zriadenie vecného bremena

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10CdoVP/11/2026 Identifikačné číslo spisu: 8323201337 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8323201337.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Mgr. V. B., narodenej XX. Q. XXXX, S., Q. XXXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Slavomírom Hrubišákom, Humenné, Pugačevova 1378/1, proti žalovaným 1/ E. S., narodenej XX.. XXXX, S., Q. XXXX/XX a 2/ Q. S., narodenému XX.. XXXX, M. XXX, o zriadenie vecného bremena, vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 5C/57/2023, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 19. septembra 2024 sp. zn. 12Co/25/2024, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a . Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. Odôvodnenie 1. Okresný súd Humenné (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom z 05. marca 2024 č. k. 5C/57/2023-192 zamietol žalobu o zriadenie vecného bremena - práva cesty cez pozemok parc. č. XXXX registra C KN katastrálneho územia S. zastavaná plocha a nádvorie o výmere 103 m2, zapísaný na liste vlastníctva katastra nehnuteľností (ďalej len "KN") č. XXXX, v prospech vlastníka stavby súpisné číslo XXXX, postavenej na pozemku parc. č. XXXX/X registra C KN, zapísanom na liste vlastníctva KN č. XXXX katastrálneho územia S., podľa vyznačenia geometrickým plánom vyhotoveným Q. V. GEOS & GM, geodetická firma, 07. mája. 2008 č. XXXXXXXX-X/XXXX, autorizačne overeným 09. mája 2008 Ing. P. M., úradne overeným Správou katastra Humenné 16. mája 2008 pod číslom G1- 166/08. Žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Humenné z 18. mája 2023 č. k. 5C/57/2023-40 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove z 25. júla 2023 č. k. 8Co/20/2023-73. 1.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 151n ods. 1 a ods. 2, § 151o ods. 1 až ods. 3 a § 134 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ") a § 335 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP"). Vo veci považoval za preukázané, že strany sporu uzavreli vo forme notárskej zápisnice, spísanej na notárskom úrade Mgr. K., sp. zn. N88/08, Nz19410/2008, zmluvu o zriadení vecného bremena - práva prechodu cez pozemok parc. č. XXXX registra C KN, zapísaný na liste vlastníctva KN č. XXXX. ako bezpodielové spoluvlastníctvo žalovaných, žalovaní 1/ a 2/ ako povinní z vecného bremena a žalobkyňa ako oprávnená z vecného bremena, rozsah ktorého vyplýval zo zakreslenia vecným bremenom zaťaženej časti pozemku parc. č. XXXX registra C KN v geometrickom pláne vyhotovenom v čase spísania notárskej zápisnice. Na základe tejto notárskej zápisnice žalobkyňa nadobudla vecné bremeno - právo prechodu spočívajúce v práve prejsť pešo cez pozemok parc. č. XXXX vo vlastníctve žalovaných. Právo prejazdu motorovými vozidlami cez tento pozemok v zmluve o zriadení vecného bremena nie je dohodnuté. Tvrdenia žalobkyne o nadobudnutí aj práva cesty (vrátene práva prejazdu motorovým vozidlom) vydržaním tohto práva podľa súdu neboli v konaní preukázané. Žalobkyňa nepreukázala splnenie základnej podmienky pre vydržanie práva vecného bremena, ktorým je dobromyseľné užívanie vecného bremena prejazdu cez pozemok parc. č. XXXX, keď v konaní neuviedla právny titul na základe ktorého sa domnievala, že jej takéto právo patrí, ak notárska zápisnica o dohode, ktorou bolo zriadené právo prechodu cez tento pozemok, nie je domnelým právnym titulom o jej práve prejazdu cez pozemok žalovaných. V konaní nebolo preukázané ani to, že žalobkyňa nerušene užívala právo prejazdu po pozemku žalovaných po dobu 10 rokov a nebola pri tom nikým rušená, nakoľko cez pozemok žalovaných prechádzala autom iba po ich predchádzajúcom súhlase, ak to bolo odôvodnené obhospodarovaním nehnuteľnosti, napr. privezenie dreva na kúrenie, odvezenie odpadu. Rovnako podľa súdu neboli splnené podmienky stanovené v § 151o ods. 3 OZ pre zriadenie vecného bremena - práva cesty vlastníka stavby po priľahlom pozemku súdom, pretože právo cesty nie je možné zriaďovať k pozemkom, ktoré sú spoločným dvorom a záhradou. Zriadiť právo cesty možno iba k stavbe, ktorou je za danej situácie rodinný dom žalobkyne súp. č. XXXX, ku ktorému však má žalobkyňa prístup z verejnej komunikácie zabezpečený cez pozemky v jej výlučnom vlastníctve. O nároku na náhradu trov konania rozhodoval súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. 2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd") rozsudkom z 19. septembra 2024 sp. zn. 12Co/25/2024 na odvolanie žalobkyne rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil vecnou správnosťou rozsudku súdu prvej inštancie a v celom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, keďže sa v ňom súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dodal, že vecné bremeno je súd oprávnený zriadiť iba pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva podľa ustanovenia § 142 ods. 3 OZ, pri zriadení práva cesty podľa ustanovenia § 151o ods. 3 OZ a pri vyporiadaní vzťahov k pozemku pod nelegálnou stavbou podľa § 135c ods. 3 OZ. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v danom prípade neboli podmienky pre aplikovanie uvedených ustanovení OZ. Správny bol aj ten záver súdu prvej inštancie, že zriadenie vecného bremena - práva cesty podľa ustanovenia § 151 o ods. 3 OZ v prospech vlastníka stavby súp. č. XXXX, t. j. žalobkyne, nebolo opodstatnené, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa má priamy prístup k svojej stavbe po vlastnom pozemku parc. č. XXXX. 2.1. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa nepreukázala ani dobromyseľnosť držby, ktorá je jednou z podmienok vydržania. Z dohody spísanej do notárskej zápisnice na notárskom úrade Mgr. K. sp. zn. N88/08, Nz19410/2008 medzi žalovanými 1/ a 2/ ako povinnými z vecného bremena a žalobkyňou ako oprávnenou z vecného bremena vyplýva, že sa jej účastníci dohodli na zriadení vecného bremena k pozemku parc. č. XXXX registra C KN len v prospech žalobkyne, t.j. in personam. Preto nemôže byť táto notárska zápisnica považovaná za putatívny titul pre vydržanie práva cesty, so zreteľom na ktorý by ju bolo možné považovať žalobkyňu za dobromyseľnú v tom, že jej patrí právo cesty cez uvedený pozemok z titulu vlastníctva stavby súp. č. XXXX., a že by vydržala žalobou uplatňované právo. Poukázal na to, že cez cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť napr. o záväzkový vzťah, o výprosu (vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok trpí bez toho, aby im k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo) alebo o užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom zodpovedajúcim vecnému bremenu, napr. prechádza cez cudzí pozemok neznamená, že je držiteľom vecného práva. Dobrá viera držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti veci, sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu, k čomu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") z 27. júla 2009 sp. zn. 4 MCdo/13/2008. Odvolací súd súhlasil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, že podmienky pre vydržanie vecného bremena - práva cesty cez priľahlý pozemok nebol v konaní preukázané, s tou výhradou, že z notárskej zápisnice spísanej na notárskom úrade Mgr. K. sp. zn. N88/08, Nz19410/2008 jednoznačne nevyplýva, že bolo v prospech žalobkyne zriadené právo prechodu cez pozemok parc. č. XXXX registra C KN konkrétnou formou, teda výlučne pešo. Podľa odvolacieho súdu, ak by sa zmluvné strany dohodli len na prechode cez pozemok parc. č. XXXX registra C KN žalobkyňou pešo, bolo by to v zmluve výslovne uvedené. 2.2. Odvolacie námietky žalobkyne smerujúcim voči procesnému postupu súdu prvej inštancie, spôsobu vedenia konania, vrátane jej výsluchu, ako aj voči porušeniu zásady rovnosti zbraní, ktoré v odvolaní bližšie nekonkretizovala, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené. Za nedôvodné považoval aj námietky voči dokazovaniu, a to, že nebolo vykonané v dostatočnom rozsahu a že skutkový stav veci nebol riadne zistený, pretože v odvolaní neuviedla, ktoré konkrétne dôkazy súd prvej inštancie nevykonal. K námietke, že súd prvej inštancii v odôvodnení rozsudku neuviedol, či pri rozhodovaní bral do úvahy zákonnú požiadavku výkonu práv a povinností v súlade s dobrými mravmi, odvolací súd poukázal na to, že aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ umožňuje zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, nemá totiž vlastnú normotvornú platnosť, keďže upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 144/2010). V danej veci sa žalobkyňa domáhala konštitutívneho rozhodnutia súdu, ktoré by viedlo k vzniku, zmene a zániku práv a povinností, a aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ pri posudzovaní veci nemohla priviesť súd k tomu, aby rozsudkom zriadil vecné bremeno, čoho sa žalobkyňa domáhala. Účelové konanie žalovaných 1/ a 2/ s cieľom získať prospech, ktoré bolo podľa žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi, by ani v prípade jeho preukázania nebolo pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci právne významné. 2.3. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj výrok III. napadnutého rozsudku, ktorým prvostupňový súd zrušil vo veci vydané neodkladné opatrenie podľa ustanovenia § 335 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP, najmä pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a preto, že súd konanie žalovaných nehodnotil i podľa zákonnej požiadavky vykonávať práva a povinností v súlade s dobrými mravmi. Žiadala, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že odvolací súd sa priveľmi sústredil na existenciu práva cesty na pozemku parc. č. XXXX/X registra C KN, ktorý je jej v podielovom spoluvlastníctve so žalovanou 1/, hoci ona žiadala zriadiť právo cesty ku stavbe súpisné číslo XXXX. Zdôraznila, že nežiadala zriadiť právo cesty k pozemku v spoluvlastníctve so žalovanou 1/, ale k rodinnému domu, ktorého je vlastníčkou a ku ktorému nie je iný prístup, teda nežiadala o ochranu podľa ustanovenia § 127 ods. 3 OZ. Mala za to, že petit žaloby je jasne vymedzený a zrozumiteľný ako návrh na zriadenie vecného bremena - práva cesty cez konkrétny pozemok a je obsahovo označený ako právo cesty. 3.1. Žalobkyňa namietala proti výkladu odvolacieho súdu o podmienkach vydržania, pretože nie je v súlade so znením zákona a to, že súd nebral do úvahy okolnosti konkrétneho prípadu. Uviedla, že je dobromyseľná, nielen zo subjektívneho, ale aj objektívneho hľadiska, keďže právo držby vecného bremena odvodzovala od notárskej zápisnice a odvolací súd nevzal do úvahy jej výpoveď, v ktorej uviedla, rodinný dom kupovala od tretej osoby, V., a pri uzatváraní zmluvy o kúpe domu o vecnom bremene nebola ani zmienka, za predávajúcu konali susedia, ktorí sú v tomto konaní žalovaní. Keďže súčasne s kúpnou zmluvou uzavrela aj zmluvu o vecnom bremene, požiadala žalovaných a notárku o vysvetlenie jej obsahu a bola ubezpečená, že sa nemá báť, že toto vecné bremeno je také, že tam bude môcť chodiť peši aj autom a ona v dobrej viere, že to tak je, podpísala všetko, čo jej dali na podpis. Od tohto okamihu bola teda aj objektívne dobromyseľná. Odvolaciemu súdu ďalej vytkla, že aj keď vyložil slovo "chodiť" tak, že má dvojaký význam, teda aj chodiť peši aj chodiť autom, v enunciáte rozsudku sa to neprejavilo. Súd sa teda nevysporiadal s otázkou zásadného významu. 4. Žalovaná 1/ a žalovaný 2/ sa k dovolaniu nevyjadrili. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 6. V zmysle ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7. Podľa § 420 písm.
2. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ustanovenia § 447 písm.
3. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku viazanosti dovolacím dôvodom dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm.
4. f)CSP, sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia CSP je nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 11. Žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
5. f)CSP, pretože odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil a nevysporiadal sa so zákonnou požiadavkou výkonu práv a povinností v súlade s dobrými mravmi. Súčasne namietala nesprávny výklad podmienok vydržania odvolacím súdom pri posudzovaní jej dobromyseľnosti a to, že sa nevysporiadal s otázkou zásadného významu pre vec a to výkladom pojmu „chodiť". 12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 420 písm.
6. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9 a 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (napr. tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov). 13. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. V súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením jeho § 393 ods. 2 súd v odôvodnení rozhodnutia musí podať výklad o opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a vyporiadať sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na jeho právne závery. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktorý sa má zaoberať všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby (návrhu na začatie konania), ako aj špecifickými námietkami strany sporu (účastníka konania). Porušením uvedeného práva strany sporu (účastníka konania) na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v opravných prostriedkoch. 14. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
7. f)CSP, treba považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď v odôvodnení nie sú uvedené dôvody rozhodnutia súdu alebo ak v ňom chýba vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. Dodržiavanie povinnosti súdu odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. 15. Najvyšší súd preskúmaním veci nezistil, že by v nej došlo vybočením z medzí stanovených v § 393 ods. 2 CSP k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje dôvody prečo bola žaloba zamietnutá, súd v bodoch 31. až 37. odôvodnenia rozsudku uviedol, že zmluvou z 09. mája 2008 bolo zriadené vecné bremeno, právo prechodu cez pozemok v katastrálnom území Humenné parc. č. XXXX, zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX len v prospech žalovanej. Dostatočne odôvodnil prečo podľa neho žalobkyňa nepreukázala podmienky pre zriadenie vecného bremena z dôvodu, že nemá prístup k svojmu rodinnému domu súp. č. XXXX z verejnej komunikácie. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku poukázal na tieto závery, uviedol obsah odvolania žalobkyne, argumenty na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a odôvodnenie doplnil a vysporiadal sa s podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré tvoria jeden celok nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu je námietka žalobkyne, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený, nedôvodná. Za vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
8. f)CSP totiž nemožno považovať to, ak odvolací súd neodôvodí rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. 16. Dovolací súd považoval za nedôvodnú aj námietku žalobkyne, že odvolací súd sa nevysporiadal so zákonnou požiadavkou, aby bol výkon práv a povinností v súlade s dobrými mravmi. K tejto námietke, uplatnenej v odvolaní, sa odvolací súd vyjadril v bodoch 20. až 22. odôvodnenia rozsudku. K inštitútu dobrých mravov poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/144/2010 a zdôraznil, že aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ umožňuje zásah do výkonu už existujúceho práva, ktoré vyplýva z občianskoprávnych vzťahov, ale nemôže viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, teda ani k zriadeniu žalobkyňou požadovaného vecného bremena a že ani účelové konanie žalovaných, ktoré podľa žalobkyne bolo v rozpore s dobrými mravmi, by ani v prípade jeho preukázania, nemohlo viesť k inému rozhodnutiu. Dovolací súd odôvodnenie záveru odvolacieho súdu, že vo veci neprichádza do úvahy aplikovať ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, ktoré stanovuje, že výkon práv a povinnosti nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, považuje za správne a dostatočné. 17. Dovolací súd nepovažoval za opodstatnené ani námietky žalobkyne, že sa odvolací nezaoberal dostatočne jej tvrdeniami o vydržaní vecného bremena a výkladom pojmu chodiť pri inštitúte vecného bremena. Zo spisu zistil, že k vydržaniu a dobromyseľnosti žalobkyne sa odvolací súd vyjadril v bode 19. odôvodnenia rozsudku, tak, že zo zmluvy o zriadení vecného bremena spísanej do notárskej zápisnice, vyplýva, že vecné bremeno bolo zriadené v prospech žalobkyne in personam, a preto táto zmluva nemôže byť ani domnelým dôvodom pre dobromyseľnosť žalobkyne o zriadení vecného bremena spojeného s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, teda v prospech stavby jej rodinného domu. Túto otázku riešil už súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v bodoch 7., 8., 25., 29., 30., 31., 34. a 36. V bode 31. odôvodnenia rozsudku uviedol, že v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne, že predmetné právo nadobudla vydržaním tohto práva, nakoľko v prípade vydržania základnou podmienkou pre osvedčenie vydržania je preukázanie dobromyseľnosti osoby oprávnenej z vecného bremena, že jej takéto právo patrí a že dobromyseľnosť odvodzuje od určitého právneho titulu, aj takého, ktorý by mal právne vady, avšak dalo by sa z neho vyvodiť, že toto právo jej patrí. Námietka žalobkyne o nevysporiadaní sa súdov s právnou otázkou vydržania a s tým súvisiacej dobromyseľnosti je teda nedôvodná. K námietke žalobkyne, že sa odvolací súd nezaoberal výkladom pojmu „chodiť" dovolací súd zistil, že ten v bode 20. odôvodnenia rozsudku vysvetlil tento pojem. Odvolací súd uviedol, že „Obsah pojmu „prechod" podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka sa vykladá ako pohyb z miesta na miesto, prechádzanie, prejdenie, bez toho, aby bolo viazané na konkrétnu formu prechodu. Odvolací súd zastáva názor, že v prípade, ak by sa zmluvné strany v označenej notárskej zápisnice dohodli len na forme pešieho prechodu cez parcelu CKN č. XXXX žalobkyňou, bolo by to v jej znení výslovne uvedené. Hlavne v skoršej právnej praxi bolo bežné, že slovné spojenie „prechod" zahŕňalo ako prechod peši, tak aj povozom, a to bez použitia slova prejazd", čím sa síce vo výklade tohto pojmu stotožnil so žalobkyňou, ale ani tento záver sám osebe nemohol byť dôvodom pre vyhovenie žalobe. 18. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie a k podstatným tvrdeniam uvedeným v odvolaní, osobitne k tým, ktoré zopakovala v dovolaní. Za podstatný sa považuje každý argument, ktorý má súvislosť s vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže viesť k rozhodnutiu priaznivejšiemu pre odvolateľa. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súd v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stručne a jasne objasnilo skutkový a právny základ rozhodnutia, čo postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu bolo plne realizované právo žalobkyne na spravodlivý proces. 19. Skutkové zistenia nižších súdov a z nich vyvodené skutkové závery v danej veci boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené výsledkami vykonaného dokazovania. Do obsahu základného práva podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutie ÚS SR zn. I. ÚS 97/97). Treba pritom brať do úvahy, že dovolanie nie je opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri zisťovaní skutkového stavu veci a hodnotení zisteného. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní a či prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm.
9. f)CSP, čo však v danej veci nezistil. 20. Za vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
10. f)CSP nemožno považovať ani to, že žalobkyňa so skutkovými a právnymi závermi súdov vyjadrenými v odôvodneniach rozhodnutí nesúhlasí a nestotožnila sa s nimi, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 21. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
11. f)CSP namietala porušenie práva na spravodlivý proces aj v dôsledku nesprávneho zhodnotenia neexistencie dôvodov pre zriadenie vecného bremena vo forme práva cesty k jej rodinnému domu súdmi nižšej inštancie, atakujúc súčasne správnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k (ne)splneniu predpokladov vydržania práva cesty cez pozemok parc. č. XXXX, ktoré je v súvislosti s okolnosťami daného prípadu arbitrárne a bez opory v právnom poriadku. 22. Podľa názoru dovolacieho súdu posúdenie splnenia zákonných podmienok pre zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok je vždy otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností a preto zhodnotenie ich existencie je otázkou právnou. Podobne, skúmanie splnenia podmienok vydržania vecného bremena, je vecou právneho posúdenia. V danom prípade prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
12. f)CSP preto nebola spôsobilá založiť námietka dovolateľky týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd stabilne judikuje, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
13. f)CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
14. f)CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). 23. Pre prípad, že by sa dovolateľka predmetnou argumentáciou eventuálne domáhala dovolacieho prieskumu v zmysle § 421 ods. 1 CSP, dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 432 ods. 2 CSP, ktoré uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť. Ustanovenie § 432 ods. 2 CSP je pritom vždy nutné vykladať v súvislosti s § 421 CSP zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. V preskúmavanej veci dovolateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) nevymedzila predmetný dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom) spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 tohto právneho predpisu. Iba samotné polemizovanie dovolateľky s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP (porov. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017). Na základe uvedeného dovolací súd uzatvára, že neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania ani podľa § 421 ods. 1 CSP. 24. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobkyne ako neprípustné podľa ustanovenia § 447 písm.
15. c)CSP. 25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.