súdu prvej inštancie výsledok konania v pracovnoprávnom spore taktiež iniciovanom žalobkyňou (vedenom na prvoinštančnom súde pod sp. zn. 42Cpr/4/2023), ktorého predmet tvoria nároky z titulu skončenia pracovného pomeru a jej odvolania z funkcie riaditeľky SZŠ, nemal dopad na rozhodnutie súdu v tejto veci. V konaní tiež nebol naplnený základný predpoklad pre vznik zodpovednostného nároku, a to existencia neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne zo strany žalovanej. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ nebolo neoprávneného zásahu, nebolo možné konštatovať ani vznik ujmy v dôsledku takého neexistujúceho neoprávneného zásahu, ako ani príčinnú súvislosť medzi nimi. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná pri odvolaní žalobkyne z funkcie riaditeľky SZŠ [
8 písm.
ustanovenia § 153 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“), nakoľko tieto návrhy neboli produkované včas. Pre nepreukázanie existencie neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne zo strany žalovanej ako základného predpokladu pre konštatovanie porušenia práva na ochranu osobnosti tak bola nedôvodnou i žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala priznania primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia, ako aj peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. 4. Krajský súd v Žiline (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) na odvolanie žalobkyne (podané voči rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu) vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Za dostatočné považoval aj odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). Stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie, že v konaní nebol naplnený základný predpoklad vzniku zodpovednostného nároku, a to existencia neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne zo strany žalovanej; ako aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná nebola v danom súdnom konaní pasívne vecne legitimovaný subjekt (bod 8.). Potvrdil správnosť postupu súdu prvej inštancie, keď ten vecne správne vyhodnotil, že hodnotiaci výrok (ktorý žalobkyňa napádala) nebol výrokom žalovanej, ale bol výrokom príslušnej Rady školy a žalovaná iba prevzala dôvody z jej návrhu (odvolania žalobkyne) do svojho rozhodnutia v rámci zákonom upraveného postupu. Súčasne tento nebol zo strany žalovanej zverejnený a preto z jej strany nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Odvolací súd tiež konštatoval, že
596/2003 Z. z. je Rada školy iniciatívny a poradný samosprávny orgán, a teda má v rozsahu vymedzenom zákonom právnu subjektivitu, ktorá sa vzťahuje aj na prípadné difamujúce výroky. Ďalej konštatoval, že aj keby Rada školy právnu subjektivitu nemala, pasívne vecne legitimovaným subjektom by bola SZŠ (ktorej samosprávnym orgánom rada školy je) a ani v tomto prípade teda nebola pasívne vecne legitimovaná žalovaná. Žalovaná by mohla byť pasívne vecne legitimovaná v prípade excesu pri vydávaní rozhodnutia, kedy by sama pozmenila či doplnila návrh (na odvolanie žalobkyne z funkcie) o nepravdivé (difamujúce) dôvody a takýto dokument by zverejnila, čím by mohla zasiahnuť do práv žalobkyne, takýto exces v konaní ale preukázaný nebol. Preto aj keby žalovaná mala byť pasívne vecne legitimovaná, nebolo preukázané také konanie, ktoré by preukazovalo zásah do osobnostných práv žalobkyne (§ 11 OZ). Odvolací súd ďalej uviedol, že súd prvej inštancie správne skúmal pasívnu vecnú legitimáciu tak vo vzťahu k samotnému namietanému výroku z pohľadu zákonného zmocnenia na jeho prevzatie (
zákona č. 596/2003 Z. z.), čo bolo naplnené, ale s ohľadom na skutkové tvrdenia žalobkyne aj na prípadný vlastný exces žalovanej, ktorý však v konaní preukázaný nebol, a preto žalobu zamietol a svoj postup riadne odôvodnil. Za správny považoval tiež záver súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil, že nesprávny postup pri voľbe Rady školy nebolo možné pripisovať na vrub žalovanej a ani v prípade preukázania takejto skutočnosti by takýto postup nepreukazoval nezákonný postup žalovanej v rozsahu posudzovaného nároku v tomto konaní. Za nedôvodné potom považoval odvolacie námietky vo vzťahu k preskúmaniu dôvodnosti odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky SZŠ, keďže podstatou konania o ochranu osobnosti nebolo posúdenie zákonnosti odvolania z funkcie, ale či konkrétny právny úkon (prejav žalovanej) mohol zasiahnuť do práv žalobkyne. Konštatoval preto i správnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý neskúmal platnosť odvolania z funkcie z dôvodu nadbytočnosti a bez vplyvu na výsledok konania a súhlasil tiež s tým záverom, že výsledok konania v pracovnoprávnom spore iniciovanom žalobkyňou nemá dopad na posúdenie otázky, či v dôsledku obsahu rozhodnutia o odvolaní z funkcie žalobkyne došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv. Podstatným pre odvolací súd v danej veci bolo posúdenie prejavu vôle žalovanej, ktorým mohol byť zasiahnuté do práv žalobkyne, čo ale v konaní preukázané nebolo. Za správne a hospodárne považoval aj použitie koncentrácie konania súdom prvej inštancie, keď nevykonal nadbytočné dokazovanie, čo v rozsudku aj riadne odôvodnil. K otázke dôkazného bremena vyslovil nesúhlas s tvrdením žalobkyne, že v tomto konaní išlo o obrátené dôkazné bremeno a poukázal na právny názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ÚS SR“) z 27. marca 2018 sp. zn. III. ÚS 131/2018,
ktorého v konaní o ochranu osobnosti znáša dôkazné bremeno predovšetkým žalobca. 5. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej tiež len „dovolateľka“) dovolanie. V podaní, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm.
nej neprichádzala do úvahy ani právna subjektivita z hľadiska pasívnej legitimácie strany v konaní (?), keď personálne otázky súvisiace so vznikom pracovného pomeru menovaním do funkcie, ako aj s odvolaním sú výlučne v kompetencii zriaďovateľa školy. Za podstatnú vo vzťahu k prípustnosti dovolania
f) ako aj jeho dôvodnosti (§ 431 CSP) považovala však dovolateľka skutočnosť, že skúmaním pasívnej legitimácie žalovanej sa zaoberal iba odvolací súd, keďže táto nebola zo strany súdu prvej inštancie počas konania pred ním spochybňovaná. Takýmto postupom odvolací súd
dovolateľky porušil svoju poučovaciu povinnosť, keď dovolateľku vopred nepoučil, že v rámci odvolacieho konania bude skúmať pasívnu legitimáciu žalovanej, čím jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľka zároveň nemohla namietať nesprávnosť právneho názoru odvolacieho súdu spočívajúceho v tvrdení o právnej subjektivite Rady školy, resp. pasívnej vecnej legitimácie SZŠ a tieto považovala za arbitrárne, pretože Rada školy ani škola samotná nemajú subjektivitu oprávňujúcu ich založiť vznik pracovnoprávneho vzťahu menovaním fyzickej osoby do funkcie riaditeľa školy alebo zánik funkcie odvolaním z funkcie. Tieto zmätočné úvahy odvolacieho súdu o vecnej pasívnej legitimácii strany konania mali
dovolateľky priamu súvislosť so závermi odvolacieho súdu o tom, že žalovaná nezodpovedá za tvrdenia uvedené v odvolacom dekréte, ktorým bola dovolateľka odvolaná z funkcie riaditeľky SZŠ. V odvolacom dekréte absentovalo skutkové vymedzenie pre dôvod odvolania dovolateľky z funkcie riaditeľky SZŠ a zriaďovateľ tak prejavil svoju vôľu nezrozumiteľným spôsobom, čo (poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - ďalej tiež len „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo „NS SR“ - sp. zn. 4Sžo/27/2016) spôsobilo neplatnosť tohto právneho úkonu. Doplnila, že ak zriaďovateľ akceptoval návrh Rady školy (vrátane nezrozumiteľných dôvodov), musel ako subjekt, ktorý jediný mohol odvolať riaditeľa školy, za takýto právny úkon zodpovedať. 6. Prípustnosť dovolania
1 písm. a) CSP
dovolateľky vyplynula zo záveru odvolacieho súdu o neunesení ňou (v súvislosti s tvrdením o nezákonnom kreovaní Rady školy ako aj v súvislosti s konaním
OZ.) dôkazného bremena. Odvolací súd v tomto poukázal na nález ÚS SR z
ktorých v konaní o ochranu osobnosti a spornosti skutkových okolností, ktorými sa zasiahlo do osobnostných práv poškodeného, dôkazné bremeno je na strane subjektu, ktorý tieto sporné skutkové okolnosti tvrdí. Z uvedeného pre dovolateľku vyplynulo, že v prípade, ak sa do osobnostných práv zasiahlo hodnotiacim úsudkom, bolo na autorovi hodnotiaceho úsudku, aby preukázal dostatočný a reálny základ, na ktorom bol hodnotiaci úsudok založený. Odvolací súd tak
dovolateľky tvrdením o neunesení ňou dôkazného bremena zaťažil dovolateľku excesívnym dôkazným bremenom, keďže tá nedisponovala žiadnymi materiálmi súvisiacimi s kreovaním Rady školy a až do zistenia pochybností vychádzala z prezumpcie jej zákonného kreovania. Uvedeným postupom odvolacieho súdu bez odkazu na stabilizovanú judikatúru NS SR, tak
dovolateľky došlo k naplneniu prípustnosti dovolania
1 písm. a) CSP. 7. Žalovaná v dovolacom návrhu vyjadrila nesúhlas s námietkou dovolateľky, že odvolací súd porušil jej právo na spravodlivý proces tým, že jej neoznámil svoj zámer skúmať pasívnu legitimáciu žalovanej, keďže týmto postupom odvolací súd reagoval práve na námietku dovolateľky v podanom odvolaní. Poukázal v tomto na závery súdu prvej inštancie,
ktorých žalovaná nenesie zodpovednosť za konštatovanie, že dôvodom odvolania dovolateľky z funkcie boli viaceré závažné porušenia povinností pri plnení funkcie riaditeľky SZŠ, teda aj on posudzoval (a uzavrel) neexistenciu pasívnej legitimácie žalovanej vo vzťahu k tejto zodpovednosti. Ona otázku, kto bol v danej veci pasívne legitimovaný, nepovažovala za nezodpovedanú, keď z rozhodnutia odvolacieho súdu je možné jednoznačne identifikovať subjekt, ktorý by mal niesť zodpovednosť v prípade neoprávneného zásahu do práv žalobkyne za predpokladu, ak by k takémuto zásahu skutočne došlo.
žalovanej ale ani nebolo povinnosťou odvolacieho súdu označiť konkrétny subjekt, ktorý mal vystupovať ako pasívne legitimovaný, keďže jeho úlohou nebolo určiť žalovanú stranu (?). K námietke týkajúcej sa subjektivity Rady školy a SZŠ vo vzťahu k nároku, ktorého sa žalobkyňa v konaní domáha, žalovaná uviedla, že žalobkyňa
nej nesprávne tento nárok identifikovala, keď bolo zrejmé, že v konaní sa domáhala ochrany osobnosti tvrdením, že žalovaná do jej práv zasiahla rozhodnutím o jej odvolaní z funkcie riaditeľky SZŠ na základe dôvodov obsiahnutých v návrhu Rady školy a nie neplatnosťou ukončenia jej pracovného pomeru, čo sú odlišné veci. Žalovaná tiež namietala prípustnosť dovolania
1 písm. a) CSP, keď
jej názoru v dovolaní nie sú žiadne rozhodné skutočnosti odôvodňujúce prípustnosť dovolania a preukazujúce odklon odvolacieho súdu pri posudzovaní veci od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
žalovanej nedošlo k neprimeranému zaťaženiu dovolateľky dôkazným bremenom a tvrdenia dovolateľky o neunesení jej dôkazného bremena zo strany odvolacieho súdu k preukázaniu nezákonného kreovania Rady škola považovala za nepravdivé a zavádzajúce. Ak dovolateľka v konaní tvrdila neplatnosť kreovania Rady školy a neoprávnenosť zásahu zo strany žalovanej, bolo jej povinnosťou uvedené aj preukázať. 8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti CSP v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech (z procesného hľadiska) bol vydaný napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a inak aj jemu predchádzajúci a týmto potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie (§ 424 CSP), za splnenia podmienok podania aj spísania dovolania na to oprávnenou osobou (§ 429 ods. 1 CSP a zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších zmien a doplnení), skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP), či sú splnené procesné predpoklady uskutočnenia meritórneho dovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie je prípustné aj dôvodné. Na odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 449 ods. 1 CSP), uvádza nasledovné. 9.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť (úspešne) dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 10.
f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). 11.
1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). 12.
konštantnej judikatúry ÚS SR o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich prijaté skutkové závery nevyplývajú pri žiadnej možnej interpretácii. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020). 15.
8 písm.
5 písm. c) zákona č. 596/2003 Z. z. Rada školy predkladá návrh na odvolanie riaditeľa alebo sa vyjadruje k návrhu na odvolanie riaditeľa; návrh na odvolanie riaditeľa predkladá vždy s odôvodnením. 17. Žalobkyňa v rámci opretia dovolania o dôvod
ktorého je nevyhnutné rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi treba vidieť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, hodnovernosti, objektívnosti a cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje; zákonná ochrana je daná len vtedy, ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce a kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej kritiky (opierajúce sa o pravdivé skutočnosti a z nich vyplývajúce závery, ktoré tieto skutočnosti odôvodňujú) a ak je primeraná obsahom aj formou (R 103/1967). 20. Aj keď odvolací súd sám pripustil dôležitosť pravdivých dôvodov návrhu na odvolanie dovolateľky, otázkou pravdivosti tvrdení o závažných porušeniach dovolateľky v pozícii riaditeľky SZŠ sa on ani súd prvej inštancie nezaoberali a pre rozhodnutie v tejto veci
ich záverov táto otázka nemala význam (keďže išlo o návrh a teda aj dôvody Rady školy a nie žalovanej). Na dokazovanie schopné urobiť v tomto jasno samozrejme bol dôvod (a priestor) len pri nasmerovaní požiadaviek zo žaloby proti tomu, komu šlo priznať postavenie pôvodcu zásahu (čo je otázkou tzv. pasívnej vecnej legitimácie), ani tu však odvolací súd neodôvodnil riadne svoj záver o možnej pasívnej legitimácii (zvlášť ak kompetencia rozhodnúť o odvolaní z funkcie riaditeľa školy v zmysle § 3 zákona č. 596/2003 Z. z. prináleží výlučne žalovanej ako zriaďovateľovi). Ak teda nižšie súdy vyvodili, že žalovaná nemá niesť zodpovednosť za (prípadne nepravdivé) tvrdenia o závažných porušeniach dovolateľky v pozícii riaditeľky SZŠ (pretože to neboli jej vlastné tvrdenia), nezodpovedaná zostala otázka, či si dovolateľka mohla zodpovednosť uplatňovať voči Rade školy, prípadne voči samotnej škole (a prečo). Toto bolo pritom povinnosťou argumentácie prinajmenšom na odvolacom súde, keďže ten už neznášal (vzhľadom k procesnej úprave) riziká spojené s prípadnou snahou žalobkyne robiť zmeny v okruhu sporových strán a správnosť rozhodnutia pre nasmerovanie žaloby proti niekomu, kto
neho nebol účastníkom právneho vzťahu (nositeľom povinností a zodpovednosti za zásah
žaloby) mal podporiť tiež poskytnutím vysvetlenia, ako by mohla žalobkyňa v spore uspieť (či prinajmenšom vyhnúť sa riziku vytknutia jej, že zažalovala niekoho, koho nemala). V odôvodnení napadnutého rozsudku okrem toho absentovalo i posúdenie pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k zmene zriaďovateľa, ku ktorej malo dôjsť s účinnosťou od
CSP) aj dôvodu prípustnosti dovolania [
písmena f) rovnakého ustanovenia] dovolací súd už nepristupoval k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľky, týkajúcej sa tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom [
1 písm. a) CSP]. Postupoval pritom v súlade so svojou prevažujúcou rozhodovacou praxou, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti (pri ktorej existencii musí vždy dôjsť k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci jeho pôvodcovi na ďalšie konanie) ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je posudzovanie otázok súvisiacich so správnosťou právneho posúdenia veci predčasné (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017). 23. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže
povahy vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd preto v súlade s týmito ustanoveniami zrušil iba rozsudok odvolacieho súdu (majúc za to, že náprava zrušením len jeho je v tomto prípade i v záujme obnovenia stavu rešpektovania procesných práv strán sporu a s prihliadnutím k úprave z ustanovenia § 390 CSP a okolnostiam prípadu v prejednávanej veci postačujúca) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 24. Dovolací súd preto o dovolaní rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto jeho uznesenia. 25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.