← Slovensko

vydanie bezdôvodného obohatenia

Obsah (6)§ 78§ 421§ 8b§ 420§ 447§ 6

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/48/2025 Identifikačné číslo spisu: 2116215198 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi klientovi. Dexia banka Slovensko, a. s. listom z

  1. decembra 2011 (č. l. 12 spisu) správcovi oznámila, že s poukazom na bod 5.
  2. úverovej zmluvy zmenila úrokové rozpätie na 2,5 % p. a. od
  3. decembra 2011 tak, že celková úroková sadzba bude predstavovať hodnotu 6 mesačného EURIBORU + 2,50 % p. a. 1.
  4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil

ustanovení § 488, § 489 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“), § 497, § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), § 1 ods. 2 písm. a), § 2 písm.

  1. a)a písm.
  2. b)zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, § 24a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1 až ods. 4 OZ, § 53 ods. 1 až ods. 3 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 53 ods. 4 písm. i), ods. 5 a ods. 12 OZ, § 53a ods. 1 OZ v znení účinnom od 01. marca 2010, § 451 ods. 1 a ods. 2 OZ, § 8b ods. 1 veta prvá zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ zákon č. 182/1993 Z. z.“) v znení účinnom do 31. októbra 2018, § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom od 01. novembra 2018, § 8b ods. 3 zákon č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 290 a § 298 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Dospel k záveru, že právny vzťah založený zmluvou o úvere je spotrebiteľský a je nevyhnutné posudzovať ho nielen

ustanovení ObZ (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ). Znenie bodu 5.

  1. zmluvy o úvere považoval za určité a zrozumiteľné, teda za platne dojednané (§ 37 ods. 1 OZ a contrario). Zo znenia bodu 5.
  2. zmluvy za použitia interpretačných pravidiel v ustanovení § 35 ods. 2 OZ mu vyplynulo, že žalovaná je oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery rizika klienta súvisiacej predovšetkým so zmenou ratingu klienta alebo so zmenou rizikovej váhy klienta. Výsluchmi svedkov v konaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že zmluva o úvere bola dohodovaná štandardným postupom, pripomienkovanie zmluvy správcom sa uskutočnilo za účasti právnika, po ktorom nezostalo žiadne ustanovenie zmluvy neurčité. Spotrebitelia mali prostredníctvom správcu možnosť dohodnúť si zmluvné podmienky, zmluvné podmienky tak boli individuálne dojednané, a preto žiadnu z nich, teda ani v bode 5.
  3. zmluvy, nemožno považovať za neprijateľné. Svoje závery doplnil konštatovaním, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde aj preto, že pri úroku ide o cenu plnenia. 1.
  4. Bod 5.
  5. zmluvy súd prvej inštancie nepovažoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto, ak bolo poskytnuté plnenie na základe tohto platného ustanovenia, žalovaná sa bezdôvodne neobohatila na úkor vlastníkov bytov. Z uvedeného dôvodu súd žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol. K aktívnej vecnej legitimácie uviedol, že bolo potrebné, aby v spore ako žalobcovia vystupovali všetci aktuálni vlastníci bytov, keďže na týchto (po prevode alebo prechode vlastníckeho práva k bytu) prešlo právo pôvodného vlastníka na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia, ktoré patrí do fondu prevádzky, údržby a opráv domu. Žalobcami neboli všetci vlastníci bytov v bytovom dome (tvoriaci nútené spoločenstvo), hoci bezdôvodné obohatenie by v prípade úspechu v konaní patrilo do fondu prevádzky, údržby a opráv, na tvorbe ktorého sa podieľajú všetci vlastníci bytov, a preto žalobu zamietol aj z tohto dôvodu (§ 78 ods. 2 CSP). Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná sa bezdôvodne neobohatila, bolo nadbytočné podrobne sa zaoberať vznesenou námietkou premlčania a po závere, že bod 5.
  6. zmluvy nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nerozhodol o jej neplatnosti. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd

ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanoveniami § 256 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, pretože žalobcovia procesne zavinili zastavenie konania v časti istiny 88,13 eura tým, že zobrali v tejto časti žalobu bez zavinenia žalovanej späť, a vo zvyšnej časti žaloby bola žalovaná úspešná.

  1. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov rozsudkom zo
  2. decembra 2024 sp. zn. 24Co/113/2024 (v poradí druhým) rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. potvrdil a žalovanej priznal proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2.
  3. Po zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacieho súdu vo veci z
  4. novembra 2021 sp. zn. 25Co/8/2021 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z
  5. augusta 2024 sp. zn. 9Cdo/66/2022 na odvolanie žalobcov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výrokov II. a III. potvrdil

ustanovenia § 387 CSP ako vecne správny. Opätovne sa prioritne zaoberal otázku aktívnej legitimácie žalobcov v spore, v ktorej sa odklonil od svojho právneho názoru uvedeného v predchádzajúcom rozsudku, že procesné spoločenstvo žalobcov v danom prípade nie je nútené a pre úspech v spore sa nevyžaduje nevyhnutne účasť všetkých subjektov právneho vzťahu, a to na základe zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave z 8. novembra 2022,

ktorého v prípade vlastníkov bytov žalujúcich vydanie bezdôvodného obohatenia zaplateného žalovanému z fondu prevádzky údržby a opráv, ak sú títo v žalobe označení ako jednotlivé fyzické osoby, ide o nútené spoločenstvo v zmysle § 78 ods. 1 CSP. Z predloženého listu vlastníctva, na ktorom je zapísaný predmetný bytový dom bolo zistené, že ako žalobcovia v čase rozhodovania prvoinštančného súdu nevystupovali niektorí vlastníci bytov. 2.2. Odvolací súd uviedol, že v danej veci sa konalo o vydaní bezdôvodného obohatenia, ktoré sa v zmysle ustanovenia § 456 OZ musí vydať tomu, na úkor koho sa získalo, v danom prípade vlastníkom bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome. V zmysle ustanovenia § 8a ods. 7, § 19 ods. 2 a § 10 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. prevodom alebo prechodom vlastníckeho práva k bytu v bytovom dome dochádza k právnemu nástupníctvu všetkých práv a povinností, teda aj práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré je treba vydať aktuálnym vlastníkom bytov a nebytových priestorov.

povahy veci ide na strane žalobcov o nútené procesné spoločenstvo vlastníkov bytov v bytovom dome v zmysle ustanovenia § 78 ods. 2 CSP a o prípad, kedy osobitný právny predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Aktívna vecná legitimácia všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome vyplývala z predchádzajúcej právnej úpravy, a aj z právnej úpravy o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinnej v čase rozhodovania súdu vo veci (§ 3 zák. č. 182/1993 Z. z.), keď správca bol len zástupcom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. V danom prípade žalobcami neboli v čase rozhodovania súdu prvej inštancie všetci aktuálni vlastníci bytov v bytovom dome, ktorých sa týkal skutkový a právny základ sporu (tento záver prvoinštančného súdu nebol stranami spochybnený), a preto súd prvej inštancie aj z tohto dôvodu, pre nedostatok aktívnej legitimácie v spore, žalobu zamietol. Na tomto posúdení postavenia žalobcov nič nemení ani odvolacia argumentácia žalobcov s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., že akákoľvek výplata bezdôvodného obohatenia do fondu prevádzky, údržby a opráv je účelovo viazaná len v prospech tohto fondu, a nie pre jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov. 2.3. K námietkam žalobcov proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalovanej voči žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, poukázal na bod 77. odôvodnenia tohto rozsudku súdu, že dôvody pre aplikáciu ustanovenia 257 CSP uvádzané žalobcami neboli hodné osobitného zreteľa a za takýto dôvod nepovažoval ani skutočnosť, že neúspešnými v spore boli spotrebitelia. S týmto zverom sa odvolací súd plne stotožnil. K tomuto poukázal aj na závery Ústavného súdu SR v náleze sp. zn. I. ÚS 264/2016 (obdobne aj v nálezoch sp. zn. IV. ÚS 84/2014 a sp. zn. III. ÚS 457/2014),

ktorých zo žiadnych ustanovení ústavy, ani vtedy platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť záver, že by účastníkovi konania, ktorý má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí na zastupovanie v súdnom konaní advokáta, nemala byť priznaná náhrada trov konania. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je treba zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde a iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že aj keď žalovaná zamestnáva viacero právnikov s orientáciou na problematiku, ktorá je predmetom konania, neznamená to, že by trovy na zastúpenie žalovaného advokátom boli vynaložené neúčelne, v rozpore s ustanovením § 251 CSP. Ani z tohto hľadiska nebol daný dôvod na odvolateľmi požadovanú aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

  1. Proti tomuto rozsudku podalo Bytové družstvo so sídlom v Trnave, ako správca vo vlastnom mene zastupujúci a konajúci na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na A. č. XXX-XXX v Trnave (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie z dôvodu uvedených v § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP a navrhlo, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. 3.
  2. Dovolateľ mal za to, že rozsudok odvolacieho súdu je postihnutý vadou zmätočnosti, pretože odvolací súd sa v ňom vôbec nevysporiadal so zásadnou argumentáciou žalobcov v odvolaní, rozhodnutie je arbitrárne obsahujúce vnútorne protirečivé odôvodnenie a extrémne nespravodlivý výklad zákona. Namietal nesprávne právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcov vedúce k zamietnutiu žaloby

§ 78

CSP, spočívajúce v posúdení procesného spoločenstva na základe vecnej legitimácie žalobcov vo vzťahu k deliteľnosti plnenia, prevodu práv zo zákona, ustanoveniu § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. účinnom v čase podania žaloby), ako aj nesprávny procesný postup v rozpore s právom na súdnu ochranu spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces. Poukázal na to, že judikatúra sa nevenuje nútenému procesnému spoločenstvu vlastníkov bytov a nebytových priestorov žalujúcich vydanie bezdôvodného obohatenia, ale sústreďuje sa na procesné zastúpenie správcom. Súdy však dávajú odpoveď aj na otázku, či žalobcami môžu byť aj vlastníci, dokonca aj niektorí z vlastníkov.

aktuálnej judikatúry najvyššieho súdu v totožných veciach (uznesenie zo dňa

  1. apríla 2024 sp. zn. 8Cdo/48/2023) je žalobcom správca zastupujúci všetkých vlastníkov v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z., preto odkázal na body 15.,
  2. a
  3. jeho odôvodnenia. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) z
  4. februára 2020 sp. zn. II. ÚS 302/2019-44 a uznesenie ústavného súdu z
  5. októbra 2020 č. k. IV. ÚS 474/
  6. 3.
  7. V súvislosti s dovolacím dôvodom

§ 421ods.

1 písm. b) CSP dovolateľ považoval za nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu,

ktorého vlastníci bytov, ktorí sa domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia do fondu prevádzky údržby a opráv, vytvárajú nútené spoločenstvo

§ 78ods.

1 CSP. Právne otázky nesprávne riešené napádaným rozsudkom, ktoré neboli ešte vyriešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu boli, či vlastníci bytov a nebytových priestorov žalujúci o vydanie bezdôvodného obohatenia, zastúpených správcom

§ 8bods.

1 zákona č. 182/1993 Zb. pri podaní žaloby tvoria nútené procesné spoločenstvo a či je možné aplikovať § 80 ods. 1 CSP aj v prípade zmeny strán, ak pôvodnú žalobu podával správca

§ 8bods.

1 zákona č. 182/1993 Zb. v mene žalobcov a novelou zákona č. 283/2018 Z. z. koná správca vo vlastnom mene? 4. Vo vyjadrení k dovolaniu žalovaná uviedla, že ho

§ 420písm.

f) CSP a

§ 421písm.

b) CSP v druhej dovolacej otázky považuje za neprípustné, pretože odvolací súd sa nedopustil porušenia práva žalobcov na spravodlivý proces, svoje rozhodnutie odôvodnil dostatočne a vecne správne a vymedzenú právnu otázku vôbec neriešil. V spore ako žalobcovia vystupovali subjekty, na úkor ktorých malo byť v určitom období získané bezdôvodné obohatenie. Títo však nežiadali jeho vydanie len v rozsahu, v akom im pomerne patrí, ale v celom rozsahu, v ktorom bolo získané, čiastočne aj od iných subjektov. Preto je správny právny záver, že sa považujú za nerozlučné spoločenstvo

§ 78CSP.

Právna úprava oprávňuje na zastupovanie vlastníkov pri vymáhaní dlhu v zmysle § 9 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. len správcu. V zmysle taxatívneho vymedzenia § 10 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. bezdôvodné obohatenie nie je príjmom fondu prevádzky, údržby a opráv. V dôsledku toho nemožno považovať ani nárok za uplatnený na účet aktuálnych vlastníkov. Z podanej žaloby navyše nevyplýva, že sa v spore uplatňuje alikvotná časť bezdôvodného obohatenia (ktorú si môže uplatňovať každý vlastník bytu na svoj účet), ale výlučne celé bezdôvodné obohatenie, ktoré má byť plnené v celku len na účet fondu údržby a opráv bytového domu. Z uvedeného dôvodu navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Dodatočne poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 25. februára 2026, sp. zn. C-168/25, v konaní, v ktorom sa žalobcovia domáhali priznania žalovanej sumy z titulu zvýšenia úrokového rozpätia na základe čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere, uzavretej medzi bankou a správcom, konajúcom v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Súdny dvor EÚ v predmetnom rozhodnutí dospel k záveru, že vo veci, kde bola zmluva kontrahovaná medzi správcom a žalovaným „treba článok 2 písm.

  1. b)smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že pojem spotrebiteľ nezahŕňa fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní zmluvy s predajcom alebo dodávateľom v zmysle článku 2 písm.
  2. c)tejto smernice zastúpená právnickou osobou, ktorá koná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.“ 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) stranou sporu zastúpenou v súlade so zákonom (§ 429 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dospel k záveru, že dovolanie zákonného zástupcu/správcu vo vlastnom mene zastupujúcom a konajúcom na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom je dôvodné. 6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej CSP. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. 7.

§ 420

CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

  1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
  3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
  4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
  6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9.

§ 421ods.

1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

  1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 10. Dovolanie prípustné

§ 421

CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

  1. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvádzanej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 12. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval v prvom rade z ustanovenia § 420 písm.
  2. f)CSP, keď namietal, že sa odvolací súd nevysporiadal so zásadnou argumentáciou žalobcov obsiahnutou v odvolaní, rozhodnutie je arbitrárne, obsahujúce vnútorne protirečivé odôvodnenie a extrémne nespravodlivý výklad zákona. Konkrétne namietal nesprávne právne posúdenie a nezákonný procesný postup posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcov vedúce k zamietnutiu žaloby

§ 78CSP, v ktorom videl porušenie práva na spravodlivý proces.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.

  1. f)CSP, sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces. 14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. 15. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 16. Súd prvej inštancie zamietol žalobu (
  2. aj)pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, pretože na strane žalobcov nevystupovali všetci aktuálni vlastníci bytov, pričom vychádzal z toho, že prevodom alebo prechodom bytu prechádzajú na nového vlastníka všetky práva a povinnosti vrátane práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré patrí do fondu prevádzky, údržby a opráv, a preto vlastníci tvoria nútené spoločenstvo

§ 78CSP, vyžadujúce účasť všetkých.

Odvolací súd sa s týmto právnym názorom stotožnil a zdôraznil, že ide o spoločné prostriedky fondu a jednotný nárok, pri ktorom je potrebné rozhodnúť jedným rozsudkom vo vzťahu ku všetkým vlastníkom. Argumentáciu žalobcov o deliteľnosti plnenia a možnosti samostatného procesného spoločenstva neuznal, rovnako ako ich námietky voči aplikácii judikatúry ústavného súdu, keďže žalobcovia si zvolili uplatnenie nároku ako jednotliví vlastníci zastúpení správcom, čo nevylučuje povinnosť účasti všetkých vlastníkov v konaní, a preto nesú dôsledky neúspechu.

  1. Otázka procesného posúdenia aktívnej vecnej legitimácie, konkrétne otázka, či správca bytového domu vystupoval v konaní ako zákonný zástupca všetkých vlastníkov, hoci neboli všetci výslovne uvedení v žalobe, bola posudzovaná dovolacím súdom už v dovolateľom označenom uznesení najvyššieho súdu z
  2. marca 2024, sp. zn. 8Cdo/48/2023, a to v obdobnom spore. Vec prejednávajúci senát sa so závermi vyplývajúcimi z uvedeného uznesenia stotožňuje.
  3. Z obsahu preskúmavaného spisu dovolací súd zistil, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie
  4. júna 2016 sa žalobcovia ako vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome súpisné č. XXXX . na A. v Trnave domáhali od žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia. V žalobe sa uvádza, že v zastúpení žalobcov vystupuje Bytové družstvo so sídlom v Trnave a všetci sú zastúpení spoločnosťou UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o. K žalobe bolo pripojené plnomocenstvo z
  5. júna 2016 pre uvedenú advokátsku kanceláriu, v ktorom sa uvádza, že vlastníci bytov a nebytových priestorov domu súpisné č.. na A. v Trnave, zastúpení správcom bytového domu Bytovým družstvom so sídlom v Trnave, udeľujú splnomocnenie uvedenej advokátskej kancelárii, pričom splnomocnenie je podpísané Bytovým družstvom so sídlom v Trnave. Advokátska kancelária následne podala žalobu na súd. 19.

§ 8bods.

1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom a účinnom do 31. októbra 2018 (t. j. v čase udelenia splnomocnenia a podania žaloby) je správca povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. Správca zastupuje v konaní na súde vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, proti ktorým smeruje návrh na začatie konania podaný prehlasovaným vlastníkom bytu a nebytového priestoru v dome, návrh na začatie konania o určenie platnosti zmluvy o výkone správy podaný iným vlastníkom bytu a nebytového priestoru v dome alebo návrh na začatie konania o zdržanie sa výkonu záložného práva alebo zákaz výkonu záložného práva podaný iným vlastníkom bytu a nebytového priestoru v dome; toto zastupovanie trvá, kým sa v konaní pred súdom nepreukáže rozpor záujmov správcu so záujmom zastupovaných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. 20.

§ 6ods.

2 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom a účinnom do

  1. októbra 2018 správa domu je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca alebo spoločenstvo zabezpečuje pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome prevádzku, údržbu, opravy a udržiavanie spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, priľahlého pozemku a príslušenstva.
  2. Oprávnenie správcu na zastupovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov vyplýva priamo z ustanovenia § 8b ods. 1 prvej vety zákona č. 182/1993 Z. z. Ide o priame zákonné zastúpenie, pri ktorom správca vo vzťahu k tretej osobe uskutočňuje svoje vlastné vyhlásenie vôle, a to v mene a na účet zastúpeného (vlastníkov bytov a nebytových priestorov), v dôsledku čoho pri priamom zastúpení vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zo zákona vyplývajúca možnosť správcu bytového domu zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov v súvislosti so správou domu na súde znamená aj oprávnenie vykonávať všetky procesné práva v zmysle Civilného sporového poriadku na úspešné hájenie záujmov vlastníkov.
  3. Novelou zákona č. 182/1993 Z. z. zákonom č. 283/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (účinnou od
  4. novembra 2018), boli do zákona vložené nové ustanovenia § 9 ods. 7 a 8, v zmysle ktorých správca (aj spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov) naďalej pri správe domu koná v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Vzhľadom na problémy aplikačnej praxe pri zastupovaní vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde zákonodarca zmenil spôsob konania správcu (aj spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov) pri súdnych sporoch, a to tak, že správca zastupuje a koná vo vlastnom mene na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci. Z uvedeného vyplýva, že po tejto novele je správca aktívne alebo pasívne vecne legitimovaný zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde vo vlastnom mene, no na ich účet. Správca teda bude sám účastníkom konania (porovnaj I. ÚS 428/2019).
  5. V prejednávanej veci vlastníci bytov a nebytových priestorov domu súpisné č. XXXX. na A. ulici č. XXX-XXX v Trnave, zastúpení správcom bytového domu Bytovým družstvom so sídlom v Trnave, udelili splnomocnenie advokátskej kancelárii, pričom splnomocnenie je podpísané Bytovým družstvom so sídlom v Trnave (č. l. 9 až 11 spisu). V tomto prípade správca sám udelil splnomocnenie advokátskej kancelárii na zastupovanie vlastníkov v mene vlastníkov a na ich účet. Zmluva o výkone správy obsahuje dojednanie o splnomocnení,

ktorej vlastníci bytov splnomocnili správcu konať pri správe domu za vlastníkov bytov v dome pred súdom, správu domu vykonávať samostatne v mene vlastníkov bytov v dome aj pri vymáhaní škody (článok III. Zmluvy o výkone správy). Správca preto bol v prejednávanej veci ako priamy zákonný zástupca vlastníkov bytov v zmysle § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom do

  1. okóbra 2018 s prihliadnutím k faktu, že vymáhanie pohľadávky z úverového záväzku patrí pod výkon správy bytového domu v zmysle čl. I Zmluvy o výkone správy č. 181 z
  2. novembra 2008, pretože vymáhanie pohľadávky vzniknutej z úverovej zmluvy uzatvorenej so žalovanou dňa
  3. decembra 2008 za účelom získania úveru na rekonštrukciu bytového domu žalobcov, v širšom slova zmysle súvisí so správou bytového domu žalobcov. Splnomocnenie právneho zástupcu nevylučuje ani § 89 CSP, pričom ide o právo dať sa v konaní zastupovať s určitou modifikáciou a správca, ako zákonný zástupca, mal toto oprávnenie

§ 8bods.

1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom do

  1. októbra
  2. Splnomocnenie, ktoré ako splnomocniteľ vystavil zákonný zástupca žalobcov, správca domu Bytové družstvo so sídlom v Trnave, pre splnomocneného právneho zástupcu UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o., možno považovať za udelené v súlade s právnymi predpismi (uznesenie najvyššieho súdu zo dňa
  3. marca 2024 sp. zn. 8Cdo/48/2023 bod 15.2.).
  4. Dovolací súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu z
  5. novembra 2009 sp. zn. 3Cdo/180/2008,

ktorého vzhľadom na viaceré zmeny zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré sa týkali oprávnenia správcu bytového domu konať v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov, až do účinnosti zákona č. 367/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (t. j. do

  1. júla 2004), mohol správca v zastúpení vlastníkov bytov a nebytových priestorov uplatniť ich práva na súde len vtedy, ak mu takéto právo vyplynulo zo zmluvy o výkone správy. Od
  2. júla 2004 bol správca oprávnený pri výkone správy majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov vo svojom mene na účet vlastníkov vymáhať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Ak začalo súdne konanie pred
  3. júlom 2004, v ktorom bol ako žalobca označený správca a súd žalobu zatiaľ z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie nezamietol, od
  4. júla 2004 už tak nemohol urobiť v dôsledku zmeny právnej úpravy. Počas účinnosti tejto právnej úpravy konal správca ako nepriamy zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov, správu bytového domu vykonával samostatne na účet vlastníkov, no vo svojom mene. Podstatnou novelizáciou zákona č. 182/1993 Z. z., ktorá súvisela s oprávnením správcu konať pri správe domu v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov, bol zákon č. 268/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (účinný od
  5. júla 2007). Od účinnosti tejto novely, správca vystupoval ako priamy zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorý koná v ich mene a na ich účet. Z uvedeného vyplýva, že aj zmluvy súvisiace s výkonom správy bytového domu na základe tohto zákonného splnomocnenia uzatváral zástupca vlastníkov v mene vlastníkov a na ich účet. Plnenia zo zmlúv neboli poskytované správcovi, ale samotným vlastníkom, zmluvu však za všetkých vlastníkov podpisoval správca. Touto novelou zároveň zákonodarca do právnej úpravy výslovne zakotvil oprávnenie správcu konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde, a to práve v ustanovení § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. (body
  6. a
  7. uznesenia ústavného súdu z
  8. októbra 2019 sp. zn. I. ÚS 428/2019).
  9. V uznesení z
  10. októbra 2019 sp. zn. I. ÚS 428/2019, v bode 32., Ústavný súd Slovenskej republiky tiež konštatoval, že zastúpenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri správe domu správcom je priamym zákonným zastúpením sui generis. Nejde totiž o zákonné zastúpenie osôb, ktoré nemajú spôsobilosť na právne úkony. Uvedené vyplýva aj z uznesenia najvyššieho súdu zo
  11. júna 2016 sp. zn. 3Cdo/193/2014, v ktorom najvyšší súd uviedol: „...uvedený záver, že správca je oprávnený pri výkone správy majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov v mene vlastníkov vymáhať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, však nevylučuje, že aj samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov nemôžu sami tieto úhrady vymáhať. Opačný záver by viedol k príliš formalistickému postupu súdu a odopretiu práva na súdnu ochranu“. Ústavný súd ďalej uviedol „Zákonná úprava priameho zastúpenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov správcom aj v konaní pred súdom teda neznamená, že by si svoje práva na súde nemohli hájiť aj samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov, tak ako tomu bolo aj v prípade sťažovateľky.“
  12. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z
  13. februára 2020 č.k. II. ÚS 302/2019-44 zdôraznil, že „z uvedeného nazerania (body
  14. až
  15. tohto rozhodnutia) na hmotnoprávne a procesné postavenie vlastníkov bytov, ako aj správcu v posudzovanej veci vyplýva, že nositeľmi hmotného práva, o ktorom sa koná, boli

predošlej, ako aj aktuálnej právnej úpravy vlastníci bytov, správca vždy bol a je len zástupcom. Zmenou právnej úpravy správca len nadobudol procesné právo (popri vlastníkoch bytov ako nositeľoch hmotných práv) tento hmotnoprávny nárok vlastníkov bytov uplatňovať vo vlastnom mene“ (bod

  1. odôvodnenia citovaného nálezu). „Účelom a zmyslom zastúpenia vlastníkov bytov správcom v súdnych konaniach (v minulosti, aj v súčasnosti) je efektívnosť, rýchlosť a hospodárnosť konania. Podanie žaloby v mene vlastníkov bytov (namiesto toho, aby žalobu podal sám správca tak, ako to umožňovala právna úprava a relevantná judikatúra aj pred
  2. novembrom 2018) preto môže vzbudzovať dojem (a naznačuje to aj sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti) snahy generovať trovy právneho zastúpenia. Zmena právnej úpravy postavenia správcu, účinná od
  3. novembra 2018, ešte posilňuje postavenie (oprávnenia) správcu, čo však, ako už bolo uvedené, v žiadnom prípade neznamená, že vlastníci bytov stratili vecnú legitimáciu v sporoch týkajúcich sa správy bytového domu. O to viac to platí v prípade, ak

podanej žaloby žalobcami sú samotní vlastníci bytov“ (bod

  1. odôvodnenia citovaného nálezu).
  2. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že

ustanovenia § 8b ods.1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení do 31. októbra 2018 správca alebo spoločenstvo vykonáva správu domu samostatne, v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. V čase podania žaloby a udelenia splnomocnenia bol správca oprávnený pred súdom konať pri správe domu za vlastníkov, keď subjektmi vystupujúcimi na strane žalobcov boli jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorých správca zastupoval ako ich zákonný zástupca, pričom

právnej úpravy účinnej od

  1. novembra 2018 (§ 9 ods. 7 citovaného zákona) je zrejmé, že v tomto konaní je ďalej aktívne vecne legitimovaným v spore správca bytového domu, ktorý zastupuje vlastníkov bytov a nebytových priestorov v konaní pred súdom vo vlastnom mene a na ich účet.
  2. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že dovolacia námietka dovolateľa o procesnej nesprávnosti postupu súdov nižších inštancií spočívajúcej v nesprávnom posúdení obsahu žaloby a podaní žalobcu je dôvodná. Z podanej žaloby a súvisiacich podaní mal dovolací súd preukázané, že žalujúcimi v danej veci neboli len samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome súpisné číslo XXXX . na A. ulici č. XXX-XXX v Trnave uvedení v žalobe, ale aj správca domu - Bytové družstvo so sídlom v Trnave, ktoré ako zákonný zástupca vlastníkov bolo oprávnené konať pred súdom pri správe domu v ich mene, a to jednak

§ 8bods.

1 zákona č. 182/1993 Z. z. v čase podania žaloby, ako aj na základe Zmluvy o výkone správy č. 181 z 21. novembra 2008 (článok III.). Zo zákona vyplývajúca možnosť správcu bytového domu zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov v súvislosti so správou domu na súde znamená aj oprávnenie vykonávať všetky procesné práva v zmysle Civilného sporového poriadku na úspešné hájenie záujmov vlastníkov. Pokiaľ je v žalobe, v splnomocnení pre právneho zástupcu a ostatných podaniach predložených súdu uvedené meno správcu, správca je oprávnený zastupovať pred súdom všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, hoci neboli v žalobe uvedení. Dovolací súd preto považuje procesný postup súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, za nesprávny, keďže tieto súdy nesprávne posúdili obsah žaloby a súvisiacich podaní, z ktorých vyplýva, že na strane žalobcu vystupoval aj správca bytového domu, konajúci v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov ako ich priamy zákonný zástupca

§ 8bods.

1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom do

  1. októbra 2018, teda že žalobu podali vlastníci zastúpení ex lege správcom.
  2. Podstata základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania, resp. strane sporu sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu

čl.46 ods. 1 ústavy.

  1. Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol narušený jeho účel. Za porušenie práva na súdnu ochranu treba považovať nielen situáciu, keď je osoba úplne zbavená možnosti obrátiť sa na súd, ale aj situáciu, keď sa domáhala svojho práva na všeobecnom súde v súlade so stanoveným postupom, ale súd výkladom procesných predpisov dospel k záveru, že osobe neprislúcha ochrana práv v takomto rozmere a šírke a formalisticky sa odmietol zaoberať námietkami účastníka konania. Takýto postup všeobecného súdu treba považovať za odmietnutie spravodlivosti.
  2. V predmetnom spore odvolací súd nezabezpečil žalobcom zastúpených zákonným zástupcom - správcom účinnú súdnu ochranu ich práv a oprávnených záujmov. Odvolací súd potvrdil zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie výlučne z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, pričom sa zameral na formálnu otázku účasti všetkých vlastníkov bytov, hoci žalobcovia konali v súlade so zákonom a boli zastúpení zákonným zástupcom - správcom bytového domu. V súhrnne možno konštatovať, že uvedeným postupom odvolací súd prakticky znemožnil žalobcom materiálne posúdenie ich nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Inak povedané, odvolací súd sa namiesto reálneho preskúmania oprávnenosti nároku neprimerane sústredil na formálne aspekty, čím nedošlo k zabezpečeniu reálnej možnosti domáhať sa uplatneného nároku. Pritom konajúce súdy neaplikovali správne ustanovenie § 78 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 8a ods. 6, § 10 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. ani relevantnú judikatúru, vrátane vyššie uvedených rozhodnutí ústavného súdu, ktoré potvrdzujú, že vlastníci bytov môžu vystupovať ako samostatné procesné spoločenstvo alebo byť zastupovaní správcom pri uplatnení svojho nároku. Týmto konaním odvolací súd formálne odmietol poskytnúť žalobcom súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a zásady materiálnej spravodlivosti, pretože žalobcovia sa síce obrátili na súd

zákonom predpokladaného postupu, avšak súd im nepriznal reálnu možnosť preskúmať ich nárok po vecnej stránke. Uvedený postup súdov teda predstavuje nedostatočné zabezpečenie práva na súdnu ochranu, ktoré

judikatúry ústavného súdu zahŕňa nielen úplné zbavenie možnosti obrátiť sa na súd, ale aj situáciu, keď sa strana sporu domáha svojho práva správnym spôsobom, avšak súd formálne a neprimerane odmietne preskúmať jej nároky. 32. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd uzatvára, že v sporoch vyplývajúcich zo správy bytového domu, v ktorých žalobu podávajú samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov (na rozdiel od prípadov, keď koná výlučne správca vo vlastnom mene na ich účet), sú nositeľmi hmotnoprávneho nároku vlastníci, pričom správca je ich zákonným zástupcom oprávneným konať pred súdom. Podanie žaloby vlastníkmi zastúpenými správcom

§ 8bods.

1 zákona č. 182/1993 Z. z. (v znení účinnom do

  1. októbra 2018), resp. zohľadnenie neskoršej právnej úpravy, zakladá ich aktívnu vecnú legitimáciu bez potreby účasti všetkých vlastníkov ako subjektov tvoriacich nútené spoločenstvo. Zamietnutie žaloby výlučne z dôvodu neúplnej účasti všetkých vlastníkov, bez vecného preskúmania uplatneného nároku, predstavuje porušenie práva na súdnu ochranu, keďže ide o neprimerane formalistický postup, ktorým súd odoprie strane sporu (tvorenú vlastníkmi bytov), reálny prístup k súdnej ochrane a znemožní materiálne posúdenie ich nároku, hoci títo postupovali v súlade so zákonom a prostredníctvom zákonného zástupcu riadne uplatnili svoje právo.
  2. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že výklad § 78 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 8a ods. 7, § 10 ods. 5 § 19 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. pri posúdení aktívnej vecnej legitimácie použitý konajúcimi súdmi je nesprávny a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepresvedčivé a zmätočné. Dovolanie zákonného zástupcu žalobcov za danej procesnej situácie aká nastala v prejednávanom spore bolo nielen procesne prípustné (§ 420 písm. f) CSP), ale tiež dôvodné (§ 431 CSP), pretože v ňom opodstatnene namietal, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil ako strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z týchto dôvodov dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušením napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa vytvorí priestor, aby odvolací súd, reflektujúc právny názor dovolacieho súdu, rozhodol opätovne o odvolaní a v odvolacom konaní zohľadnil nedostatky napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolací súd sa v ďalšom už nezaoberal ani namietanou prípustnosťou dovolania

§ 421ods.

1 písm. b) CSP. Najvyšší súd postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017). V konečnom dôsledku odpovede na dovolateľom položené otázky vyplývajú z už spomínaných rozhodnutí ústavného súdu (uznesenie z 29. októbra 2019 sp. zn. I. ÚS 428/2019 a nález z 20. februára 2020 č. k. II. ÚS 302/2019-44). 34. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže

povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

  1. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
  2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.