1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a), písm. c), písm. e) Trestného zákona, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a), písm. c), písm.
2, § 36 písm. l), písm. h), písm. n), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov.
2 písm. b) Tr. zák. súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
1 Tr. zák. súd obvinenému uložil ochranný dohľad. Uvedený rozsudok bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia obvineného
1 písm. b) Tr. por., že je vinný zo spáchania žalovaného skutku. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež „krajský súd“) na základe odvolania prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej tiež „prokurátor“) rozsudkom z 2. februára 2021, sp. zn. 3To/90/2020,
1 písm. d), písm. e), ods. 2 Tr. por. zrušil vo vzťahu k obvinenému V. K. rozsudok okresného sudu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a vo výroku o ochrannom opatrení a s použitím § 322 ods. 3 Tr. por. obvinenému uložil
2, § 36 písm. l), písm. n), § 38 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, na výkon ktorého ho
3 písm. b) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Súd obvinenému zároveň uložil
1 písm. a) Tr. zák. trest prepadnutia vecí a
1, § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad na 2 (dva) roky. Rozsudok krajského súdu bol obvinenému doručený
b) Tr. por. odmietol. Dňa 3. novembra 2025 podal obvinený V. K. prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Jozefa Dobroviča, LL.M. opätovne písomne odôvodnené dovolanie, ktorým napadol rozsudok krajského súdu vo výroku o treste a v ktorom uplatnil dovolacie dôvody
1 písm.
novšej - pre páchateľa priaznivejšej právnej úpravy. Obvinený mal za to, že v kontexte záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-544/23 prijatého 1. augusta 2025, možno konštatovať, že na účely aplikácie čl. 49 ods. 1 posledná veta Charty, a teda aplikácie princípu lex posterior mitius, nemožno trestné konanie považovať za právoplatne skončené, ak sú kumulatívne splnené tri kritériá a to, že 1/ odsúdenie možno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, teda akýmkoľvek opravným prostriedkom, ktorý je súčasťou riadneho priebehu konania a ktorý ako taký predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať, 2/ tento opravný prostriedok je možné podať v lehote stanovenej zákonom a bez toho, aby museli odôvodniť výnimočné okolnosti, ako je napríklad potreba zabezpečiť v záujme zákona konzistentnosť judikatúry, podať súdny prostriedok nápravy s cieľom dosiahnuť zrušenie alebo zmenu odsudzujúceho rozsudku alebo uloženého trestu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že takýto opravný prostriedok sa vo vnútroštátnom práve považuje za mimoriadny opravný prostriedok a 3/ lehota na podanie takéhoto opravného prostriedku neuplynula alebo o ňom nebolo rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené
názoru obvineného nemožno považovať dovolanie v zmysle § 368 Tr. por. na účely čl. 49 ods. 1 posledná veta Charty základných práv Európskej únie za „mimoriadny opravný prostriedok“, ale je potrebné naň hľadieť ako na opravný prostriedok, ktorý je súčasťou riadneho trestného procesu, a teda dovolací trestný súd je povinný v rámci dovolacieho konania pri posudzovaní druhu a výmery trestu na princíp lex posterior mitius obligatórne prihliadať. Obvinený mal za to, že v posudzovanej veci je zrejmé, že napadnutým rozsudkom bol odsúdený za trestný čin
2 Tr. zák. účinného do 30. apríla 2022, prostredníctvom ktorého Slovenská republika vykonáva právo Európskej únie v rozsahu rámcového rozhodnutia Rady 2004/757/SVV, ktorým sa stanovujú znaky skutkových podstát a trestov v oblasti obchodovania s drogami. Charta základných práv Európskej únie je tak na jeho vec aplikovateľná v celom rozsahu predloženom v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie. Záverom dovolania obvinený viedol, že v prípade, ak by najvyšší súd jeho dovolanie uznesením odmietol a na princíp lex posterior mitius by neprihliadol, došlo by k porušeniu práv dovolateľa, ktoré mu vyplývajú z čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bol naplnený dovolací dôvod
1 písm. c), písm. i) Tr. por. v ustanoveniach § 2 ods. 1, ods. 2 a § 317 Tr. por. a § 2 ods. 1 Tr. zák. a čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie v neprospech obvineného a aby
por. rozsudok krajského súdu zrušil a
1 Tr. por. krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor podaním z 5. januára 2026 konštatujúc nenaplnenie obvineným uplatnených dovolacích dôvodov. Mal za to, že prípravné konanie bolo vykonané zákonne, boli vykonané všetky relevantné dôkazy, ktoré odôvodňovali postavenie odsúdeného pred súd, tieto dávali dostatočný podklad na rozhodnutie o obvinenom a rozhodnutia oboch súdov považoval za správne a zákonné, odôvodnenia za podrobné a presvedčivé. Uviedol, že samotné súdne konanie malo skrátenú podobu s ohľadom na postoj obvineného, ktorý urobil po porade so svojim obhajcom vyhlásenie o vine, pričom uviedol, že porozumel, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, bol poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, bola mu daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu, s ktorým sa mohol radiť o spôsobe obhajoby, rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu, bol oboznámený s trestnými sadzbami a dobrovoľne sa priznal a uznal vinu za spáchaný skutok. Súd vyhlásenie prijal a preto dokazovanie o skutkových zisteniach už nevykonával. Z uvedeného vyplýva, že obvinený za prítomnosti obhajcu nijako nespochybnil trestnú podstatu skutku, pre ktorý bol stíhaný. Za týchto okolností Trestný poriadok pripúšťa dovolanie len z dôvodu
1 písm. c) Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 18. decembra 2024 sp. zn. 1 Tdo 77/2024 už raz odmietol dovolanie obvineného
b) Tr. por. Prokurátor sa s právnym názorom obvineného vyjadreným v dovolaní nestotožnil, nakoľko v čase spáchania skutku až do konečného rozhodnutia súdov bol platný a účinný Trestný zákon, ktorý umožňoval za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a), písm. c), písm.
c) Tr. por. odmietol. K vyjadreniu prokurátora sa vyjadril obvinený prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu podaním z
1 písm. c), keďže ním podané dovolanie smeruje proti výroku o treste. Taktiež sa nestotožnil s názorom prokurátora, ktorý argumentačne opiera o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
názoru obvineného úplne zrejmé zo samotného znenia čl. 49 poslednej vety Charty, ako aj z ním citovaných bodov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol, že napadnutým rozsudkom bol odsúdený za trestný čin
2 Tr. zák. účinného do
1 Tr. por. Úvodom najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, a nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať v intenciách Trestného poriadku len odvolací súd [§ 322 ods. 3 Tr. por., § 326 ods. 5 Tr. por.]. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený eo ipso prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže dovolací súd vykonať dokazovanie len v obmedzenom rozsahu
2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. Obvinený v dovolaní, ktoré smeruje proti výroku o treste, uplatnil dovolacie dôvody
1 písm.
1 písm. c) Tr. por. a preto ich nebolo možné podrobiť dovolaciemu prieskumu. Z tohto dôvodu sa najvyšší súd zaoberal len námietkami obvineného smerujúcimi k neaplikovaniu miernejšej právnej úpravy Trestného zákona účinnej od 6. augusta 2024, ktoré obvinený subsumoval pod dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. K dovolaciemu dôvodu
1 písm.
2 Tr. zák. Najvyšší súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že zmena ustanovení Trestného zákona v prospech obvineného, ku ktorej pristúpil zákonodarca až po právoplatnom skončení trestného stíhania obvineného, nepredstavuje žiadny z dovolacích dôvodov
1 Tr. por. a teda nenapĺňa ani dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. zák. Zákon č. 40/2024 Z. z., ktorým bol novelizovaný Trestný zákon, nadobudol účinnosť
1 Tr. zák. sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Najvyšší súd v súvislosti s otázkou časovej pôsobnosti Trestného zákona poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu zo 14. mája 2025, sp. zn. 5Tdo 18/2025, v zmysle ktorého „trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá počas trestného stíhania páchateľa, ktorým je
14 Trestného poriadku úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku. Slovné spojenie „vynesenie rozsudku“, uvedené v § 2 ods. 1 Trestného zákona, preto označuje rozhodnutie, ktorým sa trestné stíhanie páchateľa právoplatne končí. Pokiaľ prídepri využití práva páchateľa na podanie mimoriadneho opravného prostriedku (zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, dovolania, obnovy konania) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým bolo trestné stíhanie páchateľa právoplatne skončené, v trestnom stíhaní páchateľa sa pokračuje a v tomto konaní prichádza do úvahy, v prípade splnenia zákonných podmienok, aplikácia § 2 ods. 1 Trestného zákona v prospech páchateľa. Z ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, možno podať proti taxatívne uvedeným právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorými bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré im predchádzali a tieto pochybenia, spočívajúce v porušení zákona, možno podradiť pod dovolacie dôvody uvedené v § 371 Trestného poriadku. Zároveň explicitne vyjadruje, že sa musí jednať o pochybenie súdu a jeho časový rámec, ktorý je vymedzený konaním súdu, ktoré predchádza jeho rozhodnutiu a samotným právoplatným rozhodnutím súdu. Z tohto dôvodu sa v dovolacom konaní nemožno úspešne domáhať zrušenia právoplatného rozhodnutia v prípade, ak konajúci súd v trestnom konaní nepochybil alebo dovolateľom namietané pochybenie súdu nespadádo časového rámca, ktorý začína konaním pred súdom a končí právoplatným rozhodnutím súdu v merite prejednávanej veci. Tento právny záver možno vyvodiť aj z ustanovení §§ 405a - 405d Trestného poriadku, ktorými bol do nášho právneho poriadku zavedený osobitný druh mimoriadneho opravného prostriedku - preskúmanie rozhodnutia v dôsledku zmeny zákona, ktorého účelom je, aby odsúdené osoby nevykonávali uložené tresty za skutky, pri ktorých dôjde k zániku trestnosti činu v dôsledku zmeny zákona
Zákonodarca však zároveň stanovil rozsah zásahu do princípu právnej istoty týmto mimoriadnym opravným prostriedkom tak, že ho možno aplikovať len na prípady, kedy v dôsledku zmeny zákona príde po skončení trestného stíhania páchateľa k zániku trestnosti činu, pre ktorý bol odsúdený. Jeho uplatnenia sa však nemožno domáhať v prípade, ak v dôsledku zmeny zákona príde po trestnom stíhaní páchateľa k zmierneniu trestnej sadzby trestu odňatia slobody pre trestný čin, pre ktorý bol odsúdený.“ Obvinený porušenie § 2 ods. 1 Tr. zák. z dôvodu nepoužitia právnej úpravy Trestného zákona účinnej od 6. augusta 2024 namietal v kontexte rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (Veľká komora) z 1. augusta 2025, vo veci Baji Trans s.r.o., C-544/23 a jeho výkladu článku 49 ods. 1 Charty základných práv. K uvedenej námietke najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že
článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) ustanovenia tejto Charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami. Najvyšší súd s poukazom na uvedený článok Charty uvádza, že v prejednávanej trestnej veci súdy rozhodovali o ne/vine obvineného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a), písm. c), písm. e) Tr. zák. účinného do
čl. 49 ods. 1 Charty. Už len z tohto dôvodu preto nebolo možné dospieť k záveru o potrebe použitia novelizovaného znenia Trestného zákona v prejednávanej veci. K poukazu obvineného na Rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004 najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že
ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie rámcové rozhodnutie nemá priamy účinok, ale jeho záväzný charakter ukladá vnútroštátnym súdnym orgánom povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva. Táto povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah rámcového rozhodnutia pri výklade a uplatňovaní vnútroštátneho práva je však obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad „contra legem“ vnútroštátneho práva. Rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV určuje pravidlá pre vymedzenie skutkových podstát trestných činov v oblasti nezákonného obchodu s „drogami“ a stanovenie minimálnych horných hraníc trestov, ktoré majú byť páchateľom tohto druhu trestnej činnosti ukladané, avšak nestanovuje maximálne výmery trestných sadzieb, pričom členským štátom ukladá prijať nevyhnutné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby sa za vymedzené trestné činy ukladali účinné, primerané a odradzujúce tresty. Najvyšší súd uvádza, že zákonodarcom určená trestná sadzba v § 172 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do
názoru najvyššieho súdu, bez ďalšieho na dovolanie v trestnom konaní použiť. Ďalej uviedol, že aj pri akceptácii charakteru dovolania ako riadneho opravného prostriedku, dovolací súd pri zistení, že došlo k zmene hmotnoprávneho právneho predpisu v prospech obvineného nemá zákonný podklad pre zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu vyššieho stupňa len z tohto dôvodu, pretože takáto okolnosť žiadnemu dovolaciemu dôvodu nezodpovedá. S ohľadom na skutočnosť, že dovolanie smeruje proti druhostupňovému rozhodnutiu, jeho použitiu predchádza odvolacie konanie, je ho možné podať v dlhej lehote troch rokov, dôvody jeho podania sú úzko vymedzené za konkrétnych špecifických podmienok (nie je určené všetkým obvineným) a na podklade právoplatného rozhodnutia, proti ktorému smeruje, sa už 3 roky právoplatne vykonávajú tresty (ak majú takéto dlhé trvanie), je možné dospieť k spoľahlivému záveru, že dovolanie je svojou povahou mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa, a preto aplikácia čl. 49 ods. 1 Charty v jeho prípade neprichádza do úvahy. Uzavrel, že vzhľadom na to, že súdny dvor vo vyššie rozvedených súvislostiach neuvažoval a ani nemohol, pretože otázka „lex mitior“ v podmienkach dovolania v trestnom konaní nebola predmetom jeho rozhodovania, nie je jeho rozhodnutie (C - 544/23), z dôvodu zásadnej odlišnosti dovolania v trestnom konaní od kasačnej sťažnosti v správnom konaní, v trestnom konaní použiteľné. K argumentácii obvineného,
ktorej nemožno považovať dovolanie v zmysle § 368 Tr. por. na účely čl. 49 ods. 1 posledná veta Charty za „mimoriadny opravný prostriedok“, ale je potrebné naň hľadieť ako na opravný prostriedok, ktorý je súčasťou riadneho trestného procesu, považuje najvyšší súd za potrebné obsiahlejšie poukázať na značné odlišnosti medzi kasačnou sťažnosťou ako opravným prostriedkom v správnom súdnom konaní a dovolaním ako opravným prostriedkom v trestnom konaní, ktoré neumožňujú automatickú aplikáciu záverov Súdneho dvora Európskej únie na dovolacie konanie. V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že kým kasačnou sťažnosťou možno napadnúť každé právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 Správneho súdneho poriadku), dovolanie je možné podať len proti konkrétne vymedzeným rozhodnutiam (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), a teda nie proti každému rozhodnutiu súdu, pričom naviac platí, že obvinený a generálny prokurátor môžu podať dovolanie len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu [§ 368 ods. 2 písm.
slovenského právneho poriadku ustanovená výrazne dlhšia lehota (§ 370 Tr. por. - 3 roky) ako na podanie kasačnej sťažnosti (§ 443 Správneho súdneho poriadku - 1 mesiac), pričom aj s poukazom na tento aspekt platí, že kasačná sťažnosť má k znakom riadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní výrazne bližšie ako dovolanie. Najvyšší súd zdôrazňuje, že ako súd dovolací v rámci dovolacieho konania preskúmava trestnú vec až ako (v poradí) tretia súdna inštancia na rozdiel od Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v správnom súdnom konaní o kasačných sťažnostiach ako (v poradí) druhá súdna inštancia, čo takisto z hľadiska znakov približuje kasačnú sťažnosť bližšie k riadnym opravným prostriedkom, ako je to v prípade dovolania. Napokon je potrebné uviesť, že aj keď Súdny dvor Európskej únie nepovažuje možnosť priznania odkladného účinku pre posúdenie otázky, či ide alebo nejde v prípade opravného prostriedku
vnútroštátneho práva o riadny opravný prostriedok
práva Európskej únie za rozhodujúci faktor, určitý vplyv mu predsa len priznáva (bod 104 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie). Z týchto dôvodov je potrebné podotknúť, že dovolanie sa od kasačnej sťažnosti líši aj z pohľadu možnosti priznania suspenzívneho účinku. Správny súdny poriadok v tejto súvislosti suspenzívny účinok kasačnej sťažnosti za určitých zákonom daných podmienok priamo priznáva (§ 446 ods. 2 Správneho súdneho poriadku) a v iných prípadoch po splnení iných podmienok a rozhodnutí súdu pripúšťa (§ 447 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). Naproti tomu Trestný poriadok dovolaniu suspenzívny účinok v zmysle odkladu právoplatnosti rozhodnutia nepriznáva vôbec (§ 368 ods. 4 Tr. por.) a pripúšťa len odklad alebo prerušenie výkonu rozhodnutia samostatným rozhodnutím oprávnených subjektov alebo súdu (§ 380 ods. 4 Tr. por.). Aj z tohto hľadiska kasačná sťažnosť
Správneho súdneho poriadku viac zodpovedá znakom riadneho opravného prostriedku ako dovolanie vymedzené ustanoveniami Trestného poriadku. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti v súhrne a po zohľadnení záverov známych z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie najvyšší súd uvádza, že dovolanie na rozdiel od kasačnej sťažnosti môže byť mimoriadnym opravným prostriedok aj z hľadiska práva Európskej únie, a preto závery z rozsudku Súdneho dvora EÚ vyslovené vo vzťahu ku kasačnej sťažnosti nemožno bez ďalšieho automaticky na trestnú vec sťažovateľa aplikovať. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd vyhodnotil námietky obvineného týkajúce sa porušenia § 2 ods. 1 Tr. zák. a čl. 49 ods. 1 Charty z dôvodu nepoužitia právnej úpravy Trestného zákona účinnej od 6. augusta 2024 za nedôvodné. Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody
1 písm.
c) Tr. por. odmietol. Rozhodnuté bolo pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.