2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie č. 87/1995 Z. z.“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy vo výške 4 010,61 € spolu s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania, a to na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu (pôvodne Poštová banka, a.s., po zmene obchodného mena 365.bank, a. s., ďalej len „právny predchodca“) dňa
ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, ku ktorému došlo dňa
CSP ale zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP) ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP). Vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti odvolanie nebolo prípustné, a preto odvolanie žalovanej v tejto časti odmietol. Odvolací súd posúdil predmetnú vec
1 OZ, § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a
8 zákona o bankách. V odôvodnení svojho rozsudku skonštatoval, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil predmetný spor ako spotrebiteľský a správne sa zaoberal aj skúmaním, či boli splnené zákonné predpoklady pre platné postúpenie bankovej pohľadávky
8 zákona o bankách, dospel ale k nesprávnemu záveru, že toto postúpenie pohľadávky bolo platné (v dôsledku čoho bol žalobca aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní) konštatujúc dodržanie podmienok daných ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách.
právneho názoru odvolacieho súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu bola platne a v súlade so zákonom (§ 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách) postúpená na žalobcu, vec preto nesprávne právne posúdil.
odvolacieho súdu absentovala a nemala ani charakter výlučnej a samostatnej výzvy urobenej
8 zákona o bankách, ale mala charakter oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru obsahujúceho aj výzvu na úhradu dlžnej pohľadávky. V konaní predložené dôkazy (výzva žalobcu na zaplatenie z roku 2019 a výzva právneho zástupcu banky z 28. februára 2022) vzhľadom na ich obsah ako aj dátum ich vyhotovenia a doručovania, tieto zákonné podmienky
odvolacieho súdu nespĺňali, pretože nemali žiaden vzťah k právnemu úkonu postúpenia pohľadávky, od ktorého žalobca odvodzoval svoje postavenie veriteľa a aktívnu vecnú legitimáciu v spore a sledovali iný účel (splnenie podmienok vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a oznámenia žalovanej strane o podaní žaloby). Pred samotným postúpením pohľadávky (na základe zmluvy o postúpení pohľadávky) tak žalobca nepreukázal akúkoľvek inú výzvu banky, v ktorej by banka v aktuálnom stave oznamovala svojmu klientovi aktuálnu výšku zameškanej časti záväzku klienta voči banke v súvislosti so zamýšľaným postúpením pohľadávky. Výzva, ktorá by predchádzala postúpeniu pohľadávky tak, ako je to zakotvené v § 92 ods. 8 zákona o bankách, v spise absentovala. Odvolací súd uzavrel, že postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia zákonných podmienok bolo potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon bol absolútne neplatný (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu mal súd povinnosť prihliadať ex offo. Neplatnosť postúpenia pohľadávky v danej veci vyplynula pre odvolací súd aj z ustanovenia § 525 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu (§ 92 ods. 8 zákona o bankách). Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky a žalobca tak v konaní nemal aktívnu vecnú legitimáciu, pričom jej nedostatok viedol k zamietnutiu žaloby. Odvolací súd doplnil, že mu bola známa určitá nejednotnosť aktuálnej rozhodovacej praxe ohľadom otázky platného postúpenia bankovej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, s poukazom na označené rozhodnutia NS SR bol však toho názoru, že platné postúpenie bankovej pohľadávky nemohla založiť akákoľvek výzva banky adresovaná klientovi, ale iba samostatná a výlučná výzva v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorú banka urobí v súvislosti so zamýšľaným postúpením pohľadávky bankou na tretiu osobu. Vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozsudku (o zastavení konania v časti o zaplatenie poplatku v sume 36 €), že tento nebol vydaný v neprospech žalovanej. Keďže odvolanie žalovanej smerovalo proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj proti tomuto výroku, odvolací súd odvolanie žalovanej v tejto časti odmietol. 5. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil s poukazom na ust. § 421 ods. 1 písm. c) CSP a uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, „...posúdenia platnosti postúpenia pohľadávky voči žalovanej...“, platnosť ktorého založilo aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Právny názor odvolacieho súdu (bod 14.) obsiahnutý v napadnutom rozsudku, na základe ktorého odvolací súd posúdil neplatnosť postúpenia pohľadávky žalovanej, považoval dovolateľ za nesprávny z dôvodu, že odvolací súd svoje rozhodnutie založil na právnych názoroch NS SR, ktoré boli prekonané neskoršími, resp. novšími rozhodnutiami (judikát z 24. apríla 2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017 publikovaný v Zbierke rozhodnutí NS SR pod č. 60/2018 a rozhodnutie NS SR z 27. septembra 2023 sp. zn. 9Cdo/165/2022).
dovolateľa NS SR v označenom rozhodnutí (sp. zn. 9Cdo/165/2022) vyriešil nastolenú právnu otázku tak, že zákon, pre výzvu (v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách) neustanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti. Z predmetného ustanovenia pri žiadnej z výkladových metód nevyplývala povinnosť banky osobitne oznámiť klientovi možnosť postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu osobu. V zmysle označeného rozhodnutia NS SR banka nebola povinná osobitne upozorňovať, resp. informovať klienta/dlžníka, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu, bude oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu. Dovolateľ ďalej uviedol, že ak banka klienta/dlžníka písomne vyzvala na úhradu presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, bolo možné takúto písomnosť považovať za výzvu pred postúpením (pohľadávky), od ktorej doručenia musela uplynúť aspoň 90 dní a následne bolo možné pohľadávku postúpiť. Z výzvy na zaplatenie nemuselo výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musela z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú mal dlžník uhradiť. Doplnil, že uvedenú právnu otázku okrajovo riešilo aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/191/2021, z ktorého vyplynulo, že za výzvu na plnenie pred postúpením (
8 zákona o bankách), možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak je jeho obsahom výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky. Dovolateľ sa stotožnil s týmto právnym názorom NS SR, resp. posúdením § 92 ods. 8 zákona o bankách a právny názor odvolacieho súdu, že pre naplnenie podmienky platného postúpenia pohľadávky v zmysle citovaného zákona bolo nevyhnutné, aby výzva obsahovala upozornenie na možné postúpenie pohľadávky (ak dlžník v lehote dlh neuhradí) považoval za nesprávny.
názoru dovolateľa výzva právneho predchodcu na zaplatenie zo
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť (úspešne) dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 9.
1 písm. c) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 10.
1 a 2 CSP dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 11.
12. Žalobca vyvodzujúci prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP v dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie právnej otázky postúpenia bankovej pohľadávky
8 zákona o bankách, od ktorej záviselo rozhodnutie vo veci a dôvodil, že táto právna otázka je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne. Dovolací súd po preskúmaní veci musel konštatovať, že dovolateľ síce správne vymedzil pre rozhodnutie vo veci významnú právnu otázku, nestotožnil sa ale s dovolacou námietkou dovolateľa, že táto (právna otázka) bola zo strany odvolacieho súdu nesprávne právne posúdená a je dovolacím súdom riešená rozdielne. Dovolací súd k uvedenému uvádza, že sa riešením nastolenej právnej otázky síce zaoberal opakovane, jej riešenie ale zjednotil rozsudkom veľkého senátu NS SR (rozsudok NS SR z
ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný...“. S poukazom na judikát dovolacieho súdu R 38/2025, ktorý ustálil a zjednotil riešenie dovolateľom nastolenej právnej otázky týkajúcej sa platného postúpenia bankovej pohľadávky
8 zákona o bankách, bolo nevyhnutné konštatovať správnosť postupu odvolacieho súdu, keď ten oznámenie právneho predchodcu žalobcu o predčasnej splatnosti úveru zo
8 zákona o bankách bola dovolacím súdom vyriešená ustálene a nie je dovolacím súdom riešená rozdielne, prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP vyvodiť nešlo a pre dovolací súd preto vyplynul záver, že dovolanie nebolo možné považovať za prípustné. 14. Dovolací súd preto
c) CSP o dovolaní rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto jeho uznesenia.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.