písmeno a) CSP, pretože ide o právny stav, ktorý dokazuje, že existoval už v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie. K uvedenému tvrdeniu žalobcu súd prvej inštancie argumentoval, že predmetom dokazovania
CSP môžu byť výlučne skutkové otázky a Súdny dvor podáva v predmetnom rozhodnutí výklad európskeho práva, nemôže byť preto považovaný za skutkový poznatok. Súd prvej inštancie súčasne dodal, že vo vzťahu k skutočnostiam a dôkazom, ktoré môžu byť dôvodom na obnovu konania, judikatórne prevláda názor, že tieto sú dôvodom obnovy konania výlučne vtedy, ak existovali už v čase pôvodného konania, ale strana ich v pôvodnom konaní bez svojej viny nemohla použiť. A to na rozdiel od rozhodnutí, ktoré
písmeno a) CSP môžu byť dôvodom obnovy konania bez ohľadu na to, či existovali v čase pôvodného konania. Za zásadné pre rozhodnutie súd prvej inštancie považoval najmä to, že
explicitného znenia zákona, dôvodom obnovy konania sú len také skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré sa týkajú strán a predmetu pôvodného konania. Dôvodil, že pri formulovaní dôvodov obnovy konania
písmeno a) CSP zákon podobne ako pri dôvode
Súd prvej inštancie mal za to, že účelom dôvodu obnovy konania formulovaného v § 397 písmeno
Uviedol, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II súd právne posudzoval nárok žalobcu na paušálnu náhradu nákladov, t. j. otázku, ktorej rozhodovanie patrí do právomoci konajúceho súdu, nešlo o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci
Posudzovanie otázky nároku žalobcu na paušálnu náhradu nákladov v prípade viacerých pohľadávok uplatnených jednou žalobou bolo pritom posudzované nejednotne nielen v Slovenskej republike, ale aj v iných členských krajinách EÚ, o čom svedčí aj položenie otázky súdnemu dvoru. Až neskoršie rozhodnutie súdneho dvora EÚ viedlo k zjednoteniu rozhodovacej praxe súdov. Doposiaľ pritom nebola prekonaná rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít,
ktorej výklad zákona vyslovený iným orgánom, než procesným súdom, ktorý prejednal vec v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania (R 105/1998). Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie uzavrel, že rozhodnutie súdneho dvora sp. zn. C-585/20 zo dňa 20.10.2022 nie je
explicitného znenia CSP spôsobilé byť dôvodom na obnovu konania
písmeno e) CSP, pretože nie je záväzné pre strany sporu a zároveň ani
písmeno a) CSP, pretože nie je listinným dôkazom, skutočnosťou, ani rozhodnutím, ktoré sa v súlade s koncepciou CSP týka sporových strán. Úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. Krajský súd dovolaním žalobcu napadnutým rozsudkom zo dňa 27. februára 2025, potvrdil rozsudok Mestského súdu Košice. 4.1.
odvolacieho súdu súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery. Ako podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce označil odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil a v podrobnostiach naň odkázal (§ 387 ods. 2 CSP). 4.2. Na doplnenie odvolací súd uviedol, že uplatnenie žaloby na obnovu konania
a) CSP vyžaduje existenciu dôkazu, skutočnosti alebo rozhodnutia, týkajúceho sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré osoba oprávnená na podanie žaloby na obnovu konania bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní. Pokiaľ ide o skutočnosti alebo dôkazy, musí byť splnená podmienka ich existencie už počas pôvodného konania. Pokiaľ ide o rozhodnutia, môžu to byť jednak tie, ktoré reálne existovali už počas pôvodného konania a jednak rozhodnutia nové, teda tie, ktoré boli prijaté až po právoplatnom rozhodnutí vo veci, keď si súd sám prejudiciálne vyriešil otázku, o ktorej nemôže sám rozhodovať a po právoplatnom skončení konania, orgán, do ktorého právomoci prejudiciálna otázka patrí, túto otázku posúdi odchýlne. Krajský súd zdôraznil, že rešpektujúc znenie § 397 CSP, v oboch prípadoch platí, že sa musia (skutočnosti, rozhodnutia, dôkazy) týkať strán sporu a predmetu pôvodného konania, ergo žalobcom označené rozsudky Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-585/20 a C-370/21 nemôžu byť spôsobilým dôvodom na obnovu konania
e) CSP, pretože nie sú záväzné pre strany sporu a ani
a) CSP, pretože sa netýkajú strán a predmetu pôvodného konania. 4.3. Krajský súd ďalej uviedol, že relevantné vo veci samej je aj to, že rozsudky, zakladajúce
žalobcu dôvod obnovy konania, boli vydané súdnym dvorom až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorého obnovy konania sa žalobca domáha, preto ho za „ustálenú rozhodovaciu prax“ v okamihu rozhodovania v pôvodnom konaní nemožno považovať. Vysvetlil, že pokiaľ by aj uvedené neplatilo (t. j. išlo by o rozsudok Súdneho dvora vydaný pred rozhodnutím, ktorého obnova sa žiada), tak úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj preukáže, že je v rozpore s právom Európskeho spoločenstva (Rozsudok súdneho dvora C-234/04 zo dňa 16.3.2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Scklang & Schick Gmbh), kde súdny dvor tiež uviedol, že na to, aby sa zachovala stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti je dôležité, aby sa nemohli napádať súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými, návrhom na obnovu konania sa preto nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci. Dodal, že ak by aj v čase vyhlásenia rozhodnutia, ktorého obnovy sa žalobca domáha, bol právoplatným rozsudok sp. zn. C-585/20, nebol by spôsobilým dôvodom pre obnovu konania, pretože vnútroštátny súd pochybil pri právnom posúdení veci. 5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej v texte aj „dovolateľ“), prípustnosť ktorého odvodzuje od § 420 písm. f) CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva i dôvod prípustnosti dovolania
ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Žalobca navrhol, aby dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie veci, alter. aby dovolací súd zrušil aj rozsudok mestského súdu zo dňa 16.04.2024, vrátil vec Mestskému súdu Košice na ďalšie konanie a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 6. Dovolateľ podaným dovolaním namieta, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil z pohľadu princípu právnej istoty a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Dovolateľ nesúhlasí s tým, čo tvrdí odvolací súd vo svojom rozsudku. Vo vzťahu k dôvodnosti podania dovolania a k vecnej argumentácii v celom rozsahu iba poukazuje na svoju žalobu na obnovu konania, vyjadrenie zo dňa 03.07.2023 a na svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v konaní o povolení obnovy konania. Dovolateľ považuje rozsudok odvolacieho súdu a v nadväznosti naň aj rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný a arbitrárny. Po rozsiahlom opise skutkového stavu veci, priebehu sporu, záverov vo veci konajúcich súdov či citáciách z rozhodnutí Ústavného súdu SR i Najvyššieho súdu SR dovolateľ iba uvádza, že argumentáciu nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia použil už v odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie a naďalej na nej zotrváva, pričom rovnakú argumentáciu dovolateľ aplikuje aj na rozsudok odvolacieho súdu. Opätovne s akcentom na ust. § 217 ods. 1 CSP dovolateľ vymenúva, že rozsudky Súdneho dvora Európskej únie sú deklaratórnej povahy, žalobca predniesol svoju argumentáciu už v konaní pred súdom prvej inštancie v pôvodnom konaní, v čase vydania rozsudku súdom prvej inštancie v pôvodnom konaní ešte neexistovali rozsudky Súdneho dvora EÚ a dovolateľ ich bez svojej viny ako listinné dôkazy nemohol založiť do súdneho spisu. Dovolateľ je presvedčený, že na rozsudky Súdneho dvora EÚ je potrebné nahliadať ako na obyčajné a bežné listinné dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní označiť a predložiť súdu, pretože v tom čase neexistovali. Dovolateľ tvrdiaci prípustnosť svojho dovolania
f) CSP nenachádza v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu žiadnu reakciu súdu na argumentáciu dovolateľa uvedenú v jeho odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom uviedol, že: ,,Pokiaľ ide o predmetný rozsudok Súdneho dvora C-453/00 zo dňa 13.01.2004 vo veci Kühne & Heitz NV and Productschap voor Pluimvee en Eieren, tak platí, že zásada spolupráce vyplývajúca z článku 10 ES ukladá správnemu orgánu povinnosť preskúmať konečné správne rozhodnutie, ak mu bol podaný návrh na takéto preskúmanie, s cieľom zohľadniť výklad príslušného ustanovenia, ktorý medzičasom podal Súdny dvor, ak
vnútroštátneho práva má právomoc toto rozhodnutie opätovne preskúmať; predmetné správne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v dôsledku rozsudku vnútroštátneho súdu vydaného v poslednom stupni; tento rozsudok je vzhľadom na neskoršie rozhodnutie Súdneho dvora založený na nesprávnom výklade práva Spoločenstva, ktorý bol prijatý bez toho, aby bola Súdnemu dvoru predložená prejudiciálna otázka
článku 234 tretieho odseku ES, a dotknutá osoba podala sťažnosť správnemu orgánu bezprostredne po tom, ako sa dozvedela o tomto rozhodnutí Súdneho dvora.“ Dovolateľ tvrdí, že všetky štyri podmienky na obnovu konania v zmysle rozsudku Súdneho dvora C-453/00 zo dňa 13.01.2004 sú pritom splnené aj vo vzťahu k žalobe žalobcu na obnovu konania. 6.1. Žalobca, v záverečnej časti svojho dovolania v podstate argumentačne stotožňuje jeho dôvod prípustnosti v zmysle ust. § 420 CSP i § 421 ods. 1 CSP, keď na jednej strane má za to, že súdne rozsudky sú nepreskúmateľné a arbitrárne, nakoľko nedostal odpoveď na otázku, či je deklaratórny rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (v prípade správnej vecnej argumentácie žalobcu v pôvodnom súdnom konaní a nesprávnom právnom posúdení veci súdom v pôvodnom súdnom konaní) prípustným novým listinným dôkazom
ktorého sa majú nové listinné dôkazy týkať strán sporu, je formalistický a rigorózny. Namieta, že keďže sa Súdny dvor Európskej únie v dvoch konaniach zaoberal predmetnou právnou otázkou v súvislosti s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a ustálil ju, tak by už predsa opätovne nerozhodol o ďalšej takejto istej prejudiciálnej otázke. Nemožno preto od žalobcu spravodlivo požadovať, aby za účelom obnovy konania zabezpečil také rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, ktoré by sa týkalo výslovne strán v spore v tom zmysle, že by boli účastníkmi konania. Za takých okolností by boli
dovolateľa dané dôvody na obnovu konania
e) CSP.
názoru dovolateľa je ust. § 397 písm. a) CSP potrebné za daných okolností vykladať takým spôsobom, že podmienka, že nové listinné dôkazy sa týkajú strán sporu, je splnená vtedy, keď obsah predkladaného listinného dôkazu súvisí s predmetom súdneho sporu, ktorý medzi sebou viedli strany sporu v pôvodnom konaní. Nie je však nevyhnutné, aby rozsudok Súdneho dvora EÚ bol adresovaný priamo im dvom ako účastníkom konania. Na to, aby rozsudok Súdneho dvora EÚ adresovaný priamo im dvom ako účastníkom konania, slúžil ako dôvod obnovy konania, na takéto účely slúži
dovolateľa ust. § 397 písm. e) CSP.
f) CSP prípustné je“. Dovolací súd považuje za podstatné prioritne v tejto súvislosti zdôrazniť, že nie je pravdou, že by Ústavný súd SR v uvedených citovaných uzneseniach vyriekol záväzný záver o prípustnosti dovolania, resp. ako sa snaží navodiť dovolateľ, že by dokonca bolo v rozpore s citovanými rozhodnutiami Ústavného súdu SR, ak by dovolací súd po preskúmaní dovolania toto ako neprípustné odmietol. Ústavný súd naopak stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP (I. ÚS 438/2017). 10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 11.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak:
1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
1 CSP, dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2). 14.
1 CSP, dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2). 15. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky, poskytované právnym poriadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití a výklade relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd zdôrazňuje, že funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Po preskúmaní veci dovolací súd uvádza, že nezistil žiadnu tzv. vadu zmätočnosti (závažné procesné pochybenie odvolacieho súdu), spočívajúcu v tom, že by odvolací súd svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
f) CSP alebo práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09.).
názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, opierajúce sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí v bodoch
explicitného znenia CSP spôsobilé byť dôvodom na obnovu konania
písmeno e) CSP, pretože nie je záväzné pre strany sporu a zároveň ani
písmeno a) CSP, pretože nie je listinným dôkazom, skutočnosťou, ani rozhodnutím, ktoré sa v súlade s koncepciou CSP inter partes týka sporových strán. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom mestského súdu, a síce že neboli splnené zákonné podmienky pre obnovu konania. Žalobca v rámci svojho dovolania namietal, že nenachádza v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu žiadnu reakciu súdu na argumentáciu dovolateľa uvedenú v jeho odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom uviedol, že všetky štyri podmienky na obnovu konania v zmysle rozsudku Súdneho dvora C-453/00 zo dňa 13.01.2004 sú splnené aj vo vzťahu k žalobe žalobcu na obnovu konania. Uvedené tvrdenie dovolateľa nadväzuje na jeho argumentáciu v odvolaní ohľadom záväznosti rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie v prejudiciálnom konaní, a síce že v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/EÚ zo dňa 16.2.2021 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách vo vzťahu k výške nároku veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (ustanovenia smernice transponované do § 369c OBZ a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.), ktoré v predmetných rozsudkoch sp. zn. C-585/20 zo dňa 20.10.2022 a sp. zn. C-370/2021 zo dňa 1.12.2022 poskytol Súdny dvor Európskej únie, sú pre členské štáty Európskej únie a teda aj pre Slovenskú republiku a jeho všeobecné súdy záväzné, pričom odkazuje na rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-234/04 zo dňa 16.3.2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Schlang & Schick GmbH., ktorý nevylučuje obnovu konania pred príslušným národným orgánom na základe rozsudku Súdneho dvora, odkazujúc na rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-453/00 zo dňa 13.1.2004 vo veci Kühne & Heitz NV. Najvyšší súd uvádza, že z bodov
CSP povinný pri vynášaní rozsudku vychádzať zo stavu, ktorý bol v čase jeho vynesenia, avšak rozsudok všeobecného súdu vydaný v pôvodnom konaní túto vlastnosť nespĺňa a je v rozpore s § 217 CSP, čo preukazujú nové listinné dôkazy v podobe rozsudkov Súdneho dvora EÚ so svojím deklaratórnym účinkom. Dovolací súd uvádza, že krajský súd dostatočne zreteľne v bodoch 29. a nasl. svojho rozhodnutia vysvetlil, že rozsudky Súdneho dvora EÚ sú, počnúc ich právoplatnosťou „rozhodovacou praxou“ najvyšších súdnych autorít a strany sporu môžu legitímne očakávať, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s nimi (čo je naplnením princípu právnej istoty - čl. 2 CSP). Zdôraznil, že relevantné vo veci samej je aj to, že rozsudky, zakladajúce
žalobcu dôvod obnovy konania boli vydané súdnym dvorom až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorého obnovy konania sa žalobca domáha, preto ho za „ustálenú rozhodovaciu prax“ v okamihu rozhodovania v pôvodnom konaní nemožno považovať. Len pre úplnosť odvolací súd k dovolateľom použitej argumentácii vo vzťahu k § 217 CSP uviedol, že relevantným v zmysle citovaného ustanovenia je skutkový stav, existujúci v čase vyhlásenia rozhodnutia. Najvyšší súd na dôvažok akcentuje, že dovolateľ namieta porušenie ust. § 217 CSP, avšak zo strany súdov v pôvodnom konaní, a nie zo strany súdov rozhodujúcich o povolení jeho obnovy. Nelogicky, pokiaľ sa dovolateľ snaží navodiť situáciu, že súdy v pôvodnom konaní rozhodli v rozpore s ust. § 217 CSP, v zmysle ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, nie je potom jasné, ako mohlo byť porušené právo dovolateľa na spravodlivý proces zo strany súdov v tomto konaní, teda konaní o povolení obnovy konania. Ku dňu vyhlásenia rozsudku musí byť ustálený jeho skutkový aj právny základ. V čase, kedy súdy rozhodovali v pôvodnom konaní, rozhodli nepochybne
stavu existujúceho v čase vyhlásenia rozhodnutia. Súdy nemohli predpokladať, že ESD v budúcnosti vydá rozsudok sp. zn. C-585/20 a C-370/
názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie nie je nedostatočné, či dokonca nepreskúmateľné. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca ním vyjadruje len svoj nesúhlas s neúspechom v spore. Už v uznesení z
ust. § 420 písm.
neho nie je splnená cenzová podmienka
1 písm. a) CSP na podanie dovolania
1 písm. b), v spojení s § 432 ods. 1 CSP (nesprávne právne posúdenie veci). Vo vzťahu k uvedenému najvyšší súd akcentuje, že
CSP je dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP a vôbec toho, aby sa dovolací súd mohol zaoberať tým, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená, je naformulovanie otázky, ktorú dovolací súd posúdi ako otázku predbežnú a v prípade, že dospeje k záveru o prípustnosti dovolania, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu meritórne preskúma. Právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania
ust. § 421 ods. 1 CSP, sa pritom rozumie tak otázka hmotnoprávna - ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení (k tomu viď aj 3Cdo/158/2017). 23. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej, a teda musela byť rozhodujúca aj pre vydanie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom, čiže také, ktoré vôbec neboli predmetom posudzovania zo strany odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu, resp. jeho právnymi závermi (k tomu viď napr. 3Obdo/28/2018 a 3Obdo/64/2018). Uvedenému musí zodpovedať aj argumentácia dovolateľa, pokiaľ ide o vymedzenie prípadnej nesprávnosti právneho posúdenia odvolacím súdom, a pokiaľ ide o uvedenie právnej argumentácie, ako mal
jeho názoru odvolací súd vec správne posúdiť. Táto povinnosť sa vzťahuje nielen na samotné vymedzenie právnej otázky - ktorá musí byť pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca - ale aj na to, aby právna otázka (a dovolateľom predložené právne posúdenie veci) mala oporu v skutkovom stave zistenom súdmi nižšej inštancie, nakoľko - ako už bolo vyššie uvedené - dovolací súd je v zmysle ustanovenia § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil odvolací súd (rovnako aj 3Obdo/1/2019). 24. Žalobca, v záverečnej časti svojho dovolania v podstate argumentačne prelína dôvod jeho prípustnosti v zmysle ust. § 420 CSP a § 421 ods. 1 CSP. Na jednej strane má dovolateľ za to, že súdne rozsudky sú nepreskúmateľné a arbitrárne, nakoľko nedostal odpoveď na otázku, či je deklaratórny rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v prípade správnej vecnej argumentácie žalobcu v pôvodnom súdnom konaní (a nesprávnom právnom posúdení veci súdom v pôvodnom súdnom konaní) prípustným novým listinným dôkazom
a) CSP spôsobilým privodiť súdne povolenie obnovy konania, a teda či má zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia z pohľadu čl. 2 a 4 princípov CSP prednosť pred zásadou právnej istoty z dôvodu skôr (hoci nesprávne a nezákonne) rozhodnutej veci. Na druhej strane dovolateľ namieta, že došlo zo strany vo veci konajúcich súdov k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky v identickom znení. 25. Najvyšší súd prioritne zdôrazňuje, že argumentácia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení otázky zo strany krajského súdu, na ktorú otázku údajne od odvolacieho súdu ani nedostal odpoveď, je prinajmenšom nezrozumiteľná. V prvom rade nie je možné sa stotožniť s argumentáciou dovolateľa, tvrdiaceho dôvod prípustnosti dovolania
f) CSP, že nedostal zo strany súdov odpoveď, či je deklaratórny rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (v prípade správnej vecnej argumentácie žalobcu v pôvodnom súdnom konaní a nesprávnom právnom posúdení veci súdom v pôvodnom súdnom konaní) prípustným novým listinným dôkazom
a) CSP spôsobilým privodiť súdne povolenie obnovy konania, a teda, či má zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia z pohľadu čl. 2 a 4 princípov CSP prednosť pred zásadou právnej istoty z dôvodu skôr (hoci nesprávne a nezákonne) rozhodnutej veci. Odvolací súd počnúc bodom 25. odôvodnenia rozhodnutia rozsiahlo vysvetlil dovolateľovi, prečo žalobcom označené rozsudky Súdneho dvora EÚ, napriek deklaratórnemu účinku, nemôžu byť spôsobilým dôvodom na obnovu konania
e) CSP, pretože nie sú záväzné pre strany sporu, a ani
a) CSP, pretože sa netýkajú strán a predmetu pôvodného konania. Rozsudok Súdneho dvora EÚ nadobúda právoplatnosť dňom vyhlásenia, pričom počnúc uvedeným dňom nadobúda účinky res iudicata. Je spolu s výkladom záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.12.1977, Zb. s. 163) ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165). Odvolací súd vysvetlil, že vo veci konajúce súdy za rozhodujúcu považovali skutočnosť, že uplatnenie žaloby na obnovu konania
V pôvodnom konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II súd okrem iného právne posudzoval nárok žalobcu na paušálnu náhradu nákladov, t. j. otázku, ktorej rozhodovanie patrí do právomoci konajúceho súdu, nešlo o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci
CSP, z ktorého dôvodu Rozhodnutia SDEÚ C-585/20 a C-370/21 nemôžu byť rozhodnutiami v zmysle ust. § 397 písm.
ktorého právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Uvedená právna úprava (na rozdiel od § 397 ods. 1 písm. a), § 397 ods. 1 písm. e/); nevyžadovala podmienku záväznosti rozhodnutia pre strany sporu (písm. e/, ani koncepciu účinkov inter partes (písm. a/)). 26. Dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdov tvrdiac, že ich výklad ustanovenia § 397 písm. a) CSP,
ktorého sa majú nové listinné dôkazy týkať strán sporu, je formalistický a rigorózny . Kladie otázku, či je deklaratórny rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (v prípade správnej vecnej argumentácie žalobcu v pôvodnom súdnom konaní a nesprávnom právnom posúdení veci súdom v pôvodnom súdnom konaní) prípustným novým listinným dôkazom
a) CSP spôsobilým privodiť súdne povolenie obnovy konania. Namieta, že keďže sa Súdny dvor Európskej únie v dvoch konaniach zaoberal predmetnou právnou otázkou v súvislosti s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a ustálil ju, tak by už predsa opätovne nerozhodol o ďalšej takejto istej prejudiciálnej otázke. Nemožno preto od žalobcu spravodlivo požadovať, aby za účelom obnovy konania zabezpečil také rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, ktoré by sa týkalo výslovne strán v spore v tom zmysle, že by boli účastníkmi konania. Za takých okolností by boli
dovolateľa dané dôvody na obnovu konania
e) CSP.
názoru dovolateľa je ust. § 397 písm. a) CSP potrebné za daných okolností vykladať takým spôsobom, že podmienka, že nové listinné dôkazy sa týkajú strán sporu, je splnená vtedy, keď obsah predkladaného listinného dôkazu súvisí s predmetom súdneho sporu, ktorý medzi sebou viedli strany sporu v pôvodnom konaní. Na to, aby rozsudok Súdneho dvora EÚ adresovaný priamo im dvom ako účastníkom konania, slúžil ako dôvod obnovy konania, na takéto účely slúži
dovolateľa ust. § 397 písm.
a) CSP. V súdenej veci v pôvodnom konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II súd právne posudzoval nárok žalobcu na paušálnu náhradu nákladov, t. j. otázku, ktorej rozhodovanie patrí do právomoci konajúceho súdu, nešlo teda o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci
V rozhodovanej veci dospel dovolací súd k záveru, že žalobcom nastolená právna otázka je otázkou hypotetickou, ktorá nie je rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. Akákoľvek odpoveď, na dovolateľom položenú vyššie uvedenú právnu otázku nie je kompetentná zmeniť rozhodnutie súdov oboch inštancií, že rozhodnutie súdneho dvora sp. zn. C-585/20 zo dňa 20.10.2022 nie je
explicitného znenia CSP spôsobilé byť dôvodom na obnovu konania
písmeno e) CSP a zároveň ani
písmeno a) CSP, pretože nie je listinným dôkazom, skutočnosťou, ani rozhodnutím v súlade s koncepciou CSP. 28. Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, na ktorého uplatnenie musia byť dané osobitné dôvody taxatívne uvedené v § 397 CSP. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená meritórnym rozhodnutím, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Najvyšší súd považuje za nevyhnutné záverom zdôrazniť, že žalobca v rámci svojej argumentácie v konaní označil rozhodnutie Súdneho dvora za listinný dôkaz, ktorý mal byť
dovolateľa spôsobilým dôvodom pre pripustenie obnovy konania
písmeno a) CSP, pretože ide o právny stav, ktorý dokazuje, že existoval už v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie. Inak povedané žalobca tvrdí, že v pôvodnom konaní došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čo preukazuje nový listinný dôkaz v podobe rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. K uvedenému tvrdeniu žalobcu už súd prvej inštancie správne argumentoval, že predmetom dokazovania
CSP môžu byť výlučne skutkové otázky. Skutkové poznatky sú tie, ktoré podávajú informáciu o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Je potrebné ich odlíšiť od právnych poznatkov, ktoré nie sú predmetom dokazovania. Ustanovenie § 397 Civilného sporového poriadku v písm.
ust. § 420 písm.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.