Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/116/2024 Identifikačné číslo spisu: 1119200283 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Svetlovská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 420písm.

1. e)CSP uviedla, že žalobkyňa opomína existenciu § 51 ods. 4 písm.
2. c)zákona č. 757/2004 Z. z., ktorý vzhľadom na účel reformy súdnictva nepochybne možno aplikovať na plošné prerozdeľovanie súdnych spisov spojených s vytvorením novej súdnej mapy. O predmetné ustanovenie sa opierala aj bývalá predsedníčka Okresného súdu Bratislava V. v dokumente zo dňa 26. mája 2023, z ktorého časť citoval aj odvolací súd v napadnutom rozsudku. Išlo o plošný postup, dotýkajúci sa veľkého množstva súdnych spisov a sudcov, ktorý sledoval legitímny cieľ a spĺňal požiadavku zákonnosti. Pri pridelení veci novému sudcovi náhodným výberom bola zachovaná regulácia upravená v § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z., pretože takýto postup bol v súlade s rozvrhom práce a v súlade so zákonom. 4.2.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)uviedla, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 159/2012 nie je aplikovateľný na tento prípad, pretože ústavný súd sa v ňom zaoberal pojmom nezákonné rozhodnutie, ale skúmal ho najmä z hľadiska zákonnosti, pretože v tam prejednávanej veci nebola sporná otázka existencie rozhodnutia v zmysle individuálneho aktu aplikácie práva. V napadnutom rozsudku sa však odvolací súd zaoberal otázkou existencie rozhodnutia ako prvého predpokladu pre vznik nároku na náhradu škody. Z tohto dôvodu považuje žalovaná citáciu z rozhodnutia ústavného súdu obsiahnutú v dovolaní žalobkyne za vytrhnutú z kontextu. Návrh ministra podľa § 120 ods. 2 písm.
2. a)zákona č. 385/2000 Z. z. nemožno považovať za rozhodnutie, pretože nie je individuálnym aktom aplikácie práva, ktorým orgán verejnej moci rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb. Ide o podnet, na základe ktorého môže začať disciplinárny súd disciplinárne konanie. Samotný návrh ministra do práv a právom chránených záujmov disciplinárne stíhaného sudcu nezasahuje. Aj z tohto dôvodu je nesprávna žalobkyňou prezentovaná analógia s uznesením o vznesení obvinenia, pretože toto uznesenie nie je len rozhodnutím z formálneho hľadiska, ale umožňuje orgánom činným v trestnom konaní zákonom stanoveným spôsobom zasahovať do práv trestne stíhaných osôb, pričom je voči nemu prípustný opravný prostriedok. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje analógiou z oblasti trestného práva, predmetný návrh ministra by sa dal skôr pripodobniť k trestnému oznámeniu. Analógia s trestným právom však neprichádza do úvahy, keďže disciplinárne konania sudcov nespadajú do tej oblasti plnenia úloh štátu, v rámci ktorej by orgány verejnej moci rozhodovali o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Štát vykonáva mocenský monopol, a to prostredníctvom štátneho mechanizmu, ktorý pozostáva okrem iného z materiálneho a personálneho substrátu. Personálnym substrátom sa rozumie určitá kategória ľudí, ktorá sa profesionálne zaoberá uskutočňovaním štátnej moci. Pod takúto osobitnú klasifikáciu nepochybne spadajú aj sudcovia. Štát musí zabezpečiť, aby celý štátny aparát plnil svoje úlohy riadne, v súlade s normatívnym právnymi aktmi a aby sa nedopúšťal svojvôle. Kontrolu nad výkonom štátnej moci zo strany orgánov verejnej moci vykonáva štát prostredníctvom osobitných mechanizmov, ku ktorým patrí aj disciplinárne stíhanie sudcu. Z toho vyplýva, že disciplinárny súd, ani žiaden účastník disciplinárneho konania, vrátane ministra, nie sú pre účely disciplinárneho konania orgánmi verejnej moci, ktoré by rozhodovali o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Disciplinárny súd je špecifický orgán, ktorý kontroluje, či personálny substrát štátneho mechanizmu, v tomto prípade sudca, dodržiava zákonné ustanovenia obsiahnuté v prípade sudcov v zákone č. 385/2000 Z. z. Pokiaľ by sa vo veci mala hľadať analógia, skôr by bolo možné vzťah medzi štátom a sudcom v rámci disciplinárneho konania pripodobniť vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Uvedené odôvodňuje záver, že zákon č. 514/2003 Z. z. nemožno aplikovať na predmetnú vec. 4.3. K dovolaniu žalobkyne podľa § 420 písm.
3. f)CSP žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa v podstate namieta nesprávne právne posúdenie veci, keďže sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že disciplinárny súd nie je orgánom verejnej moci a má za to, že odvolací súd použil nesprávnu analógiu a nesprávnu právnu kvalifikáciu. S rozsiahlymi výhradami k právnym záverom odvolacieho súdu spája svoje presvedčenie, že súd zasiahol do jej práva na spravodlivý súdny proces. Z hľadiska obsahového ale v tomto smere nenamieta procesné chyby, jej výhrady smerujú len k spochybneniu správnosti právneho posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Nesprávne právne posúdenie nezakladá vadu zmätočnosti. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že odvolací súd neozrejmil, akú moc vykonávajú osoby oprávnené podať návrh podľa § 120 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo dňa 06. novembra 2011, podľa ktorého všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. S námietkou, že súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňou, sa odvolací súd vysporiadal v bode 16. napadnutého rozsudku. V tomto smere žalovaná poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/91/2019 zo dňa 10. decembra 2020. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu i rozsudku súdu prvej inštancie nevykazujú žiadnu vadu, ktorá by napĺňala znaky nepreskúmateľnosti alebo zmätočnosti rozhodnutia. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť. 6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016). 7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. K posúdeniu dôvodnosti dovolania môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. 8. Dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa § 420 písm.
4. e)a
5. f)a § 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP.

§ 420písm.

1. e)CSP: 9. Podľa § 420 písm.
2. e)CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. 10. Ústavný princíp nebyť odňatý zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je v civilnom sporovom konaní premietnutý aj do citovaného ustanovenia § 420 písm.
3. e)CSP. Súdna prax je pritom jednotná v tom, že súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca. 11. Dovolateľka namieta, že v súdenej veci došlo v rámci prvoinštančného konania k odňatiu zákonnej sudkyne síce na základe rozvrhu práce, ale bez splnenia zákonných dôvodov, a tým k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy SR. 12. Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. 13. Podľa § 51 ods. 1 veta prvá zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. 14. Podľa § 51 ods. 4 písm.
4. b)zákona o súdoch ak odsek 5 neustanovuje inak, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku dočasného pridelenia sudcu; pri zmene v zložení senátu sa vec ponecháva v pôvodnom senáte, alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca tak, aby prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde. 15. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, a aby bol vylúčený výber súdov a sudcov „ad hoc“. 16. Ústavný súd opakovane judikuje, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy je zásadne potrebné považovať toho, kto bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02, III. ÚS 46/04, III. ÚS 46/2012, IV. ÚS 161/08). Ústavný súd pojem zákonného sudcu vykladá tak, že ním je sudca, ktorý bol pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu oprávneného konať a rozhodnúť určitý druh súdnej agendy. Je nutné dodať, že tu nejde o rozvrh práce bez ďalšieho, ale rozvrh práce súladný so zákonom a nadzákonnými normami. Ak teda sudca bude určený v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu, právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy sa nerešpektuje a v takomto prípade treba súd považovať v zmysle § 420 písm.
5. e)CSP za nesprávne obsadený. 17. V zmysle § § 3 ods. 4 zákona o súdoch priebehu konania môže dôjsť k zmene v osobe sudcu. Zmena však musí byť uskutočnená v súlade so zákonom a rozvrhom práce. 18. Ústavný súd už v náleze sp. zn. IV. ÚS 479/2013 zo dňa 25. novembra 2014 konštatoval, že ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a čl. 38 ods. 1 listiny), nezodpovedá prípad, ak zákonný sudca senátu, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený bez splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takejto zmeny neskoršie vydaným rozvrhom práce ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne. 19. V súdenej veci bola podaná žaloba dňa 07. januára 2019, vec bola náhodným výberom prostredníctvom technických a programových prostriedkov schválených MS SR pod sp. zn. 8C/1/2019 pridelená sudkyni Okresného súdu Bratislava I JUDr. Otílii Dolákovej. Na základe Dodatku č. 3 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2019 bolo z dôvodu nerovnomerného zaťaženia sudcov okresného súdu podľa § 51 ods. 4 písm.
6. c)zákona o súdoch z oddelenia 8C náhodným výberom odňatých 40 nevybavených vecí, vrátane súdenej veci, ktoré boli pridelené do oddelenia 5C sudkyne Mgr. Kataríny Škultétyovej. Následne, na základe Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2023 bola v oddelení 5C, 5Cpr, 5Cd, 5CCud, 5CSp, 5Ca a 5Vyd odňatá sudkyňa Mgr. Katarína Škultétyová, zastupujúci sudcovia, vyššia súdna úradníčka, súdna tajomníčka a asistentka (bod 35. dodatku), a zároveň boli o.i. všetky nevybavené veci v oddelení 5C prerozdelené náhodným výberom do oddelenia 7C pomerovým číslom 2 a do oddelenia 8C pomerovým číslom 1 (bod 36. dodatku). Dodatok č. 1 nadobudol účinnosť dňom 01. januára 2023 (bod 5. dodatku). Na základe uvedeného bola súdená vec sp. zn. 8C/1/2019 dňa 18. januára 2023 prevedená do oddelenia 5C sudcu Mgr. Róberta Bardača, PhD. Sudca Mgr. Róbert Bardač, PhD. vec prejednal na pojednávaní dňa 15. mája 2023, na ktorom aj vyhlásil rozsudok. 20. Podľa dovolacieho súdu spôsob, akým bola v danom prípade posudzovaná vec pridelená sudcovi Mgr. Róbertovi Bardačovi, PhD., nevybočuje z rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I, platného v rozhodnom čase, a ani z rámca zákona o súdoch, najmä tých jeho ustanovení, ktoré sa týkajú spôsobu prideľovania vecí. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, ktorý sa (odvolacou) námietkou nesprávne obsadeného prvoinštančného súdu zaoberal v bode 17. napadnutého rozsudku, v tom smere, že v konaní nebolo zistené, že by Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2023 v rozhodnej časti, týkajúcej sa súdneho oddelenia 5, nesledoval legitímny a zákonný cieľ, pričom bol zachovaný princíp náhodilosti ako záruky nezávislosti súdov. Dovolací súd ďalej dodáva, že dovolateľkou namietaný Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2023 bol prijatý postupom podľa zákona o súdoch, bol a je verejne prístupný a zároveň transparentný v otázke kritérií, na základe ktorých boli veci, pôvodne pridelené sudkyni Mgr. Kataríne Škultétyovej, prerozdelené náhodným výberom, a teda spĺňa požiadavky na rozvrh práce v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS/287/2020 zo dňa 28. januára 2021). 21. Na podklade týchto skutočností je zrejmé, že dovolacia námietka týkajúca sa nezákonného sudcu nebola relevantná, pretože dovolací súd v danej veci nezistil existenciu vady v zmysle ustanovenia § 420 písm.
7. e)CSP.

§ 420písm.

1. f)CSP: 22. Z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 23. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
3. f)CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 24. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
4. f)CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 25. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
5. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď sp. zn. 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či v konaní došlo k vade zmätočnosti namietanej dovolateľkou. 26. K uvedenej dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 27. K arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorú dovolateľka taktiež namieta, dovolací súd udáva, že o zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 28. Po preskúmaní obsahu spisu a dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvej inštancie dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie, spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. 29. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov, na ktoré aj odkázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP (pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil, v porovnaní so súdom prvej inštancie, na žiadnych iných, či nových skutkových a právnych záveroch. 30. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 31. V dôvodoch rozsudku sa odvolací súd vyjadril k nosnej argumentácii odvolateľky (žalobkyne) uplatnenej v odvolaní. Odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil ako vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá stotožniac sa odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový stav, ktorý považoval za rozhodujúci, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobkyne (body 15. až 17. napadnutého rozsudku). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevyplýva nedostatočnosť alebo nepresvedčivosť, ani absencia o skutkových a právnych záveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľky. 32. Dovolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Pokiaľ nižšie súdy na základe vykonaného dokazovania uzavreli, že v konaní nebola splnená základná zákonná podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to konkrétne existencia nezákonného rozhodnutia (ako ho predpokladá § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.), keď o. i. uzavreli, že návrh ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania voči žalobkyni nemá charakter rozhodnutia orgánu verejnej moci, nebolo potom pre rozhodnutie vo veci podstatné, aké skutočnosti mal či nemal minister podľa dovolateľky pri podaní tohto návrhu zohľadniť. 33. Ak dovolateľka ďalej konkrétne argumentuje, že odvolací súd, vysloviac záver, že minister spravodlivosti a ďalšie osoby s návrhovým oprávnením v zmysle § 120 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch, nie sú orgánmi verejnej moci, nezodpovedal otázku, akú formu moci teda vykonávajú, a na akom základe sú oprávnené podávať disciplinárne návrhy, dovolací súd poukazuje na bod 15. napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd uviedol, že „ Odvolací súd k danej problematike poukazuje i na to, že právomoc podať návrh na disciplinárne konanie nemá len minister spravodlivosti, ale aj predseda súdnej rady, verejný ochranca práv, predseda súdu, sudcovská rada. Minister má rovnaké postavenie pri návrhovej kompetencii, ako ostatné subjekty oprávnené návrh podať. Je zrejmé, že ani predseda súdu, ani predseda súdnej rady a ostatné uvedené subjekty, nie sú pri podaní návrhu orgánmi verejnej moci a nevykonávajú verejnú moc.“ Odvolací súd pritom v predchádzajúcom texte jasne a zrozumiteľne uvedený záver vysvetlil, keď o. i. uviedol: „ Ako uviedol aj súd prvej inštancie osoba oprávnená podať návrh na začatie disciplinárneho konania voči konkrétnemu sudcovi je zároveň aj účastníkom tohto disciplinárneho konania, v ktorom má rovnaké práva a povinnosti ako sudca, voči ktorému návrh smeruje. Jeho práva a povinnosti, rovnako tak práva a povinnosti sudcu, proti ktorému návrh smeruje, vzťah takéhoto navrhovateľa a takéhoto sudcu, majú charakter práva súkromného. Navrhovateľ, v predmetnej právnej veci minister spravodlivosti Slovenskej republiky, konal v medziach, ktoré mu Ústava a zákon dovoľovali, podanie návrhu na začatie disciplinárneho stíhania sudcu je na vôli navrhovateľa, nie je vynútiteľné, oprávnený subjekt, je navrhovateľom podľa zákonného ustanovenia, je účastníkom konania, má rovnaké postavenie ako ten, proti komu návrh smeruje.“ Táto dovolacia námietka žalobkyne tak nebola opodstatnená. 34. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
6. f)CSP nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu, rozsahom a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného dovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. 35. Dovolateľka za procesnú vadu zakladajúcu dovolací dôvod podľa § 420 písm.
7. f)CSP označila i postup odvolacieho súdu, ktorý keď zistil, že uplatnený nárok je podľa jeho názoru dôvodný podľa iného zákonného ustanovenia (ustanovenia o ochrane osobnosti podľa Občianskeho zákonníka), bolo jeho povinnosťou vec posúdiť podľa príslušnej právnej normy a uplatnenému nároku žalobkyne vyhovieť. 36. Podľa dovolateľkou označeného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/196/2009 zo dňa 22. septembra 2010 „Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.“ 37. Najvyšší súd tiež v uznesení sp. zn. 4MCdo/15/2010 z 27. júla 2011 konštatoval, že „Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a posúdiť viac, než čoho sa domáhajú. Napriek tomu, že znenie zákona to neuvádza, bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzeným žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak však nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Práv