Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/55/2025 Identifikačné číslo spisu: 8124200426 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8124200426.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne T. X., narodenej E., L., zast. advokátom JUDr. Františkom Komkom, Prešov, Hlavná 27, IČO: 37 941 054, proti žalovanej Kooperativa poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Mlynské Nivy 7816/16, IČO: 00 585 441, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9C/2/2024, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 3. decembra 2024 sp. zn. 3Co/41/2024, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a . Žalovaná m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 3. júna 2024 č. k. 9C/2/2024-100 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 13. júna 2024 č. k. 9C/2/2024-108 výrokom I. žalobu zamietol; výrokom II. žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov; doplneným výrokom dopĺňacím rozsudkom konanie v časti zaplatenia vecnej škody nad sumu 8.146,07 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 1. augusta 2023 do zaplatenia, zastavil (ďalej bod 1.6. tohto rozhodnutia). 1.1. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 420 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 4 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“ a „zákon o PZP“), § 145 ods. 2, § 212 ods. 2 veta prvá, § 225 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 1.2. Žalobou došlou súdu dňa 17. januára 2024 sa žalobkyňa domáhala na žalovanej zaplatenia vecnej škody vo výške 8.994,61 eur s prísl. a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 65.000 eur. Žalobu odôvodnila tým, že jej jediný syn H. X. bol usmrtený pri dopravnej nehode dňa E. Y. I., ktorý bol právoplatne odsúdený. Voči Y. I. bola žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35.000 eur a náhrada škody vo výške 706,68 eur. Žalobkyňa si touto žalobou uplatnila doposiaľ neuznané nároky na náhradu škody vo výške 8.994,61 eur a rovnako aj náhradu nemajetkovej ujmy v sume 65.000 eur. 1.3. Z rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 33T/87/2021-247 z 19. júla 2022 vyplynulo, že Y. I. bol odsúdený za prečin usmrtenia a bol mu uložený výkon trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom. Zároveň poškodenej žalobkyni bola priznaná náhrada škody vo výške 706,68 eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 eur. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 8To/47/2022-305 z 20. apríla 2023 bol výrok o náhrade škody zrušený a nahradený novým výrokom, ktorým žalobkyni bola priznaná náhrada majetkovej škody vo výške 706,68 eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35.000 eur. V rámci trestného konania došlo k rozhodnutiu o náhrade škody (sčasti priznaná a sčasti odkázaná na uplatnenie v civilnom procese), ktorá vo výške vyššej ako bola priznaná súdom, bola uhradená žalovanou. Rovnako v rámci trestného konania došlo aj k rozhodnutiu o náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobkyni ako pozostalej matke nebohého (znovu sčasti priznaná a sčasti odkázaná na uplatnenie v civilnom procese). Pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy, súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove a nemal potrebu ním priznanú náhradu nemajetkovej ujmy žiadnym spôsobom zvyšovať. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu pri najbližších príbuzných, čiže vzťahoch manžel - manželka a vzťahoch rodičia - deti, sa pozostalým osobám priznáva vo výške v rozpätí cca od 20.000 eur do 25.000 eur. Aj s ohľadom na uvedené súd považoval nemajetkovú ujmu priznanú Krajským súdom v Prešove za dostačujúcu, pričom nemožno súhlasiť s názorom, že na výšku nemajetkovej ujmy má mať vplyv aj to, že zomrelý H. X. bol reprezentantom SR v cyklistike nepočujúcich. Súd mal za to, že pretrhnutie väzby rodiča k jeho dieťaťu nie je závažnejšie iba z toho dôvodu, že dieťa je úspešným reprezentantom v nejakom športe. 1.4. Pokiaľ ide o náhradu vecnej škody, z trestného spisu mal súd preukázané, že najneskôr 21. septembra 2021 boli žalobkyni známe jednotlivé položky náhrady škody, na odškodnení ktorých mala záujem. Ako vyplýva z citovanej judikatúry, premlčanie nároku poškodeného voči škodcovi sa riadi rovnakými právnymi predpismi ako premlčanie náhrady škody voči poisťovateľovi, pričom žaloba s požiadavkou náhrady škody a nemajetkovej ujmy podaná voči škodcovi v rámci trestného konania, nespôsobuje prerušenie plynutia premlčacej lehoty voči poisťovateľovi. Na vzťah poškodeného - žalobkyne a poisťovateľa - žalovanej sa nepoužije § 104 Občianskeho zákonníka, ale platí subjektívna 2-ročná a objektívna 3-ročná premlčacia lehota. Ak najneskôr v septembri 2021 žalobkyňa už poznala jednotlivé zložky škody, ktorej náhradu si ako jediný právny nástupca zomrelého H. X. chcela uplatňovať, subjektívna premlčacia lehota uplynula najneskôr v septembri 2023. Ak žaloba bola na súd prvej inštancie podaná až dňa 17. januára 2024, došlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty, a preto žiadnu položku z uplatňovanej náhrady škody súd priznať nemohol. 1.5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 1.6. Okresný súd uznesením z 22. januára 2024 č. k. 9C/2/2024-33 o. i. vyzval žalobkyňu na špecifikáciu uplatňovanej náhrady vecnej škody, ktorá podaním doručeným súdu dňa 15. februára 2024 vzala žalobu späť, a to v časti konania o zaplatenie vecnej škody nad sumu 8.146,07 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 1. augusta 2023 do zaplatenia, pričom výška nemajetkovej ujmy zostala nedotknutá. Na základe uvedeného okresný súd rozhodol dopĺňacím rozsudkom z 13. júna 2024 č. k. 9C/2/2024-108 tak, že doplnil výrok rozsudku okresného súdu z 3. júna 2024 č. k. 9C/2/2024-100 takto: Konanie v časti zaplatenia vecnej škody nad sumu 8.146,07 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 01. 08. 2023 do zaplatenia z a s t a v u j e . 2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 3. decembra 2024 č. k. 3Co/41/2024-128 výrokom I. potvrdil rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP; výrokom II. stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 2.1. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobkyne, ktoré smerovali voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v sume 65.000 eur, tieto spojila s nesprávnym posúdením námietky premlčania. Odvolací súd zdôraznil, že daná námietka je neopodstatnená, keďže súd prvej inštancie, na čo poukázala vo vyjadrení k odvolaniu aj žalovaná, zamietol tento nárok žalobkyne z dôvodu, že týmto titulom jej už bol priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči vinníkovi dopravnej nehody (škodcovi) v trestnom konaní, a to vo výške 35.000 eur. Priznaný nárok považoval súd prvej inštancie za dostatočný a primeraný. Súd prvej inštancie tento nárok neposúdil ako premlčaný, a preto odvolacia námietka žalobkyne je z tohto pohľadu úplne irelevantná. Okrem toho odvolací súd považoval záver súdu prvej inštancie o zamietnutí nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za správny a súladný s doterajšou rozhodovacou praxou súdov, na ktorú poukázala aj žalovaná, a z ktorej vyplývajú nižšie sumy priznaných nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnym obetiam dopravných nehôd (k tomu pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31. mája 2024 sp. zn. 22Co/54/2023 - pozostalej matke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 13.000 eur za stratu syna, rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. septembra 2024 sp. zn. 7Co/21/2024 - pozostalej matke za stratu jediného dieťaťa - syna priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 eur, rozsudok Krajského súdu v Žiline z 24. septembra 2024 sp. zn. 9Co/28/2024 - každému z rodičov za stratu 27-ročného syna priznaná náhrada nemajetkovej ujmy po 25.000 eur). 2.2. K námietke žalobkyne ohľadom premlčania nároku na vecnú škodu odvolací súd v plnom rozsahu odkázal na odôvodnenie súdu prvej inštancie obsiahnuté v bode 8., z ktorého vyplýva aj to, že: „ ... škoda a poistné plnenie sú dva samostatné právne inštitúty, pričom pri uplatnení nároku poškodeného voči poisťovateľovi podľa § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení nemožno subjektívnu vedomosť o škode stotožňovať s okamihom, keď sa poškodený dozvie o výsledku poistného šetrenia. Z ustanovenia § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení vyplýva, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi v povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila (§ 15 ods. 2 PZP). Poznámka 22 v tomto ustanovení priamo odkazuje na § 106 OZ. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že pri nároku poškodeného voči poisťovateľovi podľa § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení zákon odkazuje na posudzovanie premlčania podľa rovnakých predpokladov, ako je to uvedené v § 106 OZ, a teda neupravuje žiadnu výnimku alebo iné pravidlo pre začiatok behu subjektívnej, či objektívnej premlčacej doby, ako je inak uvedená v § 106 OZ.“ Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zastáva názor, že otázku premlčania nároku žalobkyne na náhradu vecnej škody posúdil súd prvej inštancie správne podľa § 106 Občianskeho zákonníka. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, syn žalobkyne H. X. bol usmrtený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil Y. I. dňa E.. V septembri 2021 žalobkyňa poznala rozsah škody, preto subjektívna premlčacia doba uplynula najneskôr v septembri 2023. Žaloba bola na súd podaná až dňa 17. januára 2024, t. j. po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Preto správne súd prvej inštancie s poukazom na žalovanou vznesenú námietku premlčania, daný nárok žalobkyne zamietol. 2.3. Súd prvej inštancie sa v bode 5.13. odôvodnenia rozsudku vyjadril aj k ďalšiemu dokazovaniu, ktorého vykonanie, vzhľadom na zaujaté právne názory, nepovažoval za potrebné. V tejto súvislosti odkázal na nižšie, resp. ďalej uvedené závery, z ktorých vplynulo zamietnutie žaloby v časti o náhradu vecnej škody pre premlčanie a v časti o náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu už priznaného nároku v trestnom konaní v sume 35.000 eur. S poukazom na uvedené sa postoj súdu prvej inštancie javí ako logický, keďže na premlčaní časti nároku by vykonanie ďalšieho dokazovania neviedlo k inému záveru a pokiaľ ide o dokazovanie vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy, jej priznanie vo výške 35.000 eur zodpovedá okolnostiam danej veci a doterajšej rozhodovacej činnosti súdov. 2.4. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa § 420 písm.
- f)CSP. 3.1. Dovolateľka v úvode svojho dovolania zrekapitulovala doterajší priebeh konania pred súdmi nižšej inštancie. 3.2. Dovolateľka poukazujúc na bod 24. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, uviedla, že v spore o náhradu škody podľa zákona o PZP v rámci voľby pasívnej legitimácie si za žalovaného v súdnom konaní vybrala poisťovateľa, t. j. v rámci možnej voľby nežalovala poisteného škodcu, ale iba poisťovateľa v zmysle ustálenej súdnej praxe (sp. zn. 4Cdo/5/2020). Totiž právo žalobkyne voči žalovanej, ktorá spôsobila škodu prevádzkou dopravného prostriedku pri dopravnej nehode, nie je právom na plnenie z poistenia, ale právom na náhradu škody, ktoré je v zmysle § 813 ods. 1 OZ odvodené od práva poškodeného (poistenca). Prechodom práva na náhradu škody z poisteného na poistiteľa vstupuje poistiteľ vyplatením plnenia do práv poisteného. Od tohto práva sa odvíja aj premlčacia doba. Zmena v osobe veriteľa nemá vplyv na jej plynutie (sp. zn. 1ObdoV/24/2009). Z ustálenej judikatúry jedného z najnovších uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 7Cdo 252/2021 je potrebné pri začiatku behu premlčacej lehoty vychádzať a aplikovať ustanovenie § 104 OZ, podľa ktorého pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti, čo v prejednávanej veci značí, že k poistnej udalosti došlo dňa 26. mája 2021 (vznik smrteľnej dopravnej nehody) a po skončení adhézneho konania k uplynutiu premlčacej lehoty na náhradu škody (1 + 3) došlo 26. mája 2025 a keďže žaloba dovolateľky bola podaná dňa 17. januára 2024 bola podaná teda riadne a včas. 3.3. Vo väzbe na výšku nemajetkovej ujmy dovolateľka uviedla, že aj judikatúra ESĽP upravuje, že náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (Tolstoy Miloslavsky v Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (Flux v Moldavsko). Aj tunajšie všeobecné súdy, ktoré rozhodovali o výške peňažných náhrad za nemajetkovú ujmu, bola poškodeným vzhľadom na závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku smrteľnej dopravnej nehody najbližších osôb priznaná vo vyššej sume, napr. KS v Trenčíne sp. zn. 6Co/810/2014 priznaná nemajetková ujma v sume 100.000 eur. Je pravdou, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzajú z voľnej úvahy, ktorá nemá stanovené žiadne medze, mantinely, avšak všeobecný záver o nemateriálnej ujme súdom priznanej výške nemal by byť a nemôže byť prejavom prvku svojvôle, arbitrárnosti. 3.4. Dovolateľka nesúhlasila s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý spočíva v tom, že pri skúmaní podmienok na určenie výšky nemajetkovej ujmy nemá vplyv skutočnosť, že poškodený bol reprezentantom SR v cyklistike nepočujúcich. Naopak všeobecné súdy pri rozhodovaní o jej výške sú povinné a majú skúmať samotnú osobu poškodeného, t. j. spôsob jej života v oblasti osobných, kultúrnych, spoločenských, pracovných potrieb, vrátane športového života. 3.5. O ujme, ktorú utrpela, a ktorá u dovolateľky sústavne naďalej pretrváva, sa mohla vyjadriť samotná dovolateľka, a to pri svojom výsluchu na súde prvej inštancie na hlavnom pojednávaní, na ktoré sa osobne dostavila, pričom ju procesný súd k výsluchu nepripustil a nevypočul. Dovolateľka aj vo svojej žalobe v rámci zisťovania skutkového stavu veci, okrem svojho výsluchu navrhla ako svedka vypočuť trénera slovenskej reprezentácie v cyklistike p. G. Z., J., ktorý sa vo svojej výpovedi mohol podrobne vyjadriť k osobe poškodeného, nebohého H. X., k jeho športovým výsledkom a úspechom, k jeho reprezentácii. Takýmto nevykonaním a odignorovaním navrhovaných dôkazov zo strany žalobkyne došlo k porušeniu procesných práv, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 3.6. Dovolateľka navrhla, aby najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. 4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedla, že dovolanie nie je dôvodné, pretože odvolací súd správne posúdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol/zamietol a priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala advokátom zastúpená (§ 429 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a pričom dospel k záveru, že dovolanie ako neprípustné treba odmietnuť. Odôvodnenie uvedeného záveru je uvedené v nasledujúcich bodoch. 6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (napr. sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (napr. sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014). 8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 10. Dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm.
- f)CSP poukázala, že všeobecný záver o nemateriálnej ujme súdom priznanej výške nemôže a nemal by byť prejavom prvku svojvôle, arbitrárnosti. Tvrdila, že súdy nižšej inštancie dospeli k nesprávnemu záveru ohľadom posúdenia premlčania jej nároku na náhradu škody. Namietala nesprávny právny záver okresného súdu ohľadom nezohľadnenia osoby poškodeného ako reprezentanta Slovenska v cyklistike nepočujúcich pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Tiež namietala nesprávnosti v procese dokazovania (nevykonanie navrhnutého dôkazu, a to výsluchu žalobkyne a svedka). 11. K námietke arbitrárnosti súdom priznanej výšky nemajetkovej ujmy, dovolací súd uvádza, že predmetnú námietku dovolateľka v dovolaní uviedla bez bližšieho ozrejmenia a ani z obsahu dovolania nie je možné vyvodiť, v čom konkrétne spočíva dovolateľkou namietaná arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Napriek uvedenému po preskúmaní obsahu spisu, vrátane rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie, dovolací súd uvádza, že v posudzovanom spore obsah spisu vrátane rozhodnutia odvolacieho súdu (ktorý v spojení s potvrdzovaným rozsudkom okresného súdu vytvára organickú/kompletizujúcu jednotu) nedáva podklad pre záver, že by v danej veci išlo o prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 a 3 CSP, a že by odvolací súd svoje rozhodnutie arbitrárne (svojvoľne) odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
- f)CSP. 12. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní majoritne spochybňovala záver súdov nižšej inštancie ohľadom posúdenia premlčania jej nároku na náhradu škody, pričom navodzovala vlastné skutkové a právne závery, dovolací súd pripomína, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Podstata dovolania a jeho dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedená námietka dovolateľky predstavuje jej prostý nesúhlas s vyhodnotením dôkazov, skutkovým a právnym záverom, keď sa dovolateľka bez ďalšieho nestotožňuje so záverom súdov nižšej inštancie o premlčaní jej nároku na náhradu vecnej škody, čo nepredstavuje zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm.
- f)CSP. 12.1. Dovolací súd uvádza, že s predmetnou argumentáciou sa vysporiadal odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku, že dovolateľka nesprávne aplikuje jednotnú aplikáciu premlčania na náhradu vecnej škody, aj nemajetkovej ujmy (rovnako tak aj v dovolaní), keď v bodoch 29. až 32. svojho rozhodnutia uviedol: „Vo vzťahu k vyššie označeným rozhodnutiam odvolacieho súdu a Najvyššieho súdu SR, ktorými argumentovala žalobkyňa, je potrebné dodať, že záver súdu prvej inštancie nie je s nimi v rozpore. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy nebolo založené na premlčaní tohto nároku, ale na jeho nedôvodnosti. K premlčaniu nároku žalobkyne na vecnú škodu odvolací súd uvádza, že v okolnostiach takýchto prípadov je stanovená objektívna premlčacia doba a subjektívna premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba je trojročná a začína plynúť v okamihu škodnej udalosti. Subjektívna premlčacia doba sa pri uplatnení nárokov na náhradu škody (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) odvíja od okamihu, keď sa poškodený dozvie o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyjadriť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu uplatniť na súde. Poškodený sa dozvie o škode akonáhle zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik škody a orientačne približne aj jej rozsah, pričom nie je potrebné, aby poznal rozsah škody presne, napríklad na základe odborného posudku. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, keď dostal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorý konkrétny subjekt je za škodu zodpovedný. Postačuje, aby poškodenému boli známe také skutkové okolnosti, na základe ktorých je možné vyvodiť záver o finančnom vyjadrení spôsobenej majetkovej ujmy. Čo sa týka plynutia premlčacej doby vo vzťahu k nároku žalobkyne na náhradu (vecnej) škody, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku obsiahnuté v bode 8., z ktorého vyplýva aj to, že: „ ... škoda a poistné plnenie sú dva samostatné právne inštitúty, pričom pri uplatnení nároku poškodeného voči poisťovateľovi podľa § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení nemožno subjektívnu vedomosť o škode stotožňovať s okamihom, keď sa poškodený dozvie o výsledku poistného šetrenia. Z ustanovenia § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení vyplýva, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi v povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila (§ 15 ods. 2 PZP). Poznámka 22 v tomto ustanovení priamo odkazuje na § 106 OZ. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že pri nároku poškodeného voči poisťovateľovi podľa § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení zákon odkazuje na posudzovanie premlčania podľa rovnakých predpokladov, ako je to uvedené v § 106 OZ, a teda neupravuje žiadnu výnimku alebo iné pravidlo pre začiatok behu subjektívnej, či objektívnej premlčacej doby, ako je inak uvedená v § 106 OZ.“ Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zastáva názor, že otázku premlčania nároku žalobkyne na náhradu vecnej škody posúdil súd prvej inštancie správne podľa § 106 OZ. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, syn žalobkyne H. X. bol usmrtený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil Y. I. dňa XX. XX. XXXX. V septembri 2021 žalobkyňa poznala rozsah škody, preto subjektívna premlčacia doba uplynula najneskôr v septembri 2023. Žaloba bola na súd podaná až dňa 17. 01. 2024, t. j. po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Preto správne súd prvej inštancie s poukazom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, daný nárok žalobkyne zamietol.“ 13. Pokiaľ dovolateľka uviedla, že nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že pri skúmaní podmienok na určenie výšky nemajetkovej ujmy nemá vplyv skutočnosť, že poškodený bol reprezentantom Slovenska v cyklistike nepočujúcich, k uvedenému dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm.
- f)CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým oba súdy nižšej inštancie dospeli, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie sporu túto vadu zmätočnosti nezakladá (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017), tento právny záver považuje i ústavný súd za akceptovateľný (I. ÚS 61/2019). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). 14. K námietke dovolateľky, že nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu (aj okresného súdu) došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov - výsluch žalobkyne, výsluch trénera slovenskej reprezentácie v cyklistike, dovolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa týka žaloba, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Súdy nižšej inštancie neboli povinné vykonať všetky navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie stranám (§ 185 ods. 1 CSP). Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné) alebo vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za vadu zmätočnosti (viď R 125/1999). Procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. 14.1. V súvislosti s námietkou nevykonania navrhnutých dôkazov dovolací súd poukazuje na bod 33. odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, podľa ktorého: „Súd prvej inštancie sa v bode 5.13. odôvodnenia rozsudku vyjadril aj k ďalšiemu dokazovaniu, ktorého vykonanie, vzhľadom na zaujaté právne názory, nepovažoval za potrebné. V tejto súvislosti odkázal na nižšie, resp. ďalej uvedené závery, z ktorých vplynulo zamietnutie žaloby v časti o náhradu vecnej škody pre premlčanie a v časti o náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu už priznaného nároku v trestnom konaní v sume 35.000 eur. S poukazom na uvedené sa postoj súdu prvej inštancie javí ako logický, keďže na premlčaní časti nároku by vykonanie ďalšieho dokazovania neviedlo k inému záveru a pokiaľ ide o dokazovanie vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy, jej priznanie vo výške 35.000 eur zodpovedá okolnostiam danej veci a doterajšej rozhodovacej činnosti súdov.“ Z uvedeného vyplýva nadbytočnosť ďalšieho dokazovania vzhľadom na už zistený skutkový stav a zaujaté právne závery. K čomu dovolací súd môže len podčiarknuť, že takýto postup súdov nižšej inštancie nemožno považovať za nesprávny, nakoľko je v súlade so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania, námietka dovolateľky je tak nenáležitá. 15. Napokon dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
- f)CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil. 15.1. V prípade, ak súd nevykoná určitý, stranou sporu navrhnutý dôkaz, uvedený stav môže potom navodzovať možnú existenciu tzv. opomenutého dôkazu. Podľa doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého vykonanie má pre rozhodnutie vo veci zásadný význam, avšak vo veci konajúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia nezrealizuje, prípadne jeho vykonanie opomenie bez akéhokoľvek odôvodnenia. V predmetnom spore však takýto stav vzhľadom na vyššie nenastal aj preto, že súdy nižšej inštancie v rozsudkoch v dostatočnom rozsahu zdôvodnili svoje východiská i procesný postup pri rozhodovaní o žalobe žalobkyne a jej návrhoch na vykonanie dokazovania (body 20. až 39. odôvodnenia rozsudku krajského súdu a body 5. až 10. odôvodnenia rozsudku okresného súdu). 16. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, podľa ktorej je ustálený názor, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm.
- f)CSP (porovnaj sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020). 17. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzavrel, že také pochybenia súdov zakladajúce zmätočnostnú vadu a porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
- f)CSP z obsahu spisu vrátane rozsudku odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) nevyplýva, preto dovolanie žalobkyne ako neprípustné podľa § 447 písm.
- c)CSP odmietol. 18. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) tak, že priznal úspešnej žalovanej voči neúspešnej žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. 19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.