Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/95/2025 Identifikačné číslo spisu: 3123205677 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Dovolací súd vo svojej súdno-aplikačnej (judikatórnej) činnosti k tomu už v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne tiež v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/123/2017, 7Cdo/140/2017, 9Cdo/315/2020, 9Cdo/2/2021) uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP, dovolateľ by mal:
3. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
4. b)vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
5. c)uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. 25. Pre právnu otázku,

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP je rozhodujúce, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, avšak táto otázka doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP, dovolateľ by mal:
3. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
4. b)tvrdiť (a prípadne i doložiť), že takáto otázka doteraz nebola riešená dovolacím súdom,
5. c)uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Z logického hľadiska sa vylučuje, aby pre identickú právnu otázku sa mohli uplatniť oba dovolacie dôvody (§ 421 ods. 1 písm.
6. a)a § 421 ods. 1 písm.
7. b)CSP). 25.1. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/neriešili okresný a odvolací súd. Preto dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí. 26. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska, či žalovaný v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolená právna otázka je taká otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. 27. Dovolateľ v dovolaní vymedzil prípustnosť svojho dovolania s poukazom na § 421 ods. 1 písm.
8. b)CSP ohľadom nesprávneho vyriešenia nasledujúcej otázky „či je občan, ktorý sa v súlade čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. l Ústavy SR domôže svojho práva na ochranu súkromného a rodinného života a práva na nedotknuteľnosť obydlia povinný na základe Občianskeho zákonníka uhradiť náhradu spoluvlastníkovi, ktorý sa mu pokúsil toto právo uprieť, pričom mu zo strany žalovaného spoluvlastníka bola ponúknutá možnosť na dohodu o forme užívania predmetnej nehnuteľnosti.“ 27.1. Dovolací súd posudzujúc dovolateľom takto formulovanú otázku uvádza, že dovolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, keď vychádzal zo skutkového záveru, že žalovaný užíval celú nehnuteľnosť vrátane spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, pričom žalobkyňa počas rozhodného obdobia nemala k nehnuteľnosti prístup. Na takto ustálený skutkový stav odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) aplikoval § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že nárok žalobkyne na náhradu za neužívanie spoluvlastníckeho podielu je dôvodný. Rozhodujúcou otázkou, ktorá bola pre odvolací súd kľúčová pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, bola vo väzbe na zistený skutkový stav existencia a výška nároku žalobkyne na náhradu za neužívanie spoluvlastníckeho podielu za obdobie, v ktorom žalovaný využíval celý predmet spoluvlastníctva. Táto otázka priamo determinovala právnu povinnosť žalovaného a predstavovala právny základ napadnutého rozhodnutia. Dovolateľom formulovaná otázka smerujúca k tomu, či výkon ústavného práva na ochranu obydlia môže viesť k vylúčeniu povinnosti nahradiť spoluvlastníkovi hodnotu neužívania jeho podielu, nebola rozhodujúca pre dané konanie, nakoľko súdy nižšej inštancie nezaložili svoje rozhodnutie o vecnej oprávnenosti nároku žalobkyne na jej riešení. Nastolená právna otázka má skôr povahu všeobecnej polemiky žalovaného s právnym názorom súdov nižšej inštancie, pričom nereflektuje konkrétny právny záver, na ktorom napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva. Odvolací súd pri posudzovaní odvolacej argumentácie žalovaného síce prihliadol na namietaný ústavný rámec jeho práva na ochranu obydlia, avšak skutočnosť, že toto právo bolo v rozhodovaní zohľadnené, nijako neovplyvnilo výrok, ani vecnú správnosť rozhodnutia, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na právnom posúdení nároku žalobkyne podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 27.2. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné dodať, že na uvedenom závere nič nemení ani dovolateľom prezentovaná ústavnoprávna argumentácia, keďže ochrana základných práv, vrátane práva na nedotknuteľnosť obydlia, nevylučuje aplikáciu zákonných ustanovení upravujúcich majetkové vzťahy medzi spoluvlastníkmi, pokiaľ ich uplatnenie sleduje legitímny cieľ a rešpektuje princíp proporcionality. V posudzovanej veci bol zásah do práv žalovaného odôvodnený ochranou vlastníckeho práva žalobkyne ako spoluvlastníčky, ktorej bolo znemožnené užívať jej podiel na spoločnej veci (bližšie pozri odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu). Obmedzenie práva žalovaného na nedotknuteľnosť obydlia preto samo osebe neznamená porušenie jeho základných práv, ak ide o zásah nevyhnutný na ochranu práv druhého spoluvlastníka, ktorý sa nemôže slobodne podieľať na užívaní spoločnej nehnuteľnosti (viď sp. zn. III. ÚS 285/2019, I. ÚS 252/2017). 27.3. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že dovolateľ nevymedzil právnu otázku spôsobom predpokladaným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP, keďže neidentifikoval otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Absencia takto vymedzenej právnej otázky zakladá neprípustnosť jeho dovolania. 28. Žalovaný aj v súvislosti s uvádzaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm.
9. a)CSP nastolil právnu otázku, a to „či došlo alebo nedošlo zo strany žalobkyne ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi“, pričom odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/137/2017. Dovolací súd v tomto smere pripomína, že pre právnu otázku,

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ vyjadrenej najmä v rozhodnutiach alebo stanoviskách najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ale tiež opakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu nespochybnili názory obsiahnuté v rozhodnutí dosiaľ nepublikovanom (pozri sp. zn. 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/129/2017, 8Cdo/33/2017). 28.1. Dovolací súd posudzujúc žalovaným formulovanú právnu otázku i v kontexte obsahu podaného dovolania (§ 124 CSP) dospel k záveru, že ide o otázku závislú od posúdenia konkrétneho sporu, dôkazov a skutkových okolností zistených v tomto konaní. Posúdenie toho, či konanie žalobkyne je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, je totiž vždy výsledkom hodnotenia vysoko individuálnych a jedinečných skutkových okolností konkrétnej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami v iných prípadoch (mutatis mutandis sp. zn. 2Cdo/41/2019). 28.2. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ síce formálne nastoľuje právnu otázku týkajúcu sa rozporu konania žalobkyne s dobrými mravmi, avšak jeho argumentácia je v podstate založená na nesúhlase so skutkovými zisteniami súdov nižších inštancií a na vlastnom hodnotení vykonaných dôkazov. Takto formulované námietky smerujú proti skutkovým záverom, ku ktorým dospeli súdy nižších inštancií, najmä pokiaľ ide o posúdenie správania strán sporu a jeho právnu relevanciu. Uvedené argumenty dovolateľa preto indikujú, že dovolanie v skutočnosti nesmeruje proti riešeniu právnej otázky v zmysle § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP, ale proti skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov. Dovolací súd však nie je oprávnený preskúmavať správnosť skutkových zistení, ani vykonávať nové dokazovanie (§ 442 CSP), keďže dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok určený na revíziu skutkového stavu veci. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, ale súdom právnym, a preto sa ním nemožno domáhať preskúmania skutkových záverov súdov nižších inštancií ani spôsobu, akým tieto súdy hodnotili vykonané dôkazy. 28.3. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že otázka rozporu konania s dobrými mravmi nepredstavovala v posudzovanej veci nosný právny základ rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na už spomínanej aplikácii ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom vychádzal zo zistenia, že žalovaný užíval spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu bez dohody so žalobkyňou. Námietku rozporu s dobrými mravmi preto považoval za právne irelevantnú pre posúdenie uplatneného nároku. 28.4. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné poukázať i na to, že dovolateľom označené rozhodnutie, a to sp. zn. 6Cdo/137/2017, obsahuje síce všeobecné východiská k výkladu pojmu dobré mravy, ktoré posudzuje vo väzbe na skutkové okolnosti daného sporu, v ktorom išlo o určenie čiastočnej neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva a o určenie, že záložné právo neexistuje, čo nie je posudzovaný spor, ktorý je skutkovo i právne odlišný a týka sa nároku spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci. 28.5. Zhrnúc uvedené dovolací súd môže len konštatovať, že dovolateľom formulovaná právna otázka nie je otázkou, od ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Ide zároveň o otázku úzko viazanú na konkrétne skutkové okolnosti sporu, pričom dovolanie je v skutočnosti založené na nesúhlase so skutkovými závermi súdov nižších inštancií, ktoré je z hľadiska § 421 ods. 1 CSP irelevantné. Dovolateľ tak uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
3. a)CSP nevymedzil spôsobom vyplývajúcim z § 432 ods. 2 CSP, t. j. nevymedzil právnu otázku, od ktorej riešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a odvolací súd sa pri jej riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Absenciu uvedeného považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania pre neprípustnosť (§ 447 písm.
4. f)CSP). 29. Na základe uvedeného dovolací súd uzavrel, že dovolanie žalovaného ohľadom namietanej vady podľa § 420 písm.
5. f)CSP je síce v časti prípustné, ale nie je dôvodné, v časti je neprípustné a ohľadom namietajúceho nesprávneho právneho posúdenia sporu v zmysle § 421 ods. 1 písm.
6. a)a
7. b)CSP je neprípustné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP). 30. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Podľa princípu úspechu v dovolacom konaní by trovy dovolacieho konania patrili v dovolacom konaní plne úspešnej žalobkyni. Žalobkyňa v dovolacom konaní trovy dovolacieho konania neuplatnila, v dovolacom konaní bola nečinná a z obsahu spisu vyplýva, že jej trovy dovolacieho konania nevznikli, preto jej dovolací súd v súlade so svojou judikatúrou náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (R 72/2018). 31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.