← Slovensko

obnovu konania K2-35Cb/121/2017 o 1 080 036,93 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Obdo/48/2025 Identifikačné číslo spisu: 7223200555 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Andrea Sedlačková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7223200555.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu Kataríny Pramukovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, zast. Mgr. Tomáš Čentéš, PhD., advokát, so sídlom Stará Vajnorská 2672/90, Bratislava, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, so sídlom Rastislavova 785/43, Košice, IČO: 00 606 707, zast. ALENA ZADÁKOVÁ - advokát s.r.o., so sídlom Kováčska 245/32, Košice, IČO: 53 209 451, o obnovu konania, vedeného Mestským súdom Košice pod sp. zn. K2-31Cb/6/2023 a o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3Cob/10/2024-150 zo dňa 30. januára 2025, takto rozhodol: I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a . II. Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Odôvodnenie 1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. K2-31Cb/6/2023-108 zo dňa 18. septembra 2023 vo výroku I. žalobu na obnovu konania zamietol. Vo výroku II. súd žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov súdneho konania v plnom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie rozhodol tak o žalobe na obnovu konania, ktorou žalobca žiadal, aby súd povolil obnovu súdneho konania v časti týkajúcej sa zamietnutej časti nároku žalobcu na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 35Cb/121/2017. Žalobca uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 35Cb/121/2017 sa domáhal zaplatenia istiny, úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Konanie bolo právoplatne skončené dňa 16. júla 2021. V časti uplatneného nároku týkajúceho sa paušálnej náhrady nákladov bol žalobca úspešný len čiastočne, keď bola právoplatným rozsudkom žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov vo výške 40 eura, hoci sa žalobca podanou žalobou domáhal zaplatenia nároku na paušálnu náhradu nákladov v celkovej výške 360 eura, t. j. 40 eura zvlášť za každú pohľadávku. Žaloba na obnovu konania sa tak netýka žalovanej istiny, úrokov z omeškania, ani priznaných 40 eura titulom paušálnej náhrady nákladov, týka sa tej časti paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktorej poskytnutie žalobcovi bolo súdom v pôvodnom konaní zamietnuté. Žalobca návrh na povolenie obnovy konania odôvodnil rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) v konaní vedenom pod sp. zn. C-585/20 zo dňa 20. októbra 2022, kde Súdny dvor EÚ uviedol, že čl. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/7/ES zo dňa 16. februára 2011 v boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že minimálna paušálna suma vo výške 40 eura ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej platby dlžníka je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenom na faktúre vrátane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej administratívnej sťažnosti alebo žaloby. Žalobca tvrdil, že ak teda Európsky súdny dvor judikoval, že veriteľovi prislúcha nárok 40 eura za každú faktúru, a to bez ohľadu na to, či si žalobca jednou žalobou uplatnil nárok len z jednej faktúry alebo z tisíc faktúr, tak v pôvodnom konaní súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď ustálil, že žalobcovi prislúcha 40 eura za všetky uplatnené pohľadávky (tu žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ v konaní vedenom pod sp. zn. C-370/2021 zo dňa 1. decembra 2002, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2Obdo/59/2021 zo dňa 30. novembra 2022). Žalobca argumentuje § 217 ods. 1 CSP, podľa ktorého je pre posúdenie zákonnosti a vecnej správnosti rozsudku určujúci stav objektívne existujúci v čase vyhlásenia rozsudku. V čase vyhlásenia predmetného rozsudku Okresného súdu Košice II, ktorým žalobcovi nebol priznaný požadovaný nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ale len suma 40 eura, bol právny stav taký, že žalobca mal nárok na celú žiadanú výšku paušálnej náhrady nákladov v sume 3 520 eura. Počas pôvodného konania ešte neboli vydané dva rozsudku Súdneho dvora EÚ, preto ich žalobca nemohol označiť v pôvodnom súdnom konaní ako listinné dôkazy. Z uvedeného dôvodu sú podľa názoru žalobcu tieto rozsudky dôvodom na obnovu konania v zmysle § 397 písm.

  1. a)CSP, pretože ide o skutočnosti, rozhodnutia, alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Žalobca ďalej argumentoval, že niet žiadnych pochýb o tom, že v čase vydania rozsudku Okresným súdom Košice II č. k. 35Cb/121/2017-629 dňa 2. júna 2021, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. júla 2021 v znení pozmeňujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach ako súdu odvolacieho zo dňa 19. októbra 2022, bol právny stav taký, že žalobcovi prináleží celý nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, nie len nárok na 40 eura. Tu zdôraznil, že žalobu na obnovu konania podal z dôvodu podľa § 397 písm.
  2. a)CSP, nie podľa § 397 písm.
  3. e)CSP, keďže predmetné rozsudky Súdneho dvora EÚ nie sú záväzne pre žalobcu, napriek tomu, že v konaní C-585/2020 bola žalobcom jeho španielska sesterská spoločnosť. 3. Súd prvej inštancie považoval za zásadné najmä to, že podľa explicitného znenia zákona dôvodom obnovy konania sú len také skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré sa týkajú strán a predmetu pôvodného konania. Pri formulovaní dôvodov obnovy konania podľa § 397 písm.
  4. a)CSP zákon podobne ako pri dôvode podľa § 397 písm.
  5. e)CSP striktne trvá na koncepcii účinkov rozhodnutí inter partes. Účelom dôvodu obnovy konania formulovaného v § 397 písm.
  6. a)CSP nie je rozšírenie dôvodov vymedzených v § 397 písm.
  7. e)CSP vo vzťahu k rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ, ale naopak, postihnúť iný typ prípadov, a to prípady rozhodnutí iných orgánov verejnej moci podľa § 194 CSP o otázke, ktorú súd posudzoval v súdnom konaní ako predbežnú. V konaní vedenom Okresným súdom Košice II súd právne posudzoval návrh žalobcu na paušálnu náhradu nákladov, t. j. otázku, ktorej rozhodovanie patrí do právomoci konajúceho súdu, nešlo o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci podľa § 194 CSP. Súd prvej inštancie zdôraznil, že posudzovanie otázky nároku žalobcu na paušálnu náhradu nákladov v prípade viacerých pohľadávok uplatnených jednou žalobou bolo posudzované nejednotne nie len v Slovenskej republike, ale aj v iných členských krajinách EÚ, o čom napokon svedčí aj položenie otázky Súdnemu dvoru EÚ. Až neskoršie rozhodnutie Súdneho dvora EÚ viedlo k zjednoteniu rozhodovacej praxe súdov. Doposiaľ pritom nebola prekonaná rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej výklad zákona vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý prejednal vec v rámci svojej právomoci nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania (R 105/1998). 4. Na základe uvedeného tak súd prvej inštancie uzavrel, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-585/20 zo dňa 20. októbra 2022 nie je podľa explicitného znenia Civilného sporového poriadku spôsobilé byť dôvodom na obnovu konania podľa § 397 písm.
  8. e)CSP, pretože nie je záväzné pre strany sporu a zároveň ani podľa § 397 písm.
  9. a)CSP, pretože nie je listinným dôkazom, skutočnosťou, ani rozhodnutím, ktoré sa v súlade s koncepciou CSP inter partes týka sporových strán. 5. Na základe odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 3Cob/10/2024-150 zo dňa 30. januára 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) vo výroku I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a vo výroku II. žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 6. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie dôsledne a vyčerpávajúco svoje rozhodnutie odôvodnil, keď vysvetlil, prečo žalobcom označená listina/dôkaz nemôže byť spôsobilým dôvodom obnovy konania. K tvrdeniu žalobcu, že ide o dôkazy/rozhodnutia spôsobilé, pretože rozsudky Súdneho dvora EÚ sú deklaratórne (vykladajú existujúci právny stav) a keďže pre súd je podľa § 217 CSP rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, keď bol právny stav (ako ho vyložil súdny dvor EÚ) rovnaký (t. j. existujúci už v čase rozsudku, obnovy ktorého sa žalobca domáha), odvolací súd uviedol, že je pravdou, že Súdny dvor EÚ výkladom úniového ustanovenia objasňuje jeho zmysel a pôsobnosť už od okamihu, kedy dané ustanovenie nadobudlo účinnosť, a ním interpretované ustanovenia musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálne rozsudky teda majú deklaratórny, nie konštitutívny charakter (Kühne a Heitz, C-453/00 12.1.2004). Vychádzajúc z vyššie uvedeného, sú rozsudky Súdneho dvora EÚ počnúc ich právoplatnosťou „rozhodovacou praxou“ najvyšších súdnych autorít a strany sporu môžu legitímne očakávať, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s nimi (čo je naplnením princípu právnej istoty - čl. 2 CSP). Relevantné vo veci samej je aj to, že rozsudky, zakladajúce podľa žalobcu dôvod obnovy konania boli vydané súdnym dvorom až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorého obnovy konania sa žalobca domáha, preto ho za „ustálenú rozhodovaciu prax“ v okamihu rozhodovania v pôvodnom konaní nemožno považovať. Ak by aj uvedené neplatilo (t. j. išlo by o rozsudok Súdneho dvora vydaný pred rozhodnutím, ktorého obnova sa žiada) tak úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj preukáže, že je v rozpore s právom Európskeho spoločenstva (Rozsudok súdneho dvora C-234/04 zo dňa 16. marca 2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Scklang & Schick GmbH), kde súdny dvor tiež uviedol, že na to, aby sa zachovala stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti je dôležité, aby sa nemohli napádať súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými. Návrhom na obnovu konania sa preto nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci. Teda, ak by aj v čase vyhlásenia rozhodnutia, ktorého obnovy sa žalobca domáha, bol právoplatným rozsudok sp. zn. C-585/20, nebol by spôsobilým dôvodom pre obnovu konania, pretože vnútroštátny súd pochybil pri právnom posúdení veci. 7. Odvolací súd vo vzťahu k poukazu odvolateľa na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 345/2017-47, kde ústavný súd (mimo iného) uviedol, že: „...rozhodnutie súdneho dvora zakladá dôvod prípustnosti obnovy konania len vtedy, keď sa týka rovnakej veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie alebo ak odlišne, hoci vo veci inej, rieši otázku, majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní dosah ...“, uviedol, že pre ústavný súd bolo relevantné ustanovenie § 228 ods. 1 písm.
  10. e)OSP, podľa ktorého právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Uvedená právna úprava (na rozdiel od § 397 ods. 1 písm. a), § 397 ods. 1 písm. e); nevyžadovala podmienku záväznosti rozhodnutia pre strany sporu (písm. e), ani koncepciu účinkov inter partes (písm. a). 8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), prípustnosť ktorého odvodzuje z § 420 písm.
  11. f)CSP. Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva i dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
  12. b)CSP. Žalobca navrhol, aby dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie veci, alternatívne aby dovolací súd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie z 18. septembra 2023, č. k. K2-31Cb/6/2023-108, vrátil vec Mestskému súdu Košice na ďalšie konanie a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 9. Dovolateľ podaným dovolaním namietal, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil z pohľadu princípu právnej istoty a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. V dovolaní citoval rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorý opakovane rozhodol, že dovolanie podľa § 420 písm.
  13. f)CSP je prípustné a uviedol, že v prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky, napriek tvrdeniam Ústavného súdu SR odmietne toto dovolanie ako neprípustné, a teda nestotožní sa s názorom ústavného súdu, že dovolanie podľa § 420 písm.
  14. f)CSP je prípustné a prípadne odkáže žalobcu na to, že mal miesto dovolania podať sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, nastane situácia neudržateľná v právnom a demokratickom štáte, kedy najvyššie národné súdne inštancie odnímu žalobcovi ako dovolateľovi/sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a zásadným spôsobom zasiahnu do jeho práva na spravodlivý súdny proces, ktorý v sebe nesie aj právo na prístup k súdu a na zákonného sudcu. Žalobca sa nemôže ocitnúť v situácii, kedy o jeho podaní nemá, kto rozhodnúť a jedna súdna inštancia odkazuje na druhú. Žalobca poukázal na to, že Ústavný súd SR zároveň v citovaných rozhodnutiach tvrdí aj to, že dovolanie je dokonca prípustné aj podľa ustanovení § 421 CSP, čo však žalobca považuje za tvrdenie v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, pretože ani v jednom z konaní, ktoré viedol Ústavný súd SR, sa neprejednávali veci, kde by hodnota sporu prevyšovala 10 násobok minimálnej mzdy (§ 422 ods. 1 písm.
  15. a)CSP). 10. Dovolateľ nesúhlasí s tým, čo tvrdí odvolací súd vo svojom rozsudku a vo vzťahu k dôvodnosti podania dovolania a k vecnej argumentácii v celom rozsahu poukázal na svoju žalobu na obnovu konania, vyjadrenie zo dňa 23. mája 2023 a na svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v konaní o povolení obnovy konania. 11. Dovolateľ považuje rozsudok odvolacieho súdu a v nadväznosti naň aj rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. Po rozsiahlom opise skutkového stavu veci, priebehu sporu, záverov vo veci konajúcich súdov či citáciách z rozhodnutí Ústavného súdu SR, i Najvyššieho súdu SR dovolateľ iba uviedol, že argumentáciu nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia použil už v odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie a naďalej na nej zotrváva, pričom rovnakú argumentáciu dovolateľ aplikuje aj na rozsudok odvolacieho súdu. 12. Dovolateľ je presvedčený, že na rozsudky Súdneho dvora EÚ je potrebné nahliadať ako na obyčajné a bežné listinné dôkazy, ktoré bez svojej viny žalobca nemohol v pôvodnom konaní označiť a predložiť súdu, pretože v tom čase neexistovali. Pritom by nad všetku pochybnosť preukázali správnosť argumentácie žalobcu v pôvodnom konaní. Pokiaľ ide o to, že podľa § 397 písm.
  16. a)CSP sa majú nové listinné dôkazy týkať strán sporu, dovolateľ namieta taký formalistický a rigorózny výklad tohto ustanovenia, ako poskytol odvolací súd v jeho rozsudku. Podľa názoru dovolateľa je § 397 písm.
  17. a)CSP potrebné za daných okolností vykladať takým spôsobom, že podmienka, že nové listinné dôkazy sa týkajú strán sporu, je splnená vtedy, keď obsah predkladaného listinného dôkazu súvisí s predmetom súdneho sporu, ktorý medzi sebou viedli strany sporu v pôvodnom konaní. Nie je však nevyhnutné, aby rozsudok Súdneho dvora EÚ bol adresovaný priamo im dvom ako účastníkom konania, nakoľko na takéto účely slúži § 397 písm.
  18. e)CSP. 13. Dovolateľ ďalej uviedol, že rozsudky Súdneho dvora EÚ sú deklaratórne a že všeobecný súd je podľa § 217 CSP povinný pri vynášaní rozsudku vychádzať zo stavu, ktorý bol v čase jeho vynesenia. Rozsudok všeobecného súdu vydaný v pôvodnom konaní však túto vlastnosť nespĺňa a je v rozpore s § 217 CSP, čo preukazujú nové listinné dôkazy v podobe rozsudkov Súdneho dvora EÚ. Tým všeobecné súdy Slovenskej republiky zásadným spôsobom porušujú právo dovolateľa na spravodlivý súdny proces a na súdnu ochranu. 14. Dovolateľ ďalej tvrdil, že nenachádza v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu žiadnu reakciu súdu na argumentáciu dovolateľa uvedenú v jeho odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom uviedol, že: ,,Pokiaľ ide o predmetný rozsudok Súdneho dvora C-453/00 zo dňa 13. januára 2004 vo veci Kühne & Heitz NV and Productschap voor Pluimvee en Eieren, tak platí, že zásada spolupráce vyplývajúca z článku 10 ES ukladá správnemu orgánu povinnosť preskúmať konečné správne rozhodnutie, ak mu bol podaný návrh na takéto preskúmanie, s cieľom zohľadniť výklad príslušného ustanovenia, ktorý medzičasom podal Súdny dvor, ak podľa vnútroštátneho práva má právomoc toto rozhodnutie opätovne preskúmať; predmetné správne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v dôsledku rozsudku vnútroštátneho súdu vydaného v poslednom stupni; tento rozsudok je vzhľadom na neskoršie rozhodnutie Súdneho dvora založený na nesprávnom výklade práva Spoločenstva, ktorý bol prijatý bez toho, aby bola Súdnemu dvoru predložená prejudiciálna otázka podľa článku 234 tretieho odseku ES, a dotknutá osoba podala sťažnosť správnemu orgánu bezprostredne po tom, ako sa dozvedela o tomto rozhodnutí Súdneho dvora.“ Dovolateľ tvrdil, že všetky štyri podmienky na obnovu konania v zmysle rozsudku Súdneho dvora C-453/00 zo dňa 13. januára 2004 sú pritom splnené aj vo vzťahu k žalobe žalobcu na obnovu konania. 15. V závere dovolania žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, pretože nedostal odpoveď na základnú a hlavnú otázku, „či je deklaratórny rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v prípade správnej vecnej argumentácie žalobcu v pôvodnom súdnom konaní (a nesprávnom právnom posúdení veci súdom v pôvodnom súdnom konaní) prípustným novým listinným dôkazom podľa § 397 písm.
  19. a)CSP spôsobilým privodiť súdne povolenie obnovy konania, a teda, či má zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia z pohľadu čl. 2 a 4 princípov CSP prednosť pred zásadou právnej istoty z dôvodu skôr (hoci nesprávne a nezákonne) rozhodnutej veci, keďže pre deklaratórnosť rozsudku SD EÚ je nepochybné, že nesprávne právne posúdenie všeobecným súdom SR bolo nesprávnym už v čase jeho vyhlásenia, a teda bolo (a stále aj
  20. je)zjavne nezákonným a zasahujúcim do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, pričom tento zásah do práv a právom chránených záujmov žalobcu v podobe rozsudku vydaného v pôvodnom súdnom konaní naďalej trvá.“ 16. Následne požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby vyslovil právny názor k nasledovnému textu: „Považujeme za dôležité uviesť aj to, že v princípe, to, na čo by sa žalobca pýtal dovolacieho súdu, ak by bolo možné namietať nesprávne právne posúdenie veci a podať dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
  21. b)CSP a § 432ods. 1 CSP, je, že či je deklaratórny rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v prípade správnej vecnej argumentácie žalobcu v pôvodnom súdnom konaní (a nesprávnom právnom posúdení veci súdom v pôvodnom súdnom konaní) prípustným novým listinným dôkazom podľa § 397 písm.
  22. a)CSP spôsobilým privodiť súdne povolenie obnovy konania, a teda, či má zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia z pohľadu čl. 2 a 4 princípov CSP prednosť pred zásadou právnej istoty z dôvodu skôr (hoci nesprávne a nezákonne) rozhodnutej veci, keďže pre deklaratórnosť rozsudku SD EÚ je nepochybné, že nesprávne právne posúdenie všeobecným súdom SR bolo nesprávnym už v čase jeho vyhlásenia, a teda bolo (a stále aj
  23. je)zjavne nezákonným a zasahujúcim do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, pričom tento zásah do práv a právom chránených záujmov žalobcu v podobe rozsudku vydaného v pôvodnom súdnom konaní naďalej trvá.“ 17. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že dovolanie žalobcu považuje za neprípustné a zároveň za nedôvodné. Navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie odmietol s ohľadom na § 447 písm.
  24. f)CSP pre nevymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom podľa § 432 CSP, resp. aby dovolanie zamietol ako nedôvodné. Ďalej navrhol, aby priznal žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100 %. 18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená v dovolacom konaní v súlade so zákonom (§ 429 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť. 19. Dovolateľ prioritne rozsiahlo tvrdí, že Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 26. februára 2025, sp. zn. II. ÚS 102/2025-29, uznesení zo dňa 10. decembra 2024, sp. zn. III. ÚS 672/2024-30, ako i uznesení zo dňa 13. februára 2025, sp. zn. I. ÚS 80/2025-34 opakovane skonštatoval, že žalobca sa mal pred podaním sťažnosti na Ústavný súd SR obrátiť s dovolaním na dovolací súd, keďže ,,Ústavný súd SR opakovane rozhodol, že dovolanie podľa § 420 písm.
  25. f)CSP prípustné je“. 20. Dovolací súd považuje za podstatné v tejto súvislosti uviesť, že nie je pravdou, že by Ústavný súd SR v uvedených citovaných uzneseniach vyriekol záväzný záver o prípustnosti dovolania, resp. ako sa snaží navodiť dovolateľ, že by dokonca bolo v rozpore s citovanými rozhodnutiami Ústavného súdu SR, ak by dovolací súd po preskúmaní dovolania toto ako neprípustné odmietol. Ústavný súd naopak stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. 21. Dovolací súd sa vzhľadom na obsahovú nejednoznačnosť podaného dovolania, v ktorom miestami absentovalo konkrétne uvedenie námietky a dovolacieho dôvodu, pod ktorý mala byť námietka zaradená, rešpektujúc ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 344/2019, I. ÚS 115/2020, II. ÚS 277/2021, III. ÚS 252/2023), pokúsil z obsahového hľadiska porozumieť námietkam dovolateľa. Vychádzajúc z obsahu dovolania je najvyšší súd názoru, že dovolateľ v súvislosti s označenou vadou zmätočnosti namietal nepreskúmateľnosť, resp. nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. 22. Vo vzťahu ku kvalite vecnej argumentácie, kedy žalobca opierajúci prípustnosť svojho dovolania o § 420 písm.
  26. f)CSP takmer v celom rozsahu poukazuje, resp. odkazuje na svoju žalobu na obnovu konania, vyjadrenie zo dňa 23. mája 2023 a na svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v konaní o povolení obnovy konania, dovolací súd uvádza, že takýto odkaz na iné podania je neprípustný, pretože dovolací súd nemôže a nemá povinnosť vyhľadávať dôvody alebo tvrdenia v predchádzajúcich, iných alebo súvisiacich podaniach. 23. K dovolacím námietkam žalobcu najvyšší súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 CSP. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09.). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, opierajúce sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí v bode 10. odôvodnenia jednoznačne uviedol, že sa stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v podrobnostiach naň odkázal a na potvrdenie správnosti doplnil ďalšie dôvody. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich jednotu (2Obdo/64/2021). 24. Súd prvej inštancie uzavrel, že rozhodnutie súdneho dvora sp. zn. C-585/20 zo dňa 20. októbra 2022 nie je podľa explicitného znenia CSP spôsobilé byť dôvodom na obnovu konania podľa § 397 písm.
  27. e)CSP, pretože nie je záväzné pre strany sporu a zároveň ani podľa § 397 písm.
  28. a)CSP, pretože nie je listinným dôkazom, skutočnosťou, ani rozhodnutím, ktoré sa v súlade s koncepciou CSP inter partes týka sporových strán. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a síce, že neboli splnené zákonné podmienky pre obnovu konania. 25. Žalobca v rámci svojho dovolania namietal, že nenachádza v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu žiadnu reakciu súdu na argumentáciu dovolateľa uvedenú v jeho odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom uviedol, že všetky štyri podmienky na obnovu konania v zmysle rozsudku Súdneho dvora C-453/00 zo dňa 13. januára 2004 sú splnené aj vo vzťahu k žalobe žalobcu na obnovu konania. Uvedené tvrdenie dovolateľa nadväzuje na jeho argumentáciu v odvolaní ohľadom záväznosti rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie v prejudiciálnom konaní, a síce že v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/EÚ zo dňa 16. februára 2021 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách vo vzťahu k výške nároku veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (ustanovenia smernice transponované do § 369c OBZ a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.), ktoré v predmetných rozsudkoch sp. zn. C-585/20 zo dňa 20. októbra 2022 a sp. zn. C-370/2021 zo dňa 1. decembra 2022 poskytol Súdny dvor Európskej únie, sú pre členské štáty Európskej únie a teda aj pre Slovenskú republiku a jeho všeobecné súdy záväzné, pričom odkazuje na rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-234/04 zo dňa 16. marca 2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Schlang & Schick GmbH., ktorý nevylučuje obnovu konania pred príslušným národným orgánom, na základe rozsudku Súdneho dvora, odkazujúc na rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-453/00 zo dňa 13. januára 2004 vo veci Kühne & Heitz NV. 26. Najvyšší súd uvádza, že z bodu 13.2 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho vyplýva, že tento neignoroval žalobcom nastolenú argumentáciu rozsudkom Súdneho dvora sp. zn. C-453/00 zo dňa 13. januára 2004 vo veci Kühne & Heitz NV. Naopak, v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, že primárnym účelom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotnosť výkladu práva EÚ pri jeho aplikácii súdmi členských štátov. Cieľom je tak „pomôcť“ vnútroštátnemu súdu vo veci, na ktorú sa vzťahuje právo EÚ, a to všeobecným výkladom ustanovení práva EÚ. Zdôraznil, že súd rozhodujúci v prejudiciálnom konaní nemôže zaviazať vnútroštátny súd, ako má rozhodnúť v spore vo veci samej, má však poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď na ním položené otázky, týkajúce sa práva EÚ relevantného pre rozhodnutie. Okrem iného tiež uviedol, že rozsudok Súdneho dvora EÚ nadobúda právoplatnosť dňom vyhlásenia, pričom počnúc uvedeným dňom nadobúda účinky res iudicata. Je spolu s výkladom záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.12.1977, Zb. s. 163), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165); pričom situáciu (ak by vnútroštátny súd nerešpektoval jeho záväznosť) subsumuje prípustnosť žaloby na obnovu konania. Doplnil, že je pravdou, že Súdny dvor EÚ výkladom úniového ustanovenia objasňuje jeho zmysel a pôsobnosť už od okamihu, kedy dané ustanovenie nadobudlo účinnosť, a ním interpretované ustanovenia musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálne rozsudky teda majú deklaratórny, nie konštitutívny charakter (Kühne a Heitz, C-453/00, 13. januára 2004). Odvolací súd v bode 13.2 vysvetlil, že úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj preukáže, že je v rozpore s právom Európskeho spoločenstva (Rozsudok súdneho dvora C-234/04 zo dňa 16. marca 2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Scklang & Schick Gmbh), kde súdny dvor tiež uviedol, že na to, aby sa zachovala stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti je dôležité, aby sa nemohli napádať súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými. Sám dovolateľ uviedol, že rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-234/04 zo dňa 16. marca 2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Schlang & Schick GmbH. Odkazuje, i na rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-453/00 zo dňa 13. januára 2004 vo veci Kühne & Heitz NV. Odvolací súd v zmysle uvedeného uzavrel, že návrhom na obnovu konania sa preto nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci. Teda ak by aj v čase vyhlásenia rozhodnutia, ktorého obnovy sa žalobca domáha, bol právoplatným rozsudok sp. zn. C-585/20, nebol by spôsobilým dôvodom pre obnovu konania, pretože vnútroštátny súd pochybil pri právnom posúdení veci. Uvedený záver hodnotí dovolací súd ako dostatočne odôvodnený. 27. Dovolateľ tiež tvrdil, že súdy porušili jeho právo na spravodlivý proces tým, že nedôvodne rozhodli v rozpore s § 217 CSP, v zmysle ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Namieta, že všeobecný súd je podľa § 217 CSP povinný pri vynášaní rozsudku vychádzať zo stavu, ktorý bol v čase jeho vynesenia, avšak rozsudok všeobecného súdu vydaný v pôvodnom konaní túto vlastnosť nespĺňa a je v rozpore s § 217 CSP, čo preukazujú nové listinné dôkazy v podobe rozsudkov Súdneho dvora EÚ so svojím deklaratórnym účinkom. 28. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd dostatočne zreteľne v bode 13.2 svojho rozhodnutia vysvetlil, že rozsudky Súdneho dvora EÚ sú, počnúc ich právoplatnosťou „rozhodovacou praxou“ najvyšších súdnych autorít a strany sporu môžu legitímne očakávať, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s nimi (čo je naplnením princípu právnej istoty - čl. 2 CSP). Zdôraznil, že relevantné vo veci samej je aj to, že rozsudky, zakladajúce podľa žalobcu dôvod obnovy konania, boli vydané súdnym dvorom až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorého obnovy konania sa žalobca domáha, preto ho za „ustálenú rozhodovaciu prax“ v okamihu rozhodovania v pôvodnom konaní nemožno považovať. Len pre úplnosť odvolací súd k dovolateľom použitej argumentácii vo vzťahu k § 217 CSP uviedol, že relevantným v zmysle citovaného ustanovenia je skutkový stav, existujúci v čase vyhlásenia rozhodnutia. Najvyšší súd na dôvažok akcentuje, že dovolateľ namietal porušenie § 217 CSP, avšak zo strany súdov v pôvodnom konaní, a nie zo strany súdov rozhodujúcich o povolení jeho obnovy. 29. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd k rozhodujúcim (kľúčovým) odvolacím námietkam žalobcu uviedol svoju argumentáciu v súlade so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie a vyplývajúcim z obsahu spisu. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením dovolateľa, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho relevantnými odvolacími námietkami. Súčasne dopĺňa, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie je dostatočné. Z obsahu dovolania možno dedukovať všeobecný nesúhlas žalobcu s neúspechom v spore (v uznesení z 11. apríla 2019, sp. zn. 3Obdo/2/2019 dovolací súd skonštatoval, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
  29. f)CSP nezakladá všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu, prípadne aj súdu prvej inštancie, ktoré vyznelo v jeho neprospech). 30. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 420 písm.
  30. f)CSP nie je daná. 31. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) možno podľa názoru dovolacieho súdu abstrahovať i dôvod prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm.
  31. b)CSP, a to napriek tomu, že dovolateľ opakovane uvádza, že podľa neho nie je splnená cenzová podmienka podľa § 422 ods. 1 písm.
  32. a)CSP na podanie dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b), v spojení s § 432 ods. 1 CSP (nesprávne právne posúdenie veci). 32. Vo vzťahu k uvedenému najvyšší súd uvádza, že podľa § 421 CSP je dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
  33. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  34. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  35. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Najvyšší súd dospel v rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/17/2021 k záveru, že posúdenie, či v žalobe na obnovu konania uvádzané skutočnosti napĺňajú znaky niektorého z dôvodov obnovy konania v zmysle § 397 CSP, je v konaní o žalobe na obnovu konania právnym posúdením veci. 33. Žalobca v záverečnej časti svojho dovolania argumentačne prelína dôvod jeho prípustnosti v zmysle § 420 CSP a § 421 ods. 1 CSP. Na jednej strane má dovolateľ za to, že súdne rozsudky sú nepreskúmateľné a arbitrárne, nakoľko nedostal odpoveď na otázku, či je deklaratórny rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v prípade správnej vecnej argumentácie žalobcu v pôvodnom súdnom konaní (a nesprávnom právnom posúdení veci súdom v pôvodnom súdnom konaní) prípustným novým listinným dôkazom podľa § 397 písm.
  36. a)CSP spôsobilým privodiť súdne povolenie obnovy konania, a teda či má zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia z pohľadu čl. 2 a 4 princípov CSP prednosť pred zásadou právnej istoty z dôvodu skôr (hoci nesprávne a nezákonne) rozhodnutej veci. Na druhej strane dovolateľ namieta, že došlo zo strany vo veci konajúcich súdov k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky v identickom znení. 34. Najvyšší súd, ako uviedol už vyššie, sa nestotožňuje s argumentáciou dovolateľa o existencii vady zmätočnosti podľa § 420 písm.
  37. f)CSP, ktorá mala spočívať v tom, že dovolateľ nedostal zo strany súdov odpoveď, či je deklaratórny rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (v prípade správnej vecnej argumentácie žalobcu v pôvodnom súdnom konaní a nesprávnom právnom posúdení veci súdom v pôvodnom súdnom konaní) prípustným novým listinným dôkazom podľa § 397 písm.
  38. a)CSP spôsobilým privodiť súdne povolenie obnovy konania, a teda, či má zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia z pohľadu čl. 2 a 4 princípov CSP prednosť pred zásadou právnej istoty z dôvodu skôr (hoci nesprávne a nezákonne) rozhodnutej veci. Odvolací súd v bode 12. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vysvetlil dovolateľovi, prečo žalobcom označené rozsudky Súdneho dvora EÚ, napriek deklaratórnemu účinku, nemôžu byť spôsobilým dôvodom na obnovu konania podľa § 397 písm.
  39. e)CSP, pretože nie sú záväzné pre strany sporu, a ani podľa § 397 písm.
  40. a)CSP, pretože sa netýkajú strán a predmetu pôvodného konania. Rozsudok Súdneho dvora EÚ nadobúda právoplatnosť dňom vyhlásenia, pričom počnúc uvedeným dňom nadobúda účinky res iudicata. Je spolu s výkladom záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.12.1977, Zb. s. 163), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165). Odvolací súd vysvetlil, že vo veci konajúce súdy za rozhodujúcu považovali skutočnosť, že uplatnenie žaloby na obnovu konania podľa § 397 písm.
  41. a)CSP vyžaduje existenciu dôkazu, skutočnosti alebo rozhodnutia, týkajúceho sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré osoba oprávnená na podanie žaloby na obnovu konania bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní. Pokiaľ ide o skutočnosti alebo dôkazy, musí byť splnená podmienka ich existencie už počas pôvodného konania. Pokiaľ ide o rozhodnutia, môžu to byť jednak tie, ktoré reálne existovali už počas pôvodného konania a jednak rozhodnutia nové, teda tie, ktoré boli prijaté až po právoplatnom rozhodnutí vo veci, keď si súd sám prejudiciálne vyriešil otázku, o ktorej nemôže sám rozhodovať a po právoplatnom skončení konania, orgán, do ktorého právomoci prejudiciálna otázka patrí, túto otázku posúdi odchýlne. V oboch prípadoch (rešpektujúc znenie § 397 CSP) ale platí, že sa musia (skutočnosti, rozhodnutia, dôkazy) týkať strán sporu a predmetu pôvodného konania. Účelom dôvodu obnovy konania formulovaného v § 397 písmeno
  42. a)CSP nie je rozšírenie dôvodov vymedzených v § 397 písm.
  43. e)CSP vo vzťahu k rozhodnutiam súdneho dvora, ale naopak, účelom je postihnúť iný typ prípadov, a to prípady rozhodnutí iných orgánov verejnej moci podľa § 194 CSP o otázke, ktorú súd posudzoval v súdnom konaní ako predbežnú. V pôvodnom konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II súd okrem iného právne posudzoval nárok žalobcu na paušálnu náhradu nákladov, t. j. otázku, ktorej rozhodovanie patrí do právomoci konajúceho súdu, nešlo o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci podľa § 194 CSP, z ktorého dôvodu Rozhodnutia SDEÚ C-585/20 a C-370/21 nemôžu byť rozhodnutiami v zmysle ust. § 397 písm.
  44. a)CSP, nakoľko sa nejedná o rozhodnutia iných orgánov o prejudiciálnej otázke, o ktorej by nemal právomoc rozhodnúť súd v pôvodnom konaní. Odvolací súd v zmysle uvedeného teda vysvetlil, že rozhodnutia SDEÚ C-585/20 a C-370/21 nemôžu byť ani listinou, teda dôkazom alebo skutočnosťou v zmysle ust. § 397 písm.
  45. a)CSP, nakoľko neexistovali už v čase pôvodného konania. Súčasne, sledujúc znenie ustanovenia § 397 písm.
  46. a)CSP, musí ísť len o také skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré sa týkajú okrem predmetu konania i strán pôvodného konania, ktorá podmienka v prejednávanej veci taktiež nebola splnená, a ktorý záver vyplýva i z rozhodnutí vo veci rozhodujúcich súdov. Odvolací súd naviac doplnil, že pokiaľ žalobca poukazoval na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS/345/2017-47, kde ústavný súd (mimo iného) uviedol „...rozhodnutie Súdneho dvora zakladá dôvod prípustnosti obnovy konania len vtedy, keď sa týka rovnakej veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie alebo ak odlišne, hoci vo veci inej, rieši otázku, majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní dosah...“, tak odvolací súd uviedol, že pre ústavný súd bolo relevantné ustanovenie § 228 ods. 1 písm.
  47. e)OSP, podľa ktorého právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Uvedená právna úprava (na rozdiel od § 397 ods. 1 písm. a), § 397 ods. 1 písm. e); nevyžadovala podmienku záväznosti rozhodnutia pre strany sporu (písm. e), ani koncepciu účinkov inter partes (písm. a). 35. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdov tvrdiac, že ich výklad ustanovenia § 397 písm.
  48. a)CSP, podľa ktorého sa majú nové listinné dôkazy týkať strán sporu, je formalistický a rigorózny. Kladie otázku, či je deklaratórny rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (v prípade správnej vecnej argumentácie žalobcu v pôvodnom súdnom konaní a nesprávnom právnom posúdení veci súdom v pôvodnom súdnom konaní) prípustným novým listinným dôkazom podľa § 397 písm.
  49. a)CSP spôsobilým privodiť súdne povolenie obnovy konania. Namietal, že keďže sa Súdny dvor Európskej únie v dvoch konaniach zaoberal predmetnou právnou otázkou v súvislosti s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a ustálil ju, tak by už predsa opätovne nerozhodol o ďalšej takejto istej prejudiciálnej otázke. Nemožno preto od žalobcu spravodlivo požadovať, aby za účelom obnovy konania zabezpečil také rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktoré by sa týkalo výslovne strán v spore v tom zmysle, že by boli účastníkmi konania. Za takých okolností by boli podľa dovolateľa dané dôvody na obnovu konania podľa § 397 písm.
  50. e)CSP. Podľa názoru dovolateľa je § 397 písm.
  51. a)CSP potrebné za daných okolností vykladať takým spôsobom, že podmienka, že nové listinné dôkazy sa týkajú strán sporu, je splnená vtedy, keď obsah predkladaného listinného dôkazu súvisí s predmetom súdneho sporu, ktorý medzi sebou viedli strany sporu v pôvodnom konaní. Na to, aby rozsudok Súdneho dvora EÚ adresovaný priamo im dvom ako účastníkom konania, slúžil ako dôvod obnovy konania, na takéto účely slúži podľa dovolateľa § 397 písm.
  52. e)CSP. 36. Podľa mienky dovolacieho súdu je dovolateľom nastolená otázka hypotetická. Dovolateľ argumentačne stotožňuje pojem dôkazy/listiny s pojmom rozhodnutia v zmysle § 397 písm.
  53. a)CSP a taktiež pojem rozhodnutia v zmysle § 397 písm.
  54. a)CSP s pojmom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v zmysle § 397 písm.
  55. e)CSP. Je presvedčený, že na deklaratórne rozsudky Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-585/20 a C-370/21 je potrebné nahliadať ako na obyčajné a bežné listinné dôkazy v zmysle § 397 písm.
  56. a)CSP, u ktorých je splnená podmienka, že sa týkajú strán sporu, nakoľko obsah predkladaného listinného dôkazu súvisí s predmetom súdneho sporu a ktoré bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní označiť a predložiť súdu, pretože v tom čase neexistovali. Ustanovenie § 397 písm.
  57. a)CSP explicitne vyžaduje splnenie oboch podmienok, a síce musí ísť o skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré sa týkajú strán pôvodného konania a predmetu pôvodného konania. Pokiaľ by sa aj obsah predkladanej listiny týkal predmetu sporu, neznamená to automaticky, ako sa domnieva dovolateľ, splnenie podmienky, že sa týka aj strán pôvodného konania. Uvedené z predmetného ustanovenia nijako nevyplýva. Ak by však súd aj pripustil takýto výklad, nič by to nezmenilo na závere súdov, že rozsudky Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-585/20 a C-370/21 nemohli byť a ani neboli listinou, skutočnosťou alebo dôkazom, ktoré by existovali počas konania a neboli ani rozhodnutiami novými, prijatými až po právoplatnom rozhodnutí vo veci, keď si súd sám prejudiciálne vyriešil otázku, o ktorej nemôže sám rozhodovať a po právoplatnom skončení konania, orgán, do ktorého právomoci prejudiciálna otázka patrí, túto otázku posúdi odchýlne. Súčasne nemohli byť ani rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ v zmysle § 397 písm.
  58. e)CSP, nakoľko neboli pre strany záväzné, čo napokon opakovane pripustil i sám dovolateľ. Dovolací súd vysvetľuje, že ak súd prejudiciálne posúdi otázku, o ktorej nemôže sám rozhodovať, a po právoplatnom skončení tohto konania orgán, do ktorého právomoci prejudiciálna otázka patrí, túto otázku posúdi odchylne, pôjde o typický prípad dôvodu obnovy konania podľa § 397 písm.
  59. a)CSP. V súdenej veci v pôvodnom konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II súd právne posudzoval nárok žalobcu na paušálnu náhradu nákladov, t. j. otázku, ktorej rozhodovanie patrí do právomoci konajúceho súdu, nešlo teda o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci podľa § 194 CSP. V rozhodovanej veci dospel dovolací súd k záveru, že žalobcom nastolená právna otázka je otázkou hypotetickou, ktorá nie je rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. Akákoľvek odpoveď, na dovolateľom položenú vyššie uvedenú právnu otázku nie je kompetentná zmeniť rozhodnutie súdov oboch inštancií, že rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-585/20 zo dňa 20. októbra 2022 nie je podľa explicitného znenia CSP spôsobilé byť dôvodom na obnovu konania podľa § 397 písm.
  60. e)CSP a zároveň ani podľa § 397 písm.
  61. a)CSP, pretože nie je listinným dôkazom, skutočnosťou, ani rozhodnutím v súlade s koncepciou CSP. 37. Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, na ktorého uplatnenie musia byť dané osobitné dôvody taxatívne uvedené v § 397 CSP. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená meritórnym rozhodnutím, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Najvyšší súd považuje za nevyhnutné záverom zdôrazniť, že žalobca v rámci svojej argumentácie v konaní označil rozhodnutie Súdneho dvora za listinný dôkaz, ktorý mal byť podľa dovolateľa spôsobilým dôvodom pre pripustenie obnovy konania podľa § 397 písmeno
  62. a)CSP, pretože ide o právny stav, ktorý dokazuje, že existoval už v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie. Inak povedané žalobca tvrdí, že v pôvodnom konaní došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čo preukazuje nový listinný dôkaz v podobe rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. K uvedenému tvrdeniu žalobcu už súd prvej inštancie správne argumentoval, že predmetom dokazovania podľa CSP môžu byť výlučne skutkové otázky. Skutkové poznatky sú tie, ktoré podávajú informáciu o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Je potrebné ich odlíšiť od právnych poznatkov, ktoré nie sú predmetom dokazovania. Ustanovenie § 397 Civilného sporového poriadku v písm.
  63. a)vymenúva skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré môžu byť dôvodom obnovy konania vzhľadom na ich skutkový charakter, teda vzhľadom na nimi spôsobenú zmenu skutkových okolností dôležitých pre rozhodnutie v pôvodnom konaní. Napokon z charakteru konania pred Súdnym dvorom EÚ taktiež vyplýva, že tento nikdy nekonštatuje rozpornosť vnútroštátneho súdneho rozhodnutia s úniovým právom ani so svojou vlastnou rozhodovacou činnosťou. Súdny dvor dáva v rozhodnutí výklad európskeho práva, nemôže byť preto považované za skutkový poznatok. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci alebo nesprávnosti procesnej povahy (III. ÚS 345/2017-47). Uvedené môže byť nanajvýš predmetom dovolacieho konania, žalobca však v pôvodnom konaní mimoriadny opravný prostriedok nepodal. 38. Dovolací súd na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/19/2025 zo dňa 31. marca 2026 prijaté vo veci tých istých strán sporu, v ktorom dospel k zhodnému záveru, a to že neboli splnené zákonné podmienky pre obnovu konania. 39. Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie nie je proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné v zmysle § 420 písm.
  64. f)CSP, ani v zmysle § 421 ods. 1 CSP, a preto ho podľa § 447 písm.
  65. c)a
  66. f)CSP odmietol. 40. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.