Obsah (15)

§ 13§ 32§ 137§ 419§ 420§ 447§ 2§ 11§ 5§ 14§ 16§ 17§ 26§ 421§ 12

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/134/2024 Identifikačné číslo spisu: 7619207557 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

ustanovenia § 32 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve. 1.

1. Súd prvej inštancie odôvodnil rozsudok právne ustanoveniami § 5 ods. 2, ods. 3, ods. 5, ods. 6 a ods. 7, § 11, § 13 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 1 a ods. 2, § 32 ods. 1 a ods. 2 a § 80 ods. 9 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o poľovníctve"), § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP") a § 139 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ") a žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, pretože stranou sporu mali byť všetci vlastníci pozemkov v poľovnom revíri. Dôvodil tým, že rozhodnutie o užívaní predmetného revíru sa dotkne práv a povinností všetkých vlastníkov pozemkov v poľovnom revíri. Dôvodom na zamietnutie žaloby bolo aj to, že zmluva o užívaní poľovného revíru zo
2. mája 2018 bola

výsledkov vykonaného dokazovania 16. decembra 2019 zaevidovaná Okresným úradom Spišská Nová Ves, pozemkovým a lesným odborom, čím sa užívateľom poľovného revíru Jamník a oprávneným k výkonu práva poľovníctva v tomto revíri stal žalovaný. Určenia, že žalovaný nemá postúpené užívacie právo k poľovným pozemkom pre výkon práva poľovníctva, sa

súdu nemožno domáhať žalobou v civilnom sporovom konaní, pretože uvedené rozhodnutie je možné preskúmavať len v rámci správneho súdnictva. O náhrade trov konania, ktoré priznal v plnom rozsahu žalovanému, rozhodol

zásady úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP).

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd" a spolu so súdom prvej inštancie aj „nižšie súdy") na odvolanie žalobkyne rozsudkom z
2. decembra 2023 sp. zn. 9Co/146/2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie odôvodnil vecnou správnosťou rozsudku súdu prvej inštancie a v celom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nakoľko sa v ňom súd vysporiadal so všetkými námietkami žalovanej (§ 387 ods. 2 CSP). 2.
3. Odvolací súd poukázal na to, žalobkyňa v konaní viackrát zdôraznila, že predmetnou určovacou žalobou sa nedomáha určenia neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného revíru, posúdenie jej neplatnosti považovala len za predbežnú otázku pre určenie, že žalovaný nemá právo užívať poľovné pozemky pre výkon práva poľovníctva v uznanom poľovnom revíri Jamník, t. j., že žalovaný v tomto poľovnom revíri nemá právo vykonávať právo poľovníctva. S ohľadom na to, že Okresný úrad Spišská Nová Ves
4. decembra 2019 ako príslušný orgán štátnej správy na úseku poľovníctva zaevidoval užívanie poľovného revíru Jamník v prospech žalovaného, žalobou

ustanovenia § 137 písm. c) CSP a ani

jeho ustanovenia § 137 písm. d) v civilnom sporovom konaní sa žalobkyňa nemôže domôcť určenia, že žalovaný nie je oprávnený vykonávať právo poľovníctva v poľovnom revíri Jamník. 2.2.

odvolacieho súdu žaloba o určenie užívania poľovného revíru výkonom práva poľovníctva nie je vhodným procesným prostriedkom ochrany práv a oprávnených záujmov žalobkyne ako podielového (spolu)vlastníka poľovného pozemku v poľovnom revíri Jamník, a to preto, že takáto žaloba v civilnom sporovom konaní je neprípustná. Konkrétne uviedol, že zmluva o užívaní poľovného revíru

§ 13

zákona o poľovníctve ako súkromnoprávny akt vlastníkov poľovných pozemkov tvoriacich určitý uznaný poľovný revír má dva rozmery. Jedným je samotná zmluva a jej uzavretie ako otázka súkromného práva a záležitosť vzťahov vlastníkov poľovných pozemkov a potenciálneho užívateľa poľovného revíru a pretože ide o súkromnoprávny prvok, pokiaľ je sporné, či takáto zmluva (ne)bola platne uzavretá (napr. z dôvodu nedodržania zákonom ustanovených podmienok týkajúcich sa zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov), je namieste sa domáhať ochrany v civilnom sporovom konaní žalobou na určenie neplatnosti zmluvy, ktorú je nutné pripustiť ako osobitný žalobný typ mimo rámca žalôb upravených v §137 písm. c) a písm. d) CSP, pričom určenie neplatnosti zmluvy má za následok aj vyradenie zmluvy z evidencie (§17 ods. 3 zákona), a teda aj zánik výkonu práva poľovníctva, čo však nie je prípad prejednávanej veci, nakoľko žalobkyňa sa určenia neplatnosti zmluvy príslušným orgánom štátnej správy na úseku poľovníctva zaevidovanej 16.12.2019 v konaní nedomáhala. Druhým rozmerom zmluvy o užívaní poľovného revíru

§ 13

zákona o poľovníctve je jej verejnoprávny charakter, nakoľko zákon o poľovníctve v § 14 ods. 3 písm. b) pre jej účinnosť vyžaduje ingerenciu verejnoprávneho prvku, t. j. jej zaevidovanie príslušným orgánom štátnej správy na úseku poľovníctva (§ 16 zákona o poľovníctve), pričom až takýmto zaevidovaním zmluvy sa možno úspešne domáhať plnenia z nej a aj subjekt, s ktorým zmluva o užívaní poľovného revíru bola uzavretá, sa stane sa užívateľom poľovného revíru až potom, čo týmto individuálnym správnym aktom príslušného okresného úradu v podobe jej zaevidovania bude uznaný za jeho užívateľa (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. marca 2020 sp. zn. 6Sžk/3/2019) nadobúda právo na užívanie poľovných pozemkov uznaného poľovného revíru a súčasne z toho plynúce povinnosti. 2.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. z
3. júna 2018 sp. zn. 10Sžk/33/2017, zo
4. októbra 2015 sp. zn. 4Sžo 72/2014) uviedol, že zaevidovanie zmluvy o užívaní poľovného revíru ako individuálny správny akt s deklaratórnymi účinkami nemá len evidenčný charakter, ale autoritatívnym spôsobom zisťuje (ne)existenciu určitej právnej skutočnosti, pôsobí ex tunc, teda od okamihu, kedy týmto aktom potvrdené práva a povinnosti vznikli a na jeho základe sa zavŕšilo postúpenie užívania spoločného poľovného revíru jeho vlastníkmi, resp. vlastníkmi poľovných pozemkov, ktoré do tohto revíru patria, na poľovnícku organizáciu

§ 32zákona.

Nakoľko vydaním takéhoto opatrenia orgánu verejnej správy v administratívnom konaní o (ne)zaevidovaní zmluvy o užívaní poľovného revíru sú alebo môžu byť priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti vlastníka pozemkov tvoriacich uznaný poľovný revír, každý vlastník poľovného pozemku začleneného do poľovného revíru je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti takéhoto opatrenia orgánu verejnej správy podliehajúceho prieskumu správnym súdom v správnom súdnictve (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 6Sžo/88/2014, 10Sžk/11/2018, 8Sžk/10/2018, 5Sžk/1/2018). Preskúmať zákonnosť opatrenia orgánu štátnej správy na úseku poľovníctva nemožno v civilnom sporovom konaní, súd prvej inštancie teda nepochybil, ani tým, že sa vecne nezaoberal irelevantnými námietkami spochybňujúcimi samotnú legitimitu žalovaného subjektu ako subjektu oprávneného na výkon práva poľovníctva, či tým, v mene ktorých vlastníkov jednotliví zástupcovia vlastníkov pozemkov tvoriacich poľovný revír sporové strany konali. Z týchto dôvodov nebolo treba, aby sa s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní odvolací súd vecne zaoberal. 2.4. Odvolací súd ďalej uviedol, že pokiaľ v zmysle § 17 ods. 1 písm. e) zákona o poľovníctve a poznámky 11) k nemu zmluva má zaniknúť rozhodnutím súdu vydaným v civilnom sporovom konaní

§ 137písm.

1. c)CSP, žalobkyňa sa mylne domnievala, že samotný zákon zánik zmluvy viaže na rozhodnutie súdu o tom, že tu nie je právo užívania poľovného revíru, pretože takéhoto rozhodnutia súdu sa nemožno s úspechom domáhať v civilnom sporovom konaní. Na takejto určovacej žalobe žalobkyňa nemôže mať preto ani naliehavý právny záujem, ktorý v zmysle § 137 písm.
2. c)CSP je nevyhnutnou podmienkou prípustnosti určovacej žaloby. Pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu

názoru odvolacieho súdu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodným procesným nástrojom ochrany práva žalobkyne, či tento ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti svojho práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom aj tak bude musieť nasledovať iné súdne konanie alebo v tomto prípade konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. V danom prípade z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňou zvolená žaloba o určenie užívania poľovného revíru výkonom práva poľovníctva nie je vhodným procesným prostriedkom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov ako podielového (spolu)vlastníka poľovného pozemku v poľovnom revíri Jamník, a to preto, že takáto žaloba v civilnom sporovom konaní je neprípustná. Odhliadnuc od toho žalobkyňa by s predmetnou žalobou v tomto sporovom konaní neuspela ani v prípade prípustnosti takejto žaloby, a to pre nedostatok jeho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý tkvie v tom, že ani v dôsledku rozhodnutia súdu, ktorým by sa takejto žalobe žalobkyne prípadne vyhovelo, by k zmene jej právneho postavenia nedošlo, pretože tá by pozemky tvoriace uznaný poľovný revír Jamník sama užívať nemohla a sama by rovnako nemohla ani postúpiť užívanie poľovného revíru osobám, či organizáciám ustanoveným v § 13 ods. 1 zákona o poľovníctve. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Vada zmätočnosti

ustanovenia § 420 písm. f) CSP má spočívať v tom, že postúpenie užívania pozemkov pre výkon práva poľovníctva je možné preskúmavať len v rámci správneho súdnictva a s tým súvisiacim odôvodnením, ktoré je zmätočné a absurdné. 3.1. Žalobkyňa nesúhlasila so závermi nižších súdov, že postúpenie užívania pozemkov pre výkon práva poľovníctva je možné preskúmavať len v rámci správneho súdnictva, a nie v civilnom sporovom konaní. Ak nižšie súdy dospeli k tomu, že o veci nie je možné konať v civilnom sporovom konaní, mali konanie zastaviť a postúpiť spor na príslušný orgán, teda správnemu súdu. Správny súd

nej však nie je oprávnený preskúmavať, či došlo alebo nedošlo k postúpeniu užívacieho práva, keďže táto otázka má povahu občianskoprávnu. Vlastník poľovných pozemkov sa môže domáhať ochrany práva žalobou o určenie

ustanovenia § 137 písm. c) CSP, že k postúpeniu užívania poľovných pozemkov nedošlo. Odôvodnenie odvolacieho súdu k potrebe žalovať o neplatnosť zmluvy je svojvoľné, pretože pri žalovaní o neplatnosti zmluvy je treba žalovať tisícky vlastníkov. Určenie neplatnosti zmluvy, teda určenie právnej skutočnosti, je možné na súde požadovať len v tom prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 3.2.

dovolateľky je argumentácia odvolacieho súdu, ako súdu civilného, absurdná. Odvolací súd týmto rozhodnutím vytvára nežalovateľné právo bez príslušnej právnej argumentácie len z dôvodu, že zmluva bola zaevidovaná individuálnym správnym aktom orgánom štátnej správy. Súd viaže právo užívať poľovné pozemky len na evidenciu zmluvy, bez ohľadu na to, či samotná zmluva existuje, je platná a čo bolo jej obsahom. V ponímaní argumentácie odvolacieho súdu individuálny správny akt automaticky vytvára nevyvrátiteľnú právnu domnienku o platnosti a právnej perfektnosti zmluvy o postúpení užívania poľovných pozemkov. Tento právny názor odvolacieho súdu je chybný. Rovnako vyjadrenia o údajnom preskúmavaní individuálneho správneho aktu sú zjavnou účelovou deformáciou podanej žaloby, keď civilný súd nepreskúmava tento individuálny správny akt, dokonca nie je ním ani viazaný. Odvolací súd opomenul vziať do úvahy ustanovenie § 193 CSP,

ktorého evidencia zmluvy správnym orgánom nie je takým aktom, ktorým by bol civilný súd viazaný. 3.3. Žalobkyňa namietala aj proti spochybňovaniu dikcie zákona odvolacím súdom v bode 24. odôvodnenia, týkajúcim sa výkladu ustanovenia § 17 ods. 1 písm.

1. e)zákona o poľovníctve. Táto argumentácia odvolacieho súdu je nepreskúmateľná, keď z nemožnosti domáhať sa v civilnom sporovom konaní určenia práva o postúpení užívania poľovných pozemkov vyvodil, že tu nie je naliehavý právny záujem, a to bez prihliadnutia na jej vyjadrenia k aplikácii ustanovenia § 137 písm.
2. c)CSP. Takýto prístup súdu je dôvodom na podanie dovolania

ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Rozhodnutie súdu je aj odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a dovolacím dôvodom

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie. 3.4.

žalobkyne zákon o poľovníctve v § 17 ods. 1 stanovuje jedinú prípustnú možnosť, ako sa vlastník poľovných pozemkov môže domáhať zrušenia zaevidovania zmluvy. Správny súd nemôže rozhodovať o občianskoprávnych aktoch, keďže príslušný je len civilný súd a teda rozhodovať o tom, či došlo alebo nedošlo k postúpeniu užívania poľovných pozemkov má právomoc len civilný súd. Nakoľko táto otázka doposiaľ nebola dovolacím súdom judikovaná je dovolanie prípustné i

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pretože vlastník je oprávnený domáhať sa určenia neexistencie postúpenia užívania poľovných pozemkov ako typu negatórnej žaloby vlastníka pozemkov priamo proti tomu, kto deklaruje, že má právo užívať poľovné pozemky. Vyžadovať podanie žaloby o určenie neplatnosti právnej skutočnosti je v rozpore so súčasným právnym stavom a neprimeranou prekážkou domáhania sa ochrany práva.

1. Žalovaný dovolací návrh nepodal.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť. 6.

§ 419

CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7.

§ 420písm.

f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

1. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm.
2. f)CSP, sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia CSP je nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 11. Jednou z neodstrániteľných podmienok súdneho konania je právomoc súdu, ktorá je odrazom zásady legitimity a predstavuje oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. 12.

ustanovenia Čl. 1 Základných princípov CSP spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. 13. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 3 upravuje právomoc všeobecných súdov tak, že určuje, že súdy prejednávajú a rozhodujú civilné spory a iné civilné právne veci, pokiaľ ich

zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Súdy neprejednávajú a nerozhodujú právne veci vyplývajúce z verejnoprávnych vzťahov, s výnimkou prípadov, ak zákon výslovne zveruje takého právne veci do právomoci civilného súdu (§ 4 CSP). Právomoc súdu na rozhodovanie o uplatnenom právnom vzťahu závisí od obsahu (materiálnoprávneho aspektu) daného právneho vzťahu a nie od okolnosti, či právny predpis upravujúci tento vzťah je z legislatívneho hľadiska súčasťou toho-ktorého súkromnoprávneho odvetvia práva (formálny aspekt) (ZSP 3/2005).

1. Ak súd nemá právomoc o veci konať a rozhodnúť, je jeho povinnosťou zistiť do právomoci ktorého štátneho orgánu vec patrí. Pokiaľ súd nedokáže spoľahlivo ustáliť, do právomoci ktorého orgánu konkrétny právny spor patrí, z ústavnoprávneho hľadiska nemôže subjektu odoprieť spravodlivosť (denegatio iustitie) tým, že by jeho právny spor neprejednal a nerozhodol v primeranom čase (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2002, rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/102/01 z
2. septembra 2001 publikované pod č. 82).
3. Pre určenie, či vec patrí do právomoci súdov v civilnom sporovom konaní alebo do právomoci správnych súdov je rozhodujúce, či predmet sporu medzi účastníkmi (stranami) možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory

ustanovenia § 3 CSP, iné veci

ustanovenia § 4 CSP, alebo či predmetom sporu je otázka zákonnosti určitej formy činnosti verejnej správy. Ustanovenie § 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP") vymenúva pre účely tohto zákona formy činnosti verejnej správy. Keďže CSP pojem súkromnoprávne spory a súkromnoprávne veci nevymedzuje, treba vychádzať z obvyklého vymedzenia pojmu súkromnoprávnych a verejnoprávnych vzťahov a ich znakov tak, ako sú stanovené v príslušnej hmotnoprávnej úprave. K súkromnoprávnym vzťahom patria občianskoprávne vzťahy (§ 1 a § 4 OZ), obchodnoprávne vzťahy (§ 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník) a pracovnoprávne vzťahy (§ 1 v spojení s § 14 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce). Pre vymedzenie pojmu súkromnoprávneho sporu a súkromnej veci

ustanovenia § 3 CSP je rozhodujúca príslušná hmotnoprávna úprava právneho vzťahu, z ktorého vznikajú, či majú vzniknúť práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom sporu v danej veci (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 KO 3/2019, uverejnené ako judikát zn. R 32/2019, uznesenia sp. zn. 1 KO 9/2016, sp. zn. 1 KO 41/2017, sp. zn. 1 KO 6/2018, sp. zn. 1 KO 15/2018, sp. zn. 1 KO 17/2018, sp. zn. 1 KO 11/2018, 1 KO 29/2018, 1 KO 7/2019, 1 KO 28/2018, 1 KO 40/2018, sp. zn. 1 KO 9/2019, sp. zn. 1 KO 11/2019, sp. zn. 1 KO 18/2020, sp. zn. 1 KO 9/2020, sp. zn. 1KO 26/2020, sp. zn. 1 KO 7/2021). V uzneseniach kompetenčného senátu najvyššieho súdu bol vyjadrený aj názor, že pre posúdenie právomoci má byť rozhodujúci len petit žaloby (pre určovacie petity napr. uznesenia sp. zn. 1 KO 29/2017, sp. zn. 1 KO 48/2017, sp. zn. 1 KO 47/2017 a sp. zn. 1 KO 43/2017). 16.

ustanovenia § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 17.

§ 2ods.

2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 18. Žalobkyňa nižším súdom vyčítala, že pokiaľ zastávali názor, že o spore má rozhodovať správny súd, mali ho postúpiť príslušnému správnemu súdu a konanie zastaviť. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že správny súd

ustanovenia § 55 ods. 3 SSP, rovnako ako aj civilný súd

ustanovenia § 124 ods. 1 CSP, posudzuje každé podanie

jeho obsahu. Z obsahu žaloby z 13. decembra 2019 vyplýva, že žalobkyňa sa domáha civilného nároku voči žalovanému, a to

ustanovenia § 137 písm. c) CSP určenia, že žalovaný nemá postúpené určovacie právo k poľovným pozemkom pre výkon práva poľovníctva v uznanom poľovnom revíri Jamník na základe neplatnej zmluvy o užívaní poľovného revíru zo

1. mája
2. V žalobe uvádza aj alternatívny petit, ak by súd požadované určenie považoval za predbežnú otázku a to, že žalovaný nemá postúpené užívacie právo k poľovným pozemkom pre výkon práva poľovníctva v uznanom poľovnom revíri Jamník. Žalobkyňa v žalobe opísala rozhodujúce skutkové okolnosti, označila dôkazy ktoré navrhuje vykonať a uviedla právnu kvalifikáciu nároku a skutočnosti, z ktorých vyvodzuje, že na požadovanom určení je daný naliehavý právny záujem. Napriek ustanoveniam zákona o poľovníctve uvedeným v žalobe je zrejmý civilnoprávny (občianskoprávny) charakter žaloby, keďže žalobkyňa sa domáhala určenia, či tu právo je alebo nie je

ustanovenia § 137 písm. c) CSP.

dovolacieho súdu treba vychádzať z určitej a zrozumiteľne prejavenej vôle žalobkyne, že žalobu nepodala

SSP, a akcentovala naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. V konečnom dôsledku namietala, že je na žiadanom určení naliehavý právny záujem aj v odvolaní, čo potvrdzuje civilnoprávny charakter žaloby a sporu. 18.1. Vychádzajúc z týchto hľadísk mal dovolací súd za to, že vo veci nejde o správnu žalobu

druhej časti SSP a vec patriacu do správneho súdnictva. Podmienkou na prejednanie veci v správnom súdnictve je, že z hľadiska predmetu konania ide o také konanie, ktoré spĺňa zákonom vymedzené podmienky definované v ustanovení § 6 SSP (sp. zn. 1KO/5/2020). Žaloba vo veci je civilnou žalobou v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP. Nižšie súdy preto postupovali správne, ak žalobu zamietli. Spor nebolo možné postúpiť správnemu súdu vzhľadom na žalobkyňou vymedzený predmet konania. Z dispozičného princípu uplatňovaného v civilnom súdnom konaní vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke a týmto vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom žaloby vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy strán a priznať účastníkom konania viac, než čoho sa domáhajú. Napriek tomu, že v zákone to nie je stanovené, zásada viazanosti súdu petitom vyžaduje i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa strany domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu (2Cdo/216/2016). Na základe nesprávne žalovaného nároku nemožno postúpiť spor správnemu súdu iba preto, že žalobkyňa ako spoluvlastníčka pozemkov v poľovnom revíri Jamník nesúhlasí s užívaním predmetných pozemkov na poľovné účely žalovaným, ak sa nápravy domáhala určovacou žalobou

Civilného sporového poriadku.

1. Dovolací súd v kontexte uvedeného poukazuje na bod
2. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom sa uvádza, že žalobkyňa viackrát zdôrazňovala, že žalobou sa nedomáha určenia neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného revíru

§ ustanovenia 13 zákona o poľovníctve, tohto posúdenia sa domáha iba ako predbežnej otázky, a vo veci samej sa domáha určenia, že žalovaný nemá právo užívať poľovné pozemky pre výkon práva poľovníctva v uznanom revíri Jamník.

1. Žalobkyňa vytýkala odvolaciemu súdu, že právo užívať poľovné pozemky viaže výlučne na evidenciu zmluvy o užívaní poľovného revíru, k čomu poukázala aj na bod
2. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom súd spochybňuje možnosť aplikácie ustanovenia § 137 písm. c) CSP. 21.

§ 11ods.

1 zákona o poľovníctve o využití práva poľovníctva v poľovnom revíri (ďalej len "užívanie poľovného revíru") rozhoduje vlastník samostatného poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru postupom

§ 5

. 22.

§ 11ods.

2 zákona o poľovníctve vlastník samostatného poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu užívať poľovný revír sami alebo prostredníctvom nimi založenej poľovníckej organizácie alebo jeho užívanie môžu postúpiť zmluvou o užívaní poľovného revíru. 23.

§ 13ods.

1 zákona o poľovníctve užívanie poľovného revíru možno postúpiť písomnou zmluvou

1. a)fyzickej osobe, ak vlastní viac ako 50 % výmery poľovných pozemkov začlenených do poľovného revíru,
2. b)poľovníckej organizácii

§ 32

,

1. c)fyzickej osobe - podnikateľovi alebo právnickej osobe registrovanej na území Slovenskej republiky, ktorá v poľovnom revíri vykonáva poľnohospodársku činnosť alebo lesnícku činnosť najmenej na 50% výmery poľovného revíru alebo na časti bažantnice (§ 7 ods. 2), alebo zvernice (§ 6 ods. 1),
2. d)právnickej osobe registrovanej na území Slovenskej republiky, ktorá má vo svojej náplni vedeckú činnosť alebo pedagogickú činnosť v odbore poľovníctva. 24.

§ 14ods.

3 zákona o poľovníctve zmluva musí obsahovať najmä: a) identifikačné údaje užívateľa poľovného revíru a identifikačné údaje splnomocnencov

§ 5ods.

7 poverených podpisom zmluvy, b) údaje o poľovnom revíri

rozhodnutia o uznaní,

1. c)výšku a spôsob vyplatenia dohodnutej náhrady za postúpenie užívania poľovného revíru za každý hektár poľovného pozemku,
2. d)dohodnuté podmienky užívania poľovného revíru,
3. e)podmienky zmien a doplnkov,
4. f)dátum uzatvorenia zmluvy a podpisy zástupcov zmluvných strán,
5. g)odklad účinnosti zmluvy podmienený zaevidovaním zmluvy okresným úradom. 25.

§ 16ods.

1 zákona o poľovníctve evidenciu zmluvy vykoná príslušný okresný úrad. Zmluvu zaeviduje, ak ju uzatvorila fyzická osoba alebo právnická osoba

§ 13ods.

1 a ak ju podpísali vlastníci spoločného poľovného revíru vlastniaci najmenej nadpolovičnú väčšinu poľovných pozemkov z výmery poľovného revíru. Súčasťou žiadosti o evidenciu zmluvy je notárska zápisnica osvedčujúca priebeh zhromaždenia. 26.

§ 16ods.

2 zákona o poľovníctve okresný úrad nezaeviduje zmluvu, ak na užívanie poľovného revíru je už zaevidovaná iná zmluva, ak zmluva nespĺňa náležitosti

§ 14ods.

3 alebo ak zmluva nie je uzatvorená so subjektom

§ 13ods.

1. 27.

§ 17ods.

1 zákona o poľovníctve zmluva zaniká

1. a)uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená,
2. b)zánikom poľovného revíru,
3. c)zánikom osoby (§ 13),
4. d)dohodou zmluvných strán,
5. e)rozhodnutím súdu,
6. f)výpoveďou z dôvodu nedodržania podmienok zmluvy 1. vlastníkom poľovného pozemku postupom

§ 5, 2.

užívateľom poľovného revíru,

1. g)ukončením členstva užívateľa poľovného revíru v komore,
2. h)rozhodnutím orgánu štátnej správy na úseku poľovníctva pri neplnení povinností

§ 26po predchádzajúcej výzve na odstránenie nedostatkov.

28. Úprava zmluvy o užívaní poľovného revíru je v ustanoveniach § 11 až § 17 zákona o poľovníctve a účinnosť zmluvy o užívaní poľovného revíru je podmienená jej zaevidovaním okresným úradom. V rámci tohto evidenčného procesu okresný úrad obligatórne skúma podmienky stanovené pre takúto zmluvu zákonom o poľovníctve, medziiným aj to, či zmluvu podpísali vlastníci spoločného poľovného revíru vlastniaci najmenej nadpolovičnú väčšinu poľovných pozemkov z výmery poľovného revíru. Podmienka, či zmluvu podpísali vlastníci spoločného poľovného revíru vlastniaci nadpolovičnú väčšinu poľovných pozemkov z výmery poľovného revíru sa preukazuje notárskou zápisnicou osvedčujúcou priebeh zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov začlenených do poľovného revíru, ktorá sa povinne pripája k žiadosti o evidenciu zmluvy (10Sžk/39/2019). Činnosť okresného úradu, ktorý eviduje zmluvy o užívaní poľovného revíru nie je iba formálno-technická. Okresný úrad zisťuje, či zaevidovaniu zmluvy nebránia skutočnosti uvádzané v ustanovení § 16 ods. 2 zákona o poľovníctve, a to, či na užívanie poľovného revíru nie je už zaevidovaná iná zmluva, či zmluva má náležitosti

ustanovenia § 14 ods. 3 zákona, či je uzatvorená medzi subjektmi uvedenými v ustanovení § 13 ods. 1 tohto zákona a či subjekty, ktoré ju uzatvorili a ktoré na jej základe postúpili právo užívania poľovného revíru v ich spoluvlastníctve v prospech iného subjektu, mali na jej uzavretie oprávnenie (I. ÚS 721/2016-39).

1. Zmluva o užívaní poľovného revíru zo
2. mája 2018 (č. l. 14 spisu) bola uzavretá medzi vlastníkmi poľovných pozemkov v poľovnom revíri Jamník, zastúpenými O., Ing. X. P., Ing. A. L., A. M. a K. T., a užívateľom Slovenským poľovníckym zväzom, Poľovníckym združením Jamník. Zmluvou (článok IV.) bolo postúpenie užívania poľovných pozemkov pre výkon práva poľovníctva v uznanom poľovnom revíri Jamník vo výmere 3 435 ha.
3. Vzhľadom na súkromný charakter zmluvy o užívaní poľovného revíru, správny orgán nie je oprávnený túto zmluvu preskúmavať mimo zákonom vymedzený rámec, ale len to, či zmluva má náležitosti stanovené v § 14 ods. 3 zákona o poľovníctve a či ju podpísali vlastníci spoločného poľovného revíru vlastniaci najmenej nadpolovičnú väčšinu výmery poľovných pozemkov poľovného revíru (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžk/27/2017). Preskúmanie súkromnoprávnej povahy zmluvy preto spadá do právomoci civilného súdu.

ustanovenia § 17 ods. 1 písm.

1. e)zákona č. 274/2009 Z. z. zmluva o užívaní poľovného revíru môže zaniknúť rozhodnutím súdu na základe ustanovenia § 137 písm.
2. c)CSP, čoho sa formálne aj žalobkyňa v konaní domáhala, keďže toto ustanovenie citovala v žalobe i ďalších podaniach. Žalobkyňa sa v konaní opakovane jednoznačne vyjadrila, že sa nedomáha určenia neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného revíru, ale sa domáha sa určenia, že žalovaný nemá právo užívať poľovné pozemky. Odvolací súd (body 18. až 22. a 24. odôvodnenia) k tomuto poukazoval na rozdiely medzi súkromnoprávnym a verejnoprávnym aspektom zmluvy o užívaní poľovného revíru a uviedol, že pokiaľ chcela žalobkyňa namietať platnosť zmluvy, mala podať žalobu o určenie neplatnosti tejto zmluvy. Dovolací súd opätovne konštatuje, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že žalovaný nemá právo užívať poľovné pozemky. Žaloba žalobkyne nespĺňa náležitosti podmienky § 137 písm.
3. c)CSP v súvislosti s posudzovaním zákonných náležitosti zmluvy o užívaní poľovného revíru

§ 17ods.

1 písm. e) zákona č. 274/2009 Z. z., preto odvolacím súdom zvolená argumentácia je správna. 31. Žalobkyňa v dovolaní namietala, že súdy v konaní neposudzovali jej vyjadrenia k otázke naliehavého právneho záujmu

ustanovenia § 137 písm. c) CSP, hoci boli exaktne písomne uvedené a všeobecne k nim konštatovali, že neexistuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení. 32.

ustanovenia § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o

1. a)splnení povinnosti,
2. b)nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu,
3. c)určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
4. d)určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 33. Z ustanovenia § 137 písm.
5. c)CSP vyplýva, že tzv. doktrína preventívneho charakteru určovacej žaloby spočívajúca v tom, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení vtedy, ak k porušeniu jeho práva (zatiaľ) nedošlo, avšak jeho právo je neisté alebo ohrozené. Stav tejto neistoty alebo ohrozenia možno (preventívne) odstrániť tým, že bude existovať rozhodnutie súdu o existencii (neexistencii) práva. 34. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení predpokladá posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany práva žalobcu alebo či spornosť práva neodstraňuje a je len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie (3Cdo/112/2004, 3Cdo/199/2007). 35. V danej veci sa odvolací súd vyjadril k otázke naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v bodoch 25. a 26. odôvodnenia rozsudku. Dovolací súd považuje výklad odvolacieho súdu za dostatočné odôvodnený, a opätovne poukazuje na to, že žalobkyňa sa domáhala ochrany žalobou o určenie, ktorá nebola správnym prostriedkom ochrany daného nároku, a preto aj vyporiadanie sa s tvrdeniami žalobkyne v tejto veci v odôvodnení rozhodnutí súdov by bolo irelevantné. Odvolací súd sa napriek tomu v bode 26. odôvodnenia rozsudku zaoberal naliehavým právnym záujmom na určení ako imanentnej súčasti a jednou z podmienok procesnej úspešnosti v konaní o určovacej žalobe

ustanovenia § 137 písm. c) CSP a dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je. 36. K námietke žalobkyne, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne dovolací súd poukazuje na konštantnú judikatúru ústavného súdu,

ktorej o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020). 37. Dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že dôvody rozhodnutia v namietanej časti sú dostatočne a logicky odôvodnené a v primeranej miere obsahujú aj vysvetlenie aplikácie právnych predpisov dopadajúcich na vec, teda nejde o svojvoľné rozhodovanie. 38. Možno konštatovať, že skutkové zistenia nižších súdov a z nich vyvodené skutkové závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené výsledkami vykonaného dokazovania. Do obsahu základného práva

ustanovenia Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutie ÚS SR zn. I. ÚS 97/97). 39. Za procesnú vadu konania

ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že sa žalobkyňa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

jej predstáv. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa so skutkovými a právnymi závermi súdov vyjadrenými v odôvodneniach rozhodnutí nesúhlasí nemôže odôvodniť prípustnosti dovolania

tohto ustanovenia CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, sp. zn. I. ÚS 50/04, sp. zn. I. ÚS 98/97, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. II. ÚS 251/03). 40. Neobstojí námietka žalobkyne, že odvolací súd neprihliadol nielen na jej vyjadrenia, že na požadovanom určení je daný naliehavý právny záujem, ale ani na možnosť aplikácie ustanovenia § 137 písm. c) CSP; prípustnosť dovolania

ustanovenia § 420 písm.

1. f)je totiž limitovaná v tých prípadoch, keď odvolací súd v odôvodnení rozsudku jasne a dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlí svoj postup pri riešení namietanej otázky, tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. 41. V preskúmavanej veci žalobkyňa odôvodňovala prípustnosť dovolania aj ustanovením § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP. Namietala odklon rozhodnutia odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 42. Dovolanie prípustné

§ 421

CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 43.

§ 421ods.

1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 44. Predpoklad prípustnosti dovolania pre odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolateľ riadne vymedzí tak, že uvedie, v čom sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu pri riešenej právnej otázke, a uvedie konkrétne rozhodnutie najvyššieho súdu, s ktorým (s ktorými) je dovolaním napadnuté rozhodnutie v rozpore ohľadom nastolenej právnej otázky (rozhodnutie ÚS SR zn. II. ÚS 104/2023) 45. Ak dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú právnu otázku mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/58/2017). 46. Žalobkyňa zastúpená kvalifikovaným zamestnancom spĺňajúcim výnimku

ustanovenia (§ 429 CSP ods. 2 písm. b) CSP) v dovolaní

ustanovenia § 420 ods. 1 písm. a) CSP nevymedzila právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. nevysvetlila jej podstatu a neuviedla súvisiace právne úvahy, spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie a zároveň sa odlíšil od existujúcej judikatúry dovolacieho súdu. Obmedzila sa na poukaz na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/136/2007 a R 31/2019. Predmetom rozhodovania v spore sp. zn. 5Cdo/136/2007 bolo ustálenie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam. Vo veci sp. zn. 6Cdo/15/2017 (R 31/2019) sa dovolací súd zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu pri duplicitnom zápise vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností. Porovnaním skutkového stavu, z ktorého súdy vychádzali pri týchto rozhodnutiach so stavom v danou vecou dovolací súd zistil, že ide o rozhodnutia, ktoré nemožno analogicky aplikovať na predmetný spor. Pri rozhodnutiach, na ktoré žalobkyňa poukázala bol meritom sporu naliehavý právny záujem, ale v odlišných skutkových situáciách ako boli zistené v tejto veci a žalobkyňa na ne poukazuje iba akademicky ako na určitý výklad pojmu „naliehavý právny záujem".

dovolacieho súdu rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré poukázala žalobkyňa nie sú ustálenou rozhodovacou praxou pre danú vec, a preto ich nemožno vo veci použiť.

1. Otázkou analógie v skutkovom stave ako predpokladu aplikácie ustálenej rozhodovacej praxe sa zaoberal ústavný súd v náleze z
2. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 51/2020 (ZNaU 24/2020). V rozhodnutí je uvedené, že ak nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu, aplikácia skorších súdnych rozhodnutí nie je namieste. Závery ústavného súdu o analógii v skutkovom stave ako predpokladu použitia ustálenej rozhodovacej praxe sú aplikovateľné aj na rozhodovanie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Žalobkyňou označené rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa naliehavého právneho záujmu vychádzajúc z odlišného skutkového stavu, aký bol ustálený v prejednávanej veci, nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax pre prejednávaný prípad, preto ich nemožno aplikovať. K odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu preto nedošlo, čím nebol naplnený dovolací dôvod

ustanovenia § 421 písm.

1. a)CSP. 48. Žalobkyňa odôvodňovala prípustnosť dovolania aj ustanovením § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP.

žalobkyne stanovuje zákon o poľovníctve v § 17 ods. 1 jedinú prípustnú možnosť, ako sa vlastník poľovných pozemkov môže domáhať zrušenia zaevidovania zmluvy. Správny súd nemôže rozhodovať o občianskoprávnych aktoch, keďže príslušný je len civilný súd a teda rozhodovať o tom, či došlo alebo nedošlo k postúpeniu užívania poľovných pozemkov má právomoc len civilný súd. Vlastník je tak oprávnený domáhať sa neexistencie postúpenia užívania poľovných pozemkov ako typu negatórnej žaloby vlastníka poľovných pozemkov priamo proti tomu, kto deklaruje že má právo užívať poľovné pozemky. 49. Dôvod prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, ani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovanou vecou. Prípustnosť dovolania nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu (resp. jeho právnymi závermi). Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka konania, že daná právna otázka môže byť pre neho rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. 50. Dovolací súd za použitia výkladového pravidla uvedeného v ustanovení § 124 ods. 1 CSP z podaného dovolania vyabstrahoval podstatu právnej otázky, ktorej preskúmania sa žalobkyňa domáha, a to, „či je vlastník poľovného pozemku oprávnený domáhať sa negatórnou žalobou priamo proti tomu, kto deklaruje, že má právo užívať poľovné pozemky, určenia neexistencie tohto práva poľovníctva, resp. či je potrebné ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve vykladať tak, že vlastník poľovných pozemkov sa môže domáhať zrušenia zaevidovania zmluvy o užívaní poľovného revíru výlučne postupom

tohto ustanovenia a o otázke existencie alebo neexistencie postúpenia práva užívať poľovné pozemky (t. j. neexistencie práva poľovníctva v poľovnom revíri v zmysle ustanovenia § 2 písm. w) zákona o poľovníctve), je oprávnený rozhodovať iba civilný súd v občianskom súdnom konaní". Vyžadovať podanie žaloby o určenie neplatnosti právnej skutočnosti (zmluvy o užívaní poľovného revíru) je

dovolateľky v rozpore s platným právom a neprimeranou prekážkou v domáhaní sa ochrany práva. 51. Z ustanovení § 11 ods. 2, § 13 ods. 1, § 13 ods. 1 ods. 2 a § 79 ods. 2 zákona o poľovníctve vyplýva, že proces evidencie zmluvy o užívaní poľovného revíru, ktorého účelom je priznať jej právne účinky majúce za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností v súvislosti s užívaním poľovného revíru, je špecifickým administratívnym procesom, ktorý vzhľadom na jeho uvedený účel musí korešpondovať a napĺňať ústavný účel zákonnosti vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon" (nález ústavného súdu z

1. marca 2017 sp. zn. I. ÚS 721/2016-39). Otázku, ktoré skutočnosti sú správne orgány povinné skúmať pri vyhodnocovaní splnenia podmienok na zaevidovanie zmluvy o užívaní poľovného revíru, rieši v rovine normatívnej regulácie ustanovenie § 16 ods. 1 a ods. 2 zákona o poľovníctve. V rovine právno-aplikačnej zaujal k parciálnym aspektom uvedenej otázky právny názor najvyšší súd v rozsudku zo
2. októbra 2015 sp. zn. 4Sžo/72/2014, keď uviedol, že: „Podmienky, na základe ktorých možno postúpiť písomnou zmluvou o užívaní poľovného revíru inému subjektu, aké podmienky musia byť splnené, aby vôbec došlo k postúpeniu užívania konkrétneho poľovného revíru, stanovuje zákon č. 274/2009 Z. z. Prvou a základnou podmienkou je, že zmluvu musia podpísať vlastníci spoločného poľovného revíru vlastniaci najmenej dvojtretinovú väčšinu poľovných pozemkov z výmery poľovného revíru. Táto podmienka musí byť splnená už v čase uzatvárania zmluvy

§ 13ods.

1, a to doložením dokladov o vlastníctve konkrétneho vlastníka pozemku zaradeného do poľovného revíru v čase jej uzatvárania, aby bolo možné naplniť hmotnoprávnu podmienku na uzavretie zmluvy

§ 13zákona č.

274/2009 Z. z. a zistiť dvojtretinovú väčšinu poľovných pozemkov z výmery poľovného revíru. Splnenie zákonnej podmienky musí byť preukázané v čase uzatvárania zmluvy a následne je preverené správnym orgánom po predložení žiadosti o zaevidovanie zmluvy o postúpenie užívania poľovného revíru v zmysle zákona č. 274/2009 Z.z. " 52. Dovolací súd pripomína, že dôvody prípustnosti dovolania

§ 421

CSP sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. 53. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou nastolená (z pohľadu obsahu dovolania) právna otázka týkajúca sa prípustnosti žaloby o určenia neexistencie práva užívania poľovných pozemkov ako typu negatórnej civilnej žaloby proti osobe, v prospech ktorej bola zaevidovaná zmluva o užívaní poľovného revíru, vyššie uvedené kritériá spĺňa. 54. Predmetom sporu a kľúčovou právnou otázkou, ktorú žalobkyňa namietala v celom konaní bola aplikácia ustanovenia § 137 písm.

1. c)CSP. Prostredníctvom určovacej žaloby sa domáhala určenia, že žalovaný nemá postúpené užívacie právo k poľovným pozemkom, resp. že nemá právo užívať poľovné pozemky pre výkon práva poľovníctva v uznanom poľovnom revíri Jamník. Hodno opätovne zdôrazniť, že určovacia žaloba predstavuje osobitný procesný prostriedok ochrany práva, ktorého prípustnosť je viazaná na preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. V posudzovanej veci však žalobkyňa svoj žalobný návrh nesmerovala k vyriešeniu otázky platnosti alebo neplatnosti právneho titulu (zmluvy o užívaní poľovného revíru), z ktorého žalovaný odvodzuje svoje oprávnenie užívať poľovné pozemky, ale domáhala sa len určenia neexistencie samotného práva žalovaného tieto pozemky užívať. Takto formulovaný žalobný návrh (právna otázka) nereflektuje povahu sporného právneho vzťahu medzi stranami. Existencia alebo neexistencia práva žalovaného užívať poľovné pozemky je totiž nevyhnutne odvodená od konkrétneho právneho titulu, a to od zmluvy o užívaní poľovného revíru. Pokiaľ žalobkyňa spochybňuje existenciu alebo platnosť takéhoto právneho titulu, ochranu svojich práv je potrebné uplatniť žalobou smerujúcou priamo proti tomuto právnemu úkonu, a to žalobou o určenie jeho neplatnosti ako zdôrazňoval aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí. 55. Poukaz žalobkyne na ustanovenie § 17 ods. 1 písm.
2. e)zákona o poľovníctve,

ktorého zmluva zaniká rozhodnutím súdu

§ 137písm.

c) CSP, nepostačuje na založenie prípustnosti žaloby o určenie neexistencie práva žalovaného užívať poľovné pozemky v poľovnom revíri v tom zmysle, že by naliehavý právny záujem na požadovanom určení vyplýval z tohto osobitného predpisu. Naliehavý právny záujem v prípade, ak takúto žalobu podáva len jeden z viacerých vlastníkov poľovných pozemkov v spoločnom poľovnom revíri, nie je daný, pretože po prípadnom vyhovení takejto žalobe by žalobkyňa nemohla sama nakladať s týmto poľovným revírom, keďže právo poľovníctva je formulované ako jednotné a rozhodovať o jeho využití resp. postúpení majú všetci vlastníci spoločného poľovného revíru a rozhodnutie o práve poľovníctva v spoločnom poľovnom revíri sa nutne dotýka každého vlastníka poľovného pozemku. Právo poľovníctva je totiž zákonom formulované ako právo jednotné, ktoré sa z povahy veci vykonáva na území celého poľovného revíru. Najvyšší súd v rozsudku z 29. apríla 2020 sp. zn. 2Cdo/168/2019 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2020 pod č. 32 dospel k záveru, že pri rozhodovaní o spoločnom výkone práva poľovníctva

§ 12

zákona o poľovníctve, ako aj pri jeho postúpení v zmysle § 13 zákon preferuje väčšinový, nie jednomyseľný názor vlastníkov spoločného poľovného revíru a minoritný vlastník/-ici nemôže uzavretie toho ktorého zmluvného typu zablokovať. Dovolací súd v rozhodnutí z

1. septembra 2025 sp. zn. 9Cdo/147/2024 konštatoval, že „berúc do úvahy, že zmluvou o užívaní poľovného revíru nie je možné postúpiť právo užívania len k časti poľovného revíru, teda len k niektorým poľovným pozemkom, vychádzajúc tiež z jednotnosti výkonu práva poľovníctva, tento právny úkon sa nepochybne týka všetkých vlastníkov poľovných pozemkov tvoriacich spoločný poľovný revír, pričom prípadné určenie jeho neplatnosti sa nesporne premietne do právnych pomerov každého z nich."
2. Dovolaciu otázku týkajúcu sa prípustnosti určovacej žaloby vo vzťahu k existencii postúpeného užívacieho práva k poľovným pozemkom, resp. určenia, že žalovaný nemá právo užívať poľovné pozemky pre výkon práva poľovníctva v uznanom poľovnom revíri, odôvodnenú tým, že žalobkyňa nemá inú možnosť ako sa domôcť zmeny v príslušnej evidencii, je treba zodpovedať tak, že vzhľadom na právne účinky spočívajúce vo vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností v súvislosti s užívaním poľovného revíru, ktoré sú podmienené špecifickým administratívnym procesom, má vlastník poľovného pozemku v poľovnom revíri, ktorý spochybňuje právo užívateľa poľovného revíru, možnosť v správnom konaní namietať, že neboli splnené podmienky pre zaevidovanie zmluvy o užívaní poľovného revíru, s ktorým je spojený vznik tohto práva a to preukázaním toho, že neboli splnené podmienky postúpenia tohto práva. Určovacia žaloba na určenie právnej skutočnosti spočívajúcej v tom, že žalovaný nemá postúpené užívacie právo k poľovným pozemkom, podaná výlučne proti tomu, v prospech koho bola zaevidovaná zmluva o užívaní poľovného revíru preto nie je procesne prípustná.
3. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k ustanoveniu § 421 ods. 1 písm. a) CSP posúdil ako neprípustné v zmysle § 447 písm. c) CSP. Vo vzťahu k právnej otázke

§ 421ods.

1 písm. b) CSP dovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v správnom právnom posúdení veci, a preto dovolanie žalobkyne zamietol

ustanovenia § 448 CSP.

1. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) v záujme rozumného usporiadania procesných nárokov strán v súlade so zásadou procesnej ekonómie (článok 4 ods. 2 v spojení s článkom 17 Základných princípov CSP) náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani mu nevyplývajú z obsahu spisu (R 72/2018).
2. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.