2 Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/131/2024, zo 4. februára 2025 rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Š.R. J. o d m i e t a . Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 8T/34/2023, z
2 Trestného zákona, ktorého sa dopustil na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti označeného rozsudku. Za to bol obvinenému Š. J.
2 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 37 písm. m) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, pričom
2 písm. a) Trestného zákona na výkon uloženého trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 Trestného poriadku súd obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodenému K. C. škodu vo výške 410,- eur a
2 Trestného poriadku poškodeného so zvyškom jeho nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený prostredníctvom ustanoveného obhajcu dovolanie s poukazom na dovolací dôvod
1 písm.
doktríny ESĽP (napr. Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo), ak obhajoba nemala možnosť svedka konfrontovať na súde a tento dôkaz je kľúčový, musí súd hľadať kompenzačné faktory (napr. iné silné dôkazy). Ak iné silné dôkazy nie sú, prečítanie výpovede porušuje právo na spravodlivý proces (čl. 6 Dohovoru), aj keď sa polícia pokúsila svedka predviesť. Okresný súd v danom prípade rezignoval na svoju povinnosť zabezpečiť spravodlivý proces a krajský súd takýto jeho postup v odvolacom konaní aproboval. Postup súdu prvej inštancie bol nedostatočný. Ak je svedok kľúčový a rozhodujúci pre rozhodnutie o vine obžalovaného, súd musí vyvinúť mimoriadne úsilie na jeho zabezpečenie. Okresný súd sa rozhodol čítať zápisnicu na pojednávaní 27. mája 2025 len na základe telefonátu z polície o 8:06 hod. ohľadom neúspešného predvedenia svedkyne. Správa z polície bola súdu doručená až dodatočne 31. júla 2025. Zákonnosť postupu súdu sa pritom musí posudzovať
stavu v čase vykonania dôkazu (teda v čase, keď bola na hlavnom pojednávaní čítaná výpoveď predmetnej svedkyne). V tom čase sudca nevedel, prečo svedkyňa nebola predvedená. Ak súd v čase čítania výpovede nemal dôkaz o tom, že predvedenie bolo neúspešné a ako prebehlo (mal len telefonický odkaz bez detailov), potom bolo čítanie zápisnice z prípravného konania predčasné a nezákonné. To, že o týždeň prišla správa, nemôže spätne zlegalizovať procesný úkon, ktorý bol v čase vykonania pochybný. Správa polície ohľadom pokusu o predvedenie z 25. júla 2025 hovorí o tom, že policajti klopali na dvere a pýtali sa na svedkyňu susedov. Toto je však v danom prípade len formálny pokus. Ak svedkyňa opakovane neotvára dvere a nie je v mieste svojho pobytu zastihnuteľná, tak ďalšie „klopanie na tie isté dvere“ nie je efektívnym pokusom o predvedenie. Polícia mala preveriť iné možnosti, či ju nemožno predviesť zo zamestnania, či nie je hospitalizovaná, či sa bežne nezdržiava aj na inom mieste. Operatívnou činnosťou by ďalšie informácie mohli byť zistené a svedkyňa mohla byť predvedená. Súd mal na takomto postupe trvať, keďže išlo o kľúčovú svedkyňu, ktorej výpoveď bola rozhodujúca pre preukázanie alebo vyvrátenie viny obžalovaného. Podmienka „neúspešného predvedenia“ nebola splnená materiálne, pretože polícia opakovala postup, o ktorom vedela, že nefunguje. Súd sa tak uspokojil s formálnym vykázaním činnosti polície namiesto toho, aby trval na skutočnom zabezpečení jediného relevantného svedka. Súd prvej inštancie pochybil, keď netrval na využití všetkých dostupných prácnych prostriedkov na zabezpečenie svedkyne J.. Policajná správa preukazuje len to, že sa svedkyňu v čase predvedenia nepodarilo zastihnúť na jednej konkrétnej adrese. Súd však nepožiadal políciu o využitie inštitútu pátrania po pobyte osoby
1 písm. l) zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a nevyužil ani inštitút zabezpečenia svedka
Kým neboli vykonané dostupné zákonné postupy, nemožno považovať za splnené podmienky
Išlo totiž o rozhodujúceho svedka a súd mal povinnosť tento postup iniciovať a nie rezignovať na vykonanie výsluchu na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd nesprávne posúdil splnenie podmienok § 263 odsek 3 Trestného poriadku, keď akceptoval výlučne formálny postup polície a telefonické oznámenie považoval za dostatočný podklad pre obmedzenie práva obhajoby na výsluch kľúčového svedka (kontradiktórnosť konania). V situácii, keď ide o rozhodujúci usvedčujúci dôkaz, nepostačuje štandardné policajné preverenie bydliska. Naopak, je potrebné vyčerpanie všetkých dostupných právnych prostriedkov na zabezpečenie prítomnosti svedka, čo sa v tomto prípade nestalo. Odsúdený v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Tdo/70/2024, z 19. februára 2025 [...] V danom prípade nebol naplnený pozitívny záväzok štátu. Súd nevyužil § 88 Trestného poriadku, aby zabezpečil prítomnosť svedka a vo vyššie naznačených intenciách sa snažil o jeho predvedenie len formalisticky, laxne a nedbanlivo. Súd dostatočne neodôvodnil, prečo nevyužil na zabezpečenie svedka všetky dostupné právne nástroje a uspokojil sa len s formalistickým zopakovaním už predtým neúspešného úkonu (hľadaním svedkyne na mieste jej pobytu), a to bez akejkoľvek relevantnej pátracej činnosti. Takýto laxný prístup súdu nastal v situácií, keď išlo o kľúčového svedka, bez ktorého výpovede nie je možné urobiť záver o vine obžalovaného. [...] dobrým dôvodom na nezabezpečenie svedka nie je za každých okolností ani len smrť svedka. Nemožno potom ani len uvažovať, že by bol dobrým dôvodom, ktorý by mohol obstáť vo svetle judikatúry ESĽP (obzvlášť pri kľúčovom svedkovi), dvojnásobný pokus o predvedenie z miesta pobytu, bez akéhokoľvek pokusu o pátraciu činnosť a bez využitia § 88 Trestného poriadku.“ S poukazom na vyššie uvedené obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rozsudok okresného súdu, a aby prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka a k argumentácii dovolateľa uviedla v zásade nasledovné: „Rozhodnutie Okresného súdu Trnava, ako aj odvolacieho súdu považujem za správne, vydané v súlade so zákonom. Oba súdy, či prvostupňový a následne i odvolací sa pri rozhodovaní zaoberali už rovnakou skutočnosťou, ktorú uvádza obvinený vo svojom dovolaní. V posudzovanej veci prečítaním výpovede svedkyne J. z prípravného konania na hlavnom pojednávaní nedošlo k porušeniu čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru, nakoľko táto bola v prípravnom konaní vykonaná kontradiktórnym spôsobom za prítomnosti obhajcu obvineného. Išlo síce o podstatný, ale nie jediný a rozhodujúci dôkaz, na základe ktorého bola ustálená vina obvineného, keďže táto bola preukázaná aj výpoveďou poškodeného, ktorú si súd vyhodnotil vzhľadom na všetky skutočnosti ako pravdivú a táto bola nepriamo podporená aj výsluchom svedkyne C. a zápisnicou o rekognícii. Boli teda splnené zákonom požadované podmienky pre čítanie výpovede svedkyne J. z prípravného konania v zmysle § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku, keďže svedkyňa sa ani na opätovné predvolanie súdu k výsluchu bez vážneho dôvodu nedostavila a jej predvedenie na hlavné pojednávanie bolo neúspešné.“ S prihliadnutím na vyššie uvedené prokurátorka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného Š. J.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích dôvodov. K dôvodu dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku sa týka predovšetkým tretej etapy dokazovania, t. j. vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila (§ 119 ods. 4 Trestného poriadku), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípade ak skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom je zrejmá z obsahu spisu, pričom súčasné porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 a nasl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V naznačenej súvislosti tomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
ktorého dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie uverejnené v Zbierke pod č. 24/2020-I.). Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a jeho zrkadlové znenie - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale neskoro (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). V súhrne preto platí, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Povedané inými slovami, dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený: - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd vykonal nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd na hlavnom pojednávaní nevykonal, ale prihliadal na ne, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré síce boli získané zákonným spôsobom, ale nie sú procesne použiteľné na preukazovanie skutočností rozhodných pre rozhodnutie o vine obvineného. V rámci dovolacieho konania môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný alebo rozhodujúci usvedčujúci dôkaz boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje najvyšší súd k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, nemôže ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy, ako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Ďalej platí, že nesúlad so zákonom musí byť v súvislosti s dôvodom dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku konštatovaný v tomu zodpovedajúcej intenzite vo vzťahu k dôkazu, na ktorom je rozhodnutie založené vo výlučnej alebo v rozhodujúcej miere. V prípade namietaných dôkazných prostriedkov musí ísť v rámci takto zúženého priestoru o chybu, ktorá by vo výlučnej alebo rozhodujúcej miere ovplyvnila samotnú podstatu a význam dôkazných prostriedkov. Takto je zároveň zachovaný princíp, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok možno úspešne podať len v prípade výskytu závažných chýb aplikácie hmotného alebo procesného práva. Z podaného dovolania vyplýva, že obvinený za dôkaz, ktorý mal byť na hlavnom pojednávaní vykonaný nezákonným spôsobom, považuje výsluch svedkyne R. J. vykonaný
3 písm. a) Trestného poriadku formou prečítania zápisnice o jej výsluchu z prípravného konania. Predmetný výsluch dovolateľ považuje za jediný a rozhodujúci dôkaz, na ktorom je odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa založený, a preto mal byť
jeho názoru vykonaný na hlavnom pojednávaní kontradiktórnym spôsobom, resp. súdy nižších stupňov mali vyvinúť vyššie mieru úsilia na zabezpečenie účasti tejto svedkyne na hlavnom pojednávaní. Za účelom overenia tvrdení obvineného najvyšší súd nahliadol do napadnutých rozhodnutí oboch súdov a zistil, že skutok popísaný v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa bol preukázaný primárne výpoveďami poškodeného a svedkyne J. - priamych svedkov skutku. Predmetné výpovede následne oba súdy vyhodnotili v súhrne a v podstate uzavreli, že obsah výpovede poškodeného v rozsahu podstatných okolností overuje obsah výpovede svedkyne J. a naopak. Tieto dôkazy
názoru súdov ďalej potvrdzujú aj ďalšie podporné dôkazy, a to konkrétne výpoveď svedkyne C., výpoveď svedkyne D., zbrojné doklady k zbraniam, zápisnice o rekognícii, rozkaz o uložení sankcie z 13. decembra 2022 (porovnaj str. 6 - 9 rozsudku súdu prvého stupňa a str. 5 uznesenia odvolacieho súdu). Na základe vyššie uvedených skutočností sa
najvyššieho súdu možno stotožniť s dovolateľom, že výpoveď svedkyne J. predstavovala spolu s výpoveďou poškodeného rozhodujúci dôkaz, keďže zo štruktúry skutkových úvah súdov nižších stupňov je zrejmé, že výpoveď svedkyne J.O. považovali za kľúčovú (rozhodujúcu) z hľadiska overenia pravdivosti skutkového deja tak, ako ho uvádzal poškodený. Vzhľadom na význam, aký konajúce súdy výpovedi svedkyne J. pripísali, sa dovolaciemu súdu javí, že k odsúdeniu obvineného by pri vylúčení výpovede tejto svedkyne z dokazovania nemuselo dôjsť, a preto tento dôkaz je potrebné považovať za určujúci pre výsledok tohto trestného konania (porovnaj Al-Khawaja a Tahery, bod 131.). Súčasne dovolací súd poznamenáva, že s poukazom na vyššie uvedené musí byť zrejmé, že tvrdenie obvineného,
ktorého bola výpoveď svedkyne J. jediným dôkazom, neobstojí. Majúc na zreteli uvedené najvyšší súd sumarizuje, že potencionálne vykonanie výsluchu svedkyne R. J. nezákonným spôsobom môže zakladať dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku s prihliadnutím na určujúci charakter tohto dôkazu pre výsledok prebiehajúceho trestného konania, ktorý bol tomuto dôkazu zo strany súdov nižších stupňov priznaný.
3 písm.
jeho názoru nedostatočným postupom príslušných útvarov PZ SR pri dožiadaniach o predvedenie svedkyne, najvyšší súd poznamenáva, že z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že oba neúspešné pokusy o predvedenie svedkyne J. boli realizované z adresy jej prechodného pobytu, na ktorej menovaná svedkyňa opakovane preberala poštu (pozri doručenky na č. l. 570, 581 a 603 súdneho spisu). Nemožno preto konštatovať, že by snaha príslušných útvarov PZ SR o predvedenie tejto svedkyne z tejto adresy bola len čisto formálna s vopred známym výsledkom. Okrem toho z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že príslušné útvary PZ SR vykonali previerky aj na iných miestach, na ktorých by sa svedkyňa mohla zdržiavať, pričom všetky boli neúspešné (č. l. 614 súdneho spisu). Dovolací súd v tejto súvislosti osobitne poznamenáva, že procesný inštitút predvedenia je na rozdiel od procesného inštitútu zabezpečenia svedka z hľadiska pátracej činnosti PZ SR obmedzený, nakoľko príslušný útvar PZ SR je pri dožiadaní o predvedenie svedka viazaný časom procesného úkonu, na ktorý má byť svedok predvedený. Pri predvedení svedka neprichádza do úvahy obmedzenie osobnej slobody svedka v akomkoľvek momente, ale fakticky len krátko pred vykonaním procesného úkonu, čo značne limituje možnosti zistenia ďalších potencionálnych miest pobytu svedka v prípade, ak sa nezdržiava na miestach, ktoré boli uvedené v dožiadaní o predvedenie. K námietke obvineného,
ktorej súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní, počas ktorého došlo k prečítaniu výpovede svedkyne J. z prípravného konania, nemal k dispozícii správu o dôvodoch neúspechu jej druhého pokusu o predvedenie, najvyšší súd dáva do pozornosti, že zistenie dôvodov neúspešnosti pokusu o predvedenie svedkyne nie sú podmienkou postupu
3 písm.
označeného ustanovenia, nedochádza k zásahu do práva obvineného na kontradiktórnosť trestného konania („rovnosti zbraní“) takým spôsobom, ktorý by bol nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 14 Trestného poriadku. Kontradiktórnosť možno charakterizovať ako všeobecný právny princíp konania, za pravidlo procesného práva ovládajúci každý súdny proces. Spolu s právom na obhajobu je jeho najzákladnejším princípom. Bez neho vôbec nemožno hovoriť o procese, keď podstatou procesu je konfrontácia dvoch strán, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa, popierať návrhy, argumenty a dôkazy druhej strany a predkladať vlastné. Ide o jednu z hlavných záruk súdneho konania. Neexistuje spravodlivosť bez kontradiktórnej diskusie a čím skôr k nej dôjde, tým väčšia je nádej na objektívnosť. Kontradiktórna diskusia je kráľovskou cestou pri hľadaní pravdy. Princíp kontradiktórnosti sa uplatňuje predovšetkým v súdnom konaní. Prvky kontradiktórnosti sa však vyskytujú už v prípravnom konaní. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a vypočutie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
14 Trestného poriadku strany sú si v konaní pred súdom rovné. Dovolací súd na tomto mieste v plnom rozsahu poukazuje na detailný vývoj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tak, ako ho popísal vo svojom skoršom rozhodnutí, sp. zn. 1Tdo/70/2024, z
Vzhľadom na skutočnosť, že svedkyňa R. J. opakovane preberala zásielky súdu adresované na miesto jej prechodného pobytu, je dôvodné predpokladať, že sa na predmetnom mieste zdržiavala, pričom zabezpečenie jej účasti prostredníctvom § 88 Trestného poriadku, kedy súčasťou takéhoto postupu je aj dôslednejšie vypátranie pobytu svedka (nie obmedzené na čas bezprostredne predchádzajúci hlavnému pojednávaniu), by mohlo byť úspešné. Najvyšší súd preto argumentáciu súdu prvého stupňa,
ktorého nebolo možné predpokladať zabezpečenie svedkyne procesným postupom
tohto ustanovenia, považuje za nenáležitú. S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd sumarizuje, že v trestnej veci dovolateľa možno konštatovať vzhľadom na opakované neúspešné predvolania a neúspešné pokusy o predvedenie svedkyne J. na hlavné pojednávanie určitú mieru jej nedostupnosti pre potreby súdu prvého stupňa. Na druhej strane je však nutné rovnako pripomenúť, že zo strany súdu prvého stupňa neboli napriek návrhom obhajoby využité všetky zákonné prostriedky zabezpečenia tejto svedkyne na hlavné pojednávanie. Dovolací súd preto uzatvára, že v trestnej veci dovolateľa nebolo vynaložené všetko primerané úsilie na zabezpečenie účasti svedkyne J. na hlavnom pojednávaní, a preto naplnenie dobrého dôvodu neprítomnosti tejto svedkyne na hlavnom pojednávaní nemožno konštatovať. Ad 2) - či sporná výpoveď predstavuje jediný alebo rozhodujúci dôkaz. K predmetnej otázke sa najvyšší súd vyjadril už v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto uznesenia, keď uviedol, že výpoveď svedkyne R. J. predstavuje v trestnej veci dovolateľa rozhodujúci dôkaz. Ad 3) - či obmedzenie práva na kontradiktórnosť konania bolo vyvážené ďalšími faktormi, ktoré kompenzovali sťažené podmienky, v ktorých pracovala obhajoba. Za dôležité vyvažujúce faktory pripustenia výpovede svedka nevykonanej kontradiktórne na hlavnom pojednávaní možno považovať opatrný prístup súdu k takejto výpovedi, podrobné odôvodnenie spoľahlivosti takéhoto dôkazu, ako aj zohľadnenie ostatných dostupných dôkazov. Ako vyvažujúce faktory môžu byť taktiež zohľadnené vykonanie videozáznamu o výsluchu neprítomného svedka tak, aby súd a procesné strany mali možnosť vytvoriť si vlastný dojem o jeho spoľahlivosti, dostupnosť overujúcich dôkazov (napríklad výpovede osôb, ktorým svedok oznámil dôležité udalosti), znalecké posudky o dôveryhodnosti obete alebo možnosť klásť svedkovi v priebehu súdneho konania nepriamo (písomne). Významnú procesnú záruku rovnako tvorí aj príležitosť obvineného alebo obhajcu klásť svedkovi otázky počas prípravného konania, ako aj príležitosť uviesť vlastnú verziu udalostí a spochybniť dôveryhodnosť neprítomného svedka, poukázať na nezrovnalosť alebo rozpory s výpoveďami iných svedkov (porovnaj Schatschaschwilli proti Nemecku, bod
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva spolu súvisia a spoločne slúžia na zistenie, či bolo trestné konanie ako celok spravodlivé. Pri zachovaní celkovej spravodlivosti trestného konania („fair“ procesu) Európsky súd pre ľudské práva nevyslovuje porušenie základného práva obvineného
čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm.
najvyššieho súdu mohla nastať až za predpokladu, že by súdy nevyvinuli napriek návrhom obhajoby žiadnu snahu o zabezpečenie účasti svedkyne na hlavnom pojednávaní alebo by išlo o jediný (nie iba rozhodujúci) dôkaz, resp. ak by niektorý z vyvažovacích faktorov nebol identifikovaný. Najvyšší súd sumarizuje, že
jeho názoru využitím ustanovenia § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku v predloženej trestnej veci nedošlo k narušeniu celkovej spravodlivosti trestného konania vedeného proti obvinenému vo význame
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, a preto ani na základe tejto námietky obvineného nemožno konštatovať naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku. Predmetný záver
dovolacieho súdu nijakým spôsobom nevylučuje ani rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Tdo/70/2024, z 19. februára 2025, na ktorý poukázal dovolateľ, nakoľko z neho možno vyabstrahovať nasledovné: „Na základe uvedeného testu prezentovaného v kauze Al Khawaja je teda možné právo obžalovaného na výsluch svedkov poprieť, ak je dostatočne vyvážené obmedzenie práv obhajoby. Princíp kontradiktórnosti sa uplatňuje predovšetkým v súdnom konaní. Prvky kontradiktórnosti sa však vyskytujú už v prípravnom konaní. Výpoveď svedka môže súd zásadne vziať za základ svojho rozhodnutia, len ak bol svedok vypočutý kontradiktórne v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d). Dôkazy musia byť spravidla vykonané pred obvineným na verejnom konaní za účelom ich kontradiktórneho prejednania, ale použitie výpovedí z prípravného konania samo o sebe neodporuje čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru pod podmienkou, že boli rešpektované práva obhajoby.“ S ohľadom na vyššie uvedené najvyšší súd uzatvára, že dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku (ani iných) na podklade námietok dovolateľa nemožno považovať za naplnený, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.