← Slovensko

vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

Obsah (9)§ 143§ 432§ 100§ 101§ 449§ 421§ 423§ 428§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/144/2024 Identifikačné číslo spisu: 2711206757 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Nevedelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 143, § 148 ods.

1, § 149 ods. 3, ods. 4, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako „OZ“), čl. 7 ods. 1 Základných princípov a § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že vyporiadať zaniknuté BSM strán sporu súdnym rozhodnutím možné nebolo, preto žalobu zamietol (výrok I.). Trvanie BSM sporových strán ako bývalých manželov predstavovalo časový úsek od

  1. októbra 1998 do
  2. októbra
  3. V súvislosti s vyporiadaním obchodného podielu žalovaného v spoločnosti L., s. r. o., uviedol, že tento nebolo možné vyporiadať, nakoľko obchodný podiel nebol nadobudnutý z finančných prostriedkov patriacich do BSM, ale z výlučných finančných prostriedkov vo výške 200.000 Sk, nadobudnutých žalovaným darovacou zmluvou z
  4. mája
  5. Vyporiadaniu obchodného podielu v spoločnosti L., s. r. o.

súdu bránila aj tá skutočnosť, že táto spoločnosť medzičasom, dňa

  1. júna 2021, zanikla a z toho dôvodu obchodný podiel v zaniknutej spoločnosti nebolo možné žalovanému prikázať.
  2. Čo sa týka obchodného podielu žalovaného v spoločnosti L., s. r. o., so sídlom E., jeho vyporiadaniu

súdu bránila zákonná fikcia vyporiadania v zmysle § 149 ods. 4 OZ, keďže návrh na jeho vyporiadanie bol žalobkyňou podaný až po uplynutí zákonnej trojročnej lehoty od zániku BSM.

  1. Pohľadávku zo Zmluvy o bezúčelovom splátkovom úvere zo
  2. júna 2005 č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol na účet žalovanej poskytnutý úver vo výške 56.429,66 eur a výška nesplatenej istiny ku dňu zániku BSM predstavovala sumu 41.841,66 eur, nebolo možné

súdu prvej inštancie vyporiadať preto (bod

  1. odôvodnenia), lebo dlhy a pohľadávky v zmysle § 143 OZ nepatria do BSM, tieto možno vyporiadať len v rámci tzv. širšieho vyporiadania BSM (§ 149, § 150 a § 853 OZ), t. j. za podmienky, že existujú nejaké aktíva vyporiadavaného BSM. Vyporiadanie len samotného dlhu súdnym rozhodnutím možné nie je (k tomu Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 4Co/231/2012 zo
  3. 2013). V danom prípade však žiadne aktíva vyporiadať možné nebolo, čo v konečnom dôsledku bránilo vyporiadaniu predmetného dlhu, ktorý navyše bol medzičasom v celom rozsahu žalovaným uhradený (teda zanikol), a teda v čase možného vyporiadania BSM súdom už neexistoval. II. Konanie o odvolaní
  4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobkyňa i žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z
  5. mája 2024 č. k. 23Co/43/2023-526 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“) tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
  6. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolania žalobkyne a žalovaného neboli opodstatnené a preskúmavaný rozsudok je vecne správny. V celom rozsahu prebral skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorý

neho dospel k správnym skutkovým zisteniam v súvislosti so skutočnosťami právne rozhodnými pre meritórne rozhodnutie, pričom sa vysporiadal s podstatnými argumentmi oboch strán sporu, na vec aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil. Postup súdu prvej inštancie v súvislosti s hodnotením dôkazov považoval za správny. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP v nadväznosti na odvolacie námietky žalobkyne a žalovaného doplnil ďalšie dôvody (body

  1. až
  2. odôvodnenia jeho rozsudku).
  3. Poukázal na to, že pristúpiť k verifikácii dôkazu je možné iba na základe iniciatívy strany sporu, ktorú zaťažuje povinnosť uviesť skutkové tvrdenia s povinnosťou označiť dôkazy na ich preukázanie, keď iniciatíva zo stany súdu v tomto smere možná nie je, a to vzhľadom na potrebu dodržania princípu rovnosti sporových strán v zmysle čl. 6 ods. 1 CSP. Za správny považoval záver súdu prvej inštancie, že konanie v prejednávanej veci začalo za účinnosti predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy zákonom č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, a preto tzv. sudcovskú koncentráciu konania v zmysle ustanovení CSP (účinného od
  4. júla 2016) nebolo možné použiť. V prípade konania o vyporiadanie BSM ide o konanie, v ktorom je na stranách sporu, aby svoje procesné pozície obhájili jednak tvrdeniami, ako aj relevantnými dôkazmi. Žalovaný ako jediný spoločník spoločnosti, v ktorej pôsobil v čase zániku manželstva, predložil dôkaz, z ktorého vyplynulo, že ku dňu prevodu obchodného podielu (
  6. 2007) disponoval finančnými prostriedkami v jeho výlučnom vlastníctve, keď aj samotná žalobkyňa v odvolaní o. i. uviedla, že žalovaný „darovacou zmluvou len preukazuje to, že mal 200.000 Sk, ktoré mu daroval H. R.“. To, že darovacia zmluva neobsahovala overené podpisy, a že ju žalobkyňa, vzhľadom na jej predloženie žalovaným až v roku 2022 označila za nedôveryhodný dôkaz, neboli tvrdenia relevantným spôsobom spochybňujúce skutkové zistenia súdu prvej inštancie; v konaní nebolo preukázané, že by strany sporu ku dňu nadobudnutia obchodného podielu v spoločnosti L., s. r. o. disponovali spoločnými finančnými prostriedkami spadajúcimi do BSM, za ktoré by bolo možné obchodný podiel nadobudnúť. Možno sa preto stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že obchodný podiel v spoločnosti L., s. r. o. nebol nadobudnutý z finančných prostriedkov patriacich do BSM, ale z výlučných finančných prostriedkov nadobudnutých žalovaným darovacou zmluvou z
  7. mája
  9. Vo vzťahu k nemožnosti vyporiadať pohľadávku zo Zmluvy o bezúčelovom splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo
  10. júna 2005 odvolací súd v bode
  11. odôvodnenia rozsudku uviedol: „V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva (s výnimkami stanovenými v ustanovení § 143 OZ). Ak bol spoločný dlh sporových strán uhradený až po zániku BSM, potom v prípade jeho uhradenia pred rozhodnutím súdu o vyporiadaní sa žiadnej zo strán sporu k úhrade už neprikazuje, pretože prikázať možno iba existujúci majetok. Nie je totiž možné rozhodnutím súdu (výrokom jeho rozhodnutia) prikazovať už uhradený dlh, či zaniknutú pohľadávku, resp. zničenú vec. Pokiaľ sa niektorý z manželov po rozvode manželstva podieľal na zaplatení spoločného dlhu zo svojich výlučných prostriedkov, v konaní o vyporiadanie BSM je možné zohľadniť túto skutočnosť len v rámci tzv. širšieho vyporiadania BSM. Vyporiadanie spoločných záväzkov, ktoré sú spojené s bezpodielovým spoluvlastníctvom manželov a vznikli za jeho trvania, sa totiž týka vzťahov medzi manželmi a nezasahuje do práv a povinností tretích osôb, ktoré nie sú stranami konania, a ktorým zostávajú nedotknuté všetky ich práva vo vzťahu k dlžníkovi. Určenie osoby preberajúcej záväzok, je úpravou vnútorných vzťahov spoludlžníkov, ktorí v prípade manželov majú spravidla solidárne postavenie. Vyporiadanie aktív BSM (zmena vnútorných vzťahov dlžníkov) je úzko späté s novými vlastníckymi pomermi k aktívam. Samo osebe význam nemá, pretože bez zmeny vo vlastníckych pomeroch k aktívam nie je dôvod meniť vnútorné vzťahy spoludlžníkov, ktoré sú dané či už zmluvou alebo zo zákona, a ktorých vzájomné vysporiadanie je naďalej zachované zákonom. Preto za stavu, keď do BSM nepatria aktíva, nebolo možné vyporiadať spoločné dlhy strán sporu (porovnaj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/243/2021, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/192/2019, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/88/2021 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/231/2012, na ktorý poukázal už súd prvej inštancie).
  12. V nadväznosti na námietky žalovaného voči rozhodnutiu o náhrade trov konania odvolací súd poukázal na to, že žalovaným uvádzané ustanovenie § 257 CSP súd prvej inštancie v prejednávanej veci neaplikoval, keď rozhodnutie založil na aplikácii § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, ktoré primerane vysvetlil s prihliadnutím na priebeh a výsledok súdneho konania v prejednávanej veci. So záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nebolo možné hovoriť o úspechu niektorej zo strán sporu, sa stotožnil. Konkrétne skutkové závery súdu prvej inštancie, týkajúce sa postoja strán sporu ku konaniu v komparácii s jeho výsledkom pritom žalovaný v ním podanom odvolaní nerozporoval. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania považoval odvolací súd za riadne odôvodnené, presvedčivé a vecne správne i s poukazom na § 380 ods. 1 CSP. III. Dovolanie
  13. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) z dôvodu, „že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

§ 432ods.

1 CSP“.

  1. Namietala, že žalovaný darovacou zmluvou z
  3. 2007 hodnoverne nepreukázal svoje tvrdenie, že obchodný podiel nadobudol z jeho výlučných prostriedkov a preto, ak niektorý z účastníkov tvrdí, že niektoré veci do vyporiadania nepatria, musí toto svoje tvrdenie hodnoverným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti preukázať (uznesenie Krajský súd v Nitre sp. zn. 25Co5/2007). Žalovaný uvedenú darovaciu zmluvu predložil až v roku 2022 (po 11 rokoch sporu) napriek tomu, že žalobkyňa už vo svojom návrhu na začatie konania o vyporiadanie BSM zo
  5. 2011 uvádzala, že do BSM patrí aj obchodný podiel spoločnosti L., s. r. o. To, že darovaciu zmluvu nepredložil skôr, už v čase, keď vypovedala žalobkyňa, keďže ju mal doma (ako tvrdí žalovaný), resp. že ju predložil až v roku 2022, vzbudzuje pochybnosti. Uvedené pochybnosti vzbudzuje aj fakt, že darovacia zmluva nemá overené podpisy účastníkov zmluvy. Ďalej je zaujímavé tvrdenie žalovaného, že nevie, kde je účtovníctvo, resp. nevie, aký účtovník účtoval doklady spoločnosť L., s. r. o., ale má doma darovaciu zmluvu z roku 2007, ktorú predložil až v roku
  6. Nemôže obstáť tvrdenie odvolacieho súdu ohľadom nadobudnutia účinnosti zákona CSP a jeho § 470 ods. 1 a ods. 2, keď už v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Z. z. Občianskeho súdneho poriadku platilo

§ 100ods.

1 „len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne, a aby konanie pôsobilo výchovne. Počas konania môže súd účastníkov viesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci.“

§ 101ods.

1 OSP platí, že „účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky, a že dbajú na pokyny súdu“.

  1. Ďalšie pochybnosti vzbudzuje to, že v darovacej zmluve z
  3. 2007 sa uvádza, že darca daruje žalovanému sumu 200.000 Sk. Táto zmluva

dovolateľky môže jedine potvrdiť skutočnosť, že žalovanému darca daroval 200.000 Sk, ktoré teda do BSM nepatria. To, že v čl. III bod 1 uvedenej zmluvy sa uvádza, že darca H. R. daruje tieto finančné prostriedky na nadobudnutie podielu v spoločnosti L., s. r. o., nad všetky pochybnosti nepreukazuje, že ich žalovaný na tento účel aj použil, túto skutočnosť nepreukázal (ani v zmluve o prevode obchodného podielu nie je takáto skutočnosť preukázaná a ani účtovnými dokladmi), keď ich mohol použiť aj na iný účel. Dňa

  2. 2015 sa žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadroval, že „ ... podnik je predmetom BSM avšak len v podobe obchodného podielu a to za predpokladu, že bol nadobudnutý manželmi alebo jedným z nich za trvania manželstva a z patriacich do BSM ...“. Už v roku 2015 žalovaný vedel, že on musí preukázať, že OP nepatrí do BSM a pokiaľ disponoval darovacou zmluvou, mohol ju predložiť skôr (§ 101 ods. 1 OSP). Tvrdenie, že obchodný podiel nadobudol z jeho výlučných prostriedkov žalovaný hodnoverne nepreukázal a uplatnil ho až po tom, čo súd v roku 2022 uviedol, že dôkazné bremeno leží na žalovanom, a až v tomto momente predložil dôkaz darovaciu zmluvu. Súd mal preto darovaciu zmluvu vyhodnotiť ako nedôveryhodný dôkaz a mal zahrnúť do masy BSM obchodný podiel spoločnosti L., s. r. o. Dôležitá je skutočnosť, že spoločnosť L., s. r. o. v čase zániku BSM existovala.
  3. Žalobkyňa v konaní navrhovala, aby súd ustanovil znalca na ohodnotenie obchodného podielu, a aby tento zistil hodnotu obchodného podielu L., s. r. o. v čase zániku BSM, keď spoločnosť existovala. Podklady v spise sa nachádzajú; pokiaľ znalec chcel ďalšie podklady, súd mal vyzvať žalovaného, aby ich predložil, keďže bol spoločníkom a konateľom spoločnosti. Ak ich predložiť nechcel, znalec musí urobiť vyhodnotenie na základe toho, čo je v spise, pretože sú tam všetky podklady, aby to mohol vykonať. Ak to znalec nechce urobiť, je tu súd na to, aby znalca sankcionoval, pretože súd je jediná inštancia, aby mohol spor rozhodnúť a súd nie je odborne spôsobilý na ohodnotenie obchodného podielu. Súd musí potom rozhodnúť na základe toho, aké sú v spise dôkazy, pokiaľ žalovaný nemá záujem nič predkladať.

rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22Cdo/103/2005 cena obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorý je prevoditeľný, by mala byť ustanovená tzv. obvyklou cenou - trhovou alebo všeobecnou cenou, a doklady z roku 2007 a 2008 ako daňové priznanie, výkaz ziskov a strát, poznámky a súvaha sú v spise, z ktorých obvyklú cenu ide vyrátať. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že aj keď je spoločnosť vymazaná, súd prikáže obchodný podiel spoločníkovi L., s. r. o., keďže v čase zániku BSM existovala a bol spoločníkom žalovaný.

  1. Vo vzťahu k splátkovému úveru dovolateľka uviedla, že v konaní predložila dôkaz, že
  3. 2005 jej bol poskytnutý bezúčelový splátkový úver vo výške 56.429,66 eur, ktoré finančné prostriedky (1.700.000 Sk) boli vyplatené na jej osobný účet a všetky boli použité žalovaným v spoločnosti L., s. r. o., čo potvrdzuje fakt, že žalovaný posielal žalobkyni na jej účet peniaze na splátky úveru. Žalovaný v konaní dokladoval len tú skutočnosť, že vyplatil zostatok úveru. Celý úver z Q., a. s. mal k dispozícii iba žalovaný a žalobkyňa nemala možnosť s peniazmi z tohto úveru nijakým spôsobom nakladať. Vyplatenie úveru zo strany žalovaného žalobkyňa nikdy nepopierala a o túto sumu znížila aj výšku uplatneného nároku na vyporiadanie BSM.
  4. Už v rozhodovacej praxi zameranej na BSM bolo vyvodené, že „ak vznikne za trvania manželstva dlh, z ktorého bol zaviazaný iba jeden z manželov, ktorý napr. uzatvoril vlastným menom zmluvu o pôžičke, a bolo z takto získaných peňazí použité na kúpu určitej veci, t. j. bola za ne získaná určitá majetková hodnota, náleží aj táto hodnota - za splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 OZ a bez ohľadu na to, či bola zmluva o pôžičke platne uzatvorená - do BSM“ (R 57/1970). Najvyšší súd v rozhodnutí R 57/1970 dospel k záveru, že „k záväzku manžela, ktorý takto zapožičal peniaze, ktoré je povinný vrátiť, a ktorý ich vynaložil v skutočnosti na spoločný majetok zo svojho, sa prihliadne pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva“. Žalobkyňa výpismi z účtov preukazuje, že požičané peniaze od Q., a. s. boli použité do spoločnosti L., s. r. o., na splátky jej posielala spoločnosť L., s. r. o. Má za to, že má právo na vyporiadanie zisku (výnos po odpočítaní nákladov) z výlučného majetku, ktorý je súčasťou BSM.
  5. Na základe vyššie uvedeného navrhla, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Trnave z
  7. 2024 sp. zn. 23Co/43/2023

§ 449a nasl.

CSP zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

  1. Z vyjadrenia žalovaného k dovolaniu vyplynulo, že dovolanie žalobkyne považuje za nedôvodné, preto navrhol, aby ho dovolací súd odmietol. IV. Konanie o dovolaní
  2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) prednostne skúmal, či sú splnené aj predpoklady prípustnosti dovolania.
  3. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu a to z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
  4. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
  5. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (pozri sp. zn. 1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).
  6. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.
  7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
  8. Žalobkyňa uplatnila dovolací dôvod

§ 421

CSP.

§ 421ods.

1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

  1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

§ 423

CSP dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

§ 428

CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

§ 432

CSP dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odsek 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (odsek 2). 25. Dovolací súd zdôrazňuje, že pre všetky dôvody prípustnosti dovolania vymenované v ustanovení § 421 ods. 1 CSP má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako ju dovolateľ vo svojom dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Aby dovolanie bolo

tohto ustanovenia prípustné, v dovolaní nastolená otázka musí byť otázkou právnou (či už hmotnoprávnou alebo procesnoprávnou, avšak nikdy nie skutkovou) a zároveň otázkou rozhodujúcou pre rozhodnutie odvolacieho súdu, to znamená otázkou, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení svoje rozhodnutie založil (t. j. otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu). 26. Aby na základe dovolania podaného

§ 421ods.

1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré o. i. patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj sp. zn. 2Cdo/203/2016 a 6Cdo/113/2017). 27. Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu meritórneho dovolacieho prieskumu a odmietnutiu dovolania, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm.

  1. a)až
  2. c)CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj sp. zn. 1Cdo/126/2017, 1Cdo/206/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/186/2016) a súčasne musí byť aj preukázané, že skutočne ide o niektorý z predpokladov prípustnosti dovolania (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
  3. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo
  4. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  5. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne). 28. Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. 29. Riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej obsahu, zmyslu a účelu, normu interpretuje a zo svojich skutkových zistení (to znamená po vyriešení skutkových otázok a na ich podklade) prijíma právne závery o (ne)existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. 30. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, by teda dovolateľ mal:
  6. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
  7. b)vysvetliť, a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia dovolacieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [písm. a)], alebo označiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých je konkrétna právna otázka riešená rozdielne [písm. c)], resp. uviesť, ktorá právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nebola ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená [písm. b)],
  8. c)uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. 31. Dovolanie nie je koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok („ďalšie odvolanie“), preto pri formulácii právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné mať na zreteli, aby zároveň bola vymedzená aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby bolo možné vôbec konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej právnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená, príp. rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. 32. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikovaný právny záver ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 172/03), v zmysle ktorého „ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípade zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane“. Aj z ďalších rozhodnutí ústavného súdu (napr. nálezy sp. zn. I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) vyplýva požiadavka na náležité posúdenie dovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti - „Pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu otázku, je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale na druhej strane nesmie ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu právnej otázky.“ V tomto kontexte ústavný súd vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť; preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky. 33. Dovolateľka v súlade s vyššie definovanými požiadavkami pre uplatnenie dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 CSP nepostupovala, keď nielenže nevymedzila, ktorý konkrétny prípad dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia [písm. a), b) alebo c)] uplatňuje, ale predovšetkým jasne, vecne a zmysluplne nevymedzila právnu otázku, na riešení ktorej mal odvolací súd založiť svoje rozhodnutie, ani neuviedla, ako takú otázku riešil odvolací súd. Dovolací súd preto dovolanie považoval za neprípustné.

  1. Dovolateľka napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu v celom rozsahu, teda aj vo výroku o nároku na náhradu trov konania, v tejto časti však dovolanie neodôvodnila. Vzhľadom na neúspech dovolateľky vo veci samej preto dovolací súd dovolanie v tejto časti nepovažoval za opodstatnené.
  2. Z dôvodu vyššie konštatovaného nevymedzenia dovolania spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP dovolací súd dovolanie ako celok odmietol

§ 447písm.

f) CSP.

  1. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
  2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.