určenie neplatnosti skončenia prac. pomeru výpoveďou a i.
Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3CdoPr/1/2026 Identifikačné číslo spisu: 7223203730 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7223203730.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K. P., narodeného E. zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Kvetoslava Kolínová, s.r.o., Žilina, Kálov 1, IČO: 47240997, proti žalovanému Sandron servis s. r. o., Košice, Južná trieda č. 74, IČO: 47138378, zastúpenému spoločnosťou KVASŇOVSKÝ & PATNERS ADVOKÁTI s.r.o., Bratislava, Prievozská 4, IČO: 51003848, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. K2-11Cpr/11/2023, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. júna 2025 sp. zn. 2CoPr/5/2025, takto rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
Odôvodnenie 1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 17. júna 2024 č. k. K2-11Cpr/11/2023-263 určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou zo dňa 10. 1. 2023 z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) zák. č. 311/2011 Z. z. Zákonníka práce je neplatné. Druhým výrokom rozhodol, že o nároku na náhradu trov konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým súd rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch.
1.1. Žalobca sa žalobou domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou zo dňa 10. 1. 2023 z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné a uplatnil si náhradu mzdy vo výške 4.660,63 eura mesačne od 5. 4. 2023 až do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z jednotlivých dlžných súm doplatkov náhrady mzdy odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých mesačných súm mzdy, a to od 5. 4. 2023 až do zaplatenia.
1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca napadol neplatnosť výpovede z viacerých dôvodov, a to pre neurčitosť výpovedného dôvodu, nesplnenie ponukovej povinnosti, neexistenciu rozhodnutia o organizačnej zmene, ale aj podpis výpovede neoprávnenou osobou zo strany zamestnávateľa. Súd vyslovil názor, že pri preukázaní dôvodnosti ktorejkoľvek z týchto námietok nemá inú možnosť ako konštatovať, že výpoveď daná žalobcovi dňa 10. 1. 2023 je neplatná. Dospel k záveru, že v písomnej výpovedi, ktorú dal žalovaný žalobcovi sa bližšie nešpecifikuje, na základe čoho a z akého faktického úkonu, resp. administratívneho úkonu došlo k rozhodnutiu o zrušení jeho pracovného miesta práve v tom kontexte, aby žalobca ako zamestnanec vedel posúdiť prípadnú príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o tejto zmene organizačnej štruktúry a samotnou výpoveďou. Súd skúma pritom základné otázky, a to či ide o rozhodnutie o nadbytočnosti spočívajúcej v zmene úloh, organizácie, technického vybavenia alebo iných organizačných zmien, či sa stal zamestnanec v ich dôsledku nadbytočný, t. j. či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Len rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene súčasne s existenciou organizačnej zmeny, ako aj existenciou príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím zamestnávateľa a nadbytočnosťou zamestnanca predstavuje právne relevantný predpoklad pre platné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Z vykonaného dokazovania však vyply nulo, že žalovaný vo výpovedi doručenej žalobcovi oznámil, že došlo k zrušeniu jeho pracovného miesta, a že mu dáva výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, avšak skutkovo dostatočne neoznačil tento dôvod, a teda nie je možné posúdiť, či žalovaný prijal pred skončením pracovného pomeru rozhodnutie o organizačnej zmene, a či toto rozhodnutie sledovalo zákonom prezumovaný cieľ. Z výpovede je len zrejmé, že žalovaný zrušil pracovné miesto a takto formulovaný výpovedný dôvod je nedostatočný, neurčitý v tom zmysle, že nedáva žalobcovi právnu istotu, že v čase podávania výpovede vie, na základe akého rozhodnutia, a či vôbec nejaké rozhodnutie žalovaného existovalo, došlo k zrušeniu práve jeho pracovného miesta. Naviac z dokazovania vyplynulo, že žalovaný žalobcu ani neupozornil na svoj zámer, resp. na prijatie organizačnej zmeny ani iným vhodným spôsobom, čo by súd prípadne mohol vyhodnotiť ako skutočnosť na prospech žalovaného. Rozhodnutie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi by bolo prekvapivé až do tej miery, že v čase doručovania výpovede žalobca nevedel o žiadnom právne relevantnom rozhodnutí žalovaného o organizačnej zmene alebo inom rozhodnutím o zmene jeho úloh a podobne. Aj keď Zákonník práce nepredpokladá, že rozhodnutie o organizačnej zmene musí byť zamestnávateľom vyhlásené a zverejnené, treba však rešpektovať právo zamestnancov na poskytovanie informácií. Žalovaný v rámci dokazovania nepreukázal doručenie rozhodnutia o organizačnej zmene alebo oznámenie, že sa s
rozhodnutím o organizačnej zmene žalobca oboznámil, pričom ide o rozhodnutie, ktoré má zásadný vplyv na zmenu pracovného pomeru u žalobcu. Svoju procesnú obranu žalovaný pritom postavil na tom, že súdu síce predložil rozhodnutie o organizačnej zmene, ale len stroho skonštatoval, že všetky písomnosti sú dostupné u žalovaného. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu nespĺňa podmienku uvedenú § 61 ods. 2 Zákonníka práce a na základe už tejto prvej námietky žalobcu považuje danú výpoveď súd za neplatnú. K námietke žalobcu o nesplnení si ponukovej povinnosti zo strany žalovaného súd uviedol, že v rámci posudzovania určitosti skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu v podanej výpovedi absentuje akákoľvek zmienka o splnení si ponukovej povinnosti zo strany žalovaného, resp. zmienka o nemožnosti splniť si túto zákonnú povinnosť vo vzťahu k žalobcovi.
Aj z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu voľného pracovného miesta, prípadne možnosť žalovaného zamestnať ho napríklad na kratší čas, avšak je to práve osoba zamestnávateľa, ktorá v čase podávania výpovede zamestnancovi by mala vedieť preukázať jednak ponuku pre zamestnanca, pokiaľ ide o iné vhodné pracovné miesto, alebo, že túto povinnosť si objektívne zamestnávateľ nevie splniť z dôvodu, že takýmto pracovným miestom nedisponuje, a to predovšetkým v kontexte prijatej organizačnej zmeny. Žalovaný teda nepreukázal, že si splnil zákonom stanovenú povinnosť vyššie uvedený a už aj táto skutočnosť spôsobuje neplatnosť samotnej výpovede. Súd pritom poukázal na teóriu preneseného dôkazného bremena, ktorá v tomto smere zaťažuje hlavne žalovaného ako zamestnávateľa. Čo sa týka námietky žalobcu spočívajúcej v nepreukázaní existencie rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene súd konštatoval, že z dokazovania vyplynula jej nedôvodnosť, nakoľko žalovaný v rámci dokazovania uvedené rozhodnutie opakovane predložil.
Taktiež dospel k záveru, že nie je na mieste námietka žalobcu, že zo strany zamestnávateľa výpoveď nebola podpísaná oprávnenou osobou.
1.3. Ostatné námietky strán sporu súd prvej inštancie nepovažoval za právne relevantné z hľadiska rozhodovania o merite veci. Rozhodol preto čiastočným rozsudkom a o trovách konania rozhodol tak, že bude o nich rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým súd rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch žalobcu, teda o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.
2.1. Odvolací súd konštatoval, že v prvom rade sa musel vyporiadať s námietkou žalovaného, že neuvedením predbežného právneho posúdenia zo strany prvoinštančného súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Z rozhodnutia NS SR č. k. 1Obdo/92/2018 zo dňa 20. 11. 2019 vyplýva, že cieľom § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Z vyššie uvedenej judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa § 118 ods. 2 OSP, vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22. marca 2017, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/211/2013 z 13. mája 2014). V posudzovanej veci od samého začiatku žalovaný vedel, aký nedostatok žalobca výpovedi vyčíta, reagoval na tieto skutočnosti a jednoznačné neuvedenie predbežného právneho názoru zo strany súdu prvej inštancie nemohlo preto byť porušené jeho právo na spravodlivý proces. K ostatným námietkam odvolací súd dáva do pozornosti, že Slovenská republika uznáva právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto právo je výslovne ustanovené v článku 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.. Slovenská republika okrem iného aj z dôvodu (zámeru) posilniť ochranu zamestnancov (pracovníkov) proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania ratifikovala Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z 22. júna 1982, pričom ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi. Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov) v príslušných ustanoveniach, do ktorých sa premieta ústavou deklarované právo (a tieto ustanovenia neodporujú koncepcii dohovoru smerujúcej k tomu, aby jednostranné skončenie zamestnania z podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým pravidlám, postupu a bolo oprávnené); táto ochrana však neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s právnymi limitmi stanovenými na takýto postup zamestnávateľa. Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru. Pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z pracovného p
omeru musí byť písomná a doručená; zamestnávateľ vo výpovedi môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. V posudzovanej veci v konaní pred súdom prvej inštancie boli všetky tieto skutočnosti predmetom dokazovania so správnym záverom a odvolací súd nemá za potreby tieto podrobné a správne dôvody opakovať. V spore z vykonaného dokazovania totiž jednoznačne vyplynulo, že strohá výpoveď daná zo strany žalovaného žalobcovi len odkazuje na ustanovenie zákona a neuvádza žiadne ďalšie okolnosti, čo samo o sebe dáva možnosť zámeny a v zamestnancovi môže vyvolať pochybnosti a znižuje jeho možnosti proti takejto výpovedi sa brániť.
Bolo tiež preukázané, že žalobcovi ani nebolo oznámené, že zamestnávateľ pre neho nemá vhodné pracovné miesto, zrejme to mal vydedukovať z výpovede. Takéto správanie sa zamestnávateľa voči zamestnancovi, keď ho ani neoboznámi s rozhodnutím o organizačnej zmene, neoznámi mu, že pre neho nemá vhodné pracovné miesto je neprijateľné, hraničí s aroganciou a nenapraví to ani predloženie dokladov až v súdnom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
2.2. Keďže súd prvej inštancie rozhodol vo veci čiastočným rozsudkom, o nároku na náhradu trov celého konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.
3.1. Dovolateľ uvádza, že v predchádzajúcom podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie porušil ust. § 181 ods. 2 a to tak, že počas celého konania pred súdom prvej inštancie, ani raz neuviedol svoje predbežné právne posúdenie k rozhodujúcej hmotnoprávnej otázke posúdenia (ne)určitosti výpovedného dôvodu, na posúdení ktorej založil svojej rozhodnutie vo veci samej. Posúdenie odvolacieho súdu je zmätočné a vnútorne rozporné, a to z dôvodu toho, že v prvej časti odkazuje na rozhodnutie NS SR č. k. 1Obdo/92/2018 zo dňa 20. 11. 2019, z ktorého vyplýva, že cieľom § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu, avšak napriek tomu, odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý postup z príkladného rozhodnutia NS SR č. k. 1Obdo/92/2018 a ani celkovo z ust. § 181 ods. 2 CSP vôbec neuplatnil. Súd prvej inštancie neuviedol svoje predbežné právne posúdenie podľa § 181 ods. 2 CSP a to tak, že neuviedol svoje predbežné právne posúdenie k určitosti resp. neurčitosti výpovedného dôvodu. Žalovaný taktiež namietal nevysporiadanie sa s predloženou organizačnou štruktúrou žalovaného pre účely plnenia ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Z napadnutého rozsudku súdu druhej inštancie vyplýva resp. nevyplýva, že by odvolací súd na túto odvolaciu námietku akokoľvek reagoval. Z povahy uplatneného odvolacieho dôvodu vyplynulo, že žalovaný namietal vyslovené opomenutie vysporiadania sa s predložením dôkazom do prvoinštančného konania, a preto nemožno prístup odvolacieho súdu konvalidovať ust. § 387 CSP. Žalovaný v odvolacom konaní namietal, že súd prvej inštancie dospel k neurčitosti výpovedného dôvodu bez toho, aby v súlade s ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zistil/identifikoval riziko zámeny vymedzeného výpovedného dôvodu s iným výpovedným dôvodom podľa Zákonníka práce. S vyššie uvedenou odvolacou námietkou sa odvolací súd vysporiadal vyložene arbitrárne a nepreskúmateľne. Súd prvej inštancie a súčasne ani súd druhej inštancie, neboli schopné (ochotné) poukázať na akýkoľvek iný konkrétny výpovedný dôvod uvedený v ust. § 63 Zákonníka práce, s ktorým by bolo možné zameniť výpovedný dôvod, ktorý žalovaný vymedzil vo výpovedi zo dňa 10. 01. 2023 danej žalobcovi. Ďalej odvolací súd pristupuje k hodnoteniu konania žalovaného ako ku konaniu, ktoré subjektívne hodnotí ako arogantné, čo však predstavuje hodnotenie a postup, ktorý je zjavne mimo vecno-právneho rozmeru posudzovania danej veci a vzbudzuje dôvodné pochybnosti o tom, aké kritéria vlastne viedli odvolací súd k vydaniu napadnutého druhoinštančného rozsudku. Žalovaný ako dovolateľ má za to, že súdu neprináleží hodnotiť mieru jeho spoločenského prejavu voči žalobcovi.
V súdnej praxi je krajne neštandardné, aby súdy označovali konanie niektorej zo strán sporu ako „arogantné“ a týmto podporovali svoje výroky rozhodnutia, ktoré smeruje v neprospech strany sporu, ktorej konanie súd označil ako „arogantné“. Uvedený prístup odvolacieho súdu skutočne vzbudzuje dôvodné pochybnosti o tom, že napadnutý druhostupňový rozsudok bol vydaný na základe subjektívneho hodnotenia morálnych prejavov žalovaného a nie na základe jeho právnych úkonov.
3.2. Dovolateľ ako právnu otázku č. 1 uviedol: „Ak nie je možné zo samotného znenia písomnej výpovede z pracovného pomeru z pracovného pomeru pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle dôvodiť, v čom spočíva skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu, je výpoveď z pracovného pomeru daná zamestnancovi neplatným právnymi úkonom len vtedy, ak nemožno ani výkladom prejavu vôle zistiť prečo bola zamestnancovi daná výpoveď.“ Formulovaná právna otázka je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu stabilne posudzovaná tak, že výpoveď je pre neurčitosť výpovedného dôvodu neplatná len vtedy, pokiaľ nie je možné zistiť výpovedný dôvod ani výkladom. Pre účely posúdenia nami formulovanej dovolacej právnej otázky č. 1, dovolateľ nižšie označuje rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa súdy nižších inštancii v danej veci odklonili: sp. zn. 1MCdo/2/2008, 5Cdo/111/2016, 3Cdon/946/96 (29/1997).
Z napadnutého prvoinštančného aj druhoinštančného rozsudku vyplýva, že súdy nižších inštancii dospeli k záveru o neurčitosti žalovaným vymedzeného výpovedného dôvodu vo výpovedi zo dňa 10. 01. 2023, bez toho, aby uskutočnili výklad výpovedného dôvodu. V dôsledku absencie výkladu, oba súdy nižších inštancii neprávne opomenuli zohľadniť, že v rámci stručného skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu vo výpovedi zo dňa 10. 01. 2023 danej žalobcovi je obsiahnutý základný pojmový znak pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to - zrušenie pracovného miesta žalobcu. Súdy nižšej inštancie sa pri posudzovaní ne/určitosti výpovedného dôvodu, odklonili od pravidla prítomného v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu a síce, že výpovedný dôvod posúdili ako neplatný, bez toho, aby najprv uskutočnili jeho výklad.
3.3. Dovolateľ ako právnu otázku č. 2 uviedol: „Označenie voľného pracovného miesta pre účely realizácie ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce je procesnou obranou zamestnanca, bez čoho nemá zamestnávateľ možnosť dokazovať nemožnosť splnenia ponukovej povinnosti podľa ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce.“ Žalovaný v pozícii dovolateľa namieta, že súd prvej inštancie ako aj súd druhej inštancie, v napadnutých rozsudkoch, nesprávne a v rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu rozhodli, že žalovaný nepreukázal nemožnosť splnenia ponukovej povinnosti podľa ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, hoci opomenuli, že tomuto má predchádzať označenie voľného pracovného miesta zo strany žalobcu ako zamestnanca v tomto prípade. Dovolateľ poukazuje na rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/261/2007. Dovolateľ má za to, že odvolací súd posúdil predmetnú právnu otázku - označenia voľného pracovného miesta pre účely realizácie ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce ako procesná obrana zamestnanca, bez čoho nemá zamestnávateľ možnosť dokazovať nemožnosť splnenia ponukovej povinnosti podľa ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce - v rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá predpokladá, že zamestnanec musí najprv označiť tvrdené voľné pracovné miesto, k čomu počas konaní pred súdmi nižších inštancii v danej veci nesporne nedošlo.
3.4. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie; alternatívne, aby žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
V prípade právnej otázky č. l má za to, že pomocou výkladu prejavu vôle nemožno nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale ktorú vo výpovedi neprejavil. V rámci právnej otázky č. 2 ak žalovaný poukazuje na rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/261/2017, žalobca uvádza, že toto rozhodnutie absolútne neuvádza, že by žalobca mal najskôr označiť konkrétne pracovné miesto, ktoré má byť voľné, aby žalovaný mohol následne dokazovať, že takýmto miestom nedisponuje. Uvedené rozhodnutie totiž len uvádza, že ide o procesnú obranu zamestnanca, avšak nie že by bolo povinnosťou zamestnanca konkretizovať voľné pracovné miesto u žalovaného. Žalobca navrhuje, aby dovolací súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny a žalobcovi priznal aj náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
8.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
8.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV.
ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
13.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí (bod 20.) taktiež správne poukázal na názor ustálenej judikatúry (sp. zn. IV. ÚS 16/2012, 3Cdo/3/2016, 5Cdo/211/2013), že cieľom § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Prípadné porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Súd až v samotnom rozhodnutí vo veci vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. Dovolací súd dopĺňa, že daný právny názor nájdeme aj v rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/181/2021 a 7Cdo/279/2021.
13.2. Treba tiež zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Dovolací súd tak zastáva názor, že prípadné opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP je konvalidované vydaním rozhodnutia vo veci samej súdom prvej inštancie, v ktorom rozhodnutí súd oznámi svoje názory. Z uvedených dôvodov je táto námietka neopodstatnená (pozri sp. zn. 1Cdo/13/2024).
Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie konštatoval, že skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu nespĺňa podmienku uvedenú § 61 ods. 2 ZP, teda nie je dostatočne skutkovo vymedzený, určitý a zrozumiteľný a na základe toho súd prvej inštancie považuje výpoveď danú zamestnancovi za neplatnú. Odvolací súd vo svojom rozsudku doplnil, že žalobcovi ani nebolo oznámené, že zamestnávateľ pre neho nemá vhodné pracovné miesto, zrejme to mal vydedukovať z výpovede. Odvolací súd dospel k záveru, že keď ho žalovaný ani neoboznámi s rozhodnutím o organizačnej zmene, neoznámi mu, že pre neho nemá vhodné pracovné miesto, dané nenapraví ani predloženie dokladov až v súdnom konaní.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
19.1. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnil, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Žalovaný preto neopodstatnene namieta existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.
22.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
1/ „Ak nie je možné zo samotného znenia písomnej výpovede z pracovného pomeru z pracovného pomeru pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle dôvodiť, v čom spočíva skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu, je výpoveď z pracovného pomeru daná zamestnancovi neplatným právnymi úkonom len vtedy, ak nemožno ani výkladom prejavu vôle zistiť prečo bola zamestnancovi daná výpoveď.“ (ďalej ako „otázka 1/“);
2/ „Označenie voľného pracovného miesta pre účely realizácie ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce je procesnou obranou zamestnanca, bez čoho nemá zamestnávateľ možnosť dokazovať nemožnosť splnenia ponukovej povinnosti podľa ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce.“ (ďalej ako „otázka 2/“).
25.1. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax dovolacieho súdu (R 83/2018). Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
25.2. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa. V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je tiež ustálený názor, v zmysle ktorého sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
K otázke 1/ 29. Podľa ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
Nie každé rozhodnutie o organizačných zmenách zamestnávateľa je právnym titulom oprávňujúcim zamestnávateľa uplatniť výpoveď voči zamestnancovi z dôvodu nadbytočnosti. Len také rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách je dostačujúcim právnym základom pre výpoveď zamestnávateľa, ktoré sleduje zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce. Pre platnosť výpovede zamestnávateľa nie je rozhodujúca okolnosť, akým spôsobom je uvedené rozhodnutie označené. Z jeho obsahu musí dostatočne vyplývať, či sledovalo vyššie uvedené ciele (porovnaj sp. zn. 5Cdo/111/2016).
Vzhľadom na tieto skutočnosti, tak žalobcovi nemalo byť z čoho zrejmé, aké sú konkrétne dôvody zrušenia jeho pracovného miesta. Z uvedeného vyplýva, že nedostatok záveru o tom, že k zrušeniu pracovného miesta došlo z dôvodu, že žalobca sa stal nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu, nie je možné v tomto prípade odstrániť ani pomocou výkladu prejavu vôle, nakoľko v tomto smere zo strany žalovaného žiadna vôľa prejavená nebola. Keďže pomocou výkladu prejavu vôle sa nedá nahradzovať alebo dopĺňať vôľa, ktorú ten, kto výpoveď dáva, v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale neprejavil ju, dovolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie tak dospel k relevantnému záveru, že skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu nespĺňa podmienku uvedenú § 61 ods. 2 Zákonníka práce, teda nebol dostatočne skutkovo vymedzený, určitý a zrozumiteľný a na základe toho súd prvej inštancie považuje výpoveď danú zamestnancovi za neplatnú.
K otázke 2/ 42. Čo sa týka otázky 2/, dovolací súd má za to, že predmetná dovolacia otázka sa v okolnostiach tohto dovolacieho konania netýkala takého záveru, výlučne na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie. V danom prípade súd prvej inštancie spolu s odvolacím súdom dospeli k záveru, že formulovaný výpovedný dôvod bol podľa ich názoru nedostatočne určitý, pričom nebolo možné posúdiť, či žalovaný prijal pred skončením pracovného pomeru rozhodnutie o organizačnej zmene, či toto rozhodnutie o organizačnej zmene sledovalo zákonom prezumovaný cieľ, t. j. zmena jeho pracovný úloh, zníženie stavu zamestnancov prípadne zabezpečenie efektívnosti práce.
42.1. Z uvedeného tak vyplýva, že zodpovedanie takto dovolateľom nastolenej otázky 2/ by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.