Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/69/2025 Identifikačné číslo spisu: 7520200750 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Valentová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

ž 4, § 53 ods. 1, 6 a 9, § 54 ods.

2, § 54a, § 517 ods.

2 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník"), § 1 ods.

§ 3ods.

1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1997 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods.

2 a § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, následne posúdil vecnú legitimáciu žalobkyne a preskúmal, či spotrebiteľská zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti požadované zákonom. Rovnako súd prvej inštancie preskúmal aj výšku úrokovej sadzby dohodnutej v zmluve a dospel k záveru o jej súladnosti so zákonom. Vo vzťahu k obrane žalovanej v konaní, ktorá namietala existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, poukázal na jej nekonkrétnosť so záverom, že z vlastnej iniciatívy ich existenciu nezistil. Súd prvej inštancie zároveň nepovažoval nárok žalobkyne za premlčaný. Za omeškanie žalovanej s plnením dlhu súd prvej inštancie s použitím § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal súd prvej inštancie žalobkyni úroky z omeškania v percentuálnej výške vyplývajúcej z § 3 ods. 1 vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 1.3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods.

§ 262ods.

1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP") a žalobkyni proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85 %. Súd prvej inštancie nevzhliadol dôvod pre aplikáciu § 257 CSP. 2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd") na odvolanie žalovanej, rozsudkom z 05. júna 2024 sp. zn. 11CoCsp/50/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania sporových strán (výrok I.) a žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2.1. Odvolací súd konštatoval, že v preskúmavanej veci nedošlo k naplneniu vady § 365 ods. 1 písm.

1. b)CSP spočívajúcej v porušení práva na spravodlivý proces. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie sa vzhľadom na svoje právne posúdenie veci dostačujúco vysporiadal s tvrdeniami strán sporu, týkajúcimi sa otázok vzniku záväzkového vzťahu medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a vecnej legitimácie žalobcu. 2.2. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku nevzhliadol ani naplnenie odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm.
2. f)a
3. h)CSP. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplne zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil v zmysle § 191 CSP, z týchto dôvodov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne rozhodol, ak žalobe vyhovel. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia odkázal na skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. 2.3. Žalovaná podaným odvolaním nastolila ako predmet odvolacieho prieskumu správnosť záveru súdu prvej inštancie v otázke vzniku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a vecnej legitimácie žalobkyne. Odvolací súd uviedol, že medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou nevznikol záväzkový vzťah na základe zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu inštitucionálne upravenej v § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky majúcej základ v § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý úver možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa. Uvedené podľa odvolacieho súdu robí námietku žalovanej, že žalobkyňa nepreukázala poskytnutie úveru v hotovosti oproti príjmovému a výdavkovému dokladu bezpredmetnou. Podľa odvolacieho súdu je výpis z účtu (v spise na č. l. 131) dostatočným dôkazom preukazujúcim poskytnutie finančných prostriedkov žalovanej, navyše spôsobom (bezhotovostne), akým to bolo medzi účastníkmi zmluvy dohodnuté v čl. VI. tejto zmluvy. Uviedol, že mu nie je zrejmé, akým iným podľa žalovanej hodnovernejším spôsobom by mala žalobkyňa preukázať uvedenú skutočnosť. Odvolací súd uviedol, že originálnejší „doklad o odovzdaní peňazí žalovanej", vzhľadom na zákonný rámec umožňujúci poskytnutie úveru len bezhotovostným spôsobom a s ním súladný čl. VI. cit. zmluvy, ako výpis z účtu pôvodného veriteľa vedeného vo VÚB, a.s., z obsahu ktorého možno vyvodiť vecné a časové súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX/XXXXXXXXXX zo dňa 06. 10. 2016 a to výšku poskytnutých peňažných prostriedkov (čl. V. zmluvy), dátum splatnosti (poskytnutia) pôžičky (čl. VI. a XII. zmluvy), zhodné číslo účtu prijímateľa (čl. VI. zmluvy), doplňujúce informácie transakcie identifikujúce číslo úverovej zmluvy a podobne, si nevie predstaviť, pričom ním určite nie je žalovanou požadovaný „originálny výdavkový doklad o odovzdaní peňazí žalovanej." Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť vyplývajúcu z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, že právna predchodkyňa žalobkyne mala zriadený účet vo VÚB, a.s.. 2.4. Žalovaná namietala aj nedostatok vecnej legitimácie žalobkyne, k čomu odvolací súd uviedol, že daná námietka je založená na spochybnení jednoznačného znenia notárskej zápisnice z 11. decembra 2017 a jej prílohy č. 1, z ktorých obsahu vyplýva, že spoločnosť právnej predchodkyne žalobkyne Consumer Finance Holding, a.s. zanikla rozdelením a jej zlúčením so spoločnosťami VÚB, a.s. a toho času taktiež zaniknutou VÚB Leasing, a.s. (bod 1.1. projektu rozdelenia zlúčením) s tým, že iba s prevádzkovaním zložky podnikania zanikajúcej spoločnosti „Splátkový predaj a leasing", ktorou boli podľa výkladu dohodnutého v bode 1.1. projektu rozdelenia zlúčením zložky podnikania zanikajúcej spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s.: Triangel - splátkový predaj a QCar, bude po účinnosti rozdelenia pokračovať spoločnosť VÚB Leasing, a.s. (pozri bod 3.3. písm.
4. a)a
5. b)projektu rozdelenia zlúčením), pričom VÚB, a.s. (žalobca) mal pokračovať v prevádzkovaní ostatného podnikania zanikajúcej spoločnosti v rámci svojej existujúcej bankovej licencie (bod 3.4. cit. projektu). Predmetná úverová zmluva bola produktom Quatro, ktorý podľa prílohy č. 1 projektu prešiel do obchodného imania žalobkyne, keďže ho možno považovať za tzv. „Ostatné podnikanie", ktorým boli všetky ostatné zložky podnikania zanikajúcej spoločnosti okrem Splátkového predaja a leasingu, t.j. okrem produktov Triangel - splátkový predaj a QCar. 2.5. K námietke žalovanej, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy a už vôbec nie ďalšie dôkazy v prospech slabšej strany potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, odvolací súd konštatoval, že predmetná námietka je nekonkrétna a bez relevantnej vecnej argumentácie. 2.6. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 3. Žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka") podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm.
6. f)CSP. 3.1. Dovolateľka v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 420 písm.
7. f)CSP primárne namietala záver odvolacieho súdu o tom, že v preskúmavanej veci nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil svoj rozsudok, keďže sa vzhľadom na svoje právne posúdenie veci, nedostačujúco vysporiadal s tvrdeniami strán konania, týkajúcimi otázok vzniku záväzkového vzťahu medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, najmä jej predchodcov. Dovolateľka v spojitosti s otázkou vzniku záväzkového vzťahu medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovanej zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne uviedla, že sa s vysloveným názorom odvolacieho súdu v tejto veci nestotožňuje a to z dôvodu, že súd je spotrebiteľských sporoch povinný skúmať aktívnu vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti (sp. zn. 4Cdo/162/2020). Dôkazné bremeno preukázania podmienok podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. Dovolateľka tak odvolaciemu súdu vytkla, že sa nedostatočne vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, s preukázaním poskytnutia úveru žalovanej, s predčasným zosplatnením úveru, splnením zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom žaloby. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje dovolateľka za nedostatočné, všeobecné a hraničiace s nepreskúmateľnosťou. Za predčasný a teda nesprávny považuje žalovaná aj záver odvolacieho súdu o platnom postúpení pohľadávky medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovanou. 3.2. Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a tiež, aby jej dovolací súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Zároveň navrhla odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní. 4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne správne a v plnej miere sa s ním stotožňuje. Uviedla, že námietku nedostatku jej aktívnej vecnej legitimácie vníma ako nedôvodnú. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie, ako aj návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, zamietol. Zároveň navrhla, aby jej dovolací súd priznal nárok na náhradu trov konania. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej podľa § 420 písm.
8. f)CSP je prípustné a tiež dôvodné; v dôsledku jeho účinku dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods.

§ 450CSP).

6. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (viď § 428 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 7. V predmetnej právnej veci uplatnila dovolateľka výlučne dovolací dôvod v zmysle § 420 písm.

1. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Žalovaná v dovolacej argumentácii odvolaciemu súdu vytýkala nedostatočné, všeobecné a s nepreskúmateľnosťou hraničiace odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Primárne namietala, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne a tiež, že dostatočne nepreskúmal záver o súdu prvej inštancie o aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne. Okrem otázky vecnej legitimácie žalobkyne, sa odvolací súd nevysporiadal ani so zmluvou o úvere (ako spotrebiteľskou zmluvou), s jeho predčasným splatením a s postúpením pohľadávky, ktorá je predmetom žaloby, v dôsledku čoho sa napokon posudzuje aktívna vecná legitimácia žalobkyne. Žalovaná uviedla, že v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti a tiež, že dôkazné bremeno preukázania podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia. Pochybenie v procesnom postupe odvolacieho súdu vzhliadla žalovaná aj v tom, že odvolací súd akceptoval dôkaz o poskytnutí úveru predložený žalobkyňou a to aj napriek námietkam žalovanej v odvolaní, a netrval na preukázaní výpisu z účtu, či príjmového a výdavkového dokladu, najmä v prípade nároku vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaná v dovolaní prezentovala názor, že žalobkyňa sama úver žalovanej neposkytla, mala tak spraviť právna predchodkyňa žalobkyne, čo nebolo preukázané a hodnoverne nebol preukázaný ani prechod resp. postúpenie pohľadávky na žalobkyňu, resp. jej právnych predchodcov. 9. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
2. f)CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva; o takýto prípad išlo aj v posudzovanej veci. 10. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
3. f)CSP treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 11. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 12. Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
4. f)CSP. 13. Najvyšší súd pripomína, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 13.1. Z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 13.2. Podľa § 393 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté. 14. Aj vzhľadom na uvedené v predchádzajúcom bode, je si dôležité uvedomiť, že i keď v prípadoch stotožnenia sa odvolacieho súdu s odôvodnením ním preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie s obmedzením sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia stačí, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, keď spätosť potvrdzovaného a potvrdzujúceho rozsudku vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu a rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie; ak sa odvolací súd rozhodne ísť touto cestou, vedome tým preberá zodpovednosť i za kvalitu argumentácie súdu prvej inštancie (t. j. či v prípadnom dovolacom konaní obstojí ako ním potvrdené rozhodnutie, tak i ním samým doplnené dôvody). 15. K odvolacej námietke žalovanej o nedostatku vecnej legitimácie žalobkyne v konaní odvolací súd v bode 21. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že „táto je založená na spochybnení podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačného znenia notárskej zápisnice z 11. 12. 2017, a jej prílohy č. 1, z ktorých obsahu vyplýva, že spoločnosť právneho predchodcu žalobcu Consumer Finance Holding, a.s. zanikla rozdelením a jej zlúčením so spoločnosťami VÚB, a.s. a toho času taktiež zaniknutou VÚB Leasing, a.s. (bod 1.1. projektu rozdelenia zlúčením) s tým, že iba s prevádzkovaním zložky podnikania zanikajúcej spoločnosti „Splátkový predaj a leasing", ktorou boli podľa výkladu dohodnutého v bode 1.1. projektu rozdelenia zlúčením zložky podnikania zanikajúcej spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s.: Triangel - splátkový predaj a QCar, bude po účinnosti rozdelenia pokračovať spoločnosť VÚB Leasing, a.s. (pozri bod 3.3. písm.
5. a)a
6. b)projektu rozdelenia zlúčením), pričom VÚB, a.s. (žalobca) mal pokračovať v prevádzkovaní ostatného podnikania zanikajúcej spoločnosti v rámci svojej existujúcej bankovej licencie (bod 3.4. cit. projektu). Predmetná úverová zmluva bola produktom Quatro, ktorý podľa prílohy č. 1 projektu prešiel do obchodného imania žalobcu, keďže ho možno považovať za tzv. „Ostatné podnikanie", ktorým boli všetky ostatné zložky podnikania zanikajúcej spoločnosti okrem Splátkového predaja a leasingu, t.j. okrem produktov Triangel - splátkový predaj a QCar." Na podporu záveru o nedôvodnosti predmetnej odvolacej námietky o nedostatku vecnej legitimácie žalobkyne odvolací súd tiež doplnil (v bode 22.) nasledovné: „Rozdelením spoločnosti dochádza k zániku rozdeľovanej spoločnosti a rozdeleniu jej obchodného imania, ktoré prechádza na novozaložené spoločnosti, ktoré sa účinnosťou rozdelenia stávajú právnymi nástupcami zanikajúcej spoločnosti. Zákon upravuje i osobitnú formu rozdelenia spoločnosti - tzv. rozdelenie zlúčením, keď obchodné imanie rozdeľovanej spoločnosti prechádza na ďalšie dve už existujúce spoločnosti. Na procese rozdelenia sa musia zúčastňovať najmenej tri spoločnosti, z ktorých jedna zaniká rozdelením a dve už jestvujúce alebo novozaložené sú nástupníckymi spoločnosťami. V prípade rozdelenia spoločnosti nedochádza k univerzálnej sukcesii do práv a povinností zanikajúcej spoločnosti, keďže obchodné imanie rozdeľovanej spoločnosti sa štiepi a prechádza na viacero subjektov (nástupnícke spoločnosti) v rozsahu určenom v projekte rozdelenia. V dôsledku rozdelenia sa jednotlivé nástupnícke spoločnosti stávajú singulárnymi právnymi nástupcami zanikajúcej spoločnosti v takom rozsahu, v akom na ne prešiel jej majetok a záväzky. Zákon namiesto univerzálnej sukcesie ustanovuje vznik ručiteľského záväzku ipso iure, a to spôsobom vzájomnej ručiteľskej povinnosti nástupníckych spoločností. V dôsledku tejto úpravy ručí každá z nástupníckych spoločností za záväzky, ktoré prešli rozdelením zo zaniknutej spoločnosti na ostatné spoločnosti celým svojím majetkom, pričom sú na splnenie záväzku zaviazané nástupnícke spoločnosti spoločne a nerozdielne. Zákon navyše výslovne rieši dôsledok neuvedenia prechodu určitej časti obchodného majetku zanikajúcej spoločnosti v projekte rozdelenia spôsobom ustanovenia nevyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že takáto časť prechádza do podielového spoluvlastníctva všetkých nástupníckych spoločností, pričom ich podiely na tomto majetku sa určia pomerom, v akom na ne prešlo čisté obchodné imanie zaniknutej spoločnosti (Obchodný zákonník, 1. vydanie, 2022, s. 375 - 387: Z. Bartová). Po premietnutí týchto všeobecných východísk na posudzovanú vec odvolací súd uzavrel, že aj táto odvolacia námietka žalovanej je nedôvodná." 16. Súd prvej inštancie sa s tvrdením žalovanej, že prechod práv a záväzkov zo zaniknutej spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. žalobkyňa ani zaniknutá spoločnosť jej nikdy neoznámila, na základe čoho žalobca nie je aktívne legitimovanou stranou v konaní, vysporiadal v bode 22. strohým konštatovaním v znení: „Vzhľadom ku skutočnosti, že súd mal za preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu v spore, poskytnutie finančných prostriedkov žalovanej v súlade so zmluvou a dobrovoľnú čiastočnú úhradu dlžnej sumy aj po začatí konania zo strany žalovanej, ostatné námietky žalovanej súd vyhodnotil ako účelové, nakoľko z preukázaných skutočností a správania žalovanej vyplýva, že predmetnú zmluvu uzavrela, s jej parametrami bola oboznámená, platobnú disciplínu v zmysle zmluvy nedodržiavala. Preto súd vyhodnotil žalobu žalobcu po zastavení konania v späťvzatej časti ako dôvodnú a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.466,49 eura ako dlžnú istinu z titulu nesplateného úveru." 17. Najvyšší súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/2020 (R 4/2021), v ktorom dovolací súd konštatoval, že jednou z podmienok platného postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách je okrem písomnej výzvy banky aj omeškanie klienta trvajúce nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní, čo i len s časťou dlhu, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, inak je postúpenie pohľadávky postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. V otázke doručovania výziev pri zosplatnení úveru dovolací súd zaujal jednoznačný názor, že „koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. Podľa § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať." Za podstatné považoval, aby adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle odosielateľa, teda aby sa tento prejav vôle dostal do jeho dispozičnej sféry, pričom povinnosťou odosielateľa je preukázať doručenie prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta (teda nie je nutné preukazovať doručenie priamo do vlastných rúk adresáta). Preukázanie takto definovaného účinného doručenia však nie je možné zamieňať s preukázaním odoslania prejavu vôle. 18. V sporoch s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 CSP). Zároveň je potrebné v individuálnych spotrebiteľských sporoch dôsledne aplikovať aj ustanovenie § 132 ods. 3 CSP, lebo nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak žalobca v žalobe iba označí, ale nepripojí všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je revitalizovaná nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Toto pravidlo neplatí jedine vtedy, ak spotrebiteľ s takýmto postupom nesúhlasí, teda prejaví vôľu byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou naďalej viazaný (Števček,M, Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1030-1031 s.). 19. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za nevyhnutné zdôrazniť, že na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore súdy skúmajú splnenie zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky banky na nebankový subjekt v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách ex officio. Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí súd prihliadnuť aj bez námietky (z úradnej povinnosti) (R 60/2018). Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (navrhovateľ) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (odporca) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). 20. Po preskúmaní obsahu súdneho spisu dovolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci postupovali nižšie súdy v rozpore s uvedenou povinnosťou skúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v spore, resp. splnenie zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zároveň dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal s námietkami žalovanej o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v konaní. Na uvedenom základe najvyšší súd konštatuje, že (
7. aj)uvedený procesný postup odvolacieho súdu mal za následok zaťaženie konania namietanou tzv. zmätočnostnou vadou v zmysle § 420 písm.
8. f)CSP. 21. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP) a ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP a contrario) a vychádzajúc z toho, že tým, komu bolo namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti bol práve odvolací súd (s povinnosťou reagovať na zákonom ustanovené skutočnosti, ktorú si ale nesplnil). Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd už nepovažoval za potrebné sa zaoberať otázkou návrhu na odklad vykonateľnosti. 22. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). 23. Dovolací súd zrušil nielen rozsudok odvolacieho súdu, ale aj súvisiace uznesenie súdu prvej inštancie zo 07. októbra 2024 č. k. K3-13Csp/54/2020-241, v spojení s uznesením zo 07. apríla 2025 č. k. K3-13Csp/54/2020-277, o určení výšky náhrady trov konania, ktoré izolovane existujúce (bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej a bez právoplatného rozhodnutia o náhrade trov konania) neobstojí. Dovolací súd je totiž podľa § 439 písm.
9. a)CSP viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý. Výrokom závislým od rozhodnutia o napadnutom výroku je taký výrok, ktorého obsah je viazaný na iný výrok s tým, že sám osebe neobstojí, pokiaľ by tento iný výrok odpadol alebo bol zmenený. O samotnej výške náhrady trov konania bude preto v posudzovanej veci znova rozhodnuté v ďalšom konaní, a to po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). 24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.