Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/63/2025 Identifikačné číslo spisu: 1117220076 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Halušková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 7ods.

2 písm. a) zákona č. 189/2009 Z. z.) a podzákonnou právnou úpravou (

§ 32ods.

1 písm.

1. a)Nariadenie vlády č. 75/2015 Z. z.) a voči dovolateľovi vyvodili sankciu pre nesplnenie povinností z podzákonného právneho predpisu, ktorý bol v rozpore s článkom 120 ods. 1 a 2 Ústavy SR a taktiež so zásadou lex superior derogat legi inferiori.“ 4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že súdy nižších inštancií sa dostatočne vysporiadali so všetkými relevantnými skutočnosťami a vec bola správne právne posúdená. Pre zaradenie žalobcu do opatrenia Ekologické poľnohospodárstvo v rámci Programu rozvoja vidieka 2014 - 2020 mal žalobca povinnosť registrácie v registri ekologickej poľnohospodárskej výroby najneskôr do 31. januára a povinnosť mať uzavretú zmluvu s inšpekčnou organizáciou najneskôr do 01. marca. Nariadenie vlády č. 75/2015 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť 15. apríla 2015, v § 59 ods. 4 explicitne ustanovuje, že podmienky ustanovené v § 32 ods. 1 písm.
2. a)na účely záväzku plynúceho od 1. januára 2015 spĺňa ten žiadateľ o platbu na ekologické poľnohospodárstvo, ktorý bol najneskôr do 31. januára 2015 zaregistrovaný v registri ekologickej poľnohospodárskej výroby a ktorý najneskôr do 1. marca 2015 mal uzatvorenú zmluvu s inšpekčnou organizáciou. Žalobca podával žiadosť o poskytnutie podpory podľa § 32 ods. 1 t. j. o zaradenie do záväzku pri splnení podmienok aj výberových kritérií, v prvom roku 2015. Ak žiadosť o poskytnutie podpory bola zaradená do záväzku, žiadateľ podával súčasne aj žiadosť o platbu za rok 2015. V danom prípade žalobca nebol zaradený do záväzku v roku 2015, nemohol ani žiadať o platbu za roky 2016 a 2017. Žalobcovi muselo byť v čase podávania žiadosti o podporu dňa 15. mája 2015 zrejmé, že nespĺňa podmienky oprávnenosti pre zaradenie do opatrenia platby na ekologické poľnohospodárstvo, ustanovené v § 32 a § 59 ods. 4 nar. č. 75/2015 Z. z. S otázkou retroaktivity, na ktorú poukazuje žalobca sa súdy v rozsudkoch dostatočne vysporiadali. Žalovaná vo vyjadrení poukázala aj na špecifiká dotačného systému, ktorý vo väčšine prípadov poskytnutie dotácie viaže na splnenie podmienok, ktoré malo nastať pred podaním žiadosti, niekedy v minulosti, teda spätne. Právo žalobcu nikdy neexistovalo, nakoľko nesplnil zákonné podmienky na zaradenie jeho žiadosti do opatrenia platby za ekologické poľnohospodárstvo na rok 2015. Žalobcovu námietku, že mu škoda nebola spôsobená prijatím zák. č. 189/2009 Z. z. ani prijatím nariadenia č. 75/2015 Z. z., ale až následne, konaním PPA a MPRV SR, žalovaná označila za účelovú, odporujúcu názoru žalobcu, že právny predpis nižšej právnej sily (§ 32 ods. 1 písm.
3. a)nar. č. 75/2015 Z. z.) nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily (§ 7 ods. 2 písm.
4. a)zákona č. 189/2009 Z. z.). Dovolateľ v dovolaní uviedol, že odvolací súd uvedený nesúlad posúdil sám ako predbežnú otázku, hoci súdy boli v tomto smere povinné postupovať v zmysle § 162 CSP, čo napĺňa dovolací dôvod podľa § 420 písm.
5. f)CSP. Pokiaľ mal žalobca za to, že bolo potrebné vyriešiť prejudiciálnu otázku, túto námietku mohol vzniesť kedykoľvek v priebehu súdneho konania. V zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. žalovaná nezodpovedá za údajný, žalobcom tvrdený rozpor nar. č. 75/2015 Z. z. a nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1305/2013. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe v prejednávanej veci súd nemal povinnosť zaoberať sa argumentmi žalobcu, ktoré vyhodnotil ako nepodstatné pre dané konanie, ani sa s nimi osobitne vysporiadavať. Nakoľko celý obsah dovolania smeruje len proti dôvodom rozhodnutia, podľa žalovanej je potrebné dovolanie žalobcu považovať podľa § 423 CSP za neprípustné. V závere vyjadrenia žalovaná navrhla, aby v prípade, ak dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm.
6. f)CSP neodmietne z dôvodu, že nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, aby ho podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol. Náhradu trov dovolacieho konania si žalovaná neuplatnila. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej tiež „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. Bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm.
7. f)CSP) prípustné, preto skúmal jeho dôvodnosť. 6. Vychádzajúc z textu dovolania obsahujúceho najmä polemiku a nesúhlas dovolateľa so závermi súdov nižších inštancií (napr. so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bodoch 22 až 25 odôvodnenia jeho rozsudku, ktoré dovolateľ kompletne v dovolaní odcitoval, nesúhlas so závermi súdov o neexistencii rozporu medzi zákonom a nariadením vlády, nesúhlas s výkladom pojmu nesprávne rozhodnutie) musí dovolací súd pripomenúť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (smerujúci proti právoplatným rozhodnutiam súdov), nie ďalšie odvolanie. Žiada sa tiež zdôrazniť, že dovolací súd nemôže v dovolacom konaní preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení z dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (porov. § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd). 7. Podľa § 420 písm.
8. f)Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
9. f)CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v intenzite porušujúcej právo na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 9. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. 10. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2019 sp. zn. 2Cdo/225/2018). 11. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220, § 236, § 393 ods. 2 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí byť zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od 01. 07. 2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne tými námietkami, argumentmi a návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná špecifická odpoveď na argument, ktorý je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci (Ruiz Torija c. Španielsko, Hiro Balani c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, Higgins c. Francúzsko). 12. Dovolací súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu nemôže zdieľať názor dovolateľa, že v rozhodnutí odvolacieho súdu absentujú jeho dôvody. Naopak, rozsudok odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, prípadne arbitrárny (svojvoľný). Potrebné je zdôrazniť, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Pritom platí, že súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Dovolací súd konštatuje, že súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a jeho obsahové náplne v prípade rozsudku súdu prvej inštancie aj rozsudku odvolacieho súdu súhrnne zakladajú ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami týkajúcimi sa nenaplnenia podmienok vyžadovaných pre vyhovenie Jednotnej žiadosti žalobcu zo dňa 14. 05. 2015 o zaradenie do opatrenia platby na ekologické poľnohospodárstvo aj právnymi závermi obidvoch súdov o neexistencii nesprávneho úradného postupu žalovanej ako základnej podmienky priznania náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., keď argumentácia súdov je koherentná a rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. 12.1. Dovolateľ v dovolaní

uviedol, že odvolací súd sa nevysporiadal s odvolacou argumentáciou žalobcu voči argumentácii súdu prvej inštancie zo 60. bodu jeho rozsudku o kolízii právnych noriem. Tu dovolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa v 60. bode odôvodnenia jeho rozsudku zaoberal skutočnosťami zhrnutými v bode 1.6. tohto rozhodnutia dovolacieho súdu, nielen žalobcom tvrdenou kolíziou právnych noriem. Odvolací súd sa ku kolízii právnych noriem uvádzanej žalobcom vyjadril v bodoch 23 a 24 odôvodnenia jeho rozsudku so záverom, že ku kolízii zákona ako právnej normy vyššej právnej sily a nariadenia vlády ako právnej normy nižšej právnej sily s ohľadom na rozdielny účel a predmet regulácie, okruh regulovaných subjektov, terminológiu, sankčné mechanizmy nedošlo. Vysvetlil, že splnenie podmienok na vykonávanie ekologického poľnohospodárstva (určených zákonom č. 189/2009 Z. z.) a splnenie podmienok na poberanie platby na ekologické poľnohospodárstvo (v zmysle nar. vl. 75/2015 Z. z.) je potrebné posudzovať samostatne. Splnenie podmienok pre výkon poľnohospodárskej činnosti v systéme ekologickej poľnohospodárskej výroby dotknutý subjekt priamo nekvalifikovalo na poskytnutie podpory formou štátnej pomoci, alebo formou platby. Podmienky poskytnutia podpory v poľnohospodárstve formou platby, ktoré nemenili obsah práv a povinností stanovených zákonom č. 189/2009 Z. z., upravovalo nar. č. 75/2015 Z. z. samostatne. Odvolací súd rezultoval, že cit.: „splnenie podmienky uvedenej v § 32 ods. 1 písm.

1. a)nar. vl. č. 75/2015 Z. z. nemožno považovať za rozporné (kolidujúce) s ust. § 7 ods. 2 písm.
2. a)zákona č. 189/2009 Z. z.“. Dovolací súd pre zjednodušenie uvádza, že ak chcel žalobca prevádzkovať ekologickú poľnohospodársku výrobu, mal povinnosť splniť požiadavky dané v zákone č. 189/2009 Z. z. a ak chcel navyše poberať priamu platbu na ekologické poľnohospodárstvo, bol povinný splniť podmienky jej poskytnutia dané nariadením č. 75/2015 Z. z. Vzhľadom na účinnosť tohto nariadenia (15. 04. 2015) a záväzok mať uzatvorenú zmluvu s inšpekčnou organizáciou, v prvom roku najneskôr do 1. marca, nemožno hovoriť, ako vysvetlili súdy nižších inštancií, ani o zakázanej retroaktivite právnej normy, pretože nariadenie stanovovalo podmienky peňažnej podpory formou priamej platby, na ktorú vznikol nárok až po 15. 04. 2015. Uvedené v súhrne znamená, že rozsudok odvolacieho súdu nie je ani arbitrárny. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide totiž najmä vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne (I. ÚS 115/2020). Navyše, nemožno prehliadnuť, na čo poukázal aj žalobca už v odvolaní, že nariadenie č. 75/2015 Z. z. vydala vláda Slovenskej republiky podľa § 2 ods. 1 písm.
3. k)zákona č. 19/2002 Z. z., ktorým sa ustanovujú podmienky vydávania aproximačných nariadení. Dovolací súd dopĺňa, že aj z uvedeného je zrejmé, že tento právny akt nižšej právnej sily (vo vzťahu k zák. č. 189/2009 Z. z.) nebol vydaný na vykonanie zák. č. 189/2009 Z. z. ani v jeho medziach, pretože reguluje úplne iný okruh právnych vzťahov. 12.2. Dovolateľ označil odôvodnenie odvolacieho súdu za nezákonné, pretože bolo potrebné sa vysporiadať s otázkou právomoci orgánov verejnej moci a súdu prvej inštancie rozhodovať o súlade právnych predpisov, alebo táto otázka mala byť zodpovedaná výlučne Ústavným súdom Slovenskej republiky. Z odvolania zo dňa 22. 11. 2022 žalobcu dovolací súd zistil, že žalobca uviedol: “V prejednávanej veci podľa nášho názoru je v rozpore so základnými právnymi princípmi, pokiaľ PPA a MPaRV uprednostnilo pri aplikácii právnych predpisov nariadenie vlády SR pred zákonom, ako právnym predpisom vyššej právnej sily. Žalobcovi je dostatočne zrejmé, že ani PPA a ani MPaRV nie sú oprávnené rozhodnúť o tom, že nariadenie vlády SR je v rozpore so zákonom. Uvedená právomoc patrí výlučne Ústavnému súdu SR podľa článku 125 odsek 1 písm.
4. b)Ústavy SR“. Podľa názoru dovolacieho súdu ide o konštatovanie, nie odvolaciu námietku, na ktorú by mal odvolací súd poskytnúť špecifickú odpoveď. Žalobca v odvolaní označil za nesprávny záver súdu prvej inštancie: „..... aj v prípade konfliktu označených právnych úprav, by postup žalovanej bez toho, aby Ústavný súd SR vyslovil rozpor predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily, nemohol byť iný“. Žalobca v odvolaní doplnil, že aj bez zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o rozpore právnych predpisov, sú všetky orgány verenej moci povinné pri aplikácii právnych predpisov postupovať v súlade s Ústavou SR a sú povinné uprednostňovať tzv. ústavne konformný výklad právnych predpisov. Z dôvodu, že v konaní nebola zistená kolízia právneho predpisu vyššej právnej sily s právnou normou nižšej právnej sily dovolací súd uzatvára, že ani na túto argumentáciu žalobcu v pozícii odvolateľa nebolo potrebné v odvolacom konaní odpovedať. 12.3. Súdy nižších inštancií sa riadne a zrozumiteľne vysporiadali aj s odvolacou námietkou žalobcu, týkajúcou sa splnenia dotačných podmienok poskytnutia podpory formou priamej platby pre roky 2016 a 2017. Odvolací súd v bode 25 odôvodnenia jeho rozsudku uviedol, že žalobca nesplnil podmienky na základe jeho žiadosti zo dňa 14. 05. 2015 a nebol zaradený do opatrenia Ekologické poľnohospodárstvo PRV 2014-2020, teda do programu poskytnutia podpory počas obdobia piatich rokov, na čo splnenie podmienky uvedenej v ust. § 32 ods. 1 písm.
5. a)nar. vl. č. 75/2015 Z. z. v nasledujúcich rokoch (rok 2016 a 2017) nemalo vplyv. Splnenie podmienok o poskytnutie podpory bolo posudzované ku dňu podania žiadosti do termínu určeného vo výzve zverejnenej PPA na jej webovom sídle. V nasledujúcom období (rokov 2016 a 2017) PPA ďalšiu výzvu na podávanie žiadostí o poskytnutie podpory formou platby na EP nevyhlásila. Dovolací súd dopĺňa, že tieto závery nie sú svojvoľné, ale vyplývajú z ust. § 1 ods. 1 písm.
6. d)a § 2 ods. 1 nar. č. 75/2015. Žalobca požiadal o poskytnutie podpory podľa osobitného predpisu (ktorým v zmysle poznámky č. 1 bolo Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1305/2013 zo 17. decembra 2013 o podpore rozvoja vidieka prostredníctvom Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1698/2005 (Ú. v. EÚ L 347 20. 12. 2013) v platnom znení, nie zákon č. 189/2009 Z. z.) na ekologické poľnohospodárstvo (písm.
7. d)§-u 1 ods. 1 nar. č. 75/2015 Z. z.), preto ho stíhala povinnosť plniť podmienky poskytnutia podpory počas piatich rokov odo dňa začiatku plynutia záväzku (t. j. od prvého dňa päťročnej lehoty, nie dodatočne) ako vyplýva z § 2 ods. 1 nar. č. 75/2015, cit: „Žiadateľ o poskytnutie podpory podľa § 1 ods. 1 písm. c),
8. d)a
9. f)sa zaväzuje plniť podmienky poskytnutia podpory počas piatich rokov odo dňa začiatku plynutia záväzku. Trvanie záväzku možno predĺžiť podľa osobitného predpisu.“ 13. Porušenie svojho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
10. f)CSP videl dovolateľ aj v nepodaní návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov Ústavnému súdu SR a v nepodaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie súdmi nižších inštancií bez odôvodnenia tohto postupu. 13.1. Podľa § 162 ods. 1 písm. b),
11. c)Civilného sporového poriadku súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že
12. b)sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania,
13. c)podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. V nadväznosti na § 193 CSP ustanovenie § 162 ods. 1 CSP upravuje obligatórne prerušenie konania. Ide o prípady, keď súd pred rozhodnutím vo veci dôjde k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov a podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie tohto typu konania, alebo o prípady, v ktorých podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie (týkajúci sa výkladu normy práva Európskej únie, ak to považuje za potrebné na rozhodnutie sporu, o ktorom koná, prípadne ak má pochybnosti o platnosti aktu inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Európskej únie). V posudzovanom spore súdy nižších inštancií z dôvodov vysvetlených vyššie takúto potrebu nezistili a s odôvodnením ich postupu sa stotožňuje aj dovolací súd. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. júla 2022 sp. zn. III. ÚS 251/2022 je súd oslobodený od povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie len v troch situáciách - ak položená otázka nie je relevantná, ak predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora (acte éclairé) a ak správny výklad práva Únie sa javí byť taký jasný, že neponecháva miesto pre žiadne primerané pochybnosti (acte clair). V posudzovanom spore nedošlo ku kolízii (vnútroštátnej) právnej normy vyššieho stupňa právnej sily s podzákonnou právnou normou nižšej právnej sily, ani k potrebe výkladu práva Európskej únie, keď žalobca ani netvrdil, ktorá konkrétna relevantná otázka by mala byť predmetom výkladu práva Európskej únie v prejudiciálnom konaní. 14. Dovolací súd po zistení, že konanie pred súdom prvej inštancie ani konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľom namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm.
14. f)CSP pristúpil k posúdeniu dovolania z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. 15. Dovolateľ podal dovolanie z dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
15. b)CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Musí ísť o otázku právnu, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
16. b)CSP by dovolateľ mal
17. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
18. b)vysvetliť potrebu, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil a
19. c)uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. 16. Žalobca v procesnom postavení dovolateľa za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm.
20. b)CSP) dovolateľ vymedzil otázku, cit.: „či bol zákonný postup orgánu verejnej moci, kedy tieto nesprávne posúdili kolíziu medzi ustanovením zákona (

§ 7ods.

2 písm. a) zákona č. 189/2009 Z. z.) a podzákonnou právnou úpravou (

§ 32ods.

1 písm.

1. a)Nariadenie vlády č. 75/2015 Z. z.) a voči dovolateľovi vyvodili sankciu pre nesplnenie povinností z podzákonného právneho predpisu, ktorý bol v rozpore s článkom 120 ods. 1 a 2 Ústavy SR a taktiež so zásadou lex superior derogat legi inferiori.“ 17. Dovolací súd konštatuje, že touto dovolateľom predostretou dovolacou otázkou sa súd prvej inštancie ani odvolací súd nezaoberali, čo vyplýva z obsahu ich rozhodnutí. Súdy nezistili kolíziu právnych noriem (dovolateľ nenastotil dovolaciu právnu otázku smerujúcu k posúdeniu správnosti takéhoto právneho posúdenia v zmysle § 421 ods. 1 CSP, namietal iba nedostatok riadneho odôvodnenia podľa § 420 písm.
2. f)CSP), neuložili žalobcovi sankciu (predmetom konania bolo zaplatenie peňažného plnenia, nie rozhodovanie o sankcii), nekonštatovali (a v rámci svojej právomoci ani nemohli, ako vysvetlili) rozpor podzákonnej právnej normy s Ústavou Slovenskej republiky ani porušenie zásady lex superior derogat legi inferiori (ani správnosť tohto právneho záveru žalobca neučinil predmetom dovolacieho konania tak ako má na mysli § 421 CSP, keď v tejto súvislosti namietol iba nedostatočné odôvodnenie rozsudkov súdov nižších inštancií podľa § 420 písm.
3. f)CSP). Napriek tomu, že najvyšší súd sa striktne nezameral len na to, či dovolateľ vymedzil prípustnosť dovolania formálne na konkrétnom riadku svojho podania, ale do úvahy bral aj dovolací dôvod (§ 432 CSP, aby mohol následne posúdiť, či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a či ide o otázku, ktorá napĺňa niektorú z hypotéz zakotvených v písm.
4. a)až
5. c)§-u 421 ods. 1 CSP (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 468/2023) dospel k záveru, že zodpovedanie danej otázky dovolacím súdom by potom neviedlo k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia, nakoľko odvolací súd (a ani súd prvej inštancie) na nej nezaložili svoje rozhodnutia. Cieľom konania pred dovolacím súdom je poskytnúť dotknutej strane reálnu ochranu jej práva, nie riešiť teoretické alebo akademické otázky. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska § 421 ods. 1 CSP. 18. Dovolací súd potom na základe dôvodov uvedených dovolateľom (ktorými je striktne v zmysle § 440 CSP viazaný) dospel k záveru, že dovolateľ v dovolaní nevymedzil právnu otázku, na ktorej riešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie (§ 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP). Vzhľadom na súčasne uplatnený dovolací dôvod spočívajúci v tvrdenej a dovolacím súdom nezistenej existencii vady zmätočnosti (§ 420 písm.
7. f)CSP) dovolací súd dovolanie podľa § 448 CSP ako celok zamietol. 19. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi, pretože si jej prisúdenie neuplatnila (§ 255 ods. 1 CSP). 20. Tento rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.