Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/32/2024 Identifikačné číslo spisu: 8791899765 Dátum vydania rozhodnutia: 31.03.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Peter Melicher Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8791899765.3 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ R.. R. B., narodený XX. M. XXXX, XXX P. K., L. V., N. XXXXX, P. Š. J., 2/ R.. Ľ. B., narodená XX. L. XXXX, C. Z.D. Z. X, XX XXX L., M., 3/ L. G., rodená B., narodená XX. T. XXXX, C. XXX/XX, U., 4/ J. B., rodená L., narodená XX. T. XXXX, L. XXXX/X, B., 5/ J. U., rodená B., narodená XX. T. XXXX, A. XXX/XX, B., 6/ I.. R. Q., U.., narodená XX. M. XXXX, M. XXXX/XX, U., 7/ I.. R. B., narodený XX. T. XXXX, T.G. XXXX/XX, Ž., 8/ I.. J. B., narodený XX. L.T. XXXX, XXXX R. P., M., I., XXXXX, P. Š. J., žalobcovia 1/, 2/ a 4/ zastúpení: JUDr. Pavol Zavacký, advokát, so sídlom Hradné námestie 29, Kežmarok, IČO: 42 029 171 proti žalovanej: SINTRA spol. s r.o., so sídlom Pluhová 2, Bratislava, IČO: 00 685 232, o vydanie nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 13C/1574/1991, o dovolaní žalobcov 1/, 2/ a 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. novembra 2017 sp. zn. 5Co/200/2016, takto rozhodol: I. Súd p o k r a č u j e v dovolacom konaní s R.. R. B., narodeným XX. M. XXXX, XXX P. K., L. V., N. XXXXX, P. Š. J. ako právnym nástupcom pôvodných žalobcov 1/ M.. W. B. a 2/ M.. D.. L. B.. II. Súd p o k r a č u j e v dovolacom konaní s R.. Ľ. B., narodenou XX. L. XXXX, C. Z. Z. X, XX XXX L.M., M. ako právnou nástupkyňou pôvodného žalobcu 2/ M.. D.. L. B.. III. Súd p o k r a č u j e v dovolacom konaní s J. B., rodenou L., narodenou XX. T. XXXX, L. XXXX/X, B. ako právnou nástupkyňou pôvodného žalobcu 4/ M.. C. B.. IV. Dovolanie o d m i e t a. V. Žalovaná m á n á r o k proti žalobcom na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie” alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 01. marca 2016 č.k. 13C/1574/1991-1496 uložil žalovanej povinnosť vydať pôvodnému žalobcovi 1/ W. B. spoluvlastnícky podiel v 1/4, pôvodnému žalobcovi 2/ D.. L. B. spoluvlastnícky podiel v 1/4 nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu Prešov, Správa katastra B. na LV č. XXX k.ú. B., a to dom súp. č. XXX a pozemok CKN parc. č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 465 m2 (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“); určil, že do dedičstva po nebohom I.. C. B., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom A. XX, B. patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 na predmetných nehnuteľnostiach; uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcom 2/ až 5/ trovy konania vo výške 4.317,90 eura a žalobcom 1/, 6/, 7/ a 8/ náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 - 4, § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Z.z. o mimosúdnych rehabilitáciách, keď na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobcovia sú oprávnené osoby na uplatnenie nároku podľa uvedeného zákona a žalovaná je povinnou osobou podľa rovnakého zákona. Oprávnené osoby písomne vyzvali povinnú osobu na vydanie predmetných nehnuteľností v zákone stanovenej lehote. Keďže povinná osoba nevyhovela výzve na vydanie veci, oprávnené osoby sa obrátili so svojím nárokom na súd. Podľa prvoinštančného súdu bolo potrebné uplatňovaný nárok žalobcov posúdiť podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách z dôvodu, že k majetkovej a inej krivde na strane právnych predchodcov žalobcov - J. a V. B. došlo, ktoré vznikli občianskoprávnymi úkonmi v rozhodnom období, t.j. v období od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990, pretože aj keď sa konfiškácia majetku začala rozhodnutím ONV v Kežmarku z 07. 10. 1946, toto rozhodnutie nebolo jasné, pretože neboli jednoznačne určené postihnuté osoby, teda bol len čiastočný. Úplný rozsah konfiškovaného majetku a postihnutých osôb, ako aj dôvod konfiškácie, bol určený až v rozhodnutí KNV v Košiciach č. VIII/3-193.1/1953-Č z 20. 03. 1953. K námietke žalovanej, že už Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením sp. zn. 2Cdo/40/2000 zo dňa 30. 11. 2000, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. 11. 1999 sp. zn. 3Co/179/1999 konštatoval, že došlo ku konfiškácii a že sa nejednalo o politickú perzekúciu, súd prvej inštancie uviedol, že odvolací súd v uznesení č.k. 3Co/544/2003 - 587 zo dňa 11. 10. 2005 pripustil význam námietok žalobcov k otázke, či nehnuteľnosť, rodinný dom č. súp. XXX a pozemok parc. č. XXX boli postihnuté konfiškačným rozhodnutím alebo nie, pretože ak by sa na tieto nehnuteľnosti nevzťahovalo konfiškačné rozhodnutie, boli by zrejmé splnené podmienky pre vydanie nehnuteľnosti v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. Súd prvej inštancie mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že neexistuje žiadny titul odňatia vlastníckeho práva sporných nehnuteľností podľa Dekrétu prezidenta republiky (ďalej len „DPR“) č. 108/1945, lebo výmer ONV v Kežmarku VII-193/1-1952 zo dňa 02. 10. 1952 je rozhodnutím o obnove konfiškačného konania (podľa § 86 Vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. zák.), v ktorom bol vydaný výmer č. 16.132/46 zo dňa 07. 10. 1946 a ktorým bol konfiškovaný dom na D. ul. v B. č. XX pod mpč. XXX, zapísaný vo vl. č. XXX. Týmto rozhodnutím orgánu štátu zo dňa 02. 10. 1952 bolo vyhovené žiadosti o zrušenie konfiškácie, čo znamená, že V. B. a J. B. nespadali pod konfiškáciu podľa DPR č. 108/1945, čo je zrejmé aj z odôvodnenia tohto výmeru, že sú československí štátni občania, ktorý nespadali pod DPR č. 108/1945. Pokiaľ sa vo výroku rozhodnutia zo dňa 02. 10. 1952 uvádza, že „sa pozmeňuje výmer zo dňa 07. 10. 1946 číslo 116232/1946 v tom zmysle, že konfiškovaný zostáva dom číslo popis. XXX, P. A. č. X a napísaný vo vložke čís. XXX, čís. parc. XXX“, tak je preukázané, že výmerom zo dňa 07. 10. 1946 neboli konfiškované tieto nehnuteľnosti (sú dopísané rukou) a takéto rozhodnutie pôvodným vlastníkom pôdy nikdy ani doručené nebolo a nebola vykonaná ani oprava takéhoto rozhodnutia v súlade s Vládnym nariadením ČSR č. 8/1928 - správny poriadok. Keďže výmer zo dňa 02. 10. 1952 nebol vydaný podľa ustanovení DPR č. 108/1945 a ani nemohol byť s poukazom na jeho odôvodnenie, že V. a J. B. sú československí občania, tak jeho výrok o tom, že konfiškovaný zostáva dom popisné č. XXX, nie je možné považovať aj s poukazom na závažné pochybnosti obsahu konfiškačného výmeru zo dňa 07. 10. 1946, za konfiškačné rozhodnutie vydané podľa DPR 108/1945. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že je logickým záverom, že ak neboli splnené podmienky pre konfiškáciu, resp. bolo konštatované, že majetok možno dekonfiškovať pre 1 dom (uznesenie rady MNV č. 468 z 13. 11. 1952) tak logickým záverom je, že mal byť dekonfiškovaný celý majetok, zvlášť za predpokladu, že v prípade predmetného sporu bolo rozhodnutie o konfiškácii v bližšie nešpecifikovanom okamihu pozmenené (dopisované). Takto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto jej v celom rozsahu vyhovel. 3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolania žalovaného a žalobcov 2/ až 5/ zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal proti žalobcom 1/ až 8/ nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, odvolacieho konania a dovolacieho konania v plnom rozsahu. 4. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na dve zásadné skutočnosti. Prvou bol existujúci záväzný právny názor dovolacieho súdu vyslovený v rozsudku z 30. novembra 2000 č.k. 2Cdo/40/2000-381, v zmysle ktorého z „Z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosť, pôvodne zapísaná v pozkn. vl.č. XXX kat.úz. B. pod parc.č. XXX ako dom č. XXX s dvorom vo výmere 421 m, neskoršie prevedená do pozkn. vl.č. XXXX prešla na štát konfiškáciou podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. O tom nepochybne svedčí Výmer Okresného národného výboru v Kežmarku č.j. 16.132/46 zo 7. októbra 1946, ktorým bolo rozhodnuté, že u V. B. a J. B.V., národnosti nemeckej, sú splnené podmienky pre konfiškáciu podľa § 1 ods.l dekrétu č. 108/1945 Sb. o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy a bol vyhlásený za konfiškovaný ich majetok pozostávajúci z nehnuteľností zapísaných vo vl.č. XXX, parc.č. XXX, XXX, ako i všetok ostatný majetok, pokiaľ podľa § 2 cit. dekrétu nie je vylúčený z konfiškácie. Včas podané odvolanie V. B. a J. B. proti uvedenému rozhodnutiu Okresného národného výboru v Kežmarku Krajský národný výbor v Košiciach Výmerom z 30. mája 1950 zn. 562-30/5-1950-VIII/H zamietol a súčasne potvrdil odvolaním napadnutý Výmer okresného národného výboru. Pokiaľ teda žalobcovia tvrdili v konaní, že neboli splnené podmienky pre konfiškáciu spornej nehnuteľnosti predpokladané ustanoveniami § 1 ods. l bodu 2 dekrétu č. 108/1945 Sb., je toto tvrdenie bezpredmetné, lebo o tejto otázke rozhodol právoplatne príslušný správny orgán v súlade s ustanovením § 1 ods. 3 citovaného dekrétu prezidenta republiky v znení zák. č. 84/1949 Sb., a z jeho rozhodnutia bol súd povinný vychádzať. V zmysle ustanovenia § 135 ods.2 O.s.p. súd totiž môže otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, posúdiť sám len vtedy, ak o tejto otázke nebolo vydané príslušným orgánom rozhodnutie. Ak takéto rozhodnutie bolo vydané, súd je povinný z neho vychádzať. To znamená, že súd prvého stupňa ani odvolací súd neboli oprávnení v danej veci skúmať, či u právnych predchodcoch žalobcov boli alebo neboli splnené podmienky pre konfiškáciu ich majetku. Mali vychádzať z vyššie uvedeného právoplatného rozhodnutia príslušného správneho orgánu o tom, že u oboch boli splnené podmienky pre konfiškáciu podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. Toto rozhodnutie nebolo v neskoršom období zrušené. Výmerom ONV, hospodárskeho referátu v Kežmarku z 2. októbra 1952 zn. VII/3-193/1-1952, na ktorý poukazovali žalobcovia a tiež súd prvého stupňa, bola zrušená konfiškácia len ohľadne časti majetku V. B. a J. B., konkrétne ohľadne rodinného domu v Kežmarku na D. ulici č. XX zapísaného vo vl. č. XXX pod parc. č. XXX; výrok prvšieho rozhodnutia ONV v Kežmarku zo 7. októbra 1946 o tom, že u menovaných boli splnené podmienky pre konfiškáciu, nebol ním dotknutý. Vzhľadom na uvedený skutkový a právny stav súdy nesprávne dospeli k záveru, že k odňatiu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti v prospech štátu došlo v dôsledku politickej perzekúcie vlastníkov ako osôb patriacich k istej národnostnej skupine (nemeckej). Nehnuteľnosť prešla na štát, ako už z vyššie uvedeného vyplýva, konfiškáciou podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb., ktorá právna norma bola v dobe jej vydania legálnym a legitímnym aktom reagujúcim na vojnové obdobie, na agresiu nacistického Nemecka a jej spojencov voči Československej republike. Je pravda, že táto norma vychádzala z princípu prezumovanej zodpovednosti osôb uvedených v bode 2. odseku 1 § 1, ale zároveň zakotvila vyvrátiteľnosť tejto domnienky. Fyzickým osobám národnosti nemeckej a maďarskej umožnila zabrániť konfiškácii ich majetku preukázaním, že v čase nemeckej a maďarskej okupácie zostali verné Čsl. republike, nikdy sa neprevinili proti národom českému a slovenskému a buď sa zúčastnili boja za ich oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom. Takýto postoj mohli dotknuté fyzické osoby preukázať v konaní o konfiškácii, t.j. v konaní o tom, či sú u nich splnené podmienky pre konfiškáciu (§ 1 ods. 3 dekrétu). V prípade, že o tejto otázke bolo v správnom konaní rozhodnuté, nemohla byť predmetom skúmania v občianskom súdnom konaní, teda ani predmetom skúmania v občianskom súdnom konaní, teda ani predmetom skúmania v prejednávanej veci. Opačný postup súdov nebol správny. Napokon tento nesprávny postup viedol k tomu, že odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa konfiškáciu majetku podľa dekrétu č. 108/1945 Sb. považoval za politickú perzekúciu, čím vlastne spochybnil legitimitu samotnej právnej normy, ktorá doteraz nebola zrušená a tvorí súčasť nášho právneho poriadku. Na základe uvedeného možno konštatovať, že na účely zákona o mimosúdnych rehabilitáciách č. 87/1991 Zb. v znení neskorších predpisov konfiškáciu majetku podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. nemožno považovať za politickú perzekúciu osôb uvedených v 2. bode odseku 1 §-fu 1 dekrétu. Odňatie majetku týmto spôsobom nemožno zaradiť do skupiny prípadov spadajúcich pod § 2 ods. 1 písm. c/ zákona, a vonkoncom nejde o prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu (štát nadobudol vlastníctvo konfiškáciou). Dovolacia námietka žalovanej je v tomto smere plne opodstatnená. Odvolací súd teda pochybil, keď si osvojil právny názor súdu prvého stupňa, že žalobcami uplatnený nárok na vydanie domu č. s. XXX a pare. KN č. XXX kat. úz. B. je nárokom podľa § 6 ods. 2, ktorý spadá pod § 2 ods. l písm. c/ zákona č. 87/1991 Zb. Zmiernenie následkov majetkových krívd spôsobených konfiškáciou majetku podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. zákon o mimosúdnych rehabilitáciách neupravuje. Odvolací súd preto nesprávne aplikoval v danej veci tento právny predpis“. Odvolací súd poukázal na to, že nedošlo ku zmene skutkového základu veci, tak ako z neho vychádzal v uvedenom rozhodnutí dovolací súd. Druhou zásadnou skutočnosťou vo veci je, že odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí dal súdu prvej inštancie jasné a záväzné pokyny korešpondujúce so záväzným právnym názorom dovolacieho súdu, a to, aby sa súd prvej inštancie zaoberal právne významnými námietkami zo strany žalobcov k otázke, či nehnuteľnosť rodinný dom č. súp. XXX a pozemok parc. č. XXX boli postihnuté konfiškačným rozhodnutím alebo nie, pretože ak by sa na tieto nehnuteľnosti nevzťahovalo konfiškačné rozhodnutie, boli by zrejme splnené podmienky pre vydanie nehnuteľnosti v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. Týmto sa však súd prvej inštancie vôbec neriadil. Obdobie od konca druhej svetovej vojny až po 25. február 1948, oproti obdobiu nasledujúcemu po 25. februári 1948, znaky negatívne poňatého výkonu štátnej moci a politickej perzekúcie vtedajšieho štátneho režimu proti jednotlivcovi nenesie, resp. mu ani historické analýzy neprisudzujú. Je síce pravdou, že v tomto období boli prijaté prezidentské dekréty, ktoré mimoriadnou právnou formou zasiahli do právnych vzťahov určitých skupín jednotlivcov. Avšak právny názor, že dekréty č. 12/1945 Zb. a č. 108/1945 Zb. sa mohli stáť prostriedkom politickej perzekúcie a vyvolať krivdy v zmysle zák. č. 229/1991 Zb., je možné zaujať iba pre tie právno-aplikačné akty z nich vychádzajúce až po dátume 25. februára 1948, tzn. vo forme konfiškačných výmerov vydávaných príslušnými konfiškačnými komisiami alebo Zborom povereníkov. Podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. zo dňa 25. októbra 1945 o konfiškácii nepriateľského majetku a Fonde národnej obnovy v znení zákona č. 84/1949 Sb. zo dňa 23. marca 1949, ktorým sa mení dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. došlo k prechodu konfiškovaného majetku na štát zo zákona, dňom účinnosti dekrétu, teda 30. 10. 1945 a rozhodnutie správneho orgánu o subjekte konfiškácie malo iba deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc, od účinnosti dekrétu. Dekrétom č. 108/1945 Sb. bola vyslovená všeobecná zásada, že za konfiškovaný majetok treba považovať celý majetok osoby, u ktorej bola zistená nepriateľská činnosť v zmysle dekrétu (Vestník Osídľovacieho úradu čiastka 13-14), a preto aj bez uvedenia konkrétnych nehnuteľností bolo potrebné považovať všetok majetok. Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. neviazal konfiškáciu majetku na štátne občianstvo, ale na nemeckú či maďarskú národnosť. Rozhodujúcim v tomto prípade bolo obdobie od novembra 1938 do 30. 10. 1945 (postoj osôb v čase okupácie), pričom z obežníka Povereníctva vnútra zn. 560-4/3-1949-V/2 zo dňa 07. 03. 1949 vyplýva, že u osôb nemeckej národnosti sú splnené podmienky pre konfiškáciu majetku podľa vyššie uvedeného dekrétu aj vtedy, keď im bolo, alebo bude čsl. občianstvo vrátené. Z uvedeného v predmetnej právnej veci vyplýva, že na zamietnutie žaloby bez ďalšieho postačuje zistenie, že dňa 07. 10. 1946 Okresný národný výbor v Kežmarku výmerom č. 16.132/46 rozhodol, že u právnych predchodcov žalobcov - V. B. a J. B., sú splnené podmienky konfiškácie podľa citovaného dekrétu. O tom svedčí aj vyhláška zo dňa 16. 10. 1946, kde pod č. 165/16132/46 sú uvedení právni predchodcovia žalobcov - V. B. a J. B.. Vyhláška bola v Kežmarku verejne vyvesená, čím doručenie výmeru bolo v súlade s vládnym nariadením č. 8/1928 Sb. riadne vykonané. Doručenie vyhláškou upravoval samotný DPR v § 1 ods. 4, ako aj čl. 4 vyhlášky povereníctva č. 1009/1946 Sb. Týmto bol teda konfiškovaný zo zákona celý majetok právnych predchodcov žalobcov, teda aj majetok, ktorý je predmetom sporu, t.j. dom súp. č. XXX, P. A. X a parc. č. XXX a nielen dom na D. ul. č. XX v B. a parcela č. XXX, ktoré boli vo výmere výslovne uvedené. Právni predchodcovia žalobcov boli v príslušnom výmere bezpečne identifikovaní - V. B. a sestra J. B.Á., národnosti nemeckej, v B., D. XX. Odvolanie právnych predchodcov žalobcov proti vyššie uvedenému výmeru bolo výmerom Krajského národného výboru v Košiciach zn. 562/30/5-1950-VIII/H zo dňa 30. 05. 1950 zamietnuté. K odňatiu vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobcov konfiškáciou došlo teda pred obdobím neslobody, ktoré začínalo dňom 25. 02. 1948. Výmerom Okresného národného výboru v Kežmarku zn. VII/3-193/1/1952 z 02. 10. 1952 bola zrušená konfiškácia, ale len k domu na D. ulici XX a parc. č. XXX, v ostatnom pôvodný konfiškačný výmer dotknutý nebol. Netýkal sa teda ani majetku, o ktorom je spor a ani splnenia podmienok u menovaných pre konfiškáciu. Existuje teda právoplatné rozhodnutie príslušného správneho orgánu, ktoré bolo vydané pred 25. 02. 1948, že u právnych predchodcov žalobcov boli v čase jeho vydania splnené podmienky pre konfiškáciu, ktoré čo do predmetu sporu doposiaľ nebolo ani zmenené ani zrušené, a je povinnosťou súdov z uvedeného vychádzať, inak by išlo o neoprávnený zásah do právomoci správnych orgánov. 5. Rozhodnutie o náhrade trov pôvodného konania na súde prvej inštancie ako aj o náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania odôvodnil odvolací súd podľa 396 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). 6. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali pôvodní žalobcovia 2/ D.. L. B. a 4/ C. B. (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie odôvodnené podľa § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.