záverov súdu prvej inštancie predmetné nehnuteľnosti mala právna predchodkyňa žalobcov, neb. G. K., previesť kúpnou zmluvou na svojho vnuka, žalovaného.
tvrdení menovanej ju žalovaný požiadal o pomoc v súvislosti so zabezpečením hypotekárneho úveru, ktorý si bral na kúpu svojej nehnuteľnosti za účelom zabezpečenia úveru. Jej úmyslom nebolo darovať nehnuteľnosť žalovanému, ale tu bol úmysel predmetný byt tomuto vnukovi iba zapožičať, v snahe pomôcť s hypotékou, práve z dôvodu, že byt, ktorý si chcel vnuk kúpiť v Z., chcel založiť práve jej bytom v I.. S vnukom sa dohodli na tom, že mu byt daruje dovtedy, pokiaľ nesplatí úver, pričom nie je pravda, že by mu tento byt predala, resp. že by mala záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu. Poprela, že by jej zo strany žalovaného ako aj jeho nebohej matky bola vyplatená akákoľvek finančná suma. Naopak, žalovaný tvrdil, že o tom, že má dôjsť ku kúpe bytu sa dohodla jeho babka, neb. G. K., s jeho, dnes už tiež nebohou mamou, pričom nikdy sa nehovorilo o tom, že by sa mala uzavrieť darovacia zmluva. Žalovaný tvrdil, že z jeho strany, ako aj zo strany jeho matky bola vyplatená kúpna cena, pričom časť kúpnej ceny vo výške 200.000 Sk v tom čase uhradila jeho matka a zvyšok kúpnej ceny uhradil on v byte babky, kde mu na to finančné prostriedky požičal aj jeho brat.
súdu prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že zo strany neb. G. K. bol právny úkon previesť nehnuteľnosti na žalovaného slobodný a vážny, čo sama menovaná, v postavení pôvodnej žalobkyne v konaní, aj na pojednávaní potvrdila, keď uviedla, že tak urobila dobrovoľne a z dôvodov, že chcela svojmu vnukovi pomôcť a zapožičať mu byt, aby si mohol úver zobrať s tým, že keď úver splatí, byt jej vráti. Tento právny úkon urobila dobrovoľne, bez nátlaku, t.j. bez fyzického donútenia, urobila ho bez právnej vyhrážky ako aj bez psychického donútenia, pričom vzhľadom na tieto skutočnosti sa v danom prípade
súdu nejedná o absolútnu neplatnosť právneho úkonu ale podpísanie kúpnej zmluvy neb. G.E. K. bolo prejavom vôle, ktorý bol uskutočnený v dôsledku omylu, čo znamená, že vôľa konajúceho je vadná, ide o tzv. omyl vo vôli, vnútorný omyl, čo znamená, že neb. G. K. mala nesprávnu, resp. nedostatočnú predstavu o právnom úkone, ktorý urobila. K právnemu úkonu, k podpísaniu kúpnej zmluvy, došlo zo strany neb. G. K. v omyle z dôvodu, že táto nikdy nemala záujem previesť kúpnou zmluvou nehnuteľnosť na žalovaného a právny úkon urobila v omyle, vychádzajúc zo skutočnosti, ktorá je pre daný právny úkon rozhodujúca (podstatný omyl) a bez nej by k právnemu úkonu nedošlo, pričom predmetný právny úkon vyvolala druhá strana, t.j. žalovaný, ktorý o omyle konajúcej musel vedieť, pretože ak chcel nehnuteľnosťou ručiť za úver, musela byť v jeho výlučnom vlastníctve, čiže nemohol uzavrieť darovaciu zmluvu, ale iba kúpnu zmluvu, pričom samotná kúpna cena nehnuteľnosti je podhodnotená vzhľadom na ďalší vypracovaný znalecký posudok. Vyplatenie kúpnej ceny žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal. Keďže došlo k omylu v právnom dôvode, čo znamená, že vôľa konajúcej osoby, v tomto prípade neb. G. K. smerovala k inému právnemu úkonu než k tomu, ktorý chcela urobiť, teda ide o prípad, kedy sa účastník mylne domnieva, že jeho vôľa smeruje k určitému právnemu úkonu. Uvedená vada sa nepovažuje za takú okolnosť, ktorá by mala mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu ale iba umožňuje subjektu, ktorý bol uvedený do omylu napadnúť právny úkon z dôvodu jeho relatívnej neplatnosti. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že pri zmluvách, pri uzavretí ktorej jeden z účastníkov úmyselne predstieral určitú vôľu so záverom vyvolať u druhého účastníka omyl, alebo využiť jeho omyl nie je neplatná pre nedostatok vážnej vôle
1 Občianskeho zákonníka alebo pre rozpor so zákonom
Ide len o dôvod relatívnej neplatnosti v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka a účastník, ktorý bol uvedený do omylu môže sa dovolať neplatnosti úkonu v rámci 3-ročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Táto premlčacia doba začína plynúť vždy dňom, kedy došlo k urobeniu právneho úkonu. K prevodu predmetného bytu došlo dňa
G.E. K. sa nedovolala relatívnej neplatnosti v premlčacej dobe tri roky a preto po vznesení námietky premlčania žalovaným musela byť žaloba zamietnutá. Predmetný právny úkon
názoru odvolacieho súdu vykazuje esenciálne znaky absolútne neplatného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri ktorom nie je možné uvažovať o premlčaní. Čo sa týka samotnej určitosti a zrozumiteľnosti posudzovanej zmluvy, tak v prospech jej hodnotenia ako právneho úkonu absolútne neplatného nasvedčuje ten fakt, že uvedený právny úkon nie je ani označený ako kúpna zmluva. V predmetnom prípade uzavretia daného právneho úkonu absentovala vôľová zložka na strane každého účastníka tohto úkonu uzatvoriť kúpnu zmluvu, čo takýto úkon stavia do pozície simulovaného právneho úkonu subsumovateľného pod obsah § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o neb. G. K., táto nemala záujem uzatvoriť darovaciu a ani kúpnu zmluvu vzťahujúcu sa na predmetný byt, ale jej záujmom bolo žalovanému ako jej vnukovi dočasne vypomôcť a to formou založenia predmetného bytu za účelom poskytnutia hypotekárneho úveru, ktorým malo byť zabezpečené bývanie žalovaného a členov jeho rodiny. Vzťah menovanej k tomuto bytu sa fakticky vôbec nezmenil, pretože v ňom zostala naďalej bývať a platila aj poplatky spojené s užívaním a čiastočnou rekonštrukciou bytu. Na strane žalovaného absencia vôľovej zložky uzavrieť kúpnu zmluvu na predmetný byt, ktorý bol vo vlastníctve neb. G. K. bola daná jednak tým, že aj prvoinštančný súd v rámci odôvodnenia svojho zamietajúceho rozsudku konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalovaným v tom smere, že v konaní nepreukázal zaplatenie kúpnej ceny za prevádzaný byt.
názoru odvolacieho súdu hlavným dôvodom na strane žalovaného k uzavretiu tohto právneho úkonu mala byť reparácia ním pociťovanej majetkovej krivdy nastalej v súvislosti so zbúraním rodinného domu v centre Mesta Nitry, pričom matke žalovaného nebola od Mesta Nitry poskytnutá bytová náhrada, ako to bolo v prípade neb. G. K. a jej mladšej dcéry, t.j. žalobkyne 1/. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal so zhodou vôle a jej prejavu na strane obidvoch účastníkov zmluvy. Zhodu vôle a jej prejavu vyhodnotil iba na strane neb. G. K., pričom zistenú nezhodu medzi prejavom a vôľou na strane žalobkyne kvalifikoval ako dôvod relatívnej neplatnosti právneho úkonu
Súd prvej inštancie nepostupoval komplexne, t.j. prejav tejto vôle neposudzoval u obidvoch účastníkov tohto právneho úkonu, t.j. aj žalovaného.
názoru odvolacieho súdu žalovaný tým, že nemienil a
dokazovania ani nezaplatil kúpnu cenu za predmetný byt, nemal v skutočnosti záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu, čo znamená, že aj v jeho prípade absentovala zhoda medzi vôľou a jej prejavom vôbec právny úkon kúpnej zmluvy uzatvoriť. Hlavným stimulom k uzatvoreniu právneho úkonu tohto druhu žalovaným mala byť náprava majetkovej krivdy z titulu neposkytnutia náhradného bytu jeho matke. Vzhľadom na simulovanie právneho úkonu kúpnej zmluvy medzi obidvoma jej účastníkmi ide o absolútne neplatný právny úkon
1 Občianskeho zákonníka, voči ktorému nie je možné úspešne vzniesť námietku premlčania. Odvolací súd preto žalobný návrh považoval za opodstatnený, právny úkon zo dňa
názoru odvolacieho súdu daný právny úkon vykazuje aj náležitosti neplatného právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a to kvôli jeho rozporu s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1) narušenými konaním žalovaného voči neb. G. K. ako jeho najbližšej príbuznej, ktoré konanie nezodpovedá normám všeobecne akceptovaným spoločnosťou. 5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil
f) CSP tým, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 6.
dovolateľa odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie bez toho, aby dokazovanie zopakoval alebo náležite doplnil a takýmto nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V danej veci súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že síce vyhodnotil, že došlo k právnemu úkonu a to k podpísaniu kúpnej zmluvy urobeného v omyle z dôvodu, že neb. G. K. nikdy nemala záujem previesť kúpnou zmluvou predmetný byt na žalovaného, teda právny úkon urobila v omyle vychádzajúci zo skutočnosti, ktorá je pre právny úkon rozhodujúca (podstatný omyl) a bez nej by k právnemu úkonu nedošlo, pričom predmetný právny úkon vyvolala druhá strana právneho úkonu, teda žalovaný, ktorý o omyle konajúcej musel vedieť. Jednalo sa o relatívnu neplatnosť právneho úkonu a žaloba bola podaná po viac ako desiatich rokoch od zavkladovania kúpnej zmluvy a žalovaný tak dôvodne namietol premlčanie. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že žalovaný úmysel uzatvoriť kúpnu zmluvu mal (bod 30. ods. 3 odôvodnenia): „...teda vyvolal ho žalovaný, ktorý o omyle konajúcej žalobkyni musel vedieť, pretože keď chcel nehnuteľnosťou ručiť za úver, musela byť v jeho výlučnom vlastníctve, čiže nemohol uzavrieť darovaciu zmluvu ale len kúpnu zmluvu, …“. Odvolací súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovel, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predmetný právny úkon je absolútne neplatným, pretože v danom prípade absentovala vôľová zložka na strane každého účastníka tohto úkonu uzatvoriť kúpnu zmluvu, čo takýto úkon stavia do pozície simulovaného právneho úkonu subsumovateľného pod obsah § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na strane žalovaného absencia vôľovej zložky uzavrieť kúpnu zmluvu na predmetný byt bola
odvolacieho súdu daná jednak tým, že aj prvoinštančný súd v rámci odôvodnenia svojho zamietajúceho rozsudku konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalovaným v tom smere, že v konaní nepreukázal zaplatenie kúpnej ceny za prevádzaný byt.
názoru odvolacieho súdu hlavným dôvodom na strane žalovaného k uzavretiu tohto právneho úkonu mala byť reparácia ním pociťovanej majetkovej krivdy nastalej v súvislosti so zbúraním rodinného domu v centre Mesta Nitry, pričom matke žalovaného nebola od Mesta Nitry poskytnutá bytová náhrada, ako to bolo v prípade neb. G.E. K. a jej mladšej dcéry, t.j. žalobkyne 1/. Práve predmetné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v bode 37. obsahuje
žalovaného odlišný skutkový záver ako ten, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, pričom samotný odvolací súd k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie dospel bez toho, aby dokazovanie sám zopakoval alebo náležite doplnil. Okrem toho odvolací súd vo svojom rozhodnutí aplikoval ustanovenie všeobecného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, pričom nepostupoval v súlade s ustanovením § 382 CSP, a aj týmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie aplikoval pri rozhodovaní vo veci samej ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka, pričom možnú aplikáciu ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vylúčil. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí však aplikoval ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom strany sporu nevyzval na vyjadrenie k jeho použitiu (§ 382 CSP). V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu
f) CSP dovolateľ namietal aj hodnotenie dôkazu-výpovede svedkyne V.. Q. K. súdom prvej inštancie ako aj výpovede pôvodnej žalobkyne-neb. G. K., ktorá
neho nebola vzhľadom na svoj psychický stav schopná výpovede. V tomto smere žalovaným namietané skutočnosti oba konajúce súdy vôbec nevyhodnotili, ani žiadnym spôsobom vo svojich rozhodnutiach nespomenuli. Okrem toho odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu obsahuje až zjavné iracionality, na ktoré v dovolaní žalovaný poukázal.
Táto námietka žalovaného je s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu nedôvodná. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho, konanie na odvolacom súde je poznačené vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) CSP zakladajúcou prípustnosť dovolania v súvislosti s námietkou „prekvapivosti“ rozhodnutia výlučne vtedy, ak sú kumulatívne splnené nasledujúce podmienky: 1/ odvolací súd vo veci meritórne rozhodol (t.j. potvrdil alebo zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie), 2/ na hmotnoprávne posúdenie uplatneného nároku aplikoval „nové“ ustanovenie právneho predpisu (t.j. zákonné ustanovenie, ktoré bolo prvýkrát v priebehu súdneho sporu použité až v meritórnom rozhodnutí odvolacieho súdu), 3/ predmetné ustanovenie bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúce a zároveň 4/ odvolací súd nevyzval strany sporu, aby sa k použitiu tohto „nového“ ustanovenia vyjadrili. O „nové“ ustanovenie právneho predpisu nejde vtedy, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, napr. v skoršom rozhodnutí súdu prvej inštancie (zrušenom na základe použitia opravných prostriedkov), alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, ak pri svojom rozhodovaní použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie, ak sa aplikácie tohto ustanovenia domáhala niektorá zo strán sporu, či už v priebehu prvoinštančného konania, alebo v odvolacom konaní, a druhá strana sporu mala procesnú možnosť sa k tomu vyjadriť (sp. zn. 3Obdo/1/2019, 3Obdo/4/2020, 2Obdo/14/2022). V danej veci sa aplikácie ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v právnom posúdení pôvodná žalobkyňa i jej nástupcovia v konaní domáhali v priebehu celého konania a aplikácia ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v právnom posúdení bola avizovaná už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu (ktorým bol zrušený v poradí druhý rozsudok okresného súdu), bola zvažovaná prvoinštančným súdom pri jeho právnom posúdení v rámci tretieho (zmeneného) rozsudku a žalovaný ako strana sporu teda mal v priebehu prvoinštančného i odvolacieho konania procesnú možnosť kvalifikovane sa vyjadriť k aplikácii predmetného ustanovenia. Nemožno preto hovoriť o vade zmätočnosti
f) CSP a tzv. „prekvapivom“ rozhodnutí odvolacieho súdu. Nakoniec dovolateľ namietal, že konajúce súdy vyhodnotili dôkazy v rozpore so všeobecnými zásadami civilného sporového poriadku ako aj ustanovením § 191 ods. 1 CSP a takýmto nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Aj táto námietka je
žalobkyne 1/ nedôvodná. Dovolaním nie je možné sa úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania, pretože činnosť súdu spočívajúca v hodnotení dôkazov a prijímaní skutkových záverov je založená na zásade voľného hodnotenia dôkazov súdom, ktoré nemôže byť predmetom dovolacieho prieskumu (R 42/1993). Žalobkyňa 1/ navrhla dovolanie žalovaného zamietnuť.
CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je prípustné a ako také je potrebné ho odmietnuť. 10. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 11.
CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 15.
1 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. 16.
1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
odvolacieho súdu o absolútne neplatný právny úkon
1 Občianskeho zákonníka.
dovolateľa pri svojom rozhodovaní aplikoval ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, pričom nepostupoval v súlade s ustanovením § 382 CSP. 25.
CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
1 Občianskeho zákonníka (pozri napríklad zápisnice o pojednávaní na súde prvej inštancie zo dňa
1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že vychádzajúc z obsahu § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka náležitosťou právneho úkonu je vážnosť vôle, z čoho potom vyplýva, že právny úkon je urobený vážne, ak vôľa naozaj smeruje k urobeniu právneho úkonu a zhodnotením skutočností zistených vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že zmluva, pri uzavretí ktorej jeden z účastníkov úmyselne predstieral určitú vôľu so zámerom, aby tým vyvolal u druhého účastníka omyl alebo aby tým využil jeho omyl, nie je neplatná
1 Občianskeho zákonníka pre nedostatok vážnej vôle alebo
Odvolací súd, ktorý dospel k odlišnému právnemu posúdeniu veci ako súd prvej inštancie, vyslovil záver, že dotknutý právny úkon je
1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným pre vadu vo vôli oboch konajúcich subjektov. 28. Z obsahu rozsudkov súdov nižších inštancií je tak zrejmé, že oba súdy pri právnom posúdení veci, aj keď s odlišným výsledkom, aplikovali ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorého aplikácie sa v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie domáhala aj žalujúca strana. Z tohto pohľadu nemôže byť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu pre žalovaného prekvapivým. Žalovaný mal v priebehu konania možnosť skutkovo i právne argumentovať k otázke vážnosti vôle konajúcich strán pri uzatváraní dotknutej kúpnej zmluvy v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na strane odvolacieho súdu preto nevznikla povinnosť
29. Nakoniec neobstojí ani posledná námietka, ktorou dovolateľ odôvodňoval uplatnený dovolací dôvod
dovolateľa nesprávne zistiť z výpovede menovanej svedkyne neboli nijakým spôsobom relevantné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, resp. odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie vychádzal pri svojom rozhodnutí zo záveru, že podpísanie kúpnej zmluvy neb. G. K. bolo prejavom vôle, ktorý bol uskutočnený v dôsledku omylu, pretože menovaná mala nesprávnu, resp. nedostatočnú predstavu o právnom úkone, ktorý urobila, nikdy nemala záujem previesť kúpnou zmluvou nehnuteľnosť na žalovaného. Vychádzal pritom zo zistených skutočností, že u menovanej išlo o prejav vôle smerujúci k uzavretiu darovacej zmluvy, resp. k zapožičaniu bytu na čas poskytnutia hypotekárneho úveru žalovanému ako aj jeho splatenia, čo jednoznačne potvrdila menovaná ako pôvodná žalobkyňa a aj v spore vypočutá svedkyňa, neskôr žalobkyňa 1/, t.j. jej dcéra W. Z.. Táto skutočnosť bola
prvoinštančného súdu potvrdená aj listinnými dôkazmi preukazujúcimi to, že zo strany žalovaného žalobkyni nebola vyplatená žiadna kúpna cena. Úmyslu pôvodnej žalobkyne uzavrieť darovaciu zmluvu so zriadením vecného bremena svedčí
súdu prvej inštancie aj to, že nebohá v predmetnej nehnuteľnosti riadne bývala, túto nerušene užívala a sama uhrádzala všetky náklady spojené s užívaním tejto nehnuteľnosti. Uvedené skutkové závery si osvojil aj odvolací súd, ktorý pri svojom závere o absolútnej neplatnosti dotknutej kúpnej zmluvy zohľadnil ešte aj ďalšiu súdom prvej inštancie zistenú skutočnosť svedčiacu o absencii vážnej vôle žalovaného pri uzatváraní tejto zmluvy - pristúpeniu k jej uzavretiu z dôvodu reparácie ním pociťovanej majetkovej krivdy nastalej v súvislosti so zbúraním rodinného domu v centre Mesta Nitry. Skutočnosti, ktoré tak mali byť súdom prvej inštancie zistené z výpovede svedkyne V.. Q. K. sa teda nijako nepremietli do meritórnych záverov súdov nižších inštancií a ani prípadné nesprávne vyhodnotenie tohto dôkazu konajúcimi súdmi tak nemohlo dosiahnuť intenzitu zásahu do práva žalovaného na spravodlivý proces.
dovolacieho súdu usudzovať, že by odpovedala na otázky rovnakou, naučenou odpoveďou a aj keď vykazovala pri výpovedi určitú časovú dezorientáciu, z obsahu spisu nevyplývajú žiadne objektívne okolnosti, ktoré by menovanú robili v uvedený deň nespôsobilou výpovede. Posúdenie dôveryhodnosti výpovede menovanej s ohľadom na skutočnosti uvádzané dovolateľom mohol najlepšie urobiť súd prvej inštancie, ktorý tento dôkaz priamo a bezprostredne vykonal a mal najlepšiu možnosť posúdiť stav a správanie pôvodnej žalobkyne pri jej výpovedi. Dovolací súd môže len konštatovať, že vo výpovedi menovanej nezistil extrémne vnútorné rozpory, ani rozpor tejto výpovede s poznatkami získanými ostatným vykonaným dokazovaním. Okrem toho musí dovolací súd poukázať aj na skutočnosť, že skutočnosti zistené výpoveďou pôvodnej žalobkyne - neb. G. K. nečerpal súd prvej inštancie len z jej výsluchu dňa 28. 09. 2015 ale aj z jej predchádzajúceho výsluchu dňa 23. 11. 2011. 37. Zhrnúc uvedené dovolací súd nezistil, že by konanie bolo postihnuté dovolateľom tvrdeným závažným deficitom v dokazovaní (porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov), alebo, že by konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery boli svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ani v tomto smere tak nezistil dovolateľom vytýkanú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. 38. Vzhľadom na uvedené závery najvyšší súd dovolanie žalovaného
c) CSP odmietol v celom rozsahu ako neprípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.