Obsah (8)

§ 255§ 384§ 387§ 396§ 444§ 420§ 447§ 191

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/177/2024 Identifikačné číslo spisu: 4217220615 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Adamcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 255ods.

1, 2, § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 218 ods. 1 veta druhá CSP, § 396 ods. 3 CSP.

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd") na odvolania žalovaných 1/ a 2/ a žalovaných 3/ a 4/ rozsudkom zo
2. januára 2024 sp. zn. 5Co/58/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania potvrdil s tým, že počiatok určenia plnenia opravil od
4. 2017 (výrok I.). Zároveň žalobcom 1/ a 2/ voči žalovaným 1/ až 4/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% (výrok II.). 2.
5. Na margo rozsahu zisteného skutkového stavu prvoinštančným súdom odvolací súd poznamenal, že tento bol zistený v dostatočnom rozsahu, zároveň rešpektujúc aj právny záver odvolacieho súdu obsiahnutý v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. Doplnenie dokazovania

§ 384ods.

1 CSP, a to oboznámením sa obsahu so spismi Okresného súdu Komárno (o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam) považoval odvolací súd za potrebné z dôvodu bližšieho objasnenia stavu užívania predmetu podielového spoluvlastníctva stranami tohto sporu, a to aj s poukazom na časový odstup od vyhlásenia napadnutého rozsudku po rozhodnutie odvolacieho súdu. Stotožnil sa s právnym záverom súdu prvej inštancie o dostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ až 4/, vyplývajúcej z existencie podielového spoluvlastníctva strán tohto sporu. Ako vecne správne vyhodnotil aj skutkové zistenia prvoinštančného súdu rezultujúce z vykonaného dokazovania, spolu so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z doplneného dokazovania odvolacím súdom, na základe ktorých bolo možné ustáliť, že na základe zmluvy o združení zo dňa 02.05.1991 vzniklo združenie fyzických osôb (žalobcu 1/ a žalovaných 1/ a 3/) podnikajúcich na základe živnostenského oprávnenia. Oprávnenie týchto fyzických osôb ako členov združenia ohľadom ich podnikania zaniklo dňom 1.2.

1. V predmetných priestoroch po zániku činnosti združenia vyvíja činnosť spoločnosť S., založená spoločenskou zmluvou zo dňa 10.02.2014 s tým, že posledné zasadnutie jej valného zhromaždenia sa konalo dňa 13.04.
2. Počnúc dňom 18.04.2017 žalovaní 1/ až 4/ zamedzili vstup žalobcom 1/ a 2/ do nehnuteľností tvoriacich predmet ich podielového spoluvlastníctva a taktiež boli zamenené vstupné kódy, čo však žalobcom 1/ a 2/ oznámené nebolo. Žalovaní 1/ až 4/ v priebehu prvoinštančného konania vôbec neuniesli dôkazné bremeno, aby preukázali, že nehnuteľnosti tvoriace predmet ich spoluvlastníctva spolu so žalobcami 1/ a 2/ boli v dôsledku konkrétneho rozhodnutia o hospodárení so spoločnou vecou vnesené do bezplatného užívania právnickej osoby, t. j. spoločnosti S.. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade s pôvodne uplatneným žalobným petitom žalobcov 1/ a 2/, keď výšku finančnej náhrady za neužívanie predmetu spoluvlastníctva stanovil ku dňu vyhlásenia rozsudku, t. j. 06.10.
3. K takémuto kroku po procesnej stránke oprávňoval prvoinštančný súd obsah druhého odseku uplatneného žalobného petitu nachádzajúceho sa na č. l. 7 spisu,

ktorého sú žalovaní 1/ až 4/ počnúc od 01.11.2017 povinní spoločne a nerozdielne platiť finančnú náhradu vo výške 1 781 eur mesačne, a to za neužívanie nehnuteľností. 2.2. Pri nepreukázaní skutočnosti, že predmet podielového spoluvlastníctva strán tohto sporu bol právne relevantným spôsobom prevedený do majetku spoločnosti S.. a zároveň pri preukázaní prejavenej vôle žalobcov 1/ a 2/ (písomná výzva zo dňa 10.07.2017 žalovaným 1/ až 4/ doručená dňa 11.07.2017) ohľadom poskytovania finančnej náhrady v sume 1 781 eur mesačne počnúc od 19.04.2017, bolo možné existujúci stav považovať za bránenie v užívaní predmetu spoluvlastníctva žalobcov 1/ a 2/. Odvolací súd preto napadnutý prvoinštančný rozsudok spolu s opravným uznesením vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania

§ 387ods.

1 CSP, ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd

§ 396ods.

1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

1. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ až 4/ (ďalej aj „dovolatelia") dovolanie, ktoré odôvodnili poukazom na § 420 písm. f) CSP. Navrhli, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a žalobu zamietol, prípadne, aby vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň podali návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia, až do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní. 3.
2. Dovolatelia uviedli, že odvolací súd (ten istý senát) úplne odlišne právne posúdil a vyhodnotil vykonané dôkazy, v porovnaní s jeho predchádzajúcim rozhodnutím. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, ktorý dôkaz odôvodnil takúto zmenu právneho názoru, pričom nimi navrhované dôkazy boli odignorované. Dovolatelia zdôraznili, že z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (ani z rozhodnutia prvoinštančného súdu) sa nedozvedeli na základe čoho posúdil ich pasívnu vecnú legitimáciu. Súdy vôbec nebrali do úvahy, že nehnuteľnosti najprv užívali žalobca 1/, žalovaní 1/ a 3/ na podnikateľské účely ako združenie, pričom žalobca 1/ bol pri založení s.r.o., a v súčasnosti je ešte stále spoločníkom. Z uvedeného je zrejmé, že súhlas na užívanie nehnuteľností dali všetci vlastníci konkludentne, a do dnešného dňa žalobcovia voči spoločnosti neoznámili, že by odvolali svoj súhlas. Dovolatelia sa nedozvedeli z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (ani z rozhodnutia prvoinštančného súdu), na základe akej právnej normy súdy posúdili ich procesné spoločenstvo ako nerozlučné. Namietali tiež, že rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu k zásadným otázkam, ktoré boli rozhodujúce pre rozhodnutie.

ich názoru je odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu veľmi všeobecné bez toho, aby sa vysporiadalo s jednotlivými námietkami a dôvodmi uvádzanými žalovanými. Navyše odvolací súd formuloval všeobecné závery bez väzby na konkrétne argumenty žalovaných. Postup odvolacieho súdu považovali za arbitrárny a jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a prekvapivé. Dovolatelia svoje dovolanie odôvodnili aj tým, že odvolacím súdom vyhlásené rozhodnutie na pojednávaní dňa 17.1.2024 nekorešponduje s písomným vyhotovením doručeného rozsudku zo dňa 17.1.2024. 4. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení uviedli, že dovolanie, ktoré podali žalovaní 1/ až 4/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu nie je dôvodné. V súlade s § 448 CSP spolu s § 451 CSP navrhli dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalovaných zamietol a zároveň rozhodol aj o náhrade trov dovolacieho konania. 5.

§ 444ods.

1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

§ 444ods.

2 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa; ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté. 5.1. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia

ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
2. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8.

§ 420písm.

f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

1. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 11. Dovolatelia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP uviedli, že odvolací súd bez primeraných dôvodov zmenil svoje rozhodnutie, ktoré zároveň v podstatných otázkach nedostatočne odôvodnil. Zároveň namietali nedostatky v dokazovaní a pri interpretácií skutkového stavu a osvojovania si skutkových záverov zo strany súdu a skutočnosť, že písomné vyhotovenie rozsudku je v rozpore s jeho ústnym vyhlásením. 12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 13. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 14. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľov, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do ich práva na spravodlivý proces. 15. Dovolatelia namietali, že rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. Vo svetle uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním žalovaných spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý zistil, že žalobcom bolo bránené v užívaní ich vlastníctva zo strany žalovaných, svoju ekonomickú stratu z tohto faktu primerane vyčíslili, pričom žalovaní nepreukázali, že predmetné nehnuteľnosti sú majetkom právnickej osoby, pričom ani nepreukázali, že predmetná právnická osoba má právny titul na ich užívanie. Z odôvodnení rozhodnutí obidvoch súdov nižších stupňov, chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018) je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil. Odôvodnenie zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Odvolací súd sa stručným, ale dostatočným spôsobom vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami žalovaných. So všetkými sa v zásade zaoberal už súd prvej inštancie, vysporiadal sa s nimi

názoru odvolacieho súdu dostatočným spôsobom a nenašiel nič, čo by k tomu už dodal. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné. Závery, ku ktorým odvolací súd dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Dovolací súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Dovolatelia v dovolaní neuvádzajú relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v základnom konaní.

1. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd (spolu so súdom prvej inštancie) vo svojom odôvodnení dostatočným spôsobom poukázal na zistený skutkový stav a z neho vyvodil závery, že predmetné nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve strán sporu preukázateľne (a právne relevantne) neužíva právnická osoba odlišná od žalovaných. Rovnako dostatočne vysvetlil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných (bod 41.), pričom skutkové závery nehovoria nič o tom, že by nehnuteľnosti „fakticky" užívala spoločnosť S.. Tvrdenie, že súhlas na užívanie nehnuteľnosti dali žalobcovia konkludentne, resp. ho údajne nikdy neodvolali, zo skutkových záverov nevyplýva, priam je s nimi v priamom rozpore (bod 46.). Dovolací súd vyjadruje pochybnosť nad úvahou, či takýto súhlas vôbec možno konkludentne udeliť, čo však z dôvodu absencie relevantnej námietky nebolo predmetom dovolacieho prieskumu. Pokiaľ išlo o vyčíslenie napadnutými rozsudkami priznanej sumy, dovolací súd poukazuje na body
2. a
3. rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré dostatočne vysvetľujú prečo je priznaná sumy vyčíslená správne, aj keď nedošlo k zmene žaloby. Dovolací súd dopĺňa, že argument, ktorý spochybňoval posúdenie procesného spoločenstva žalovaných ako nerozlučného nebol predmetom dovtedajšieho konania, a preto nebolo nevyhnutné, aby zo strany odvolacieho súdu bol osobitne riešený.
4. Porušenia práva na spravodlivý proces sa

dovolateľov mal odvolací súd dopustiť i tým, že sa odlíšil od právneho názoru, ktorý sám v predchádzajúcom (zrušujúcom) uznesení zaujal. Dovolací súd na tomto mieste pripomína, že v praxi nie je vylúčená situácia, že odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí vysloví určitý právny názor, avšak po podaní nového odvolania tento svoj vlastný právny názor zmení (bez toho, aby došlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného skutkového stavu a pod.) a rozhodne inak. Už staršia rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 68/1971) pripustila, aby odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor vyjadrený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zmenil, nakoľko z Občianskeho súdneho poriadku nevyplývala viazanosť vlastným právnym názorom. Keďže ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ohľadom kasačnej záväznosti rozhodnutí súdov vyššej inštancie sú obsahovo totožné s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, je táto judikatúra použiteľná aj pre nový procesný kódex. Názor, že odvolací súd sa nemusí bezvýhradne riadiť vlastným právnym názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí bol odôvodňovaný medzi iným aj „zásadou socialistickej zákonnosti, ktorá vyžaduje, aby na zistený skutkový stav sa správne použil zákon. (...) Nemožno ani prehliadať, do akej miery by utrpela vážnosť odvolacieho súdu tým, že by zotrval na právnom názore, o nesprávnosti ktorého sa už presvedčil." (Rubeš, J. a kol., Komentár k občianskemu súdnemu poriadku, 1. diel, Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 732). Táto názorová predstava sa presadila aj po spoločensko-politických zmenách po r. 1989, a to „predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom" (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013). Ústavný súd v predmetnom náleze o. i. konštatoval, že „pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní

čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra,

ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z

1. októbra 2007 vo veci sp. zn. 28Cdo/3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z
2. mája 2007 vo veci sp. zn. 22Cdo/1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiadúca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom ... Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu." 17.
3. Z týchto dôvodov (ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom) je a priori vylúčené, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces procesným postupom odvolacieho súdu, ktorý v napadnutom rozsudku ohľadom svojich právnych záverov negoval svoje skoršie názory v zrušujúcom uznesení z
4. mája 2020 sp. zn. 5Co/79/2019 (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/172/2017, sp. zn. 4Cdo/81/2022). 17.
5. Z kontextu napadnutého rozhodnutia je možné vyvodiť záver, že žalovaní v súvislosti so svojou pasívnou legitimáciou (v otázke ktorej sa mal odvolací súd odlíšiť od svojho vlastného názoru) nepreukázali relevantný právny titul, na základe ktorého by bolo možné považovať za preukázané, že predmetné nehnuteľnosti využíva namiesto nich právnická osoba.
6. V súvislosti s ďalšími dovolacími argumentami a ich náznakmi dovolací súd uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čo by mohlo založiť vadu

§ 420písm.

f) CSP. Zo spisu však takáto vada v posudzovanom prípade nevyplýva. 19. Dovolací súd pripomína, že

§ 191

CSP dôkazy hodnotí súd

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Zároveň je potrebné uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby z toho plynúce skutkové závery boli svojvoľné či ústavne neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). 20. Dovolací súd konštatuje, že z obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií nevyplýva žiadny extrémny nesúlad medzi vykonanými dôkazmi a prijatými skutkovými závermi, ktorý by mohol viesť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie aj odvolací súd vykonali dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci a odvolací súd výsledky dokazovania preskúmal v medziach podaného odvolania.

názoru vec prejednávajúceho senátu súdy nižších inštancií na základe vykonaných dôkazov ustálili ucelený, logicky súdržný a presvedčivý skutkový základ, ktorý umožňoval právne posúdenie veci bez vnútorných rozporov, svojvôle či zjavného omylu. 20.1. Sumarizujúc vyššie uvedené, dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil žiadne ústavnoprávne deficity pri zisťovaní skutkového stavu veci. Súd prvej inštancie aj odvolací súd postupovali v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä s prejednacou zásadou, zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP, čl. 15 CSP) a princípom všeobecnej spravodlivosti. Pri hodnotení dôkazov rešpektovali ústavno-procesné zásady, vrátane zákazu tzv. deformácie dôkazu, opomenutého dôkazu, zásady rovnosti zbraní a priamosti dokazovania. Napadnuté rozhodnutia obsahujú riadne a presvedčivé odôvodnenie, z ktorého je zrejmý logický postup myšlienkového procesu súdov pri hodnotení dôkazov. Prijaté skutkové závery nevykazujú znaky svojvôle, nelogických úsudkov ani zrejmého omylu. Námietky dovolateľov v tomto smere preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti aj dôvodnosti dovolania

§ 420písm.

f) CSP za neopodstatnené. 21. Dovolatelia ďalej namietali porušenie ustanovenia § 219 CSP pre rozpor obsahu ústne vyhláseného rozsudku odvolacieho súdu s jeho písomným vyhotovením. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že v predmetnej súvislosti došlo len k oprave formálnej chyby, ktorá na obsah uloženej povinnosti žalovaným (zaplatiť sumu 95 461,55 eura) a ani na ich právne postavenie nemá vplyv. Ide len o vymedzenie obdobia, za ktoré táto suma vznikla a aj v prípade, že by vo výroku toto časové obdobie uvedené nebolo vôbec, na povinnosť žalovaných by to nemalo žiadny vplyv. Ak by aj bolo možné uvažovať, že došlo k porušeniu zákona, nemalo by to vplyv na procesné práva žalovaných, resp. nemožno hovoriť o tom, že takýmto postupom odvolací súd znemožnil žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň v predmetnej časti odvolací súd iba opravil rozhodnutie inštančne podriadeného súdu, pričom takáto oprava rozhodnutia má procesnú povahu uznesenia, ktoré nemusí byť verejne vyhlásené. Uvedená námietka teda nenapĺňa znaky procesnej vady v zmysle

ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP a ani v tejto časti dovolanie nie je prípustné. 22. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolatelia neopodstatnene namietali, že odvolací súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm.
2. f)CSP]. 23. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaných odmietol

§ 447písm.

c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.