určenie neúčinnosti právneho úkonu

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3ObdoK/3/2025 Identifikačné číslo spisu: 7121207019 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Katarína Pramuková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7121207019.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v spore žalobcu: TETRA INSOLVENCY, k.s., so sídlom Žižkova 4D, Košice, IČO: 47 372 176, správca konkurznej podstaty úpadcu EKOTRIM s.r.o. v konkurze, so sídlom Trieda 1. Mája 2308/2, Spišská Nová Ves, IČO: 46 858 211, zastúpený Vašiv & Partners s.r.o., so sídlom Murgašova 3, Košice, IČO: 47 238 836, proti žalovanému: AGRO - SPIŠ s.r.o. Smižany, so sídlom Mlynská 2, Smižany, IČO: 31 727 531, zastúpený JUDr. Ján Slovinský, advokát, so sídlom Štefánikovo námestie 13, Spišská Nová Ves, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 30Cbi/8/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 24. apríla 2024 č. k. 4CoKR/23/2023-158 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 15. novembra 2024 č. k. 4CoKR/23/2023-226, takto rozhodol: I. Dovolanie o d m i e t a . II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Odôvodnenie 1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. novembra 2022 č. k. 30Cbi/8/2021-110 žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa návrhom doručeným súdu 4. septembra 2021 domáhal, aby súd určil, že právny úkon úpadcu EKOTRIM s.r.o., a to bezhotovostná úhrada faktúry č. 190777 vo výške 2 504,18 eura je voči konkurzným veriteľom úpadcu právne neúčinný a zároveň, že žalovaný je povinný zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu EKOTRIM s.r.o. peňažnú náhradu vo výške 2 504,18 eura a náhradu trov konania. Žalobný návrh žalobca odôvodnil tým, že Okresný súd Košice I uznesením z 28. augusta 2020, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 171/2020 dňa 5. septembra 2020, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka EKOTRIM s.r.o. Úpadca uhradil dňa 1. augusta 2019 faktúru vystavenú žalovaným pod č. 190777 vo výške 2 504,18 eura za dodanie tovaru, a to bezhotovostným prevodom na účet žalovaného. Veritelia úpadcu prihlásili do konkurzu pohľadávky v celkovej výške 230 498,72 eura, pričom správca zapísal majetok do súpisu všeobecnej podstaty v celkovej hodnote 92 308,15 eura. V čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu mal žalobca viacero splatných záväzkov voči veriteľom, a to voči Marius Pedersen, a.s., IČO: 34 115 901, FINEKOL, s.r.o., IČO: 36 508 144 a ENVI - PAK, a.s., IČO: 35 858 010. Úhrada faktúry bola podľa žalobcu právnym úkonom, ktorým úpadca inak zvýhodnil žalovaného tým, že mu poskytol vyššiu mieru uspokojenia, než by mu prináležalo pri zachovaní princípu pomerného uspokojovania veriteľov. Podľa žalobcu prišlo k naplneniu skutkovej podstaty zvýhodňujúceho právneho úkonu podľa § 59 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“ alebo „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) a súčasne aj k naplneniu skutkovej podstaty ukracujúceho právneho úkonu podľa § 60 ZKR. Žalobca poukázal na priebežnú závierku vyhotovenú k 30. aprílu 2019, podľa ktorej mal úpadca ku dňu 30. apríla 2019 vlastné imanie v záporných hodnotách, a to vo výške - 75 533 eur, čo preukazuje, že úpadca bol v čase odporovaných právnych úkonov predlžený. 1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že uznesením súdu prvej inštancie z 28. augusta 2020, sp. zn. 26K/6/2020, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 171/2020 dňa 4. septembra 2020 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu EKOTRIM s.r.o. a do funkcie správcu bol ustanovený TETRA INSOLVENCY, k.s. Uznesením súdu prvej inštancie z 30. apríla 2020, sp. zn. 26K/6/2020, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 87/2020 dňa 7. mája 2020, bolo začaté konkurzné konanie voči dlžníkovi EKOTRIM s.r.o. Úpadca uhradil 1. augusta 2019 faktúru vystavenú žalovaným pod č. 190777 vo výške 2 504,18 eura za dodanie tovaru, a to bezhotovostným prevodom na účet žalovaného. Odporovaný právny úkon tak bol vykonaný v období jedného roka pred začatím konkurzného konania. Lehota na podanie odporovacej žaloby uplynula 5. septembra 2021. 1.3. Súd prvej inštancie na právne posúdenie veci aplikoval § 23 ods. 1, § 203a ods. 1, 2 a 3, § 57 ods. 1, § 59 ods. 1, 3 a 4 ZKR a § 588 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. 1.4. Žalovaný podľa súdu prvej inštancie uniesol dôkazné bremeno v konaní. Súd prvej inštancie uviedol, že vo všeobecnosti samotná úhrada záväzku nezakladá zvýhodnenie veriteľa a ukrátenie uspokojenia pohľadávok a nie každý úkon, ktorým dochádza k zmenšeniu majetku dlžníka, je odporovateľný. Skutočnosť, že nejde o neodôvodnené zvýhodnenie musí vyplývať z konkrétnych okolností plnenia. Žalovaný dodal tovar pre úpadcu (mazivá, ložiská, remeň), ktorý tovar prevzal, pričom išlo o tovar, bez ktorého by nevedel zabezpečovať prevádzku svojej spoločnosti tak, aby dosiahol očakávané príjmy v budúcnosti. Úpadca vykonal bezhotovostnú úhradu faktúry č. 190777 v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti ako bežný obchodný úkon. Samotná právna úprava obsiahnutá v § 59 ods. 1 ZKR upravuje, že musí ísť o neodôvodnené zvýhodnenie veriteľa, čo sa nedá paušalizovať na všetky právne úkony dlžníka. Rovnosť veriteľov spočíva v tom, že každý veriteľ má právo na plnenie počas jedného roka od začatia konkurzného konania, ktoré je dôvodné. Súd prvej inštancie poukázal aj na novelizáciu zákona o konkurze a reštrukturalizácii uskutočnenú zákonom č. 111/2022 Z. z., ktorou bol v § 3 ZKR doplnený odsek 4, v zmysle ktorého dlžník, ktorý sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku, nesmie plniť splatnú peňažnú pohľadávku vo väčšom rozsahu, ako do výšky, aká by na veriteľa pripadala pri uspokojovaní veriteľov v prípade vyhlásenia konkurzu, čo neplatí ak ide o plnenie pohľadávky nevyhnutne potrebnej na zachovanie prevádzky podniku dlžníka voči nespriaznenej osobe. Insolvenčná úprava by podľa súdu prvej inštancie mala reflektovať na existenciu pravidiel priority a pravidla pari passu ako dvoch pravidiel, ktoré ovládajú existenciu hierarchickej štruktúry dlžníka. Z pravidla by mali existovať výnimky dané pre nespriaznené pohľadávky nevyhnutne potrebné na zachovanie prevádzky podniku. Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov žalobu zamietol ako nedôvodnú. Vzhľadom na plný procesný úspech žalovaného mu priznal voči žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania. 2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“), na základe odvolania podaného žalobcom rozsudkom z 24. apríla 2024 č. k. 4CoKR/23/2023-158 v spojení s opravným uznesením odvolacieho súdu z 15. novembra 2024 č. k. 4CoKR/23/2023-226, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2.1. Odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je možné považovať za svojvoľné a zjavne neodôvodnené. Na to, aby bol žalobca v spore o odporovateľnosť predmetných právnych úkonov podľa § 57 a § 58 ZKR úspešný, bol povinný podať žalobu v prekluzívnej lehote jedného roka od vyhlásenia konkurzu a zároveň bol povinný preukázať, že ide o právne úkony, ktorými dlžník ukrátil uspokojenie dlžníkových veriteľov, zároveň ide o právne úkony, ktorými dlžník inak neodôvodnene zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným veriteľom a predmetné právne úkony spôsobili úpadok alebo boli urobené počas úpadku dlžníka. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Odvolací súd ďalej konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný, ktorý nebol spriaznenou osobou s dlžníkom, na základe kúpnej zmluvy dodal úpadcovi tovar špecifikovaný v predmetnej faktúre vystavenej zo strany žalovaného a úpadca zaplatil za dodaný tovar žalovanému kúpnu cenu splatnú pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu. Podľa odvolacieho súdu žalobca v konaní nepreukázal, že dlžník predmetným právnym úkonom inak neodôvodnenie zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným veriteľom, pretože žalobca nepreukázal, že úhrada úpadcu za dodaný tovar bola vo výške, ktorá nezodpovedala hodnote dodaných vecí. Žalovaný poskytol plnenie do majetku dlžníka a predmetným právnym úkonom neprišlo k zmenšeniu majetku úpadcu, keď za zaplatenú kúpnu cenu dostal úpadca tovar v danej hodnote. Závery prijaté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 25. novembra 2020 sp. zn. 3Obdo/31/2020 nebolo možné podľa odvolacieho súdu aplikovať, keďže nejde o skutkovo podobný stav veci. V predmetnom konaní išlo o dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok medzi spriaznenými osobami, pričom najvyšší súd konštatoval, že pohľadávka žalovaného voči úpadcovi by v konkurze mohla byť uspokojená len ako podriadená pohľadávka až po úplnom uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok ostatných veriteľov, keďže išlo o pohľadávku veriteľa, ktorý bol spriaznený s úpadcom. 2.2. Odvolací súd z uvedených dôvodov konštatoval, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by predmetným právnym úkonom úpadca zvýhodnil žalovaného oproti iným veriteľom. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) potvrdil ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorým dovolaciemu súdu navrhuje, aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že určí, že sporný právny úkon je voči veriteľom úpadcu právne neúčinný, alternatívne, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolacie dôvody žalobca vymedzil vadou podľa § 420 písm.

1. f)CSP a nesprávnym právnym posúdením veci v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
2. a)a
3. b)CSP. 3.1. Dovolateľ je toho názoru, že odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie posudzovali skutkový stav podľa § 58 ZKR a skúmali primeranosť protiplnenia. Žalobca ale svoju argumentáciu v konaní opieral o § 59 ods. 1 ZKR a tvrdil, že dlžník inak zvýhodnil žalovaného tým, že mu poskytol vyššiu mieru uspokojenia oproti iným veriteľom s rovnakým právnym postavením, ktorí mali v čase uskutočnených odporovaných právnych úkonov splatné pohľadávky a neboli uspokojení vôbec. Z uvedeného dôvodu prišlo k porušeniu pravidla pari passu. Žalobca preukázal aj splnenie ďalších podmienok, a to (
4. i)uskutočnenie odporovaného právneho úkonu v úpadku, (
5. ii)uskutočnenie odporovaného právneho úkonu v jednoročnej lehote pred začatím konkurzného konania a (iii) vykonanie odporovaného právneho úkonu s veriteľom dlžníka. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nesprávne aplikoval novelu ZKR platnú a účinnú od 17. júla 2022, ktorou bol v § 3 ZKR doplnený odsek 4. Odvolací súd sa nevyjadril k nemožnosti aplikovať toto ustanovenie a validoval tak konanie súdu prvej inštancie. Odvolací súd tak podľa dovolateľa subsumoval zistený skutkový stav pod nesprávnu skutkovú podstatu podľa § 58 ZKR s aplikovaním neskôr účinného znenia zákona, čím zapríčinil zmätočnosť a nepreskúmateľnosť svojho rozhodnutia. 3.2. Žalobca namieta odklon v právnom posúdení veci od rozhodnutia najvyššieho súdu z 25. novembra 2020 sp. zn. 3Obdo/31/2020 a dovolateľ poukázal aj na závery uznesenia najvyššieho súdu z 27. októbra 2021 sp. zn. 5Obdo/84/2020. Vzhľadom na túto rozhodovaciu prax je podľa dovolateľa potrebné, aby dovolací súd na odporovaný právny úkon nazeral nie len ako na ekvivalentný právny úkon dlžníka za služby poskytnuté žalovaným, v dôsledku ktorého prišlo k zmene štruktúra aktív a pasív, ale aj ako na úkon, v dôsledku ktorého prišlo k zhoršeniu vymáhateľnosti pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorí museli svoje pohľadávky prihlásiť do konkurzného konania dlžníka. Ak by neprišlo k uspokojeniu žalovaného v rozsahu, ktorý mu poskytol dlžník, finančné prostriedky mohol dlžník použiť na uspokojenie aj iných veriteľov dlžníka s rovnakým právnym postavením. Rozhodnutie odvolacieho súdu popiera pravidlo pari passu. Odvolací súd a ani súd prvej inštancie sa nevyjadrili z akých dôvodov môže byť prelomené pravidlo pari passu. Žalobca je preto toho názoru, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 3.3. Dovolateľ vymedzil právnu otázku, ktorá podľa jeho názoru nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, a to či je možné považovať za iné zvýhodnenie v zmysle § 59 ods. 1 ZKR úplné uspokojenie alebo uspokojenie vo vyššej miere splatných pohľadávok veriteľov oproti veriteľom dlžníka, ktorí boli uspokojení v nižšej miere alebo neboli uspokojení vôbec (t. j. porušenie zásady pari passu) formou bezhotovostných úhrad, za predpokladu, že (
6. i)dlžník bol v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu v úpadku alebo uskutočnenie právneho úkonu úpadok spôsobilo, (
7. ii)právny úkon bol vykonaný v jednoročnej lehote pred začatím konkurzného konania (resp. v trojročnej lehote ak ide o spriazneného veriteľa) a (iii) právny úkon bol vykonaný s veriteľom dlžníka. 4. K dovolaniu žalobcu doručil súdu vyjadrenie žalovaný. Dovolaciemu súdu navrhuje, aby zamietol dovolanie žalobcu ako nedôvodné. Podľa žalovaného nie je naplnený ani jeden z dovolacích dôvodov a dovolanie žalobcu je zmätočné, keďže dovolateľ tvrdí odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a súčasne, že pre konanie podstatná právna otázka nemala byť doposiaľ vyriešená. Samotný žalobca podľa žalovaného neuniesol v konaní dôkazné bremeno, že úpadca nedôvodne zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným svojim veriteľom. Žalovaným dodaný tovar bol použitý na to, aby hnuteľný majetok úpadcu bol funkčný, použiteľný a mohol produkovať zisk úpadcu. Bez žalovaným dodaného tovaru by tento hnuteľný majetok stratil na svojej hodnote. Rozsudok odvolacieho súdu je preto podľa žalovaného presvedčivý, riadne odôvodnený a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (podľa § 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala strana sporu zastúpená advokátom v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť. 6. Žalobca v dovolaní namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu napĺňajúci dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
8. f)CSP. Odvolací súd mal nesprávnym procesným postupom žalobcovi znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie mali zistený skutkový stav právne posúdiť podľa § 58 ZKR a skúmať primeranosť protiplnenia právneho úkonu, pritom žalobca v konaní tvrdil iné neodôvodnené zvýhodnenie žalovaného ako veriteľa úpadcu dlžníka oproti iným veriteľom dlžníka v zmysle § 59 ods. 1 ZKR. Súd prvej inštancie mal nesprávne aplikovať aj právnu úpravu obsiahnutú v § 3 ods. 4 ZKR účinnú od 17. júla 2022. Uvedené dôvody podľa žalobcu zakladajú zmätočnosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 7. Najvyšší súd konštatuje, že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm.
9. f)CSP (m. m. IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 447/2020, I. ÚS 570/2020). Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sporovej strany nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou sporovej strany adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (m. m. III. ÚS 402/08, IV. ÚS 279/2018). Odôvodnenie rozhodnutie súdu prvej inštancie a rozhodnutia odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). 8. Vo vzťahu k namietanej zmätočnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd konštatuje, že dovolateľom namietanú vadu nezistil. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu a rovnako ani z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že by súdy odporovaný právny úkon posudzovali v zmysle § 59 ZKR ako právny úkon bez primeraného protiplnenia. 9. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na skutočnosť, že jednotlivé platby zo strany dlžníka uskutočnené v období jedného roka pred začatím konkurzného konania nie je možné paušalizovane posúdiť ako odporovateľné právne úkony, ale potrebné je vždy vychádzať z jednotlivých skutkových okolností každého plnenia. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že dlžník plnil, na základe faktúry vystavenej žalovaným, ktorá bola žalovaným vystavená na podklade dodaného tovaru (najmä mazivá, ložiská a remeň) pre dlžníka, ktorý tovar prevzal. Súd prvej inštancie konštatoval, že dlžník by bez tohto tovaru nevedel zabezpečovať prevádzku svojej spoločnosti tak, aby mal a dosiahol očakávané príjmy v budúcnosti. Úhradu faktúry č. 190777 vykonal dlžník v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti ako bežný obchodný úkon. Súd prvej inštancie následne poukázal na samotné znenie § 59 ods. 1 ZKR a v závere poukázal na novelizované znenie § 3 ods. 4 ZKR a dôvodovú správu k novele vykonanej zákonom č. 111/2022 Z. z. o riešení hroziaceho úpadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „novela“). 10. Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku síce v odseku 34. odôvodnenia poukázal na § 58 ZKR, ide ale o zrejmú chybu v písaní, keďže odvolací súd ďalej uviedol, že má ísť o zvýhodňujúci právny úkon úpadcu, ktorým dlžník neodôvodnene zvýhodnil svojho veriteľa oproti ostatným veriteľom. Odvolací súd ďalej poukázal na skutočnosť, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalovaný, ktorý nebol spriaznenou osobou s dlžníkom, na základe kúpnej zmluvy dodal dlžníkovi tovar špecifikovaný vo faktúre a za uvedený tovar zaplatil dlžník žalovanému kúpnu cenu splatnú pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, pričom v konaní ani nebolo sporné, že kúpna cena zodpovedala hodnote dodaného tovaru. Odvolací súd uviedol, že predmetným právnym úkonom neprišlo k zmenšeniu majetku dlžníka, ktorý za zaplatenú kúpnu cenu dostal tovar v danej hodnote, preto žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutkových tvrdení, že dlžník predmetným právnym úkonom zvýhodnil žalovaného oproti iným veriteľom. 11. Z uvedeného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie nevyplýva, že by súdy nižšej inštancie právny úkon posudzovali v zmysle § 58 ZKR ako právny úkon bez primeraného protiplnenia. Pokiaľ sa odvolací súd zaoberal aspektom ukrátenia uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov (zmenšenia majetku dlžníka), najvyšší súd poukazuje na znenie § 57 ods. 4 ZKR, v zmysle ktorého je prvok ukrátenia uspokojenia aspoň jednej z prihlásených pohľadávok niektorého z veriteľov dlžníka nevyhnutnou podmienkou každej odporovateľnosti právnemu úkonu v zmysle § 58 až § 61 ZKR (s určitou relativizáciou v prípade zvýhodňujúceho právneho úkonu podľa § 59 ZKR). 12. Súdy nižšej inštancie považovali v posudzovanej veci za podstatné tie okolnosti, že dlžník odporovaný právny úkon uskutočnil ako bežný obchodný úkon v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti, ktorý bol potrebný na zabezpečenie prevádzky dlžníka a dlžníkovi bolo poskytnuté ekvivalentné protiplnenie, preto neprišlo neodôvodnene k zvýhodneniu žalovaného oproti iným veriteľom dlžníka. Z týchto záverov súdov nižšej inštancie podľa najvyššieho súdu žiadnym spôsobom nevyplýva, že by vec právne posudzovali podľa § 58 ZKR ako právny úkon bez primeraného protiplnenia. 13. Vo vzťahu k poukazu súdu prvej inštancie na novelu, ktorou bol zmenený § 3 ods. 4 ZKR s účinnosťou od 17. júla 2022, najvyšší súd uvádza, že súd prvej inštancie uvedenou neskoršou právnou úpravou len doplnil a poukázal na potrebu vnímania výnimiek z pravidla pomerného uspokojenia veriteľov, ktoré boli touto neskoršou právnou úpravou výslovne upravené v zákone o konkurze a reštrukturalizácii. Aj samotné znenie § 59 ods. 1 ZKR predpokladá iné neodôvodnené zvýhodnenie veriteľa, pričom práve neodôvodnenosť je predpokladom, ku ktorého naplneniu v zmysle odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu a rovnako aj rozsudku súdu prvej inštancie neprišlo. Odkaz súdu prvej inštancie na neskoršiu právnu úpravu je podľa najvyššieho súdu len podporným teleologickým argumentom, dotvárajúcim a potvrdzujúcim argumentáciu súdu, že aj v prípade plnej úhrady niektorého záväzku dlžníkom počas jeho úpadku, je potrebné skúmať, či takáto úhrada nebola opodstatnená jej nevyhnutnosťou pre zachovanie podnikateľskej činnosti dlžníka a preto jej uskutočnenie nebolo neodôvodnené. 14. Najvyšší súd pre doplnenie uvádza, že odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšej inštancie mohlo byť precíznejšie práve vo vysvetlení, že uvedenou úhradou prišlo k zvýhodneniu jedného veriteľa, ktorému bolo v čase úpadku dlžníka poskytnuté dlžníkom plné uspokojenie jeho splatnej pohľadávky na úkor ostatných veriteľov dlžníka, avšak takéto zvýhodnenie nebolo neodôvodnené. Odôvodnenie poskytnuté odvolacím súdom v jeho rozhodnutí, voči ktorému žalobca podal dovolanie ale podľa dovolacieho súdu spĺňa všetky atribúty naňho kladené zákonnou úpravou v zmysle § 387 ods. 3 CSP, je zrozumiteľné a presvedčivé. 15. Vo vzťahu k samotnému záveru o odôvodnenosti takého zvýhodnenia najvyšší súd konštatuje, že záver, podľa ktorého by dlžník bez tohto tovaru nevedel zabezpečovať prevádzku svojej spoločnosti tak, aby mal a dosiahol očakávané príjmy v budúcnosti a zachoval svoju podnikateľskú činnosť, je záverom skutkovým, ktorý nie je dovolací súd oprávnený prehodnocovať (§ 442 CSP) a súčasne tento záver nebol namietaný žalobcom v odvolaní a ani v dovolaní. 16. Najvyšší súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
10. f)CSP nezistil. 17. Dovolateľ ďalej namieta nesprávne právne posúdenie veci v otázke porušenia pravidla pomerného uspokojovania veriteľov, k čomu dovolateľ poukázal na rozsudok najvyššieho súdu z 25. novembra 2020 sp. zn. 3Obdo/31/2020 a na uznesenie najvyššieho súdu z 27. októbra 2021 sp. zn. 5Obdo/84/2020, od ktorých záverov sa mal odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkloniť. 18. Rozsudok najvyššieho súdu z 25. novembra sp. zn. 3Obdo/31/2020 bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 75/2021 s právnou vetou, podľa ktorej „zvýhodňujúcim právnym úkonom podľa ustanovení § 59 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii je aj dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok uzatvorená medzi úpadcom a ním spriazneným veriteľom, keďže ňou v rozpore so zásadou pomerného uspokojovania veriteľov dochádza k zániku pohľadávky spriazneného veriteľa započítaním protipohľadávky úpadcu, z hodnoty ktorej by inak prichádzalo do úvahy pomerné uspokojenie nezabezpečených pohľadávok veriteľov úpadcu.“ Dovolací súd v odôvodnení predmetného rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že ak dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, nedisponuje dostatočným majetkom na ich úplné uspokojenie, je povinný uspokojovať svojich veriteľov pomerne. Je neprípustné, aby dlžník uprednostnil úplné uspokojenie jedného veriteľa a ostatných veriteľov neuspokojil vôbec. Pokiaľ tak dlžník postupuje, zvýhodní tým jedného veriteľa na úkor ostatných veriteľov, ktorí ostanú takýmto konaním dlžníka ukrátení. V tejto súvislosti je právne irelevantné, že dlžník, ktorý nebol schopný splniť všetky svoje splatné záväzky, svojim úkonom plnil to, na čo by mal ten - ktorý (zvýhodnený) veriteľ právny nárok, keďže povinnosťou dlžníka bolo prihliadať na záujem všetkých svojich veriteľov, a to bez ohľadu na to, či voči nemu bolo alebo nebolo začaté konkurzné konanie. V rozhodovanom spore úpadca uprednostnil žalovaného ako spriazneného veriteľa pred ostatnými veriteľmi a napadnutou dohodou o započítaní pohľadávok došlo k zániku jeho záväzku voči žalovanému v celom rozsahu a zároveň k zániku záväzku žalovaného voči úpadcovi, z ktorého mohlo byť poskytnuté ostatným veriteľom aspoň čiastočné (pomerné) plnenie. 19. Najvyšší súd konštatuje, že odvolací súd sa od záverov citovaného rozhodnutia dovolacieho súdu neodklonil, a to z dôvodu rozdielnej skutkovej situácie. Rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto veci neprišlo k popretiu existencie pravidla pomerného uspokojenia veriteľov. Súdy nižšej inštancie konštatovali, že zvýhodnenie žalovaného nebolo neodôvodnené, ale bolo opodstatnené nevyhnutnou potrebou pre zachovanie prevádzky dlžníka a jeho podnikateľskej činnosti. Ide preto o odlišnú skutkovú situáciu, na ktorú závery rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/31/2020 nedopadajú. 20. Vo vzťahu k ďalšiemu rozhodnutiu dovolacieho súdu, označenému dovolateľom, a to uzneseniu najvyššieho súdu z 27. októbra 2021 sp. zn. 5Obdo/84/2020, najvyšší súd uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu rovnako nie je v rozpore so závermi prijatými v tomto rozhodnutí najvyššieho súdu. Dovolací súd vo veci sp. zn. 5Obdo/84/2020 riešil primárne otázku, či je možné pri dohode o započítaní pohľadávok, ktorej dôsledkom je zmena štruktúry majetku, dospieť k záveru o ukrátení veriteľa v zmysle § 57 ods. 4 ZKR, čo nepredstavuje právnu otázku podstatnú pre rozhodnutie tejto veci. 21. Podstatnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie, či sa dlžník bezhotovostnou úhradou svojho splatného záväzku žalovanému dopustil iného neodôvodneného zvýhodnenia žalovaného, a to za súčasného prijatia skutkového záveru, že dlžník by bez tovaru od žalovaného nevedel zabezpečovať prevádzku svojej spoločnosti tak, aby mal a dosiahol očakávané príjmy v budúcnosti a zachoval svoju podnikateľskú činnosť. Uvedené rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazoval, predmetnú otázku neriešili. 22. Najvyšší súd preto konštatuje, že v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
11. a)CSP, prípustnosť dovolania žalobcu nezistil. 23. Žalobca na záver svojho dovolania naformuloval právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená: Či je možné považovať za iné zvýhodnenie v zmysle § 59 ods. 1 ZKR, úplné uspokojenie alebo uspokojenie vo vyššej miere splatných pohľadávok veriteľov oproti veriteľom dlžníka, ktorí boli uspokojení v nižšej miere alebo neboli uspokojení vôbec (t. j. porušenie zásady pari passu) formou bezhotovostných úhrad, za predpokladu, že (
12. i)dlžník bol v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu v úpadku alebo uskutočnenie právneho úkonu úpadok spôsobilo (
13. ii)právny úkon bol vykonaný v jednoročnej lehote pred začatím konkurzného konania (resp. v trojročnej lehote ak ide o spriazneného veriteľa) a (iii) právny úkon bol vykonaný s veriteľom dlžníka. 24. Uvedenú právnu otázku považuje najvyšší súd za hypotetickú, nezohľadňujúcu zistený skutkový stav v preskúmavanej veci a opomínajúcu práve rozhodnú skutkovú okolnosť, že v danom prípade bola podstatná (ne)odôvodnenosť zvýhodnenia jedného veriteľa. V konaní nevznikol spor, či jednotlivé prvky vymedzené dovolateľom v predmetnej právnej otázke boli naplnené, ale či k týmto prvkom pristúpila aj neodôvodnenosť poskytnutého zvýhodnenia. 25. Nevyhnutným predpokladom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je vymedzenie právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ dovolateľ vymedzí právnu otázku, ktorej vyriešenie nie je aplikovateľné na posudzovaný prípad, takto vymedzená právna otázka neumožňuje dovolaciemu súdu uskutočniť dovolací prieskum. Aj pokiaľ by dovolací súd pristúpil k vyriešeniu tejto právnej otázky, dospel k právnemu záveru zhodnému s právnym názorom dovolateľa, vyriešenie takejto právnej otázky by nezmenilo rozhodnutie v danej veci. Dovolací súd pritom nie je oprávnený dotvárať dovolaciu argumentáciu dovolateľa, ale je viazaný dovolateľom vymedzenými dovolací dôvodmi (§ 440 CSP). Žalobca preto nevymedzil dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci právnou otázkou, ktorá by bola podstatná pre rozhodnutie odvolacieho súdu. 26. Dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm.
14. c)CSP z dôvodu, že nezistil prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
15. f)CSP a ani podľa § 421 ods. 1 CSP. 27. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v zmysle § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.