Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/126/2025 Identifikačné číslo spisu: 1722200355 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1722200355.3 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ A.., narodeného Y. 2/ V.., narodenej Y.X, obaja zastúpení advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Košice, Mlynská č. 28, proti žalovanému UNIQA pojišťovna, a.s., IČO: 49240480, Česká republika, Praha, Evropská 810/136, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky UNIQA pojišťovna, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, IČO: 53812948, Bratislava, Krasovského 3986/15, zastúpenému spoločnosťou CLS Čavojský & Partners, s.r.o., Bratislava, Zochova 6-8, IČO: 36854972, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 43C/160/2022, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2022 sp. zn. 4Co/160/2022, takto rozhodol: I. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní p o k r a č u j e na strane žalobcu s právnymi nástupcami pôvodného žalobcu G., narodeného Y.X, zomrelého Y., naposledy bytom U., a to s 1/ K. narodeným XY. a 2/ V.., narodenou Y.. II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2022 sp. zn. 4Co/160/2022 a uznesenie Okresného súdu Pezinok z 12. septembra 2022 č. k. 43C/160/2022-74 vo výroku I. v časti žalovaného úroku z omeškania a vo výroku II. z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie. Odôvodnenie 1. Okresný súd Pezinok (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uznesením z 12. septembra 2022 č. k. 43C/160/2022-74 vo výroku I. zastavil konanie, ktorým sa žalobca domáhal náhrady škody z ublíženia na zdraví z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia a vo výroku II. nepriznal náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán. 1.1. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že na základe oznámenia o úmrtí, ktoré bolo doručené do konania 4D/250/2022 a následnou lustráciou v registri obyvateľov Slovenskej republiky zistil, že žalobca dňa Y. zomrel. 1.2. Vec právne posúdil podľa § 61, § 62, § 63 ods. 1, § 161 ods. 1, 2 CSP, § 7 Občianskeho zákona. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo/368/2012 „Súd má po posúdení povahy sporu možnosť len konanie zastaviť alebo v konaní pokračovať. Povahou veci sa rozumie povaha hmotných práv a povinností, o ktoré v konaní ide, čo vyplýva práve z toho, že procesné nástupníctvo sa odvodzuje od nástupníctva hmotnoprávneho“. Skonštatoval, že po smrti žalobcu posúdil povahu sporu a dospel k záveru, že spor je osobnej povahy, nakoľko žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody z ublíženia na zdraví, a to konkrétne z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Nárok odôvodňoval tým, že úraz znamenal pre jeho život zásadnú zmenu a zásah do života, ktorý natrvalo, nezvratne a zásadným spôsobom poznačil prežívanie a uplatnenie žalobcu v rôznych oblastiach, pričom úrazom bol poznačený jeho osobný, profesijný a rodinný život a taktiež bola poznačená aj jeho psychika. Predmetom konania podľa súdu prvej inštancie bolo finančné odškodnenie za zásah do osobnej sféry života žalobcu. Uviedol, že súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené procesné podmienky. Jednou z podmienok konania je procesná subjektivita, ktorú má len ten subjekt, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti, prípadne ten, ktorému ju zákon priznáva. Skonštatoval, že žalobca zomrel po podaní žaloby, spor je osobnej povahy, čím podľa súdu prvej inštancie ide o taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý nie je možné odstrániť preto konanie zastavil. 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“), na odvolanie dedičov 1/ a 2/ po zomrelom žalobcovi, uznesením z 30. novembra 2022 sp. zn. 4Co/160/2022 odvolanie odmietol; a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 2.1. Odvolací súd konštatoval, že v posudzovanej veci sa pôvodný žalobca domáhal náhrady škody z ublíženia na zdraví z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. V priebehu konania po podaní žaloby pôvodný žalobca zomrel a súd prvej inštancie konanie zastavil nakoľko dospel k záveru, že ide o spor osobnej povahy, čím podľa súdu prvej inštancie ide o taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý nie je možné odstrániť. S týmto záverom súdu prvej inštancie nesúhlasili dedičia po pôvodnom - zomrelom žalobcovi a mali za to, že súd prvej inštancie správne zastavil konanie o samotných nárokoch pôvodného žalobcu na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, z dôvodu jeho smrti. Podľa ich názoru rovnakým spôsobom nie je možné postupovať pri nároku na úrok z omeškania z požadovaných náhrad a nároku na náhradu trov konania. V rámci svojej odvolacej argumentácie uviedli, že na danú vec je potrebné aplikovať rovnaký pohľad, ako vyjadril Najvyšší súd v stanovisku v prípade práva na náhradu trov konania kde v rozhodnutí zverejnenom pod R 2/2015, uviedol: „V prípade takejto zásadnej nesúrodosti medzi účelom, ktorý sleduje zákon priznaním náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, a účelom, ktorý sa sleduje priznaním náhrady trov občianskeho súdneho konania, má smrť toho, komu boli tieto náhrady priznané, odlišné právne dôsledky. V takomto prípade zánik pohľadávky nemá bez ďalšieho za následok tiež zánik jej príslušenstva; neplatí teda, že osud takéhoto príslušenstva zdieľa osud takejto pohľadávky.“ S týmto názorom odvolateľov v časti nároku na úrok z omeškania a nároku na náhradu trov konania sa odvolací súd nestotožňuje. V nadväznosti na uvedené, citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa týka už súdom priznanej náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a s tým súvisiaceho príslušenstva. Vychádzajúc z ust. § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu; zanikne aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V zmysle citovaného ustanovenia právo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia zaniká smrťou veriteľa bez ohľadu na to, či toto právo bolo alebo nebolo priznané právoplatným rozhodnutím súdu. Odvolatelia správne skonštatovali, že smrťou pôvodného žalobcu zanikol jeho nárok na náhradu za bolesť a nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Nemožno však prisvedčiť ich názoru, že nezanikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania a nárok na prípadnú náhradu trov konania. Odvolací súd uvádza, že na danú vec nie je možné aplikovať právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3ECdo/278/2013 (R 2/2015) týkajúci sa príslušenstva pohľadávky, nakoľko uvedené uznesenie NS SR rieši situáciu, keď oprávnený podal v konaní voči povinnej návrh na výkon exekúcie (exekučný titul - rozsudok, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému náhradu za bolesť a náhradu za sťaženia spoločenského uplatnenia), a teda v konaní išlo o priznanú náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorej prislúcha príslušenstvo. NS SR ustálil, že zánik pohľadávky nemá bez ďalšieho za následok tiež zánik jej príslušenstva. V posudzovanej veci sa pôvodný žalobca domáhal náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a teda náhrady, ktorá mu doposiaľ nebola priznaná, domáhal sa práva osobnej povahy, ktoré v zmysle § 579 ods. 2 CSP jeho smrťou zaniklo. Nemožno sa preto domáhať nároku na príslušenstvo pohľadávky, nakoľko táto neexistuje. Hmotnoprávny nárok pôvodného žalobcu v danej veci nevznikol, nakoľko konanie bolo zastavené pre nedostatok procesnej podmienky, ktorý nie je možné odstrániť z dôvodu, že právo na náhradu za bolesť a právo na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia má výlučne osobný charakter, ktorý sa viaže na osobu žalobcu, a toto právo v zmysle § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka zaniklo jeho smrťou. Vzhľadom k tomu, že v danej veci bolo konanie zastavené pred tým ako bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku pôvodného žalobcu, hmotnoprávny nárok nevznikol, a preto nevznikol ani nárok na prípadné príslušenstvo uplatnenej pohľadávky nakoľko ako už bolo uvedené táto neexistuje. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolanie smerujúce proti uzneseniu súdu prvej inštancie podľa ust. § 386 písm.
- b)CSP odmietol ako odvolanie, ktoré bolo podané neoprávnenou osobou. 2.2. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd poznamenáva, že civilný sporový poriadok neobsahuje osobitnú úpravu rozhodovania o trovách konania v prípade, že je odvolanie odmietnuté. Preto je nutné o trovách odvolacieho konania rozhodnúť analogicky podľa ust. § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Odvolatelia podaním odvolania z procesného hľadiska zavinili odmietnutie odvolania. Žalovanému potom voči ním vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak z dôvodu, že mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podali dedičia 1/ a 2/ (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie podľa § 420 písm.
- f)CSP. 3.1. Dovolatelia sú názoru, že odvolací súd neposúdil podané odvolanie správne. Trvajú na tom, že odvolanie sa týkalo majetkových práv pôvodného žalobcu, teda práv, ktoré smrťou poručiteľa nadobúdajú v zmysle ustanovenia § 460 zákona Občianskeho zákonníka jeho dedičia. Súd po tom, čo zomrela strana sporu a v časti, kde išlo o majetkový spor, mal v zmysle § 63 ods. 2 Civilného sporového poriadku pokračovať v konaní s dedičmi strany. Nakoľko odvolanie podali práve dedičia pôvodného žalobcu a v spore išlo čiastočne nielen o osobné ale aj o majetkové práva pôvodného žalobcu, v časti majetkových práv pôvodného žalobcu išlo u odvolateľov o osoby oprávnené podať odvolanie v zmysle § 359 CSP. Podľa dovolateľov aj keď má teda právo na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia výlučne osobný charakter, ktorý sa viaže na osobu žalobcu, a toto právo v zmysle § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka zaniká smrťou žalobcu v rozsahu, ako nebolo za jeho života uspokojené, to neplatí pre príslušenstvo tejto pohľadávky, a to o nároku pôvodného žalobcu na náhradu trov konania. K zániku tohto práva vzhľadom na jeho účel a neosobný charakter smrťou žalobcu nedochádza, ale prechádza na právnych nástupcov žalobcu. Obdobným spôsobom je potrebné prihliadať aj na nárok pôvodného žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Úrok z omeškania má povahu sankčnej povinnosti, ktorá vznikla v dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníka plniť riadne a včas. Už zo sankčného charakteru úroku z omeškania je zjavné, že tento má výlučne majetkovú povahu a plní účel sankcie za oneskorené plnenie. Nárok na úrok z omeškania síce v danom prípade tvorí príslušenstvo náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale svojím účelom je zásadne odlišný od charakteru nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Preto aj smrť toho, komu tieto nároky patrili, má pre tieto nároky odlišné právne dôsledky a v takomto prípade neplatí, že osud tohto príslušenstva zdieľa osud samotnej pohľadávky. Tu je potrebné aplikovať rovnaký pohľad, ako vyjadril Najvyšší súd v stanovisku R 2/2015 v prípade práva na náhradu trov konania. Dovolatelia navrhujú, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v danom prípade nie je možné aplikovať rozhodnutie R 2/2015, na ktoré v dovolaní poukazujú dediči, nakoľko skutkový stav v tomto súdnom konaní je diametrálne odlišný od skutkového stavu opísaného v rozhodnutí R 2/2015. Ďalej na to, aby bolo možné dedičov F. X. považovať za strany, sa vyžaduje rozhodnutie súdu podľa § 63 ods. 2 CSP. V danom prípade však nie je možné rozhodnúť o právnom nástupníctve na strane žalobcu, nakoľko predmetom konania bol osobnostný nárok žalobcu - F. X., čo vylučuje akékoľvek úvahy na strane žalobcu, vrátane úvah o právnom nástupníctve v časti príslušenstva a trov konania. Práva, ktoré sa nededia a smrťou zanikajú, sú práva viažuce sa na osobu poručiteľa. V prípade dotknutého súdneho konania dedičia nemajú ako pokračovať v konaní, pretože nárok zanikol smrťou F... Žalovaný navrhuje, aby dovolací súd odmietol dovolanie dovolateľov v celom rozsahu a priznal žalovanému voči dovolateľom nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %, eventuálne, aby dovolací súd zamietol dovolanie dovolateľov v celom rozsahu ako nedôvodné a priznal žalovanému voči dovolateľom nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 5. Dovolatelia vo svojom vyjadrení uviedli, že skutočnosť, že pôvodnému žalobcovi nebolo súdom právoplatne priznané právo na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia neznamená, že toto právo ešte počas jeho života neexistovalo. Toto právo riadne existovalo bez ohľadu na jeho autoritatívne priznanie zo strany súdu a pokiaľ sa žalovaný dostal do omeškania s plnením tohto práva pôvodnému žalobcovi, vzniklo pôvodnému žalobcovi okrem toho aj právo na úrok z omeškania, ktorého výška sa kontinuálne zvyšovala s plynutím času trvania omeškania žalovaného. Teda obe práva, tak právo na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj právo na úrok z omeškania, existovali v určitej výške už počas života pôvodného žalobcu, a jeho smrťou z nich zaniklo len právo na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom právo na úrok z omeškania prešlo na dedičov pôvodného žalobcu. Taktiež je zrejmé, že rozhodnutie bolo vydané v neprospech dovolateľov ako subjektov, ktorým svedčilo v danom prípade byť v uvedenej časti stranou v konaní. Preto je nepochybné, že dovolanie bolo podané oprávneným subjektom v zmysle zákonných predpokladov uvedených v § 424 CSP. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením z 18. septembra 2024 sp. zn. 2Cdo/48/2023 dovolanie odmietol; a určil, že žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 6.1. Dovolací súd konštatoval, že nakoľko bolo preukázané, že nebohý žalobca sa za svojho života nedomohol v súdnom konaní náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a nebol mu prisúdený ani nárok na príslušenstvo pohľadávky a ani nárok na náhradu trov konania, nemôže sa týchto nárokov domáhať ani dedič po nebohom v procesnom postavení žalobcu, lebo na právnych nástupcov (dedičov) neprešlo zaniknuté právo, ale ani jeho príslušenstvo, a preto odvolací súd správne rozhodol v zmysle § 386 písm.
- b)CSP, že dedičia 1/ a 2/ nie sú oprávnenými na podanie odvolania voči zastavujúcemu uzneseniu súdu prvej inštancie. Vzhľadom k tomu, že v predmetnom konaní išlo o také právo žalobcu, ktoré je viazané výlučne na jeho osobu a smrťou neprechádza na právneho nástupcu, dedičia zomrelého žalobcu nie sú v danom prípade procesnou stranou, ktorá je oprávnená podať dovolanie. 7. Následne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) nálezom z 13. novembra 2025 sp. zn. II. ÚS 193/2025 rozhodol tak, že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv; a uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. 7.1. Ústavný súd konštatoval, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1. výroku nálezu). Pre dosiahnutie nápravy porušenia práv sťažovateľov ústavný súd musel využiť aj svoje kasačné oprávnenie a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2. výroku nálezu). Po vrátení veci bude úlohou najvyššieho súdu opätovne posúdiť dovolanie sťažovateľov, rešpektujúc právne závery ústavného súdu vyslovené v tomto náleze. 8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné, a to z nasledujúcich dôvodov: 9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 10. Podľa § 420 písm.
- f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 12. Dovolatelia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
- f)CSP namietali, že súd prvej inštancie po tom, čo zomrela strana sporu a v časti, kde išlo o majetkový spor, mal v zmysle § 63 ods. 2 CSP pokračovať v konaní s dedičmi strany. Nakoľko odvolanie podali práve dedičia pôvodného žalobcu, a v spore išlo čiastočne nielen o osobné, ale aj o majetkové práva pôvodného žalobcu, v časti majetkových práv pôvodného žalobcu išlo u odvolateľov o osoby oprávnené podať odvolanie v zmysle § 359 CSP. Podľa dovolateľov nezaniká smrťou žalobcu príslušenstvo predmetnej pohľadávky, a to o nároku pôvodného žalobcu na náhradu trov konania, ako aj nárok pôvodného žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. 13. Dovolací súd uvádza, že vzhľadom ku skutočnosti spočívajúcej v strate procesnej subjektivity na strane žalobcu v dôsledku jeho smrti v priebehu prvoinštančného konania, bolo nevyhnutné postupovať podľa § 63, § 64 CSP. V procesnom zmysle procesná subjektivita predstavuje procesnú podmienku, ktorou sa rozumie určitá procesná danosť, ktorá musí existovať, aby súd mohol vo veci konať a rozhodnúť. V prípade, ak dôjde k strate spôsobilosti byť stranou sporu u fyzickej osoby a ak povaha veci umožňuje (ide o majetkovú vec), môže v konaní pokračovať s jej procesným nástupcom (nástupcami), ktorými sú jeho dedičia, ak zákon neustanovuje inak. 13.1. Pre určenie, či a prípadne s kým, je možné v konaní pokračovať (§ 63 CSP), je smerodajné posúdenie povahy uplatňovaného nároku. Povahou veci treba pritom rozumieť hmotnoprávnu povahu predmetu konania. Povaha veci neumožňuje v konaní pokračovať najmä vtedy, ak práva a povinnosti, o ktoré v konaní ide, neprechádzajú na právnych nástupcov, alebo ak smrťou strany konania dochádza podľa hmotného práva k zániku právneho vzťahu, pre ktorý sa konanie vedie. 14. Ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie ten, kto vo veci vydal rozhodnutie je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu. 15. Ústavný súd v danej veci Nálezom z 13. novembra 2025 sp. zn. II. ÚS 193/2025 uviedol právny názor, (ktorým je najvyšší súd viazaný), že „...v rozsahu nároku uplatneného pôvodným žalobcom zánikom práva na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nedošlo k zániku príslušenstva pohľadávky, ktoré je majetkovej povahy a svojou podstatou sleduje iný účel a funkciu. Tento záver ústavný súd vyslovil s vedomím toho, že v niektorých prípadoch môže príslušenstvo pohľadávky predstavovať v kontexte celkového pôvodného predmetu konania bagateľný finančný nárok. Kritériom pre tento záver nie je a nemôže byť potenciálna výška príslušenstva, ktoré môže byť zostávajúcim predmetom konania, ale otázka (ne)viazanosti existencie príslušenstva pohľadávky (majetkovej povahy) na existenciu pohľadávky (osobnej povahy). V tomto smere sa ústavný súd stotožňuje s argumentáciou sťažovateľov o paralele s prípadom, ak by pohľadávka zanikla jej splnením, avšak dlžník by plnil až po lehote splatnosti. Napriek tomu, že splnením pohľadávka zanikla, povinnosť dlžníka zaplatiť jej príslušenstvo predstavujúce úrok z omeškania za obdobie, počas ktorého bol dlžník v omeškaní s úhradou, nezdieľa osud zaniknutej pohľadávky a existuje naďalej.“ 16. Ústavný súd v tomto náleze zadefinoval, že predpokladom rozhodnutia o príslušenstve pohľadávky je pozitívny záver o tom, že (
- i)nebohý žalobca by mal nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a (
- ii)ustálenie výšky náhrady. Uvedené otázky je v predmetnom konaní s právnymi nástupcami poručiteľa možné riešiť ako otázky predbežné. Smrť pôvodného žalobcu je potrebné považovať za ukončenie omeškania dlžníka s plnením nároku, ktorý smrťou žalobcu zanikol. 16.1. Keďže v časti predmetu konania týkajúceho sa príslušenstva pohľadávky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (úrok z omeškania) nedošlo ex lege k jeho zániku smrťou pôvodného žalobcu, v tejto časti právo pôvodného žalobcu prešlo na dedičov, s ktorými je v konaní potrebné pokračovať. 17. Rešpektujúc právne závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. II. ÚS 193/2025 preto dovolací súd uvádza, že zastavením konania o žalobe právneho predchodcu dovolateľov v časti žalovaného úroku z omeškania za nezaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu so závislým výrokom o náhrade trov konania, súd prvej inštancie a odvolací súd odopreli dovolateľom prístup k súdu. Konanie o žalobe právneho predchodcu dovolateľov bude preto pokračovať v tejto časti žalovaného nároku s dedičmi po zomrelom žalobcovi. 18. V preskúmavanej veci teda dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu vykazuje znaky namietaného nesprávneho procesného postupu vyplývajúceho z § 420 písm.
- f)CSP. 19. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd ďalej uvádza, že na základe oznámenia o úmrtí, ktoré bolo doručené do konania 4D/250/2022 a následnou lustráciou v registri obyvateľov Slovenskej republiky bolo zistené, že pôvodný žalobca F. X., narodený Y. dňa Y. zomrel a jeho právnymi nástupcami sú jeho deti: T. X., narodený Y. a V. X., narodená Y.. Keďže v prejednávanej veci v časti žalovaného nároku ohľadne úroku z omeškania za nezaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu so závislým výrokom o náhrade trov konania nedošlo k jeho zániku smrťou pôvodného žalobcu, dovolací súd preto v zmysle § 64 CSP, ktoré je podľa § 438 ods. 1 CSP primerane aplikovateľné aj v dovolacom konaní, rozhodol o pokračovaní v konaní s týmito dedičmi pôvodného žalobcu. 20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 21. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). 22. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.