Obsah (10)

§ 255§ 357§ 421§ 420§ 447§ 196§ 202§ 387§ 393§ 237

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/60/2025 Identifikačné číslo spisu: 5721203094 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Valentová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

súdu prvej inštancie vyplýva, že výkon, ktorý žalobca popísal, sa v zmysle vyjadrenia hlavného odborníka dal vykonať aj na Slovensku a z toho dôvodu sa súd stotožnil s tvrdením žalovaných 1/ a 2/, že nebola potreba vykonávať takýto lekársky úkon v zahraničí. V tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď svedka - lekára žalovanej 2/, že diagnóza, ktorá bola určená v Anglicku, na Slovensku nebola preukázaná, avšak diagnóza, ktorá bola určená na Slovensku žalobcovi, tak u takto určenej diagnózy sa nepoužíva lekársky postup, ako zvolil lekár v Anglicku. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcom neboli preukázané predpoklady zodpovednosti za škodu, tak ako si ju uplatnil, a to protiprávne konanie, následok - vznik škody, príčinná súvislosť medzi konaním a následkom a zavinenie. Uviedol, že žalovaná 1/ ani žalovaná 2/ nevykonali navrhovaný zákrok tak, ako ho odporúčali žalobcovi, a preto dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzi poskytnutím „nesprávnej zdravotnej starostlivosti“ a vznikom nemajetkovej ujmy, či škody, ako si ju žalobca uplatnil. Zdôraznil, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom ujmy žalobcu a nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalobcovi a možným poškodením, resp. nepoškodením zdravia. Uviedol, že príčinná súvislosť medzi liečebným postupom, ktorý nebol „lege artis“ (poukázal na záver ÚDZS, ktorý konštatoval vo svojom rozhodnutí, že liečebný postup bol „lege artis“) a škodou na zdraví pacienta (ako jednej zo základných podmienok všeobecnej zodpovednosti za škodu) musí byť bezpečne zistená a nestačí tu iba pravdepodobnosť, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade vždy znáša žalobca. Súd prvej inštancie argumentoval, že neexistuje súvis medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti žalobcovi a jeho možnými zdravotnými ťažkosťami, a teda neexistuje dôvod a nárok, ktorý by oprávňoval žalobcu domáhať sa zaplatenia náhrady škody a ďalších nárokov, keďže u žalobcu k žiadnemu poškodeniu zdravia nedošlo a žalovaný postupoval pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti „lege artis“. Na doplnenie poukázal na to, že stanovenie inej diagnózy, ako udáva žalobca, automaticky nespôsobuje vznik škody, resp. poškodenie zdravia. 1.

1. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná 1/ a 2/ postupovali správne, keď určili žalobcovi diagnózu a príslušné operačné postupy, na základe čoho ustálil, že nedošlo k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti „non lege artis“. Vychádzal z výsluchu svedka MUDr. I. X., PhD., ako aj samotného žalobcu a ďalších listinných dôkazov, po ich vyhodnotení dospel k záveru, že žalobca sa mylne domnieval, že mu bol diagnostikovaný karcinóm pankreasu a z toho vyplývajúce psychické ujmy tak, ako uvádzal vo svojej žalobe. Konštatoval, že pokiaľ ide o diagnózu, ktorá bola žalobcovi stanovená MD-IPMN, uvedené nie je zhubný nádor a ani nikde z predložených listín, tak ako to tvrdil svedok, sa nespomína prítomnosť karcinómu pankreasu. Súd prvej inštancie súčasne dospel k záveru, že žalobca mylne interpretoval nezvýšené onkologické markery z dôvodu, že u diagnózy MD-IPMN nebývajú zvýšené, keďže ide len o potencionálne malígne (zhubné) ochorenie. Uzavrel, že v danom prípade sa vychádza aj z európskych postupov, v zmysle ktorých bola žalobcovi správne navrhnutá liečba a chirurgický výkon. V danej súvislosti vo vzťahu k žalovanej 1/ zdôraznil, že žalovaná 1/ a ani jej zdravotnícky personál nevykonávali diagnostiku, ale stanovili chirurgický postup na základe zrealizovaných diagnostických vyšetrení príslušnými špecialistami v odbore rádiológia alebo gastroenterológia. Uzavrel, že žalobca uvádzal rovnaké skutkové tvrdenia pri náhrade na sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a svoj nárok neodôvodnil inými skutkovými okolnosťami, a preto už len z týchto dôvodov je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nedôvodný. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovaná 1/, ako aj žalovaná 2/ nevykonali žiaden zákrok, a túto skutočnosť konštatoval aj ÚDZS, ktorý navyše konštatoval, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne, t. j. lege artis. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná 1/ a 2/ postupovali v súlade s právnym poriadkom SR a nedošlo k žiadnemu porušeniu normy, ktorá upravuje postup lekárskych zariadení pri liečení a diagnostikovaní chorôb pacientov, a preto neakceptoval záver žalobcu, že konaním žalovanej 1/ a žalovanej 2/ bol spôsobený zásah do osobnostných práv žalobcu, keď nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom ujmy žalobcu. 1.
2. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie konštatoval absenciu príčinnej súvislosti, z dôvodu čoho žalobu zamietol aj v tejto časti. Poukázal na to, že odškodnenie bolesti sa poskytuje za bolesť spôsobenú škodou na zdraví, jej liečením alebo odstraňovaním následkov škody na zdraví, pričom dospel k záveru, že žalovaná 2/ pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi nijakým spôsobom nemohla spôsobiť bolesť v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady SR č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poisťovaní, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných odvetví v podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.“). Opätovne poukázal na to, že žalobcovi bola určená diagnóza, s ktorou sa nestotožnil a sám z vlastnej vôle bez presne stanoveného postupu sa vybral na súkromnú kliniku do Anglicka, kde mu bola stanovená iná, pre neho „výhodnejšia“ diagnóza. Zdôraznil však, že na klinike v Anglicku nebola vyvrátená diagnóza, ktorú stanovila žalovaná 2/. Mal za to, že žalobca vo svojej žalobe ani počas svojho výsluchu nijakým konkrétnym spôsobom neuviedol, aká konkrétna bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle zákona mu mala byť zo strany žalovanej 2/ spôsobená. V tejto súvislosti poukázal na to, že ak by aj pristúpil na návrh žalobcu, ktorým žiadal ustanoviť znalca, ktorý vypracuje znalecký posudok a bodovo ohodnotí bolesť či sťaženie spoločenského uplatnenia, ustanovený znalec by nemal z čoho vychádzať. Pri rozhodnutí vychádzal aj z toho, že stanovenie inej než žalobcom „žiadanej“ diagnózy nie je poškodením zdravia pacienta. Jedná sa o čisto medicínsky názor lekára vyplývajúci z vyšetrení pacienta, a preto takéto konanie nie je postup „non lege artis“. Žalobcovi zo strany žalovanej 1/ ani žalovanej 2/ nebola vykonaná žiadna operácia, a teda neexistuje škoda alebo ujma, za ktorú by žalované 1/ a 2/ mali niesť zodpovednosť. 1.
3. Z uvedených záverov považoval súd prvej inštancie dokazovanie navrhnuté žalobcom a to znalecké posudky alebo výsluchy ďalších lekárov za nadbytočné a nehospodárne, a z toho dôvodu dokazovanie nenariadil. 1.
4. Námietkou premlčania sa súd prvej inštancie z dôvodu jednoznačného záveru o nedôvodnosti žaloby pri nároku na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nezaoberal, keďže tu chýba príčinná súvislosť. 1.
5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol

§ 255ods.

1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa
2. októbra 2024 č. k. 11Co/19/2024-1326 (v spojení s opravným uznesením z
3. januára 2025 č. k. 11Co/19/2024-1438) rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol žalobu o náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia potvrdil (prvá výroková veta). Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (druhá výroková veta). Odvolanie žalobcu voči výroku III. rozsudku prvej inštancie odmietol (tretia výroková veta). 2.
4. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že po preskúmaní odvolania žalobcu voči výroku III. rozsudku prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto časti odvolanie prípustné nie je, nakoľko sa nejedná o uznesenie o nároku na náhradu trov konania

§ 357písm.

m) CSP, ale svojim obsahom sa jedná iba o akademický a svojou povahou inštruktážny výrok (uznesenia) k výroku II. napadnutého rozsudku. Vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny, ktorou súd prvej inštancie žalobu v časti náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zamietol. V zostávajúcej časti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie (t. j. čo do uplatnených nárokov na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy), ako aj v závislom výroku II. o práve na náhradu trov konania rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie. 2.2. K uplatnenému nároku na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v zhode so záverom súdu prvej inštancie odvolací súd konštatoval, že odškodnenie bolesti sa poskytuje za bolesť spôsobenú škodou na zdraví, jej liečením alebo odstraňovaním následkov škody na zdraví. So záverom súdu prvej inštancie, ktorý nevzhliadol žiadnu konkrétnu súvislosť, pokiaľ ide o bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z., sa odvolací súd stotožnil.

názoru odvolacieho súdu sa musí jednať o objektívny stav, t. j. reálne vytrpenú bolesť, prípadne reálne existujúci následok súvisiaci s poškodením zdravia. A práve naopak sa nemôže jednať o prípad, kedy je daná iba hypotetickosť jej vzniku, pričom nemôže byť relevantná ani prípadná bezprostrednosť a akútnosť hrozby vzniku bolesti či sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd dospel k záveru, že nárok na bolestné, prípadne sťaženie spoločenského uplatnenia, nemohol žalobcovi vzniknúť práve z dôvodu, že mu žiadna bolesť (a to aj v prípade, ak by bol v spore preukázaný postup žalovaných 1/ a 2/ non lege artis medicinae) z „hroziaceho“, ale reálne neuskutočneného lekárskeho zákroku nevznikla. Rovnako odvolací súd dospel k záveru, že nakoľko nedošlo k žiadnemu (aktívnemu) zásahu do zdravia žalobcu zo strany žalovaných, nemohol vzniknúť ani následok, s ktorým pozitívne právo spája sťaženie spoločenského uplatnenia. Z argumentácie žalobcu vyplýva, že uvedených nárokov sa domáhal z dôvodu ním tvrdenej nesprávne určenej diagnózy MD-IPMN žalovanou 2/ a na to následným indikovaním operácie žalovanou 1/, pričom svoje nároky východiskovo vyvodzoval z následku, ktorý mu vo vzťahu k potenciálnej možnosti vytrpenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v prípade, ak by bol podstúpil liečbu navrhovanú žalovanými, „iba“ hrozil. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd vyslovil názor, že samotná hrozba poškodenia zdravia, resp. potencialita vzniku neodstrániteľných následkov (aj v prípade preukázania porušenia povinnosti žalovaných) nemôže byť v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. odškodniteľná. Odvolací súd v kontexte vyššie uvedených záverov plne akceptoval závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 7Cdo/65/2013 z

1. mája 2014 publikovaný v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu pod R 1/
2. V prejednávanom spore sa žalobca popri nárokoch na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia domáha titulom zásahu do jeho osobnostných práv aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom jeho argumentácia týkajúca sa dôvodnosti nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia práve reflektuje na naplnenie hypotézy právnej normy prezumovanej § 11 OZ a § 13 ods. 2 OZ. 2.
3. Nad rámec uvedených záverov, odvolací súd poukázal na to, že žalobca v spore namietal „až“ samotné závery, ktoré žalované vyvodili z vyšetrení a procedúr, pričom práve tieto postupy mali smerovať k určeniu správneho diagnostického záveru. Pri absencii akýchkoľvek námietok smerujúcich voči správnosti realizácie týchto vyšetrení a procedúr odvolací súd nenachádza pri ich výkone porušenie povinnosti zo strany žalovaných. Žalobca sa uvedeným vyšetreniam dobrovoľne podrobil z dôvodu určenia „správnej“ diagnózy za účelom zistenia príčiny u neho dlhšiu dobu pretrvávajúcich zdravotných problémov. Bez vykonania týchto vyšetrení by potom pri zohľadnení výsledkov lekárskej vedy ani nebolo možné vykonať požadovanú diagnostiku. Vykonanie týchto vyšetrení je potom potrebné odlišovať od diagnostických záverov, ktoré z nich boli vyvodené, a ktorých správnosť žalobca namietal. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadne nároku na náhradu za bolesť, že jemu z dôvodu koronavírusu bol v tele ponechaný stent, ktorý mu tam bol umiestnený počas operácie v Anglicku, odvolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by mali za túto skutočnosť zodpovedať žalované 1/ a 2/, keď uvedený následok primárne súvisel so žalobcom zvolenou operáciou vykonanou klinikou v Anglicku, ktorý žalované nemohli nijako ovplyvniť. Žalobca navyše ani netvrdil, že by sa o vybratie uvedeného stentu pokúsil u niektorého poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v Slovenskej republike. Odvolací súd zdôraznil, že žalobca v rámci jeho argumentácie o objektívnej možnosti vykonať bodové ohodnotenie jeho zdravotného stavu uviedol, že ustanovený znalec mohol vychádzať prinajmenšom napríklad z bodového ohodnotenia chirurgického zákroku, ktorý na základe nesprávnej diagnózy navrhovali vykonať žalované 1/ a 2/, čo však vzhľadom na už vyššie uvedené závery nemožno akceptovať. Pokiaľ žalobca ako jeden z dôvodov pre priznanie jednorazového odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vzhliada v tom, že mu sťaženie spoločenského uplatnenia bolo spôsobené nesprávnymi diagnózami a jeho práceneschopnosťou, odvolací súd mal za to, že v danom prípade sa nejedná o trvalé následky do budúcna, ale o hypotetické nároky, ktoré môžu mať svoj základ v práve na ochranu osobnosti žalobcu a ním uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd potom dospel k záveru, že nie je daná potreba vykonania dokazovania žalobcom navrhovaným znaleckým skúmaním vo vzťahu k týmto nárokom. 2.
4. Vyššie uvedené závery však odvolací súd nemohol vysloviť pri posúdení ostatných žalobou uplatnených nárokov, t. j. čo do náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, prípadne náhrady škody, pričom má za to, že existenciu týchto nárokov nemožno a priori vylúčiť. Odvolací súd primárne poukázal na to, že žalobca už v žalobe, ako aj v následných podaniach navrhol, aby súd vo veci ustanovil znalca z odboru gastroenterológie, aby sa k postupu poskytnutia zdravotnej starostlivosti vyjadril a konfrontoval postupy žalovanej 1/ a žalovanej 2/ s postupmi Dr. N. R.., pričom zdôraznil, že uvedené znalecké dokazovanie bolo v rámci vyjadrení žalovaných 1/ a 2/ k žalobe navrhnuté zhodne aj žalovanými 1/ a 2/. Vo vzťahu k uvedenej námietke týkajúcej sa nevykonania navrhnutého dokazovania odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie vyvodzoval svoj záver o poskytnutí zdravotnej starostlivosti lege artis žalovanými 1/ a 2/ (okrem výpovede zamestnanca žalovanej 2/ MUDr. X.) aj od protokolu ÚDZS (ktorý navyše ani nespĺňa atribúty „oslobodzujúceho“ rozhodnutia príslušného orgánu).

názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pochybil, keď návrh žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania nevykonal, čím objektívne znemožnil žalobcovi procesnú možnosť uniesť dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdeného nesprávneho stanovenia diagnózy zo strany žalovanej 2/, prípadne indikovania operačného zákroku zo strany žalovanej 1/. Iba samotná skutočnosť, že v prejednávanom spore nedošlo k vykonaniu konkrétneho zákroku a s tým spojeného (očakávaného) následku ešte neznamená objektívne vylúčenie existencie príčinnej súvislosti medzi stanovením nesprávnej diagnózy a vznikom následku (škody, nemajetkovej ujmy). Práve naopak, zodpovedanie tejto otázky má byť výsledkom dokazovania, na základe ktorého súd vyhodnotí dôkazy

svojej úvahy, a to každý jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Súd prvej inštancie akceptoval iba jednu skupinu dôkazov (svedčiacich v prospech v problematike erudovaných žalovaných) a na strane druhej zamietol návrhy na vykonanie dôkazov žalobcu, ktoré (ako jediné) po odbornej stránke umožňovali „prieskum“ obrany žalovaných, čím de facto ani len nepripustil akúkoľvek diskusiu o správnosti postupu zo strany žalovaných. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd vzhliadol v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konania zakladajúce odvolací dôvod prezumovaný § 365 ods. 1 písm.

1. b)CSP. Odvolací súd uviedol, že bude úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci v zmysle návrhu žalobcu nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru gastroenterológie (možno aj za súčinnosti znalca z odboru rádiológie) za účelom posúdenia správnosti postupu žalovanej 2/ a žalovanej 1/ pri stanovení diagnózy MD-IPMN vychádzajúc z vyšetrení, ktoré tomuto diagnostickému záveru predchádzali. V prípade, ak výsledky znaleckého dokazovania budú smerovať k záveru o porušení povinností žalovanej 1/ a 2/ (prípadne niektorého z nich) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi, odvolací súd konkretizoval ktoré skutočnosti považoval za rozhodné. 3. Žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm.
2. f)CSP, § 421 ods. 1 písm.
3. a)CSP a § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP, žiadajúc, aby dovolací súd napadnutý rozsudok v časti o zaplatenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 3.1. Dovolateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces v súvislosti s nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu. Dovolateľ považuje výrok I. napadnutého rozsudku za arbitrárny. Porušenie princípu kontradiktórnosti vidí v tom, že žalobca nemal príležitosť nijako konfrontovať vyjadrenie MUDr. X. ako aj žalovaných a vyjadriť sa erudovane k námietkam vo vzťahu k uplatnenému nároku náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorých rozsah mal byť preukazovaný práve vykonaním dokazovania v konaní pred súdom a nie ohraničený neodbornými skutkovými tvrdeniami žalobcu a jeho právneho zástupcu, čím bolo porušený princíp rovnosti strán

čl. 6 ods. 1 CSP, ako aj princíp rovnosti zbraní a zároveň bol žalobca postavený do nevýhodnejšieho postavenia ako žalovaní. Porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

dovolateľa spočíva v tom, že pokiaľ odvolací súd rozhodol bez toho, aby sa vysporiadal ústavne konformným spôsobom s podmienkami pre zisťovanie (ne)existencie nároku náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia pri ktorých ide o odborné otázky, takéto rozhodnutie je nutné považovať za arbitrárne, nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku za nezákonné a protiústavné, a to osobitne v situácii, keď aj odvolaciemu súdu bolo zrejmé, že na preukázanie žalobcom tvrdených skutočností je nutné vykonať znalecké dokazovanie, čo v časti aj povolil, pričom znalecké dokazovanie nekoncepčne nariadil len vo vzťahu k nároku na náhradu skutočnej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dovolateľ v napádanom rozsudku nevidí žiadne presvedčivé zdôvodnenie a vysvetlenie myšlienkových úvah, na základe ktorých súd uzavrel, že nie je možné vyhovieť absolútne žiadnemu návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania vo vzťahu k zamietnutému nároku náhrady za bolesť a sťaženia spoločenského uplatnenia a zdôvodnenie zamietnutia vykonania všetkých žalobcom navrhovaných dôkazov a súčasne žalobca v napadnutom rozsudku ani nevidí reálny materiálny dôvod pre nevyhovenie návrhu žalobcu najmä s ohľadom na odborné znalosti potrebné na vyhodnotenie uplatnených nárokov žalobcu. 3.2. Dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm. a) CSP dovolateľ videl v nesprávnom právnom posúdení otázok, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Mal za to, že odklon spočíva v potrebe znaleckého dokazovania pokiaľ ide o medicínske spory a určovanie rozsahu nároku náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, možnosti kumulácie uplatnených nárokov náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

ust. § 13 ods. 3 OZ a nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia

zákona č. 437/2004 Z. z., ktoré vznikli rovnakým skutkovým dejom a v zlyhaní odvolacieho súdu pri povinnosti skúmania existencie nárokov náhrady za bolesť a sťaženia spoločenského uplatnenia osobitne, pričom rovnako osobitne je následne nutné posudzovať aj prípadné splnenie podmienok jednotlivých nárokov. Za nesprávne právne posúdenie považoval dovolateľ záver o objektívnej nemožnosti vzniku nárokov náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, keďže je zrejmé že na posúdenie týchto nárokov je potrebné získať odborné odpovede na otázky medicínskej vedy. Žalobca považuje za správne právne posúdenie veci vo vzťahu k poškodeniu zdravia a nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia také, pri ktorom nie je potrebné z jeho strany v žalobe presne vymedziť poškodenie zdravia a bodové ohodnotenie. Poukázal pritom na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zo dňa 16. januára 2020, sp. zn. II. ÚS 17/2020 a zo dňa 31. januára 2019, sp. zn. II. ÚS 41/2019. 3.3. Dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm. b) CSP žalobca videl v nesprávnom právnom posúdení otázok právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vo vzťahu na nároku na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia

zákona o zákon č. 437/2004 Z. z. ešte nebola vyriešená: „Je možné v súlade s ust. § 444 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 2 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov považovať (

1. i)bolesť psychickú na základe diagnózy (
2. ii)bolesť potenciálnu ako strach z budúcnosti vykonaného zákroku.“ Ako vyplýva z príloh zákona o zákon č. 437/2004 Z. z., až položka č. 255 prílohy č. II v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia pojednáva o možnosti odškodnenia duševnej poruchy, keď uvádza klasifikáciu poškodenia na zdraví: „Vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií (overené príslušným psychiatrickým pracoviskom).“ Príloha č. I. k zákonu č. 437/2004 Z. z. však žiadnu diagnózu vo vzťahu k bolesti spôsobenej psychickými útrapami, ktoré by boli kvalifikované neudáva. Stanovenými diagnózami bol žalobca postavený zoči voči svojej vlastnej mortalite určením jednej z najnebezpečnejších a smrteľných diagnóz - nádor pankreasu, pri ktorom ostáva pacientovi prinajlepšom pár mesiacov života. V tomto smere je nutné vzhľadom na skutočnosť, že aj psychická bolesť existuje a môže byť skutočná, vyriešiť právnu otázku, či zákon č. 437/2004 Z. z. resp. či 444 OZ pokrývajú aj bolesť psychickú nie len bolesť fyzickú. Rovnako je

názoru žalobcu v tomto smere dôležité posúdiť aj právnu otázku prípadných nárokov potenciálnej bolesti, pričom žalobca ako príklad uvádza nárok na náhradu strachu z budúcnosti (smrti), ako v prípade Johnston v. NEI International Combustion Limited z roku

1. V neposlednom rade je potrebné vyriešiť aj právnu otázku existencie nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobených tým spôsobom, že nedôjde z časového hľadiska k vyliečeniu pacienta v stanovenom časovom harmonograme z dôvodov na strane žalovaných.
2. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že s dovolacou argumentáciou nesúhlasí a má za to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby o náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Zároveň má za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa týkajúcu sa nevykonania navrhnutých dôkazov konkrétne znaleckého dokazovania, žalovaná 1/ je názoru, že s touto argumentáciou sa vysporiadal správne už prvoinštančný súd v bode
3. odôvodnenia rozsudku, s ktorou sa správne stotožnil aj odvolací súd. Žalovaná 1/ sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou odvolacieho súdu, ktorý sa správne vysporiadal z neopodstatnenosťou a nedôvodnosťou nároku žalobcu, čo do odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Zároveň poukázala, že ak sú dospeje k dostatočne odôvodnenému záveru, že vykonanie navrhovaného dokazovania nie je potrebné na preukázanie skutočností z hľadiska hmotného práva významných, nemožno takéto konanie súdu považovať za konanie porušujúce právo strany na spravodlivý proces. K porušeniu princípu kontradiktórnosti poukázala, že je na úvahe a rozhodnutí súdu, či vzhľadom na doteraz zistené a preukázané skutočnosti je v konaní pre rozhodnutie vo veci samej potrebné ešte ďalšie vyjadrenie strany sporu, aby nedochádzalo k zbytočnej cirkulácii procesných podaní. Navrhuje dovolanie v celom rozsahu zamietnuť a uplatnila si aj nárok na náhradu trov konania.
4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej 1/ zotrval na svojich doterajších tvrdeniach, poukázal na vecnú a právnu argumentáciu.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné:
6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Dovolanie

§ 420písm.

f) CSP 8. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9.

§ 420písm.

f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

1. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 11. V danom prípade žalobca prípustnosť dovolania proti výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým bol potvrdený výrok o zamietnutí nároku na náhradu škody a sťaženia spoločenského uplatnenia založil na ustanovení § 420 písm.
2. f)CSP, konkrétne namietal jeho arbitrárnosť, porušenie princípu kontradiktórnosti, porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nevykonanie navrhovaných dôkazov (bod 3.1). 12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu v prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 13. Dovolateľ považuje rozhodnutie o zamietnutí nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia za svojvoľné, keďže súdy sa nezaoberali odborným posúdením jeho zdravotného stavu, ani tvrdeným zásahom do duševného zdravia. Odvolací súd zároveň neposudzoval jednotlivé nároky samostatne a neodôvodnil, prečo neuznal ani nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia. Rozhodnutie bolo

žalobcu predčasné aj preto, že nebolo znalecky posúdené, či zákrok absolvovaný v zahraničí mohol byť vykonaný na Slovensku skôr, čím by sa znížila bolesť aj obmedzenia. Napriek návrhu na ustanovenie znalca a poukazom na psychické následky nebolo vykonané potrebné znalecké dokazovanie a časť žaloby bola zamietnutá bez dostatočného odborného podkladu. 13.

1. Dovolací súd zdôrazňuje, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii ustanovení zákonného predpisu odvolacím súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa odvolací súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ale nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo znamenala aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov popierajúcu ich účel, podstatu a zmysel. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa riadil odvolací súd pri prijímaní záveru o správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. 13.
2. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na jasných a logicky previazaných právnych záveroch, ktoré podrobne odôvodnil a ktoré majú oporu v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa otázkou vzniku bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia zaoberal práve z pohľadu ich zákonných predpokladov. Výslovne poukázal na legálne definície týchto nárokov a zdôraznil potrebu existencie objektívnej, reálne vzniknutej ujmy na zdraví. Z toho dôvodu nepovažoval za právne relevantné tvrdenia žalobcu o zásahu do duševného zdravia v rovine hypotetickej ujmy. Nejde teda o opomenutie tejto argumentácie, ale o jej právne vyhodnotenie ako nerelevantnej pre posúdenie nárokov

zákona č. 437/2004 Z. z. Navyše odvolací súd výslovne poukázal na odlišnosť týchto nárokov od nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého existenciu nevylúčil. 13.3.

dovolacieho súdu nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že odvolací súd neposudzoval jednotlivé nároky osobitne. Z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že sa zaoberal samostatnými zákonnými predpokladmi tak nároku na bolesť, ako aj nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom pri oboch dospel k záveru o absencii ich základného predpokladu - existencie reálnej ujmy na zdraví, resp. reálneho následku. Skutočnosť, že tento záver je spoločný pre oba nároky, neznamená, že neboli posudzované oddelene, ale že v oboch prípadoch absentuje ich spoločný základ. Odkaz žalobcu na hypotetickú aplikáciu bodového ohodnotenia

dovolacieho súdu preto nie je právne významný, keďže takýto následok nebol objektívne preukázaný. 13.

1. Odvolací súd presvedčivo vysvetlil, prečo nepovažuje za relevantné tvrdenia žalobcu týkajúce sa ponechania stentu a absolvovania zákroku v zahraničí. Zdôraznil, že žalobca nenamietal nesprávnosť samotných zdravotných výkonov, ale diagnostické závery, a zároveň poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi postupom žalovaných a tvrdenými následkami. Zároveň uviedol, že okolnosti spojené s ponechaním stentu súviseli s operáciou vykonanou v zahraničí a objektívnymi okolnosťami pandémie, ktoré žalovaní nemohli ovplyvniť. Ani v tejto časti preto nejde o arbitrárnosť odôvodnenia, ale o nesúhlas žalobcu s jeho závermi. 13.
2. Napokon dovolací súd konštatuje, že nevykonanie žalobcom navrhovaného znaleckého dokazovania nemôže samo osebe zakladať arbitrárnosť rozhodnutia. Odvolací súd výslovne uviedol, že vzhľadom na absenciu základného predpokladu vzniku nárokov (t. j. reálnej ujmy na zdraví) nepovažoval vykonanie takéhoto dokazovania v časti náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia za potrebné. Ide o legitímny procesný postup vyplývajúci zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady hospodárnosti konania. Pokiaľ súd dospeje k právnemu záveru, že nárok nemôže vzniknúť už z dôvodu absencie jeho základného znaku, nie je povinný vykonávať ďalšie dokazovanie smerujúce k jeho kvantifikácii. 13.
3. Zo všetkých uvedených dôvodov je zrejmé, že odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu riadne vysporiadal, jeho úvahy sú zrozumiteľné, logické a preskúmateľné a nevykazujú znaky arbitrárnosti. Uvedené dovolacie námietky predstavujú len polemiku s právnymi a skutkovými závermi napadnutého rozsudku.
4. Žalobca namieta, že v konaní došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti sporového konania a princíp rovnosti zbraní, čím bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces. Žalobca vytýka súdom, že nemal príležitosť nijako konfrontovať vyjadrenie MUDr. X. ako aj žalovaných 1/ a 2/ a vyjadriť sa erudovane k námietkam vo vzťahu k uplatnenému nároku náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorých rozsah mal byť preukazovaný práve vykonaním dokazovania v konaní pred súdom a nie ohraničený neodbornými skutkovými tvrdeniami žalobcu a jeho právneho zástupcu, čím bolo porušený princíp rovnosti strán

čl. 6 ods. 1 CSP. 15.

čl. 9 CSP Základné princípy CSP strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

1. Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, v ktorom stoja proti sebe dve procesné strany s protichodnými tvrdeniami a záujmami. Úlohou súdu je na základe vykonaného dokazovania posúdiť pravdivosť tvrdení strán a vyvodiť z nich právne závery. Skutočnosť, že jedna zo strán je v konaní neúspešná sama o sebe neznamená, že bola v konaní znevýhodnená alebo že došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní. Samotným rozhodnutím súdu a jeho právnym posúdením sporu totiž nedochádza k obmedzeniu procesných práv strany ani k znemožneniu ich realizácie v priebehu konania. Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
2. Postup, ktorým súd odníme strane možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, je v zmysle judikatúry ústavného súdu o.i. aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
3. novembra 2008, sp. zn. II. ÚS 136/08, ZNUÚS č. 60/2008).
4. Princíp rovnosti zbraní vo svetle judikatúry ústavného súdu (napr. sp. zn. I. ÚS 447/2022) a judikatúry ESĽP znamená, že každej procesnej strane má byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo
5. júna 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP z
6. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike). 19.

§ 196ods.

1 CSP súd môže na návrh nariadiť výsluch svedka. 20.

§ 202ods.

1 CSP súd vyzve svedka, aby súvisle opísal všetko, čo vie o predmete výsluchu. Následne môžu svedkovi klásť otázky strany, súd a so súhlasom súdu aj iné subjekty prítomné na pojednávaní. 21.

dovolacieho súdu obsah spisu ich nedáva podklad pre záver, že by v konaní došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti alebo zásady rovnosti zbraní. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal výsluch svedka MUDr. I. X., pričom výsluch sa uskutočnil za prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu. Svedok bol najskôr vyzvaný, aby súvisle opísal všetky skutočnosti, ktoré som mu známe vo vzťahu k predmetu konania a následne bol daný priestor stranám sporu na kladenie otázok. Z obsahu zápisnice o pojednávaní z

1. septembra 2023 vyplýva, že žalobca aj jeho právny zástupca túto možnosť využili a svedkovi otázky kládli. Po ich otázkach boli svedkovi kladené otázky zo strany žalovaných. Následne bol výsluch svedka ukončený a súd poskytol stranám priestor na záverečné vyjadrenia, ktoré právny zástupca žalobcu aj žalovaní využili, pričom až následne súd dokazovanie vyhlásil za skončené. Za týchto okolností nemožno dospieť k záveru, že by žalobcovi nebola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu, príp. k ďalším skutočnostiam alebo že by bol akýmkoľvek spôsobom obmedzený v realizácii svojich procesných práv. Žalobca mal možnosť byť prítomný pri výsluchu svedka (ako aj pri vyjadreniach žalovaných) a klásť mu otázky, reagovať na jeho výpoveď a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Skutočnosť, že súd neprisvedčil argumentácii žalobcu alebo neprijal jeho skutkové a právne závery sama o sebe neznamená porušenie princípu kontradiktórnosti, ani zásady rovnosti zbraní. Z obsahu dovolacej námietky žalobcu je zrejmé, že dovolateľ považuje za porušenie týchto zásad predovšetkým skutočnosť, že súdy nižších inštancií neprijali jeho tvrdenia a nevyhoveli jeho návrhu na doplnenie dokazovania. Takáto argumentácia však smeruje skôr k spochybneniu hodnotenia dôkazov a skutkových záverov súdov. 21.
2. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že v postupe súdov nižších inštancií nedošlo k takému procesnému pochybeniu, ktoré by zakladalo porušenie princípu kontradiktórnosti alebo zásady rovnosti zbraní a tým aj prípustnosť dovolania

§ 420písm.

f) CSP. 22. Žalobca ďalej tvrdí, že odvolací súd v napadnutom rozsudku neposkytol riadne a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia. Zastáva názor, že sa súd nevysporiadal s jeho podstatnými skutkovými a právnymi argumentmi, najmä v časti nárokov na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Rozhodnutie je preto nepreskúmateľné a nezákonné. 22.1.

§ 387ods.

3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 22.2.

§ 393ods.

2 CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté. 22.

1. Najvyšší súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na umožnenie odvolaciemu súdu procesným právom, aby takýto súd, pokiaľ sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia, sa v odôvodnení len obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). V týchto prípadoch potom stačí, ak odvolací súd v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, keď spätosť potvrdzovaného a potvrdzujúceho rozsudku vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu a rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie; ak sa však odvolací súd rozhodne ísť touto cestou, vedome tým preberá zodpovednosť i za kvalitu argumentácie súdu prvej inštancie (t. j. či v prípadnom dovolacom konaní obstojí ako ním potvrdené rozhodnutie, tak i ním samým doplnené dôvody). Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie prvoinštančného súdu (zo strany súdu odvolacieho) v tomto prípade nie je pravidlom (ale výnimkou) a môže sa stať, že toto ani nebude reálne možné, ak súd prvej inštancie sa v rámci odôvodňovania svojho rozhodnutia, neskôr podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní sám objektívne uspokojivým spôsobom vyporiada so všetkými relevantnými argumentmi všetkých sporových strán a ani odvolanie neprinesie nič iné, než polemiku s takýmito jeho úvahami. 22.
2. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia (primárne napádaného rozsudku odvolacieho súdu a sekundárne jemu predchádzajúceho a ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) treba uviesť, že v danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. 22.
3. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie dostatočne presvedčivo uviedol dôvody, pre ktoré žalobu žalobcu v časti nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia zamietol. Odvolací súd v podstatnom konštatoval, že

zákona č. 437/2004 Z. z. pod pojem „bolesť“ treba rozumieť ujmu spôsobenú poškodením na zdraví, jej liečením alebo odstraňovaním následkov, a pod pojem „sťaženie spoločenského uplatnenia“ stav poškodenia na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo naplnenie jeho spoločenských úloh. Odvolací súd zdôraznil, že nároky na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia môžu vzniknúť iba v prípade reálnej ujmy na zdraví a existujúceho následku, pričom hypotetická hrozba vzniku bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia nemôže byť odškodniteľná. Ďalej odvolací súd konštatoval, že žalobcovi nevznikla reálna bolesť a ani žiaden následok poškodenia zdravia. Žalobca sa dobrovoľne podrobil vyšetreniam a procedúram, ktorých cieľom bolo určenie správnej diagnózy. Odvolací súd nezistil porušenie povinnosti zo strany žalovaných pri výkone týchto vyšetrení, dlhšie ponechanie stentu v tele žalobcu súviselo s operáciou vykonanou klinikou v Anglicku a pandémiou koronavírusu, pričom žalovaní nemohli túto skutočnosť nijako ovplyvniť. Odvolací súd ďalej poukázal na rozdiel medzi nárokmi na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy. Argumentáciu týkajúcu sa nároku na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia hodnotil odvolací súd tak, že reflektovala iba následok nesprávne určenej diagnózy a predpokladaného zákroku, ktorý sa v skutočnosti neuskutočnil. Na základe uvedeného odvolací súd súhlasil so závermi súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na odškodnenie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože nevznikla reálna bolesť ani následok poškodenia zdravia, žalovaní postupovali v súlade s diagnostickými a terapeutickými štandardmi, žalobca neuplatnil námietky voči samotným vyšetreniam a hypotetické alebo dočasné obmedzenia nemožno považovať za odškodniteľné

zákona č. 437/2004 Z. z. 22.6. Žalobca v dovolaní namietal, že odvolací súd neposkytol riadne a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia, najmä v časti týkajúce sa nárokov na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom tvrdil, že mu vznikla bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku nesprávnej diagnózy a navrhovaného zákroku a poukazoval na vyšetrenie a procedúry, ktorým sa dobrovoľne podrobil, vrátane stentu ponechaného počas pandémie koronavírusu. Dovolací súd poukazuje na závery odvolacieho súdu o tom, že nároky na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia môžu vzniknúť iba pri objektívnom stave reálne vytrpenej bolesti a reálnych následkov poškodenia zdravia. Odvolací súd pritom jasne rozlišuje medzi argumentmi žalobcu týkajúcimi sa hypotetickej ujmy a argumentmi týkajúcimi sa reálnej ujmy, pričom len tieto posledné sú relevantné pre vznik nároku na odškodnenie. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že žalovaní postupovali v súlade so štandardnými diagnostickými a terapeutickými postupmi a nie sú zodpovední za následky operácie vykonanej klinikou v Anglicku ani za dočasné obmedzenia súvisiace s pandémiou. Ďalej odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozdiel medzi nárokmi na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia nárokov a nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej zo zásahu do osobnostných práv, pričom argumenty žalobcu sa týkali hypotetických následkov a nie reálnej ujmy, a preto ich vyhodnotil ako neodôvodnené. Takýmto spôsobom odvolací súd sa zaoberal všetkými podstatnými argumentmi dovolateľa a náležite vyhodnotil ich obsah. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd dostatočne vysporiadal aj s podstatnými odvolacími argumentmi žalobcu

§ 387ods.

3 CSP. 22.7. Na základe uvedeného možno konštatovať, že je zrejmé, na základe akých dôvodov odvolací súd rozhodol a

názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania

ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania

§ 420písm.

f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 22.8. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (

názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 23. Dovolateľ ďalej prezentuje výhrady v súvislosti s dokazovaním, poukazuje predovšetkým na nevykonanie navrhovaných dôkazov a odklon od ustálených rozhodnutí vo vzťahu k dokazovaniu. Vykonanie znaleckého dokazovania v danom štádiu konania považuje za nevyhnutné pre riadne preukázanie svojich nárokov, najmä v oblasti posúdenia poškodenia zdravia a bodového hodnotenia bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia.

žalobcu konajúce súdy konali svojvoľne, keď odmietli vykonať dôkazy potrebné na odborné posúdenie jeho tvrdení, čím

jeho názoru došlo k porušeniu princípu zákazu denegatio iustitae a práva na spravodlivý proces. Žalobca tiež poukazuje na porušenie Perna testu

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, upozorňuje na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov a nesprávne právne posúdenie zo strany odvolacieho súdu. Žalobca tiež namietal nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu

§ 421ods.

1 písm. a) CSP, keď súd v napadnutom rozsudku bez primeraného odôvodnenia sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu. Odvolací súd nezabezpečil celoplošné znalecké dokazovanie pri posudzovaní poškodenia zdravia a bodového hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, nesprávne právne posúdil možnosti kumulácie nárokov vzniknutých rovnakým skutkovým dejom a odmietol skúmať jednotlivé nároky osobitne, pričom nahradil odborné medicínske hodnotenia vlastnými závermi.

žalobcu tento postup predstavuje nesprávne právne posúdenie, ktoré ohrozuje právo žalobcu na riadne a spravodlivé rozhodnutia a je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. 24.

§ 421ods.

1 CSP písm.

1. a)CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 25. Špecifikom uvedenej časti dovolania bolo, že napriek jeho založeniu na oboch zákonom poznaných dovolacích dôvodoch (tzv. zmätočnosť aj nesprávne právne posúdenie veci) a v rámci nich tiež dvoch dôvodoch prípustnosti dovolania (postup súdu na ujmu práva strany sporu na spravodlivý proces, okrem ktorého tu bola i požiadavka na odpoveď na otázku procesnoprávneho charakteru) mali oba uplatnené dovolacie dôvody aj dôvody prípustnosti dovolania charakter tzv. spojených nádob. V praxi to znamená, že podstata dovolania je založená na otázke vecnej prejednateľnosti žalobcovej požiadavky v súvislosti s nárokmi na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, konkrétne na otázke povinnosti súdov vykonať navrhované dôkazy a riadne posúdiť odborné otázky týkajúce sa poškodenia zdravia. Na jednej strane stojí právo žalobcu na spravodlivý súdny proces a na druhej strane otázka povinnosti súdov vykonať všetky navrhované dôkazy a zabezpečiť odborné posúdenie. V súvislosti s uvedenými zásadami dovolací súd pristupuje k posúdeniu konkrétnych námietok dovolateľa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu. 25.1. Jadrom dovolacej argumentácie žalobcu je potom vytýkanie súdom prvej aj odvolacej inštancie porušenie povinnosti zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite strán sporu, ako aj nesprávne odmietnutie nariadenia a vykonania dokazovania v potrebnom rozsahu. Za najvážnejší nedostatok žalobca označuje faktické upretie spravodlivosti tým, že súd zamietol jeho nároky bez vykonaného dokazovania, pričom sa spoliehal iba na vlastné závery a čiastočne na výpoveď jedného lekára, bez možnosti odborného overenia a konfrontácie. Keďže namietané skutočnosti spolu súvisia a prelínajú sa, dovolací súd poskytol komplexnú odpoveď. 26. Pokiaľ ide o dovolaciu námietku, že nevykonaním žalobcom navrhnutých dôkazov, aj v časti nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, malo dôjsť k naplneniu vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm.
2. f)CSP, dovolací súd uvádza, že k takému záveru nie je možné dospieť. 26.1. Už v judikáte R 37/1993 (publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3-4/1993) najvyšší súd uviedol, že „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdov“. 26.2. V rozhodnutí publikovanom ako judikát pod R 125/1999 (v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/1999) a zároveň pod R 6/2000 (v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000) najvyšší súd vyslovil právnu vetu v znení: „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkom, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

§ 237písm.

1. f)O.s.p. nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu z nich vylúčení“. 26.3. V nadväznosti na citované (a publikované) právne vety najvyšší súd opakovane vo svojich rozhodnutiach (pozri napr. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/265/2014, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 5Cdo/200/2014 a 7Cdo/34/2011) skonštatoval, že „dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či, a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu, prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.“. 26.4. Ani zmena právnej úpravy účinná od 01. júla 2016 na závere, že nevykonanie stranou sporu navrhnutých dôkazov nepredstavuje vadu zmätočnosti, v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu nič nezmenila (k tomu pozri napr. 2Cdo/159/2017, 3Cdo/59/2017, 3Cdo/195/2017, 5Cdo/47/2017 a 7Cdo/42/2017). 26.5. Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôraznil aj to, že „súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm.
2. f)C.s.p., lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“ (k tomu pozri 1Obdo/46/2017 a obdobne aj 4Obdo/41/2017). 2