Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/16/2025 Identifikačné číslo spisu: 6122486306 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 565

Občianskeho zákonníka abstrahovali povinnosť veriteľa, ktorá nevyplýva ani z ich extenzívneho výkladu (uvádzať splátku, pre ktorú veriteľ vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru), boli povinné sa vysporiadať s tým, či zákonodarca skutočne neúmyselne opomenul zahrnúť túto povinnosť do jazykového vyjadrenia právneho predpisu. Inými slovami, či skutočne v danom prípade ide o tzv. vacuum legis. Iba kladná odpoveď môže zakladať dôvod na to, aby súd vypĺňal vzniknutú medzeru analógiou, prípadne vlastnou normotvorbou (čl. 4 CSP). V rozpore s uvedeným sa odvolací súd (ani súd prvej inštancie) týmito otázkami vôbec nezaoberal. Výklad § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, ktorý prezentovali súdy, bude mať pro futuro nepochybne zásadný dopad na rozsah povinností veriteľa pri výkone jeho oprávnenia vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Jeho presadenie v súdnej praxi je však spôsobilé deformovať najmä vzťahy zo spotrebiteľských úverov, v ktorých už veritelia vyhlásili predčasnú splatnosť a nemajú možnosť reagovať na takúto radikálnu zmenu (ad absurdum opakovane predčasne zosplatniť úvery). Navyše, zamietnutie žaloby (

1. aj)v rozsahu splatných splátok úveru súdy de facto neodôvodnili. Súd prvej inštancie k tomu uviedol iba to, že: „Z uvedeného dôvodu potom žalobcom uplatnený nárok vyplývajúci z toho, ako ho žalobca skutkovo vymedzil, preukázaný nie je. Súd v takejto situácii nemá povinnosť vykonať „audit“ toho, koľko by mal žalovaný dlžiť žalobcovi v situácii, ak nedošlo k platnému a tým účinnému zosplatneniu dlhu žalobcu, keďže takto nebol nárok žalobcom v žalobe skutkovo vymedzený a súčasne by pre súd bola aj veľmi ťažko vyčísliteľná skutočná výška možnej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi ako na istine, tak aj úrokoch a ďalšom jej príslušenstve a správne prepočítanie jej výšky.“ Primárnym dôvodom je teda domnienka súdu, že by preňho zistenie dlžnej čiastky bolo zložité, čo vzhľadom na jeho povinnosť veci súdiť, nemožno akceptovať. Svojím rozhodnutím pritom súdy vystavili žalobcu absurdnej situácii. Pri podaní žaloby o zaplatenie jednotlivých splátok úveru mu totiž hrozí, že žalovaný namietne ich premlčanie. Napokon v napadnutom rozsudku krajského súdu absentuje prakticky akákoľvek reakcia na odvolaciu argumentáciu žalobcu, v ktorej spochybnil východiská súdu prvej inštancie. 3.3. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP dovolateľ uviedol, že krajský súd nesprávne vyhodnotil právne otázky, ktoré ešte neboli vyriešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a od ktorých záviselo jeho rozhodnutie, a to: 1. „Je veriteľ povinný v upozornení na možnosť využitia oprávnenia požadovať zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a v nadväzujúcej výzve na zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka konkretizovať splátku, pre ktorej nezaplatenie vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru?“ 2. „Ak veriteľ uplatní nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na základe predčasného zosplatnenia, avšak súd dospeje k záveru, že nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne, má mu byť priznaný nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku?“. 3.4. K prvej právnej otázke dovolateľ uviedol, že zamietavý rozsudok odvolacieho súdu (totožne aj rozsudok súdu prvej inštancie) vychádza zo zásadného a úplne nového výkladu § 53 ods.

§ 565Občianskeho zákonníka, a to, že ak veriteľ v upozornení podľa § 53 ods.

9 Občianskeho zákonníka (resp. vo výzve podľa § 565 Občianskeho zákonníka) neoznačí rozhodujúcu splátku, malo by byť zosplatnenie úveru neplatné (ods. 15., 16., 17.,

1. a
2. odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Námestovo; ods. 10., 11., 12., 13.,
3. a
4. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline). 3.4.
5. Znenie § 53 ods.

§ 565

Občianskeho zákonníka podmieňuje právo veriteľa predčasne zosplatniť úver kumulatívnym splnením dvoch podmienok:

1. trojmesačné omeškanie spotrebiteľa so zaplatením splátky (ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru) a
2. upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní. Z jazykového vyjadrenia citovanej právnej úpravy teda nevyplývajú obsahové náležitosti daných úkonov, ktoré vyžaduje krajský súd (čo paradoxne súd sám uznáva), t. j. povinnosť informovať spotrebiteľa o konkrétnej splátke, ktorú neuhradil a pre ktorú teda vyhlasuje veriteľ predčasnú splatnosť úveru. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k obsahu upozornenia vyžaduje iba to, aby bol spotrebiteľ upozornený na zámer veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť peňažného záväzku. Pri výzve na splatenie celej pohľadávky § 565 Občianskeho zákonníka nestanovuje prakticky žiadne obligatórne náležitosti a jej obsah ponecháva na vôli veriteľa. Ak by upozornenie a výzva mali spĺňať aj ďalšie obsahové kritéria, nepochybne by boli vymedzené v normatívnom texte zákona. 3.4.
3. Výklad § 53 ods.

§ 565

Občianskeho zákonníka, z ktorého vychádza napadnutý rozsudok, teda:

1. a)nezodpovedá zreteľnému slovnému vyjadreniu právnej normy, ktoré odvolací súd nahradil vlastnou predstavou o spravodlivosti, čím právnu normu svojvoľne dotvoril a prekročil vlastné právomoci (v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR),
2. b)nemožno abstrahovať ani zo sémantického, systematického, historického alebo teleologického výkladu a
3. c)zasahuje do fundamentálnych princípov právneho poriadku, ktorými sú právna istota, presnosť, predvídateľnosť a jednoznačnosť právnej úpravy a vnútorná konzistentnosť právneho poriadku. 3.5. K druhej právnej otázke dovolateľ uviedol, že súdy vec vyhodnotili tak, že žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru neplatne. Z toho vyplýva, že aktuálne by mal žalovaný splácať úver podľa pôvodne dojednaného splátkového kalendára. Napriek tomu paradoxne žalovanému neuložili súdy povinnosť zaplatiť splátky úveru, ktoré boli splatné v čase vyhlásenia rozsudkov (§ 217 ods. 1 CSP) podľa rozvrhu dojednaného v zmluve o úvere (čl. 2.4 zmluvy o úvere). Ad absurdum žalobu zamietli v celom rozsahu. Stanovisko k tomu zaujal iba súd prvej inštancie, ktorý uviedol, že skutkové vymedzenie nároku vychádzalo z predpokladu, že žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru riadne (a teda záväzok žalovaného je splatný v celom rozsahu). Keďže však súdy posúdili tento aspekt inak, žalobca ním vymedzený nárok nepreukázal a tak „nemali na výber“ a mohli žalobu iba zamietnuť. 3.5.1. Z procesného hľadiska sa javí, že priznanie splatných splátok súdy považovali za prekročenie toho, čo bolo vymedzené ako uplatňovaný nárok v žalobe (§ 216 CSP). Žalobca sa domáhal zaplatenia istiny úveru vo výške 5.863,22 eura, zmluvných úrokov vo výške 1.087,83 eur, úroku z omeškania vo výške 5 % zo sumy 5.863,22 eura od 9. novembra 2021 do zaplatenia (ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku 770,25 eura), poistného vo výške 8,40 eur a poplatkov vo výške 18 eur. Spolu teda žiadal priznanie čiastky vo výške 7.747,70 eura. Neuhradené splátky splatné ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku predstavujú podľa amortizačnej tabuľky úveru (rozpisu splátok) sumu 3.696,12 eura (36 splátok x 102,67 eura - splátka úveru bez nákladov spojených s poistením schopnosti splácať úver po jej navýšení po odklade), t. j. ani nie polovicu v žalobe uplatneného plnenia. 3.5.2. Priznaním neuhradených splatných splátok tak pri ich číselnom porovnaní s pôvodne uplatneným nárokom zjavne nemôže dôjsť k porušeniu zásady ne ultra petitum, ktorá je vyjadrená v § 216 ods. 2 CSP. Rozhodnutie odvolacieho súdu popiera aj základnú zásadu, že procesné právo sa spravidla prispôsobuje právu hmotnému. Účelom civilného práva je totiž poskytovanie ochrany subjektívnym hmotným právam. Je neprípustné, aby v situácii, keď je zrejmé, že žalobca má voči žalovanému nárok na určité peňažné plnenie (splatné splátky úveru), mu súd neposkytol ochranu, ale pre domnelé procesné prekážky (princíp ne ultra petitum) žalobu v celom rozsahu zamietol. 3.6. Správne majú byť podľa dovolateľa riešené právne otázky nasledovne : 1. „Veriteľ nie je povinný v upozornení na možnosť využitia oprávnenia požadovať zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods. 9 OZ a v nadväzujúcej výzve na zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 565 OZ konkretizovať splátku, pre ktorej nezaplatenie vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru.“ 2. „Ak súd v spotrebiteľskom spore dospeje k záveru, že veriteľ nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne a nemá z tohto dôvodu jednorazový nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, prizná mu iba nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku; pričom tým neporuší § 216 CSP.“. 3.7. Dovolateľ sa tak dovolaním domáhal, aby najvyšší súd dovolaniu v celom rozsahu vyhovel a rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozsudok okresného súdu zmení, žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, odvolacieho a dovolacieho konania. 4. Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP, ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť. 6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). 9. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania okrem iného aj z § 420 písm.
4. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm.
5. f)CSP je a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
6. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 9.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 10. Žalobca v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
7. f)CSP v dovolaní namietal, že rozhodnutie odvolacieho súd nezodpovedalo na námietky dovolateľa uvedené v odvolaní čo podľa obsahu (§ 124 CSP) zodpovedá vade nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozsudku odvolacieho súdu. 11. K námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozsudku odvolacieho súdu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné (arbitrárne), neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. 11.1. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). 11.2. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). 12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd k námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu, môže len konštatovať, že v posudzovanom spore obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
8. f)CSP. 12.1. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré aj odkázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových a právnych záveroch. 12.2. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v potvrdzovanom rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 12.3. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil úvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné. 12.3.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu žalobcu o zaplatenia nároku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere uzavretej podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie okresného súdu považuje za vecne správne, keď sa stotožnil so záverom okresného súdu, že výzvu zo dňa 11. októbra 2021 nemožno považovať za kvalifikovanú výzvu v zmysle požiadaviek vyslovených v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a že vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti úveru - označené ako ,,Výzva na úhradu dlžnej sumy“ zo dňa 08. novembra 2021 nemožno považovať za platné a účinné z dôvodu neurčitosti. K čomu na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a ním spochybňovaného záveru ne/splnení náležitostí výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a ne/určitosti výzvy na úhradu dlžnej sumy. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (body 6. až 18.) v kompletizujúcej jednote s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (body 8. až 22.) nevyplýva nedostatočnosť, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. 13. Konkrétne pokiaľ dovolateľ namietal nedostatok odôvodnenia v tom smere, že odvolací súd nezodpovedal na námietku dovolateľa uvedenú v odvolaní, že žalobcovi patrí minimálne nárok na zaplatenie splátok, ktoré sa stali splatnými do vydania napadnutého rozsudku, dovolací súd poukazuje na bod 20. rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré tvorí s rozhodnutím odvolacieho súdu organickú jednotu: „V danom prípade skutkové vymedzenie žalobcom uplatneného nároku vychádza z toho, že celý záväzok žalovaného vyplývajúci z ÚZ je už splatný v dôsledku predčasného zosplatnenia úveru k 08.11.2021. Záver súdu je, že k platnému zosplatneniu dlhu z ÚZ k uvedenému dňu z vyššie uvádzaných dôvodov nedošlo, keďže dané úkony (výzva a zosplatnenie) trpia nedostatkom vôle a jej prejavu z hľadiska identifikácie konkrétnej omeškanej splátky úveru, pre ktorú malo dôjsť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, t. j. ide o neplatné právne úkony podľa § 37 ods. 1 OZ. Z uvedeného dôvodu potom žalobcom uplatnený nárok vyplývajúci z toho, ako ho žalobca skutkovo vymedzil, preukázaný nie je. Súd v takejto situácii nemá povinnosť vykonať „audit“ toho, koľko by mal žalovaný dlžiť žalobcovi v situácii, ak nedošlo k platnému a tým účinnému zosplatneniu dlhu žalobcu, keďže takto nebol nárok žalobcom v žalobe skutkovo vymedzený a súčasne by pre súd bola aj veľmi ťažko vyčísliteľná skutočná výška možnej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi ako na istine, tak aj úrokoch a ďalšom jej príslušenstve a správne prepočítanie jej výšky.“ Inými slovami súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal ani splátky splatné do dňa vyhlásenia meritórneho rozhodnutie s poukazom na skutočnosť, že nemá povinnosť za žalobcu zisťovať, čo žalovaný dlží žalobcovi, ak sám žalobca v žalobe skutkovo nevymedzil svoj nárok. 14. Dovolací súd pre úplnosť pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 15. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd nezistil, že by odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne, či arbitrárne (svojvoľne) odôvodnil, resp. vybočil z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 a 3 CSP, čím by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
9. f)CSP. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje so závermi odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie), nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o neodôvodnenosti, či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
10. f)CSP tak nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). Žalobca tak neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu nedostatočným odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd tak uzavrel, že dovolanie žalobcu namietajúceho vadu podľa § 420 písm.
11. f)CSP spočívajúcu v nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je síce v tejto časti prípustné, ale nie je dôvodné. 16. Dovolateľ zároveň namietal dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
12. b)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 17. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 18. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 19. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP. (2Cdo/203/2016, 3Cdo/38/2019, 4Cdo/32/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/25/2018, 8Cdo/100/2017) K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 20. Pre procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“, a to ako dovolateľ túto otázku v dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním (ďalej aj „kľúčová otázka“). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť, príp. aj dôvodnosť dovolania. 21. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolená právna otázka je taká otázka, ktorú odvolací súd riešil, na jej riešení založil svoje rozhodnutie a dovolací súd sa zároveň ešte touto právnou otázkou vo svojej rozhodovacej praxi nezaoberal (§ 421 ods. l písm.
13. b)CSP). 22. Dovolateľ v dovolaní vymedzil prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 421 ods. 1 písm.
14. b)CSP ohľadom nesprávneho vyriešenia otázky 1. „Je veriteľ povinný v upozornení na možnosť využitia oprávnenia požadovať zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 53 ods. 9 OZ a v nadväzujúcej výzve na zaplatenie celej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru podľa § 565 OZ konkretizovať splátku, pre ktorej nezaplatenie vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru?“ (prvá otázka). 2. „Ak veriteľ uplatní nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na základe predčasného zosplatnenia, avšak súd dospeje k záveru, že nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne, má mu byť priznaný nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku?“ (druhá otázka). 23. Posudzujúc vyššie uvedenú prvú právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 písm.
15. b)CSP (bod 22. tohto rozhodnutia) zohľadňujúc obsah dovolania (§ 124 CSP) v kontexte rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorému bolo dovolanie podané, v čase rozhodnutia odvolacieho súdu (25. júna 2024) nebola ešte vyriešená, avšak medzičasom (v čase podania dovolania 29. októbra 2024, č. l. 206 spisu, pozn. dovolacieho súdu) už bola dovolacím súdom vyriešená v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/15/2023 z 25. septembra 2024 a neskôr v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13. februára 2025, ktoré bolo ako judikát R 34/2025 uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR, odpadol tak dôvod jej riešenia v zmysle prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
16. b)CSP. Dovolací súd potom vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 CSP) konštatoval jeho prípustnosť podľa § 421 ods. 1 písm.
17. a)CSP a zisťoval, či sa odvolací súd pri riešení právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 24. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/15/2023 z 25. septembra 2024 dovolací súd v spore o zaplatenie 74.002,54 eura s prísl. odmietol dovolanie žalobcu (veriteľa), keď konštatoval, že „(...) napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení (ne)platnosti úkonov veriteľa realizovaných v zmysle § 53 ods.

§ 565

Občianskeho zákonníka, preto namietané nesprávne právne posúdenie nebolo dôvodné. Neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, malo za následok neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo

1. decembra 2020 uzavretej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne Slovenskou sporiteľnou a. s. ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom v zmysle § 39 v spojení s § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách, v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore.“ Uvedené rozhodnutie bolo podrobené testu ústavnosti v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 124/2025 zo dňa
2. februára 2025, keď ústavná sťažnosť (veriteľa) bola odmietnutá.
3. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/152/2022 vyplýva, že „... ak právo veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky môže zmluvný partner spotrebiteľa využiť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (kde inak špeciálna úprava z ustanovenia § 53 ods. 9 OZ spôsobuje v drvivej väčšine prípadov vrátane všetkých dojednaní o splátkach s mesačnou a kratšou frekvenciou nepoužiteľnosť všeobecnej úpravy z § 565 vety druhej OZ o možnosti použitia práva veriteľom najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky) a takému využitiu má (musí) predchádzať upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie práva v lehote nie kratšej ako 15 dní; bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch v zákone ustanovených lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ).“ Uvedené rozhodnutie bolo následne odsúhlasené a prijaté na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu na publikáciu v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR, publikované ako R 34/2025 (ďalej aj „R 34/2025“) s právnou vetou v nasledovnou znení: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
4. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“
5. Vychádzajú z vyššie uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že nastolená prvá právna otázka v zmysle bod
6. tohto rozhodnutia už bola dovolacím súdom riešená v rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo/15/2023 a sp. zn. 6Cdo/152/2022 (R 34/2025), a preto v súlade s nimi, je potrebné na ňu odpovedať tak, že neuvedenie konkrétnej splátky, či nekonkretizácia splátky, pre ktorú má dôjsť k predčasnému zosplatneniu celého dlhu v právnych úkonoch veriteľa smerujúcich k zosplatneniu podľa § 53 ods.

§ 565

Občianskeho zákonníka, spôsobuje neplatnosť takýchto právnych úkonov pre ich neurčitosť. 27. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu senátu rozhodujúceho v prejednávanom spore uvedený právny záver, ako aj vyššie citované úvahy smerujúce k tomuto právnemu záveru, vyplývajúce z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/15/2023, na ktoré nadviazalo ďalšie rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/152/2022, neskôr prijaté občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu ako R 34/2025, predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Od takto vyjadreného právneho názoru vo vyššie citovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu reprezentujúcich ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu senát dovolacieho súdu rozhodujúci v prejednávanom spore nepovažuje za potrebné sa odkloniť a na ktorý v celom rozsahu odkazuje, nakoľko je plne aplikovateľný aj na posudzovaný spor. 28. Na základe uvedeného dovolací súd aplikujúc uvedené na posudzovaný spor, keď odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že „účelom tohto ustanovenia § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, je dať spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlhu pred tým, ako dodávateľ využije svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom, pričom výklad nemôže dopĺňať právny úkon. Taký právny úkon, ktorým poskytovateľ úveru zosplatnil celý úver (teda predčasné zosplatnenie), z ktorého nebolo ani s prihliadnutím na ostatné žalobcom produkované listiny zrejmé, pre ktorú konkrétnu nezaplatenú splátku bol úver zosplatnený, potom súd prvej inštancie správne posúdil ako neurčitý právny úkon, a s poukazom na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka pre jeho neurčitosť ako neplatný právny úkon. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie má za to, že neboli splnené podmienky na platné zosplatnenie s poukazom na ust. § 53 ods. 9 OZ v spojení s ustanovením § 565 OZ, keďže nie je zrejmé pre ktorú splátku bol úver zosplatnený. (...)“ (pozri bližšie bod 10. rozhodnutia krajského súdu), môže len konštatovať, že tento záver nie je nesprávny a je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Dovolateľ tak neopodstatnene namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu a ním zvolené riešenie právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie, spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP), pretože odvolací súd sa svojím právnym posúdením v zmysle § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP neodklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a preto dovolací súd dovolanie žalobcu v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm.
2. c)CSP (mutatis mutandis rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/98/2023, 2Cdo/5/2025). 29. Pre úplnosť považuje dovolací súd za potrebné vyjadriť sa k podaniu dovolateľa zo dňa 12. februára 2025 „PODNET DOVOLATEĽA NA POSTÚPENIE VECI VEĽKÉMU SENÁTU“, v ktorom dovolateľ poukazuje, že v prípade prvej právnej otázky existuje rozdielna rozhodovacia prax, pričom poukázal na rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30. januára 2024. Dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 157/2025-22 z 13. marca 2025 „To isté platí aj pre právny názor iného senátu najvyššieho súdu vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/123/2022 z januára 2024, pre odchýlenie od ktorého mal najvyšší súd podľa sťažovateľky postúpiť jej vec na rozhodnutie veľkému senátu. Nemožno dospieť k záveru, že by v tomto rozhodnutí najvyšší súd popri riešení nosnej otázky, ktorou bol začiatok plynutia premlčacej lehoty predčasne zosplatneného spotrebiteľského úveru, záväzne vyriešil aj otázku, či pod sankciou neplatnosti musí byť v oznámení o zosplatnení konkretizovaná omeškaná splátka. Najvyšší súd právny názor o nadbytočnosti konkretizácie omeškanej splátky vo výzve či oznámení o zosplatnení, aplikácie ktorého sa sťažovateľka dožaduje, vyslovil len ako protiargument k nie pre vec rozhodujúcej argumentácii dovolateľov o špecifikácii omeškanej splátky ako podmienky platnosti zosplatnenia. Tieto len na okraj a doplnkovo vyjadrené právne názory senátov najvyššieho súdu, ktoré hoci sú súčasťou odôvodnení rozhodnutí dovolacieho súdu, nemožno považovať za záväzné právne názory, keďže neboli dôvodom, bez vyriešenia ktorých by dané veci nebolo možné rozhodnúť. To bola v oboch prípadoch otázka začiatku plynutia premlčacej lehoty predčasne zosplatneného spotrebiteľského úveru.“ Z uvedeného tak vyplýva, že v posudzovanej otázke neexistuje rozdielna rozhodovacia prax zakladajúca eventuálne dôvod na postup podľa § 48 ods. 1 CSP. 30. K druhej dovolateľom formulovanej otázke, posudzujúc uvedenú právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP (bod 22. tohto rozhodnutia) zohľadňujúc obsah dovolania (§ 124 CSP) v kontexte rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorému bolo dovolanie podané, ktorá v čase podania dovolania (29. októbra 2024 viď potvrdenie o odoslaní č. l. 206 spisu) dovolacím súdom vyriešená nebola, avšak medzičasom dovolací súd predmetnú otázku riešil v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/49/2025 z 3. decembra 2025, odpadol tak dôvod jej riešenia v zmysle prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP. Dovolací súd potom vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 CSP) konštatoval jeho prípustnosť podľa § 421 ods. 1 písm.
5. a)CSP a zisťoval, či sa odvolací súd pri riešení právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 31. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/49/2025 z 03. decembra 2025 v spore, v ktorom sa žalobou žalobkyňa domáhala zaplatenia istiny s príslušenstvom a náhrady trov konania, titulom nesplnenia dlhu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zamietol dovolanie žalobkyne proti rozsudku krajského súdu, ktorý potvrdil zamietajúci rozsudok okresného súdu. 31.1. V tomto spore dovolací súd okrem iného posudzoval právnu otázku uplatnenú podľa § 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP v znení: „Ak súd v spotrebiteľskom spore dospeje k záveru, že veriteľ nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne a nemá z tohto dôvodu jednorazový nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, prizná mu iba nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku; pričom tým neporuší § 216 CSP“ vo vzťahu, ku ktorej uviedol, že žalobkyňa (dovolateľka) žalobou uplatnený nárok (priznanie peňažného plnenia) vyvodzovala (po skutkovej stránke) z toho, že došlo k zosplatneniu poskytnutého úveru a v uvedenom smere produkovala k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Ak by súdy (bez procesnej aktivity žalobkyne) tejto priznali časť uplatneného nároku v spore (spolu s príslušenstvom), t. j. by jej priznali nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku, hoci išlo o konanie, v ktorom súdy nemohli prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s ochranou slabšej strany, ktorou bola žalovaná, porušili by tým zásadu „ne ultra petitum“, čím by porušili právo žalovanej na spravodlivý proces. V takom prípade by súdy totiž svojím postupom pri posudzovaní žalobou uplatneného nároku žalobkyne prekročili rámec ňou vymedzeného petitu, pretože by jej priznali plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu. Dovolací súd preto uzavrel, že na dovolateľkou formulovanú dovolaciu právnu otázku možno odpovedať tak, že „ak si veriteľ žalobou uplatnil nárok na celý zostatok pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na základe jeho predčasného zosplatnenia (skutkový základ), a súd dospeje k záveru, že tento veriteľ nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne, nemôže v spore, v ktorom nemožno prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s ochranou slabšej strany, takémuto veriteľovi ex offo (bez procesnej aktivity veriteľa - žalobcu) priznať nárok na jednotlivé neuhradené splátky úveru, splatné ku dňu vyhlásenia rozsudku, nakoľko by mu priznal plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu, a teda by rozhodol v rozpore so zásadou „ne ultra petitum“. Nejde tu teda iba o číselné porovnanie nároku (kedy dovolateľka argumentovala, že jednotlivé neuhradené splátky splatné ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku predstavujú sumu 3.993,84 eura, t. j. ani nie polovicu v žalobe uplatneného plnenia), ale o to, že by išlo o plnenie z iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 4 M Cdo 15/2010). 32. Podporne je možné poukázať na rozhodnutie najvyššieho súdu zo dňa 12. februára 2024 sp. zn. 4Cdo/85/2021 v ktorom síce neriešil najvyšší súd právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 CSP, avšak pri posúdení dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
7. f)CSP sa zaoberal dodávateľom uplatneným nárokom z tvrdeného predčasného zosplatnenia spotrebiteľského úveru na základe neplnenia zmluvných povinností zo strany žalovaného (spotrebiteľa). Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, majúc za to, že k zosplatneniu úveru došlo. S týmto ťažiskovým záverom sa odvolací súd nestotožnil, mal za to, že zosplatnenie bolo neplatné a napriek uvedenému po vykonanom dokazovaní posudzoval, či žalobcovi (dodávateľovi) vznikol nárok na peňažné plnenie voči žalovanému na základe nezmeneného skutkového stavu podľa obsahu spisu a vykonaného dokazovania. V najvyšším súdom posudzovanej veci odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie a žalovanému uložil povinnosť na zaplatenie dlžných splátok ku dňu vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Uvedený postup odvolacieho súdu dovolací súd podrobil kritike a uzavrel, že odvolací súd svojím postupom pri posudzovaní uplatneného nároku žalobcu prekročil rámec ním vymedzeného petitu, pretože priznal plnenie z iného skutkového základu, než bol vymedzený žalobou, preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu ho na ďalšie konanie. 33. Dovolací súd poukazuje, že v sporovom konaní je základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia a predložiť dôkazy za účelom ich preukázania; zároveň platí, že súd nie je povinný za žalobcu vyhľadávať z predložených dôkazov rozhodujúce skutočnosti, pretože by tým nahrádzal procesnú aktivitu žalobcu. Žalobca v prejednávanej veci, ktorému síce ostal nárok na zaplatenie splátok v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neuviedol také rozhodujúce skutkové okolnosti a nenavrhol vykonať také dôkazy, z ktorých by okresný súd mohol určiť výšku a počet splatných splátok bez toho, aby tým nahrádzal činnosť žalobcu; žalobca netvrdil, že by uplatnený nárok odvodzoval od jednotlivých splatných splátok; svoj nárok špecifikoval ako nárok na plnenie z predčasne zosplatneného úveru. 33.1. V prejednávanej veci ide o skutkovú otázku; žalobca v žalobe uplatnený nárok vymedzil skutkovo tak, že uplatňuje nárok, ktorý vznikol v dôsledku zosplatnenia úveru v dôsledku neplnenia povinnosti dlžníka splácať splátky riadne a včas. Žalobca sa nedomáhal (iba) doposiaľ nezaplatených splatných splátok úveru, takto žalobu skutkovo nevymedzil, takéto skutkové tvrdenia ako prostriedky procesného útoku nerealizoval a k takýmto tvrdeniam logicky dôkazy neoznačil. Ak Civilný sporový poriadok pod zmenou žaloby rozumie aj podstatnú zmenu skutkových tvrdení alebo doplnenie rozhodujúcich skutočnosti (§ 140 CSP) a takýto návrh na zmenu žaloby podaný nebol, za takejto situácie pokiaľ by okresný súd rozhodoval tak, ako tvrdí (mieni) dovolateľ (o doposiaľ nezaplatených splatných splátkach úveru, pričom takto žalobu skutkovo nevymedzil, ďalej viď vyššie ), porušil by zásadu ne ultra petitum v zmysle § 216 CSP. 33.2. Reagujúc na dovolaciu argumentáciu k procesnej aktivite žalobcu dovolací súd dodáva, že v prejednávanej veci ide o spotrebiteľský spor, a teda spor s ochranou slabšej strany; podľa § 296 CSP zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. Ak súdy nižšej inštancie žalobcovi nepriznali ani sumu predstavujúcu splatné splátky do dňa vyhlásenia meritórneho rozhodnutia, ich závery neboli výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. 34. Zhrnúc uvedené dovolací súd sa nemal dôvod odkloniť sa od uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, preto dovolací súd dovolanie žalobcu v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm.
8. c)CSP. 35. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu namietajúceho vadu podľa § 420 písm.
9. f)CSP je v časti síce prípustné, ale nie je dôvodné a ohľadom namietajúceho nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a),
10. b)CSP je neprípustné (§ 447 písm.
11. c)CSP). Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP). 36. Žalovanému ako úspešnému v dovolacom konaním vznikol zásadne nárok na náhradu trov dovolacieho konania v zmysle § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v dovolacom konaní nečinný, trovy dovolacieho konania si neuplatnil a z obsahu spisu vyplýva, že mu trovy dovolacieho konania nevznikli, preto v súlade so svojou judikatúrou dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania žalovaného tak, že mu nárok na ich náhradu nepriznal (R 72/2018). 37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.