← Slovensko

115 193,71 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/24/2025 Identifikačné číslo spisu: 7621204561 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Soňa Pekarčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:7621204561.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v spore žalobcu U. C., narodeného XX. P. XXXX, bytom t. č. D., F. F. XXXX/X, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Marcel Jurko, advokát, s.r.o., so sídlom Dominikánske námestie 11, 040 01 Košice, IČO: 36 863 408 proti žalovaným 1/ ASFALT ENERGY s.r.o. so sídlom Zlatá 15, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 45 289 824 a 2/ Ing. Q. H., narodenému XX. A. XXXX, bytom F. XXXX/XX, XXX XX X., právne zastúpeným JUDr. Jozefom Koľom, advokátom so sídlom Toryská 6, 040 11 Košice, IČO: 31 944 043, v konaní o zaplatenie 115.193,71 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 14Cb/54/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. februára 2025, č. k. 3Cob/8/2024-276, takto rozhodol: I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a . II. Žalovaní v 1. a 2. rade m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ alebo ,,súd druhého stupňa“) prvým výrokom dovolaním napadnutého rozsudku zo dňa 27. februára 2025, č. k. 3Cob/8/2024-276, potvrdil rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len ,,okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) č. k. 14Cb/54/2021-241 zo dňa 11.09.2023 a druhým výrokom žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol (I. výrok), žalovaný v I. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom skončení vo veci samej (II. výrok) a žalovaný v II. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom skončení vo veci samej (III. výrok). 2.1. V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd zhrnul obsah žaloby a uviedol, že žalobca odôvodnil žalobu tým, že na základe ústnej dohody uzatvorenej medzi ním a žalovaným v 2. rade, pred viac ako 10 rokmi, sa zaviazal pomôcť žalovanému v 1. rade pri výstavbe fotovoltaickej elektrárne v Kožuchove, okres Trebišov, za čo mu následne žalovaní mali vyplácať zisk z mesačnej produkcie jedného radu panelov. Počas výstavby tejto elektrárne žalovaný v 1. rade žalobcovi nevyplácal žiadnu odmenu za vykonanú prácu. Na základe uvedenej dohody si žalobca uplatnil: A/ podiel na zisku z jedného radu panelov za obdobie rokov 2017 až 2020 vo výške 44.440,09 eur, pričom žalobca má nárok na podiel vo výške 1/22 zo zisku (22 panelov) v roku 2017 vo výške 10.482,45 eur, v roku 2018 vo výške 12.149,63 eur, v roku 2019 vo výške 11.462,41 eur a v roku 2020 vo výške 10.345,60 eur. B/ náhradu za vykonanú prácu - peňažný nárok vo výške 5.000 eur, pričom na základe ústnej dohody v čase vykonania prác žalobcom pri výstavbe elektrárne žalovaný v 1. rade mu celé obdobie výstavby nevyplácal žiadnu odmenu za vykonanú prácu. Okrem toho, aj v období po ukončení prác na výstavbe elektrárne žalobca asi 6 rokov pre žalovaného v 1. rade vykonával ďalšie práce na ďalších projektoch. Žalovaný v 2. rade ponúkol žalobcovi ako odmenu za vykonanú prácu sumu vo výške 5.000 eur, s ktorou žalobca súhlasil. C/ náhradu škody, ktorá ku dňu podania žaloby predstavuje sumu 65.753,62 eur s tým, že napriek tomu, že žalovaní na základe ústnej dohody sľúbili žalobcovi vyplácať podiel na zisku mesačne hneď po tom, ako bude žalovaný v 1. rade vykazovať zisk, žalovaní takto neurobili a žalobca sa dostal z dôvodu nevyplácania jeho peňažných nárokov zo strany žalovaných do finančných ťažkostí, z ktorých vyplynuli podlžnosti voči veriteľom, ktorí si svoje nároky uplatňujú formou exekúcie. Nevyplácaním zisku žalobcovi mu žalovaní spôsobili škodu, ktorá na základe oznámenia Sociálnej poisťovne ústredie sa má zraziť z dôchodku žalobcu. Napriek tomu, že žalobca sa niekoľkokrát osobne stretol so žalovaným v 2. rade, aj napriek jeho prísľubu, nedošlo zo strany žalovaného v 2. rade k uhradeniu žalovanej sumy. Listom zo dňa 23.03.2021 si žalobca uplatnil nároky voči žalovanému v 1. rade, ktorý ich však listom zo dňa 28.04.2021 poprel. Žalobca si taktiež uplatnil nárok na úroky z omeškania v zákonnej výške odo dňa uplynutia lehoty na uhradenie dlžnej sumy uvedenej v predžalobnej výzve, t. j. od 01.06.2021. 2.2. Žalovaní v písomnom vyjadrení k žalobe uviedli, že žalobu považujú za nedôvodnú. Uplatňovaný nárok neuznávajú z dôvodu neexistencie právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými, ktorý by mal zakladať žalobcovi právo na zisk, resp. časť zisku spoločnosti ASFALT ENERGY s.r.o. Žalobca sa žiadnym spôsobom, resp. žiadnym plnením nepodieľal na podnikaní spoločnosti žalovaného v 1. rade a jeho tvrdenie o údajnom „vyplácaní zisku z mesačnej produkcie jedného radu panelov“ považujú žalovaní za výmysel a jeho špekulatívne konanie. 3. Z hľadiska právneho posúdenia, posudzujúc oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku označovaného v rozhodnutí pod písmenom A), súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol ťarchu dôkazného bremena za účelom preukázania existencie ním tvrdenej dohody o nároku na 1/22-tinu zo zisku, t. j. z jednej rady panelov fotovoltaickej elektrárne. Súd tvrdeniam žalobcu o vôbec existencii dohody a dôvodoch pre jej uzavretie, t. j. že pomáhal pri čistení pozemku, úprave príjazdovej komunikácii a i., za ktoré práce nedostal odmenu a mal mu byť ponúknutý podiel na zisku tzv. doživotný, počnúc od momentu vytvárania zisku do budúcna neuveril, resp. ich považoval za nereálne v kontexte s hodnotou celého diela - 3.600.000 eur zohľadňujúc výšku hodnoty tzv. jedného radu panelov, ktorá v prepočte vychádza na sumu 163.636,36 eur, ktoré výdavky financoval len žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade bez finančnej participácie žalobcu a žalobcom aj svedkami tvrdené, či prezentovaný rozsah práce, či pomoci jednoznačne nezodpovedá tzv. výške zriekanej sa hodnoty a pôžitku z nej - zisku. Podľa názoru súdu prvej inštancie, žiadnym dôkazom, resp. nikdy nebolo ani preukázané, žeby svedkovia boli pri uzatváraní danej dohody, z ktorej by mal žalobcovi vyplývať nárok na zisk a ani jeden svedok nepoznal konkrétny obsah dojednania. Všetky tieto tvrdenia, ktoré pred súdom odzneli boli len v rovine tzv. ubezpečenia. Svedkovia teda nevedeli osvedčiť ani nie výšku nároku, či spôsob jeho výpočtu a tiež ani okolnosti, za ktorých by malo dôjsť k vzniku nároku, či existencii nejakej odkladacej, či rozväzovacej podmienky. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu vzhľadom na ním samotným prezentované dve podmienky, ktoré musia byť vzhľadom na jeho samotné vyjadrenie splnené kumulatívne a to, že musí dôjsť k vyrovnaniu dlhov, resp. k splateniu úverov a súčasne k vykázaniu zisku, čo v konaní aj vzhľadom na obsah výpovede žalovaného v 1. rade, t. j. že ani ku dňu vedenia pojednávania na okresnom súde, resp. výsluchu žalobcu, dlh - úver nie je splatený a tým pádom, teda nemožno prisvedčiť splneniu prvej z podmienok pre akékoľvek úvahy o možnej úspešnosti žaloby žalobcu, vo vzťahu k uplatnenému nároku na podiel zo zisku. Okresný súd uzavrel, že žaloba je minimálne predčasná, ako aj, že ak by bola podaná za splnenia oboch kumulatívnych podmienok, splatenie úveru a existencia zisku, tak že žalobca neuniesol dôkazné bremeno existencie dohody zakladajúcej jeho nárok na podiel a práve preto z tohto dôvodu ju v časti A) zamietol v celom rozsahu, keďže do dnešného dňa úver nie je splatený, ostáva cez 300.000 eur. 3.1. Zároveň súd prvej inštancie žalobu v časti B) zamietol z dôvodu, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca taktiež ani vo vzťahu k tomuto nároku neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by preukázal existenciu dohody medzi ním a žalovaným v 2. rade o finančnom vyrovnaní v sume 5.000 eur za ním vykonanú prácu, pri výstavbe elektrárne a iných projektoch. 3.2. Nakoniec súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si v predmetnom konaní uplatňoval aj nárok C), ktorého vznik odvodzoval od dobrovoľného neuspokojenia nároku A) a v príčinnej súvislosti z takéhoto nekonania žalovaného v 1. a 2. rade mu mala vzniknúť škoda z titulu voči nemu vedených exekučných konaní a s nimi spojených trov exekúcií a nárastu úrokov z omeškania. V tejto súvislosti aj s prihliadnutím na záver súdu o minimálnej predčasnosti podanej žaloby vo vzťahu k nároku A) (nenaplnenie podmienky vyplatenia úverov), súd vyhodnotil nárok za nedôvodný, keďže jednoznačne mal za preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade nemohli porušiť povinnosť na seba tzv. prevzatú, vyplácať zisk a tým spôsobiť žalobcovi finančnú núdzu, v dôsledku ktorej nebol spôsobilý hradiť svoje záväzky. V tejto súvislosti súd poukázal i na to, že ak by aj bolo v konaní osvedčené, žeby si žalovaní v 1. a 2. rade voči žalobcovi neplnili počas vedenia exekučných konaní ich záväzky, žalovaným by aj tak nebolo možné pripísať na ťarchu náhradu škody uplatňovanú žalobcom, keďže za trovy exekúcie a zákonné príslušenstvo zodpovedá samotný žalobca, t. j. bolo v jeho dispozícii a možnostiach si zabezpečiť finančné prostriedky, napr. z iného zdroja a urovnať exekúciu a nie tzv. nechať trovy narásť, ako aj zákonné príslušenstvo. 4. Krajský súd dovolaním žalobcu napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu. 4.1. Skonštatoval, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne. Odvolací súd si osvojil presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkázal (§ 387 ods. 2 CSP), pričom odvolacie dôvody tvrdené žalobcom v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu, nepovažoval za naplnené. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne presvedčivo a výstižne uviedol v bodoch 23 až 33 skutkové i právne dôvody, ktoré ho viedli k danému rozhodnutiu. Uvedené odôvodnenie podľa názoru odvolacieho súdu možno považovať za dostatočné a to najmä v situácii, keď súd prvej inštancie mal podľa svojho názoru z vykonaného dokazovania za ustálené rozhodné skutočnosti. Takýto myšlienkový proces sudcu v danej veci podľa krajského súdu zodpovedá ustanoveniu § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy. Samotná skutočnosť, že strana sporu nesúhlasí s takýto postupom súdu spočívajúcom v hodnotení dôkazu, nie je dostatočným dôvodom pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.

  1. f)CSP. Doplnil, že v danom prípade skutočnosť, že predmetná ústna zmluva mala byť uzavretá 10 rokov pred podaním žaloby, teda v roku 2011, síce nemôže viesť automaticky k záveru o neunesení dôkazného bremena, avšak prirodzene sťažuje pozíciu strany, ktorá tvrdí, že k jej uzavretiu došlo a to v ústnej forme. V preskúmavanom spore i z pohľadu odvolacieho súdu, žalobca nepreukázal produkovanými dôkazmi, že k uzavretiu zmluvy, ktorá mala byť základom pre uplatňované nároky, naozaj došlo a už vôbec nie konkrétny obsah prípadných zmluvných dojednaní. Takýto záver z dôkazov vykonaných na návrh žalobcu jednoducho nevyplýva. Bez ich preukázania tak v žiadnom z nárokov žalobca nemohol byť úspešný. 4.2. Za daného stavu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie je nedôvodné, nakoľko procesný postup súdu prvej inštancie bol správny a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca, prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm.
  2. f)CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a § 421 ods. 1 písm.
  3. b)CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Žalobca navrhol, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil v celom rozsahu a vrátil vec na ďalšie konanie. 6. Žalobca vo vzťahu k prípustnosti jeho dovolania v zmysle ust. § 420 písm.
  4. f)CSP uvádza, že súdy oboch inštancií odmietli žalobcom tvrdený nárok (podiel zo zisku zo solárnej elektrárne) z dôvodu
  5. a)že neexistuje písomná zmluva,
  6. b)že žalobca nepreukázal ,,kontraktačný mechanizmus“ a
  7. c)že ústne vyhlásenia žalovaného a svedkov sú len ,,ubezpečenia“ alebo ,,dojmy“. Vytýka súdom, ktoré nárok žalobcu vyhodnotili ako minimálne predčasný, keďže podľa ich zistení nebola splnená jedna z údajne dohodnutých podmienok, a to vyplatenie úveru vzťahujúceho sa na výstavbu elektrárne. Tvrdí, že súdy vychádzali najmä z výpovede žalovaného v 2. rade, že podiel na zisku bude žalobcovi vyplácaný až po splatení úveru a súčasne až po vytváraní zisku. Vytýka súdom, že sa nezaoberali tým, či bola táto podmienka reálne splnená, hoci bola sporná a pre rozhodnutie kľúčová. Namieta, že nebola predložená žiadna listina od banky, žiadny výkaz účtovného stavu úveru. Súdy oboch inštancií podľa dovolateľa nesprávne presunuli dôkazné bremeno na žalobcu, hoci išlo o negatívnu obranu žalovaného a nepreverili rozhodujúcu skutočnosť, pričom z nej nesprávne vyvodili zamietnutie žaloby. Žalobca tiež vytýka súdom, že neuznali výpovede svedkov (manželka žalobcu, syn, Ing. U.) ako hodnoverné dôkazy o existencii ústnej dohody, nakoľko títo svedkovia neboli prítomní pri jej uzatváraní. Tým podľa dovolateľa urobili súdy formalistický záver o neexistencii dohody, pričom nevyhodnotili komplexne súbor dôkazov a argumentov, čím porušili zásadu voľného hodnotenia dôkazov. 7. Žalobca vo vzťahu k prípustnosti svojho dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
  8. b)CSP nastoľuje nasledovné otázky: ,,Je prípustné odmietnuť výpoveď svedka len preto, že nebol prítomný pri uzatváraní dohody, aj keď dosvedčuje jej obsah na základe výrokov zmluvných strán a ich konania?“ ,,Môže byť záväzný právny vzťah založený aj ústnou dohodou o podiele na budúcom zisku z podnikania, ak ide o tzv. tichú dohodu medzi priateľmi a účastníci dlhodobo konali v jej duchu? ,,Do akej miery môže ústna alebo konkludentná dohoda medzi fyzickými alebo právnickými osobami - ak bola podporená dlhodobým výkonom a konaním v jej duchu - založiť nárok na majetkový prospech (zisk) z podnikania?“ 7.1. Je toho názoru, že pokiaľ sa strany dlhodobo správajú v súlade s určitými dohodnutými očakávaniami, ide o reálny právny vzťah, bez ohľadu na to, či mal štandardné právne označenie. Žalobca uviedol, že dlhodobo pracoval bez nároku na mzdu, s vedomím, že bude mať podiel zo zisku. Žalovaný v 2. rade mu podľa výpovedí (nevyvrátených skutkovo) opakoval prísľub ,,doživotného zabezpečenia“ a podielu na výnosoch. Strany boli blízkymi priateľmi, spolupracovali dlhodobo, žalovaný poskytoval žalobcovi aj pomoc v iných oblastiach, ubytovanie, strava). Tieto prejavy podľa dovolateľa nezodpovedajú bežnému altruizmu, ale skôr sú súčasťou širšieho neformálneho dojednania medzi stranami. Súdy oboch inštancií nepripustili možnosť, že išlo o nepojmový záväzok na báze dôvery a dlhodobého spoločného záujmu, a vychádzali len z predstavy, že takýto nárok musí byť zachytený v písomnej zmluve. Žalobca vytýka súdom, že nepripustili možnosť právne záväznej dohody medzi stranami založenej na ústnych prejavoch a dlhodobom správaní, rigidne uplatnili požiadavku existencie kontraktačného mechanizmu a neaplikovali § 51 OZ na posúdenie možného právneho vzťahu sui generis. Tvrdí, že vzťah mohol byť posúdený ako zmluva o spolupráci sui generis, resp. nepomenovaná zmluva o odplatnej výpomoci s odloženým plnením, alebo dokonca ako kvázipartnerstvo so zdieľaním budúcich výnosov, ak strany konali v presvedčení o spoločnom cieli. 8. Žalovaní vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedli, že sa stotožňujú s právnym názorom odvolacieho súdu. Považujú rozhodnutia súdov za zákonné a sú toho názoru, že nie je daný dovolací dôvod podľa § 420 písm.
  9. f)CSP, ani § 421 ods. 1 písm.
  10. b)CSP. Navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol a zaviazal žalovaného k náhrade trov dovolacieho konania. 9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená v dovolacom konaní v súlade so zákonom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP a contrario) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť. 10. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 11. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP (rovnako aj I. ÚS 438/2017). 12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
  11. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm.
  12. f)CSP: 13. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
  13. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil sa strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Túto vadu dovolateľ videl v nesprávnosti hodnotenia vo veci predložených dôkazov. 14. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu podľa ust. § 420 písm.
  14. f)CSP sú:
  15. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
  16. b)nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca a ktorý tak zároveň znamená porušenie Ústavou SR zaručených procesných práv v spojení so súdnou ochranou práva. 15. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm.
  17. f)CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Teda, intenzita zásahu do procesných práv strany sporu z dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu musí dosahovať mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, hodnoteným dôkazom a ani právo na to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04, IV. ÚS 22/04). V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov ako prvkov naplnenia princípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023). 16. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití a výklade relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V kontexte k dovolacím námietkam žalobcu považuje najvyšší súd za dôležité upozorniť na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 CSP. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09.). Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich jednotu (2Obdo/64/2021). 17. Dovolateľ úvodom konštatuje, že súdy oboch inštancií odmietli žalobcom tvrdený nárok (podiel zo zisku zo solárnej elektrárne) z dôvodu, že neexistuje písomná zmluva, že žalobca nepreukázal ,,kontraktačný mechanizmus“ a že ústne vyhlásenia žalovaného a svedkov sú len ,,ubezpečenia“ alebo ,,dojmy“. Vytýka súdom, ktoré nárok žalobcu vyhodnotili ako minimálne predčasný, keďže podľa ich zistení nebola splnená jedna z údajne dohodnutých podmienok, a to vyplatenie úveru vzťahujúceho sa na výstavbu elektrárne. Vytýka súdom, že tieto vychádzali najmä z výpovede žalovaného v 2. rade, že podiel na zisku bude žalobcovi vyplácaný až po splatení úveru a súčasne až po vytváraní zisku. Vytýka súdom, že sa nezaoberali tým, či bola táto podmienka reálne splnená, hoci bola sporná a pre rozhodnutie kľúčová. Namieta, že nebola predložená žiadna listina od banky, žiadny výkaz účtovného stavu úveru. Súdy oboch inštancií podľa dovolateľa nesprávne presunuli dôkazné bremeno na žalobcu, hoci išlo o negatívnu obranu žalovaného a nepreverili rozhodujúcu skutočnosť, pričom z nej nesprávne vyvodili zamietnutie žaloby. Záverom tiež vytýka súdom, že neuznali výpovede svedkov (manželka žalobcu, syn, Ing. U.) ako hodnoverné dôkazy o existencii ústnej dohody, nakoľko títo svedkovia neboli prítomní pri jej uzatváraní. Tým urobili súdy formalistický záver o neexistencii dohody, pričom nevyhodnotili komplexne súbor dôkazov a argumentov, čím porušili zásadu voľného hodnotenia dôkazov. 18. V kontexte prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm.
  18. f)CSP dovolací súd prioritne uvádza, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm.
  19. f)CSP (I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, IV. ÚS 511/2020). Odvolací súd v súdenej veci po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany, skonštatoval, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP. Odvolací súd zreteľne v bode 19.1. svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne presvedčivo a výstižne uviedol v bodoch 23 až 33 skutkové i právne dôvody, ktoré ho viedli k danému rozhodnutiu. Uvedené odôvodnenie podľa názoru odvolacieho súdu možno považovať za dostatočné a to najmä v situácii, keď súd prvej inštancie mal podľa svojho názoru z vykonaného dokazovania za ustálené rozhodné skutočnosti. Takýto myšlienkový proces sudcu v danej veci zodpovedá ustanoveniu § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy. S uvedeným postupom sa dovolací súd stotožňuje. 18.1. Pokiaľ žalobca namieta, že súdy vychádzali najmä z výpovede žalovaného v 2. rade, že podiel na zisku bude žalobcovi vyplácaný až po splatení úveru a súčasne až po vytváraní zisku a vytýka súdom, že sa nezaoberali tým, či bola táto podmienka reálne splnená, hoci bola sporná a pre rozhodnutie kľúčová, resp. namieta, že nebola predložená žiadna listina od banky, žiadny výkaz účtovného stavu úveru a súdy oboch inštancií podľa dovolateľa nesprávne presunuli dôkazné bremeno na žalobcu, s uvedeným nie je možné sa stotožniť. Vo vzťahu k uvedenej výhrade žalobcu ohľadom nepredloženia žiadnej listiny od banky, resp. žiadneho výkazu účtovného stavu úveru zo strany vo veci konajúcich súdov dovolací súd prioritne zdôrazňuje, že uvedené je zo strany žalobcu argumentáciou novou. Vzhľadom na uvedené sa jedná o novo uplatnený prostriedok procesnej obrany žalobcu, ktorý je s poukazom na § 435 Civilného sporového poriadku neprípustný. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“ (k tomu vid. ust. § 366 CSP), a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Vychádzajúc z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku dovolací súd konštatuje, že tzv. novoty nie sú v zásade v dovolacom konaní prípustné, pretože dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a režim koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt (obdobne k tomu 2Obdo/97/2020, 2Obdo/3/2021, 2Obdo/57/2021). Uvedená úprava vyplýva zo zásady, že istota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Výnimkou je uplatnenie skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. Napriek vyššie uvedenému dovolací súd zdôrazňuje, že súdy oboch inštancií svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby postavili na závere, že žalobca v konaní produkovanými dôkazmi nepreukázal, že k uzavretiu zmluvy, ktorá mala byť základom pre uplatňované nároky, vôbec naozaj došlo a už vôbec nie konkrétny obsah prípadných zmluvných dojednaní. Súdy zdôvodnili, že takýto záver z dôkazov vykonaných na návrh žalobcu jednoducho nevyplýva. Bez ich preukázania tak v žiadnom z nárokov žalobca nemohol byť úspešný. Okresný súd vo vzťahu k priebehu dokazovania uviedol, že čestné prehlásenia predložené ako listinné dôkazy bývalej manželky žalobcu, syna a Ing. U., ako aj obsah ich svedeckých výpovedí hodnoverne nepreukázali existenciu kontraktačného mechanizmu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, resp. v 2. rade, a už vôbec nie jeho prípadný obsah, k čomu okresný súd dodal, že je na ťarchu subjektov v prípade, že právny úkon neuzatvárajú v písomnej podobe, ale ústne, aby v budúcnosti, v prípade existencie pochybnosti o jeho obsahu, vedeli tento obsah preukázať, ktorú dôkaznú povinnosť podľa názoru súdu mal žalobca a túto neuniesol. Súd tvrdeniam žalobcu o vôbec existencii dohody a dôvodoch pre jej uzavretie (t. j. že pomáhal pri čistení pozemku, úprave príjazdovej komunikácii a i., za ktoré práce nedostal odmenu a mal mu byť ponúknutý podiel na zisku tzv. doživotný, počnúc od momentu vytvárania zisku do budúcna), neuveril, resp. ich považoval za nereálne v kontexte s hodnotou celého diela - 3.600.000 eur zohľadňujúc výšku hodnoty tzv. jedného radu panelov, ktorá v prepočte vychádza na sumu 163.636,36 eur, ktoré výdavky financoval len žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade bez finančnej participácie žalobcu a žalobcom aj svedkami tvrdené, či prezentovaný rozsah práce, či pomoci jednoznačne nezodpovedá tzv. výške zriekanej sa hodnoty a pôžitku z nej - zisku. Pokiaľ teda dovolateľ vytýka súdom, že tieto neuznali výpovede svedkov (manželka žalobcu, syn, Ing. U.) ako hodnoverné dôkazy o existencii ústnej dohody, nakoľko títo svedkovia neboli prítomní pri jej uzatváraní, čím urobili súdy formalistický záver o neexistencii dohody, pričom nevyhodnotili komplexne súbor dôkazov a argumentov a porušili tak zásadu voľného hodnotenia dôkazov, s uvedeným sa najvyšší súd nestotožňuje. Okresný súd zreteľne zdôraznil, že podľa jeho názoru žiadnym dôkazom, resp. v konaní nikdy nebolo ani preukázané,
  20. a)že by svedkovia boli pri uzatváraní danej dohody, z ktorej by mal žalobcovi vyplývať nárok na zisk a
  21. b)ani jeden svedok nepoznal konkrétny obsah dojednania. Všetky tieto tvrdenia, ktoré pred súdom odzneli boli len v rovine tzv. ubezpečenia. Nie je teda možné súhlasiť s dovolateľom v tom, že by súdy neuznali výpovede svedkov (manželka žalobcu, syn, Ing. U.) ako hodnoverné dôkazy o existencii ústnej dohody, výlučne z dôvodu, že títo svedkovia neboli prítomní pri jej uzatváraní. Zásadné pre rozhodnutie súdov bolo, že títo svedkovia nepoznali konkrétny obsah žalobcom tvrdeného dojednania, teda výšku, či spôsob určenia výšky výpočtom, ako ani okolnosti, za ktorých by malo dôjsť k vzniku nároku, či existencii nejakej odkladacej, či rozväzovacej podmienky. (bod 6.3. rozhodnutia okresného súdu) Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že z vyššie uvedených dôvodov by vo vzťahu k tomuto nároku žalobu zamietol rovnako, pričom zároveň uviedol, že tieto uvádzané okolnosti by boli relevantné a odôvodňujúce záver o zamietnutí žaloby v tejto časti aj v prípade, žeby v konaní neexistovalo, resp. žalobcom nebol učinený vlastný prednes v rámci jeho výpovede, ktorý sám prezentoval o obsahu dohody o nároku na zisk z jedného radu panelov a tou bolo splnenie podmienky, že dôjde k vyplateniu úverov, resp. k splateniu dlhov a až následne po finančnom vyrovnaní záväzkov v prípade vzniku zisku, vznikne aj jemu nárok na naň pripadajúci podiel z jedného radu panelov z 22. V tejto súvislosti okresný súd poznamenal, že žalobca v žalobe sám argumentačne poukazoval na to, že preto podal žalobu až teraz, lebo z údajov Finstat zistil, že do roku 2017 žalovaný v 1. rade bol v strate a až potom začal vykazovať zisk, čo malo byť naplnenie podmienky pre vznik jeho nároku. Súdy sa však nestotožnili s názorom žalobcu vzhľadom na ním samotným prezentované dve podmienky, ktoré musia byť vzhľadom na jeho samotné vyjadrenie splnené kumulatívne a to, že musí dôjsť k vyrovnaniu dlhov, resp. k splateniu úverov a súčasne k vykázaniu zisku, čo v konaní aj vzhľadom na obsah výpovede žalovaného v 1. rade, t. j. že ani ku dňu vedenia pojednávania, resp. jeho výsluchu dlh - úver nie je splatený a tým pádom, teda nemožno prisvedčiť splneniu prvej z podmienok pre akékoľvek úvahy o možnej úspešnosti žaloby žalobcu, vo vzťahu k uplatnenému nároku na podiel zo zisku. Okresný súd v bode 6.6. svojho rozhodnutia uzavrel, že žaloba je minimálne predčasná, ako aj, že ak by aj bola podaná za splnenia oboch kumulatívnych podmienok - splatenie úveru a existencia zisku - tak že žalobca neuniesol dôkazné bremeno existencie dohody zakladajúcej jeho nárok na podiel a práve preto z tohto dôvodu ju v časti A) zamietol v celom rozsahu, keďže do dnešného dňa úver nie je splatený, ostáva cez 300.000 eur. V bode 7. svojho rozhodnutia okresný súd uzavrel, že žalobu v časti B) zamietol z dôvodu, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca taktiež ani vo vzťahu k tomuto nároku neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by preukázal existenciu dohody medzi ním a žalovaným v 2. rade o finančnom vyrovnaní v sume 5.000 eur za ním vykonanú prácu, pri výstavbe elektrárne a iných projektoch. V zmysle vyššie uvedeného pokiaľ žalobca namieta, že súdy si pri skúmaní ne/splnenia podmienky, že podiel na zisku bude žalobcovi vyplácaný až po splatení úveru a súčasne až po vytváraní zisku, nedali predložiť žiadnu listinu od banky, žiadny výkaz účtovného stavu úveru, uvedené je irelevantným minimálne vo vzťahu k záveru súdov, ktoré žalobu zamietli z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno existencie samotnej dohody zakladajúcej jeho nárok (a to aj v prípade ak by bola žaloba podaná za splnenia oboch kumulatívnych podmienok). 19. Z vyššie uvedenej argumentácie dovolateľa jednoznačne vyplýva nespokojnosť s priebehom dokazovania a závermi súdov nižších inštancií a v žiadnom prípade nemôže ísť o porušenie práva na spravodlivý proces, nakoľko každá sporová strana mala primeranú možnosť predložiť svoje návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Sporovým stranám bol počas konania vytvorený rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností (k tomu viď aj II. ÚS 121/2002). 20. K námietke dovolateľa, že konajúce súdy nezistili skutočný stav veci a nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy, dovolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že úlohou súdu v civilnom sporovom konaní nie je zistiť skutočný stav veci (to je úlohou súdu v mimosporových konaniach), ale v sporovom konaní - vyznačujúcom sa zásadou kontradiktórnosti - súd zisťuje skutkový stav z prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany uplatnených stranami sporu včas (t. j. pri zohľadnení sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania). Uvedenými skutočnosťami je limitované aj dokazovanie v sporovom konaní, pre ktoré v súlade s ustanovením § 185 ods. 1 CSP platí, že výlučne súd rozhodne, ktoré zo včas stranami sporu navrhnutých dôkazov (keďže návrh na vykonanie dokazovania predstavuje prostriedok procesného útoku a procesnej obrany) vykoná. Dovolací súd zároveň konštatuje, že ani prípadné nedostatky pri zisťovaní skutkového stavu, alebo nesprávne prijaté skutkové závery zo strany konajúcich súdov nie je možné podrobiť dovolaciemu prieskumu. V tejto súvislosti opätovne pripomína (rovnako aj 3Obdo/40/2017, 3Obdo/52/2017, 3Obdo/17/2018 a 3Obdo/18/2018), že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď ustanovenie § 442 CSP („dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. V rámci dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. je však najvyšší súd oprávnený preskúmavať logickú, funkčnú a teologickú konzistentnosť hodnotenia dôkazov ako súčasť posudzovania práva na spravodlivý proces (III. ÚS 104/2022 z 23. júna 2022). Kontrolou hodnotenia dôkazov odvolacím súdom v tomto smere nebolo zistené porušenie práva na spravodlivý proces. Žalobca sa pritom domáhal revízie skutkových záverov a iného hodnotenia vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie, čo je vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na povahu dovolacieho konania neprípustné. 21. Možno uzavrieť, že ak žalobca vytýkal súdom nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, potom nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm.
  22. f)CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval už ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (napr. II. ÚS 465/2017). 22. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu podľa ust. § 420 písm.
  23. f)CSP nie je procesne daná. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
  24. b)CSP: 23. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie spočíva i v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm.
  25. b)CSP). O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 24. Žalobca nastoľuje nasledovné otázky: ,,Je prípustné odmietnuť výpoveď svedka len preto, že nebol prítomný pri uzatváraní dohody, aj keď dosvedčuje jej obsah na základe výrokov zmluvných strán a ich konania?“ ,,Môže byť záväzný právny vzťah založený aj ústnou dohodou o podiele na budúcom zisku z podnikania, ak ide o tzv. tichú dohodu medzi priateľmi a účastníci dlhodobo konali v jej duchu? ,,Do akej miery môže ústna alebo konkludentná dohoda medzi fyzickými alebo právnickými osobami - ak bola podporená dlhodobým výkonom a konaním v jej duchu - založiť nárok na majetkový prospech (zisk) z podnikania?“ 24.1. Je toho názoru, že pokiaľ sa strany dlhodobo správajú v súlade s určitými dohodnutými očakávaniami, ide o reálny právny vzťah, bez ohľadu na to, či mal štandardné právne označenie. Žalobca uviedol, že dlhodobo pracoval bez nároku na mzdu, s vedomím, že bude mať podiel zo zisku. Žalovaný v 2. rade mu podľa výpovedí (nevyvrátených skutkovo) opakoval prísľub ,,doživotného zabezpečenia“ a podielu na výnosoch. Strany boli blízkymi priateľmi, spolupracovali dlhodobo, žalovaný poskytoval žalobcovi aj pomoc v iných oblastiach, ubytovanie, strava). Tieto prejavy podľa dovolateľa nezodpovedajú bežnému altruizmu, ale skôr sú súčasťou širšieho neformálneho dojednania medzi stranami. Súdy oboch inštancií nepripustili možnosť, že išlo o nepojmový záväzok na báze dôvery a dlhodobého spoločného záujmu, a vychádzali len z predstavy, že takýto nárok musí byť zachytený v písomnej zmluve. Vytýka súdom, že nepripustili možnosť právne záväznej dohody medzi stranami založenej na ústnych prejavoch a dlhodobom správaní, rigidne uplatnili požiadavku existencie kontraktačného mechanizmu a neaplikovali § 51 OZ na posúdenie možného právneho vzťahu sui generis. Tvrdí, že vzťah mohol byť posúdený ako zmluva o spolupráci sui generis, resp. nepomenovaná zmluva o odplatnej výpomoci s odloženým plnením, alebo dokonca ako kvázipartnerstvo so zdieľaným budúcich výnosov, ak strany konali v presvedčení o spoločnom cieli. 25. Podľa § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2). 26. Žalobca v rozhodovanej veci vyvodzoval prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  26. b)CSP. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania predpokladá, že právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). 27. Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. Dovolací súd uvádza, že pre posúdenie - či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej - a teda aj pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale výlučne záver súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. 28. V rozhodovanej veci dospel dovolací súd k záveru, že žalobcom nastolené právne otázky sú otázkami hypotetickými, ktoré nie sú kľúčové, teda rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Žalobca sa snaží v rámci nastolených otázok: ,,Je prípustné odmietnuť výpoveď svedka len preto, že nebol prítomný pri uzatváraní dohody, aj keď dosvedčuje jej obsah na základe výrokov zmluvných strán a ich konania?“ ,,Môže byť záväzný právny vzťah založený aj ústnou dohodou o podiele na budúcom zisku z podnikania, ak ide o tzv. tichú dohodu medzi priateľmi a účastníci dlhodobo konali v jej duchu? ,,Do akej miery môže ústna alebo konkludentná dohoda medzi fyzickými alebo právnickými osobami - ak bola podporená dlhodobým výkonom a konaním v jej duchu - založiť nárok na majetkový prospech (zisk) z podnikania?“ navodiť dojem, že v konaní bola preukázaná existencia ústnej dohody, avšak dôvodom pre zamietnutie žaloby bol práve záver súdov, že v preskúmavanom spore nebolo preukázané, že k uzavretiu dohody, ktorá mala byť základom pre uplatňované nároky, naozaj došlo a už vôbec nie konkrétny obsah prípadných zmluvných dojednaní. Posudzovanie ani jednej v dovolaní žalobcom nastolenej právnej otázky tak nemôže mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a na jeho právne postavenie v spore. Naviac prvú dovolateľom nastolenú otázku považuje dovolací súd prinajmenšom za zavádzajúcu, nakoľko z konania vyplýva, že ani jeden zo svedkov nepoznal konkrétny obsah žalobcom tvrdeného dojednania, teda výšku, či spôsob určenia výšky výpočtom, ako ani okolnosti, za ktorých by malo dôjsť k vzniku nároku, či existencii nejakej odkladacej, či rozväzovacej podmienky. Naviac, ako už uviedol dovolací súd vyššie v bode 18.1. svojho rozhodnutia, v predmetnej veci sa nezakladá na pravde ani tvrdenie žalobcu, že neprítomnosť svedkov pri žalobcom tvrdenom uzatváraní dohody mala byť jediným argumentom ,,odmietnutia výpovede svedka“ (ako uvádza dovolateľ) zo strany súdov. Na dôvažok, pokiaľ dovolateľ vytýka súdom, že nepripustili možnosť právne záväznej dohody medzi stranami založenej na ústnych prejavoch a dlhodobom správaní, rigidne uplatnili požiadavku existencie kontraktačného mechanizmu a neaplikovali § 51 OZ na posúdenie možného právneho vzťahu sui generis dovolací súd uvádza, že predmetná námietka je v konaní argumentáciou novou. (viď bod 18. tohto uznesenia) Je tak prostriedkom procesného útoku žalobcu, ktorej účelom nie je preukázať včasnosť a ani prípustnosť dovolania, preto je v zmysle ust. § 435 CSP novotou, ktorá je v dovolacom konaní neprípustná, z ktorého dôvodu na ňu dovolací súd neprihliadol. Pokiaľ dovolací súd na uvedenú námietku neprihliadol (§ 435 CSP), táto nemohla ani zakladať prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
  27. b)CSP (obdobne v 3Obdo/18/2021, 5Obdo/5/2021, 1Obdo/24/2020). 29. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu podľa ust. § 420 písm.
  28. f)CSP ani podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
  29. b)CSP, nie je procesne daná, preto jeho dovolanie podľa ust. § 447 písm.
  30. c)CSP odmietol. Vo vzťahu k druhému výroku dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu dovolateľ nepredostrel žiadnu súdu dovolaciu argumentáciu. 30. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 453 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. 31. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.