Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/81/2025 Identifikačné číslo spisu: 1217205793 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1217205793.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobkyne: L. I., nar. XX. XX. XXXX, R. W., Č. XX, zastúpenej: Advokátska kancelária Beňová, s. r. o., Bratislava, Blumentálska 8, proti žalovaným: 1/ Bratislavský samosprávny kraj, Bratislava, Sabinovská 16, IČO: 36 063 606, 2/ Škola pre mimoriadne nadané deti a gymnázium, Bratislava, Teplická 7, zastúpenému: ULC Čarnogurský s.r.o., Bratislava, Tvarožkova 5, o ochranu osobnosti, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 8C/20/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. decembra 2024 sp. zn. 8Co/81/2024, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 24. mája 2023 č. k. 8C/20/2017-729 žalobu zamietol, žalovanému 2/ priznal voči žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania, žalovanému 1/ nepriznal nárok na náhradu trov konania. 1.1. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, podľa § 2 ods. 1, § 2a ods. 1, § 3 ods. 1, ods. 3, zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v spojení s § 31 ods. 1, § 106 ods. 5 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „školský zákon“) a podľa § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 307/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní žiakov s intelektovým nadaním, a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že zo strany žalovaných došlo k neoprávnenému zásahu, v príčinnej súvislosti ktorého bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv, resp. že by bolo so žalobkyňou zaobchádzané inak ako v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňa v konaní svoj nárok kvalifikovala ako nárok na ochranu osobnosti a ochranu pred diskrimináciou. Vo vzťahu k nárokom na ochranu pred diskrimináciou žalobkyňa v podanej žalobe a ani následne v konaní neprodukovala také skutkové tvrdenia, ktoré by nasvedčovali tomu, že zo strany žalovaných bolo so žalobkyňou zaobchádzané v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a to v akejkoľvek oblasti, vrátane oblasti prístupu a poskytovania vzdelania. V konaní sa nepreukázalo, že by bolo so žalobkyňou zaobchádzanie rozdielne v porovnaní s inými žiakmi, resp. že by bola žalobkyňa na škole u žalovaného 2/ z nejakého dôvodu diskriminovaná. Na základe vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k záveru, že vo vzťahu k žalobkyni konali žalovaní v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, najmä v oblasti prístupu a poskytovania vzdelania, keďže k preradeniu žalobkyne došlo v súlade s ustanoveniami príslušného zákona. Nestotožnil sa s názorom žalobkyne, že diskriminačné konanie žalovanej 2/ vo vzťahu k žalobkyni spočíva v jednostrannom vyradení z programu Aprogen v rozpore so zákonom aj vlastnou smernicou, keď takýto rozpor nezistil. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že bola protiprávne vyradená zo školy žalovaného 2/ po ukončení IV. ročníka, keďže nebol naplnený žiadny z dôvodov uvedených v článkoch 1, 3, 7 Smernice výchove a vzdelávaní intelektovo nadaných žiakov v Programe APROGEN ani v § 106 ods. 5 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školského zákona) v spojitosti s Vyhláškou Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 307/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní žiakov s intelektovým nadaním. Ani žalovaní nepopierali tvrdenie žalobkyne o tom, že nebol naplnený žiaden z uvedených dôvodov vyradenia žiaka zo školy. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa je znamenitá žiačka a dosahovala v škole výborné výsledky. Z týchto dôvodov nevznikol dôvod na to, aby vzhľadom k ustanoveniam Smernice žalovaný 2/ mohol uvažovať o vyradení žalobkyne z dôvodu nezvládania náročnosti výučby, či z akýchkoľvek iných dôvodov na strane žalobkyne. Z príslušných zákonných ustanovení školského zákona, vyhlášky č. 307/2008 Z. z. a ani z interných predpisov žalovaného 2/, vrátane predmetnej Smernice nezistil, že by vylúčenie, či vyradenie žiaka zo školy bol formálny proces, výsledkom ktorého by bolo rozhodnutie riaditeľa školy o tejto skutočnosti v takej forme, ktorá by bola prípadne preskúmateľná v správnom konaní. Námietky žalovaného 2/ o tom, že žalobkyňa mala využiť takýto postup, preto vyhodnotil ako nedôvodné. Uviedol, že žalobkyňa netvrdila a v konaní ani žiadnym dôkazom nepreukazovala, že by žalovaný 1/ zasiahol do jej práv na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, resp., že by v dôsledku jeho konania bola akokoľvek diskriminovaná. Žalovanému 1/ preto nesvedčí to, že by bol nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z uvedeného hmotného práva. Nárok na ochranu osobnosti je postavený na objektívnom princípe, no pokiaľ ani samotná žaloba nesmeruje voči žalovanému 1/ je vzhľadom na uvedené daný nedostatok jeho pasívnej legitimácie, čo viedlo aj k zamietnutiu žaloby žalobkyne voči žalovanému 1/. Žalovaný 2/ postavil svoju procesnú obranu na tom, že k nezapísaniu žalobkyne do ďalšieho ročníka došlo v súlade s uvedeným § 31 ods. 1 zákona č. 245/2008 Z. z., nakoľko existovala zákonná prekážka, a to zapísanie žalobkyne do inej školy na základe rozhodnutia riaditeľky Základnej školy s materskou školou Jána Amosa Komenského so sídlom Hubeného 25, Bratislava (ďalej len „druhá škola“) zo dňa 30. 06. 2016. Na rozdiel od vyradenia, či vylúčenia žiaka zo školy, jeho preradeniu predchádza v zmysle rozhodnutie riaditeľa tej základnej školy, do ktorej má žiak prestúpiť, a to na základe písomnej žiadosti zákonného zástupcu. Takémuto právnemu úkonu teda predchádza právny úkon zákonného zástupcu, a to písomná žiadosť. Do tohto procesu ale nijako nevstupuje škola, z ktorej má žiak prestúpiť. Tá má povinnosť iba do 15 dní od doručenia kópie rozhodnutia, zaslať riaditeľovi základnej školy, do ktorej bol žiak prijatý prestupom, kópiu dokumentácie žiaka a túto zmenu nahlásiť do centrálneho registra. Žalovaný 2/ v konaní predložil rozhodnutie riaditeľky Základnej školy s materskou školou Jána Amosa Komenského so sídlom Hubeného 25, Bratislava (ďalej len „druhá škola“) zo dňa 30. 06. 2016. Predmetné rozhodnutie je verejnou listinou, pričom žalobkyňa túto ani nerozporovala. Vzhľadom na to, že tento postup podľa § 31 ods. 1 školského zákona predpokladá predchádzajúcu písomnú žiadosť zákonných zástupcov žalobkyne o to, aby bola táto prijatá do druhej školy, dospel k záveru, že akékoľvek ďalšie rozhodnutie žalovaného 2/ o vylúčení, či vyradení žalobkyne by bolo z dôvodu, že žalobkyňa už bola prijatá do inej školy na základe žiadosti a rozhodnutia jej zákonných zástupcov, neúčinné a v takomto prípade právne irelevantné. Nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobkyne, resp. jej zákonných zástupcov, že ich rozhodnutie o tom, že žalobkyňa bude preradená na inú školu bol len akýsi záložný plán, aby žalobkyňa nezostala bez zápisu do školy. Vzhľadom k uvedenému preto dospel k záveru, že zo strany žalovaného 2/ v súvislosti s preradením žalobkyne do inej školy nedošlo k takému neoprávnenému zásahu, ktorý by zasahoval do práv žalobkyne na ochranu osobnosti, pričom zároveň nebola daná ani príčinná súvislosť medzi zásahom a ujmou, ktorá mala žalobkyni vzniknúť. Nakoľko neboli splnené základné predpoklady vzniku občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby, žalobu žalobkyne aj voči žalovanému 2/ zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 11. decembra 2024 sp. zn. 8Co/81/2024 rozhodol tak, že: „Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný 2/ má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.“ 2.1. V odôvodnení uviedol, že v preskúmavanej veci súd prvej inštancie posúdil žalobkyňou uplatňovaný nárok na priznanie ospravedlnenia a náhradu nemajetkovej ujmy; ktorý jej mal vzniknúť neoprávneným zásahom do jej osobnostných práv a diskriminačným konaním žalovaných; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktoré žalobkyňa predložila na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj z hľadiska opodstatnenosti prostriedkov procesnej obrany žalovaného, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a prihliadol na všetko ostatné, čo v konaní vyšlo inak najavo, vrátane toho, čo uviedli strany, a zo skutkového stavu ustáleného na základe výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil správny záver, že po prijatí žalobkyne do druhej školy v júni 2016 akékoľvek ďalšie rozhodnutia žalovaného 2/ o vylúčení/vyradení žalobkyne zo štúdia v júli 2016, je neúčinné a právne irelevantné. Súd prvej inštancie správne oprel svoje právne závery o relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka, antidiskriminačného zákona v spojení so školským zákonom, náležite tieto na zistený skutkový stav aplikoval a v súlade s ustálenou súdnou praxou a konštantnou judikatúrou ich aj vyložil a svoje úvahy vedúce k zamietnutiu žaloby náležite odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti a z nich vyplývajúce skutkové závery, a tiež s poukazom na prijaté právne závery, podrobne rozviedol relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a zároveň sa dôsledne vysporiadal so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiace s predmetom konania. 2.2. Na základe odvolacích námietok žalobkyne odvolací súd skúmal, či bol rozsudok vyhotovený sudcom, ktorý bol v danej veci určený v súlade s rozvrhom práce a teda, či súd bol správne obsadený. Odvolací súd zistil, že na základe Dodatku č. 4 k Rozvrhu práce na rok 2024 Mestského súdu Bratislava IV účinnom dňa 01. 03. 2024 bol z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu Mgr. Raula Pospíšila s účinnosťou od 01. 03. 2024 zastavený nápad v súdnom oddelení 23C, 23Cos, 23Cpr, 23Csp, 23Vyd, 23Cd, 23Ccud, 23Cn. Z dôvodu vymenovania JUDr. Daniela Češka za sudcu bez časového obmedzenia s pridelením na Mestský súd Bratislava IV dňa 27. 02. 2024 mu bolo zriadené oddelenie 66C, 66Cos, 66Cpr, 66Csp, 66Vyd, 66Cd, 66Ccud, 66Cn. Nevybavené spisy, pridelené sudcovi Mgr. Raulovi Pospíšilovi, ktorý sa s účinnosťou od 01. 03. 2024 vzdal funkcie sudcu, v ktorých je potrebné vykonať neodkladný úkon, s poukazom na § 51 ods. 4 písm.
- b)zákona č. 757/2004 Z. z. boli prerozdelené pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov náhodným výberom na vybavenie JUDr. Kataríne Paulovej ako zákonnej sudkyni do oddelenia 18C, 18Cos, 18Cpr, 18Csp, 18Vyd, 18Cd, 18Ccud, 18Cn pomerovým číslom 1, JUDr. Danielovi Češkovi ako zákonnému sudcovi do oddelenia 66C, 66Cos, 66Cpr, 66Csp, 66Vyd, 66Cd, 66Ccud, 66Cn pomerovým číslom 1 a Mgr. Jakubovi Sládekovi ako zákonnému sudcovi do oddelenia 67C, 67Cos, 67Cpr, 67Csp, 67Vyd, 67Cd, 67Ccud, 67Cn pomerovým číslom 1, z dôvodu, že je v nich potrebné vykonať neodkladný úkon. Medzi spisy určené na prerozdelenie pre vykonanie neodkladných úkonov bol zaradený aj spis sp. zn. B2-8C/20/2017. Podľa názoru odvolacieho súdu spôsob, akým bol v danom prípade posudzovaný spor pridelený sudcovi JUDr. Češkovi v súvislosti s jeho nástupom na súd, nevybočuje z rámca rozvrhu práce Mestského súdu Bratislava IV platného v danom čase, resp. z rámca zákona o súdoch, najmä tých jeho ustanovení, ktoré sa týkajú spôsobu prideľovania vecí. Po tom, ako sa pôvodný zákonný sudca Mgr. Pospíšil vzdal funkcie sudcu, nemohol už vypracovať ním vyhlásený rozsudok, preto bolo potrebné na vykonanie neodkladného úkonu - vypracovania rozhodnutia po uplynutí zákonnej lehoty, vec náhodným výberom prerozdeliť medzi sudcov (analogicky podľa § 222 CSP). Žalobkyňa preto nedôvodne namietala, že rozhodnutie nevypracoval sudca, ktorý rozsudok vyhlásil. 2.3. V posudzovanej veci sa žalobkyňa domáhala priznania písomného ospravedlnenia a zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.000 eur za protiprávny zásah do jej osobnostných práv, ako aj za diskriminačné konanie, a to z dôvodu neoprávneného vyradenia zo štúdia na Škole pre mimoriadne nadané deti a gymnázia. Argumentovala tým, že pre jej vyradenie/vylúčenie zo štúdia žalovaným 2/ neboli splnené zákonné podmienky. Týmto svojvoľným jednostranným konaním tak žalovaní porušili zásadu rovnakého zaobchádzania a zasiahli do jej práva na vzdelanie a do jej súkromia a cti, v dôsledku čoho jej vznikla nemajetková ujma. Subjektom zodpovedným za neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv, a teda subjektom pasívne legitimovaným v konaní o nárokoch vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do osobnostných práv, môže byť jedine pôvodca zásahu, teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania spôsobilého privodiť ujmu na osobnostných právach. Rovnako v konaní o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, je pasívne legitimovaným subjektom pôvodca diskriminačného konania. V súlade s uvedeným sa správne súd prvej inštancie vysporiadal v konaní s otázkou pasívnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/ tak, že ustálil pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ ako pôvodcu tvrdeného neoprávneného zásahu a žalobu pre nedostatok pasívnej legitimácie voči žalovanému 1/ bez ďalšieho zamietol. 2.4. V preskúmavanej veci žalobkyňa postavila svoj žalobný návrh na tvrdení o porušení zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným 2/ v súvislosti s jej právom na vzdelanie. Žalobkyňa však bola zároveň povinná identifikovať skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a musela preukázať porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny. Žalobkyňa na opodstatnenosť svojej žaloby vôbec neuviedla, že by sa s ňou z dôvodu správania jej otca zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tieto dôvody nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej situácii. Žalobkyňa neoznačila iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Žalobkyňa nepreukázala, že situácia, v ktorej sa nachádzala, bola podobná situáciám osôb, s ktorými bolo lepšie zaobchádzané. Žalobkyňa bola povinná tvrdiť rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou, teda znevýhodnenie vo vzdelávaní oproti ostatným žiakom. Z tvrdení žalobkyne pri absencii označenia vhodného komparátora tak nebolo možné usudzovať, že k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo; tvrdenia žalobkyne neboli spôsobilé objektívne vyvolať dôvodné presvedčenie, že došlo zo strany žalovaného 2/ k porušeniu povinnosti zaobchádzať so žalobkyňou rovnako. Súd prvej inštancie pre posúdenie právnej relevancie vylúčenia/vyradenia žalobkyne zo štúdia u žalovaného 2/ v júli 2016 správne vzal na zreteľ rozhodnutie o prijatí žalobkyne na druhú školu zo dňa 30. 06. 2016 na základe písomnej žiadosti jej rodičov a správne dospel k záveru, že sporné vyradenie/vylúčenie žalobkyne zo štúdia u žalovaného 2/ v júli 2016 bolo neúčinné a právne irelevantné, a nemohlo žalobkyni privodiť žiadne právne následky v podobe ukončenia štúdia. V tejto súvislosti bolo nepodstatné, že žalovaný 2/ nemal v júli 2016 vedomosť o prijatí žalobkyne na druhú školu k 30. 06. 2016 a bez právneho významu je rovnako skutočnosť, či matka žalobkyne v júli 2016 telefonicky oznámila svedkyni Ing. I., tajomníčke školy, že žalobkyňa bude študovať na inej škole. Konajúci súd preto nepochybil, pokiaľ sa podrobne nevenoval dôkazom predkladaných žalobkyňou na preukázanie vyradenia či vylúčenia žalobkyne zo štúdia vzhľadom na to, že s týmto konaním žalovaného 2/ nemohli byť spojené žiadne právne následky. Žalobkyňa ukončila štúdium u žalovaného 2/ dobrovoľne na základe prestupu do druhej školy v júni 2016, a preto ďalšie úkony žalovaného 2/ v júli 2016 nemohli mať žiaden relevantný vplyv na ukončenie štúdia žalobkyne u žalovaného 2/. Zhodne so súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že nie je daná príčinná súvislosť medzi vyradením/vylúčením žalobkyne zo štúdia u žalovaného 2/ v júli 2016 so vznikom ujmy, ktorá mala žalobkyni vzniknúť ukončením štúdia. Za právne bezvýznamné považoval odvolací súd tvrdenie žalobkyne, že jej rodičia pristúpili k zápisu na druhej škole v tiesni a že malo ísť o „záložný plán“ z dôvodu očakávania vylúčenia žalobkyne zo štúdia riaditeľkou žalovaného 2/. Ako bolo správne ustálené, k vylúčeniu žalobkyne žalovaným 2/ nedošlo v júni 2016 a informovanie rodičov žalobkyne svedkom Mgr. M. o chystanom vylúčení žalobkyne nepovažoval odvolací súd za podstatné. Pokiaľ rodičia žalobkyne v júni 2016 prihliadli na skúsenosti rodičov iných žiakov, uvedená skutočnosť; rovnako ako tvrdenie žalobkyne o konaní v tiesni; nemá žiaden vplyv na posúdenie právnych účinkov rozhodnutia o prijatí žalobkyne na druhú školu. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným, že právoplatné rozhodnutie o prijatí žalobkyne do druhej školy zo dňa 30. 06. 2016 predstavovalo zákonnú prekážku pre štúdium na škole u žalovaného 2/, ako i pre zaradenie žalobkyne do zoznamu žiakov v septembri 2016, keďže žiak nemôže byť zapísaný súčasne na dvoch školách. Argumenty žalobkyne, že žalovaný 2/ nemusel v septembri 2016 prihliadať na rozhodnutie o prijatí do druhej školy z 30. 06. 2016, nepovažoval odvolací súd za podstatné. Takáto povinnosť žalovanému 2/ nevyplývala zo žiadneho právneho predpisu a navyše tomu bránilo rozhodnutie o prijatí žalobkyne na druhú školu v júni 2016. Ničím nebola podložená taká bežná prax, že v prípade existujúceho rozhodnutia o prijatí na inú školu bolo možné žiaka zaradiť do zoznamu inej školy, bez potreby podania písomnej žiadosti a vydania rozhodnutia o prestúpení. Zo skutočnosti, že zápis žiakov do škôl sa reviduje k 15. 9., nevyplývala pre žalovaného 2/ žiadna povinnosť vo vzťahu k zapísaniu žalobkyne na zoznam žiakov na naliehanie jej rodičov v septembri 2016; pokiaľ žalovaný 2/ nebol ochotný žalobkyňu zapísať do zoznamu žiakov v septembri 2016, nedopustil sa vo vzťahu k žalobkyni žiadneho neoprávneného konania. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobkyne uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. 2.5. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému 2/, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). V odvolacom konaní úspešnému žalovanému 1/ vznikol síce nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, podľa obsahu spisu mu žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému 1/ sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňoval § 420 písm.
- f)a § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP. 3.1. V dovolaní uviedla, že v posudzovanom prípade interpretácia skutkového stavu veci odvolacím súdom bola svojvoľná a formalistická, dôvody sú zjavne jednostranné, nesprávne v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, dobrých mravov a ochrany práv slabšej strany, čo má za následok porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces. Súd žalobu odmietol najmä s použitím argumentu, že síce došlo k vylúčeniu žalobkyne zo školy žalovanej v 2/ rade v júli 2016, ale podľa súdu toto vylúčenie bolo neúčinné a právne irelevantné, a preto nemohlo žalobkyni privodiť žiadne právne následky v podobe ukončenia štúdia, keďže tu existovalo rozhodnutie o prijatí žalobkyne na druhú školu zo dňa 30. 06. 2016 a podľa súdu je bez právneho významu, že škola o tomto rozhodnutí (o prijatí na inú školu) nevedela. Uvedený formalistický záver súd prijal napriek tomu, že z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalovaná v 2/ rade o vyradení dieťaťa zo školy nevydáva písomné rozhodnutie, ale toto rozhodnutie rodičom len oznamuje. Ak škola oznámenie o vyradení žalobkyne rodičom oznámila začiatkom júla, tak je zrejmé, že škola o vylúčení musela rozhodnúť už skôr a v danom prípade bolo preto veľmi podstatné posúdiť celkové okolnosti prípadu. Nie je totiž prípustné, aby súd ignoroval dôkazy celkových okolností prípadu a izolovane zobral do úvahy len jeden z nich, ktorý bol navyše okolnosťami vynútený a opieral sa len o formalistické tvrdenia. Záver súdu o tom, že dôkazy, ktorými rodičia preukazovali svoju tieseň (informovanie rodičov žalobkyne svedkom Mgr. M. o chystanom vylúčení žalobkyne, čo svedok aj sám potvrdil a prihliadnutie na skúsenosti rodičov iných žiakov, čo potvrdili svedeckými výpoveďami), ktorá ich nútila vytvoriť „záložný plán“ sú bez právneho významu, je nutné považovať za arbitrárny, a to jednak s prihliadnutím k tomu, že z dôvodu tiesne išlo o neplatný právny úkon, ako aj z dôvodu, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že predpoklady, ktoré donútili rodičov k prihláseniu dieťaťa na inú školu (z dôvodu, že sa chystá vylúčenie ich dcéry zo školy) sa ukázali byť pravdivé, nekonali preto svojvoľne, resp. z dôvodu, že by reálne chceli školu zmeniť (ako vyplývalo z dokazovania, žalobkyňa v tom čase maloletá bola vo výbornom kolektíve, mala rada svojich učiteľov, výborne sa učila, nebol dôvod, aby prestupovala do úplne nového kolektívu v 5. ročníku do školy, ktorá je v rovnakej lokalite, ako škola žalovanej v 2/ rade). Z dokazovania bolo zrejmé, že škola odmietla sanovať tento akt vylúčenia v septembri 2016, aj keď rodičia trvali na tom, aby žalovaná 2/ rade maloletú evidovala medzi svojimi žiakmi a boli pripravení k tomu uskutočniť potrebné právne úkony. Súd tieto skutočnosti nezobral do úvahy. Na margo jednostrannosti hodnotenia súdu v neprospech žalobkyne možno upriamiť pozornosť aj na nelogickosť jeho argumentov, keď mal formálne za to, že došlo k prestupu žalobkyne na inú školu bez potreby vydania rozhodnutia o prestúpení, naopak pri argumente žalobkyne, že napriek skutočnosti prihlásenia žalobkyne (pozn. v tiesni) na inú školu ju mohla žalovaná 2/ rade do 15. 9. do školy opäť zapísať (pozn. uvedenú bežnú prax žalobkyňa potvrdila výsluchom svedkyne N. V., ktorá pôsobila ako zástupkyňa v škole žalovanej v 2/ rade a ktorá v čase výsluchu pôsobila ako riaditeľka inej školy a vyplýva to aj z výpovedí zamestnancov žalovanej v 2/ rade, ako aj z § 7 ods. 4 zákona č. 597/2003 Z. z.) súd uviedol, že „ničím nebola podložená taká bežná prax, že v prípade existujúceho rozhodnutia o prijatí na inú školu bolo možné žiaka zaradiť do zoznamu inej školy, bez potreby podania písomnej žiadosti a vydania rozhodnutia o prestúpení“. Na jednej strane tak súd „uznáva“ prestup aj bez rozhodnutia o prestúpení, na strane druhej toto rozhodnutie považuje za nutnosť pri „návrate“ na pôvodnú školu a neberie do úvahy výsluchy svedkov preukazujúcich bežnú prax ani skutočnosť, že rodičia trvali na tom, aby žalovaná v 2/ rade umožnila žalobkyni pokračovať v štúdiu a boli pripravení poskytnúť akúkoľvek súčinnosť potrebnú na administratívne doriešenie veci tak, aby žalobkyňa mohla pokračovať v štúdiu na škole žalovanej v 2/rade. Čo je podstatné, je skutočnosť, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že škola svojím konaním vytvorila stav, z ktorého vyplýval záver, že žalobkyňu zo školy vylúči a tento akt verbalizovala a formou mailov potvrdila v júli a v septembri 2016. K sanácii zo strany žalovanej 2/ nedošlo ani v septembri 2016, kedy rodičia trvali na tom, aby žalovaná 2/ rade maloletú evidovala medzi svojimi žiakmi a boli pripravení k tomu uskutočniť potrebné právne úkony. Uvedeným spôsobom tak žalovaná v 2/ rade zasiahla do osobnostných práv žalobkyne chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a konala voči nej aj diskriminačne. Mala za to, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaná 2/ žalobkyňu zo svojho štúdia vylúčila, tento stav žiadnym spôsobom nesanovala a zasiahla tak do osobnostných práv žalobkyne. Ak súd v takomto prípade odmietne poskytnúť ochranu maloletému dieťaťu, tak tým jednoznačne zasiahol do jeho práv na spravodlivý súdny proces. Ochranu je nutné poskytnúť nielen pri priamej a viditeľnej svojvôli, ale aj proti sofistikovaným formám zneužitia práva, najmä ak sú ich súčasťou práva maloletého dieťaťa. 3.2. Zároveň mala za to, že v danom prípade je daná prípustnosť dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písm.
- b)Civilného sporového poriadku, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Mala za to, že nebola riešená situácia, kedy dochádza k zásahu do osobnostných práv maloletej študentky aktom školy, ktorý nemusí napĺňať žiadne formálne náležitosti - žalovaná v 2/ rade uviedla, že nemusí vydávať žiadne rozhodnutie o vylúčení - čo umožňuje vytváranie priameho či nepriameho nátlaku na rodičov na to, aby zo školy odišli bez možnosti brániť sa. Ak sa za takejto situácie berie do úvahy jediný formálny dokument, do ktorého boli rodičia v tom čase maloletej žalobkyne donútení, dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. 3.3. Mala za to, že súd nesprávne zamietol žalobu proti žalovanému v 1/ rade, ktorý ako zriaďovateľ žalovanej 2/ neurobil žiadne kroky smerujúce k odstráneniu zásahu do práv žalobkyne, aj keď o týchto skutočnostiach mal vedomosť. Rovnako mala za to, že predmetom posúdenia dovolacieho súdu by malo byť aj posúdenie námietky, že v prvostupňovom konaní došlo k tomu, že bolo porušené základné právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listina základný práv a slobôd z dôvodu, že rozsudok bol vypracovaný iným sudcom, ako tým, ktorý vo veci konal a rozhodol. Vec prejednával a rozsudok vyhlásil jeden sudca a iný sudca (bez bližšieho odôvodnenia zmeny sudcu) rozsudok vypracoval a podpísal sa naň. 3.4. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhla dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu odvolacieho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 4. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení uviedol, že rozhodnutia súdov považuje za vecne právne správne, vzhľadom na ktorú skutočnosť navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie v zmysle ustanovenia § 448 zamietol, prípadne ako neprípustné odmietol. 5. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení uviedol, že rozhodnutia súdov považuje za vecne právne správne, vzhľadom na ktorú skutočnosť navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie v zmysle ustanovenia § 448 zamietol, prípadne ako neprípustné odmietol. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť. 7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. K dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 420 písm.
- e)CSP 8. Podľa § 420 písm.
- e)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. 9. Dovolateľka mala za to, že predmetom posúdenia dovolacieho súdu by malo byť aj posúdenie námietky, že v prvostupňovom konaní došlo k tomu, že bolo porušené základné právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listina základných práv a slobôd z dôvodu, že rozsudok bol vypracovaný iným sudcom, ako tým, ktorý vo veci konal a rozhodol. Vec prejednával a rozsudok vyhlásil jeden sudca a iný sudca (bez bližšieho odôvodnenia zmeny sudcu) rozsudok vypracoval a podpísal sa naň. 10. Dovolací súd v súvislosti s predmetnou námietkou dovolateľky uvádza, že vzhľadom na vzdanie sa funkcie zákonného sudcu Mgr. Raula Pospíšila pred vyhotovením písomného vyhotovenia rozhodnutia bol v zmysle Rozvrhu práce na základe Dodatku č. 4 k Rozvrhu práce na rok 2024 Mestského súdu Bratislava IV účinnom dňa 01. 03. 2024 z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu Mgr. Raula Pospíšila s účinnosťou od 01. 03. 2024 zastavený nápad v súdnom oddelení 23C, 23Cos, 23Cpr, 23Csp, 23Vyd, 23Cd, 23Ccud, 23Cn. Nevybavené spisy, pridelené sudcovi Mgr. Raulovi Pospíšilovi, ktorý sa s účinnosťou od 01. 03. 2024 vzdal funkcie sudcu, v ktorých bolo potrebné vykonať neodkladný úkon, s poukazom na § 51 ods. 4 písm.
- b)zákona č. 757/2004 Z. z. boli prerozdelené pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov náhodným výberom na vybavenie JUDr. Kataríne Paulovej ako zákonnej sudkyni do oddelenia 18C, 18Cos, 18Cpr, 18Csp, 18Vyd, 18Cd, 18Ccud, 18Cn pomerovým číslom 1, JUDr. Danielovi Češkovi ako zákonnému sudcovi do oddelenia 66C, 66Cos, 66Cpr, 66Csp, 66Vyd, 66Cd, 66Ccud, 66Cn pomerovým číslom 1 a Mgr. Jakubovi Sládekovi ako zákonnému sudcovi do oddelenia 67C, 67Cos, 67Cpr, 67Csp, 67Vyd, 67Cd, 67Ccud, 67Cn pomerovým číslom 1, z dôvodu, že v nich bolo potrebné vykonať neodkladný úkon. Medzi spisy určené na prerozdelenie pre vykonanie neodkladných úkonov bol zaradený aj spis sp. zn. B2-8C/20/2017. 11. Podľa čl. 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. V danom prípade bolo nevyhnutné na vec aplikovať ustanovenie § 222 CSP v zmysle ktorého: „Písomné vyhotovenie rozsudku podpisuje sudca. Ak ho nemôže podpísať sudca, podpíše ho iný poverený sudca; dôvod sa na písomnom vyhotovení poznamená.“ 12. Dovolací súd uzatvára, že z obsahu spisu má za preukázané, že rozsudok vyhotovil a podpísal sudca JUDr. Daniel Češko, ktorý sa stal v zmysle vyššie uvedeného dodatku k rozvrhu práce zákonným sudcom. Skutočnosť, že v záhlaví je uvedený menovaný sudca a taktiež pri podpise, pričom dôvod zmeny sudcu nebol uvedený pochybením je, avšak nie takej intenzity, aby došlo k porušeniu práv žalobkyne na spravodlivý proces. K dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 420 písm.
- f)CSP 13. Podľa § 420 písm.
- f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 15. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
- f)CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16. Pretože dovolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 17. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 18. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 19. Žalobkyňa vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
- f)CSP predovšetkým namietala, že v posudzovanom prípade interpretácia skutkového stavu veci odvolacím súdom bola svojvoľná a formalistická, dôvody sú zjavne jednostranné, vyhodnotenie dokazovania nesprávne a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, dobrých mravov a ochrany práv slabšej strany, čo má za následok porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces. 20. V súvislosti s predmetnou námietkou dovolateľky, dovolací súd konštatuje, že nezistil existenciu rozporu v zistení skutkového stavu, a taktiež nie ani vo vyhodnotení dôkazov. Odvolací súd v bode 25 uviedol nasledovné: „25. Súd prvej inštancie pre posúdenie právnej relevancie vylúčenia/vyradenia žalobkyne zo štúdia u žalovaného 2/ v júli 2016 správne vzal na zreteľ rozhodnutie o prijatí žalobkyne na druhú školu zo dňa 30. 06. 2016 na základe písomnej žiadosti jej rodičov a správne dospel k záveru, že sporné vyradenie/vylúčenie žalobkyne zo štúdia u žalovaného 2/ v júli 2016 bolo neúčinné a právne irelevantné, a nemohlo žalobkyni privodiť žiadne právne následky v podobe ukončenia štúdia. V tejto súvislosti je nepodstatné, že žalovaný 2/ nemal v júli 2016 vedomosť o prijatí žalobkyne na druhú školu k 30. 06. 2016 a bez právneho významu je rovnako skutočnosť, či matka žalobkyne v júli 2016 telefonicky oznámila svedkyni Ing. I., tajomníčke školy, že žalobkyňa bude študovať na inej škole. Konajúci súd preto nepochybil, pokiaľ sa podrobne nevenoval dôkazom predkladaných žalobkyňou na preukázanie vyradenia či vylúčenia žalobkyne zo štúdia vzhľadom na to, že s týmto konaním žalovaného 2/ nemohli byť spojené žiadne právne následky. Žalobkyňa ukončila štúdium u žalovaného 2/ dobrovoľne na základe prestupu do druhej školy v júni 2016, a preto ďalšie úkony žalovaného 2/ v júli 2016 nemohli mať žiaden relevantný vplyv na ukončenie štúdia žalobkyne u žalovaného 2/. Zhodne so súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že nie je daná príčinná súvislosť medzi vyradením/vylúčením žalobkyne zo štúdia u žalovaného 2/ v júli 2016 so vznikom ujmy, ktorá mala žalobkyni vzniknúť ukončením štúdia. Za právne bezvýznamné považoval odvolací súd tvrdenie žalobkyne, že jej rodičia pristúpili k zápisu na druhej škole v tiesni a že malo ísť o „záložný plán“ z dôvodu očakávania vylúčenia žalobkyne zo štúdia riaditeľkou žalovaného 2/. Ako bolo správne ustálené, k vylúčeniu žalobkyne žalovaným 2/ nedošlo v júni 2016 a informovanie rodičov žalobkyne svedkom Mgr. M. o chystanom vylúčení žalobkyne nepovažoval odvolací súd za podstatné. Pokiaľ rodičia žalobkyne v júni 2016 prihliadli na skúsenosti rodičov iných žiakov, uvedená skutočnosť; rovnako ako tvrdenie žalobkyne o konaní v tiesni; nemá žiaden vplyv na posúdenie právnych účinkov rozhodnutia o prijatí žalobkyne na druhú školu. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným, že právoplatné rozhodnutie o prijatí žalobkyne do druhej školy zo dňa 30. 06. 2016 predstavovalo zákonnú prekážku pre štúdium na škole u žalovaného 2/, ako i pre zaradenie žalobkyne do zoznamu žiakov v septembri 2016, keďže žiak nemôže byť zapísaný súčasne na dvoch školách. Argumenty žalobkyne, že žalovaný 2/ nemusel v septembri 2016 prihliadať na rozhodnutie o prijatí do druhej školy z 30. 06. 2016, nepovažoval odvolací súd za podstatné. Takáto povinnosť žalovanému 2/ nevyplývala zo žiadneho právneho predpisu a navyše tomu bránilo rozhodnutie o prijatí žalobkyne na druhú školu v júni 2016. Ničím nebola podložená taká bežná prax, že v prípade existujúceho rozhodnutia o prijatí na inú školu bolo možné žiaka zaradiť do zoznamu inej školy, bez potreby podania písomnej žiadosti a vydania rozhodnutia o prestúpení. Zo skutočnosti, že zápis žiakov do škôl sa reviduje k 15. 9., nevyplývala pre žalovaného 2/ žiadna povinnosť vo vzťahu k zapísaniu žalobkyne na zoznam žiakov na naliehanie jej rodičov v septembri 2016; pokiaľ žalovaný 2/ nebol ochotný žalobkyňu zapísať do zoznamu žiakov v septembri 2016, nedopustil sa vo vzťahu k žalobkyni žiadneho neoprávneného konania.“ 21. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že záver súdov, že k zmene školy žalobkyne došlo na základe žiadosti jej rodičov ako jej zákonných zástupcov vyplýva z vykonaného dokazovania (výpoveď riaditeľky ZŠ s materskou školou J. A. Komenského), čo spôsobilo ukončenie navštevovania školy žalovanej 2/. Vo vzťahu k ostatným námietkam uplatneným v zmysle ustanovenia § 420 písm.
- f)CSP dovolací súd uvádza, že ich považuje vo vzťahu k prejednávanej veci za irelevantné a v prevažnej miere predstavujú iba číru polemiku so skutkovým stavom veci. 22. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Pokiaľ dovolateľka namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia dovolací súd považuje v zmysle vyššie uvedeného túto námietku za nedôvodnú. 23. V reakcii na dovolacie argumenty žalobkyne dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
- f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalobkyňa preto neopodstatnene namietala, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo, na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). 23.1. Skutočnosť, že dovolateľka sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnila, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
- f)CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Žalobkyňa preto neopodstatnene namieta existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm.
- f)CSP. K dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP 24. Dovolateľka namietala aj dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP. Dovolanie prípustné podľa § 421 preto možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). 24.1. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí. 25. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP žalobkyňa nastolila právnu otázku, ktorá podľa nej v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená: „Či dochádza k zásahu do osobnostných práv maloletej študentky aktom školy, ktorý nemusí napĺňať žiadne formálne náležitosti.“ 25.1. V súvislosti s nastolenou právnou otázkou dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na posúdení predmetnej právnej otázky, nakoľko dospel k záveru, že žalobkyňa ukončila štúdia u žalovanej 2/ dobrovoľne, a to na základe prestupu do druhej základnej školy, na základe žiadosti jej zákonných zástupcov. 26. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie v časti namietajúcej vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm.
- f)CSP a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP je prípustné, ale nedôvodné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie zamietol (§ 448 CSP). 27. Aplikujúc zásadu úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP) vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania v dovolacom konaní úspešnému žalovanému 1/ a žalovanej 2/ voči v dovolacom konaní neúspešnej dovolateľke. Z obsahu spisu vznik trov dovolacieho konania u žalovaných 1/ a 2/ preukázaný je, preto im dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania. 28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.