zo 4. októbra 2022 tak, že
1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu.
3 Trestného poriadku uznal obvineného L. C. za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
1 písm. c), ods. 2 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do 30. apríla 2022, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku. Za to bol obvinenému L. C. uložený
2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, pričom
2 písm. b) Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
1 Trestného zákona a
1 Trestného zákona bol obvinenému uložený tiež ochranný dohľad na 2 (dva) roky. Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený prostredníctvom obhajcu dovolanie s poukazom na dovolací dôvod
1 písm.
Trestného poriadku obvinený v dovolaní v podstate uviedol nasledovné: „[...] za závažné porušenie práva na obhajobu považujem už len skutočnosť, že dosiaľ, teda viac ako 6 mesiacov od rozhodnutia KS Bratislava mi do ÚVV a ÚVTOS nebol rozsudok odvolacieho súdu doručený, čo je základ pre počítanie lehoty pre podanie dovolania a súčasne základ pre možné oboznámenie sa s dôvodmi, pre ktoré odvolací súd rozhodol v mojej veci. Poukazujem tiež na skutočnosť, že voči mojej osobe bolo príkazom nariadené odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky - mnou používanej telefonickej stanice a to postupom
Na uvedenú skutočnosť poukazuje časť skutkovej vety podanej obžaloby na OS Bratislava V. S výstupmi z odpočúvania boli už v prípravnom konaní a následne aj v konaní pred súdom konfrontovaní vypočúvaní svedkovia v mojej trestnej veci spôsobom, kedy im boli prehrávané konkrétne hovory (s uvedením čísla) alebo poskytnuté k dispozícii na prečítanie textové správy (
prepisu). Aj v konaní pred súdom boli v rámci výsluchu svedkov zhodne používané totožné nahrávky a zaznamenaná komunikácia prostredníctvom sms správ. Napriek tomu, že prvostupňový súd vykonával dokazovanie prostredníctvom týchto nahrávok, nijakým spôsobom sa nevysporiadal alebo len povrchne a úplne formalisticky a nedostatočne sa vysporiadal so zákonnosťou nariadeného odpočúvania telefonickej stanice, ktorú som užíval. V spisovom materiály dosiaľ absentuje čo i len zmienka o posúdení a preskúmaní zákonnosti príkazu na odpočúvanie
TP, rovnako tak absentuje v rámci rozhodnutia prvostupňového súdu i druhostupňového súdu, hoci je rozhodujúcim a určujúcim predpokladom na to, aby bolo možné posúdiť zákonnosť realizovaného odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky. Zmienka o príkaze absentuje aj v obsahu spisového materiálu. To, ako formalisticky pristúpil prvostupňový súd k oboznamovaniu prepisov z odpočúvania je vidieť zo zápisnice z hlavného pojednávania dňa 26.11.2019 v čase od 9:00 hod., kedy sa mali oboznamovať t. j. čítať prepisy hovorov a správ v rozsahu cca 500 spisových strán a oboznamovali sa aj iné listinné dôkazy (na str. 3 zápisnice: oboznamovali sa výsledky toxikologickej analýzy, odborné vyjadrenia, analýza záznamov, prepisy, zápisnica, odpis z RT, zápisnica o vydaní MT, zápisnica o prehliadke tela, lekárske správy). Už v čase 10:12 hod., teda jednu hodinu a 12 minút po otvorení hlavného pojednávania bolo toto prerušené a po prerušení sa pokračovalo v pojednávaní tak, že dokazovanie bolo vyhlásené za skončené. Je absolútne nemožné, aby súd dokázal za 1 hodinu a 12 minút oboznámiť všetky listinné tak, ako je uvedené v zápisnici. Aj tu je vidieť, ako čisto formalisticky súd pristúpil k vykonávanému dokazovaniu v mojej veci, a hoci na hlavnom pojednávaní tieto dôkazy neboli ani riadne vykonané, rozhodovanie súdu sa o ich obsah opieralo. Na túto skutočnosť nenapravil ani KS Bratislava v rámci odvolacieho konania. Hoci rešpektujem obsah zásady voľného hodnotenia dôkazov, predpokladom voľného hodnotenia dôkazov je posúdenie zákonnosti a prípustnosti dôkazu v trestnom konaní vedenom pred súdom, rovnako tak vykonanie dokazovania priamo pred súdom a práve tejto zákonnosti a s ňou súvisiacej prípustnosti dôkazov sa dosiaľ prvostupňový ani odvolací súd žiadnym spôsobom nevenoval a rozhodované bolo aj na podklade dôkazov, ktoré neboli vykonané na hlavnom pojednávaní ani na odvolacom verejnom zasadnutí. Aj týmto spôsobom bolo narušené postupmi súdov moje právo na obhajobu a spravodlivý proces. K oboznámeniu Príkazu na odpočúvanie v konaní pred súdom nikdy nedošlo, existencia tohto dôkazu ani nikdy nebola konštatovaná pred súdom. Táto skutočnosť diskvalifikuje takto získané dôkazy (odposluchy a sms-správy) z procesu zákonného dokazovania v konaní pred súdom. Dosiaľ sa Príkaz v spisovom materiály (v jeho vyhotovenej ucelenej kópii) ani len nenachádza. Z tohto dôvodu som bol postupom prvostupňového súdu pozbavený možnosti domáhať sa preskúmania opodstatnenosti a zákonnosti vydaného príkazu, čím bolo narušené moje právo na obhajobu a zároveň postupmi súdov došlo k eliminácii garancií, ktoré Ústavný súd SR a aj ESĽP vyžadujú ako predpoklad pre možný zásah do práva súkromie a rodinný život v zmysle čl. 8 Dohovoru. K tejto otázke sa vyjadroval opakovane aj Najvyšší súd SR, napr. v konaní vedenom pod sp. zn. 5Tdo/22/2019 (rozhodnutie zo dňa 27.08.2019), [...] Je zrejmé, že absenciou príkazu v celom spisovom materiály, v mojom prípade atribúty zákonnosti a prípustnosti odposluchov splnené v trestnom konaní vedenom voči mojej osobe neboli. Prvostupňový súd ani odvolací súd sa touto skutočnosťou nijako nezaoberal. V dôsledku uvedeného namietam v konaní pred dovolacím súdom porušenie môjho práva na obhajobu a to zásadným spôsobom. V tejto súvislosti tiež poukazujem, že záznamy je
6 TP možné ako dôkazy použiť po ukončení odpočúvania, ďalej pri existencii doslovných prepisov dôkazov, ktoré majú zákonný význam. V spisovom materiály sa musia nachádzať ucelené záznamy na vhodnom nosiči a z týchto si môže obhajca, obvinený aj prokurátor vyhotovovať kópie v takom rozsahu, v akom to uznajú za vhodné. Do skončenia prípravného konania a ani pri preštudovaní spisu po skončení prípravného konania sa v spisovom materiály nenachádzalo žiadne médium, žiadny nosič s ucelenými záznamami z odposluchov a záznamu telekomunikačnej prevádzky. [...] Hoci som namietal neúplnosť záznamov a žiadal o preverenie cestou vydania príkazu
Aj tu a v tejto súvislosti namietam závažné porušenie môjho práva na obhajobu. Poukazujem na podstatnú skutočnosť a síce, že časť konania na súde prvého stupňa prebiehalo ešte pred tým, ako mi na základe žiadosti boli doručené nosiče so záznamami a mohol som sa s nimi oboznámiť. Už v prípravnom konaní bolo dokazovanie vykonané za pomoci prepisov záznamov, to isté v konaní pred súdom, hoci práve v súvislosti s mojou možnosťou brániť sa a obhajovať sa voči týmto prepisom bol v môj neprospech porušený zákon (§ 115 ods. 6 TP) a túto skutočnosť nepovažujem za konvalidovanú tak, ako to konštatuje odvolací súd tým, že som požadoval záznamy v ucelenej podobe. [...] Poukazujem na to, že nezákonná selekcia záznamov už raz bola v mojom konaní vykonaná a vyslovene som rozporoval aj neúplnosť doručených záznamov. Moje právo na obhajobu a spravodlivý proces bolo v konaní pred súdom porušené aj tým, že som nemal možnosť nijako sám overiť a preskúmať úplnosť doručených záznamov (vyžiadaných obhajobou) a táto skutočnosť nebola odvolacím súdom nijako posúdená a vyhodnotená v jeho rozhodnutí. [...] Nie je prípustné, aby dotknuté orgány selektívne samy vyhodnotili, čo je a čo nie je pre daný prípad relevantné z hľadiska uplatnenia práv obhajoby. Je výlučným právom obvineného a jeho obhajcu, aby po poskytnutí záznamov na vhodných elektronických nosičoch orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu predložili doslovné prepisy tých záznamov telekomunikačnej prevádzky, ktoré požadujú vykonať ako dôkaz. Námietke o neúplnosti záznamov a žiadosti o vydanie príkazu
TP na účely preukázania neúplnosti a možnosti riadneho uplatnenia práva na obhajobu súd nevyhovel. Odvolací súd sa touto námietkou, hoci bola zdôraznená, nijako nezaoberal, nevenoval sa jej ani v písomnom spracovaní rozsudku. Explicitne pritom Najvyšší súd SR požaduje vo svojom rozhodnutí v konaní vedenom pod sp. zn. 5Tdo/22/2019 (rozhodnutie zo dňa 27.08.2019), aby zákonnosť zabezpečených odposluchov bola preskúmaná aj z hľadiska kvality, obsahu a úplnosti, lebo len takýto dôkaz môže byť použitý v konaní pred súdom ako dôkaz zákonný a teda len o takýto dôkaz sa môže opierať rozhodovanie vo veci. Týmto postupom prvostupňového súdu došlo k zásahu do môjho práva na obhajobu a v konaní pred súdom bola vytvorená faktická a právna nerovnosť procesných strán, kedy ako obžalovaný som nemal možnosť sa voči vykonávanému dokazovaniu brániť zákonom prípustnými prostriedkami. Odvolací súd na uvedené skutočnosti vo svojom rozhodnutí nijako nereflektuje, hoci nepochybne ide o zásadné porušenie práva na obhajobu na mojej strane a rovnako tak narušenie princípu rovnosti strán v konaní pred súdom.“ Obvinený ďalej namietal porušenie práva na obhajobu, rovnosť zbraní a práva na spravodlivý proces v súvislosti s nemožnosťou vypočúvať svedkov na hlavnom pojednávaní. Tieto námietky odôvodnil v podstate nasledovne: „Rozhodnutie prvostupňového súdu a aj odvolacieho súdu sa opiera o jednoznačnú výpoveď svedka B.. Q.. Tento svedok bol postupom
TP obmedzený na osobnej slobode a vypočúvaný k relevantným otázkam v rámci zabezpečenia svedka. Vzhľadom na to, že na nasledujúci termín pojednávania sa nedostavil, až v poradí na štvrtom nasledujúcom termíne hlavného pojednávania sa prečítala zápisnica z jeho výsluchu, nakoľko predmetné ustanovenie §-u 88 ods. 4 TP tento postup umožňuje. Na výsluchu svedka v rámci zabezpečenia som bol prítomný s obhajcom a vyslovene som sa dotazoval, či budem mať možnosť pokladať otázky svedkovi na hlavnom pojednávaní a dostal som kladnú odpoveď, že áno. [...] dňa 04.06.2019 som na hlavnom pojednávaní požadoval osobný výsluch tohto svedka, nakoľko som nemal možnosť na hlavnom pojednávaní tohto svedka vypočuť a ani pokladať mu otázky. Na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2019, kde bola prečítaná zápisnica z výsluchu svedka Q. realizovaná v rámci zabezpečenia svedka, som na túto skutočnosť poukázal (str. 2 zápisnice, prvý odsek zhora) s tým, že som trval na osobnom výsluchu svedka Q. (a to aj počas predošlých hlavných pojednávaní, dňa 04.06.2019, str. 4 zápisnice z tohto hlavného pojednávania, tretí odsek zhora, text ,,predstúpil obhajca:“). Hoci som cestou obhajcu navrhoval osobný výsluch tohto svedka priamo na hlavnom pojednávaní, nakoľko som mu chcel položiť viacero otázok, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a ktoré sú z pohľadu mojej obhajoby významné, toto mi nebolo umožnené. Napriek tomu, že obsahom zásady rovnosti strán v konaní a kontradiktórnosti trestného konania je právo strán pokladať vypočutému svedkovi otázky na ozrejmenie skutočností, ktoré uviedol (a toto oprávnenie majú strany navzájom), súd nezabezpečil prítomnosť tohto svedka na v poradí druhom, treťom a ani štvrtom hlavnom pojednávaní po jeho zabezpečení postupom
TP a rovnako tak mi neumožnil tohto svedka vypočuť a klásť tomuto svedkovi otázky a vykonať tak jeho osobný výsluch na hlavnom pojednávaní k rozporom, ktoré sa v priebehu dokazovania objavili. [...] Keďže ide o jeden z nosných dôkazov, na ktoré sa prvostupňový aj odvolací súd odvolávajú, namietam zásadné porušenie práva na obhajobu, práva na kontradiktórny spôsob vykonávania dôkazov pred súdom, ako aj práva na spravodlivý proces, nakoľko pri tomto svedkovi mi nebolo umožnené kontradiktórnym spôsobom ho vypočuť na hlavnom pojednávaní, ani klásť mu otázky. Na uvedenú skutočnosť, hoci môže byť základom pre dovolanie, nijako odvolací súd nereagoval, neposudzoval ju, naopak formalisticky konštatuje, že vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa je v súlade s pravidlami obsiahnutými v TP (str. 13 rozsudku odvolacieho súdu, druhý odsek zhora), čo zásadne namietam. V súvislosti s viacerými výsluchmi namietam porušenie garantovaných práv, keďže svedkovia ešte v prípravnom konaní boli vypočúvaní zrejme pod vplyvom návykových látok a teda ide o procesne nepoužiteľné zápisnice. Z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom vyplýva, že viacerí svedkovia popreli, že by v mojej veci v prípravnom konaní vypovedali a nepamätajú si takýto výsluch. Ide o osoby dlhodobo drogovo závislé, kontinuálne dlhodobo užívajúce drogy, pričom toto nie je nový poznatok, ale poznatok, ktorý orgány činné v trestnom konaní v súvislosti s výsluchom týchto osôb mali už na začiatku. Orgány činné v trestnom konaní nijako pred samotným výsluchom neoverovali, či sú alebo nie sú vypočúvané osoby pod vplyvom návykových látok a či sú schopní svedkovia vypovedať to, čo je im známe. Vypočúvaná vyšetrovateľka si nepamätá priebeh výsluchov, určite by však nevypočúvala osoby pod vplyvom. Nijakým spôsobom nebolo overované, či osoby vypočúvaných svedkov sú alebo nie sú pod vplyvom návykovej látky, hoci o týchto svedkoch bolo známe, že ide o dlhodobých konzumentov (týmto poznatkom OČTK disponovali už pred ich výsluchom, inak by ich k predaju a konzumácii drog nevypočúvali), táto skutočnosť bola úplne ignorovaná. [...] Odvolací súd na str. 21 rozsudku, prvý odsek zhora, konštatuje, že na výsluchu týchto svedkov rozporujúcich predchádzajúce výsluchy na polícii, bol prítomný obhajca, ktorý podpísal zápisnicu a teda je zrejmé, že vypočuté tieto osoby boli. Na margo tejto skutočnosti uvádzam, že je úlohou OČTK zabezpečiť overenie totožnosti svedka a zistiť, či osoba, ktorá sa na výsluch dostaví, je skutočne tou, ktorá je vypočúvaná. Je úlohou OČTK zabezpečiť, aby v čase výsluchu svedok nebol pod vplyvom drog a vedel racionálne vypovedať. Hoci disponovali poznatkom, že ide o drogovo závislé osoby, nijako sa o ich stav v čase výsluchu nezaujímali. Nie je úlohou obhajcu zisťovať, v akom stave je svedok, ktorý sa dostaví na výsluch a obhajca nemá ani nástroje na to, aby overoval aktuálne rozpoloženie a možné ovplyvnenie svedka drogami. To, že obhajca zápisnicu podpísal preukazuje, že zrejme na výsluchu bola tá osoba, ktorá bola predvolaná a jej údaje sú uvedené na prednej strane zápisnice. To, že obhajca tu bol prítomný preukazuje, že výsluch sa uskutočnil. No skutočnosť, že svedkovia a to viacerí, si túto skutočnosť vôbec nepamätajú, vyslovene tvrdili, že nikdy v mojej veci na polícii neboli vypovedať, preukazuje, že v čase výsluchu museli byť intenzívne ovplyvnený návykovými látkami. [...] Hoci som na túto skutočnosť poukázal v prvostupňovom konaní, že zápisnice z výsluchu sú zrejme nezákonne získaným dôkazom, prvostupňový súd sa s touto skutočnosťou nezaoberal a ani nevyhodnotil zákonnosť či prípustnosť odstraňovania rozporov prostredníctvom takto nezákonne vyhotovených zápisníc - nezákonných dôkazov z prípravného konania.“ Porušenie práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces obvinený vzhliada aj v nepreskúmateľnosti zápisníc z hlavných pojednávaní v časti výsluchu svedkov: „V rámci podaného odvolania (odvolanie zo dňa 31.01.2020) som cestou obhajcu poukázal na závažné porušenia môjho práva na obhajobu v dôsledku toho, že zápisnice z hlavných pojednávaní v časti výsluchu viacerých svedkov sú zapísané s podstatnými rozdielmi oproti tomu, ako svedkovia reálne vypovedali. Tieto skutočnosti je možné zistiť prehratím nahrávok z hlavných pojednávaní. Súhlasiac s tým, že obsahom zápisnice je podstatný obsah výpovede svedka, zdôrazňujem, že tu ide o rozpory týkajúce sa nie rozsahu vykonania zápisu, ale o rozdiely týkajúce sa obsahu zápisu. Inak povedané, v zápisnici je zapísaný text tak, ako ho svedok neuviedol v konaní pred súdom. Čo sa týka rozsahu zapisovania, tak aj voči tomuto mám výhrady, lebo také časti výpovedí, ktoré svedčia v môj prospech, prvostupňový súd nezapísal. V tomto smere odkazujem na podané odvolanie zo dňa 31.01.2020, konkrétne na str. 4 - 8, kde je podrobne uvedený rozbor toho, čo na pojednávaní
nahrávky odznelo a toho, čo je zapísané v zápisniciach.[...] poukazujem na to, že veľká časť zápisníc v časti výsluchu svedkov je spísaná inak ako reálne svedkovia odpovedali a zapísané výpovede sú skreslené (nebol to pervitín; zaznačené je nebol to čistý pervitín a pod.). Uvedené rozdiely nie sú nepodstatným rozdielom vo výpovediach. Viaceré otázky sú zaznačené inak ako boli položené (kde ste si zadovažovala inak pervitín/zapísané je kde ste si od obžalovaného zadovažovala pervitín). Často chýbajú celé pasáže z výsluchov svedkov (otázky aj odpovede), často absentujú odpovede svedkov alebo sú uvedené inak. Na túto skutočnosť som poukázal aj v odvolacom konaní, uviedol som presné časti, kde sa nachádzajú podstatné rozdiely. Zápisnice sú jednak vonkajšou formou dôkazov, zachytávajú ich obsah a súčasne umožňujú v budúcnosti preskúmať obsah a aj zákonnosť vykonaného úkonu, osobitne v opravnom konaní. Takto vyhotovené zápisnice sú nepreskúmateľné, nakoľko sú v nich podstatné rozdiely a absentujú v nich dôležité časti. Práve na obsah zápisníc a výpovede svedkov sa odvolával prokurátor a zhodne aj ministerka spravodlivosti, ktorá v mojej veci podávala dovolanie v môj neprospech. Ak sa moja vec posúdila
zápisníc, ktoré sú v častiach výpovede svedkov skreslené, potom aj výsledok opravného konania je skreslený a to v dôsledku závažných pochybení v súvislosti so zapisovaním obsahu a rozsahu výpovedí svedkov. Odvolací súd na str. 21 rozhodnutia konštatuje, že boli prehraté určené časové úseky a porovnané so zápisnicami, pričom tieto odchýlky nemajú zásadný charakter a zaznačené nezmenilo význam výpovedí. Táto skutočnosť pritom nie je pravdivá a to aj vzhľadom na vyššie popísané odlišnosti a navyše, časť odpovedí resp. celé časti z výsluchov zapísané ani nie sú pričom znova ide o podstatné okolnosti. Princíp rovnosti strán v konaní pred súdom značí, že strany sú si rovné, strany majú právo vykonávať dôkazy s tým, že súd je nestranným a nezávislým arbitrom, ktorý má rozhodovať o predloženej trestnej veci ako o spore dvoch strán. Je vylúčené, aby súd napomáhal jednej zo strán uniesť dôkazné bremeno. Je síce možné, aby niektoré z dôkazov vykonal súd, aj keď ich strany nenavrhli, je možné, aby súd svedkom kládol otázky, ale súd nemôže nahrádzať dôkaznú aktivitu prokurátora, ktorý je povinný postupovať tak, aby uniesol dôkazné bremeno. Súd nesmie vykonávať dokazovanie tak, že pri tom podporuje niektorú z procesných strán a napomáha jej tak ustáť v konaní pred súdom dôkaznú situáciu. Zo zápisníc a ešte výstižnejšie z nahrávok je zrejmé, že predsedníčka senátu nad mieru prijateľnú k z pozícii nestranného a nezávislého arbitra napomáha prokurátorovi, ktorý relevantné otázky nepokladal. Namiesto neho ich pokladá predsedníčka senátu, čím jednoznačne deklaruje svoju náklonnosť práve k tejto strane. V mojej veci som sa nebránil len proti prokurátorovi ako zástupcovi štátu, ale aj proti samotnému súdu, čo považujem za neprijateľné. V tejto súvislosti namietam podstatné porušenie rovnosti strán v trestnom konaní a tým aj moje právo na spravodlivý proces a obhajobu. Negatívne vnímam aj viaceré posmešné poznámky predsedníčky senátu, ktoré paradoxne, alebo možno práve presne z tohto dôvodu, chýbajú v zápisniciach v časti výsluchov svedkov a to poznámky typu ,,no to určite“, ,,no to ťažko“. Mám za to, že súd nemá svojou aktivitou nijakým spôsobom dávať najavo svoj postoj k stranám ani svedkom a vonkoncom nemá možnosť vyjadrovať sa k obsahu ich výpovede týmto ,,posmešným“ a z môjho pohľadu aj arogantným spôsobom. To, ako súd bude hodnotiť konkrétne dôkazy, spadá pod obsah zásady voľného hodnotenia dôkazov. Považujem za neprijateľné, aby súd takýmto spôsobom vystupoval a komentoval obsah výpovedí svedkov v konaní pred súdom (osobitne poukazujem, že väčšina týchto častí nie je na zápisniciach ani poznačená, ale vyplývajú z prehratých záznamov z pojednávaní).“ Napokon obvinený poukázal aj na nesprávnu aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení § 130 ods. 5 Trestného zákona a § 135 Trestného zákona: „Odvolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3To/10/2022 na str. 22 druhý odsek na strane konštatuje, že v mojom prípade nie je na podklade vykonaného dokazovania preukázané, že by som si drogy zadovážil a ani to, že som drogy prechovával spôsobom
1 písm. d) TZ. Uvedené plne zodpovedá vykonanému dokazovaniu a hlavne tomu, že u mňa neboli nájdené žiadne drogy, prehliadky typické pri tzv. díleroch drog sa u mňa ani nevykonali. Keďže absentuje akýkoľvek dôkaz o tom, že som si mal zadovážiť a následne prechovávať drogy, nie je možné v mojom prípade uplatniť kvalifikáciu
1 písm. d) TZ. Naopak, to, že som predával drogy iným osobám súd mal preukázané z výpovedí svedkov. Skutková podstata trestného činu
TZ a
Kým ustanovenie
TZ umožňuje postihovať konanie páchateľa, kedy prechováva látku pre vlastnú spotrebu,
dílerstvo, alebo zadovažovanie na účely ďalšieho nakladania s drogou, alebo prechovávanie v rozsahu presahujúcom maximálne množstvo prechovávané pre vlastnú spotrebu. Považujem za nelogické, že ak som si drogu nezadovážil a neprechovával, ako som s ňou mohol následne obchodovať t. j. predávať ju iným osobám, ak som ňou nedisponoval. Na to, aby bolo možné v mojom prípade hovoriť o droge postihovať ma za predaj drogy iným osobám, je potrebné, aby bolo jednoznačne a bez dôvodných pochybností preukázané, že o drogu išlo. V mojom prípade sa aplikovali ustanovenia § 130 ods. 5 TZ bez toho, aby aplikácia tohto ustanovenia mala oporu vo vykonanom dokazovaní v konaní pred súdom. Nie je zrejmé, na akom základe súd ustálil, že som predával drogu, keď z vykonaného dokazovania je táto skutočnosť dosiaľ sporná. [...] Sám som vyslovene uviedol, že som kombinoval látky s povzbudivým účinkom (kĺbová výživa, kofeín) v rôznych pomeroch, aby mali povzbudivý účinok podobajúci sa droge a aj som osobám vyslovene uviedol, že ide o túto náhradu. Mnoho svedkov vyslovene potvrdilo, že to, čo som predával, nebol pervitín, ale nejaká náhrada. Viacerí svedkovia vyjadrili pochybnosť o tom, že to, čo som im dal, predal, nemohol byť pervitín, lebo to nemalo vôňu, ani účinky, ani sa to nesprávalo ako pervitín. Viaceré vypočúvané osoby potvrdili, že som im vyslovene povedal, že nejde o pervitín, ale voľne dostupnú a legálnu látku s podobným účinkom. Viacero osôb vypovedalo, že si odo mňa náhradu kúpili len párkrát a potom už nie, lebo vedeli že ide o náhradu a táto na nich nemala potrebný účinok. Považujem za logické, že osoby závislé si kúpia látku s podobným účinkom ako droga, ale za menšiu sumu, lebo peniazmi nedisponujú vo veľkom množstve. Iba svedok Q. (ktorého som nemal možnosť osobne na hlavnom pojednávaní vypočúvať, hoci som to vyslovene požadoval a aj v tejto súvislosti namietam porušenie mojich procesných práv) a svedkyňa C., ktorej výpoveď je nesprávne v zápisnici zaznačená (čo namietam v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces aj obhajobu v súvislosti s nepreskúmateľnosťou a vyslovene nesprávnosťou a neúplnosťou zápisníc) vypovedajú, že by len
ich názoru malo ísť o pervitín. Ostatní svedkovia potvrdzujú moju verziu o predaji zmesí voľne predajných a dostupných látok a tiež vyjadrujú pochybnosť o tom, že to, čo som im predával nemalo ani účinky, ani vôňu, ani sa to ako pervitín nesprávalo. [...] Ak sa pozrieme na priemerné ceny drog na čiernom trhu, tieto sa v sledovaných rokoch pohybovali niekoľko násobne vyššie, ako sú platby za mnou poskytovanú náhradu. Ak by som teda predával reálne drogy, nemohol by som ich predávať pod cenu a za takto nízke ceny by som ich ani nevedel zadovážiť a na predaji by som vlastne prerobil. Takto by sa predsa nesprával žiadny díler. Ak som mal teda predávať drogy, primárne som si tieto musel zadovážiť a disponovať nimi, čo je vyvrátené vykonaným dokazovaním. Ak som mal predávať drogy, musí byť v konaní jednoznačne a bez dôvodných pochybností preukázané, že išlo o drogy. Súd tak v mojom prípade nesprávne aplikoval hmotnoprávne ustanovenie § 130 ods. 5 TZ, hoci skutočnosť, že išlo o drogu nemá preukázanú bez dôvodných pochybností a dokonca radom svedeckých výpovedí a logických odôvodnení (nízka cena, absentujúce účinky, iná chuť, vôňa aj správanie sa látky pri aplikácii) je vyslovene vyvrátené, že by to, čo som predával, bola droga. V trestnom konaní som tak bol uznaný vinným z takého konania, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a dokazovaním je vyslovene vyvrátené. Ani odvolací súd sa uvedenému nevenuje viac ako na str. 22 druhý odsek a na strane a v žiadnej časti neuvádza to, akým spôsobom bolo preukázané, že látka, ktorú som predával, bola naozaj drogou v zmysle § 130 ods. 5 TZ.“ Obvinený L. C. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku vyslovil porušenie zákona v súlade s dovolacími dôvodmi
1 písm. c), písm.
2 Trestného poriadku zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré obsahovo nadväzujú na toto rozhodnutie, keďže s ohľadom na zmenu v podobe zrušenia rozsudku stratia svoj právny podklad. Taktiež navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal odvolaciemu súdu, aby vec opätovne v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor, ktorý uviedol v podstate nasledovné: „Prokurátor nedisponuje informáciou, či ma súd v tejto veci doručenie predmetného rozsudku obvinenému vykázané, avšak so zreteľom na to, že sa o tejto skutočnosti dozvedá z dovolania obvineného, je zrejmé, že právo obvineného na obhajobu prípadnými nedostatkami v doručovaní písomného vyhotovenia rozsudku nebolo v reálnej rovine nijako dotknuté. Dovolacie konanie predstavuje procesný postup, pri ktorom obvinený
1 Trestného poriadku môže dovolanie podať výlučne prostredníctvom obhajcu, čo sa v tomto prípade aj stalo, nie je preto zrejmé, v čom má spočívať ujma obvineného v možnosti uplatňovať jemu patriace práva obhajobné práva. Len okrajovo možno uviesť, že pokiaľ ide o možnosť obvineného oboznámiť sa s obsahom rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorý bol dovolaním napadnutý, obhajkyňa predmetným rozsudkom evidentne disponuje a tento mohla obvinenému kedykoľvek poskytnúť. [...] zákonnosť použitia inštitútu
absenciu príkazu v spisovom materiáli pôvodne obvinený evidentne nenamietal, a to nielen v prvostupňovom konaní, ale ani v podanom odvolaní. Preto sa domnievam, že uvedený argument nemôže zakladať dovolací dôvod
1 písm.
4 Trestného poriadku použiť, ak predmetná okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Nad rámec uvedeného však možno dodať, že oboznámenie príkazu
Trestného poriadku prokurátor v podanej obžalobe nenavrhoval (a rovnako evidentne ani samotný obvinený či jeho obhajca), pričom súd takisto nepovažoval za potrebné oboznamovať v priebehu hlavného pojednávania predmetný príkaz, keďže oboznamoval obsah relevantných prepisov záznamov telekomunikačnej prevádzky, ako dôkaz získaný na základe vydaného príkazu. Sudca pre prípravné konanie navyše považoval vydanie príkazu
3 Trestného poriadku za dôvodné a opodstatnené, s jeho postupom sa stotožnil aj súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, ktoré vo svojich rozhodnutiach nekonštatovali porušenie procesných predpisov, ktoré by mali za následok porušenie práva obvineného na obhajobu. Každopádne sa však domnievam - ako som uviedol vyššie - že uvedená námietka nemôže z procesnoprávneho hľadiska zakladať žiadny z relevantných dovolacích dôvodov. V dovolaní obvinený ďalej uvádza, že záznamy z odpočúvania sa v ucelenej podobe v spisovom materiáli nenachádzali, v ucelenej podobe si vyžiadal tieto záznamy cestou obhajcu až obvinený v konaní pred súdom, oboznamovanie sa s nimi bolo však veľmi komplikované, keďže sa obvinený v tom čase nachádzal už vo väzbe. S uvedeným argumentom sa jednoznačne vysporiadal vo svojom rozhodnutí už odvolací súd, keď konštatoval, že prípadné pochybenie v tomto smere bolo zhojené tým, že na návrh obhajcu bol okresným súdom vyžiadaný kompletný zvukový záznam a SMS správy z celej doby odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, pričom predložené CD nosiče boli obhajobe sprístupnené a bol jej poskytnutý priestor na oboznámenie sa s ich obsahom. Obvinený vidí pochybenie súdu prvého stupňa aj v tom, že svedok B. Q. bol vypočúvaný v rámci inštitútu zabezpečenia svedka dňa 27.03.2019, avšak tento sa na ďalší termín hlavného pojednávania nedostavil, pričom zápisnica o jeho výsluchu bola prečítaná až na v poradí štvrtom hlavnom pojednávaní po jeho výsluchu, a to napriek tomu, že obhajca obvineného trval na osobnom výsluchu svedka, čím malo byť obvinenému znemožnené, aby svedka Q. vypočul kontradiktórnym spôsobom. Uvedenú námietku možno vyhodnotiť ako celkom zjavne nedôvodnú, keďže zo zápisnice o výsluchu svedka B. Q. zo dňa 27.03.2019, ktorý bol zabezpečený zákonným procesným postupom
1 Trestného poriadku, jednoznačne vyplýva, že uvedeného výsluchu sa zúčastnil obvinený aj jeho obhajca, ktorí svedkovi kládli otázky zaznamenané v zápisnici. Výsluch svedka Q. bol teda v konaní pred súdom vykonaný dostatočne kontradiktórnym spôsobom, pričom na neskoršie prečítanie zápisnice z tohto výsluchu boli jednoznačne splnené podmienky
4 Trestného poriadku, čo vyplýva z predmetných zápisníc. Obvinený v podanom dovolaní spochybňuje výpovede svedkov z prípravného konania, ktorí
jeho názoru vypovedali pod vplyvom drog. Uvedený argument je potrebné vnímať ako súčasť obhajobnej taktiky obvineného, pre ktorý neexistujú žiadne objektívne a dôveryhodné dôkazy, ktoré by vyplývali z obsahu vyšetrovacieho spisu. Zo zápisníc o výsluchu svedkov v prípravnom konaní, ktoré boli vykonávané v prítomnosti obhajcu obvineného, nijako nevyplýva, že by mali byť svedkovia v stave, ktorý by vylučoval ich výsluch alebo spochybňoval nimi uvádzané okolnosti. Pre potvrdenie tejto skutočnosti súd dokonca vypočul vyšetrovateľku KR PZ v Bratislave, ktorá vykonávala procesné úkony v trestnej veci obvineného, pričom svedkyňa súdu uviedla, že svedkovia pod vplyvom drog vypočúvaní neboli, keďže taký postup by nemal žiadnu procesnú hodnotu. Odôvodnenie dovolania sa navyše opakovane zaoberá aj spôsobom protokolovania priebehu hlavného pojednávania, pričom obvinený v tejto časti odkazuje na relevantné strany odvolania podaného v tejto veci a tvrdí, že zápisnice z hlavných pojednávaní súd zapísané s podstatnými rozdielmi naproti tomu, ako svedkovia reálne vypovedali. V tejto súvislosti poukazujem na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej konštatuje, že k obvineným namietaným častiam zápisníc boli na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prehraté zvukové záznamy a tieto boli následne konfrontované so zápisnicami z hlavného pojednávania, pričom odvolací súd prijal záver, že zistené odchýlky nie sú zásadného charakteru, podstatné vyjadrenia svedkov boli zachytené a nemožno konštatovať, že by z dôvodu čiastočne odlišnej formulácie v zápisnici došlo ku zmene významu odpovede svedkov v rámci monologickej časti výpovede. Obvinený cestou obhajkyne ďalej odôvodňuje dovolanie tým, že prvostupňový súd pristúpil formalisticky k oboznamovaniu prepisov z odpočúvania, keďže nie je možné, aby prepisy v rozsahu cca 500 spisových strán oboznámil za 1 hodinu 12 minút, ako to údajne vyplýva zo zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 26.11.2019. V prvom rade možno vyjadriť pochybnosti o možnostiach a schopnostiach obhajkyne obvineného (ktorá sa prvostupňového konania ani nezúčastnila) spätne kvantifikovať koľko strán a za aký čas môže sudca prejsť, resp. prečítať. Každopádne však mám za to, že súd oboznamoval len podstatné časti prepisov telefonickej komunikácie, ktoré obsahovali skutočnosti trestnoprávne relevantné pre danú trestnú vec, o ktoré opiera svoje rozhodnutie o vine obvineného. Za prejav neprimeraného formalizmu by naopak bolo možné považovať postup súdu, ktorý by oboznamoval stovky strán prepisov telefonickej komunikácie obvineného, ktoré pre posúdenie jeho trestnoprávnej zodpovednosti v tejto veci nemá žiadnej význam. Zo zápisnice z predmetného hlavného pojednávania vyplýva, že obvinený, ani obhajca nemali k tejto časti hlavného pojednávania žiadne pripomienky [...] Vzhľadom na uvedené mám za to, že dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku vyššie uvedeným postupom súdu prvého stupňa v tejto veci naplnený nebol. Tak ako opakovane judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, pre odsúdenie osoby za trestnú činnosť spočívajúcu v predaji, resp. distribúcii drog, nie je nevyhnutné, aby došlo k zaisteniu drog u obvineného. V týchto prípadoch dochádza k usvedčeniu obvineného obvykle na základe iných dôkazov, a to predovšetkým výsluchov svedkov. Keďže v predmetnej veci nedošlo k zaisteniu drog, z povahy veci neprichádza do úvahy ani znalecké dokazovanie, ktoré by vedeckými metódami potvrdilo chemické zloženie distribuovaných látok. V prípade obvineného však došlo k jeho usvedčeniu z distribúcie metamfetamínu na základe dostatočného množstva svedeckých výpovedí, pričom stopy tejto omamnej látky boli identifikované aj na steroch z rúk obvineného. Zároveň považujem za rozhodujúce, že uvedený argument dovolateľa spočíva v spochybňovaní správnosti hodnotenia dôkazov, čo nie je okolnosť, ktorú dovolací súd posudzuje na základe dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku.“ Prokurátor vo svojom vyjadrení navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného L. C.
c) Trestného poriadku odmietol. V reakcii na vyjadrenie prokurátora k podanému dovolaniu doručil obvinený L. C. vyjadrenie k vyjadreniu prokurátora, v ktorom uviedol nad rámec podaného dovolania v zásade nasledovné: „Na podanom dovolaní v plnom rozsahu zotrvávame a považujeme ho naďalej za dôvodné. Výhrady uvádzané prokurátorom považujeme za neopodstatnené, v mnohých prípadoch nesprávne, nemajúce oporu v spisovom materiály a v niektorých prípadoch dokonca ani v zákonnej úprave. [...] Prokurátor nepovažuje dlhodobé nedoručenie odsudzujúceho rozsudku odsúdenému za závažné porušenie jeho práv. Nadväzne na uvedenú konštatáciu je nutné prokurátorovi dať do pozornosti Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 497/2023-22, ktorý presne tento nedostatok vyhodnotil ako závažné porušenie práv odsúdeného, ktoré sú garantované tak Ústavou SR ako aj Dohovorom. Konštatoval nálezom porušenie práv sťažovateľa v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Prokurátorovi je nutné dať do pozornosti aj to, že úlohou obhajcu v trestnom konaní nie je nahrádzať úlohy, ktoré si v trestnom konaní majú plniť súdy. Skutočnosť, že obhajca disponuje kópiou právoplatného rozhodnutia súdu, nezbavuje žiadnym spôsobom konajúci súd povinnosti riadne konať, plniť si povinnosti v podobe doručovania rozhodnutí. Výhrady, ktoré sú formulované považujeme za plne neopodstatnené, ignorujúce Nález Ústavného súdu SR, nesprávne interpretujúce povinnosti súdu v konaní a neprimerane zľahčujúce až banalizujúce porušovanie práv odsúdeného v trestnom konaní, o ktorých sa už na úrovni Ústavného súdu SR rozhodlo nálezom. Imanentnou súčasťou preskúmania zákonnosti a vyhodnotenia zákonnosti prepisov z odposluchov (v sprocesnenej podobe) ako listinných dôkazov je aj posúdenie zákonnosti ich získania. Ak sa v konaní pred súdom vykonávajú takéto listinné dôkazy, súd má povinnosť vyhodnocovať aj ich zákonnosť, v tomto prípade formou oboznámenia, preskúmania a vyhodnotenia príkazu. Vzhľadom na to, že príkaz v trestnom konaní nikdy nebol oboznamovaný (hoci má byť imanentnou súčasťou oboznamovania zákonnosti získania listinných dôkazov tejto povahy), možno mať vôbec pochybnosti, či sa v spisovom materiály nachádza, resp. či vôbec existuje, nakoľko sa nenachádza ani v obhajkyňou vyhotovenej kópii spisu a napriek písomnej žiadosti, dosiaľ odsúdenému nebola poskytnutá jeho kópia. [...] Porušenie práva na obhajobu vidíme nie len v tom, že nikdy tento príkaz nebol oboznamovaný, ale aj v tom, že potenciálne asi ani v spise nie je založený, čo vyvoláva polemiku o jeho existencii, a v konečnom dôsledku, odsúdenie je budované na takom dôkaze (prepisoch), u ktorých nie je možné zistiť a preskúmať a ani vyhodnotiť ich zákonnosť. [...] Nesprávne sú tiež tvrdenia prokurátora, že by uvedenú skutočnosť obžalovaný nikdy nenamietal. V rozsiahlom konaní, rovnako tak v rozsiahlom odôvodnení podaného odvolania sa vyslovene obžalovaný na túto skutočnosť zameriava, čiže nemožno súhlasiť s tvrdením, že táto výhrada nebola v pôvodnom konaní uplatnená. V konečnom dôsledku treba pripomenúť aj to, že nie je úlohou obžalovaného a obhajcu ,,dohliadať“ na to, aby súd viedol konanie zákonným spôsobom alebo pripomínať súdu, ako má vykonávať dokazovanie. V tomto smere zotrvávame na názore, že takýmto prístupom a postupom došlo k závažnému porušeniu práva na obhajobu na strane obžalovaného v zmysle podaného dovolania. Ani obvinený, ani obhajca nezodpovedajú za priebeh úkonov prípravného konania, ide o povinnosť OČTK zabezpečiť riadny a zákonný priebeh výsluchov. Je nutné vypočúvať osoby, ktoré sú triezve a nie sú pod vplyvom návykových látok. Ani prítomnosť obhajcu na výsluchu nie je tým, čo by malo konvalidovať nezákonnosť postupov OČTK (ak sa vypočúvajú osoby rozdielne od tých, ktoré by vypočúvané byť mali alebo ak sa vypočúvajú osoby, ktoré sú značne pod vplyvom omamných a psychotropných látok). Obhajca nie je povinný vznášať námietku v prípravnom konaní voči takto vedenému výsluchu, nie je to jeho úloha v trestnom konaní, ani jeho povinnosť (môže sa obmedziť na pasívnu úlohu z princípu, že vina musí by obvinenému bez rozumných pochybností preukázaná, alebo aj na strategické vyčkávanie na procesné pochybenia), na rozdiel od toho, že ide o povinnosť OČTK. Konvalidovať nezákonný postup OČTK v prípravnom konaní prítomnosťou obhajcu, ak nezákonnosť nespočíva v tom, čo by bol obhajca povinný urobiť, považujem za nemožné. Nerozumieme, na podklade čoho prokurátor spochybňuje schopnosti obhajkyne posúdiť, ako bolo možné a či bolo možné za 1 hodinu a 12 minút prečítať viac ako 500 strán prepisov z odposluchov a oboznámiť ešte aj iné listinné dôkazy. Osobitne pre to, že ani prokurátor na tomto konaní priamo prítomný nebol a teda rovnakou ako ním naznačenou úvahou, tiež by nemal mať možnosť sa k tomuto aspektu vyjadrovať. Plne rozporné s ustanoveniami Trestného poriadku sú úvahy prokurátora o tom, že stačí oboznámiť len podstatný obsah listín, keďže v zápisnici sú presne vyznačené listinné dôkazy, ktoré sa oboznamovali - nie len z hľadiska podstatného obsahu, čo vylučuje vyslovene Trestný poriadok, keď požaduje oboznámiť celý text a obsah listín, ktoré sú dôkazmi a na ktorých je budované rozhodovanie o vine a následne o treste. Nie je úlohou obhajoby na toto poukazovať a usmerňovať súd, akým spôsobom má dokazovanie viesť. Nesúhlasíme s názorom, že signifikantným dôkazom pre nakladanie odsúdeného s drogami je prítomnosť stôp na jeho rukách. Týmto vyslovene prokurátor dezinterpretuje výsledky znaleckého skúmania, ktoré samo uvádza aj možnosti sekundárnej kontaminácie. Na tomto prístupe je však vidieť ignoráciu dôkazov svedčiacich v prospech odsúdeného a ich interpretovanie v jeho neprospech, hoci samotný dôkaz takúto povahu a ani obsah nemá. Dovolanie nie je podané z dôvodu nesprávneho zhodnotenia dostupných dôkazov, ale z dôvodu nesprávnej aplikácie ustanovení § 130 ods. 5 TP a § 135 TZ, čo môže zakladať dovolací dôvod
1 písm. i) TP.“ V závere vyjadrenia obvinený uviedol, že na podanom dovolaní spoločne s uplatnenými návrhmi na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zotrváva v plnom rozsahu. Obvinený prostredníctvom zvolenej obhajkyne doručil
1 TZ. Konanie dovolateľa vyjadrené v skutkovej vete (rozsudkov) neobsahuje znak skutkovej podstaty “neoprávnenosť”, ktorý zákonodarca pri trestnom čine
TZ explicitne ustanovil ako podmienku pri akomkoľvek nakladaní s omamnou alebo psychotropnou látkou. Konanie dovolateľa, ktoré neobsahuje tento obligatórny znak trestného činu, zákonodarca neoznačil v Trestnom zákone za trestný čin. Napriek tomu vo veci konajúce a rozhodujúce súdy uznali dovolateľa za vinného zo spáchania predmetného trestného činu, hoci zo skutkovej vety nevyplýva súlad s právnou vetou v tom zmysle, že by išlo vo veci dovolateľa o ,,neoprávnené“ nakladanie s omamnou alebo psychotropnou látkou. Trestný zákon v základnej skutkovej podstate trestného činu (§ 172 ods. 1 TZ) vymedzuje konkrétne konania, ktorých sa páchateľ musí dopustiť, aby bolo jeho konanie trestné. Takými konaniami sú výroba, dovoz, vývoz, prevoz, danie na prepravu, kúpa, predaj, výmena, zadováženie, prechovávanie alebo sprostredkovanie uvedených konaní, a to za predpokladu, že tak páchateľ urobí “neoprávnene”. V zmysle vyššie uvedeného, objektívnou stránkou trestného činu v zmysle ustanovenia § 172 ods. 1 TZ je len neoprávnená výroba a neoprávnené obchodovanie s omamnou látkou a psychotropnou látkou, nie len samotná výroba a obchodovanie s omamnou a psychotropnou látkou bez znaku neoprávnenosti.“ S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ustanovenia medzinárodných zmlúv a slovenských právnych predpisov, ako aj na judikatúru citovanú v doplnení dovolania obvinený zotrval na podanom dovolaní a jeho doplnení a tiež navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom krajského súdu bol naplnený dovolací dôvod
1 písm.
4 Trestného poriadku prerušil výkon uloženého trestu odňatia slobody až do rozhodnutia dovolacieho súdu. Ďalšie doplnenie dovolania obvineného bolo najvyššiemu súdu doručené 8. septembra 2025, pričom obvinený sa v ňom s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Q. A., s. r. o., č. C-544/23 domáhal zohľadnenia priaznivejšej právnej úpravy
Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
Trestného poriadku, najvyšší súd následne preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, voči ktorému podal obvinený dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie obvineného je dôvodné, a to na podklade nasledovných právnych úvah. Dovolací súd na úvod poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie“. Najvyšší súd pripomína, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku (R 120/2012-I). Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, že najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti, nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku). V prípade výskytu formálne nesprávne označených dovolacích námietok sa aplikuje tzv. princíp viazanosti dovolacími námietkami (a nie ich konkrétnym formálnym označením tak, aby tieto presne a jasne zodpovedali konkrétnemu dovolaciemu dôvodu, naplnenia ktorého sa domáha obvinený). Priamym ,,pretavením“ dotknutého princípu (R 120/2012) je tomu zodpovedajúca povinnosť dovolacieho súdu spočívajúca v tom, že dovolací súd skúma možnosť zaoberať sa takýmito námietkami z toho pohľadu, či z obsahového (materiálneho) hľadiska napĺňajú niektorý z dôvodov dovolania
1 a nasl. Trestného poriadku. Keďže z obsahu podaného dovolania nie je vždy celkom zjavné podradenie konkrétnych námietok dovolateľa pod špecifikované dovolacie dôvody, najvyšší súd posúdil tieto námietky
obsahu a subsumoval ich
vlastného právneho názoru pod konkrétne dovolacie dôvody vymedzené v nasledovných častiach tohto odôvodnenia. Pozornosti najvyššieho súdu v tejto súvislosti neuniklo, že obvinený v podanom dovolaní namieta aj údajnú zaujatosť predsedníčky senátu súdu prvého stupňa v prospech obžaloby a konštatuje, že ju nemožno v predloženej trestnej veci považovať za nezávislého a nestranného arbitra. Predmetná námietka
názoru dovolacieho súdu zodpovedá svojim obsahom dôvodu dovolania
1 písm. e) Trestného poriadku, a preto ju najvyšší súd v súlade s vyššie uvedeným nad rámec dovolateľom formálne označených dovolacích dôvodov subsumoval práve pod tento dôvod dovolania. K námietke ohľadne nedoručenia rovnopisu rozsudku obvinenému. Elementárnym predpokladom rozhodnutia o dovolaní je riadne doručenie rovnopisu napadnutého rozsudku všetkým subjektom trestného konania, ktorým sa má
ustanovení Trestného poriadku rozsudok doručovať (§ 173 ods. 1 Trestného poriadku). Doručenie rovnopisu rozsudku je potrebné preukázať formou doručeniek založených v spise. Bez existencie takejto doručenky nemôže mať najvyšší súd za preukázané, že k riadnemu doručeniu rozsudku všetkým oprávneným subjektom došlo. Predloženie spisu bez takýchto doručeniek býva vo väčšine prípadov vyhodnotené ako predčasné a z tohto dôvodu dovolací súd zvyčajne vracia predložené spisy bez rozhodnutia o dovolaní súdom prvého stupňa tak, aby pred samotným predložením veci dovolaciemu súdu
Trestného poriadku zabezpečili doručenie rovnopisov rozsudku všetkým oprávneným osobám. Nedoručenie rozsudku oprávneným osobám tvorí prekážku pre rozhodnutie dovolacieho súdu o dovolaní, nemôže však predstavovať dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu s poukazom na naplnenie niektorého z dovolacích dôvodov
Trestného poriadku.
1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
. Z citovaného ustanovenia Trestného poriadku je zrejmé, že predmetom dovolacieho prieskumu nikdy nemôže byť postup súdu po právoplatnom rozhodnutí súdu nižšieho stupňa, nakoľko z hľadiska dovolacieho konania relevantným dôvodom na vyslovenie porušenia zákona
1 Trestného poriadku je výlučne porušenie zákona právoplatným rozhodnutím súdu alebo porušením ustanovenia o konaní, ktoré právoplatnému rozhodnutiu súdu predchádzalo, ak je toto porušenie zároveň aj dôvodom dovolania
Dovolací súd pri skúmaní procesných podmienok na konanie o dovolaní obvineného zistil, že súčasťou predloženého spisu aj napriek nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 497/2023, z 13. decembra 2023, nie je doručenka preukazujúca doručenie rovnopisu napadnutého rozsudku obvinenému. Vzhľadom na špecifickosť vzniknutej situácie po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj s prihliadnutím na časový odstup od podania dovolania obvineným prostredníctvom jeho obhajkyne, najvyšší súd nevrátil predložený spis súdu prvého stupňa bez rozhodnutia o dovolaní, ale sám v zmysle § 173 ods. 1 Trestného poriadku doručil rovnopis napadnutého rozsudku obvinenému do vlastných rúk (viď doručenka,
ktorej obvinený prevzal rozsudok 3. septembra 2025). S poukazom na uvedené má najvyšší súd za preukázané, že procesné podmienky na rozhodnutie o dovolaní sú splnené a nemá žiadny dôvod sa ďalej zaoberať postupom súdu prvého stupňa po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu, keďže nesprávny alebo nezákonný procesný postup súdu prvého stupňa v časovom úseku po právoplatnosti napadnutého rozsudku nemôže byť v zmysle § 368 ods. 1 Trestného poriadku predmetom dovolacieho prieskumu. K dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (príkladmo viď § 34 a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl. Trestného poriadku, čo sa týka obhajcu a pod.), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe
Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Možno zovšeobecniť, že až takéto ,,kvalifikované“ porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom môže byť dôvodom na konštatáciu porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom predmetné porušenie musí mať vzhľadom na vyššie uvádzané konkrétne okolnosti prípadu aj súčasne podstatný vplyv na výsledok konania - tzn. na rozhodnutie vo veci samej. Zásadným je v tomto smere záver, že právo na obhajobu v zmysle označeného dôvodu dovolania je potrebné chápať ako nutné vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného, resp. jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku). V úzkej korelácii s uplatneným dôvodom dovolania je potrebné vnímať postulát práva strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Dotknuté právo spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa doplňujúcich rovinách:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.