3 792 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8CdoS/5/2026 Identifikačné číslo spisu: 6923201462 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Miroslav Šepták Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6923201462.2 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Branislava Krála v spore žalobcu K. O., narodeného XX. S. XXXX, Y., O. XXX/XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Lučenec, Janka Kráľa 5/A, proti žalovanej MINIHOTOVOST, SE, Břeclav, Náměstí T. G. Masaryka 2392/17, Česká republika, IČO: 043 55 211, zastúpenej spoločnosťou WERNER & Co. s.r.o., Bratislava, Žltá 2/F, IČO: 36 869 643, o zaplatenie 3.792 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 14Csp/65/2023, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. februára 2025 sp. zn. 17CoCsp/47/2024, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Návrh žalovanej na prerušenie dovolacieho konania a na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ z a m i e t a. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd") napadnutým rozsudkom podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") potvrdil rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „súd prvej inštancie resp. prvoinštačný súd") z 29. mája 2024 č. k. 14Csp/65/2023-148, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 792 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 15. apríla 2023 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a priznal mu voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že ich výška bude vyčíslená v samostatnom uznesení (výrok I.); rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o nároku na náhradu trov konania zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov prvoinštančného konania (výrok II.); žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania (výrok III.). 1.1 Súd prvej inštancie vec v rámci zisteného skutkového stavu uviedol, že žalovaná je právnická osoba registrovaná v Obchodnom registri Českej republiky s registrovaným sídlom v Českej republike. Žalovaná ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzatvorili elektronicky dňa 15. januára 2020 zmluvu o úvere č. XXXXXX (ďalej aj „zmluva o úvere"), na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi bezúčelový peňažný úver vo výške 450 eur. Ročná percentuálna miera nákladov bola určená vo výške 2 513,26 %, poplatok za poskytnutie úveru 128 eur. Doba trvania úveru bola dohodnutá na 28 dní s dátumom splatnosti úveru dňa 12. februára 2020. Zároveň mal súd prvej inštancie za preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, keďže pri uzatvorení zmluvy bol žalovaná osobou, ktorá úver poskytla v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalobca fyzickou osobou, ktorá pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Z potvrdení o zrealizovaní transakcií vyplýva, že žalovaná poskytla žalobcovi dňa 15. januára 2020 sumu 450 eur a žalobca uhradil žalovanej za obdobie od 09. marca 2020 do 14. októbra 2022 spolu sumu 4 242 eur. Dňa 09. marca 2020, 08. apríla 2020 a 06. mája 2020 poukázal po 128 eur, dňa 02. júna 2022 sumu 32 eur a dňa 05. júna 2020 sumu 64 eur. Následne žalobca poukazoval žalovanej rôzne mesačné splátky až do 14. februára 2022. Po tom ako sa žalobca skontaktoval so združením Fénix so sídlom v Lučenci sa dozvedel, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila, o čom svedčí aj mailová komunikácia s ňou zo dňa 29. novembra 2022 a dňa 01. decembra 2022. Výška žalovanej sumy nebola žalovanou rozporovaná. Žalobca predžalobnou výzvou na plnenie zo dňa 04. apríla 2023 vyzval žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 792 eur do 14. apríla 2023. 1.2. Na základe takto vykonaného dokazovania a vec právne posúdiac podľa čl. 18 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „nariadenie Brusel I bis"), § 2 písm. c), § 11 ods. 3, § 20 ods. 1 a 2, § 24 ods. 1 až 3, § 24b ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z." alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch"), čl. 6 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej aj „nariadenie Rím I"), § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej aj „Občiansky zákonník") dospel súd prvej inštancie k záveru, že je daná právomoc slovenských justičných orgánov vo veci konať a rozhodnúť, nakoľko žalobca - spotrebiteľ mal na výber žalovať druhého účastníka zmluvy - veriteľa buď na súdoch členského štátu, v ktorom má veriteľ bydlisko (sídlo) alebo na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa a že rozhodným právom je právo slovenské, t.j. posúdenie úverovej zmluvy v zmysle nariadenia Rím I sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, a to vzhľadom na to, že zmluva bola uzavretá medzi spotrebiteľom s obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky a podnikateľom - európskou spoločnosťou, ktorá smeruje svoju podnikateľskú činnosť na klientov v Európe, t.j. aj na Slovensko. Pri zmluvnom záväzku je možné určiť si voľbu práva, v prípade spotrebiteľa mu však nesmie byť odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia právneho poriadku krajiny, v ktorej má obvyklý pobyt, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom (t.j. práva Slovenskej republiky). Takýmto ustanovením je práve ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. Hoci sa nejednalo o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z.z. (§ 1 ods. 3 písm. l)), aj v takom prípade sa na zmluvný vzťah medzi iným veriteľom poskytujúcim úver (žalovanou) a spotrebiteľom (žalobcom) vzťahujú niektoré jeho ustanovenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že dojednanie o rozhodnom práve sa v zmluve nenachádza, spotrebiteľ v čase uzatvorenia zmluvy nemal reálnu možnosť ovplyvniť voľbu rozhodného práva. 1.4. Prvoinštančný súd uviedol, že na stránke Národnej banky Slovenska bolo zverejnené upozornenie zo dňa 09. augusta 2018 na činnosť žalovanej, ktorá ponúkala peňažné pôžičky napriek tomu, že nemala povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky, ktoré udeľuje Národná banka Slovenska. Skutočnosť, že žalovaná ako veriteľ nemá povolenie (licenciu) Národnej banky Slovenska, na základe ktorého by bola oprávnená ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery na území Slovenskej republiky, mal súd prvej inštancie za preukázanú prostredníctvom verejne prístupného registra Národnej banky Slovenska. Existencia takéhoto povolenia v čase poskytnutia peňažných prostriedkov bola podmienkou oprávňujúcou veriteľa poskytovať spotrebiteľské úvery a iné úvery a pôžičky spotrebiteľom na území Slovenskej republiky, pričom ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. sankcionuje veriteľa poskytujúceho peňažné prostriedky neoprávnene bez povolenia neplatnosťou zmluvy, v dôsledku čoho došlo medzi stranami sporu k plneniu z neplatnej zmluvy, čo založilo právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovanej vzniknutého nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov z jej strany. Ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. je ustanovením kogentným, t.j. ustanovením, od ktorého sa nemožno odchýliť dohodou. Keďže žalovaná povolením Národnej banky Slovenska nedisponovala, uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi na území Slovenskej republiky bolo konaním v rozpore so zákonom, konkrétne ustanovením § 24b zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení s § 11 ods. 3 citovaného zákona. 1.5. Námietku žalovanej poukazujúcu na články 49, 54 a 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a založenú na tom, že sloboda poskytovania služieb sa zaručuje, poskytovatelia pochádzajúci z krajín Európskej únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť, pričom rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti, resp. podniku (k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalovanou so sídlom v Českej republike na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou nie je potrebné ďalšie povolenie zo strany Národnej banky Slovenska, postačuje iba notifikácia príslušného orgánu dohľadu, t.j. Českej národnej banky), súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. V uvedenom smere uviedol, že každý členský štát Európskej únie si stanovuje vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch podmienky, za ktorých príslušný orgán dohľadu (v danom prípade Národná banka Slovenska) poskytuje povolenie, na základe ktorého je veriteľ oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery, preto neobstálo tvrdenie žalovanej, že postačuje notifikácia Českej národnej banky o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej republike Národnej banke Slovenska. Na základe vyššie uvedeného potom uzavrel, že zmluva o úvere je neplatná. Na strane žalovanej tak vzniklo bezdôvodné obohatenie v rozsahu, v akom jej žalobca plnil nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov z neplatnej zmluvy. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej začalo vznikať dňom 05. júna 2020, kedy jej zaplatil žalobca sumu 64 eur, z ktorej suma 30 eur už prevyšovala poskytnuté finančné prostriedky zo zmluvy o úvere. 1.6. Aj námietku premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vznesenú žalovanou považoval súd prvej inštancie za neopodstatnenú. Za rozhodujúcu skutočnosť pre počiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby považoval deň, keď sa osoba oprávnená z bezdôvodného obohatenia skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jej úkor a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil, nie je rozhodujúce, že oprávnená osoba mala možnosť sa uvedené okolnosti dozvedieť už skôr. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobca sa o bezdôvodnom obohatení žalovanej preukázateľne dozvedel v čase, kedy sa skontaktoval so združením Fénix so sídlom v Lučenci, o čom svedčí aj mailová komunikácia so žalovanou zo dňa 29. novembra 2022 a dňa 01. decembra 2022. Žalovaná nepreukázala, že by sa žalobca o bezdôvodnom obohatení dozvedel skôr. Pokiaľ ide o objektívnu trojročnú premlčaciu dobu, k bezdôvodnému obohacovaniu na strane žalovanej začalo dochádzať počnúc platbou zo dňa 05. júna 2020. V rámci objektívnej premlčacej doby začala plynúť aj subjektívna dvojročná premlčacia doba. Keďže žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 02. mája 2023, do jej podania ani jedna z premlčacích dôb neuplynula. S poukazom na ustanovenie § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vykonávacieho nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj úrok z omeškania z uplatneného bezdôvodného obohatenia od 15. apríla 2023, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni určenom v predžalobnej výzve na plnenie (14. apríla 2023). Navyše doplnil, že žalobca vyzval žalovanú na vrátenie preplatku už v predžalobnej výzve zo dňa 01. decembra 2022, v ktorej určil lehotu na plnenie do 10. decembra 2022. 1.7. O nároku strán sporu na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu vo veci. Dodal, že o výške náhrady týchto trov rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 2. Odvolací súd v dôvodoch napadnutého potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie ohľadne neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu absencie povolenia Národnej banky Slovenska na poskytovanie úverov na strane žalovanej, na tieto poukázal a na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky žalovanej ďalej uviedol, že súd prvej inštancie vo veci správne aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky, s ktorým záverom sa plne stotožnil, zároveň však ale súdu prvej inštancie vytkol, že v rozsudku neuviedol dostatočné dôvody, z ktorých vychádzal pri výbere slovenského práva ako rozhodného, čím sa nevysporiadal s argumentáciou žalovanej prezentovanou už v konaní pred súdom prvej inštancie, podľa ktorej je rozhodným právom právo Českej republiky, na podporu ktorej poukazovala na viaceré rozhodnutia SD EÚ, v čom síce bolo možné vidieť naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.

1. b)CSP a porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia (prvoinštančného súdu), avšak tento nedostatok bolo možné napraviť v odvolacom konaní postupom podľa § 387 ods. 3 CSP, a to odpoveďou na zvolenú argumentáciu žalovanej zo strany odvolacieho súdu, preto nebol daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm.
2. b)CSP. 2.1. Žalovaná svoju odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k výberu rozhodného práva postavila ťažiskovo na tom, že medzi stranami sporu došlo k voľbe právneho poriadku Českej republiky (čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá nariadenia Rím I) a zároveň nemal za splnenú výnimku z voľby právneho poriadku v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia Rím I, podľa ktorého voľba rozhodného práva pri spotrebiteľských zmluvách nesmie spotrebiteľa zbaviť ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom, nakoľko vzhľadom na to, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je plne harmonizovaná v podobe smernice, nemožno považovať právny poriadok Českej republiky za menej výhodný. Citujúc znenia čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 Nariadenia Rím I odvolací súd ďalej pokračoval, že čo sa týka dohody zmluvných strán ohľadom rozhodného práva v danom prípade, snaha o ňu je zrejmá zo zmluvy o úvere, ktorá sa mala spravovať ustanoveniami českého Občianskeho zákonníka a českého zákona o spotrebiteľskom úvere. Pri voľbe rozhodného práva stranami v zmluve, ktorú Nariadenie Rím I umožňuje aj pri spotrebiteľských zmluvách v zmysle čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá, však musí byť naplnená aj podmienka vyplývajúca z vety druhej tohto ustanovenia (čl. 6 ods. 2), a to že pri dohode o rozhodnom práve nesmie byť spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom (podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I). Takýmto právom by s poukazom na znenie čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I bol právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalobcu) a to za predpokladu, že podnikateľ (žalovaná) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (písm. a/) alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti (písm. b/). V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu takúto ochranu spotrebiteľovi poskytuje práve ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., z ktorého vyplýva, že ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalovanej v odvolaní o tom, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe smernice. Táto plná harmonizácia sa prejavuje v tom, že aj v českom zákone č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v § 9 stanovené, že nebankový poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej udelila Česká národná banka a v § 135 ods. 1 daného zákona sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním povinností poskytovateľa... stanovených týmto zákonom a nariadením Komisie v prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národná banka. Zákon č. 257/2016 Sb. je však platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej republiky, daný právny predpis a Česká národní banka neposkytuje teda právnu ochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v prípadných sankciách za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. Je nutné skonštatovať, že každá smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/cieľa, pričom však členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku smernice v rámci vlastného právneho poriadku. Odvolací súd v tomto smere dal do pozornosti čl. 20 smernice, z ktorého vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcií alebo, aby boli regulovaní. Na území Slovenskej republiky takýto orgán dohľadu predstavuje Národná banka Slovenska, ktorá udeľuje povolenia na poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. Z čl. 23 smernice zároveň vyplýva aj povinnosť členských štátov stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie, ktoré ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Nakoľko zákon č. 129/2010 Z. z. predstavuje úplnú transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20 smernice sa do právneho poriadku Slovenskej republiky a teda do zákona č. 129/2010 Z. z. premietlo v ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom (iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska). Na uvedené nadväzuje ustanovenie § 11 ods. 3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. (v ktorom je transponovaný čl. 23 smernice), ustanovujúce absolútnu neplatnosť zmluvy, v prípade, že na jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý k tomu nemá potrebné povolenie a ktorej ochrany (z neho vyplývajúcej) by bol žalobca ako spotrebiteľ s bydliskom na území Slovenskej republiky zbavený v prípade jeho neaplikácie, a ktoré tak poskytuje spotrebiteľovi s bydliskom, resp. obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky právnu ochranu, ktorú mu nemôže poskytnúť právny poriadok Českej republiky, vzhľadom na čo je naplnená výnimka z dohody o voľbe práva v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia Rím I. Cieľ smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť podliehala udeleniu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a dohľadu príslušnej centrálnej banky daného členského štátu, ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov spotrebiteľom v inom členskom štáte by takémuto povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehala, čím by jeho podnikateľská činnosť ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak zostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave z 31. októbra 2023 sp. zn. 10CoCsp/102/2022 v inej právnej veci žalovanej (v danej veci vystupoval v procesnej pozícii žalobcu) s obdobným skutkovým a právnym základom. 2.2. Pokiaľ žalovaná argumentovala tým, že ani u banky so sídlom v členskom štáte EÚ (napr. v Českej republike) sa nevyžaduje udelenie osobitného povolenia na vykonávanie svojej činnosti na území iného členského štátu (napr. Slovenskej republiky), postačuje notifikácia orgánu dohľadu členského štátu, v ktorom má banka sídlo (napr. ČNB) o zámere vykonávať svoju činnosť na území iného členského štátu orgánu dohľadu v inom členskom štáte (napr. NBS), odvolací súd uviedol, že banka na udelenie licencie musí spĺňať prísnejšie podmienky a podlieha prísnejšiemu dohľadu vo svojom domovskom štáte oproti nebankovému subjektu. Preto sa u nej nemusí vyžadovať osobitné povolenie na výkon činnosti v inom členskom štáte EÚ, ale napriek tomu sa stále vyžaduje notifikácia. Je nelogické, aby u nebankového subjektu, ktorý nemusí spĺňať tak prísne podmienky ako banka, by sa nevyžadovalo ani udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov, resp. iných úverov alebo pôžičiek orgánom dohľadu v hosťujúcom členskom štáte, ba ani len notifikácia, ktorá sa požaduje aj u bánk. 2.3. Čo sa týka námietky žalovanej, že vykonáva činnosť len v Českej republike a prípadná samotná internetová stránka ešte neznamená, že ako podnikateľ smeruje svoju činnosť vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (v zmysle čl. 6 ods. 1 písm.
3. b)Nariadenia Rím I), túto odvolací súd nepovažoval taktiež za dôvodnú. V danom prípade bolo zrejmé, že žalovaná smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalobcu), čo vyplýva jednak z viacerých súdnych konaní týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o úvere uzatvorených žalovanou so spotrebiteľmi, ktorý majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ktoré skutočnosti boli známe súdu z jeho činnosti (§ 186 CSP), na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici poukázal aj samotný žalobca, ďalej i z toho, že žalobca ponúka a poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť) a napokon i zo samotnej internetovej stránky vedenej v slovenskom jazyku, prostredníctvom ktorej poskytuje úvery. Táto (internetová stránka) je však len jedným z viacerých kritérií, z ktorých súhrnu je nutné vyvodiť splnenie podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 písm.
4. b)Nariadenia Rím I. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo preto s poukazom na čl. 6 ods. 1 písm.
5. b)v spojení s čl. 6 ods. 2 Nariadenia Rím I v predmetnom spore potrebné aplikovať ako rozhodné - právo Slovenskej republiky. 2.4. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej týkajúcej sa vyžadovania povolenia Národnej banky Slovenska na poskytovanie úverov a pôžičiek, ktorú považuje za rozpornú s právom Európskej únie (konkrétne s čl. 56 ZFEÚ) a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ, keďže postačuje, že má povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou, odvolací súd nadväzujúc na skutočnosti doposiaľ uvedené konštatoval, že ide o kogentnú právnu úpravu vyplývajúcu z transpozície smernice do nášho právneho poriadku, od ktorej sa nemožno odchýliť, a prostredníctvom ktorej je zabezpečený dohľad a kontrola nad finančným trhom na území Slovenskej republiky. Takáto právna úprava sa pritom vzťahuje na všetky subjekty poskytujúce spotrebiteľské úvery, iné úvery či pôžičky, bez ohľadu na to, či ide o slovenského alebo zahraničného veriteľa/iného veriteľa, nepôsobí diskriminačne, a teda nemôže ísť o obmedzovanie poskytovania služieb v rámci voľného pohybu služieb, t. j. o rozpor s právom Európskej únie. Žalovaná, ktorá je v postavení iného veriteľa v zmysle § 2 písm.
6. c)zákona č. 129/2010 Z. z. je oprávnená v tomto smere podnikať na území Slovenskej republiky za predpokladu udeleného platného povolenia Národnou bankou Slovenska. 2.5. Pokiaľ išlo o poukaz žalovanej na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14. februára 2019, odvolací súd mal za to, že bez zohľadnenia skutkového stavu predchádzajúceho právnemu záveru Súdneho dvora EÚ, ktorý má podporovať právny názor žalovanej o tom, že dôvodom neplatnosti zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia poskytovať spotrebiteľské úvery, nakoľko by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v čl. 56 ZFEÚ, z uvedeného v tomto konaní vzhľadom na odlišné skutkové základy vychádzať nemožno. V prvom rade dal do pozornosti, že prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho (chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý nadobudol účinnosť dňa 14. júla 2017 a tento v § 10 ustanovil, že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia. Zmluva, ktorá bola predmetom konania na vnútroštátnom (chorvátskom) súde bola uzatvorená dňa 05. januára 2007 a bola na základe ustanovení takejto právnej úpravy neplatná, vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýtal, či sa články 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto zmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa svojho uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy. Súdny dvor EÚ v bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické, stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor EÚ na prvú otázku odpovedal v bode 75 odôvodnenia rozhodnutia tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z. z. pôsobil retroaktívne a ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona zakotvujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia bolo upravené v našom právnom poriadku už v čase uzatvárania zmluvy o úvere žalovanej so žalobcom, a to tak vo vzťahu k veriteľom so sídlom v Slovenskej republike, ako aj veriteľom so sídlom v inom členskom štáte EÚ. 2.6. Pokiaľ žalovaná v súvislosti s problematikou spĺňania podmienok poukázala na niektoré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, z týchto podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné prípady, ako je tomu v tejto veci. V rozsudku C-120/78 (Cassis de Dijon) sa totiž riešila iná otázka, a to či je jednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny obsah alkoholu na účely predaja alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by mal prednosť pred požiadavkami voľného obehu tovarov, pričom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že neexistuje žiadny závažný dôvod, prečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trh v niektorom členskom štáte, nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne mal vzťahovať zákonom stanovený zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je limit stanovený vnútroštátnym predpisom. Z rozhodnutia vo veci C-76/90 (Manfred Säger) vyplýva, že sa týkalo poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná potrebám príjemcov. Napokon pokiaľ ide o žalovanou citovanú pasáž z odôvodnenia rozhodnutia vo veci C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling" - telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling" a aj keby prijímajúci štát chcel zakázať operáciu „cold calling" alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené stručné zhodnotenie káuz, v ktorých boli predmetné rozhodnutia SD EÚ vydané, nevidel odvolací súd dôvod obracať sa so žalovanou navrhnutými prejudiciálnymi otázkami na Súdny dvor EÚ majúc za to, že žiadne z týchto rozhodnutí nespochybňuje, resp. nevyvracia záver prijatý súdom prvej inštancie o zákonnej podmienke udelenia povolenia NBS pre poskytovanie spotrebiteľských úverov aj pre zahraničné nebankové subjekty za rovnakých podmienok ako pre tuzemské nebankové subjekty pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, inom úvere alebo pôžičke. 2.7. Napokon k námietke žalovanej, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti práva súkromného založil na inštitúte práva verejného, ktorým je otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd uviedol, že povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným ustanovením § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. na platnosť zmluvy o úvere, toto ustanovenie má povahu súkromnoprávnej normy, z ktorej súd prvej inštancie správne vychádzal. 2.8. Odvolací súd v zmysle § 379 písm.
7. a)CSP preskúmal aj od I. výroku vo veci samej závislý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalobcu na náhradu trov konania síce podľa pomeru úspechu strán vo veci (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP) avšak nevykonateľným výrokom, v ktorom neuložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania a neuviedol, v akej lehote má byť náhrada trov konania zaplatená (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. marca 2017 sp. zn. 6Cdo/222/2016, zo dňa 22. júna 2017 sp. zn. 6Cdo/196/2016 a zo dňa 04. apríla 2017 sp. zn. 7Cdo/123/2016). Zmena rozhodnutia súdu prvej inštancie v II. výroku o trovách konania teda súvisela len s nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali tieto údaje. Preto odvolací súd uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného konania v rozsahu 97,10% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov prvoinštančného konania. Obsahovo ide o totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 CSP. V II. výroku o trovách konania bol preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa § 388 CSP. 2.9. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a ako plne úspešnému v odvolacom konaní mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd aj výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady. Aj o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka"), ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanoveniami § 420 písm.
8. e)a
9. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
10. b)CSP. Navrhovala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3.1. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
11. e)CSP dovolateľka namietala porušenie práva na zákonného sudcu. Bližšie uviedla, že odvolací súd bol súdom poslednej inštancie (ÚS ČR, II. ÚS 2504/10) a v takom prípade neprerušením konania na základe riadne podaného návrhu a nedôvodným nepodaním návrhu na začatie konania pred SDEÚ, porušil jej právo na zákonného sudcu (napr. II. ÚS 381/2018). 3.2. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
12. f)CSP žalovaná namietala, že odvolací súd napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil, keď sa nevysporiadal s jej argumentáciou, podľa ktorej je potrebné prihliadnuť na zovšeobecňujúce závery rozhodnutí SDEÚ, ako ani s tým, že rozhodnutie SDEÚ vo veci C-630/17 Anica Milivojević vs. Raiffeisenbank St. Stefan-Jagerberg-Wolfsberg eGen zo dňa 14. februára 2019 sa netýka len jedného z dvoch predpisov chorvátskeho práva a ani sa netýka len retroaktívnych účinkov jedného z týchto predpisov. Predmetné rozhodnutie SDEÚ totiž nemožno devalvovať len na prijatie len jedného národného právneho predpisu retroaktívnej povahy, ale je potrebné vyčerpať jeho celú argumentačnú hĺbku a v tomto rozsahu sa s ním vysporiadať. Odvolací súd naviac argumentačne ignoroval argumentáciu a dôkaz predložený žalovanou (ktorý nevykonal) svedčiaci o tom, že uňho vykonala ČNB dohľad, a to aj vo vzťahu k poskytovaniu spotrebiteľských úverov slovenským spotrebiteľom. Tento dôkaz jasne svedčil o tom, že slovenskí spotrebitelia neostávajú bez právnej ochrany a vyvracal v tomto smere argumentáciu odvolacieho súdu o absencii právnej ochrany. Odvolací súd dostatočne neodôvodnil, aký z troch dôvodov pre nepoloženie prejudiciálnej otázky SDEÚ v danom prípade existuje. Z čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu odôvodniť zamietnutie návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky s ohľadom na výnimky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. Vnútroštátny súd teda musí uviesť dôvody, pre ktoré sa domnieva, že ide o situáciu, v ktorej je oslobodený od povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (II. ÚS 481/2024). 3.3. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
13. b)CSP dovolateľka namietala, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku (ne)platnosti smlouvy o úvěru uzavretej prostredníctvom internetovej stránky umiestnenej na serveri v Českej republike medzi slovenským spotrebiteľom ako dlžníkom (t.j. žalobcom) a českou spoločnosťou ako veriteľom disponujúcim povolením na poskytovanie spotrebiteľských úverov zo strany ČNB (t. j. žalovanou), ktorá má sídlo v Českej republike a nemá v Slovenskej republike umiestnený ani podnik ani organizačnú zložku. Zásada slobodného poskytovania služieb bráni prijatiu záveru o neplatnosti smlouvy o úvěru. Takáto právna otázka nebola podľa vedomostí žalovanej doposiaľ riešená ani v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu a ani ústavného súdu. Jediný výklad tejto otázky poskytuje rozhodnutie SDEÚ vo veci C-630/17 Anica Milivojević vs. Raiffeisenbank St. Stefan-Jagerberg-Wolfsberg eGen zo dňa 14. februára 2019 v spojení s ustálenou rozhodovacou praxou SDEÚ čo do slobody poskytovania služieb, pričom precedenčný charakter rozhodnutí SDEÚ odvolací súd ignoroval a postavil sa k nim výlučne účelovo poukazovaním na odlišný skutkový základ, pričom je všeobecne známe, že neexistujú dva prípady s identickým skutkovým základom a naviac SDEÚ poskytuje iba všeobecný výklad práva EÚ.