← Slovensko

ochranu dobrej povesti právnickej osoby a iné

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/162/2024 Identifikačné číslo spisu: 1220205008 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Nevedelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1220205008.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej a členov senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu: Komplexná centrálna záchranná služba, so sídlom v Gabčíkove 4106, IČO: 37 835 793, zastúpeného Fridrich Lawyers, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 10, IČO: 36 864 421, v mene ktorej ako konateľ a davokát koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Ringier Slovakia Media s. r. o., so sídlom v Bratislave, Prievozská 14, IČO: 53 708 792, zastúpenému Šoltýs & Korniet, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Brnianska 3725/43, IČO: 36 869 694, v mene ktorej ako konateľ a advokát koná Mgr. Andrej Šoltýs, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B2-49C/4/2020 (predtým na Okresnom súde súd Bratislava II pod sp. zn. 49C/4/2020), o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. januára 2024 sp. zn. 5Co/148/2023, takto rozhodol: I. Dovolanie z a m i e t a . II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie I. Konanie pred súdom prvej inštancie 1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. februára 2023 č. k. 49C/4/2020-387 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou uverejniť na svoje náklady na internetovej stránke spravodajského portálu Aktuality.sk ospravedlnenie žalobcovi a zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 10.000 Eur dôvodiac, že dňa 23. marca 2020 o 13:00 hod. uverejnil žalovaný (resp. jeho právny predchodca Ringier Axel Springer SK, a. s.) na webovej stránke internetového spravodajského portálu aktuality.sk rozhovor s ministrom životného prostredia L. V. a redaktorkou spravodajskej stránky Aktuality.sk L. M. pod názvom „L. V.: Z rezortu odstránim korupciu, posvietim si aj na podozrivé zmluvy (rozhovor)“ s perexom „Minister životného prostredia L. V. chce presadiť, aby pozemky pod národnými parkami patrili štátnym ochranárom, nie rezortu pôdohospodárstva ako to bolo doteraz.“ Zároveň žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 19b ods. 2, ods. 3, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „CSP“) a vzhľadom na zistený skutkový stav dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná a žalobcom uplatnené nároky neboli preukázané, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. II. Konanie pred odvolacím súdom 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 31. januára 2024 č. k. 5Co/148/2023-494 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Odvolací súd mal po preskúmaní veci za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 až 3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP). Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce boli aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a odkázal na ne. 5. Podľa odvolacieho súdu bolo nesporné, že výrok (otázka autorky článku: „Zakročíte proti podozrivým zmluvám, ako je napríklad zmluva s externými ochranármi z Gabčíkova, ktorým ročne prichádzajú stotisíce eur nielen cez ŠOP, ale aj cez SVP? Urobíte si audit súčasných zmlúv, aby ste vedeli či v nich pokračovať?“) bol hodnotiacim úsudkom autorky, pri ktorom nie je možné dokazovať jeho pravdivosť, a teda potrebné bolo preukázať iba existenciu skutkového základu pre prijatie takéhoto hodnotiaceho úsudku. Účelom článku nebola kritika činnosti žalobcu, či dokonca difamácia žalobcu, jeho účelom bolo upriamenie pozornosti verejnosti na nakladanie s verejnými finančnými zdrojmi a kroky nového ministra v tomto smere. Súd prvej inštancie správne za dostatočný skutkový základ pre vyslovenie označeného hodnotiaceho úsudku identifikoval viaceré rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie (v čase vydania článku boli verejne dostupné), ktorý v rámci svojej činnosti zistil porušenia na strane verejných obstarávateľov, ktoré mali vplyv na výsledok verejného obstarávania, a teda, že títo verejní obstarávatelia uzatvorili viacero zmlúv v rozpore s predpismi o verejnom obstarávaní. Rovnako správne uzavrel, že novinári majú nielen právo, ale dokonca povinnosť o týchto záležitostiach informovať, dopytovať sa na ne a celkovo prispievať k verejnej debate o veciach verejného záujmu, a to bez ohľadu na to, kto je dodávateľom tovaru alebo služieb na základe takto uzatvorených zmlúv s verejnými obstarávateľmi. 6. Pokiaľ žalobca namietal, že skutkový základ musí byť uvedený priamo v článku, aj odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že pokiaľ ide o rozhovor medzi autorkou článku a ďalšou osobou, pri formulovaní otázky nie je možné obsiahnuť celý skutkový základ, na podklade ktorého formuluje svoj hodnotiaci úsudok v položenej otázke. 7. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu rovnako správne uzavrel, že z hodnotiaceho úsudku autorky nevyplynula informácia o tom, že by za porušenie predpisov o verejnom obstarávaní mal byť zodpovedný žalobca, ktorý nie je v samotnom článku výslovne označený názvom združenia (pričom medzi pojmom „ochranári“ a „záchranári“ je podstatný rozdiel, vylučujúci možnosť bezprostredného stotožnenia s osobou žalobcu), a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu výrok nemal potenciál vyvolať neoprávnený zásah do práv žalobcu na jeho dobrej povesti. 8. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, z hľadiska jeho vecnej správnosti, potvrdil a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania priznal v plnom rozsahu. III. Dovolanie žalobcu 9. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“), ktorého prípustnosť odôvodnil § 420 písm.

  1. f)a § 421 ods. 1 písm.
  2. b)CSP. 10. Za nesprávny procesný postup v zmysle § 420 písm.
  3. f)CSP žalobca považuje postup odvolacieho súdu, ktorý v ods. 22/ riadne neodôvodnil, prečo si osvojil argumentáciu žalovaného, že hodnotiacim úsudkom, ktorý tvoril otázku ministrovi ohľadne zakročenia proti podozrivým zmluvám ako je napríklad zmluva s externými ochranármi z Gabčíkova, ktorým ročne prichádzajú stotisíce eur nielen cez ŠOP ale aj cez SVO, sa nezasiahlo do dobrej povesti žalobcu, pretože išlo len o upriamenie pozornosti verejnosti na nakladanie s verejnými financiami, uzavretie zmlúv sa týkalo len verejných obstarávateľov konajúcich v rozpore s predpismi o verejnom obstarávaní. 11. Podľa dovolateľa bolo zrejmé, že došlo k zdanlivému argumentačnému vytesňovaniu žalobcu spod rozsah napadnutého hodnotiaceho úsudku, pretože podľa odvolacieho súdu podozrivé zmluvy, ktoré uzavreli, sa externých ochranárov netýkali vo svojej podozrivosti týchto externých ochranárov, do ich dobrej povesti sa týmto výrokom nezasiahlo. Odvolací súd podľa dovolateľa navyše v ods. 24/ odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že z hodnotiaceho úsudku autorky nevyplýva informácia, že by za porušenie predpisov o verejnom obstarávaní mal byť zodpovedný žalobca, ktorý nie je v samotnom článku výslovne označený názvom združenia. Odvolací súd teda v ods. 22/ svojho rozsudku zjavne nedokázal vytesniť žalobcu spod objektu hodnotiaceho úsudku novinára, a tak toto vytesnenie dovŕšil v ods. 24/ Z uvedeného bolo podľa dovolateľa zrejmé, že výraz „podozrivé zmluvy“ sa jednoznačne vzťahuje na žalobcu, pretože pod ochranármi z Gabčíkova vystupuje žalobca, je to chyba v označení, nie je to zámer, preto ide o žalobcu aj pre priemerného čitateľa. Žalobca ďalej dôvodil, že pri zadaní do vyhľadávača výrazu „externí ochranári z Gabčíkova“ vyhadzuje webové adresy, ktoré spomínajú žalobcu aj v rámci www.aktuality.sk, takisto spojitosť tohto označenia so zmluvami s ŠOP a SVP je tak jedinečná, že sa môže týkať len žalobcu. Pokiaľ podľa ods. 23/ odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu celý skutkový základ nebolo možné obsiahnuť v otázke s hodnotiacim úsudkom, dovolateľ považoval za potrebné uviesť, že nikde v článku nebol ani náznak skutkového základu, teda nie je zrejmé, že pri obstarávaní došlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní, a že o tom rozhodol Úrad pre verejné obstarávanie. Odvolací súd zjavne vyžadoval určitú mieru skutkového základu pre hodnotiaci úsudok, ale na druhej strane mu postačovalo, keď sa neuverejnil žiaden skutkový základ, pričom tvrdil, že celý skutkový základ sa uverejniť nedal. 12. K nesprávnemu právnemu posúdeniu v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  4. b)CSP dovolateľ uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci zo strany odvolacieho súdu je obsiahnuté v ods. 23/ odôvodnenia jeho rozsudku, v ktorom uviedol, že „Pokiaľ žalobca namietal, že skutkový základ musí byť uvedený priamo v článku, aj odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že pokiaľ ide o rozhovor medzi autorkou článku a ďalšou osobou, pri formulovaní otázky nie je možné obsiahnuť celý skutkový základ, na podklade ktorého formuluje svoj hodnotiaci úsudok v položenej otázke.“ Toto právne posúdenie považuje dovolateľ za nesprávne, pretože novinár, resp. masmédium musia podľa neho v texte otázky alebo v texte pred otázkou samou obsiahnuť dostatočný skutkový základ pre neprimeraný hodnotiaci úsudok nachádzajúci sa v otázke. Novinárka v otázke spomenula zmluvu s ochranármi z Gabčíkova, nie záchranármi z Gabčíkova, čo zase podľa ods. 24/ odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobilo vylúčenie možnosti bezprostredného stotožnenia s osobou žalobcu. Novinárka v otázke uviedla, že im ročne prichádzajú stotisíce eur od ŠOP a SVP, čo odvolací súd vyhodnotil v ods. 22/ odôvodnenia svojho rozhodnutia ako hodnotiaci úsudok. Je teda zrejmé, že v otázke nebol obsiahnutý žiaden skutkový základ, nieto ešte dostatočný. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že dovolacia otázka smeruje k tomu, či musí otázka, ktorá obsahuje hodnotiaci úsudok, obsahovať aj dostatočný skutkový základ, či už jeho uvedením pred otázkou alebo v texte otázky. Obzvlášť, ak otázka obsahuje hodnotiaci úsudok, ktorý neumožňuje objekt otázky bezprostredne stotožniť so žalobcom. 13. Na základe uvedených skutočností dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že žalobe vyhovie, žalovanému uloží povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi v zmysle žalobného návrhu a uloží mu povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj povinnosť nahradiť mu trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia. 14. Z vyjadrenia žalovaného k dovolaniu žalobcu vyplynulo, že sa plne stotožňuje so závermi súdov, pričom oba rozsudky spĺňajú všetky predpísané náležitosti a taktiež skutkový a právny stav bol zo strán oboch súdov vyhodnotený správne. Žalovaný preto žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako vecne správny potvrdiť a zároveň žiadal, aby mu bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania v plnej výške. IV. Konanie o dovolaní 15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú splnené aj predpoklady prípustnosti, resp. dôvodnosti dovolania. 16. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu, a to z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 17. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (pozri sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017). 18. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (pozri sp. zn. 1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017). 19. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. 20. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. K dovolaniu podľa § 420 písm.
  5. f)CSP Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
  6. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  7. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
  8. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
  9. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  10. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
  11. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). 21. Ustanovenie § 420 písm.
  12. f)CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, ktorý zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných ústavou. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 22. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
  13. f)CSP v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozpore s § 220 ods. 2 CSP, vedúceho k jeho nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti, ktorá vada nebola odstránená ani odvolacím súdom. 23. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 24. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 25. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že za porušenie práva na spravodlivý proces treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
  14. f)CSP. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. 26. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. 27. Dovolací súd nezistil žiadne porušenie procesných práv účastníkov konania v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, a teda ani porušenie ich práva na spravodlivý proces. 28. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „17. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd sa najmä nestotožnil s tvrdením žalobcu, že spojenie „externí ochranári z Gabčíkova“ použité v predmetnom článku, je natoľko jedinečné, že priemerný čitateľ s ním môže identifikovať iba žalobcu. Súd v tejto súvislosti uvádza, že žalobca nie je v predmetnom článku vôbec spomenutý svojím názvom a podľa názoru súdu je pre priemerného čitateľa len veľmi ťažké spojiť označenie „externí ochranári z Gabčíkova“ práve a jedine so žalobcom. Žalobca v konaní zotrval na svojom tvrdení, že spojenie „externí ochranári z Gabčíkova“ je natoľko jedinečné, že priemerný čitateľ s ním môže identifikovať iba žalobcu, ktorý bol alebo je v postavení externého zmluvného subjektu s organizáciami spadajúcimi pod štát alebo inú verejnú sféru Slovenskej republiky, pričom v tejto súvislosti žalobca poukazoval na články publikované tak na internetovom portáli aktuality.sk, ako aj na iných internetových spravodajských portáloch (napr. Denník N), v rámci ktorých je napr. predseda občianskeho združenia žalobcu, p. N. označovaný ako „šéf miestnych záchranárov“, resp. v rámci ktorých je žalobca označovaný ako „gabčíkovské združenie“. S vyššie uvedeným tvrdením žalobcu sa však súd nestotožnil, nakoľko v dôsledku týchto zjednodušení (napr. „gabčíkovské združenie“, či označenie predsedu občianskeho združenia žalobcu ako „šéf miestnych záchranárov“) v žalobcom predložených článkoch je podľa názoru súdu pre bežného čitateľa len veľmi ťažké vytvoriť si jasnú súvislosť medzi označením „externí ochranári z Gabčíkova“ použitou v spornom článku a žalobcom. Opätovne súd zdôrazňuje, že žalobca nebol v predmetnom článku vôbec spomenutý svojím názvom, pre priemerného čitateľa je tak len veľmi ťažké spojiť označenie „externí ochranári z Gabčíkova“ práve so žalobcom, z ktorého dôvodu tak podľa názoru súdu žalobcom tvrdený zásah do jeho dobrej povesti objektívne nie je spôsobilý privodiť mu ujmu na chránených imateriálnych hodnotách. 18. Čo sa týka samotného sporného výroku ... Súd považoval za nesporné, že vyššie uvedený výrok namietaný žalobcom je hodnotiacim úsudkom autorky článku (čo v konečnom dôsledku uviedol aj samotný žalobca v žalobe, za nespornú túto skutočnosť považoval aj žalovaný) ... autorka disponovala dostatočným skutkovým základom na formulovanie takéhoto hodnotiaceho úsudku. Podľa názoru súdu hodnotiaci úsudok obsiahnutý vo výroku nepresahuje hranice prijateľnej kritiky, najmä s ohľadom na to, že Úrad pre verejné obstarávanie v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyhodnotil viaceré zmluvy uzatvorené subjektmi pod gesciou Ministerstva životného prostredia ako zmluvy uzatvorené v rozpore so zákonom ... . 19. ... súd dospel k záveru, že označenie „podozrivé zmluvy“ má svoj skutkový základ v rozhodnutiach Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý ako orgán dohľadu nad verejným obstarávaním identifikoval viacero porušení verejného obstarávateľa v súvislosti s predmetnými zmluvami. Zo znenia výroku je pritom zrejmé, že sa netýka osoby žalobcu, nesmeruje voči osobe žalobcu, žalobca vo výroku nie je priamo označený svojím názvom, a preto podľa názoru súdu výrok nemá potenciál vyvolať neoprávnený zásah do práv žalobcu ... . 21. ... V konaní bolo pritom nesporné, že výrok je hodnotiacim úsudkom autorky, pri ktorom nie je možné dokazovať jeho pravdivosť, a teda potrebné je preukázať iba existenciu skutkového základu pre prijatie takéhoto hodnotiaceho úsudku. 22. Súd zastáva názor, že pokiaľ Úrad pre verejné obstarávanie v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyhodnotí úkony verejného obstarávateľa ako porušenie zákona o verejnom obstarávaní, je daný dostatočný skutkový základ na formuláciu hodnotiaceho úsudku o tom, že takto uzatvorené zmluvy sú podozrivé. Účelom výroku podľa názoru súdu nebolo difamovanie žalobcu (ktorý sa navyše v samotnom článku výslovne ani nespomína), ale upriamovanie pozornosti verejnosti na nakladanie s verejnými finančnými zdrojmi. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že z hodnotiaceho úsudku autorky nevyplýva ani informácia o tom, že by za porušenie predpisov o verejnom obstarávaní mal byť zodpovedný žalobca. Pokiaľ však Úrad pre verejné obstarávanie v rámci svojej činnosti zistí porušenia na strane verejných obstarávateľov, ktoré mali vplyv na výsledok verejného obstarávania, a teda, že títo verejní obstarávatelia uzatvorili zmluvu (zmluvy) v rozpore s predpismi o verejnom obstarávaní, majú novinári právo, ba dokonca až povinnosť o týchto záležitostiach informovať, dopytovať sa na ne a celkovo prispievať k verejnej debate o veciach verejného záujmu, a to bez ohľadu na to, kto je dodávateľom tovaru alebo služieb na základe takto uzatvorených zmlúv s verejnými obstarávateľmi. Vzhľadom na uvedené tak podľa názoru hodnotiaci úsudok obsiahnutý vo výroku disponuje dostatočným skutkovým základom, ktorý je obsiahnutý v článku, a teda sa nejedná o neprimeranú kritiku, z ktorého dôvodu výrok nie je spôsobilý narušiť, či ohroziť práva žalobcu na ochranu jeho dobrej povesti, a preto nie je splnený základný predpoklad priznania niektorého z nárokov, ktoré žalobca v zmysle žaloby požadoval. 23. Podľa názoru súdu časť nadpisu „posvietim si aj na podozrivé zmluvy“, ktorú namieta žalobca v zmysle, že ide o hodnotiaci úsudok autorky „vložený do úst“ p. V., je možné z hľadiska čitateľa chápať ako parafrázu vyjadrení p. V. o tom, že problematiku zmlúv na Ministerstve životného prostredia vníma a preverí ich. V rámci novinárskeho zjednodušenia a zamerania internetového portálu aktuality.sk, ktorý je adresovaný širokej laickej verejnosti, je takáto parafráza podľa názoru súdu prípustná. ... Podľa názoru ústavného súdu treba pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z funkcie, ktorý titulok (nadpis) v printových médiách plní. Jeho funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa s tým, aby si článok prečítal a až na tomto základe si ozrejmil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky.“... 24. Čo sa týka jednotlivých nárokov uplatnených žalobcom, vo vzťahu k nároku žalobcu na uverejnenie ospravedlnenia súd dospel k záveru, že uverejnenie ospravedlnenia v predmetnom prípade nie je dôvodné. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal súd za to, že výrok nie je spôsobilý na vyvolanie neoprávneného zásahu do dobrej povesti žalobcu, a rovnako tak nie je objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu na jeho dobrej povesti. Žalobca okrem ospravedlnenia, vzhľadom na údajnú závažnosť a žalobcom tvrdený údajný maximálny deštrukčný potenciál výroku požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000 Eur. Aj tento nárok žalobcu považoval súd za nedôvodný. Žalobca svoje tvrdenia o vzniku ujmy iba stroho vymenúva (žalobca v tejto súvislosti uviedol, že v dôsledku uverejnenia výroku, resp. v ňom obsiahnutého hodnotiaceho úsudku, údajne došlo k zníženiu žalobcovho kreditu v okruhu jeho partnerov, k údajnému obmedzeniu možnosti sebarealizácie žalobcu a jeho uplatnenia v rámci vykonávaných činností a údajne i k poklesu konkurencieschopnosti v sektore vykonávaných služieb). Finančné zadosťučinenie pritom môže byť súdom priznané iba v prípade, ak súd zistí, že v konkrétnom prípade došlo k skutočnému zníženiu dobrej povesti právnickej osoby, pričom toto zníženie dobrej povesti musí mať značnú intenzitu. Nestačí len možnosť zníženia dobrej povesti právnickej osoby v značnej miere. ... V konaní o ochranu osobnosti má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti, a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu na chránených osobnostných právach; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu; v prípade, že sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu (následné reakcie), napr. v jeho rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. 25. Čo sa týka námietky žalobcu, že na vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do práva na ochranu dobrej povesti nie je potrebné vyvolať reálne následky, pretože každé nepravdivé tvrdenie a neprimeraný hodnotiaci úsudok sú považované za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti, za predpokladu, že sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na ochrane osobnosti (teda postačuje, že tvrdenie má difamačný charakter negatívne pôsobiaci na dobrú povesť právnickej osoby), súd má za to, že tento výklad možno uplatniť len vo vzťahu k prípadnému priznaniu morálneho zadosťučinenia, nemožno ho však aplikovať aj na rozhodovanie a prípadné priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. 12. 2011 sp. zn. 3Cdo/108/2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. 05. 2010 sp. zn. 5Cdo/202/2009 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. 12. 2009 sp. zn. II. ÚS 418/09. S ohľadom na citované rozhodnutia súdov sa preto súd nestotožnil s názorom žalobcu, že na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zo strany žalobcu povinnosťou preukazovať vznik negatívnych následkov, ale postačí spôsobilosť zásahu vyvolať následky ujmy vo sfére žalobcu.“ 29. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „19/ Podľa § 19b ods. 2, 3 zákona č. 40/1964 Z. z. Občianskeho zákonníka pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch. Odsek 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby. 20/ Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce do práva právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy). 21/ Pri strete dvoch základných práv, a to práva na ochranu dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, treba zohľadniť všetky rozhodujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca, a preto sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané, či považované za neškodné alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú a aj nadnesené a zveličujúce názory, a že fyzické i právnické osoby majú v rámci slobody prejavu právo verejne (teda aj tlačou) vyslovovať svoje názory na pôsobenie právnickej osoby, v kontraktoch, resp. vzťahoch so štátom. Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Tlač (rovnako ako spravodajský webový portál, ktorého činnosť aktuálne upravuje zákon č. 265/2022 Z. z. o publikáciách) prispievajúca k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu má právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať a právo verejnosti byť informovaná. Pokiaľ ide o formu, v ktorej sú myšlienky a informácie vyjadrené, novinárska sloboda pokrýva tiež možný stupeň nadsázky, zveličenia, preháňania alebo dokonca provokácie. 22/ V súdenej veci bolo nesporné, že výrok (otázka autorky článku: „Zakročíte proti podozrivým zmluvám, ako je napríklad zmluva s externými ochranármi z Gabčíkova, ktorým ročne prichádzajú stotisíce eur nielen cez ŠOP, ale aj cez SVP? Urobíte si audit súčasných zmlúv, aby ste vedeli či v nich pokračovať?“) je hodnotiacim úsudkom autorky, pri ktorom nie je možné dokazovať jeho pravdivosť, a teda potrebné je preukázať iba existenciu skutkového základu pre prijatie takéhoto hodnotiaceho úsudku. Účelom článku nebola kritika činnosti žalobcu, či dokonca difamácia žalobcu, jeho účelom bolo upriamenie pozornosti verejnosti na nakladanie s verejnými finančnými zdrojmi a kroky nového ministra v tomto smere. Súd prvej inštancie správne za dostatočný skutkový základ pre vyslovenie označeného hodnotiaceho úsudku identifikoval viaceré rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie (v čase vydania článku boli verejne dostupné), ktorý v rámci svojej činnosti zistil porušenia na strane verejných obstarávateľov, ktoré mali vplyv na výsledok verejného obstarávania, a teda, že títo verejní obstarávatelia uzatvorili viacero zmlúv v rozpore s predpismi o verejnom obstarávaní. Rovnako správne uzavrel, že novinári majú nielen právo, ale dokonca povinnosť o týchto záležitostiach informovať, dopytovať sa na ne a celkovo prispievať k verejnej debate o veciach verejného záujmu, a to bez ohľadu na to, kto je dodávateľom tovaru alebo služieb na základe takto uzatvorených zmlúv s verejnými obstarávateľmi. 23/ Pokiaľ žalobca namietal, že skutkový základ musí byť uvedený priamo v článku, aj odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že pokiaľ ide o rozhovor medzi autorkou článku a ďalšou osobou, pri formulovaní otázky nie je možné obsiahnuť celý skutkový základ, na podklade ktorého formuluje svoj hodnotiaci úsudok v položenej otázke. 24/ Súd prvej inštancie rovnako správne uzavrel, že z hodnotiaceho úsudku autorky nevyplýva informácia o tom, že by za porušenie predpisov o verejnom obstarávaní mal byť zodpovedný žalobca, ktorý nie je v samotnom článku výslovne označený názvom združenia (pričom medzi pojmom „ochranári“ a „záchranári“ je podstatný rozdiel, vylučujúci možnosť bezprostredného stotožnenia s osobou žalobcu), a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu výrok nemá potenciál vyvolať neoprávnený zásah do práv žalobcu na jeho dobrej povesti. 25/ Odvolací súd mal po preskúmaní veci za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP). Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Odvolaciemu súdu potom neostalo, než rozsudok súdu prvej inštancie, z hľadiska jeho vecnej správnosti, potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 26/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania priznal v plnom rozsahu.“ 30. Dovolací súd zdôrazňuje, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu tak v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 31. Odvolací súd (viď bod 25/ odôvodnenia jeho rozsudku) sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody v súlade s § 387 ods. 2 CSP). 32. V kontexte s uvedeným dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutí nižších súdov v ich kompletizujúcej jednote je jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, vysporiadavajúce sa so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o prípad vybočenia z medzí ustanovení § 393 ods. 2 CSP, resp. § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutí súdu je zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov prvoinštančný i odvolací súd vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd, zrozumiteľne a presvedčivo je odôvodnený aj záver, že k žalovanému zásahu nedošlo. Z odôvodnenia jasne vyplýva podstatný záver, že žalobcom tvrdený zásah do práva na ochranu jeho povesti nebol preukázaný. Prostý nesúhlas dovolateľa s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu (v uvedenej kompletizujúcej jednote), ktorý sa nestotožnil s názormi dovolateľa, nezakladá zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 420 písm.
  15. f)CSP. Dovolací súd preto dospel k záveru, že procesným postupom odvolacieho súdu žalobcovi nebolo znemožnené uplatňovanie procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, preto dovolanie podané z dôvodu podľa § 420 písm.
  16. f)CSP nepovažoval za dôvodné. K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 CSP 33. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
  17. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  18. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  19. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 34. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 1, 2 CSP). 35. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré o. i. patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj sp. zn. 2Cdo/203/2016 a 6Cdo/113/2017). 36. Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu meritórneho dovolacieho prieskumu a odmietnutiu dovolania, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm.
  20. a)až
  21. c)CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj sp. zn. 1Cdo/126/2017, 1Cdo/206/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/186/2016) a súčasne musí byť aj preukázané, že skutočne ide o niektorý z predpokladov prípustnosti dovolania (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
  22. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo
  23. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  24. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne). 37. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 38. Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. 39. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, by teda dovolateľ mal:
  25. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
  26. b)vysvetliť, a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia dovolacieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [písm. a)], alebo označiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých je konkrétna právna otázka riešená rozdielne [písm. c)], resp. uviesť, ktorá právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nebola ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená [písm. b)],
  27. c)uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. 40. Dovolanie nie je koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok („ďalšie odvolanie“), preto pri formulácii právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné mať na zreteli, aby zároveň bola vymedzená aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby bolo možné vôbec konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej právnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená, príp. rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. 41. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikovaný právny záver ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 172/03), v zmysle ktorého „ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípade zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane“. Aj z ďalších rozhodnutí ústavného súdu (napr. nálezy sp. zn. I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) vyplýva požiadavka na náležité posúdenie dovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti - „pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu otázku, je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale na druhej strane nesmie ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu právnej otázky.“ V tomto kontexte ústavný súd vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť; preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky. 42. V danom prípade dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom vo vzťahu k záveru odvolacieho súdu, že: „Pokiaľ žalobca namietal, že skutkový základ musí byť uvedený priamo v článku, aj odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že pokiaľ ide o rozhovor medzi autorkou článku a ďalšou osobou, pri formulovaní otázky nie je možné obsiahnuť celý skutkový základ, na podklade ktorého formuluje svoj hodnotiaci úsudok v položenej otázke.“ 43. Podľa názoru dovolateľa je toto právne posúdenie nesprávne, pretože novinár musí v texte otázky pred otázkou samou obsiahnuť dostatočný skutkový základ pre neprimeraný hodnotiaci úsudok nachádzajúci sa v otázke. 44. Dovolateľ za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, na tom základe označil otázku: „Či musí otázka, ktorá obsahuje hodnotiaci úsudok, obsahovať aj dostatočný skutkový základ, či už jeho uvedením pred otázkou alebo v texte otázky, obzvlášť ak otázka obsahuje hodnotiaci úsudok, ktorý neumožňuje objekt bezprostredne stotožniť so žalobcom.“ 45. V danom prípade odvolací súd na základe skutkových zistení vyvodil (viď bod 22. odôvodnenia jeho rozsudku), že: „Súd prvej inštancie správne za dostatočný skutkový základ pre vyslovenie označeného hodnotiaceho úsudku identifikoval viaceré rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie (v čase vydania článku boli verejne dostupné), ktorý v rámci svojej činnosti zistil porušenia na strane verejných obstarávateľov, ktoré mali vplyv na výsledok verejného obstarávania, a teda, že títo verejní obstarávatelia uzatvorili viacero zmlúv v rozpore s predpismi o verejnom obstarávaní.“ Vychádzal teda z potreby a preukázania dostatočného skutkového základu otázky (obsahujúcej hodnotiaci úsudok), ktorá potreba ani nebola žalobcom rozporovaná. Odvolací súd neriešil otázku potrebnosti „dostatočného skutkového základu“ (ktorý mal preukázaný), ale otázku potreby „obsiahnutia celého skutkového základu“ hodnotiacej otázky. 46. Dovolateľom namietané nesprávne posúdenie právnej otázky nebolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu významné a rozhodujúce. Dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd svoje rozhodnutie v podstatnom založil na závere, že: „súd prvej inštancie správne uzavrel, že z hodnotiaceho úsudku autorky nevyplýva informácia o tom, že by za porušenie predpisov o verejnom obstarávaní mal byť zodpovedný žalobca, ktorý nie je v samotnom článku výslovne označený názvom združenia (pričom medzi pojmom „ochranári“ a „záchranári“je podstatný rozdiel, vylučujúci možnosť bezprostredného stotožnenia s osobou žalobcu), a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu výrok nemá potenciál vyvolať neoprávnený zásah do práv žalobcu na jeho dobrej povesti.“ Otázka dovolateľa sa týka rozsahu skutkového základu hodnotiaceho úsudku obsiahnutého v spornej otázke, teda nesúvisí s dôvodom zamietnutia žaloby. 47. Z uvedených dôvodov dovolanie, podané z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
  28. b)CSP, dovolací súd považoval za odôvodnené neprípustnými dovolacími dôvodmi. 48. Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu, teda aj vo výroku o nároku na náhradu trov konania. V prípade tohto výroku ide o výrok závislý od pomeru úspechu strán v odvolacom konaní; dovolateľ nebol vo veci samej úspešný, dovolací súd preto v tejto časti považoval dovolanie za neopodstatnené. 49. Vzhľadom na vyššie konštatovanú nedôvodnosť dovolania z dôvodu podľa § 420 písm.
  29. f)CSP dovolací súd dovolanie ako celok zamietol podľa § 448 CSP. 50. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd vzhľadom na úspech žalovaného v dovolacom konaní rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 51. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.