Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/22/2025 Identifikačné číslo spisu: 7214209174 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Sluk Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7214209174.8 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35724803, zastúpenej Remedium Legal, s.r.o.., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53255739 proti žalovanej K., zastúpenej JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, Košice, Čajakova č. 5, o zaplatenie 1.144,54 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. K2-25C/245/2014 (pôvodne na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25C/245/2014), o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. januára 2020 sp. zn. 1Co/34/2019, takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29. januára 2020 sp. zn. 1Co/34/2019, mimo výroku o vstupe nového žalobcu do sporu, z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. Odôvodnenie 1. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 1. decembra 2015 č. k. 25C/245/2014-139 zaviazal žalovanú zaplatiť právnemu predchodcovi žalobkyne (Slovenskému plynárenskému priemyslu, a. s.) sumu 1.142,54 eura s príslušenstvom, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi na trovách konania sumu 617,13 eura, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná bola odberateľkou plynu na odbernom mieste J. na základe zmluvy o dodávke plynu z 1. decembra 2011. Žalobca vyúčtoval žalovanej cenu za dodávku plynu od 19. novembra 2012 do 31. marca 2013 vo výške 1.421,26 eura a po odčítaní preddavkových platieb 357 eur, cena predstavovala sumu 1.064,26 eura, pričom v sume odrátaných platieb boli zálohové platby za december 2012 až február 2013 po 119 eur. Dôvodil, že žalovaná v konaní nepredložila doklad o úhrade zálohovej platby za mesiac november 2012, na ktorý poukazovala, a o ktorý žiadala znížiť vyúčtovanú cenu. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nedoplatok vyúčtovaný žalovanej za fakturačné obdobie od 19. novembra 2012 do 31. marca 2013 bol vyúčtovaný správne na základe odpočtu stavu plynomeru, tak ako to vyplýva z vyjadrenia žalobcu z 19. mája 2015, pričom stav pri zmene odberateľa k 5. decembru 2011 bol nahlásený žalovanou a žalovaná v konaní nepreukázala, že zmluva o dodávke plynu zo 6. decembra 2011, ktorú predložila súdu, a na ktorej bol stav plynomeru preškrtnutý s uvedením „nesprávny údaj - omyl“, bola doručená druhej strane, keďže túto zmluvu predložila dodávateľom nepodpísanú a bez pečiatky dodávateľa. Následne stav plynomeru bol odčítaný elektronicky a stav 36.123 m3 vyplýva zo zápisu z 11. februára 2013 o prerušení dodávky zemného plynu. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že v reklamácii z 31. januára 2013, kde poukázala na pokazený plynomer, nepožiadala o jeho preskúšanie, a to ani v následnej reklamácii z 28. marca 2013 podľa § 76 ods. 8 zák. č. 251/2012 Z. z.. Podľa názoru súdu prvej inštancie iba na základe takejto žiadosti žalovanej by dodávateľ plynu bol povinný zabezpečiť výmenu určeného meradla a predložiť určené meradlo na preskúšanie. Keďže k uvedenému zo strany žalovanej nedošlo, v súčasnej dobe už nie je možné ani znaleckým dokazovaním overiť správnosť meradla, keďže toto po odmontovaní bolo preciachované. Žalovaná teda podľa názoru súdu nepreukázala v konaní nesprávnosť nameraných údajov za obdobie od 6. decembra 2011 do 18. novembra 2012, za ktoré nedoplatok 425,04 eura uhradila, čo vyplýva z ňou predložených príkazov na úhradu a z uvedeného dôvodu ani nesprávne vyúčtovanú sumu 255 eur ako poplatok za zrýchlené obnovenie dodávky plynu, teda nepreukázala vznik bezdôvodného obohatenia žalobcu vo výške 680 eur. Nepreukázala ani nesprávnosť nameranej skutočnej spotreby na pôvodnom odmontovanom meradle za obdobie od 19. novembra 2012 do 11. februára 2013. Na základe uvedeného súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobca správne vyúčtoval cenu žalovanej za odber zemného plynu za obdobie od 19. novembra 2012 do 31. marca 2013, a preto žalovanú zaviazal uhradiť žalobcovi nedoplatok za uvedené obdobie vo výške 1.064,26 eura, ako aj náhradu škody za prerušenie dodávky zemného plynu k 11. februáru 2013 z dôvodu neoprávneného odberu pre nedodržanie zmluvne dohodnutých platobných podmienok, keďže žalovaná neuhradila cenu za dodávku plynu za predchádzajúce obdobie od 6. decembra 2011 do 18. novembra 2012 vo výške 425,04 eura v lehote splatnosti. Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu nákladov za upomienku 2 eur, ktorá bola vyúčtovaná faktúrou v zmysle bodu 3.21. Obchodných podmienok pre dodávku plynu. Súd čiastočne žalobu zamietol (ohľadom 2 eur). 2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd“) ostatným rozsudkom z 29. januára 2020 sp. zn. 1Co/34/2019 pripustil vstup obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská 2, IČO: 35724803 do konania na miesto obchodnej spoločnosti Slovenského plynárenského priemyslu, a. s., so sídlom v Bratislave, Mlynské nivy č. 44/A. Potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania. Rozhodol, že žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v celom rozsahu a náhradu trov dovolacieho konania stranám sporu nepriznal. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že poukázal na správne závery súdu prvej inštancie, kde súd uzavrel, že žalobca správne vyúčtoval žalovanej cenu za odber zemného plynu za obdobie od 6. decembra 2011 do 18. novembra 2012 faktúrou č. XXXXXXXXXX v sume 425,04 eura a doplatok za zrýchlené obnovenie dodávky plynu v sume 255 eur. Mal za to, že z dôkazov predložených žalovanou v konaní nemožno vyvodiť závery o prípadnom nesprávnom výpočte nedoplatku dodávky zemného plynu za uvedené obdobie zo strany žalobcu. Konštatoval, že žalovaná síce uplatnila vo vzťahu k vyúčtovaniu dodávky zemného plynu reklamáciu, avšak ako vyplýva z písomného vybavenia reklamácie, táto bola uplatnená nedôvodne. Rovnako sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že nedoplatok vyúčtovaný žalovanej za fakturačné obdobie od 9. novembra 2012 do 31. marca 2013 faktúrou č. XXXXXXXXXX z 15. apríla 2013 bol vyúčtovaný správne, a to na základe odpočtu plynomeru. Uviedol, že v reklamácii z 31. marca 2013 žalovaná síce namietala nesprávnosť fakturovanej sumy za dodávku zemného plynu, poukazujúc na skutočnosť, že sa jednalo o pokazený plynomer. V konaní však nepreukázala svoje tvrdenie o tom, že plynomer, na základe ktorého jej bolo uskutočnené vyúčtovanie, bol pokazený. Poznamenal, že v tejto súvislosti správne konštatoval súd prvej inštancie, že žalovaná nepožiadala o preskúšanie plynomeru v zmysle § 76 ods. 1 zák. č. 251/2012 Z. z., a to ani v následnej reklamácii z 28. mája 2013. Súhlasil s názorom, že len na základe takejto žiadosti bol dodávateľ - žalobca povinný zabezpečiť výmenu určeného meradla a predložiť určené meradlo na preskúšanie (§ 76 ods. 1 zák. č. 251/2012 Z. z.). Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s názorom žalovanej v odvolaní, že postupom súdu prvej inštancie jej bolo odňaté právo konať pred súdom z dôvodu vydania nepreskúmateľného rozhodnutia, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa požiadavky kladené v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. pre obsah vyhotovovaného rozhodnutia, t. j. z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila poukazom na § 421 ods. 1 písm.
- a)CSP. Uviedla, že vo svojich meritórnych podaniach napádala to, že súdy neaplikovali v jej prípade hmotnoprávnu normu, ale ani procesnoprávnu ochranu spotrebiteľa dostatočne dôsledne, tak ako to predpokladá platná právna úprava. V konkrétnosti poukázala na § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a tiež na § 4 ods. 6 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré vyjadrujú princíp contra proferendum. Uviedla, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Z toho hľadiska považuje za potrebné, aby bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú realizáciu Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv fyzických a právnických osôb. Poukázala pritom na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06, sp. zn. I. ÚS 243/07 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžp/1/2010. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rovnako navrhla odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. 4. K dovolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že sa stotožňuje s rozhodnutím odvolacieho súdu a navrhla, aby dovolací súd dovolanie dovolateľky odmietol. Dovolateľka uviedla, že zotrváva na podanom dovolaní. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením z 28. septembra 2021 pod sp. zn. 2Cdo/163/2020 dovolanie žalovanej odmietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. 6. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) nálezom z 10. decembra 2024 sp. zn. III. ÚS 469/2022 vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku toho zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2021 sp. zn. 2Cdo/163/2020 a vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie s právnymi názormi vyslovenými v náleze a odlišnom stanovisku sudcu záväznými pre všeobecné súdy konajúcimi v tejto právnej veci. 6.1. V náleze ústavný súd vyslovil, že: „V okolnostiach posudzovanej veci bude najvyšší súd po vrátení veci povinný posúdiť správnosť právnych záverov krajského súdu v otázke výkladu čl. 4 a čl. 5.5 obchodných podmienok dodávateľa a § 76 ods. 8 zákona o energetike s ohľadom na povinnosť výkladu dotknutých ustanovení v prospech spotrebiteľa vyjadrenú v § 54 ods. 2 OZ a § 4 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa. Bude vecou najvyššieho súdu, aby sa s otázkami, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľka uplatnila porušenie referenčných noriem hmotnoprávnej povahy, autonómne vyrovnal.“ 7. Po vrátení veci na ďalšie konanie dovolací súd viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu pristúpil k posúdeniu dôvodnosti dovolania podaného dovolateľkou v zmysle § 421 ods. 1 písm.
- a)CSP. 7.1. Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie boli založené na závere, že vyúčtovanie dodávateľa zemného plynu za jeho odber žalovanou v posudzovanom období bolo správne. Žalovaná podľa súdov nepožiadala o preskúšanie plynomeru v súlade s postupom uvedeným v § 76 ods. 8 zákona o energetike (viď bod 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu), plynomer tak nikdy nebol preskúšaný a žalovaná preto nepreukázala, že bol chybný. Dovolacia otázka, na ktorej riešení mal krajský súd založiť svoje rozhodnutie sa spája s aplikáciou § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa i s požiadavkou dovolateľky o výklad contra proferentem (výklad v prospech spotrebiteľa) čl. 4 a 5.5. obchodných podmienok dodávateľa v spojení s § 76 ods. 8 zákona o energetike, teda že podané reklamácie možno považovať za žiadosti o preskúmanie plynomeru - výkladom vyvodiť, že aj v rámci reklamácie je prípustné napádať nesprávnosť samotného meradla, pričom súčasťou vybavovania reklamácie má byť aj kontrola meradla priamo na odbernom mieste. Ústavný súd v náleze poznamenal, že namietaná právna otázka môže vyplynúť z textu dovolania a nemusí byť formálne vymedzená v jeho konkrétnej časti. Ústavný súd zdôraznil, že výklad contra proferentem by mal (
- aj)najvyšší súd zvoliť v prípade spotrebiteľského sporu (a za splnenia podmienok uvedených v § 54 ods. 2 OZ a § 4 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa) aj bez toho, aby o taký výklad musel žiadať samotný spotrebiteľ. 7.2. Ústavný súd poukázal na to, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vychádza systém ochrany spotrebiteľa z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok Súdneho dvora z 1. 10. 2015, ERSTE Bank Hungary, C-32/14, EU:C:2015:637, bod 39.). Tento špecifický systém právnych noriem má za úlohu aspoň do istej miery vyrovnať nerovnosť subjektov spotrebiteľského práva - formálnu rovnosť zmluvných strán pri uzatváraní a plnení spotrebiteľských zmlúv nahradiť rovnosťou faktickou (VEČEŘA, J. Ochrana spotřebitele v České republice a Evropské unii. Praha : Leges. 2013, s. 83). S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou môže byť nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán zo strany vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o týchto sporoch (rozsudok Súdneho dvora z 27. 2. 2014, Pohotovosť, C-470/12, EU:C:2014:101, bod 40.). 7.3. Dovolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES, „druhá smernica“ (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 94); smernice k vadám výrobkov (smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar); Veci C-497/13 (rozsudok Súdneho dvora Faber zo 4. 6. 2015). Podľa odôvodnenia bodu 48. druhej plynovej smernice: „Záujmy spotrebiteľov by mali byť stredobodom tejto smernice a kvalita služieb by mala byť ústrednou zodpovednosťou plynárenských podnikov. Musia sa posilniť a zaručiť existujúce práva spotrebiteľov, pričom by mali byť transparentnejšie... Členské štáty alebo ak tak ustanoví členský štát, regulačné orgány, by mali presadzovať práva spotrebiteľov.“ Podľa čl. 3 ods. 3 uvedenej smernice s názvom „Povinnosti služby vo verejnom záujme a ochrana spotrebiteľa“: „Členské štáty prijmú náležité opatrenia na ochranu koncových odberateľov a zabezpečia... Členské štáty zabezpečujú vysoký stupeň ochrany spotrebiteľov, najmä vzhľadom na transparentnosť týkajúcu sa zmluvných podmienok, všeobecných informácií a mechanizmov riešenia sporov… Tieto opatrenia musia zahŕňať opatrenia uvedené v prílohe I, aspoň pokiaľ ide o odberateľov plynu v domácnosti.“ Podľa prílohy I k tejto smernici nazvanej „Opatrenia na ochranu spotrebiteľa“, bod 1.: „Bez toho, aby boli dotknuté právne predpisy Spoločenstva v oblasti ochrany spotrebiteľa…opatrenia uvedené v článku 3 majú odberateľom zabezpečiť, aby dostávali transparentné informácie o uplatňovaných cenách a tarifách a o štandardných podmienkach týkajúcich sa prístupu k plynárenským službám a ich využívania.“ Analogicky aj pravidlo obsiahnuté v čl. 3 ods. 3 druhej plynovej smernice požadujúce transparentnosť týkajúcu sa zmluvných podmienok, všeobecných informácií a mechanizmov riešenia sporov v záujme dosiahnutia vysokého stupňa ochrany spotrebiteľov je na úrovni pravidla ordre publique, a to vzhľadom na povahu a význam, ktorý táto smernica priznáva ochrane spotrebiteľa. Dovolací súd sa stotožňuje s odlišným stanoviskom sudcu ústavného súdu v tom, že nová smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1788 z 13. júna 2024 o spoločných pravidlách pre vnútorné trhy s obnoviteľným plynom, so zemným plynom a s vodíkom, ktorou sa mení smernica (EÚ) 2023/1791 a zrušuje smernica 2009/73/ES je v otázke ochrany spotrebiteľa dôslednejšia, keď v čl. 11 ods. 3 požaduje, aby „sa zmluvné podmienky poskytovali jasným a jednoznačným jazykom, ktorý je ústretový voči spotrebiteľom. Koncovým odberateľom sa musí poskytnúť jeden súhrn hlavných zmluvných podmienok, a to výstižným a jednoduchým jazykom a v dobre viditeľnej forme. Členské štáty vyžadujú, aby dodávateľ používal bežnú terminológiu.“. Z uvedeného vyplýva, že požiadavka vysokej náročnosti na transparentnosť zmluvných podmienok je pri porovnávaní plynových smerníc kontinuálna a permanentná (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora Stadtwerke Neuwied z 2. 4. 2020, C-765/18, EU:C:2020:270, bod 29.). Je zrejmé, že dotknutá zmluvná podmienka o podávaní žiadosti na preskúšanie meradla umiestnená v inej časti zmluvy, ako sú ustanovenia o reklamácii, vyvoláva otázniky z hľadiska transparentnosti. Preto by sa mal zohľadniť princíp efektivity úniového práva pred vnútroštátnym predpisom normujúcim žiadosť o preskúšanie meradla (§ 76 ods. 8 zákona o energetike). V zmluvných podmienkach by v rámci práv spotrebiteľa malo byť jasne a zrozumiteľne uvedené, že súčasne s reklamáciou je potrebné požiadať aj o preskúšanie meradla. Minimálne by mal mať poskytovateľ povinnosť v súlade s dobrými mravmi poučiť spotrebiteľa, vzhľadom na okolnosti podávanej reklamácie (v tomto prípade dvoch reklamácií), z ktorých muselo byť poskytovateľovi zjavné, že namieta množstvo nameranej spotreby vykazované meradlom, a nie inú príčinu, že by mal podať aj žiadosť o preskúšanie meradla. Odvolací súd sa z uvedených právnych aspektov vecou nezaoberal, a preto nie je možné konštatovať, že jeho rozhodnutie spočíva na správnom právnom posúdení veci. 8. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie dovolateľky je podľa § 421 ods. 1 písm.
- a)CSP prípustné i dôvodné, dovolací súd preto zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, okrem výroku o pripustení zmeny žalobcu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP). Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd ďalšími dovolacími námietkami nemal možnosť zaoberať. 9. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). 10. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd alebo súd prvej inštancie (§ 453 ods. 3 CSP). 11. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (napr. 4Cdo/144/2019, 4Cdo/108/2019, 9Cdo/72/2020, 9Cdo/184/2020). 12. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.