Najvyšší súd 7 Nc 4/2011 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. M.Š, bývajúcej v M., proti ţalovaným 1/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie č. 13, 2/ Slovenská republika - Okresný súd Martin, so sídlom v Martine, E.B. Lukáča č. 2A, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 7C/160/2009 a na Krajskom súde v Ţiline pod sp.zn. 6 NcC/4/2010, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania veci takto r o z h o d o l : Z rozhodovania o tom, či sudcovia Okresného súdu Martin sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto súde vedená pod sp. zn. 7 C 160/2010,
- s ú v y l ú č e n í sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. F. P., JUDr. J. B., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. M. N., JUDr. K. P., Mgr. Z. Š., JUDr. M. B., JUDr. A. G., JUDr. J. K. a JUDr. D. W..
- n i e s ú v y l ú č e n í sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. M. U., JUDr. M. J., Mgr. F. D., JUDr. R. U., JUDr. Y. D., Mgr. K. B., JUDr. O. B., JUDr. D. C., JUDr. M. C., JUDr. M. D., Mgr. K. H., JUDr. J. K., JUDr. E. M., JUDr. A. P., JUDr. T. R., Mgr. M. Š., JUDr. G. V., JUDr. Erika Č.á, JUDr. J. M., JUDr. E. Š., Mgr. N. T., JUDr. J. U., JUDr. Z. J., JUDr. E. K., JUDr. P. Polka, JUDr. M. R., JUDr. V. S. a JUDr. V. P.. O d v ô v o d n e n i e V konaní, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 7C/160/2009 o náhradu nemajetkovej ujmy, oznámili sudcovia Okresného súdu Martin, ţe sú u nich dané dôvody, 7 Nc 4/2011 2 pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.). O tom, či sudcovia Okresného súdu Martin sú v tejto veci vylúčení z prejednávania a rozhodovania, mal rozhodnúť Krajský súd v Ţiline ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.) v konaní sp.zn. 6 NcC/4/
- Pretoţe podľa oznámenia niektorých sudcov Krajského súdu v Ţiline sú u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.), bol spis predloţený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudcov (§ 15 O.s.p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o nezaujatosti. Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
- k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tieţ vtedy, keď sudca verejne - napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť,
- k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu, charakteru rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
- k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.). Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov o skutočnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z tejto 7 Nc 4/2011 3 prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.). Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v snahe zmariť hroziace riziko, ţe by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕţania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho 7 Nc 4/2011 4 prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97,
- ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done"). Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. 7 Nc 4/2011 5 Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne. V bode
- výrokovej časti uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú uvedení sudcovia Krajského súdu v Ţiline, ktorí sa vyjadrili tak, ţe majú k ţalobkyni (sudkyni okresného súdu Martin) bliţší osobný (priateľský) vzťah, pri ktorých dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru o existencii skutočnosti, ktorá je relevantná z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., a ktorá ich vylučuje z prejednávania a rozhodovania v danej veci. V prípade ďalších sudcov Krajského súdu v Ţiline, ktorí vo svojich písomných vyjadreniach poukázali na (len) kolegiálny vzťah k ţalobkyni a zo vzťahu takejto povahy vyvodzovali buď existenciu ale i neexistenciu dôvodu vylučujúceho ich z prejednávania a rozhodovania veci, vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ, ţe vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak rámec ich vzájomných vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nie je daný dôvod pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Iba skutočnosť, ţe určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému má iný sudca len rýdzo kolegiálny a profesionálny vzťah, sama o sebe nie je dôvodom pre 7 Nc 4/2011 6 jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 ods.l O.s.p. Rovnako nie je daný dôvod pochybovať o nezaujatosti tých sudcov, ktorí vo svojich písomných oznámeniach nedeklarovali vzťah k účastníkom konania ani k veci. V prípade sudcov Krajského súdu v Ţiline, ktorí vo svojich písomných vyjadreniach vyvodzovali svoju zaujatosť z pomeru k prejednávanej veci podaním rovnakej, či obdobnej ţaloby, alebo uviedli, ţe sa ich predmet sporu týka ako sudcov, vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ, ţe nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť ani vedenie civilnoprávneho konania medzi sudcom a osobným úradom sudcu. Sudca je v tomto prípade súkromnou osobou, ktorému ústava zaručuje prístup k súdu a podaním ţaloby len realizuje svoje právo na súdnu ochranu. Uplatnený nárok je majetkovej povahy a nevybočuje z rámca práva kaţdej osoby na súdnu ochranu. Sama skutočnosť, ţe sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho osobné pomery uplatnil podaním ţaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez ďalšieho z prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú ţalobu (Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky zo
- decembra 2010, Cpj 31/2010, obdobne aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Nc 8/2010, sp.zn. 7Nc 8/2010). Za vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14 ods.l O.s.p., nemoţno povaţovať ani skutočnosť, ţe predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môţe rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej kompetencie; ţiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom neprislúcha. Predpoklad námietky, ţe má ísť o situáciu, v ktorej pre vzťah k veci nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú vec prejednať a rozhodnúť, predstavuje (znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je neprípustné. 7 Nc 4/2011 7 Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ţe sudcovia uvedení bode
- výrokovej časti tohto uznesenia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci a sudcovia uvedení v bode
- výrokovej častiach uznesenia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- januára 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta