Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/159/2024 Identifikačné číslo spisu: 6122419357 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Zemková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 420písm.

1. f)a § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP. Dovolateľ uviedol, že v odvolaní uviedol niekoľko podstatných argumentov, ktorými odôvodňoval zmätočnosť, arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť konania súdu prvej inštancie, na základe ktorého dospel súd vo svojom rozsudku k nesprávnym právnym záverom. 4. Dovolateľ poukázal na bod 11. napadnutého rozsudku Okresného súdu Trenčín, podľa ktorého: „Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a jeho právneho zástupcu, výsluchom žalovaného a jeho právneho zástupcu a oboznámením, resp. prečítaním obsahu listinných dokumentov pripojených k spisu...." a zdôraznil, že citované konštatovanie súdu prvej inštancie sa nezakladá na pravde. V prvom rade žalobca uvádza, že samotný štatutárny zástupca žalobcu a ani starosta žalovaného sa pojednávania uskutočneného 5. septembra 2023 nezúčastnili a iné pojednávanie vo veci sa neuskutočnilo (zápisnica z pojednávania z 5. septembra 2023). Platí, že súd v zmysle § 188 ods. 1 CSP vykonáva dôkazy na pojednávaní. V danom prípade neboli splnené podmienky pre vykonanie dokazovania mimo pojednávania a takéto vykonanie dokazovania (mimo pojednávania) nebolo stranám ani len oznámené. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia podľa dovolateľa zavádza, ak tvrdí, že v konaní vypočul sporové strany. Sporové strany súd prvej inštancie objektívne v konaní vypočuť nemohol, nakoľko tieto neboli prítomné na pojednávaní dňa 5. septembra 2023, ktorého sa zúčastnili výlučne ich právni zástupcovia. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vo vzťahu k uvedenej zmätočnosti, arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku Okresného súdu Trenčín uviedol svoje stanovisko v bode 23. odôvodnenia len: „...pochybenia, ktoré vytýka súdu prvej inštancie, ako napr. nedostatočné špecifikovanie oboznámených dôkazov alebo nesprávne uvedenie výsluchu strán sporu, keď tieto neboli prítomné na pojednávaní a súd vychádzal len z prednesov ich právnych zástupcov, nemohli mať za následok možnosť nesprávneho rozhodnutia vo veci...", .... „Podstatným v predmetnom konaní bolo právne posúdenie a vyloženie ustanovení zákona č. 448/2008 Z. z. vo vzťahu ku vzniku záväzkového vzťahu medzi stranami sporu, a preto, i keď pri predbežnom právnom posúdení veci sudca uviedol iný právny názor, tento nezávisel od skutkového stavu zisteného v konaní, ale od výkladu zákona, a tým, že sudca v konečnom rozhodnutí dospel k inému právnemu záveru ako pri predbežnom posúdení veci, neznemožnil žalobcovi realizovať jeho procesné práva a nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces." 5. Dovolateľ poukázal i na prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď na pojednávaní dňa 5. septembra 2023 na základe vykonaného dokazovania dospel k predbežnému právnemu posúdeniu veci, na základe ktorého chcel žalobe vyhovieť, pričom pojednávanie odročil výlučne za účelom vyhlásenia rozsudku, a následne v písomnom vyhotovení rozsudku Okresný súd Trenčín, na základe dôkazov, ktoré v konaní neboli a ani nemohli byť vykonané (výsluch strán sporu), dospel k diametrálne odlišnému právnemu posúdeniu veci, čo znemožnilo žalobcovi realizovať jeho procesné práva a došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, keďže mu bolo znemožnené sa vyjadriť k (ne)vykonaným dôkazom a navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov na podporu svojich tvrdení. Keďže žalobca mal za to, že žaloba je dôvodná a jeho nárok je preukázaný v zmysle predbežného právneho posúdenia súdom prvej inštancie, nemal objektívny dôvod na to, aby v konaní produkoval a/alebo navrhoval vykonanie ďalších dôkazov, najmä ak tieto nenavrhoval vykonať ani žalovaný. 6. Arbitrárne posúdenie veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (aj v bode 25. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu) v celom rozsahu podľa dovolateľa odôvodňuje podanie dovolania podľa § 420 písm.
3. f)CSP. 7. Žalobca namietal v priebehu celého konania, vrátane odvolania, že zákonom uložená obligatórna povinnosť podľa § 75 ods. 1 zákona o sociálnych službách nie je a nemôže byť podmienená existenciou zmluvného vzťahu, v opačnom prípade by sa znemožnilo ukladať povinnosti obci „na základe zákona" s poukazom na čl. 67 ods. 2 Ústavy SR. Povinnosť uložená zákonom č. 448/2008 Z. z. v § 75 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 vzniká na základe zákona a nie na základe zmluvy.

§ 75ods.

14 zákona č. 448/2008 Z. z. je podľa dovolateľa relevantné iba v prípade fakultatívnej povinnosti obce upravenej v § 75 ods. 6, 7 a 8 zákona č. 448/2008 Z. z., kedy povinnosť nie je uložená zákonom, ale ide iba o možnosť poskytnutia finančného príspevku, čo predpokladá uzavretie zmluvy. 8. Ďalej uviedol, že uzavretím zmluvy by nedošlo na strane obce k vzniku povinnosti poskytovať finančný príspevok, nakoľko táto povinnosť je jej uložená priamo zákonom. Jej prípadné uzavretie nemá iný účel ako ten, ktorý ustálil aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Cob/46/2017, a to deklarovanie zmluvného vzťahu aj formálne, z dôvodu preukazovania vynaložených verejných prostriedkov. 9. Dovolateľ tiež namietal arbitrárnosť postupu odvolacieho súdu vo vzťahu k posúdeniu nároku z titulu bezdôvodného obohatenia. Považuje za nelogické tvrdenie súdu, že by išlo o obchádzanie zákona, ak mu samotný zákon priznáva právo na finančný príspevok, ktorý žalovaná bezdôvodne zadržiava. 10. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP dovolateľ nastolil právnu otázku, ktorá podľa neho v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená: „Či je pre vznik obligatórnej povinnosti obce a obligatórneho nároku žalobcu podľa § 75 ods. 1 písm.
2. a)bod 2 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách (vrátane obligatórneho nároku neverejného poskytovateľa podľa § 75 ods. 2, ods. 5) potrebné uzavretie písomnej zmluvy podľa § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách, alebo sa § 75 ods. 14 uplatní výlučne pri fakultatívnej povinnosti obce a fakultatívnom nároku neverejného poskytovateľa v prípadoch podľa § 75 ods. 6, ods. 7 a ods. 8 zákona č. 448/2008 Z. z.". 11. Ďalej poukázal na to, že prijatou novelou zákona č. 484/2021 Z. z. zákonodarca odstránil podmienenosť vzniku povinnosti obce poskytovať príspevok.

§ 75ods.

14 nie je možné vykladať tak, že finančný príspevok sa v prípade jeho obligatórneho poskytnutia poskytuje až na základe písomnej zmluvy, keďže povinnosť plniť vzniká ex lege. 12. Dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ Najvyšší súd SR", „dovolací súd") zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a uplatnil si nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 13. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu z 27. septembra 2024 uviedla, že nie je naplnený ani jeden dovolací dôvod. Poukázala, že na posúdenie dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP nie je splnený tzv. majetkový cenzus podľa § 422 ods. 1 písm.
2. a)ods. 2 CSP, pretože napadnutý výrok odvolacieho súdu neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, ktorá bola v čase podania žaloby vo výške 646 €. Súdy podľa žalovanej správne posúdili, že pre poskytnutie finančného príspevku je potrebné splniť kumulatívne podmienky ustanovené v zákone č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách. 14. Podľa žalovanej je tvrdenie žalobcu o tom, že

§ 75ods.

14 zákona č. 448/2008 Z. z. sa aplikuje len na fakultatívne príspevky, v priamom rozpore s jeho znením. Zákon explicitne ustanovuje podmienku písomnej zmluvy o poskytovaní tohto finančného príspevku. Argumentácia dovolateľa je podľa žalovanej postavená výlučne na izolovanom výklade jedného zákonného ustanovenia. Závery súdov zodpovedajú judikatúre, najmä rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1KO/8/2020 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 32Cob/9/2022. Zmluva nemá podľa žalovanej len deklaratórne účinky, ale konštituuje práva a povinnosti strán. Preto navrhla dovolanie odmietnuť, alternatívne zamietnuť, a priznať jej náhradu trov konania. 15. Podľa žalovanej k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.

1. f)CSP je potrebné uviesť, že strany sporu boli na pojednávanie súdu prvej inštancie dňa 5. septembra 2023 vo veci riadne predvolané a mali možnosť sa na pojednávaní vyjadriť. Rovnako neobstojí ani argumentácia žalobcu v bode 21. dovolania, že súd prvej inštancie mal listinné dôkazy, z ktorých vychádzal pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku, jednoznačne a nezameniteľne špecifikovať spolu s označením príslušného čísla listu v súdnom spise, čo sa však nestalo, je bez opory v zákone. Takáto povinnosť súdu zo zákona nevyplýva, a preto toto nemožno kvalifikovať ako pochybenie zo strany súdu. Následne žalobca vytýkal rozsudku okresného súdu prekvapivosť. S touto námietkou žalobcu sa dôsledne vysporiadal odvolací súd v bode 23. odôvodnenia svojho rozhodnutia. Pre doplnenie žalovaná odkázala na názor obsiahnutý v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 52/2019 z 1. apríla 2020: Posúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisieť od konkrétnych skutkových okolností. Iba odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na zhodný skutkový stav nemôže spôsobiť prekvapivosť napadnutého rozhodnutia. 16. Podľa žalovanej je potrebné mať na zreteli, že v prejednávanom prípade bolo podstatným posúdenie a interpretovanie ustanovení zákona č. 448/2008 Z. z. vo vzťahu k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami sporu. Už z pomenovania inštitútu „predbežné právne posúdenie" treba logicky a gramaticky vychádzať z toho, že sa jedná o predbežné posúdenie, nie definitívne. V prípade prednesenia predbežného právneho posúdenia veci súdom, to ešte neznamená, že vyslovuje svoj konečný názor a súčasne to neznamená striktnú viazanosť ním formulovaného predbežného právneho posúdenia veci. Jedným z podstatných dôvodov a účelom predbežného posúdenia je práve dôležitá informácia pre strany sporu, ktorým smerom majú zamerať svoje ďalšie vyjadrenia a dôkazné návrhy. Tak aj obe strany konali. Poukázala na vyjadrenie žalobcu v bode 35. dovolania, na ktoré treba prihliadať v kontexte, že medzi sporovými stranami nebol sporný skutkový stav a základ veci. Aj samotná žalobcom konštatovaná skutočnosť, že žalovaná rovnako nenavrhla žiadne ďalšie dôkazy (a to za okolností, kedy predbežné právne posúdenie veci nesvedčilo v jej prospech) svedčí o tom, že rozhodným pre výsledok sporu bolo práve právne posúdenie veci. 17. Žalovaná považovala za potrebné sa vyjadriť k bodom 36. až 39. dovolania, v ktorých žalobca namieta arbitrárnosť postupu odvolacieho súdu vo vzťahu k žalobcom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom, ktorý odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
2. h)CSP, uplatnil v podanom odvolaní. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje, že žalobca vo svojom odvolaní z 19. októbra 2023 neargumentoval tým, že by súd mal jeho nárok posudzovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení; argumentácia ohľadom bezdôvodného obohatenia je obsiahnutá až v replike žalobcu k vyjadreniu žalovaného zo 7. decembra 2023. Vzhľadom na uvedené je správne vyjadrenie odvolacieho súdu obsiahnuté v bode 25. jeho rozhodnutia v tom zmysle, že odvolací súd sa nezaoberal námietkou žalobcu, že súd mal vec posudzovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, nakoľko táto bola vznesená až po lehote na podanie odvolania. Tvrdenie žalobcu, že uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
3. h)CSP, avšak bez toho, aby dôvodil tým, že jeho nárok sa má posudzovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, nepostačuje k tomu, aby toto bolo možné kvalifikovať ako nedostatok súdneho procesu. Podľa žalovanej možno konštatovať, že v konaní sa objektívne nevyskytla vada zmätočnosti podľa § 420 písm.
4. f)CSP, a preto dovolanie nie je dôvodné a opodstatnené. 18. Žalobca v duplike z 28. októbra 2024 k vyjadreniu žalovanej k dovolaniu zotrval na svojich vyjadreniach a zdôraznil, že odvolací súd žiadnym spôsobom nevysvetlil, ako sa vysporiadal s § 34 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k vzniku povinnosti na základe údajne potrebnej zmluvy, ak táto povinnosť vzniká zo zákona. Ak právnym úkonom - zmluvou, nedôjde k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, tento právny úkon nemôže požívať právnu ochranu a ide len o deklarovanie existujúcich práv a povinností vymedzených priamo zákonom. Obec ako orgán samosprávy nemôže odmietnuť plniť zákonom uložené povinnosti. Zopakoval už uplatnenú dovolaciu argumentáciu podľa § 420 písm.
5. f)CSP a zotrval na nej aj pre pochybenie súdu prvej inštancie v bode 11. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sporové strany na pojednávaní dňa 5. septembra 2023 vypočuť pre ich neprítomnosť, nemohol. Rozhodnutie dovolacieho súdu 19. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je v časti dovolacieho dôvodu uplatneného podľa ustanovenia § 420 písm.
6. f)CSP dôvodné, a preto podľa § 449 ods. 1 a 2 CSP zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a podľa § 450 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z nasledujúcich dôvodov. 20. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 21. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 22. V danom prípade z dovolania žalobcu vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu na základe § 420 písm.
7. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
8. b)CSP. 23. V zmysle § 420 písm.
9. f)CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 24. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 25.

§ 420písm.

1. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom odvolacom návrhu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 26. Dovolateľ vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
2. f)CSP namietal nedostatočné vysporiadanie sa s jeho odvolacími námietkami v odvolacom konaní, poukázal na bod 23. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktoré považuje za zmätočné, arbitrárne a odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za nepreskúmateľné. 27. Dovolací súd zistil existenciu skutočností naplňujúcich dovolací dôvod podľa § 420 písm.
3. f)CSP, keďže rozhodnutia súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu neboli riadne a zrozumiteľne odôvodnené. 28. Dovolací súd k predbežnému právnemu posúdeniu veci uvádza, že sudca ho nemusí osobitne odôvodňovať, čím by inak predstihol náležitosti verejného vyhlásenia rozsudku a predovšetkým jeho písomného vyhotovenia. Z hľadiska výpovednej hodnoty predbežného právneho posúdenia veci je nevyhnutné, aby bolo stanovisko súdu určité a zrozumiteľné. Na jeho základe musí byť stranám aj zástupcom dostatočne zrejmé, aký výrok rozhodnutia vo veci samej možno očakávať v nadväznosti na predbežné prejednanie sporu a prípravu pojednávania. Predbežné právne posúdenie veci nemôže súd zúžiť iba na zjednodušené konštatovanie, že sa mu na základe obsahu spisu žaloba javí dôvodná, prípadne nedôvodná. Súd je povinný subsumovať významné skutkové okolnosti prípadu pod konkrétne hmotnoprávneho ustanovenia a prezentovať relevantný právny záver. Predbežný charakter tohto právneho posúdenia neznamená, že súd pri svojej úvahe a myšlienkovom postupe nezohľadnil všetky dostupné informácie a jeho konklúzie z daného hľadiska sú neúplné alebo nepresné. Predbežné právne posúdenie veci spočíva v tom, že sudca v aktuálnom štádiu procesu objektívne nemohol vychádzať z výsledkov riadneho dokazovania a konkrétneho právneho záveru. Sudca dospel síce vyčerpávajúcim argumentačným postupom k záveru, ale iba v rámci prípravy pojednávania. 29. Predbežné právne posúdenie má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu a to aj vo forme skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a podobne. Ide o zásadný inštitút, ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie aj zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. 30. Je potrebné zdôrazniť, že ani v prípade predbežného právneho posúdenia veci, nie sú takto formulovaným záverom sudcovia striktne viazaný. Opak by nevyhnutne viedol k absurdným dôsledkom a k deformovaniu rozhodovacieho procesu. Z podstaty výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodným myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva, ktoré konkrétne veci interpretuje aplikuje. Priamym obmedzením teda nemôže byť ani vlastné predbežné právne posúdenie veci. Ak sa však od neho chce sudca zásadným spôsobom odkloniť ako to bolo aj v tomto spore, musí zvážiť, že uvedená zmena má bezprostredný vplyv aj na konečné súdne rozhodnutie, a je preto v záujme právnej istoty nevyhnutné, aby sa v odôvodnení rozhodnutia s týmto odkazom náležite vysporiadal, inak by bol popretý účel samotného predbežného právneho posúdenia veci. 31. Dovolací súd z obsahu rozsudku odvolacieho súdu konštatuje, že odvolací súd sa v bode 23. odôvodnenia rozsudku vyjadril k námietke žalobcu o nesprávnom postupe súdu prvej inštancie, konkrétne k predbežnému právnemu posúdeniu veci na pojednávaní súdu prvej inštancie 5. septembra 2023, k nedostatočne špecifikovanému oboznámeniu dôkazov, ale aj k nesprávne uvedenému výsluchu strán sporu ako vykonanému dôkazu v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie, keďže strany sporu neboli prítomné na pojednávaní súdu prvej inštancie, pričom súd prvej inštancie vychádzal len z prednesov právnych zástupcov, čo podľa odvolacieho súdu nemohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Skutkový stav bol medzi stranami sporu nesporný, súd vykonal všetky potrebné dôkazy a rozhodnutie súdu záviselo len na právnom posúdení, teda či povinnosť zaplatiť finančný príspevok vzniká na základe zákona o sociálnych službách aj bez uzatvorenia zmluvy medzi obcou a poskytovateľom služby, ktorý je neziskovou organizáciou. Odvolací súd skonštatoval, že námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolacom konaní nebola dôvodná. 32. Podľa § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany alebo sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

1. Účelom ustanovenia § 382 CSP je predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, ak proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana sporu možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné.
2. Dovolací súd konštatuje, že o takýto prípad prekvapivosti rozhodnutia v tomto spore nejde. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj súdu odvolacieho vyplýva že predmetný spor nebol odvolacím súdom posúdený podľa iného ustanovenia zákona, prípadne iného právneho predpisu než urobil súd prvej inštancie preto dovolací súd nezisťuje prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu ako takú, ale prekvapivosť len vo vzťahu k predbežnému právnemu posúdeniu veci a následne k rozhodnutiu súdu prvej inštancie, tak ako ju definoval dovolateľ, pričom dovolací súd ako už vysvetlil vyššie, je názoru, že v zásade len po splnení podmienok a po podrobnom vysvetlení v rozsudku súdu prvej inštancie, môže prísť aj k zmene právneho názoru súdu prvej inštancie, avšak len za predpokladu, že súd zdôvodní svoje rozhodnutie presvedčivo, čo v rozhodnutí súdu prvej inštancie a ani v rozsudku odvolacieho súdu nenachádza.
3. K námietkam dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. K jeho naplneniu dochádza tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle. Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 CSP a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od
4. júla 2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z
5. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
6. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z
7. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z
8. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
9. februára 1998).
10. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z
11. septembra 2022 vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR (m. m. II. ÚS 336/2019)." Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách: ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
12. Dokazovanie je procesným právom osobitne upravený postup súdu v civilnom konaní, slúžiaci k utvoreniu poznatkov súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, ktorých existencia alebo neexistencia zostala pochybná, kedy súd svojimi zmyslami poznáva určitú rozhodujúcu skutočnosť priamo alebo poznáva určité správy o tejto skutočnosti. Pri tomto postupe utvorené poznatky sa nazývajú skutkové poznatky a myšlienkový postup hodnotenia rozhodujúcich skutočností je skutkovým hodnotením.
13. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť, ak súd pri rozhodnutí vychádzal zo skutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za základ svojho rozhodnutia úplne inak ako vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne ak nezistil určitú podstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva. V tomto spore je možné takúto vadu vidieť v rozhodnutí súdu prvej inštancie v bode
14. odôvodnenia, v ktorom súd chybne uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom osôb, ktoré ale neboli prítomné na pojednávaní súdu prvej inštancie.
15. Odvolací súd sústredil svoju pozornosť na časť odvolacej argumentácie žalobcu týkajúcu sa vyriešenia nutnosti uzatvorenia zmluvy o povinnosti žalovanej platiť finančný príspevok na prevádzku poskytovanej služby v prospech žalobcu a dospel k záveru, totožnému so záverom súdu prvej inštancie, že zo znenia § 75 ods. 14 zákona č. 448/2008 Z. z. vyplýva poskytnutie uvedeného finančného príspevku na základe a najskôr odo dňa uzavretia písomnej zmluvy o jeho poskytovaní, preto bez jej uzavretia treba žalobu zamietnuť. Dovolací súd zistil, že súd prvej inštancie v 12.,
16. a
17. odseku svojho rozsudku vychádzal z § 8 ods. 6 zákona č. 448/2008 Z. z. a dospel k záveru, že len v prípade, ak to obci dovoľujú rozpočtové a iné zákonom stanovené okolnosti, môže poskytnúť fyzickej osobe sociálnu službu alebo zabezpečiť poskytovanie sociálnej služby a súčasne uzatvoriť zmluvu o poskytnutí tohto finančného príspevku s neverejným poskytovateľom sociálnej služby. Uzavrel, že povinnosť poskytovať uvedený finančný príspevok sa zakladá zmluvou (na rozdiel od predbežného posúdenia sporu kde uviedol, že je to zákonná povinnosť obce), k uzatvoreniu ktorej dôjde po splnení zákonných podmienok a až v prípade, ak to dovoľujú rozpočtové a iné zákonom stanovené okolnosti. Bez zmluvy nevznikol záväzkový vzťah medzi obcou a poskytovateľom sociálnej služby, neexistuje teda povinnosť obce plniť a podaná žaloba je nedôvodná. Súd prvej inštancie teda podľa tohto odôvodnenia dospel k záveru, že pre poskytnutie finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby sa vyžaduje uzatvorenie zmluvy medzi obcou a neverejným poskytovateľom sociálnej služby, ale len vtedy, ak poskytnutie tohto príspevku dovoľovali rozpočtové a iné zákonom stanovené okolnosti. Okresný súd zamerajúc sa na to, že zmluva medzi žalobcom a žalovanou nebola uzavretá ale nezdôvodnil, či niektorá strana sporu namietala nenaplnenie uvedeného predpokladu, teda že rozpočtové a iné zákonom stanovené okolnosti v posudzovanom spore uzavretie zmluvy (ne)umožňovali, a ak takáto námietka bola vznesená, či a aké dokazovanie v tomto smere bolo vykonané a ako boli dôkazy vyhodnotené. Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva len to, že žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu uviedla tvrdenie o nedostatku rozpočtových prostriedkov na uvedený účel v r. 2022 (odsek
18. rozsudku súdu prvej inštancie). Uvedený nedostatok v procesnom postupe súdov nezhojil ani odvolací súd, ktorý k odvolacej námietke žalobcu smerujúcej proti tomuto záveru nezaujal nijaké stanovisko.
19. Dovolacia polemika dovolateľa s konkrétnymi právnymi závermi odvolacieho súdu vylučuje arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Odvolací súd nemohol procesne pochybiť tým, že vec podľa názoru dovolateľa nesprávne právne posúdil (ani v situácii, že sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie - teda postupoval podľa § 387 ods. 2 CSP). Žalobca sa nestotožňuje s právnym posúdením veci súdmi nižšej inštancie a aplikáciou právnych noriem v otázke, že povinnosť uložená podľa § 75 ods. 1 zákona o sociálnych službách je podmienená existenciou zmluvného vzťahu. To síce pojmovo zodpovedá vymedzeniu dovolacieho dôvodu, avšak podľa § 432 ods. 2 CSP, čo by zakladalo (za splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania) prípustnosť dovolania len podľa § 421 CSP [nie podľa § 420 písm. f) CSP].
20. Na základe vyššie uvedeného (
21. bod odôvodnenia tohto uznesenia) dovolací súd dospel k záveru, že konanie na súdoch nižších inštancií trpí vadou zmätočnosti v intenzite porušujúcej právo na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd potom zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) rozsudok odvolacieho súdu aj rozsudok súdu prvej inštancie v dovolaním napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
22. Vzhľadom na existenciu tohto dovolacieho dôvodu sa dovolací súd posudzovaním dovolania z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) v spojení s § 422 ods. 1 písm. a) CSP pre neprípustnosť z dôvodu nenaplnenia podmienky majetkového cenzu nezaoberal, keďže napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevýšil desaťnásobok minimálnej mzdy stanovenej v rozhodný deň, t. j. v deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Výška minimálnej mzdy bola v čase podania žaloby (22.09.2022) vo výške 646 €, pričom desaťnásobok minimálnej mzdy bol 6 460 €, a keďže výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení znie na sumu 1 100 € s príslušenstvom, nespĺňa hranicu tzv. majetkového cenzu na posúdenie dovolacích dôvodov podľa § 421 CSP v dovolacom konaní.
23. Dovolací súd zrušil aj uznesenie Okresného súdu Trenčín z
24. augusta 2024 č. k. PB-4C/43/2022-185 z dôvodu, že má svoj základ vo výroku o trovách konania, ktorý bol zrušený rozhodnutím dovolacieho súdu. Závislým výrokom môže byť nielen opravným prostriedkom nedotknutý výrok tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci. Vydanie uznesenia o trovách konania je jednostranne závislé od existencie rozhodnutia vo veci samej. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu, uznesenie o trovách konania ako závislé rozhodnutie, stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutia vo veci samej by zostalo uznesenie o trovách konania osamotené a strácalo by rozumný zmysel, čo by odporovalo princípu právnej istoty.
25. Nad rámec uvedeného dovolací súd dáva stranám sporu aj súdom nižších inštancií do pozornosti, že pristúpil k meritórnemu posúdeniu v obdobných sporoch v konaniach vedených pod sp. zn. 3Cdo/121/2024 a sp. zn. 8Cdo/2/2025, v ktorých dňa
26. februára 2026 a
27. marca 2026 vydal rozhodnutie.
28. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3:
30. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.