zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Ďalej poukázal na § 6 ods. 1 uvedeného zákona a právnu vetu judikátu R 37/2014, pričom vyvodil záver, že ustálená súdna prax považuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Táto podmienka je pritom splnená vždy, ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený. O nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným však nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívne zákonom ustanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným ale nijako nespochybňuje. Ďalej akcentoval, že pokiaľ je obvinený toho názoru, že trestné stíhanie bolo bez ohľadu na jeho premlčanie proti nemu vedené nedôvodne, nič mu nebráni, aby v zmysle § 9 ods. 3 Trestného poriadku ďalej trval na pokračovaní trestného stíhania a následne dosiahol taký výsledok trestného konania, ktorý bude znamenať jeho úplnú rehabilitáciu a zároveň mu otvorí cestu k náhrade škody vzniknutej v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Správnosti podaného výkladu nasvedčuje aj znenie ustanovení § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. vypočítavajúcich prípady, kedy nevznikne právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo väzbe, ktoré treba najmä z hľadiska systematického výkladu analogicky aplikovať aj vo vzťahu k nárokom na náhradu škody spôsobenej začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obvineného. Očividným zmyslom väčšiny ustanovení obsiahnutých v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. (konkrétne pod písm. c/ až g/) je totiž vylúčiť vznik práva na náhradu škody v prípadoch oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenia trestného stíhania z takých dôvodov, ktoré nedokladajú, že obvinený sa protiprávneho konania kvalifikovaného ako trestný čin nedopustil. Hoci analogická aplikácia ustanovenia § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z. by mohla na prvý pohľad evokovať záver podsúvaný žalobcom, t. j. že v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu škody nevznikne len vtedy, ak trestnosť činu v dôsledku premlčania trestného stíhania zanikla po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia, zohľadnenie spomenutého spoločného zmyslu ustanovenia § 8 ods. 6 písm. c/ až g/ zákona č. 514/2003 Z. z. nevyhnutne vedie ku konštatovaniu, že právo na náhradu škody nevznikne ani v situácii, ktorá nastala v prejednávanej veci, teda ak trestné stíhanie bolo premlčané už v čase vznesenia obvinenia. Zákon napokon aj v obdobnom prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu, že osoba nie je trestne zodpovedná (typicky pre nepríčetnosť osoby v čase spáchania činu), vznik práva na náhradu škody výslovne vylučuje bez zreteľa na to, že po správnosti obvinenie ani nemalo byť vznesené. Vychádzajúc z tohto porovnania sa potom popri názore, že v prípade zániku trestnosti činu z dôvodu premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo ešte pred vydaním rozhodnutia, bolo úmyslom zákonodarcu v predmetnom ustanovení právo na náhradu škody priznať, opodstatnenejším javí tvrdenie, že zákonodarca v skutočnosti s takou situáciou pre jej neobvyklosť jednoducho nepočítal. Ak už však v praxi v súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia nastane napríklad z dôvodu neskoršieho prekvalifikovania skutku (ako to bolo v predmetnej veci),
názoru dovolacieho súdu niet rozumného dôvodu, pre ktorý by sa mala z hľadiska vzniku práva na náhradu škody posudzovať inak, ako prípad premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo až po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Opačný výklad, smerujúci v takýchto prípadoch k priznaniu práva na náhradu škody len s odkazom na zastavenie trestného stíhania a princíp prezumpcie neviny, celkom zjavne protirečí zmyslu a systematike zákona č. 514/2003 Z. z. a jeho uplatnenie v praxi by mohlo viesť aj k odškodneniu skutočných páchateľov trestných činov, čo by bolo v priamom rozpore s dobrými mravmi, ako aj so zásadou ex iniuria ius non oritur (z bezprávia nemôže vzísť právo; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.7.2018, sp. zn. 1 Cdo 167/2016). Súd prvej inštancie konštatoval, že z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že k záveru o nezákonnom trestnom stíhaní fyzickej osoby možno dospieť len vtedy, ak táto osoba bola oslobodená spod obžaloby alebo trestné stíhanie bolo zastavené preto, že skutok nespáchala, alebo skutok pre ktorý je trestne stíhaná, nie je trestným činom. Bolo by v rozpore s cieľom zákonodarcu v zákone č. 514/2003 Z. z., aby štát zodpovedal za škodu aj v prípadoch, ak sa dotknuté osoby skutočne dopustili činu, pre ktorý boli trestne stíhané, ale trestné konanie bolo skončené z iných dôvodov zániku trestnosti skutku, napríklad pre premlčanie ako tomu bolo v tejto veci. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa mala v zmysle Trestného poriadku možnosť trvať na pokračovaní trestného stíhania, toto právo však nevyužila. V priebehu trestného konania vedeného voči žalobkyni bolo vykonanými dôkazmi preukázané, že skutok sa stal, mal znaky trestného činu vraždy a rovnako bolo preukázané, že ho spáchala v tom čase obvinená (žalobkyňa), akurát došlo k premlčaniu jej trestného stíhania, ktorú okolnosť vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie opomenul okresný i krajský súd. K uvedenému záveru napokon dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 11.12.2014, sp. zn. 5 Tdo 33/2013, pričom odôvodnenie predmetného rozsudku je v zhode aj s ďalším procesným vývojom v danej veci, keď Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 28.4.2015, sp. zn. 2 T 16/2015, zastavil trestné stíhanie proti v tom čase obvinenej (žalobkyni) pre premlčanie, ktorá po poučení
3 Trestného poriadku v zákonnej lehote nevyhlásila, že trvá na prejednaní veci, v dôsledku čoho by sa v trestnom konaní pokračovalo a súd, pokiaľ by nezistil iný dôvod na oslobodenie obvinenej (žalobkyne), by vyslovil vinu a trest by neuložil (§ 286 Trestného poriadku). Mal potom za to, že trestné stíhanie žalobkyne nebolo zastavené z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, ale dôvodom zastavenia trestného stíhania bolo premlčanie jej trestného stíhania. Obvinenie voči žalobkyni pre trestný čin vraždy
2
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 30.6.1998, bolo vznesené na základe preskúmania príslušného spisového materiálu a vyhodnotením zadovážených dôkazov orgánmi činnými v trestnom konaní. I keď uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 28.4.2015, sp. zn. 2 T 16/2015, bolo trestné stíhanie žalobkyne zastavené, z odôvodnenia predmetného uznesenia o zastavení trestného stíhania je zrejmé, že trestné stíhanie nebolo zastavené z dôvodu, že by sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, resp. že ho nespáchala obvinená, t. j. žalobkyňa, ale dôvodom zastavenia stíhania bolo výlučne jeho premlčanie. Trestné stíhanie žalobkyne nebolo zastavené preto, že by sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, resp. že ho nespáchala žalobkyňa, ale dôvodom zastavenia trestného stíhania bolo výlučne premlčanie trestného stíhania žalobkyne a tak nie je možné dospieť ani k záveru o naplnení predpokladu pre vznik práva na náhradu škody v intenciách § 8 ods. 1, ods. 5 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. 1.
ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. sa pri žalobách o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná
odseku 2 nemôže byť vyššia, ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
osobitného predpisu. Morálnu ujmu môže priznať bez realizácie dokazovania ohľadom jej výšky buď vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva, ktorí sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu (t. j. nesprávny úradný postup, škoda, resp. nemajetková ujma a kauzálny nexus). Na požadovanie a priznanie morálnej ujmy stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. V takýchto prípadoch sa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní, pričom túto kompetenciu má u nás Ústavný súd Slovenskej republiky a v rámci Európskej únie iba Európsky súd pre ľudské práva, pričom pri rozhodovaní sa postupuje
noriem verejného práva. Iná situácia nastáva pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z., čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú ujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení
noriem súkromného práva. Všetky tieto skutočnosti je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody
zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zásahov
1 zákona č. 514/2003 Z. z. a vzniku škody, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. V prípade absencie príčinnej súvislosti ako jednej z trojice kumulatívnych podmienok pre vznik práva na náhradu škody, tak nedochádza k vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v zmysle ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. V prípade žalobkyne neexistuje nezákonné rozhodnutie, resp. rozhodnutie o väzbe/treste, ani škoda. Navyše skúmanie splnenia tejto podmienky je de facto nemožné, nakoľko žalobkyňa v podanej žalobe uviedla viaceré tituly, ktoré jej mali škodu spôsobiť, čo však súčasne znemožňuje skúmať existenciu samotnej príčinnej súvislosti. Inak povedané, z obsahu žaloby nie je zrejmé, aká škoda mala žalobkyni vzniknúť v príčinnej súvislosti, s tým-ktorým titulom, avšak zároveň je nespochybniteľné, že škoda žalobkyni nemohla vzniknúť kumuláciou všetkých titulov. Stotožnil sa s procesnou obranou žalovanej, že vznik žalobkyňou tvrdenej nemajetkovej ujmy, ani prípadná príčinná súvislosť medzi namietaným rozhodnutím a vznikom žalobkyňou tvrdenej ujmy, preukázaná nebola. O trovách konania rozhodol
1 a § 262 ods. 1 CSP.
zákona č. 514/2003 Z. z. na tom skutkovom základe, že uznesením PZ UBOK č. ČVS : PPZ-230/BOK-ZA-2010, zo dňa 9.8.2011, bolo voči nej vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy
1, ods. 2 písm. f/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a na základe uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 12.8.2011, sp. zn. Otp 79/2011, bola vzatá do väzby. Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 18.5.2012, sp. zn. 2 T 6/2012, bola uznaná vinnou z trestného činu vraždy
1 Trestného zákona účinného do 30.6.1998 a bola odsúdená k trestu odňatia slobody vo výmere 10 rokov. Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu odvolanie a Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 2.8.2012, sp. zn. 2 To 78/2012, jej odvolanie (ako aj Krajskej prokuratúry Trenčín) zamietol
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 11.12.2014, sp. zn. 5 Tdo 33/2013, na základe jej dovolania, zrušil ako nezákonné napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 2.8.2012, sp. zn. 2 To 78/2012 i rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 18.5.2012, sp. zn. 2 T 6/2012 a zároveň prikázal Okresnému súdu Trenčín, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 28.4.2015, sp. zn. 2 T 16/2015, zastavil trestné stíhanie voči nej z dôvodu, že trestné stíhanie je neprípustné z dôvodu premlčania. V predmetnej trestnej veci bola nezákonne pozbavená osobnej slobody od 10.8.2011 do 11.12.2014, t. j. 1.219 dní najprv z dôvodu výkonu väzby, neskôr výkonu trestu odňatia slobody. Za nezákonné rozhodnutia považuje všetky vyššie uvedené rozhodnutia. 2.
zákona č. 514/2003 Z. z. aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie premlčané už v čase vznesenia obvinenia, takže už dal odpoveď na túto spornú otázku, a to že právo na náhradu škody v takom prípade nevznikne. Z hľadiska princípu právnej istoty tak najvyššia súdna inštancia zjednocuje rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. 2.4. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobkyne konštatoval, že v jej prípade došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia a následne k jeho zrušeniu pre nezákonnosť, pričom súd je viazaný takýmto rozhodnutím, pretože aj keď v trestnom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 11.12.2014, sp. zn. 5 Tdo 33/2013, konštatoval porušenie zákona a na jeho základe bolo trestné stíhanie žalobkyne zastavené z dôvodu premlčania, nie každé rozhodnutie sa
zákona č. 514/2003 Z. z. považuje za nezákonné a súd v civilnom konaní potom musí skúmať, či sú splnené podmienky v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a to v prvom rade existenciu nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6, alebo či je vznik práva na náhradu škody vylúčený z dôvodov uvedených v ustanovení § 8 ods. 6 (písm. g/) citovaného zákona. V danom spore súd prvej inštancie správne skúmal, či boli splnené všetky podmienky pre priznanie náhrady škody
z., ktorými sú: existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že prvá podmienka, a to existencia nezákonného rozhodnutia splnená nebola, pričom všetky uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne. Odvolací súd dodal, že žalobkyni nič nebránilo, aj napriek zastaveniu trestného stíhania z dôvodu premlčania, tak ako aj konštatoval súd prvej inštancie v bode
názoru odvolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 220 CSP. Dôvodil, že súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil, z dôvodu ktorého nie je možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Na základe uvedeného preto odvolací súd považoval odvolaciu námietku o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie za nedôvodnú. Dodal, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012, vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. 2.6. V súvislosti s odvolacou námietkou
1 písm.
l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 CSP. 3. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej „dovolateľka“) prípustnosť ktorého vyvodila z § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Dovolateľka má za to, že rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie je nezákonný, arbitrárny a zároveň boli nimi porušené ustanovenie § 5, § 6, § 7, § 8 ods. 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z. z. základné právo na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1, ods. 2 a právo na náhradu škody
čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), právo na odškodnenie
čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.
dovolateľky je právnou otázkou zásadného významu posúdenie, či nárok na náhradu škody žalobkyni nevznikol, nakoľko jej trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu premlčania. Otázka vzniku, resp. nevzniknutia nároku na náhradu škody, ak je trestné konanie zastavené z dôvodu premlčania trestného stíhania, je riešená rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.7.2018, sp. zn. 1 Cdo 167/2016, v ktorom sa dovolací súd za použitia analógie priklonil k názoru, že v takomto prípade nárok na náhradu škody nevzniká. Ďalej poukázala na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 8Cdo/55/2019 v ktorom dovolací súd naopak vyslovil, že dôvody výluky zodpovednosti nebolo možné rozšíriť použitím analógie v prípade, ak je trestné konanie zastavené z dôvodu premlčania trestného stíhania. Vzhľadom na uvedené má dovolateľka za to, že je predmetná právna otázka rozhodovaná rozdielne. Taktiež poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 273/2021. Namietala, že oba súdy zjavne prehliadli, že
1 písm. a) Tr. poriadku, Trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie premlčané. Žalobkyni nemalo byť nikdy vznesené obvinenie. Akcentovala, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je ustálenou judikatúrou súdov považovaný za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Základné podmienky vzniku tohto nároku ustanovuje § 6 ods. 1 zákona, a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zmenu alebo zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Následne konštatovala, že v prípade žalobkyne bolo vydané nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo následne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ako nezákonné zrušené. Žalobkyňa preukázala konajúcemu súdu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom spis. zn. 5 Tdo 33/2013 zo dňa 11.12.2014 zrušil ako nezákonné napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 2 To 78/2012 zo dňa 02.08.2012, ako aj rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 6/2012 zo dňa 18.05.2012. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň prikázal Okresnému súdu Trenčín, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V neposlednom rade je nevyhnutné za nezákonné považovať aj samotné uznesenie o vznesení obvinenia.
jej názoru došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia a následne k zrušeniu tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť.
1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Pokiaľ ustanovenie § 6 ods. 1 zákona obsahuje znenie, „ak tento zákon neustanovuje inak“ je nutné prihliadať aj na iné dotknuté ustanovenia zákona. Osobitným ustanovením zákona, ktoré taxatívne uvádza podmienky, kedy nárok na náhradu škody nevznikne je ustanovenie § 8 ods. 6 zákona. Predmetné ustanovenia § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ale ani samotný zákon č. 514/2003 Z. z., ani v jednom svojom ustanovení neuvádza, že nárok na náhradu škody nevzniká v prípade, ktorý prestavuje prípad žalobkyne, t. j. zrušenie nezákonného rozhodnutia z dôvodu premlčania trestného stíhania. Akýkoľvek rozširujúci výklad zákona smerujúci k tomu, že v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania nevzniká nárok na náhradu škody, nemá žiadnu oporu v samotnom zákone a významne až účelovo znevýhodňuje právne postavenie žalobkyne, ktorá sa celkom zjavne stala obeťou neznalosti a nekompetentnosti konajúcich orgánov, ktoré konali nezákonným spôsobom. Takýto hrubo znevýhodňujúci svojvoľný výklad zákona
žalobkyne priamo odporuje „duchu“ samotného zákona, ktorý zákonodarca prijal za účelom odškodňovania obetí lapsusov orgánov štátnej moci. Dôvodila, že jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu
čl. 1 Ústavy SR nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať
platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. Súčasťou tohto princípu je aj povinnosť orgánov verejnej moci niesť zodpovednosť za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, ktorá je okrem iného obsiahnutá v čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.), a to že každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. Žalobkyňa namietala, že vyššie uvedené princípy neboli v žiadnom prípade zohľadnené v napadnutom rozhodnutí ani v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vydané pod spis. zn. 1Cdo/167/2016 zo dňa 23.7.2018. Dovolateľka namietala nesprávne závery súdu o použití analogickej aplikácie ustanovení § 8 ods. 6 zákona vo vzťahu k nárokom na náhradu škody spôsobenej začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obvineného. V prípade § 8 ods. 6 zákona sa jedná o taxatívny výpočet prípadov, s ktorými zákonodarca nespojil vznik nároku na náhradu škody. Vzhľadom na taxatívny charakter tohto zákonného ustanovenia nemožno zákonodarcom striktne stanovený konečný okruh možností umelo rozširovať o iné nové prípady, a to ani prostredníctvom analógie. V súvislosti s prejednávaným prípadom (zastavenie trestného konania z dôvodu premlčania trestného stíhania) sa potom akékoľvek svojvoľné úvahy súdu nekriticky prebraté z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1Cdo/167/2016 zo dňa 23.7.2018 smerujúce k tomu, že účelom zákonodarcu nebolo a nie je odškodňovať „skutočných“ páchateľov, javia ako nezmyselné a sú neakceptovateľné, práve z dôvodu zásady prezumpcie neviny, ktorá svojou podstatou a obsahovou náplňou vytvára bariéru voči obdobným neprípustným úvahám, do ktorých sa najvyšší súd
žalobkyne ani nemal púšťať. Uviedla, že súdy si dotvárali dodatočné „liberačné dôvody“. Záver súdu prvej inštancie „Konajúci súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej strany, že priznanie práva na náhradu škody žalobkyni z titulu rozhodnutia o väzbe ako aj rozhodnutí o treste by nepochybne odporovalo dobrým mravom ako aj všeobecnému princípu spravodlivosti, a to s ohľadom na zásadu rímskeho práva (ex iniuria ius non oritur), v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“. Argumentácia žalovanej zároveň reflektuje zásadu nemo turpitudinem suam allegare potest (nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho jednania), inak povedané štát nemôže zodpovedať za škodu, ktorá žalobkyni vznikla ako dôsledok jej zavineného protiprávneho konania“, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd považovala za neakceptovateľný. Dovolateľka zdôraznila, že konajúce súdy mali vychádzať z toho, že žalobkyňa nebola nikdy právoplatne odsúdená, žalobkyni nebolo nikdy v súlade s platným právom vznesené obvinenie, žalobkyňa bola nezákonne obmedzená na osobnej slobode nezákonným výkonom väzby a nezákonným výkonom trestu odňatia slobody a napokon žalobkyňa bola nezákonne trestne stíhaná. V neposlednom rade žalobkyňa namietala, že na jej ťarchu súdy nedôvodne pričítajú, že po poučení
3 Tr. poriadku v zákonnej lehote nevyhlásila, že trvá na prejednaní veci, v dôsledku čoho by sa v trestnom konaní pokračovalo a súd, pokiaľ by nezistil iný dôvod na oslobodenie. Súdom oboch inštancii dovolateľka vytýkala skutočnosť, že mala v trestnom konaní právo odoprieť výpoveď
čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. požívala ústavnú ochranu proti seba obviňovaniu uvedenú v článku 37 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, v zmysle ktorej každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súčasne žiadala priznať náhradu trov dovolacieho konania.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 10. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f) CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
1 písm. c/ CSP, ktorého prípustnosť vyvodzovala z toho, že dovolací súd pristupuje rozdielne k riešeniu právnej otázky „či zastavenie trestného stíhania z dôvodu premlčania zakladá/nezakladá nárok na náhradu škody voči štátu“. Poukazovala na to, že kým Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 167/2016 prijal záver, že „v takomto prípade nárok na náhradu škody nevzniká“, v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo 55/2019 prijal opačný záver a to, že „dôvody výluky zodpovednosti
6 zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo možné rozšíriť použitím analógie v prípade zákona č. 58/1969 Zb., ak je trestné konanie zastavené z dôvodu premlčania trestného stíhania“. 14.
6 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody nevznikne:
osobitného predpisu vyžaduje, d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho
očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne, kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce, e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania
osobitného predpisu, f) ak bol schválený zmier
osobitného predpisu,
2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody nemá ten:
3 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody
predchádzajúcich odsekov nemá ten:
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Základné podmienky vzniku tohto nároku ustanovuje § 6 ods. 1 spomínaného zákona, a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zmenu alebo zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Z právnej vety judikátu R 37/2014 vyplýva, že zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá taká interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Tento výklad považuje za ústavne konformný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (porovnaj napr. jeho nálezy sp. zn. II. ÚS 25/2011 a I. ÚS 320/2016). Z uvedeného je zrejmé, že ustálená súdna prax považuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Táto podmienka je pritom splnená vždy, ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený. O nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným však nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívne zákonom stanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným ale nijako nespochybňuje. Pokiaľ je obvinený toho názoru, že trestné stíhanie bolo bez ohľadu na jeho premlčanie proti nemu vedené nedôvodne, nič mu nebráni, aby v zmysle § 9 ods. 3 Trestného poriadku ďalej trval na pokračovaní trestného stíhania a následne dosiahol taký výsledok trestného konania, ktorý bude znamenať jeho úplnú rehabilitáciu a zároveň mu otvorí cestu k náhrade škody vzniknutej v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Správnosti vyššie podaného výkladu nasvedčuje aj znenie ustanovení § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. vypočítavajúcich prípady, kedy nevznikne právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo väzbe, ktoré ustanovenia je potrebné najmä z hľadiska systematického výkladu analogicky aplikovať aj vo vzťahu k nárokom na náhradu škody spôsobenej začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obvineného. Očividným zmyslom väčšiny ustanovení obsiahnutých v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. (konkrétne pod písm. c/ až g/) je totiž vylúčiť vznik práva na náhradu škody v prípadoch oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenia trestného stíhania z takých dôvodov, ktoré nedokladajú, že obvinený sa protiprávneho konania kvalifikovaného ako trestný čin nedopustil. Hoci analogická aplikácia ustanovenia § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z. by mohla na prvý pohľad evokovať záver podsúvaný žalobcom, t. j. že v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu škody nevznikne len vtedy, ak trestnosť činu v dôsledku premlčania trestného stíhania zanikla po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia, zohľadnenie vyššie spomenutého spoločného zmyslu ustanovení § 8 ods. 6 písm. c/ až g/ zákona č. 514/2003 Z. z. nevyhnutne vedie ku konštatovaniu, že právo na náhradu škody nevznikne ani v situácii, ktorá nastala v prejednávanej veci, teda ak trestné stíhanie bolo premlčané už v čase vznesenia obvinenia. Zákon napokon aj v obdobnom prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu, že osoba nie je trestne zodpovedná (typicky pre nepríčetnosť osoby v čase spáchania činu) vznik práva na náhradu škody výslovne vylučuje bez zreteľa na to, že po správnosti obvinenie ani nemalo byť vznesené. Vychádzajúc z tohto porovnania sa potom popri názore, že v prípade zániku trestnosti činu z dôvodu premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo ešte pred vydaním rozhodnutia, bolo úmyslom zákonodarcu v predmetnom ustanovení právo na náhradu škody priznať, opodstatnenejším javí tvrdenie, že zákonodarca v skutočnosti s takouto situáciou pre jej neobvyklosť jednoducho nerátal. Ak už ale v praxi v súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia nastane, napr. z dôvodu neskoršieho prekvalifikovania skutku (ako tomu bolo v predmetnej veci),
názoru dovolacieho súdu niet rozumného dôvodu, pre ktorý by sa mala z hľadiska vzniku práva na náhradu škody posudzovať inak, ako prípad premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo až po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Opačný výklad, smerujúci v takýchto prípadoch k priznaniu práva na náhradu škody len s poukazom na zastavenie trestného stíhania a princíp prezumpcie neviny, celkom zjavne protirečí zmyslu a systematike zákona č. 514/2003 Z. z. a jeho uplatnenie v praxi by mohlo viesť aj k odškodneniu skutočných páchateľov trestných činov, čo by bolo v priamom rozpore s dobrými mravmi ako aj so zásadou ex iniuria ius non oritur (z bezprávia nemôže vzísť právo). Na konštatovaní, že v posudzovanej veci žalobcovi právo na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby nevzniklo, nemôže nič zmeniť ani jeho námietka, že nebol orgánmi činnými v trestnom konaní o práve trvať na ďalšom pokračovaní trestného stíhania riadne poučený. Je síce pravdou, že absencia uvedeného poučenia obvineného uplatnenie tohto práva reálne sťažuje, táto skutočnosť sama o sebe však právo na náhradu škody založiť nemôže. Zákon totiž vylúčenie vzniku práva na náhradu škody pri zániku trestnosti činu v dôsledku premlčania trestného stíhania vykonaním spomínaného poučenia nepodmieňuje. V danom prípade sa táto obrana žalobcu, síce v trestnom konaní riadne nepoučeného o práve trvať na ďalšom pokračovaní trestného stíhania, ale majúceho v ňom obhajcu, v spojitosti s odôvodnením uznesenia o zastavení trestného stíhania, v ktorom sa jednoznačne konštatuje, že stíhaný skutok je trestným činom a spáchal ho žalobca, navyše javí aj ako účelová a nemiestna“. 15. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo 55/2019 dovolací súd uviedol, že „Dobová odborná literatúra i súdna prax analogické rozširovanie prípadov výluky zodpovednosti nad rozsah uvedených v § 5 ods. 2 písm. b/ a § 6 ods. 3 písm. b/ zákona č. 58/1969 Zb., odmietla. Pokiaľ sa zodpovednosť vylučuje len preto, že ide o osobu, ktorá nie je trestne zodpovedná, alebo o osobu, ktorá dostala milosť či amnestiu (§ 5 ods. 2 písm. b/ a § 6 ods. 3 písm. b/ zákona ), je vylúčenie zodpovednosti motivované tým, že tieto okolnosti nepopierajú zákonnosť vzatia do väzby alebo výkon trestu (Luby, Š.: Zodpovednosť štátu za škodu, Obzor, Bratislava 1971, str.74 ). Judikát R 35/1991 zreteľne ustálil, že „Uvedené právo (rozumej právo na náhradu škody
ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. , poznámka dovolacieho súdu) nemá pouze ten, kdo si obvinění sám zavinil, a ten, kdo byl obžaloby zproštěn, nebo proti němuž bylo trestní stíhání zastaveno jen proto, že není za spáchaný trestný čin trestně odpovědný, nebo že mu byla udělena milost anebo, že trestný čin byl amnestován“. Vzhľadom na vyššie uvedený záver najvyšší súd považuje za nenáležitú argumentáciu odvolacieho súdu zahŕňajúcu aj poukaz na ustálenú súdnu prax, ktorá považuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a dôvodí, že táto podmienka je pritom splnená vždy, ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený a že o nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným ale nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívne zákonom stanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným ale nijako nespochybňuje“. 16. Dovolací súd v konaní sp. zn. 8Cdo 55/2019 posudzoval dovolaciu argumentáciu (ktorou bol viazaný), v ktorej dovolateľ namietal, nesprávnu aplikáciu záverov rozhodnutia sp. zn. 1Cdo 167/2016 na prípad vzniku škody
zákona č. 58/1969 Zb. Dovolateľ v konaní sp. zn. 8Cdo 55/2019 poukazoval práve na to, že „odvolací súd sa pri riešení otázky dosahu zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania na vznik práva na náhradu škody, nesprávne odvolával na závery rozsudku dovolacieho súdu z 23. júla 2018 sp. zn. 1Cdo/167/2016, pretože v ňom obsiahnuté závery vychádzali z aplikácie ustanovení, najmä ustanovenia § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré ale na danú vec, ktorá sa mala správne posúdiť
ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., neboli aplikovateľné. Zákon č. 58/1969 Zb. právnu úpravu obdobnú ustanoveniam § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z. neobsahoval, a zo žiadnej normy nevyplývala možnosť posudzovať vec, na ktorú sa vzťahuje zák.č.58/1969 Zb.
6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z.. Dovolateľ osobitne upriamil pozornosť dovolacieho súdu na ustanovenia § 5 ods. 2 písm. b/ a § 6 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. vylučujúce právo na náhrady škody, ktoré neobsahujú žiadnu zmienku o vylúčení zodpovednosti z dôvodu zániku trestnosti v dôsledku premlčania trestného stíhania.
dovolateľa inštitút objektívnej zodpovednosti nepripúšťa žiadnu analógiu, ani rozširujúci výklad. S touto dovolacou argumentáciou sa následne dovolací súd v konaní sp. zn. 8Cdo 55/2019 stotožnil. Je potrebné však zdôrazniť, že závery rozhodnutia sp. zn. 8Cdo 55/2019 treba vnímať len v kontexte dovolacej argumentácie, ktorou bol najvyšší súd pri svojom rozhodovaní viazaný (a tou bola len otázka, či bolo prípustné vychádzať z analogickej aplikácie ustanovenia § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. aj v prípadoch posudzovaných
zákona č. 58/1969Zb.). 17. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalobkyňou označené rozhodnutia riešia síce otázku vzniku nároku na náhradu škody z dôvodu zastavenia trestného stíhania pre premlčania, avšak každé z nich ju rieši výkladom iných ustanovení iného zákona (kým v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 167/2016 dovolací súd rieši túto otázku výkladom § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo 55/2019 ju súd rieši výkladom § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb.). V rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 167/2016 dovolací súd vychádza zo záveru, že „Očividným zmyslom väčšiny ustanovení obsiahnutých v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. (konkrétne pod písm. c/ až g/) je totiž vylúčiť vznik práva na náhradu škody v prípadoch oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenia trestného stíhania z takých dôvodov, ktoré nedokladajú, že obvinený sa protiprávneho konania kvalifikovaného ako trestný čin nedopustil“, v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo 55/2019 dovolací súd odmietol „analogické rozširovanie prípadov výluky zodpovednosti nad rozsah uvedených v § 5 ods. 2 písm. b/ a § 6 ods. 3 písm. b/ zákona č. 58/1969 Zb.“, a to s ohľadom na dovolaciu argumentáciu v danom konaní (ktorou bol viazaný),
ktorej „ ustanovenia § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z., sú na vec posudzovanú
ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., neaplikovateľné, keďže zákon č. 58/1969 Zb. právnu úpravu obdobnú ustanoveniam § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z. neobsahoval, a zo žiadnej normy nevyplýva možnosť (analogicky) posudzovať vec, na ktorú sa vzťahuje zák.č.58/1969 Zb.
6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z.“. Je potom zrejmé, že v žalobkyňou označených rozhodnutiach nebola rovnaká právna otázka dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, ale táto bola posudzovaná v každom z označených prípadov s ohľadom na (iné) ustanovenia rozdielnych právnych predpisov. Závery z nich vyplývajúce si potom neodporujú. V tejto veci išlo pritom o nárok
zákona č. 514/2003 Z. z. a teda naň treba aplikovať závery rozhodnutia sp. zn. 1Cdo 167/
tohto zákona zakladá právo na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená začatím a vedením trestného stíhania, za situácie, kedy obvinený nebol v trestnom konaní v rámci uznesenia o začatí trestného stíhania poučený o možnosti vyhlásiť, že na prejednaní veci trvá v zmysle § 9 ods. 3 Trestného poriadku, nebol zastúpený obhajcom a popieral spáchanie skutku“ (ktoré doplnenie považoval za rozhodujúce) uzavrel, že „predmetom konania bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
zákona č. 58/1969 Zb., pričom kľúčovou otázkou bolo v danom konaní stanovenie, či súdy nižšej inštancie správne posúdili existenciu prvého z predpokladov zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, t. j. existenciu nezákonného rozhodnutia. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad,
ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činn
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.