Obsah (5)

§ 451§ 420§ 444§ 447§ 191

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/174/2024 Identifikačné číslo spisu: 1209220026 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Adamcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

prvej nájomnej zmluvy bol potrebný písomný súhlas,

druhej nájomnej zmluvy písomná forma súhlasu potrebná nebola). V oboch nájomných zmluvách bolo zároveň uvedené, že všetky zmeny a doplnky zmlúv musia byť výlučne v písomnej forme. Obe nájomné zmluvy súd prvej inštancie posúdil ako nájomné zmluvy v zmysle § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ"). Nakoľko predmetom nájmu boli aj nebytové priestory (bufet), v tejto časti nájmu aplikoval aj ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý však neobsahuje osobitnú právnu úpravu ohľadom nárokov pri skončení nájmu (s výnimkou § 13 tohto zákona, ktorý zodpovedá § 682 OZ), preto v celom rozsahu aplikoval všeobecnú právnu úpravu obsiahnutú v OZ (§ 667, § 682 a § 683 OZ). Obe nájomné zmluvy posúdil ako platné právne úkony, keďže obsahovali všetky podstatné obsahové náležitosti vyžadované OZ, resp. zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. 1.2. Súd prvej inštancie v časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 16 099,05 eura so zákonným úrokom z omeškania titulom vydania bezdôvodného obohatenia, dospel k záveru, že žalovaní v konaní nepreukázali existenciu osobitnej ústnej dohody medzi sporovými stranami o zvýšení nájomného v prípade neuzavretia kúpnej zmluvy a o započítaní zálohy na kúpnu cenu vo výške 500 000 Sk (16 596,96 eura) na takto zvýšené nájomné. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil platbu vo výške 500 000 Sk (16 596,96 eura) zo dňa 21.11.2007 ako platbu zálohy (preddavku) na kúpnu cenu v zmysle § 498 OZ. Keďže však k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nakoniec nedošlo, žalovaným vznikla povinnosť vydať takto obdržanú sumu

zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia. 1.

1. K zamietajúcej časti súd prvej inštancie uviedol, že žalovaní síce dali súhlas so stavebnými úpravami na predmete nájmu, v konaní ale nebolo preukázané (a žalobkyňa to ani netvrdila), že by sa žalovaní zaviazali k úhrade nákladov s tým spojených. V takom prípade by žalobkyňa mala v zmysle § 667 ods. 1 OZ nárok len na zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. V konaní ale nebolo preukázané, že by žalobkyňa vykonanými stavebnými úpravami zhodnotila predmetné nehnuteľnosti oproti pôvodnému stavu. Znaleckým posudkom súdom ustanoveného znalca Ing. R. č. 10/2011 bolo preukázané len to, že žalobkyňa na stavebné práce a materiál vynaložila náklady vo výške 19 839 eur, avšak vynaložené náklady automaticky nezodpovedajú zhodnoteniu nehnuteľností. Tieto náklady totiž mohli byť vynaložené aj neodborne a v konečnom dôsledku mohli hodnotu predmetných nehnuteľností aj znížiť, žalobkyňa však na preukázanie svojich tvrdení nenavrhla vykonanie žiadneho ďalšieho dôkazu. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania rozhodujúcej skutočnosti, že predmetné nehnuteľnosti zhodnotila o sumu 35 443,16 eura. Žalobkyňa síce tvrdila, že svojpomocnými prácami došlo k zhodnoteniu nehnuteľností v celkovej výške 15 541,36 eura, toto svoje tvrdenie však žiadnym spôsobom nepreukázala. 1.
2. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z
4. septembra 2023 sp. zn. 16Co/58/2028 rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania potvrdil (výrok I.) a žalobkyni priznal proti žalovaným 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok II.). 2.
5. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalovaných, týkajúcich sa nesprávnych skutkových zistení vo vzťahu k existencii osobitnej ústnej dohody popri nájomnej zmluve zo dňa 19.12.2007, ako aj právneho posúdenia bezdôvodného obohatenia sa žalovaných formou plnenia z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol - odvolací súd uviedol, že išlo v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu, s poukazom na komplexné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žalobe v napadnutej časti. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaných z hľadiska skutočností uvádzaných na ich obranu. S argumentami žalovaných sa v odôvodnení svojho rozhodnutia veľmi precízne vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol a jasne a výstižne poukázal na všetky podstatné skutočnosti, vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Žiadne pochybenie či už v hodnotení skutkového stavu alebo v právnom posúdení v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu nezaznamenal. 2.
6. K námietke žalovaných, že súd prvej inštancie nevypočul svedka F. A. uviedol, že tento bol vypočutý na pojednávaní dňa 19.03.
7. V súvislosti s tvrdením žalovaných, že svedok A. mal mať vedomosť o záujme žalobkyne predmetné nehnuteľnosti si prenajať a následne aj odkúpiť od žalovaných a najmä, že mal byť osobne prítomný na stretnutí žalobkyne a žalovaných, na ktorom bola uzatvorená osobitná ústna dohoda, odvolací súd uviedol, že táto argumentácia nebola uplatnená na súde prvej inštancie a o takýchto skutočnostiach ani tento svedok nevypovedal. Žalovaní neuviedli žiadne skutkové tvrdenia ohľadom spôsobu uzatvorenia údajnej osobitnej ústnej dohody, ktoré by umožňovali ich tvrdenie verifikovať, išlo teda o uplatnenie novoty v odvolacom konaní. 2.
8. Odvolací súd uviedol, že pre posúdenie veci je irelevantné, či a kedy si žalovaná 1/ splnila svoju daňovú povinnosť. V spojitosti s výpoveďami svedkov a listinnými dôkazmi odvolací súd zhrnul, že závery súdu prvej inštancie, že žalovaní nepreukázali existenciu osobitnej ústnej dohody k nájomnej zmluve zo dňa 19.12.2007 a že platba 500 000 Sk zo dňa 21.11.2007 predstavovala zálohu na kúpnu cenu v zmysle § 498 Občianskeho zákonníka, ako aj o bezdôvodnom obohatení sa žalovaných plnením z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol

§ 451ods.

2 Občianskeho zákonníka - boli závermi preskúmateľnými a vo svojej ucelenosti logickými. Dodal, že odvolatelia vo svojej argumentácii poukazovali najmä na skutočnosti, ktoré už namietali v konaní na súde prvej inštancie, ktorý sa s nimi v napadnutom rozhodnutí podrobne vysporiadal. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ (ďalej aj „dovolatelia") dovolanie, a to z dôvodu

§ 420písm.

f) CSP. Navrhli aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň podali návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, nakoľko sú dané dôvody osobitného zreteľa. 3.

1. Dovolatelia uviedli, že súd prvej inštancie sa vôbec pri vykonaní dokazovania, ani pri samotnom rozhodnutí o tejto časti nároku uplatneného žalobkyňou nevysporiadal s tým, že s prihliadnutím na ňou uvedené skutočnosti a bežnú racionálnosť konania každého priemerného vlastníka nehnuteľností (vrátane žalovaných) pri uzatváraní nájomných zmlúv musela byť (a aj bola) medzi žalobkyňou a žalovanými uzavretá žalovanými tvrdená dohoda (v danom prípade žiaľ len ústna) ohľadne alternatívneho použitia sumy 16 596,96 eura. Inak by žalovaní mali počas doby platnosti druhej nájomnej zmluvy mesačný príjem z nájmu nehnuteľností (rodinný dom + záhrada + dvor + stavba používaná na podnikanie - pohostinstvo) len vo výške 33,19 eur. Súd prvej inštancie síce vykonal výsluch svedka A. A. (navrhnutého žalovanými), avšak výlučne len k stavu nehnuteľností pred začiatkom ich užívania zo strany žalobkyne a k existencii súhlasu žalovaných ako prenajímateľov udeleného žalobkyni ako nájomcovi na vykonávanie stavebných úprav. Nevyhovel však ich návrhu na vykonanie dôkazu - opätovného výsluchu svedka A. A. k existencii predmetnej ústnej dohody uzavretej medzi žalovanými a žalobkyňou ohľadne predmetnej (spornej) ďalšej sumy 16 596,96 eura. O tejto skutočnosti bol nový zákonný sudca súdu prvej inštancie upozornený žalovanými, napriek následným opakovaným žiadostiam a návrhom žalovaných, im nebolo vyhovené. Súd prvej inštancie sa vôbec pri vykonávaní a hodnotení dôkazov nezaoberal možnosťou, že žalovaná 1/sama spisovala obidve predmetné nájomné zmluvy ako laik bez právnického vzdelania. Žalovaní mali za to, že dokazovanie existencie a obsahu predmetnej ústnej dohody bolo vykonané neúplne, keď konajúci súd nevykonal žalovanými navrhovaný dôkaz - opakovaný výsluch svedka A. A., pričom nevykonanie tohto dôkazu nebolo náležite a preskúmateľne odôvodnené v rozsudku odvolacieho súdu ako aj v rozsudku súdu prvej inštancie. Nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie) bolo znemožnené žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva, konkrétne právo navrhovať súdu vykonanie dôkazov a právo na náležité a preskúmateľné odôvodnenie nevykonania navrhnutých dôkazov v rozsudku súdu - v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces.
2. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že namietaný dôvod zmätočnosti nie je daný. Navrhla preto dovolanie zamietnuť a priznať jej trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. 5.

§ 444ods.

1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

§ 444ods.

2 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa; ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté. 5.1. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia

ustanovenia § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
2. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8.

§ 420písm.

f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

1. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 11. Dovolatelia, vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP, namietali nedostatky v dokazovaní a pri interpretácií skutkového stavu a osvojovania si skutkových záverov zo strany súdu. 12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 13. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 14. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľov, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do ich práva na spravodlivý proces. 15. Dovolatelia namietali, že nebolo vykonané náležité dokazovanie, resp. súdy nevykonali dôkazy nimi navrhnuté a dokazovanie nesprávne vyhodnotili. Dovolací súd k tomu uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čo by mohlo založiť vadu

§ 420písm.

f) CSP. Zo spisu však takáto vada v posudzovanom prípade nevyplýva. 16. Dovolací súd pripomína, že

§ 191

CSP dôkazy hodnotí súd

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho čo uviedli strany. Zároveň je potrebné uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby z toho plynúce skutkové závery boli svojvoľné či ústavne neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

1. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP, pričom sa v napadnutom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, na ktoré v podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Je zrejmé, že prvoinštančným súdom obstarané skutkové zistenia a ich právne posúdenie považoval za natoľko správne, že ich nepotreboval nijako korigovať. Z odôvodnení rozhodnutí týchto súdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej (kompletizujúcej) jednote (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalovaných, vyjadrenie žalobkyne, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa vysporiadal vo svojom odôvodnení so všetkými podstatnými námietkami žalovaných vznesenými v zásadnej časti aj v dovolaní.
2. Napokon, dovolací súd konštatuje, že z obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií nevyplýva žiadny extrémny nesúlad medzi vykonanými dôkazmi a prijatými skutkovými závermi, ktorý by mohol viesť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci a odvolací súd výsledky dokazovania preskúmal v medziach podaného odvolania.

názoru vec prejednávajúceho senátu súdy nižších inštancií na základe vykonaných dôkazov ustálili ucelený, logicky súdržný a presvedčivý skutkový základ, ktorý umožňoval právne posúdenie veci bez vnútorných rozporov, svojvôle či zjavného omylu. 19. Sumarizujúc vyššie uvedené, dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil žiadne ústavnoprávne deficity pri zisťovaní skutkového stavu veci. Súd prvej inštancie aj odvolací súd postupovali v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä s prejednacou zásadou, zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP, čl. 15 CSP) a princípom všeobecnej spravodlivosti. Pri hodnotení dôkazov rešpektovali ústavno-procesné zásady, vrátane zákazu tzv. deformácie dôkazu, opomenutého dôkazu, zásady rovnosti zbraní a priamosti dokazovania. Napadnuté rozhodnutia obsahujú riadne a presvedčivé odôvodnenie, z ktorého je zrejmý logický postup myšlienkového procesu súdov pri hodnotení dôkazov. Prijaté skutkové závery nevykazujú znaky svojvôle, nelogických úsudkov ani zrejmého omylu. Námietky dovolateľov v tomto smere preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti aj dôvodnosti dovolania

§ 420písm.

1. f)CSP za neopodstatnené. 20. Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, že konajúce súdy sa nevysporiadali resp. neodôvodnili nevykonanie dôkazu výsluchu svedka A., tieto tvrdenia sú v rozpore s obsahom napadnutého rozsudku v bodoch 51. a 52. (viď aj bod 55. rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom je uvedené, prečo predmetný svedok nemohol dosvedčiť okolnosti prípadu, tak ako to interpretujú dovolatelia). Preto ani v tomto zmysle nemožno hovoriť o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd dopĺňa, že žalovaní v podaní zo 06. augusta 2021 č.l. 628 a nasl. odkazovali na už uskutočnenú výpoveď svedka A., nežiadali ju opakovať iba navrhovali súdu, aby sa zaoberal jeho písomným vyhlásením, zároveň na pojednávaní 19. októbra 2021 ich právny zástupca netrval na výsluchoch svedkov, ktorých navrhovali v podaní zo 06. augusta 2021. Preto ani z tohto pohľadu nemožno považovať postup konajúcich súdov nižších inštancií za taký, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a záver o neprípustnej novote v odvolacom konaní je správny. 21. Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že dovolatelia neopodstatnene namietali, že odvolací súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm.
2. f)CSP]. 22. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaných odmietol

§ 447písm.

c) CSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.