1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného J. D. z a m i e t a . Odôvodnenie Krajský súd v Bratislave uznesením, sp. zn. 3Ntc/29/2025, z 13. januára 2026 rozhodol tak, že: „
1 zák. č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zák. č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov, § 415 ods. 1 Trestného poriadku, § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona sa návrh odsúdeného J. D., nar. XX. J. XXXX v J., bytom M. XXX, J., o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uloženého rozsudkom Krajského súdu v Brne, sp. zn. 40T/5/2017, z
ktorého z hľadiska posúdenia dotknutého trestného činu ako prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu vo vzťahu k podmienke výkonu určitej časti trestu pri podmienečnom prepustení
, § 67 Trestného zákona je rozhodujúca právna kvalifikácia
cudzieho rozhodnutia (a týmto rozhodnutím kvalifikačne použitého zákona iného štátu), ktoré bolo uznané príslušným súdom Slovenskej republiky, a to z hľadiska kritérií uvedených v § 10 a v § 11 Trestného zákona. Aplikujúc určujúce kritérium je potrebné trestný čin, zo spáchania ktorého bol odsúdený J. uznaný za vinného cudzozemskými súdmi, posúdiť ako zločin. Skutok
cudzozemského odsúdenia bol právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu
1, ods. 5 písm. a) Trestného zákonníka Českej republiky, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody 5 (päť) až 10 (desať) rokov a trestný čin vydierania
1, ods. 2 Trestného zákonníka Českej republiky, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) až 8 (osem) rokov. Vychádzajúc z týchto zistení možno potom konštatovať, že formálna podmienka pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov a 6 (šesť) mesiacov je splnená vtedy, ak dôjde k výkonu dvoch tretín z uloženého trestu odňatia slobody, teda 5 (päť) rokov (§ 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona). Zjednodušene povedané, súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení vychádza z českého cudzieho rozhodnutia pri posudzovaní splnenia formálnej podmienky len z právnej kvalifikácie trestného činu v spojitosti s jej konkrétnou trestnou sadzbou. Pokiaľ odsúdený poukazoval na článok 17 ods. 4 Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii,
ktorého členské štáty môžu stanoviť, že pri každom rozhodnutí o predčasnom alebo podmienečnom prepustení sa môže brať ohľad aj na tie ustanovenia vnútroštátneho práva uvedené štátom pôvodu,
ktorých má daná osoba nárok na predčasné alebo podmienečné prepustenie v istom stanovenom čase, tu treba však uviesť, že išlo o dobrovoľnú transpozíciu časti rámcového rozhodnutia (členské štáty “môžu“ stanoviť), pričom k tomu sa vyjadril už aj Ústavný súd SR,
ktorého “Existencia odlišných podmienok výkonu trestu odňatia slobody vrátane predpokladov podmienečného prepustenia je v jednotlivých štátoch prirodzená a skutočnosť, že v niektorých aspektoch sa tieto podmienky môžu subjektívne javiť ako prísnejšie, ešte neznamená, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv ústavne nezlučiteľnou aplikáciou (výkladom) zákona o uznávaní a výkone rozsudkov“ (III. ÚS 498/2015 zo 6. októbra 2015). Podmienky pre podmienečné prepustenie sa posudzujú
Trestného zákona (Slovenskej republiky), nie
práva štátu pôvodu, ktorého rozhodnutie sa po jeho uznaní vykonáva (R 5/2017). Z vykonaných dôkazov na verejnom zasadnutí však vyplýva, že túto formálnu podmienku pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený doposiaľ nesplnil, čo v konečnom návrhu potvrdzoval následne aj odsúdený. Vykonanie určitej (konkrétnej) vyžadovanej časti trestu je objektívne zistiteľné z dôkazov, ktoré boli zabezpečené z Českej republiky a boli prenesené do uznesenia krajského súdu o započítaní nielen tej časti výkonu trestu odňatia slobody, respektíve predchádzajúcej väzby v Českej republike, ale aj pri súčasnom zohľadnení predbežnej väzby v Slovenskej republike. Odsúdenému bola započítaná lehota predbežnej väzby od
uznesenia Krajského súdu v Brne, sp. zn. 48T/8/2020, z
odsúdeného v súlade s čl. 17 Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z
odsúdeného Krajský súd v Bratislave preto nemal konať, ale vec vrátiť Krajskej prokuratúre v Bratislave. K tejto okolnosti sa Krajský súd v Bratislave, ako ani Krajská prokuratúra v Bratislave nijako nevyjadrili.
odsúdeného sú rozsudky slovenských a českých súdov arbitrárne, spôsobujú právnu neistotu, bol nimi porušený zákon č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“), zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, ako aj jeho právo na spravodlivý proces a jeho právo na osobnú slobodu. Odsúdený taktiež zastáva názor, že neboli rešpektované závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v uznesení, sp. zn. 5Tost/43/2024, z 5. septembra 2024. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Brne, sp. zn. 48T/8/2020, z 10. októbra 2022 odsúdený ďalej namietal nesprávne určenie výšky škody a s tým súvisiacu právnu kvalifikáciu skutku vymedzeného v tomto rozsudku. Odsúdený preto v prílohe k sťažnosti pripojil svoj vlastný výpočet spôsobenej škody. Tento rozsudok bol
odsúdeného naviac vyhlásený aj napriek tomu, že sa konalo v jeho neprítomnosti bez toho, aby dal na takýto postup súhlas. Krajský súd sa v označenom rozsudku tiež nevysporiadal s dôležitými skutočnosťami, ide preto
jeho názoru o arbitrárny rozsudok, ktorého vydaním došlo k porušeniu zásady in dubio pro reo, práva na spravodlivý proces a práva na osobnú slobodu.
odsúdeného do vykonaného trestu je potrebné v súlade s osvedčením Krajského súdu v Brne z 21. novembra 2024 započítať ešte 368 dní. Odsúdený uviedol, že v predmetnom osvedčení je uvedený údaj 7 rokov a 6 mesiacov, t. j. 2 112 dní, čo nesedí, keďže 2 112 dní je v skutočnosti 5 rokov, 9 mesiacov a 20 dní. Z uvedeného počtu dní je
odsúdeného súdu povinný v tomto konaní vychádzať, a preto je zrejmé, že má vykonanú viac ako polovicu uloženého trestu odňatia slobody. Pokiaľ krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že vychádzal len z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nie z osvedčenia, porušil tým zákon č. 549/2011 Z. z., nakoľko uznanie rozsudku musí vždy zodpovedať predpisom označeného zákona. V predmetnom osvedčení sa ďalej nachádza aj údaj o jeho nároku na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody po polovici vykonaného trestu. Odsúdený zastáva názor, že pokiaľ sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku nevyjadril, že takýto údaj neakceptuje, má nárok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody po vykonaní polovice trestu
údajov uvedených v osvedčení Krajského súdu v Brne. Odsúdený ďalej namietal, že predsedníčka rozhodovala v jeho trestnej veci zaujato s úmyslom mu poškodiť. Predsedníčka senátu totižto nezohľadnila, že má manželku a štyri maloleté deti, rovnako nezohľadnila ani ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona a rozhodla v jeho neprospech.
odsúdeného je zrejmé, že spĺňa všetky formálne, ako aj materiálne podmienky podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, pričom v tejto súvislosti požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj o prešetrenie možnej zaujatosti sudcov a prokurátorov v jeho trestnej veci. Sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave, rozhodol o jeho prepustení na slobodu a nariadil príslušným orgánom odstrániť všetky nespravodlivosti. Alternatívne navrhol, aby vyhovel zápočtom v súlade s osvedčením Krajského súdu v Brne z 21. novembra 2024 a uznal, že má nárok na podmienečné prepustenie, nakoľko už vykonal dve tretiny uloženého trestu a prepustil ho na slobodu. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 Trestného poriadku správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť odsúdeného J. D. nie je dôvodná.
1 Trestného poriadku o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody rozhoduje súd na návrh prokurátora, riaditeľa ústavu na výkon väzby alebo riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom sa trest vykonáva, záujmového združenia občanov alebo na návrh odsúdeného na verejnom zasadnutí. Ak bol návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie zamietnutý, môže ho odsúdený opakovať až po uplynutí jedného roka a ak ide o odsúdeného na dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie, po uplynutí troch rokov od zamietnutia okrem prípadu, že návrh bol zamietnutý len preto, že ho odsúdený podal predčasne.
1 písm. b) Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody. Z vyššie citovaných ustanovení plynie, že pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je nutné, aby odsúdený kumulatívne splnil tri podmienky, jednu formálnu - vykonal trest v zákonom stanovenej dobe a dve materiálne - plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a možno od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Zaoberajúc sa najskôr formálnou podmienkou podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody sťažnostný súd rovnako ako aj krajský súd z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Urto/3/2025, z
aktuálnej odpovede na lustráciu v ZVJS odsúdený vykonáva uložený trest odňatia slobody od
uznesenia Krajského súdu v Brne, sp. zn. 48T/8/2020, z
štvrtej časti Trestného poriadku (§ 415 a nasl. Trestného poriadku) a nie konanie o opravnom prostriedku proti niektorému z menovaných rozsudkov. Vykonávacie konanie možno vo všeobecnosti charakterizovať ako fakultatívne štádium trestného konania, ktoré obvykle nasleduje po hlavnom pojednávaní a opravných konaniach (ak sú iniciované), pričom jeho uskutočnenie prichádza do úvahy najmä v prípade existencie právoplatného a vykonateľného odsudzujúceho rozsudku (tak ako je tomu aj v sťažovateľovej trestnej veci). Úlohou súdov príslušných konať vo vykonávacom konaní nie je podrobovať ďalšiemu meritórnemu prieskumu jednotlivé vykonateľné súdne rozhodnutia z hľadiska ich správnosti alebo zákonnosti, ale rozhodnúť o súvisiacich otázkach spojených s ich výkonom, ktoré vznikajú až potom, čo tieto rozhodnutia nadobudli aspekt vykonateľnosti. Pokiaľ teda odsúdený v podanej sťažnosti konkrétne namietal, že:
jeho názoru vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci. Zaujatosť týchto osôb odsúdený odvodzuje od toho, že v prebiehajúcom konaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody nebolo zohľadnené ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona v jeho prospech, rovnako nebolo zohľadnené, že je otcom rodiny, pričom krajský súd napriek dôvodnosti podaného návrhu jeho návrh na podmienečné prepustenie výkonu trestu odňatia slobody zamietol.
1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci"), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Citované ustanovenie Trestného poriadku v záujme zabezpečenia dôvery verejnosti v nestrannosť postupu vylučuje z vykonávania úkonov trestného konania ten orgán, u ktorého mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Uplatnenie inštitútu § 31 ods. 1 Trestného poriadku o vylúčení orgánov trestného konania prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru preukázaná. Platí tiež, že medzi dôvody na vylúčenie sudcu nemožno zaradiť také námietky procesnej strany, ktoré sa týkajú len údajného zaujatého prístupu sudcu a ktoré majú len abstraktný, resp. všeobecný charakter. Pomerom k prejednávanej veci treba rozumieť určitú zainteresovanosť orgánu činného v trestnom konaní na skutku, ktorá má konkrétnu podobu a osobný charakter, aby bola dostatočným dôvodom pre vznik pochybností o schopnosti sudcu pristupovať k veci a úkonom, ktoré sa jej týkajú objektívne. Táto môže napríklad spočívať v tom, že orgány činné v trestnom konaní, resp. jeho príbuzní, rodinný príslušník, osoba jemu blízka a podobne, boli činom poškodení, eventuálne orgán trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a podobne. Pomerom orgánu trestného konania k osobám uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto vzťah môže spočívať najmä v príbuzenskom a rodinnom pomere úradnej osoby k niektorej z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku; ďalej môže ísť o úzke priateľstvo či kamarátstvo, resp. negatívny vzťah. Pritom platí, že je nevyhnutnou súčasťou profesionality sudcu, ktorá vyplýva aj z jeho základných povinností, aby bol schopný nezaujato rozhodovať i vo veciach, v ktorých vystupujú osoby, ktoré síce osobne pozná, avšak kvalita ich vzťahu nepresahuje bežný susedský, študijný, úradný, príp. pracovný vzťah a pod.. Sťažnostný súd v intenciách predloženej veci uvádza, že z obsahu podanej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľom namietané vylúčenie predsedníčky senátu a ďalších sudcov a prokurátorov konajúcich v jeho trestnej veci sa opiera len o spôsob vybavenia veci zo strany krajského súdu, kedy krajský súd nerozhodol o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v súlade s jeho predstavami. Tvrdenia odsúdeného o zaujatosti sudcov a prokurátorov v jeho trestnej veci je preto potrebné vyhodnotiť ako ničím nepreukázané, príliš všeobecné a abstraktné, pričom v konečnom dôsledku možno preto konštatovať, že odsúdený vo svojom podaní nevymedzuje akékoľvek okolnosti relevantné z hľadiska prieskumu existencie dôvodu na vylúčenie ním označených osôb v zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Skutočnosť, že krajský súd rozhodol v rozpore s jeho predstavami nemôže v žiadnom prípade predstavovať dôvod vylúčenia sudcu alebo prokurátora z úkonov trestného konania, nakoľko nezodpovedá zákonným dôvodom vylúčenia sudcu alebo prokurátora (pomer k prejednávanej veci alebo pomer k osobám) vo význame popísanom v predchádzajúcich odsekoch. S poukazom na všetky skutočnosti uvedené v odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd sumarizuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo, netrpí žiadnou vadou, ktorá by odôvodňovala jeho zrušenie, a preto rozhodol tak, ako je vyjadrené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.