← Slovensko

39 281,68 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/88/2025 Identifikačné číslo spisu: 1319206519 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Svetlovská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

ýraznou zmenou právnej úpravy. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2008 „Zabezpečovací prevod vlastníckeho a iného práva sa v aplikačnej praxi ukázal ako protikladný inštitút, ktorý na jednej strane síce výrazne posilňuje právne postavenie veriteľa, ale na druhej strane je značne zneužiteľný pri disproporcii práv a povinností medzi veriteľom a dlžníkom. Jeho stručná normatívna úprava umožňovala výkon práva veriteľa takým spôsobom, že dlžník už v zárodku omeškania bez možnosti reštitúcie prichádzal o majetkové hodnoty niekedy neporovnateľne so samotnou výškou pohľadávky. Najvýraznejšie sa to prejavovalo v prípadoch, ak predmetom zabezpečovacieho prevodu boli nehnuteľnosti predstavujúce obydlie dlžníka. Napriek uvedenej kontroverznosti má zabezpečovací prevod práva svoje miesto v systéme právnych prostriedkov určených na zabezpečenie pohľadávky. Nepochybne ide o inštitút, ktorý výrazne posilňuje právne postavenie veriteľa.“ Právna úprava účinná od 1.1.

svetle zakotvenej koncepcie je postavená na existencii rezolutívnej (rozväzovacej) podmienky, nie na fiduciárnom prevode. Preto v zmysle § 553d OZ zánikom zabezpečovaného záväzku právo prechádza späť na osobu, ktorá zabezpečenie poskytla. Veriteľ je bez zbytočného odkladu povinný vec v jeho držbe vydať a ak niet odlišnej dohody, spolu s tým, čo k nej pribudlo. V prípade neochoty veriteľa postupovať týmto spôsobom (vydať vec či akceptovať dlžníka ako nositeľa pravá), nová právna úprava ochraňuje dlžníka v tom, že sa stáva zo zákona nositeľom prevedeného práva, ktoré si môže uplatniť správnym procesným spôsobom na súde. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.

§ 879j

OZ zakotvili, že ustanoveniami novely sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008, avšak vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.2008 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že na vznik zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva a posúdenie nárokov z tejto zmluvy plynúcich je potrebné aplikovať § 553 OZ v znení pred uvedenou novelou. 1.1. Súd prvej inštancie poukázal na to, že o vzájomnom nároku uplatnenom pôvodne žalovanou v tomto konaní na zaplatenie sumy 34.408,81 eura titulom vydania bezdôvodného obohatenia súd rozhodol rozsudkom č. k. 60C/22/2018 - 579 z 28. júna 2019 (v spore žalobcu V. C. H., rod. Š. ako právneho nástupcu žalovanej a p. Š. titulom postúpenia pohľadávky a žalobkyne ako žalovanej v konaní sp. zn. 60C/22/2018) tak, že žalobu zamietol. V predmetnom konaní sp. zn. 60C/22/2018 svoj nárok žalobca odôvodňoval tým, že titulom úhrady kúpnej ceny podľa Kúpnej zmluvy prevzala žalobkyňa od žalovanej a p. Š. sumu celkovo spolu 6.420.000 Sk (213.105,00 eur), pričom kúpna cena podľa Kúpnej zmluvy bola 4.200.000 Sk a po odpočítaní predmetu pôžičky titulom Zmluvy o pôžičke z 29. júna 2004 v sume 1.183.400 Sk vznikol žalovanej preplatok kúpnej ceny vo výške 1.036.600 Sk, t. j. 34.408,81 eura, ktorej úhrady sa, po postúpení pohľadávky na syna, domáhal syn v konaní sp. zn. 60C/22/2018. Z uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie argumentáciou žalovanej, týkajúcej sa týchto skutkových okolností podrobne nezaoberal a na tieto neprihliadal. 1.2. Súd prvej inštancie obmedzil svoje rozhodovanie na skúmanie dôvodnosti nároku žalobkyne na vrátenie pôžičky v žalovanej výške 39.281,68 eura s príslušenstvom od žalovanej podľa Zmluvy o pôžičke s prihliadnutím na uzavretú Zmluvu o zabezpečovacou prevode práv k bytu P. X v K.. Posúdením Zmluvy o pôžičke a Zmluvy o zabezpečovacom prevode vyhodnotil tieto ako platné právne úkony. Skonštatoval, že Zmluva o pôžičke obsahovala všetky podstatné náležitosti podľa § 657 OZ, na jej základe poskytla žalobkyňa žalovanej a p. Š. v hotovosti peňažné prostriedky vo výške 1.183.400 Sk podľa čl. I Zmluvy o pôžičke a dlžníci sa tieto prostriedky zaviazali vrátiť do 31. 12. 2004 podľa čl. I Zmluvy o pôžičke. Zmluva o zabezpečovacom prevode, v znení dodatku, obsahovala: (

  1. i)identifikáciu zmluvných strán v úvodných ustanoveniach Zmluvy o zabezpečovacom prevode; (
  2. ii)identifikáciu záväzku, ktorý je zabezpečovaný s odkazom na Zmluvu o pôžičke v čl. I Zmluvy o zabezpečovacom prevode; (iii) identifikáciu majetkového práva dlžníka, ktoré sa prevádza - byt na P.T. X v čl. II bod 2, čl. III a IV Zmluvy o zabezpečovacom prevode a Dodatku k nej, v znení dodatku; (
  3. iv)ustanovenie, že strany zmluvu uzatvárajú ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t. j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka v čl. II bod 1, čl. VI bod I Zmluvy o zabezpečovacom prevode; a (
  4. v)ustanovenie, ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu) v čl. IV bod 5 Zmluvy o zabezpečovacom prevode. 1.3. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že pohľadávka žalobkyne zanikla splnením v zmysle § 559 OZ titulom ustanovenia čl. VI bod 3 Zmluvy o zabezpečovacom prevode uplatnením si prepadnej klauzuly k bytu na P.T. X a to s ohľadom na zákaz prepadnej klauzuly pre zabezpečovací prevod práv analógiou aj na zmluvy uzavreté pred 1.1.2008 (spôsobujúci neplatnosť tohto dojednania v Zmluve o zabezpečovacom prevode pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ), ako aj na výslovne zakotvený zákaz prepadnej klauzuly od 1.1.

§ 553bOZ, s prihliadnutím na účel a funkciu toho zabezpečovacieho inštitútu.

Skonštatoval, že k uspokojeniu pohľadávky žalobkyne nedošlo ani postupom podľa čl. VI bod 5 Zmluvy o zabezpečovacom prevode, a to (

  1. aj)z dôvodu nedostatku (neposkytnutiu) súčinnosti na strane žalovanej. Pripustil, že žalobkyni od 1.1.2005 nič nebránilo vo výkone zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 553c OZ, avšak poukázal na to, že uplatnenie a realizácia výkonu zabezpečovacieho práva je právom a nie povinnosťou veriteľa. Z uvedeného dôvodu, s prihliadnutím na zákaz (neplatnosť) prepadnej klauzuly v Zmluve o zabezpečovacom prevode a skutočnosť, že žalovaná pohľadávku podľa Zmluvy o pôžičke neuspokojila, považoval uplatnenie pohľadávky žalobkyne za oprávnené a dôvodné, preto žalobe vyhovel. 1.4. Uviedol, že žalovaná v konaní opakovane poukazovala na Dohodu o urovnaní z 8.11.2007, uzavretú medzi žalobkyňou, žalovanou a p. Š., v ktorej sa strany mali dohodnúť, že žalobkyňa prevedie byt na P.A. X na syna žalovanej a tým budú všetky vzájomné pohľadávky vyrovnané, z čoho má byť jednak zrejmé, že žalobkyňa si bola vedomá v čase jej spísania skutočnosti, že voči žalovanej a p. Š. má finančné záväzky, ktoré v ich neprospech úmyselne nešpecifikovala a že mala záujem postupovať podľa Zmluvy o zabezpečovacom prevode. Po oboznámení sa s obsahom spisu ako aj spisom v konaní sp. zn. 43C/59/2005 skonštatoval (rovnako ako v konaní sp. zn. 60C/22/2018), že táto dohoda o urovnaní nebola v konaní žalovanou ani p. Š. predložená. V nadväznosti na vyjadrenie žalovanej mal súd prvej inštancie vedomosť, že predmetná dohoda bola súdom vyhlásená za neplatnú v konaní o uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Z úradnej činnosti sa oboznámil s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8Co/193/2011 - 134 zo 17.9.2016, ktorým súd potvrdil rozsudok z 9.9.2010, č. k. 43C/127/2009 - 71. V predmetnom konaní sa žalovaná, p. Š. a syn žalovanej Q. Š. domáhali voči žalobkyni, aby rozhodnutím súdu bola žalobkyni nahradením vyhlásenia jej vôle uložená povinnosť uzavrieť s Q. Š. zmluvu o prevode vlastníctva k bytu na P. X s príslušenstvom na základe dohody uzatvorenej medzi žalovanou, p. Š. a žalobkyňou. Súd žalobu zamietol s odôvodnením, že vykonaným dokazovaním zistil, že 8.11.2007 bola uzavretá Dohoda medzi odporkyňou (žalobkyňou) na strane jednej a navrhovateľom 1/ (p. Š.), navrhovateľkou 2/ (žalovanou) na strane druhej, predmetom ktorej bol záväzok odporkyne do 5 dní od nadobudnutia vlastníctva bytu P. X previesť predmetnú nehnuteľnosť na navrhovateľa 3/ (Q. Š., syna žalovanej) s tým, že vykonaním tohto úkonu budú zmluvné strany považovať svoje vzájomné pohľadávky za vyrovnané. Uviedol, že v rozhodnutí bolo jednoznačne konštatované, že posudzovaná dohoda obsahuje aj dohodu o urovnaní, avšak nie je dostatočne určitá, absentuje v nej určenie jej predmetu, nevyplýva z nej, ktoré práva boli medzi zmluvnými stranami sporné alebo pochybné a preto je táto dohoda podľa § 37 ods. 1 OZ neplatná. Odvolací súd poukázal na to, že je pravdou, že v zmysle § 585 ods. 1 OZ predmetom dohody o urovnaní môžu byť i všetky práva medzi účastníkmi sporné alebo pochybné, je ale potrebné tieto práva, resp. pohľadávky konkretizovať aspoň takým spôsobom, aby bolo možné posúdiť, či nejde o také práva, na ktoré účastník nemohol pomýšľať a aby bolo zrejmé, aký doterajší záväzok je nahradený záväzkom vyplývajúcim z urovnania. V danom prípade tak podľa názoru súdu prvej inštancie možno s odkazom na citované rozhodnutie konštatovať, že z dôvodu neplatnosti dohody o urovnaní z 8.11.2007 pre neurčitosť pohľadávky, ktorá je predmetom urovnania, je nepochybné a zrejmé, že nedošlo k vysporiadaniu pohľadávky uplatnenej v tomto konaní. Skonštatoval, že napriek deklaráciám žalovanej o snahe riešiť svoje záväzky voči žalobkyni, zodpovednosť za súčasný stav (a jeho pretrvávanie) je práve na žalovanej, ktorá svojou pasivitou, nečinnosťou a neposkytovaním riadnej a efektívnej súčinnosti žalobkyni v zmysle ustanovení Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva bránila (a bráni) tomu, aby bol byt na P. X speňažený a tak prípadne vyrovnaná pohľadávka žalobkyne. Vo vzťahu k možnosti realizácie predaja bytu na P. X podľa čl. VI bod 5 Zmluvy o zabezpečovacom prevode (za cenu minimálne 2.500.000 Sk) je podľa súdu prvej inštancie nepochybné, že s ohľadom na (sporný) zápis bytu na P. X v 1/2-ici v konkurzom konaní vedenom sp. zn. 2K/53/2014 do súpisu všeobecnej podstaty so súpisovou hodnotou tohto majetku vo výške 80.000 eur, je možnosť uspokojenia pohľadávky žalobkyne výkonom zabezpečovacieho prevodu či už priamym predajom alebo dražbou v súlade s § 553c ods. 1 OZ sťažená, ak nie výslovne zmarená. Poukázal na čl. VI bod 2 Zmluvy o zabezpečovacom prevode, podľa ktorého bola žalovaná do 31.12.2004 oprávnená užívať byt na P. X bez povinnosti uhrádzať nájomné žalobkyni a bola povinná uhrádzať len platby súvisiace s užívaním bytu na P. X, ktoré právo jej zaniklo a podľa čl. VI bod 7 Zmluvy o zabezpečovacom prevode sa žalovaná zaviazala vypratať byt na P. X do 3 dní po dobe splatnosti pôžičky (t. j. do 3.1.2005). Napriek uvedenému žalobkyňa nemá možnosť disponovať s bytom na P. X, v ktorom dodnes býva žalovaná a jej syn V. H. C.Á., ktorí neuhrádzajú všetky platby spojené s užívaním bytu na P. X. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 25. septembra 2024 sp. zn. 4Co/18/2022 I. rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II., ktorými návrh na prerušenie konania zamietol a ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 39.281,68 eura s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 1.1.2005 do zaplatenia, potvrdil, II. v časti výroku III., ktorým súd žalobu vo zvyšku úroku z omeškania zamietol, odvolanie žalovanej odmietol a III. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. S poukazom na § 387 ods. 2 CSP, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožnil s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním žalovanou napadnutých častí rozsudku a v podrobnostiach na ne poukázal. Po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne v súlade s § 191 CSP, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny skutkový a právny záver, že medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovanou a P. Š. ako dlžníkmi došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ, na základe ktorej poskytla žalobkyňa žalovanej a p. Š. v hotovosti peňažné prostriedky vo výške 1.183.400 Sk podľa čl. I Zmluvy o pôžičke a dlžníci sa tieto prostriedky zaviazali vrátiť do 31.12.2004 podľa čl. I Zmluvy o pôžičke. Zároveň 29.6.2004 žalobkyňa, žalovaná a p. Š. uzavreli Zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k bytu č. 3 na 1. poschodí bytového domu v K. na P. Č.. X vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, zariadeniach a pozemku, zapísanému na LV č. XXXX pre k. ú. G. M., účelom a predmetom ktorej bolo zabezpečenie splnenia záväzku zo Zmluvy o pôžičke na vrátenie pôžičky žalovanou a p. Š. ako dlžníkmi do 31.12.2004 v prospech žalobkyne ako veriteľa. S odkazom na Zmluvu o pôžičke dlžník uznáva svoj dlh, ktorý sa zaviazal vrátiť do 31.12.2004 veriteľovi v plnej výške a na zabezpečenie splnenia svojho záväzku dlžník prevádza v prospech veriteľa vlastnícke právo k bytu na P. X (čl. II bod 1 a 2, čl. III a IV Zmluvy o zabezpečovacom prevode). K uspokojeniu pohľadávky žalobkyne nedošlo ani úhradou dlhu ani postupom podľa čl. VI bod 5 Zmluvy o zabezpečovacom prevode, a to (
  2. aj)z dôvodu nedostatku (neposkytnutiu) súčinnosti na strane žalovanej. Pokiaľ teda súd prvej inštancie žalobe žalobkyne v časti zaplatenia žalovanej sumy 39.281,68 eura a úroku z omeškania vo výške 8 % ročne z danej sumy od 1.1.2005 do zaplatenia vyhovel, postupoval správne a jeho rozhodnutie je v tejto napadnutej časti vecne správne. 2.1. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že novela OZ účinná od 1.1.

ýslovne zakotvila zákaz tzv. prepadnej klauzuly pre tento inštitút v § 553b OZ. Pri výkone zabezpečovacieho práva, ktorý pojem do 31.12.2007 nebol definovaný, sa zavádza tento inštitút s funkciou zabezpečovacou, ale aj uhradzovacou. Zákaz tzv. prepadnej klauzuly v inštitúte zabezpečovacieho prevodu práva pred 1.1.2008 bolo možné vyvodiť z § 151j ods. 3 OZ v súvislosti s § 853 OZ (viď. Bulletin slovenskej advokácie č. 5/2009, s. 19, Bulletin slovenskej advokácie č. 7- 8/2008, s. 12). Podľa tam prezentovaného názoru, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, je dôvod na analogickú aplikáciu (na základe § 853 ods. 1 OZ) zákazu prepadnej klauzuly platného pred 1.1.2008 pre záložné právo (§ 151j ods. 3 OZ) daný aj v prípade dojednania prepadnej klauzuly pri zabezpečovacom prevode práva alebo pri inom druhu zabezpečenia pred 1.1.2008. Takáto analogická aplikácia zákazu prepadnej klauzuly v zmysle citovaných ustanovení je možná na dojednania uzatvorené po 1.1.2003, pretože s účinnosťou od tohto dňa bol zakotvený zákaz podľa § 151j do OZ (novela OZ č. 526/2002 Z. z.), pred dátumom OZ zákaz prepadnej klauzuly nepoznal. Súd prvej inštancie preto správne neprisvedčil žalovanej, že pohľadávka žalobkyne zanikla splnením v zmysle § 559 OZ titulom ustanovenia čl. VI bod 3 Zmluvy o zabezpečovacom prevode uplatnením si prepadnej klauzuly k bytu na P. X a to s ohľadom na vyššie odvodený zákaz prepadnej klauzuly pre zabezpečovací prevod práv analógiou aj na zmluvy uzavreté pred 1.1.2008 (spôsobujúci neplatnosť tohto dojednania v Zmluve o zabezpečovacom prevode pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ), ako aj na výslovne zakotvený zákaz prepadnej klauzuly od 1.1.

§ 553bOZ.

Zároveň odvolací súd konštatoval, že uhradzovacia funkcia zabezpečovacieho prevodu práva môže byť naplnená len jeho primeraným výkonom, vrátane speňaženia na dobrovoľnej dražbe alebo iným spôsobom a následne uspokojením pohľadávky veriteľa z tohto speňaženia zálohu. Vo vzťahu k možnosti realizácie predaja bytu na P. X podľa čl. VI bod 5 Zmluvy o zabezpečovacom prevode (za cenu minimálne 2.500.000,- Sk) je však nepochybné, že s ohľadom na (sporný) zápis bytu na P.T. X v 1/2-ici v konkurzom konaní vedenom sp. zn. 2K/53/2014 do súpisu všeobecnej podstaty so súpisovou hodnotou tohto majetku vo výške 80.000 eur, je možnosť uspokojenia pohľadávky žalobkyne výkonom zabezpečovacieho prevodu, či už priamym predajom alebo dražbou v súlade s § 553c ods. 1 OZ sťažená, ba až zmarená. S prihliadnutím na zákaz (neplatnosť) prepadnej klauzuly v Zmluve o zabezpečovacom prevode a skutočnosť, že žalovaná pohľadávku podľa Zmluvy o pôžičke neuspokojila a pôžičku nevrátila, správne považoval súd prvej inštancie uplatnenie pohľadávky žalobkyne za oprávnené a dôvodné a žalobe vyhovel. 2.2. Odvolaciu argumentáciu žalovanej, že súd prvej inštancie ignoroval dôkaz vykonaný v konaní 43C/59/2005 v roku 2006, doslovne citovaný v rozsudku, v ktorom žalobkyňa uviedla, že od žalovaných prijala v hotovosti sumu 3.150.000,- Sk, pričom súd prvej inštancie sa týmto podstatným dôkazom, ako otázkou predbežnou, v odôvodnení rozsudku absolútne nezaoberal, odvolací súd posúdil ako nedôvodnú a neopodstatnenú nakoľko z preskúmavaného rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie v bode 57. rozsudku dostatočne odôvodnil z akého dôvodu sa argumentáciou žalovanej, týkajúcej sa týchto skutkových okolností, podrobne nezaoberal a na tieto neprihliadal. Z obsahu spisu je zrejmé, že sumu 34.408,81 eura si žalovaná uplatnila vo vzájomnej žalobe, ktorá bola uznesením č. k. 43C59/2005 - 887 vylúčená na samostatné konanie, preto je táto argumentácia žalovanej v posudzovanej veci právne bezvýznamná. Odvolací súd súhlasil so súdom prvej inštancie, že v konaní o vzájomnej žalobe vedenej pod sp. zn. 60C/22/2018 sa nerieši otázka, ktorá súvisí s prejednávanou vecou a ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v posudzovanej veci a preto je jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania správne. 2.3. Odvolací súd uzavrel, že z odvolania žalovanej je zrejmé že svojim odvolaním napadla aj III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu vo zvyšku úroku z omeškania zamietol. Nakoľko posúdením III. výroku rozsudku nemožno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týmto výrokom svojim obsahom znevýhodňuje odvolateľku a že rozhodnutie súdu v tomto výroku je v jej neprospech, odvolací súd odvolanie smerujúce proti III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 386 písm.

  1. b)CSP odmietol ako odvolanie, ktoré bolo podané neoprávnenou osobou. O trovách konania rozhodol podľa§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“), ktorého prípustnosť aj dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm.
  2. f)CSP. Namietala, že napadnutím rozhodnutím bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces a to s ohľadom na skutočnosť, že odvolací súd konanie súdu prvej inštancie, kedy nevyhovel procesnému návrhu žalovanej na prerušenie konania, žalovanej odňal možnosť uplatňovať v konaní prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, resp. súd prvej inštancie znemožnil žalovanej realizáciu tých procesných práv, ktoré jej dáva CSP (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke vecí a pod.). Žalovaná zastávala názor, že súd prvej inštancie a následne odvolací súd, dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože sa nezaoberali ako otázkou predbežnou, ktorej posúdenie mohlo mat' rozhodujúci význam pri skutkových zisteniach konajúceho súdu a vyvodení právneho posúdenia veci konajúcim súdom a to preplatkom kúpnej ceny, ktorú žalovaná spolu s pôvodne žalovaným 1/ P. Š. zaplatila žalobkyni 29.6.2004 v hotovosti v kontexte s meritom veci v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 34.408,81 eura s príslušenstvom. Žalovaná bola opačného právneho názoru ako odvolací súd, ktorý sa zaoberal odvolacou námietkou žalovanej a uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalovanej, že pohľadávka žalobkyne zanikla splnením v zmysle ustanovenia § 559 OZ titulom ustanovenia čl. VI bod 3 Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 29.6.2004 uplatnením si prepadnej klauzuly a to s odôvodnením na zákaz prepadnej klauzuly podľa právnej úpravy platnej od 1.1.2008. Dovolateľka namietala, že Zmluva o zabezpečovacom prevode práva z 29.6.2004, bola uzatvorená podľa platnej právnej úpravy pred 1.1.2008 , pričom v ustanoveniach samotnej Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nie je uvedené, kedy táto zmluva nadobúda platnosť a účinnosť, tak per analógia vychádza žalovaná z domnienky, že platnosť a účinnosť nadobudla Zmluva o zabezpečovacom prevode práva dňom podpisu a osvedčenia podpisu všetkých účastníkov tejto zmluvy, t. j. dňom 29.6.2004. Vychádzajúc zo zásady uplatňovanej v súkromnom práve a to, že súkromnoprávne vzťahy sú založené na autonómii a zmluvnej slobode subjektov týchto vzťahov žalovaná poukázala na zásadu uplatňovanú v súkromnoprávnych vzťahoch „ pacta sunt servanda“, ktorá je úzko naviazaná na zásady súkromného práva. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že to bol prejav vôle žalobkyne, že sa stane k 1.1.2005 vlastníkom predmetom zabezpečovacieho prevodu titulom Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 29.6.2004 (za predpokladu , že dlh nebude splatený k 31.12.2004) a to, že bol vklad vlastníckeho práva povolený až 24.10.2008, nemožno dávať za vinu žalovanej, pretože podľa ustanovenia čl. VII Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva bolo dohodnuté, že veriteľ ( v tomto konaní žalobkyňa ) do 2 pracovných dní od podpisu tejto zmluvy podá návrh na vklad vlastníckeho práva k bytu v prospech veriteľa. Dovolateľka nezdieľala právny názor odvolacieho súdu, že vo vzťahu k možnosti realizácie predaja bytu na P.T. X, či formou dobrovoľnej dražby alebo priamym predajom titulom príslušných ustanovení Zmluvy o zabezpečovacom prevode (za cenu minimálne 2.500.000 eur), že vzhľadom na sporný zápis bytu na P.Q. X v 1/2 v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 2K/53/2014 do súpisu všeobecnej podstaty so súpisovou hodnotou tohto majetku vo výške 80.000 eur je možnosť uspokojenia pohľadávky žalobkyne výkonom zabezpečovacieho prevodu v tom čase platnou legislatívnou úpravou podľa § 553c) ods. 1 OZ by bola sťažená, ba až zmarená. Namietala, že Na LV č. XXXX pre katastrálne územie G. M., obec K. - M.. Č.. G. M., okres K. T. pri vlastníkovi pod poradovým číslom 71. je uvedená žalobkyňa a je uvedená aj splatnosť pôvodného dlhu, ktorý bol zabezpečený Zmluvou o zabezpečovacom prevode práva z 29.06.2004, t. j. do 31.12.2004, takže právny názor súdu prvého stupňa o tom, že sa pri posudzovaní prepadnej klauzuly pri zabezpečovacom prevode práva riadil právnou úpravou platnou od 1.1.2008, je irelevantný. Pre tento dôvod považovala žalovaná rozsudok za nepreskúmateľný. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhla odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu. 4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu pokladala rozsudok v celom rozsahu za vecne správny a náležite zdôvodnený. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol. 5. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa § 444 ods. 2 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa; ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté. 6. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022). 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1, 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. 8. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, majúci v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej úpravy). 9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov konaní a rozhodovaní súdov nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť vo veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). 10. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto podmienka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/348/2013, 3Cdo/319/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014). 11. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých spor bol právoplatne skončený meritórnym rozhodnutím musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03). 12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti; z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
  3. f)CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 14. V danom prípade dovolateľka vyvodila prípustnosť dovolania výlučne z ustanovenia § 420 písm.
  4. f)CSP. 15. Z ustanovenia § 420 písm.
  5. f)CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). 17. Vo vzťahu k § 420 písm.
  6. f)CSP (ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP) platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/8/2017, 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
  7. f)CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 18. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konania. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 19. Pokiaľ dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa § 420 písm.
  8. f)CSP, z obsahu dovolania možno vyvodiť, že namietala procesný postup súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu a tvrdila, že procesným postupom odvolacieho súdu jej bolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala, že rozhodnutia nižších súdov nie sú dostatočne odôvodnené a presvedčivé a z toho dôvodu sú nepreskúmateľné. V konečnom dôsledku namietala, že nižšie súdy porušili jej právo na spravodlivý proces, keď nevyhoveli jej procesnému návrhu na prerušenie konania. 20. Z rozhodnutí súdov nižších inštancií vyplýva, že pokiaľ žalobkyňa uplatňovala nárok na zapletenie sumy 39.281,68 eura s príslušenstvom titulom pôžičky, tento bolo možné považovať za dôvodný, nakoľko zmluva o pôžičke obsahovala všetky podstatné náležitosti podľa § 657 OZ a súdy nižších inštancií zmluvu o pôžičke a zmluvu o zabezpečovacom prevode vyhodnotili ako platné právne úkony. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil charakter zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, novelizáciu § 553 Občianskeho zákonníka a právnu úpravu tohto zabezpečovacieho inštitútu do 31.12.2007 s tým, že novelou Občianskeho zákonníka bolo zmenené znenie ustanovenia § 553 a doplnené nové ustanovenia § 553a až § 553e, keď zákon presne vymedzil v § 553a ods. 2, čo musí obsahovať zmluva o zabezpečovacom prevode práva a nová zákonná úprava predovšetkým zmenila spôsob nadobudnutia prechodu práva, ktoré bolo predmetom zabezpečenia, na veriteľa, zaviedla výkon zabezpečovacieho prevodu práva, podľa ktorého veriteľ už nenadobudne právo, ktoré bolo na neho dočasne prevedené, v dôsledku nesplnenia záväzku zo strany dlžníka, ale musí uplatniť výkon zabezpečovacieho práva. Súd prvej inštancie konštatoval, že novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.1.

ýslovne zakotvila zákaz tzv. prepadnej klauzuly pre tento inštitút v § 553b OZ a pri výkone zabezpečovacieho práva, ktorý pojem do 31.12.2007 nebol definovaný, sa zavádza tento inštitút s funkciou zabezpečovacou, ale aj uhradzovacou. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pohľadávka žalobkyne nezanikla splnením v zmysle § 559 OZ titulom ustanovenia čl. VI bod 3 Zmluvy o zabezpečovacom prevode uplatnením si prepadnej klauzuly k bytu na P. X a to s ohľadom na zákaz prepadnej klauzule pre zabezpečovací prevod práv analógiou aj na zmluvy uzavreté pred 1.1.2008 (spôsobujúci neplatnosť tohto dojednania v Zmluve o zabezpečovacom prevode pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ), ako aj na výslovne zakotvený zákaz prepadnej klauzule od 1.1.

§ 553b

Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím na účel a funkciu toho zabezpečovacieho inštitútu. Následne uzavrel, že s prihliadnutím na zákaz (neplatnosť) prepadnej klauzule v Zmluve o zabezpečovacom prevode a skutočnosť, že žalovaná pohľadávku podľa Zmluvy o pôžičke neuspokojila (a pôžičku nevrátila), je uplatnenie pohľadávky žalobkyne v tomto konaní oprávnené a dôvodné a preto žalobe vyhovel. 21. Odvolací súd bližšie vysvetlil povahu právneho inštitútu výkonu zabezpečovacieho práva; súhlasil so záverom, že novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.1.2008 (okrem iného) výslovne zakotvila zákaz tzv. prepadnej klauzuly pre tento inštitút v § 553b OZ a pri výkone zabezpečovacieho práva, ktorý pojem do 31.12.2007 nebol definovaný, sa zavádza tento inštitút s funkciou zabezpečovacou, ale aj uhradzovacou, keď zákaz tzv. prepadnej klauzuly v inštitúte zabezpečovacieho prevodu práva pred 1.1.2008 bolo možné vyvodiť z § 151j ods. 3 OZ v súvislosti s § 853 OZ. Odvolací súd ďalej argumentoval, že je dôvod na analogickú aplikáciu (na základe § 853 ods. 1 OZ) zákazu prepadnej klauzuly platného pred 1.1.2008 pre záložné právo (§ 151j ods. 3 OZ) daný aj v prípade dojednania prepadnej klauzuly pri zabezpečovacom prevode práva alebo pri inom druhu zabezpečenia pred 1.1.2008 a takáto analogická aplikácia zákazu prepadnej klauzuly v zmysle citovaných ustanovení je možná na dojednania uzatvorené po 1.1.2003, pretože s účinnosťou od tohto dňa bol zakotvený zákaz podľa § 151j do OZ (novela OZ č. 526/2002 Z. z.), pred dátumom Občiansky zákonník zákaz prepadnej klauzuly nepoznal. 21.1. Pokiaľ dovolateľka prezentovala jej nespokojnosť s hodnotením vykonaného dokazovania a tým nedostatkami v skutkových zisteniach odvolacieho súdu, dovolací súd pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkových zistení. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. 22. Dovolacou námietkou bolo tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, nebolo dostatočne zdôvodnené a presvedčivé; dovolateľka namietala vadu nepreskúmateľnosti rozsudkov nižších inštancií. 22.1. K uvedenému dovolací súd zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.

  1. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie. 22.2. Z judikatúry ESĽP, aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. 22.3. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 22.4. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov, patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu, (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom), odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivý súdny proces, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
  2. f)CSP. 22.5. I v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 22.6. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. 22.7. Pokiaľ dovolateľka namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
  3. f)CSP. 22.8. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzal, keď dospel k záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 39.281,68 eura s príslušenstvom. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára organickú /kompletizujúcu/ jednotu) vyplýva, že súdy nižších inštancií sa zaoberali otázkou, či boli naplnené zákonné predpoklady na uspokojenie pohľadávky žalobkyne inštitútom zabezpečovacieho prevodu práva, pričom dospeli k záveru, že k uspokojeniu pohľadávky žalobkyne nedošlo ani postupom podľa čl. VI bod 5 Zmluvy o zabezpečovacom prevode, a to (
  4. aj)z dôvodu nedostatku (neposkytnutiu) súčinnosti na strane žalovanej, ako aj s prihliadnutím na zákaz (neplatnosť) prepadnej klauzule v zmluve o zabezpečovacom prevode. 23. Odvolací súd napokon potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie i vo výroku, ktorým zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania postupom podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm.
  5. a)CSP a konštatoval, že podaním zo 14.4.2020 navrhla žalovaná konanie podľa § 162 ods. 1 písm.
  6. a)CSP prerušiť do skončenia konania vedeného pod sp. zn. 60C/22/2018. Odvolací súd súhlasil so súdom prvej inštancie, že v konaní o vzájomnej žalobe vedenej pod sp. zn. 60C/22/2018 sa nerieši otázka, ktorá súvisí s prejednávanou vecou a ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v posudzovanej veci. 24. Dovolateľka sa nestotožnila ani s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí návrhu žalovanej na prerušenie konania a tvrdila, že súdy nižších inštancií mali postupovať podľa § 162 ods. 1 písm.
  7. a)CSP a konanie prerušiť. 25. K návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 162 ods. 1 písm.
  8. a)CSP dovolací súd uvádza, že odvolací súd súhlasil so súdom prvej inštancie, ktorý návrhu na prerušenie konania nevyhovel z dôvodu, že v konaní o vzájomnej žalobe vedenej pod sp. zn. 60C/22/2018 sa nerieši otázka, ktorá súvisí s prejednávanou vecou a ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v posudzovanej veci. S uvedenou argumentáciou sa dovolací súd stotožňuje. Dovolací súd naviac poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/204/2013 (R 51/2014), v ktorom najvyšší súd vyslovil záver, že „rozhodnutia súdu o prerušení konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sú procesnými rozhodnutiami, ktorými sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej. Takéto rozhodnutia majú procesnoprávne dôsledky len pre určité štádium občianskeho súdneho konania; nejde o rozhodnutia vo veci samej, ktoré by do práv a povinností účastníkov konania zasahovali konečným spôsobom. Aj keď (prípadne) pri vydávaní týchto rozhodnutí dôjde k procesnej nesprávnosti, nemožno nevziať na zreteľ, že v ďalšom konaní, ktoré potom nasleduje, zostávajú účastníkovi zachované všetky jeho procesné oprávnenia. Najvyšší súd tento aspekt zdôraznil už dávnejšie napríklad v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 29/1992 (pozri R 39/1993), v ktorom uviedol, že podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.
  9. f)OSP nie je splnená, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania“. Dovolací súd uzatvára, že rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý zamietol návrh na prerušenie konania nedošlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces. 26. Už z uvedeného je zrejmé, že súdy nižších inštancií sa zaoberali všetkou žalobnou a odvolacom argumentáciou dovolateľky. 27. Dovolateľka v dovolaní so závermi odvolacieho súdu v zásade vyjadrila iba nesúhlas a ponúkla svoju vlastnú argumentáciu, z ktorej vyvodila pre seba priaznivé závery pre zamietnutie žaloby. 27.1. Dovolacou argumentáciou bolo tvrdenie, že Zmluva o zabezpečovacom prevode práva z 29.6.2004, bola uzatvorená podľa platnej právnej úpravy pred 1.1.2008, pričom právny názor súdu prvého stupňa o tom, že sa pri posudzovaní prepadnej klauzuly pri zabezpečovacom prevode práva riadil právnou úpravou platnou od 1.1.2008, považovala za irelevantný. 27.2. Dovolateľka v dovolaní vysvetlila, že Zmluva o zabezpečovacom prevode práva z 29.6.2004, bola uzatvorená podľa platnej právnej úpravy pred 1.1.2008, pričom v ustanoveniach samotnej Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nie je uvedené, kedy táto zmluva nadobúda platnosť a účinnosť, tak per analógia vychádzala žalovaná z domnienky, že platnosť a účinnosť nadobudla Zmluva o zabezpečovacom prevode práva dňom podpisu a osvedčenia podpisu všetkých účastníkov tejto zmluvy, t. j. dňom 29.6.2004. Tu dovolací súd zdôrazňuje, že dovolateľka uplatnila dovolací dôvod uvedený v § 420 písm.
  10. f)CSP ako vadu zmätočnosti, konkrétne arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Z jej argumentácie však vyplýva, že závery súdov nižších inštancií pochopila, reaguje na ne svojou právnou argumentáciou a ponúka opätovne svoje vlastné právne závery. 27.3. Dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
  11. f)CSP nesúhlasila s právnym posúdením sporu súdmi nižších inštancií. Dovolací súd konštatuje, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
  12. f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok. Samotné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany na spravodlivý proces (IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011). Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm.
  13. f)CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019). Vzhľadom na uvedené dovolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré dovolateľka uvádzala v dovolaní o zmätočnosti (§ 420 CSP) napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, trpiaceho nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, pretože uvedené nezistil. 28. Dovolateľka tak neopodstatnene namietala nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý jej mal znemožniť uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
  14. f)CSP); nezistenie porušenie práva na spravodlivý proces z dovolacích dôvodov bolo dôvodom pre odmietnutie dovolania v zmysle ustanovenia § 448 CSP. 29. Dovolací súd zdôrazňuje, že otázka, či sa má zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorá bola uzatvorená podľa platnej právnej úpravy pred 1.1.2008, pri posudzovaní prepadnej klauzuly pri zabezpečovacom prevode práva riadiť právnou úpravou platnou od 1.1.2008, je otázkou právnou. Ustanovenia Civilného sporového poriadku o dovolaní pripúšťajú podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná odlišne; v takom prípade ide o dovolacie dôvody uvedené v § 421 ods. 1 CSP. 29.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod, sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. 29.2. Nesprávne právne posúdenie je chybou aplikácie práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 29.3. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľnom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 29.4. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku tejto viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzí v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom; dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. 30. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, dovolateľka podané dovolanie vymedzila práve (a výlučne) ustanovením § 420 písm.
  15. f)CSP, tvrdením o porušení práva na spravodlivý proces najmä tým, že nepovažovala rozhodnutie odvolacieho súdu za dostatočne zdôvodnené a presvedčivé. V dovolaní ponúkla svoju argumentáciu ohľadne správneho právneho posúdenia veci. Dovolateľka však neuplatnila žiaden z dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 písm. a),
  16. b)a
  17. c)CSP; netvrdila a nepreukazovala, že sa odvolací súd pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; ak mienila uplatňovať dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
  18. a)absentuje poukaz na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu; netvrdila, že pri posúdení riešených právnych otázok ide o otázky, ktoré v rozhodovacej praxi riešené neboli a napokon ak mienila vymedziť dovolanie dôvodom uvedeným v § 421 ods. 1 písm.
  19. c)CSP, nepoukázala na žiadne z rozhodnutí dovolacieho súdu, pri ktorých by bolo možné konštatovať, že nastolené právne otázky súd dovolacím súdom rozhodované rozdielne. Dovolací súd uzatvára, že obsahom dovolania je iba vyjadrenie nesúhlasu s právnymi závermi odvolacieho súdu (a súdu prvej inštancie); za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
  20. f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd nezdôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky (nestotožnil sa s jej argumentáciou). Poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 CSP dovolateľka podané dovolanie nevymedzila a iba vyjadrenie nesúhlasu s právnym posúdením odvolacieho súdu nepostačuje na dovolací prieskum v zmysle § 421 ods. 1 CSP práve z dôvodu, že dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný. 31. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol podľa § 447 písm.
  21. c)CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. 32. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná, avšak dovolací súd jej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani jej nevyplývajú z obsahu spisu (R 72/2018). 33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.