1 Trestného zákona, o dovolaní menovaného podanom proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I, sp. zn. B3-46T/10/2023, z
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného C. W. o d m i e t a . Odôvodnenie Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I, sp. zn. B3-46T/10/2023, z 5. apríla 2024 bol obvinený C. W. uznaný za vinného zo spáchania prečinu usmrtenia
1 Trestného zákona, ktorého sa dopustil na skutkovom základe, že: „dňa 19.05.2021 v čase okolo 11:00 hod v J. na O. ulici v smere na O. ulicu ako vodič osobného motorového vozidla značky OPEL CROSSLAND X, EČV: J. začal s motorovým vozidlom cúvať smerom od hnedej brány s označením L. piváreň k reštaurácii Á. J. G. v snahe vojsť do brány, v ktorej sa nachádza vchod do Á. J. G., pričom sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, nakoľko pri cúvaní nespozoroval za svojím vozidlom chodkyňu S. Š., nar. XX.XX.XXXX a chodkyňu R. O., nar. XX.XX.XXXX, ktoré v tom čase prechádzali mimo priechodu pre chodcov šikmo cez vozovku O. ulice smerom k Á. J. G., kde v jazdnom pruhu vozovky O. ulice došlo k nárazu ľavej zadnej časti jeho motorového vozidla s nákupnou taškou na kolieskach, ktorú v tom čase ťahala po ľavej strane svojho tela poškodená R. O., čoho následkom menovaná poškodená stratila rovnováhu a v dôsledku straty stability padla na povrch vozovky, pričom strhla so sebou aj poškodenú S. Š., ktorá kráčala po jej pravej strane a ktorá taktiež stratila stabilitu a spadla na povrch vozovky, následkom čoho poškodená R. O. utrpela pomliaždenie ľavej polovice hrudníka, zlomeninu 5. rebra vľavo bez posunu úlomkov, pomliaždenie IV. prsta ľavej ruky s krvnou podliatinou a pomliaždenie oboch predkolení s krvnými podliatinami s nevyhnutnou celkovou dobou liečby nad 7 dní a poškodená S. Š. utrpela závažné poranenia hlavy a poúrazový opuch mozgu, v dôsledku čoho po dvojdňovej hospitalizácii v Nemocnici Ružinov dňa 20.05.2021 v čase o 15.45 hod. zomrela, čím obvinený ako vodič svojím konaním porušil povinnosť uloženú mu v ustanovení § 4 ods. 1 písm. c) a v § 22 ods. 2, ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to závažným spôsobom
2 písm. c) uvedeného zákona spočívajúcej v povinnosti venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke a povinnosť neohroziť pri cúvaní ostatných účastníkov cestnej premávky a povinnosť zaistiť si bezpečné cúvanie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby pri nedostatočnom rozhľade.“ Za to bol obvinenému C.M. W.
1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.
1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona mu súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a stanovil skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky. Súd zároveň
1, ods. 2 Trestného zákona uložil obvinenému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 2 (dva) roky.
1 Trestného poriadku uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s., IČO: XX XXX XXX, so sídlom G. Q. X, J. škodu vo výške 1.777,52 € a poškodenej R. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, J. škodu vo výške 1.592,14 €.
2 Trestného poriadku súd poškodenú R. O. odkázal so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na podklade odvolania obvineného a poškodenej rozhodol rozsudkom, sp. zn. 3To/80/2024, z 18. februára 2025 tak, že
1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a
3 Trestného poriadku uložil obvinenému C. W.
1 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov, výkon ktorého
1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 5. augusta 2024 podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky. Súd zároveň
1, ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 5. augusta 2024 uložil obvinenému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 1 (jeden) rok.
O. zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený C. W. prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Romana Benedikoviča dovolanie s poukazom na údajné naplnenie dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť]. Obvinený v dovolaní v podstate namietal: ,,
aktuálnej judikatúry, nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiaden trestný čin. Som stále toho názoru, že vzniknutá dopravná situácia nezakladá znaky skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý som bol uznaný za vinného, a to práve pre absenciu príčinnej súvislosti medzi mojím konaním ako vodiča motorového vozidla a úmrtím poškodenej S.Ž.J. Š.P., žiaden účastník cestnej dopravy nie je povinný predpokladať, že iný účastník cestnej dopravy poruší zákon. V napadnutom rozsudku naviac niet zmienky o tom, akou formou nedbanlivostného zavinenia som sa mal trestného činu dopustiť, či formou vedomej, alebo nevedomej nedbanlivosti, prípadne ak som nevedel, že svojim konaním môžem nebezpečenstvo následku - porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci som o tom vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. Preto aj konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že primárnou príčinou, ktorá viedla ku vzniku dopravnej nehody, bol nesprávny spôsob jazdy a nedostatočné venovanie sa situácii na vozovke zo strany obžalovaného, keď po náraze môjho vozidla do vozíka poškodenej R. O., ktorá spadla na zem a pritom ako padla na zem, ´mohla´ svojím telom narušiť stabilitu svojej matky - poškodenej S.Ž.J. Š.P., je nepochopiteľné, pretože v trestnom konaní pri uznaní viny osoby obžalovanej, závery ako ´mohla´ nemajú svoje miesto. Vina musí byť preukázaná dôkazmi tzv. nepriestrelnými, stopercentne a bez akýchkoľvek pochybností, pričom ani vysoký stupeň pravdepodobnosti hraničiaci s istotou nepostačuje. Nemožno totiž vychádzať z dohadov a len možných verzií, ale bezpečne a nepochybne preukázaných, čo sa v tomto prípade určite nestalo. Preto moje dovolacie námietky sú v podstate tie isté ako odvolacie. Bez primárneho porušenia ustanovení zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke oboch chodkýň by k žiadnej dopravnej nehode nedošlo. Ku skutkovej vete výrokovej časti rozsudku súd konštatuje, že po tom, čo poškodená R.. O.Á. stratila rovnováhu a v dôsledku straty stability padla na povrch vozovky, ´strhla´ so sebou aj poškodenú S.. Š.P.Ú.. Toto konštatovanie súdu o ´strhnutí´ poškodenej S.. Š.P. poškodenou R.. O. nie je preukázané absolútne žiadnym vo veci vykonaným dôkazom, preto mi nie je vôbec zrejmé, prečo mi súd toto moje zavinenie vo vzťahu k vzniknutému následku, t. j. smrti poškodenej S.. Š.P., podstatné a rozhodujúce do subjektívnej stránky žalovaného trestného činu, imputoval. Znalecký posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo č. 10/2022 síce konštatuje, že ´súčasne s najväčšou pravdepodobnosťou´ došlo k styku tela poškodenej R.. O. s telom poškodenej S.. Š.P.; a ku kontaktu s vozidlom M. ´s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou´ nedošlo; a všetky relevantné zranenia sú v dôsledku pádu na vozovku po vzájomnom kontakte oboch tiel. Len pripomínam, že v trestnom konaní - trestnom procese je neakceptovateľné, aby sa skutkový stav a jeho závery opierali o tvrdenia o ´najväčšej pravdepodobnosti´, pretože vina obžalovaného musí byť vždy preukázaná stopercentne na základe tzv. nepriestrelných dôkazov, bez akýchkoľvek pochybností a jednoznačne. Ani vysoká miera pravdepodobnosti hraničiacej s istotou na uznanie viny nestačí. Paradoxne, zo znaleckého posudku však v môj prospech vyplýva, že s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou k stretu môjho vozidla s poškodenou S.. Š.P. nedošlo. Avšak súd sa s touto skutočnosťou, a to mimoriadne významnou v tomto konaní, vôbec nezaoberal, nezaujal k nej žiadne relevantné stanovisko, hoci poškodená R.. O.Á. ako vo svojich vyjadreniach v prípravnom konaní, ale aj, a to hlavne, na hlavnom pojednávaní, stále uvádzala, že pri prechode cez vozovku sa s matkou nedržali a nevie, prečo padla aj matka, nepamätala si, čo robila tesne pred pádom. OČTK, ale ani súd sa nezaoberali myšlienkou, tiež možno ´pravdepodobnou´, či ´najpravdepodobnejšou´, že poškodená S.. Š.P.Á. sa jednoducho len zľakla, keď jej dcéra spadla na zem, a to bolo príčinou jej následného pádu na vozovku, zvlášť pri akceptovaní tvrdení poškodenej R.. O., že 93 - ročnej mamičke sa chodilo ťažšie a používala barlu. Aj toto len potvrdzuje záver, že ku kontaktu môjho vozidla s telom poškodenej S.. Š.P. nedošlo, resp. opak nie je ničím preukázaný, pričom podstatou dopravnej nehody, čo je ´crash´, je kontakt, stret motorových vozidiel s inými subjektami ako účastníkmi cestnej premávky. Aj z vyššie uvedených dôvodov nemôžem rozhodne niesť trestnoprávnu zodpovednosť za smrť p. S.. Š.P., nakoľko táto mohla na vozovku spadnúť z iných rôznych dôvodov (zľaknutie, zatočenie hlavy 93-ročnej osoby...). O dopravnú nehodu by nemohlo ísť, ani keby vodič napr. silno zatrúbil a nejaký chodec vo vysokom veku sa zľakol, spadol na zem a utrpel zranenia. Imputácia môjho zavinenia, čo i len vo forme nevedomej nedbanlivosti je účelová, nepreukázaná, dôkazne neudržateľná, a teda nezákonná. Preto nemôžem niesť žiadnu zodpovednosť za smrť poškodenej S.. Š.P..“ Ďalej k právnej stránke veci uviedol: „V napadnutom rozsudku mi súd vytýka porušenie vodiča uvedené v ust. § 4, ods. 1, písm. c) a § 22, ods. 2, ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Súd však zjavne podcenil porušenia povinností chodcov, vyplývajúcich im ako účastníkom cestnej premávky, uvedených v § 53 ods. 1, 3, 4 zákona o cestnej premávke,
ktorých chodec pri prechádzaní cez cestu je povinný prednostne použiť priechod pre chodcov...; chodci smú prechádzať cez vozovku mimo priechod pre chodcov len kolmo na os vozovky; a chodec sa musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva... K vyššie uvedeným zákonným povinnostiam súd zaujal stanovisko, že z uvedenej právnej úpravy nevyplýva povinnosť chodkýň použiť na prechod ulice len priechod pre chodcov, čo nevylučuje možnosť prechodu cez cestu aj mimo vyznačeného priechodu. Nevyužitie možnosti použiť priechod pre chodcov
súdu náležite vysvetlila poškodená R.. O.Á., a to vyšším vekom matky, potrebou prejsť k reštauračnej prevádzke na druhej strane cesty. S týmto vysvetlením súdu absolútne nemôžem súhlasiť. Nie je na voľnom rozhodnutí chodca, či prejde vozovku cez priechod, alebo mimo neho. Zákonné ustanovenie § 53 ods. 1 cestného zákona hovorí o povinnosti prednostne použiť priechod pre chodcov, nie je to na ľubovôli chodca. Na mieste dopravnej nehody, resp. vo vzdialenosti cca 10 - 12 metrov sa priechod pre chodcov skutočne nachádza, tak bolo povinnosťou oboch chodkýň ho využiť, zvlášť za stavu, že poškodená S.. Š.P.Á. bola osobou vyššieho veku (93 rokov). Práve v záujme poškodenej R.. O. mala byť náležitá ochrana najmä svojej matky, využiť priechod pre chodcov. Toto je následne aj v súvise s povinnosťou vodičov ako účastníkov cestnej premávky, ktorí ako znalí pravidiel cestnej premávky dôvodne môžu predpokladať a predvídať, že ak je v tesnej blízkosti priechod pre chodcov, tak chodec, tiež znalý svojich zákonných povinností účastníkov cestnej dopravy, bude toto rešpektovať a prejde vozovku cez priechod pre chodcov. Žiaden z účastníkov cestnej premávky nie je povinný predpokladať a predvídať, že iný účastník cestnej premávky poruší zákon. To je nielen z aktuálnej judikatúry, ale aj logiky. Preto mi doposiaľ nie je jasné, z akých dôvodov a na základe čoho som ako vodič motorového vozidla mal povinnosť predpokladať možnosť vzniku následku, ku ktorému aj prišlo, a to ani zavinením z nevedomej nedbanlivosti. Teda ako vodič z povolania som plne odôvodnene predpokladal a mal právo predpokladať, že prípadní chodci, ktorí by chceli cez vozovku prejsť, logicky využijú blízky priechod pre chodcov. K tomuto právnemu vysvetleniu a vyhodnoteniu mojej účasti na predmetnej dopravnej nehode a vyvodenia môjho zavinenia dopravnej nehody a s tým spojených následkov, je nevyhnutné prihliadať aj na závery znalca z odvetvia cestnej dopravy, W.. T.Ľ.S., ktorý vo svojom znaleckom posudku ako jednu z príčin vzniku dopravnej nehody uviedol, že z technického hľadiska to bolo nesprávne správanie chodkýň mimo vyznačeného priechodu pre chodcov, šikmo, vzhľadom na pozdĺžnu os vozovky O. ulice a do jazdného pruhu vozovky O. ulice smerom k O.Č.W. ulici vstúpili chodkyne v čase, keď to celková dopravná situácia v úseku dopravnej nehody neumožňovala. Do vozovky O. ulice síce chodkyne vstúpili v čase, keď to celková dopravná situácia v mieste dopravnej nehody umožňovala, ale do jazdného pruhu vozovky O. ulice smerom k O.Č.W. ulici vstúpili v čase, keď to celková dopravná situácia v úseku dopravnej nehody neumožňovala. Chodkyne ma ako vodiča donútili vstupom do môjho jazdného pruhu k zmene rýchlosti, na vozidlo pred kontaktom s nákupným vozíkom reagovali oneskorene a boli to práve ony, ktoré mi ako vodičovi vytvorili kolíznu situáciu. Z toho všetkého je zrejmé, že obe chodkyne v jazdnom pruhu môjho vozidla doslova nemali čo robiť a svojim vstupom do môjho jazdného pruhu mi vytvorili náhlu a nepredvídateľnú prekážku. Ak prvostupňový súd argumentuje ´určitou mierou spoluzavinenia chodkýň´, na tomto mieste je nevyhnutné uviesť, že vyhodnotiť konanie chodca ´len´ ako spoluzavinenie by nutne znamenalo, že aj bez prípadného istého konania chodkýň - osôb poškodených, by k vzniku dopravnej nehody aj tak isto iste došlo, muselo by teda dôjsť k primárnemu zavineniu zo strany vodiča. Avšak v mojom prípade, ak by chodkyne sami neporušili zákon o cestnej doprave a nevstúpili do jazdného pruhu môjho auta vtedy, keď im to dopravná situácia neumožňovala (znalec - technická príčina nehody), išli by cez vozovku po priechode pre chodcov, čo som predpokladal, tak k žiadnemu stretu môjho vozidla s nákupnou taškou poškodenej R.. O. by nikdy nedošlo. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX (MUDr. Š.W.) a č. XX/XXXX (MUDr. M.Č.T.) vyplýva, že poškodenie zdravia, zranenia, ktoré mali za následok smrť poškodenej S.. Š.P., vznikli s najväčšou pravdepodobnosťou výlučne v dôsledku pádu poškodenej na vozovku, čomu svedčí fakt, že všetky nálezy na tele zomrelej sa nachádzajú na pravej strane tela, viď. citácia zo znaleckého posudku: ´Z charakteru a rozsahu zistených poranení vyplýva, že na telo menovanej pôsobilo vonkajšie tupé mechanické násilie, rôzne veľkou silou a prudkosťou, prevažne sprava... Na základe zistených skutočností možno teda predpokladať, že ku kontaktu zadnej časti nehodového vozidla M. s telom poškodenej s najväčšou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote, nedošlo...´ Tu treba zdôrazniť i nespochybniteľný fakt, že ľavá strana tela poškodenej S.. Š.P., teda tá, ktorá bola natočená k prichádzajúcemu vozidlu, nenesie stopy násilia. Pokiaľ ide o chodcov ako účastníkov cestnej premávky, tak tu treba uviesť, že chodec nemôže vyžadovať, aby bol chránený zákonom, keď porušuje on sám zákon a nemôže predpokladať, že budú aj ostatní účastníci dodržiavať pravidlá cestnej premávky a nemal by vytvárať kolízne situácie, na ktoré je vodič motorového vozidla nútený reagovať; chodec nesmie vstupovať na vozovku, a to ani pri použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nemôže cez vozovku bezpečne prejsť, ako je to aj v uvedenom prípade (s ohľadom na znalecký posudok a konštatovanie znalca), nakoľko dopravná situácia neumožňovala chodcovi bezpečne prejsť cez vozovku. Hranice okolností, ktoré vodič môže, či nemôže predvídať, nemožno vymedzovať len v hypotetickej rovine (pretože potom by musel predvídať v podstate čokoľvek), ale je potrebné vždy vychádzať z existujúcich objektívnych okolností, vyplývajúcich z určitej dopravnej situácie, ktorá môže byť charakterizovaná celou radou faktorov, ako je určité miesto, povaha komunikácie, správanie ďalších účastníkov cestnej premávky a pod. Takéto okolnosti potom vodič vníma svojimi zmyslami a môže ich hodnotiť
svojich vodičských znalostí a iných subjektívnych dispozícii. V tomto bode si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že som sa v rámci svojich možností plne venoval vedeniu motorového vozidla, v rámci vedenia motorového vozidla vykonával výlučne iba vedenie motorového vozidla a sledovanie situácie v cestnej premávke pomocou sledovania kamery, spätných zrkadiel, ako aj obrátenie tváre, teda očí a zraku do zadnej časti vozidla, nemožno teda konštatovať, že by som ako vodič v rámci svojich možností (bez intervencie inej osoby) nesledoval situáciu v cestnej premávke a koridor smerovania motorového vozidla. O tomto svedčí aj skutočnosť, že som okamžite po kontakte kolesa motorového vozidla s cudzím predmetom motorové vozidlo zastavil a zabránil tak jeho kontaktu s osobou. Mám teda za to, že moje konanie, ako aj okamžitá reakcia na kontakt s nákupným vozíkom, nákupnou taškou, nemohli byť v príčinnej súvislosti so zranením, ktoré spôsobilo smrť inej osoby.“ Obvinený C. W. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, po vyslovení porušenia zákona v jeho neprospech, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a oslobodil ho spod obžaloby, prípadne vec vrátil odvolaciemu súdu a prikázal, aby súd vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor, ktorý uviedol: „K dôvodom, ktoré odsúdeného viedli k podaniu dovolania, uvádzam, že tieto sú založené výlučne na zistení a posúdení skutkového stavu. Dovolací súd však nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu. Nie je tak legitimovaný posudzovať ani úplnosť a správnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie v tomto konaní vykonaných dôkazov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť), bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať. V rámci tohto dovolacieho dôvodu totiž môže dovolací súd len posudzovať, či súdy nižšieho stupňa na pevne a nemenne zistený skutkový stav, aplikovali správne ustanovenia Trestného zákona.“ Prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného C. W.
c) Trestného poriadku odmietol. K dovolaniu obvineného sa vyjadrila aj poškodená, ktorá uviedla v podstate nasledovné: „Dovolanie odsúdeného formálne označuje dovolací dôvod
1 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ´Trestný poriadok´), avšak z obsahu dovolania je zrejmé, že odsúdený sa domáha najmä prehodnotenia skutkových zistení, spôsobu hodnotenia dôkazov a vyvodenia iných skutkových záverov. Takýto postup v dovolacom konaní nie je prípustný. Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nemôže skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu. Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd sa skutkovými okolnosťami dopravnej nehody podrobne zaoberali a svoje závery riadne a presvedčivo odôvodnili. Hodnotili dôkazy jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Ich závery sú vzájomne konzistentné, logické a opierajú sa o objektívne dôkazné prostriedky, najmä o znalecké posudky z odboru cestná doprava a z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne lekárstvo, ako aj o kamerový záznam zachytávajúci priebeh dopravnej nehody. Argumentácia odsúdeného v dovolaní predstavuje iba opakovanie jeho obhajoby pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní. Zameriava sa na selektívne spochybňovanie jednotlivých dôkazov, prípadne na predkladanie ničím nepodložených hypotéz o alternatívnom priebehu nehody. Takéto námietky však nie sú dovolacím dôvodom, pretože nesmerujú proti právnemu posúdeniu skutku, ale proti skutkovým zisteniam, ktoré dovolací súd nie je oprávnený revidovať. Právna kvalifikácia konania odsúdeného je správna. Zo skutkového stavu, tak ako ho ustálili súdy oboch stupňov, jednoznačne vyplýva, že konanie obvineného naplnilo všetky znaky prečinu usmrtenia
1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len ´Trestný zákon´). Odsúdený porušil svoje zákonné povinnosti pri cúvaní s motorovým vozidlom, čím vyvolal nehodový dej vedúci k smrteľnému následku. [K absencii príčinnej súvislosti a (ne)priameho kontaktu] Ako bolo v priebehu konania jednoznačne preukázané, priebeh dopravnej nehody mal charakter tzv. ´domino efektu´, pri ktorom každé následné konanie a následok bezprostredne nadväzovali na predchádzajúci impulz vyvolaný odsúdeným. Konanie odsúdeného, konkrétne cúvanie bez dostatočného venovania sa vedeniu motorového vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, bolo podmienkou sine qua non celého nehodového deja, ktorý sa skončil smrťou S.. Š.. Zo skutkových zistení vyplýva, že odsúdený pri cúvaní narazil do nákupnej tašky na kolieskach, ktorú viedla poškodená (dcéra S.. Š.P.). Tento náraz spôsobil jej pád, v dôsledku čoho došlo k styku jej tela s telom S.. Š. (matky), ktorá kráčala po jej pravej strane. Zosnulá následne spadla na vozovku a utrpela zranenia, ktorým v nemocnici
hla. Záver o príčinnej súvislosti medzi konaním odsúdeného a smrťou poškodenej bol jednoznačne potvrdený znaleckým posudkom z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo č. XX/XXXX a č. XX/XXXX z 8. apríla 2022, ktorý bol vypracovaný znalcami z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo C.. G. M., G.. S. C.. I. Š.W., G.. (ďalej len ´súdnoznalecký posudok´), ktorý konštatoval, že smrť S.. Š. je v priamej kauzálnej súvislosti s poraneniami utrpenými pri predmetnej dopravnej nehode. Z uvedeného súdnoznaleckého posudku vyplýva, že motorové vozidlo vedené odsúdeným narazilo do kolieskového vozíka, ktorý viedla poškodená, čím došlo k jej pádu a aj styku jej tela s telom S.. Š., ktorá v tom čase kráčala po pravej strane poškodenej. ´To viedlo k pádu S. Š. smerom doprava na tvrdý povrch vozovky so vznikom poranení pravej strany tela - hrudníka, hornej a dolnej končatiny a najmä k vzniku závažných zranení hlavy,´ (str. 25 súdnoznaleckého posudku). Opakované poukazovanie odsúdeného na absenciu kontaktu vozidla s telom S.. Š. nie je legitímne, nakoľko zo súdnoznaleckého posudku explicitne vyplýva, že smrť S.. Š. je v priamej príčinnej súvislosti s poraneniami tela, ktoré utrpela pri dopravnej nehode (str. 26 súdnoznaleckého posudku). Tvrdenie odsúdeného, že jeho konanie nebolo príčinnou udalosťou vedúcou k smrti S.. Š.P., je teda v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním a nemožno mu priznať žiadnu právnu relevanciu. V danom prípade bola práve neopatrná jazda odsúdeného tým iniciujúcim momentom, ktorý spustil reťaz udalostí vedúcich k tragickému následku. [Spochybňovanie skutkových zistení] Odsúdený vo svojom dovolaní opakovane napáda spôsob, akým súdy nižšieho stupňa a znalci formulovali svoje závery, konkrétne používanie výrazov ako ´mohla´ alebo ´s najväčšou pravdepodobnosťou´ a snaží sa ich postaviť do kontrastu s údajnou požiadavkou na ´stopercentné´ preukázanie viny. Takáto argumentácia však vychádza z nesprávneho pochopenia zásad hodnotenia dôkazov a požiadaviek kladených na dokazovanie v trestnom konaní. Špekulácie odsúdeného o údajných príčinách pádu zosnulej (napr. jej ´zľaknutie´ alebo ´náhle zatočenie hlavy´) sú čisto hypotetické a neboli podložené žiadnym vykonaným dôkazom. Naopak, skutkový záver, že k pádu došlo v dôsledku strhnutia poškodenej po náraze odsúdeného do jej nákupnej tašky, je plne podporený dôkazmi. Z uvedeného vyplýva, že námietky odsúdeného týkajúce sa jazykových formulácií znaleckých záverov a ich domnelej ´neurčitosti´ nepredstavujú dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku, pretože nesmerujú k právnemu posúdeniu skutku, ale k opätovnému spochybňovaniu skutkových zistení, ktoré už boli riadne preskúmané súdom prvej a aj druhej inštancie. [K údajnému spoluzavineniu poškodenej a S.. Š.] Odsúdený sa v dovolaní snaží zmierniť svoju trestnoprávnu zodpovednosť tvrdením, že poškodená a S.. Š. údajne porušili svoje povinnosti chodkýň tým, že nerešpektovali priechod pre chodcov. Táto argumentácia je však z nášho pohľadu zavádzajúca, nerešpektuje vykonané dokazovanie a súdy nižších stupňov sa s ňou správne a vyčerpávajúco vysporiadali. Zo všetkých uvedených dôvodov je zrejmé, že primárnou a rozhodujúcou príčinou vzniku dopravnej nehody bolo konanie odsúdeného. Konanie poškodenej a S.. Š. ku vzniku škodlivého následku neprispelo, a už vôbec nie spôsobom, ktorý by mohol viesť k vylúčeniu alebo zníženiu trestnej zodpovednosti odsúdeného.“ Napokon poškodená poukázala na závery súdnej praxe k problematike preukazovania miery zavinenia jednotlivých účastníkov dopravnej nehody, a to konkrétne citáciou nasledovných rozhodnutí: R24/1987; Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 5Tz 145/98, zo 7. januára 1999 (SR č. 4/1999 rozhodnutí č. 55); Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 7Tz 247/2000, zo 14. novembra 2000; R25/1987; SR č. 5/1995, rozhodnutí č. 122; SR č. 5/1997, rozhodnutí č. 81; R69/1998;
právnej vety uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 3Tz 182/2001, zo
c) Trestného poriadku, alternatívne, aby dovolanie zamietol
1 Trestného poriadku. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku.
1 písm.
1 Trestného poriadku (čo je tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom konaní najmä:
1 písm. i) Trestného poriadku je dovolací súd viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pričom nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové. Bezprostredným následkom uplatnenia nesprávnych dovolacích námietok je to, že podané dovolanie je v prevažnej časti len ďalším odvolaním a formulovaním obhajobných tvrdení, s ktorými sa tomu zodpovedajúcim spôsobom vysporiadali riadne a adekvátne už súd prvého stupňa v spojení s odvolacím súdom. Tým je súčasne vylúčená akákoľvek polemika viažuca sa k údajnej nepreskúmateľnosti alebo arbitrárnosti dovolaním napadnutého rozsudku. Obvinený v dovolaní namietal, že vzniknutá dopravná situácia nezakladá znaky skutkovej podstaty trestného činu, a to pre absenciu príčinnej súvislosti medzi jeho konaním ako vodiča motorového vozidla a úmrtím poškodenej S. Š., poukazujúc na to, že „žiaden účastník cestnej dopravy nie je povinný predpokladať, že iný účastník cestnej dopravy poruší zákon“. K tomu najvyšší súd uvádza, že príčinná súvislosť je rovnako obligatórnym znakom skutkovej podstaty trestného činu, ako konanie a následok (resp. iné znaky skutkovej podstaty).
1 Trestného zákona kto inému z nedbanlivosti spôsobí smrť, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. Pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu usmrtenia
1 Trestného zákona musí byť medzi konaním páchateľa a následkom na ľudskom tele preukázaná príčinná súvislosť, teda že k usmrteniu poškodeného došlo práve konaním páchateľa. K námietke obvineného,
ktorej nemal povinnosť predpokladať porušenie právnych predpisov zo strany poškodených, najvyšší súd uvádza, že je síce pravdou, že od vodičov tiež nemožno požadovať, aby predvídali vždy od druhého účastníka dopravy možné porušenie pravidiel cestnej premávky a z toho následne príčinnú súvislosť vedúcu k dopravnej nehode (k tomu porovnaj B 23/3/1971). Napr. nemožno požadovať od vodiča, aby predvídal, že auto, ktoré ho tesne míňa, náhle zmení smer do kolízneho kurzu s ním, pričom toto možno požadovať iba za situácie, že vodič má dostatok času, aby sa porušeniu pravidiel druhým účastníkom cestnej premávky prispôsobil. Taktiež, osoba nie je zodpovedná za trestný čin usmrtenia
Trestného zákona, ak následok bol vyvolaný nevypočítateľným a neodvrátiteľným konaním poškodeného (k tomu primerane porovnaj R 2858/1927). Takáto situácia by nastala napr., ak by chodec stál na prechode pre chodcov, semafor ukazoval zelenú pre autá, pre daného chodca červenú a chodec v čase, keď už vodič nie je schopný prípadnej zrážke zabrániť, vstúpi na vozovku. Aj
rozhodnutia R 5182/1935 platí, že vodičovi motorového vozidla nemožno dávať za vinu nedbanlivosť spočívajúcu v tom, že nepredvídal, že mu môže z oproti idúceho povozu niekto skočiť priamo do jeho vozidla. Uvedené právne závery sa však na posudzovaný prípad nevzťahujú. Zo skutkových zistení súdov nižších stupňov vyplýva, že obvinený porušil viacero povinností vodiča vyplývajúcich z pravidiel cestnej premávky, a to povinnosť venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, povinnosť neohroziť pri cúvaní ostatných účastníkov cestnej premávky, ako aj povinnosť zabezpečiť si bezpečné cúvanie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby v situácii, keď nemal dostatočný rozhľad. Súdy zároveň zistili, že obvinený na prítomnosť chodkýň reagoval oneskorene. Ako bolo uvedené vyššie, zásada,
ktorej vodič nie je povinný predvídať porušenie pravidiel cestnej premávky zo strany iných účastníkov, neplatí absolútne. V konkrétnych dopravných situáciách je vodič povinný prispôsobiť svoje konanie tak, aby bol schopný reagovať aj na také správanie ostatných účastníkov premávky, ktoré síce nie je v súlade s pravidlami cestnej premávky, avšak vzhľadom na okolnosti prípadu nie je nepredvídateľné. Práve možnosť obvineného prispôsobiť svoje konanie vzniknutej situácii, vyplývajúca z priebehu dopravnej nehody, ktorú detailne vyjadril odvolací súd na str. 11, znemožňuje bez ďalšieho vzťahovať tento princíp na posudzovaný prípad. Naopak, pre aktuálne prejednávaný prípad je najrelevantnejším záver NR 11Tz 61/1989,
ktorého: „Je daná príčinná súvislosť medzi porušením pravidiel cestnej premávky vodičom a zranením (príp. inou ujmou) poškodeného, pokiaľ síce nedôjde k priamemu stretu vozidla páchateľa s telom (vozidlom) poškodeného, ale škodlivý následok vznikne v dôsledku obrannej reakcie poškodeného na stav bezprostredného ohrozenia, vyvolaný obvineným.“ V citovanom prípade bola situácia veľmi obdobná posudzovanej veci, keďže tam súd konštatoval, že: „poškodená, aby zamedzila stretu s cúvajúcim vozidlom, odskočila a v dôsledku toho spadla a utrpela zranenie. Je nepochybné, že nezabezpečeným cúvaním vozidla bola ohrozená, a že týmto konaním obvinený porušil konkrétne ustanovenie pravidiel cestnej premávky. S týmto zavineným porušením pravidiel cestnej premávky obvineným bol potom v príčinnej súvislosti vznik zranenia poškodenej ako následku, resp. účinku jeho konania.“ K tomu najvyšší súd dodáva, že ak obvinený namieta absenciu niektorého zo znakov objektívnej stránky trestného činu (príčinnej súvislosti), tak je potrebné uviesť, že dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku nemôže napĺňať ani poukaz na to, či bol, alebo nebol v konaní preukázaný niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného činu. Tu si treba uvedomiť, že zistenie a konštatovanie naplnenia, či nenaplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu patrí medzi okolnosti podliehajúce normám procesného práva a vykonáva sa v rámci dokazovania tak, ako predpokladá § 119 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Preto nemôže najvyšší súd v rámci už tretej inštancie preskúmavať, či bol alebo nebol naplnený niektorý znak objektívnej stránky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Ak by sa tak stalo, najvyšší súd by neprípustne zasahoval do priebehu dokazovania jeho opätovným prehodnocovaním a iným hodnotením skutkových zistení, ako to učinili súdy nižších stupňov (R 3/2011). Pochybenia skutkovej povahy v podstatných okolnostiach môže účinne namietať len minister spravodlivosti výlučne uplatnením dôvodu dovolania
3 Trestného poriadku formou dovolania ministra spravodlivosti (R 14/2015 - III.). Aj v takom prípade sa aplikuje záver judikovaný v zmysle R 45/2017,
ktorého tzv. ministerské dovolanie
3 Trestného poriadku podané pre nesprávne zistenie skutkového stavu v podstatných bodoch na základe vykonaných dôkazov musí čo do jeho obsahovej kvality spĺňať požiadavku konkretizovania nesprávnosti úvah, ktorými sa súd spravoval pri hodnotení namietaných dôkazov v rámci § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Iba taká chyba môže byť spôsobilým podkladom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom. Ak sa dovolateľ obmedzí na výpočet vykonaných dôkazov, alebo uvedenie len ich vlastného hodnotenia, je takto podané dovolanie (napriek skôr zmienenej, a to pomerne zásadnej odlišnosti v osobe dovolateľa) potrebné odmietnuť ako zrejmé nedôvodné postupom
1 písm. i) Trestného poriadku (ani žiadny iný). V ďalšej časti dovolania obvinený namieta neurčitosť záverov vyjadrených formuláciou, že k „strhnutiu“ poškodenej S.. Š. došlo „s najväčšou pravdepodobnosťou“, pričom
jeho názoru na takto formulovaných záveroch nemožno založiť jeho trestnú zodpovednosť. K tomu najvyšší súd uvádza, že súdy nižších stupňov na základe vykonaného dokazovania dostatočne a presvedčivo objasnili priebeh dopravnej nehody, a to vrátane vylúčenia iných možných príčin pádu poškodenej, napríklad jej samovoľného pádu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje najmä na odôvodnenie rozsudku okresného súdu na str. 6, kde sa súd s uvedenou otázkou dostatočne vysporiadal. V súvislosti s námietkou obvineného, týkajúcou sa spoluzavinenia poškodených, najvyšší súd uvádza, že uvedeným sa už taktiež zaoberali súdy nižších stupňov a na tomto mieste opakovane dodáva, že takéto námietky nespĺňajú obsahové znaky dovolacieho dôvodu
1 písm.
2 písm. c) uvedeného zákona spočívajúcej v povinnosti venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke a povinnosť neohroziť pri cúvaní ostatných účastníkov cestnej premávky a povinnosť zaistiť si bezpečné cúvanie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby pri nedostatočnom rozhľade.“ Najvyšší súd uzatvára, že skutková veta rozsudku jednoznačne opisuje konkrétne konanie obvineného, ktoré napĺňa znaky objektívnej aj subjektívnej stránky trestného činu. Toto konanie obvineného je dostatočne a presvedčivo vyjadrené aj v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu na strane 5 až 7 a v rozsudku odvolacieho súdu na strane 9 až 13, pričom právna kvalifikácia skutku plne zodpovedá skutkovým zisteniam súdov. Nakoľko predmetom dovolacieho prieskumu je konanie obvineného spočívajúce v spáchaní prečinu, z hľadiska materiálnych znakov skutkovej podstaty dotknutého prečinu platí, že na vyvodenie trestnej zodpovednosti voči páchateľovi musí byť jeho konaním naplnený aj materiálny znak (materiálny korektív), spočívajúci v miere závažnosti vyššej než nepatrnej (vyjadrený v § 10 ods. 2 Trestného zákona).
2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Kritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú konania, následku a okolnosti spáchania prečinu, ako aj miery zavinenia a pohnútky k činu. V prípadoch dopravných nehôd úvaha o aplikácii uvedeného ustanovenia prichádza do úvahy najmä vtedy, keď k následku nedošlo priamym stretom motorového vozidla s poškodeným, prípadne kde sa na vzniku následku spolupodieľalo aj nesprávne správanie poškodeného. V posudzovanom prípade však došlo k najzávažnejšiemu možnému následku, a to k smrti poškodenej. Najvyšší súd konštatuje, že aj napriek zohľadneniu všetkých okolností prípadu nemožno pri takomto následku hovoriť o nepatrnej závažnosti činu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona, a preto uzatvára, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre aplikáciu materiálneho korektívu. Na základe vyššie prijatého záveru o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu je pre dovolací súd v zmysle uvedeného kľúčovým skutkové zistenie,
ktorého obvinený C. W. spáchal trestný čin tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu. Tam opísanému skutkovému stavu plne zodpovedá aj právny záver vyjadrený v posúdení konania obvineného ako prečinu usmrtenia
1 Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu
citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu. Preto, rešpektujúc zákaz skúmania a menenia zisteného skutku vyplývajúci z § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku, najvyšší súd uzatvára, že námietky obvineného a s tým súvisiaca argumentácia nenapĺňa dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku (ani žiadny iný). S ohľadom na vyššie uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že v trestnej veci obvineného nemožno konštatovať naplnenie žiadneho dovolacieho dôvodu, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.