Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/16/2025 Identifikačné číslo spisu: 3821202183 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Sluk Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 255ods.

1 CSP. Žalobkyni, ktorá bola vo veci úspešná, bol nárok na náhradu trov konania priznaný vo výške 100 %. 1.

1. Na návrh žalobne doručený súdu prvej inštancie po jeho rozhodnutí a po podaní odvolania Krajský súd v Trenčíne uznesením z
3. 2024 pripustil, aby z konania vystúpila pôvodná žalobkyňa V. O. a na jej miesto, aby do konania vstúpila spoločnosť two are pii, s. r. o., so sídlom v Jalovci, Tajovského 578/27, kedy dôvodom na zmenu na strane žalobcu bola skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa kúpnou zmluvou previedla nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu na novo označeného žalobcu, ktorý je v súčasnosti výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností.
4. Krajský súd Trenčín, na odvolanie žalovaných, rozsudkom zo
5. augusta 2024 sp. zn. 5Co/34/2024 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v žalobe vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2.
6. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, v nadväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu poukázal na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a zároveň naňho odkazuje. 2.
7. Odvolací súd skonštatoval, že pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam dodal: 2.2.
8. Spornou skutočnosťou medzi stranami bolo právo žalovaných 1/, 2/ užívať predmetné nehnuteľnosti na základe zmluvy o nájme, t. j. (ne)platnosť nájomnej zmluvy z
11. Súd prvej správne vyhodnotil, že predmetná nájomná zmluva nemá prvok odplatnosti vyjadrený v § 663 OZ, pretože dojednaná odmena vo výške 1 SK zjavne nezodpovedá hodnote predmetu užívania. Rovnako požiadavke dočasnosti nezodpovedá dojednaná doba nájmu v trvaní viac ako 90 rokov, ide o dobu, ktorá sa blíži ako životnosti budovy, plánovaniu podnikania obchodnej spoločnosti, ako aj životu samotných spoločníkov. Zmluva nemá základné náležitosti nájomnej zmluvy, pretože takouto zmluvou sa obchádza základný účel nájomnej zmluvy, a preto takúto zmluvu je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ. 2.2.
12. V prejednávanej veci neobstoja námietky zo strany žalovaných ohľadom simulovaného právneho úkonu, pretože pokiaľ by sa aj vychádzalo z toho, že tvrdenia žalovaných sú pravdivé a týmto právnym úkonom mal byť zastieraný iný právny úkon, možno tu hovoriť o nedostatku prejavu vôle, ktorý zakladá absolútnu neplatnosť, pretože tento simulovaný právny úkon nespĺňa náležitosti iného právneho úkonu. Preto z tohto hľadiska, tak ako uvádzali vo svojich námietkach žalovaní, nebolo možné danú zmluvu posudzovať ako nájomnú zmluvu na dobu neurčitú, prípadne ako zmluvu o bezodplatnom užívaní veci. 2.2.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.

§ 255ods.

1 CSP, kedy v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/, 2/ v rozsahu 100 %. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali spoločné dovolanie žalovaní. Jeho prípustnosť uplatnili v zmysle § 421 ods.1 písm.

1. b)CSP. Navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvej inštancie a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie. 3.1. Dovolatelia poukázali na odvolacím súdom prijaté právne závery, že zmluva o nájme z 10. 11. 2008 neobsahovala pojmové znaky nájomnej zmluvy, a to dočasnosť a odplatnosť, preto bola považovaná za (absolútne) neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, lebo svojím obsahom a účelom mala odporovať a obchádzať ustanovenie § 663 Občianskeho zákonníka upravujúce obsahové náležitosti nájomnej zmluvy. V kontexte týchto právnych názorov dovolatelia formulovali dve právne otázky, ktoré podľa nich ešte neboli vyriešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a od ktorých malo závisieť jeho rozhodnutie, a to : 1/ Je požiadavka odplatnosti nájomnej zmluvy naplnená aj v prípade ak je vyjadrená aj inak ako záväzkom pravidelne platiť nájomné v určitej výške? 2/ Vedie zmluvné dojednanie presahujúce dĺžku obvyklého ľudského života k neplatnosti celej nájomnej zmluvy alebo je potrebné takúto nájomnú zmluvu posúdiť ako zmluvu na dobu neurčitú? 4. Žalobkyňa nevyužila svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaných treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné: 6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. 8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup. 10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu. 11. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). 12. V dôsledku viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio) dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných vadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva. Dovolací dôvod nemožno vymedziť s odkazom na podania uskutočnené pred súdom prvej inštancie alebo odvolacím súdom (§ 433 CSP). 13. Dovolací súd konštatuje aj to, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní. 14. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. c),
2. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). 15. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). 16. Dovolatelia v dovolaní ako dovolací dôvod uviedli § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP avšak ho nevymedzili zákonu zodpovedajúcim spôsobom. 16.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 16.2. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. 16.3. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa. 16.4. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP je rozhodujúce, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté, avšak táto otázka doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm.
5. b)CSP, dovolateľ by mal:
6. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
7. b)tvrdiť (a prípadne i doložiť), že takáto otázka doteraz nebola riešená dovolacím súdom,
8. c)uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. 16.5. Z dovolania nevyplýva konkrétne formulovaná právna otázka (jej vymedzenie), ktorú ako rozhodnú riešil odvolací súd, a na ktorej založil svoje rozhodnutie ani zodpovedanie toho, v čom spočíva nesprávnosť jej riešenia odvolacím súdom a ako mala byť táto otázka správne riešená. Bez takejto formulácie právnej otázky nemožno posúdiť, či táto (ne)bola riešená dovolacím súdom, či jej riešenie dovolacím súdom (nie)je rozdielne, alebo či sa jej riešením odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Žalovaní iba poukazovali na nesprávne právne závery súdov, s ktorými polemizovali a vyslovovali s nimi nesúhlas. Takým spôsobom sa im však nepodarilo vymedziť konkrétnu právnu otázku v niektorom z dovolacích dôvodov v zmysle § 421 CSP v nadväznosti na rozhodnutie odvolacieho súdu vydané v tejto veci. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie (obdobne ako Okresný súd Prievidza v právoplatne skončenej veci sp. zn. 17C/35/2013) na právnom závere neplatnosti nájomnej zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre obchádzanie zákona (obchádzanie základného účelu nájomnej zmluvy) v dôsledku, že nájomná zmluva trpí nedostatkom dočasnosti a odplatnosti. Pre tento rozhodný právny záver (o absolútnej neplatnosti právneho úkonu) dovolatelia neformulovali žiadnu právnu otázku. Nespochybnili dovolaním, či súdy na daný prípad správne aplikovali ustanovenie o absolútnej neplatnosti právnych úkonov v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Ich dve právne otázky neformulovali k aplikácii § 39 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 39 OZ neplatným je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 16.6. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 413/2024 z 13. marca 2025 skonštatoval, že: ... „typickou črtou nájomného vzťahu je jeho dočasnosť. Užívacie právo sa nájomcovi nemôže poskytnúť natrvalo. Nájom nemožno dojednať navždy. Dočasnosť sa prejavuje tým, že nájom skončí buď uplynutím doby nájmu, pokiaľ neskončí iným spôsobom. .... Vo všeobecnosti možno konštatovať, že podstata nájmu (dočasnosť) bráni takým nájomným vzťahom, ktoré by mali trvať neprimerane dlho. Preto sa možno stretnúť s rozhodnutiami najvyšších súdov, ktoré musia prípadné nespravodlivé dôsledky preklenúť výkladom (napr. Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 28Cdo/2747/2004 z 28. 3. 2007, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „ujednání o délce nájmu přesahujícího obvyklou délku lidského života nemůže požívat výhod smluvního vztahu uzavřeného na dobu určitou ... obsahově jde o smlouvu sjednanou na dobu neurčitou. To má své důsledky v možnosti zrušení nájemní smlouvy odstoupením, což je možnost plynoucí ze zákona, i kdyby si účastníci takovou možnost nesjednali“.). Od r. 2012 je v Českej republike ochrana proti dlhotrvajúcim nájomným vzťahom obsiahnutá priamo v novom Občianskom zákonníku, napr. § 2000 upravuje tzv. šnurovacie zmluvy s možnosťou domáhať sa zrušenia zmlúv uzatvorených na obdobie dlhšie ako 10 rokov, § 2204 OZ upravuje možnosť výpovede z nájomných zmlúv po päťdesiatich rokoch, § 1764 - § 1766 OZ upravujú zmenu okolností a ich vplyv na obsah a trvanie záväzkov. Slovenská právna úprava podobné ustanovenia neupravuje, preto je potrebné túto ochranu a vzájomnú rovnováhu zmluvných strán zabezpečiť výkladom.“ 17. Dovolací súd uvádza, že vymedzenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm.
9. b)CSP nezodpovedá právnej úprave. Ex officio ingerencia dovolacieho súdu majúca za následok reštauráciu dovolacieho dôvodu s novým vymedzením jeho obsahu, patričným komentárom i hľadaním a označením vhodnej judikatúry dovolacieho súdu, by mohla byť neprípustným zásahom narúšajúcim samú materiálnu podstatu spravodlivého procesu i princípov rovnosti (vrátane „rovností zbraní“) a kontradiktórnosti civilného sporového konania. Z uvedeného plynie, že dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na vlastných domnienkach alebo predpokladoch, nemôže nahradzovať kvalifikovaný servis poskytovaný právnym zástupcom dovolateľov, lebo vymedzenie predmetu a rozsahu dovolania patrí do výlučnej sféry dovolateľa (porovnaj IV. ÚS 372/2020). Ústavný súd v uznesení sp. zn.: I. ÚS 215/2022-15 zo 14. apríla 2022, bod 15. odôvodnenia (tiež I. ÚS 214/2022-14 zo 14. apríla 2022 bod 20.) k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodu prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku uviedol, že aj keď jeho súčasná judikatúra uprednostňuje materiálny prístup k vymedzeniu dovolacích dôvodov zo strany najvyššieho súdu (I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 479/2021), dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala, a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť...“ Sťažovateľ, resp. jeho advokát „preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky“ (I. ÚS 115/2020). Za také ale nemožno považovať dovolanie v tejto veci. 18. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalovaných, ktorým prípadne mienili namietať nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm.
10. b)CSP odmietol podľa § 447 písm.
11. f)CSP ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 19. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 v spojení s § 256 ods.

§ 257

CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu, keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinili žalovaní a dovolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre uplatnenie moderačného oprávnenia o nepriznaní trov dovolacieho konania úspešnej žalobkyne. 20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.