Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/67/2025 Identifikačné číslo spisu: 2119206315 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Sluk Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 456

Občianskeho zákonníka, a teda k vydaniu bezdôvodného obohatenia má prísť medzi stranami, ktoré si plnenia reálne poskytli“. 3.3. Podľa názoru žalovanej odvolací súd v napadnutom rozsudku nesprávne aplikoval § 457 Občianskeho zákonníka, pretože v tomto prípade aj napriek odstúpeniu od kúpnej zmluvy žalovanou nie je možné vrátiť poskytnuté plnenie žalobcovi, pretože tento žiadne plnenie neposkytol, preto nemôže byť subjektom, ktorý získal plnenie na základe zrušenej kúpnej zmluvy, a v tomto prípade aplikácia § 457 nie je možná. Odvolací súd podľa jej názoru namiesto aplikovania § 457 mal primerane aplikovať § 454 a § 456 Občianskeho zákonníka, pretože v prípade, ak žalobca neplnil z kúpnej zmluvy, nemôže sa domáhať vrátenia plnenia, ktoré neposkytol. 3.4. Žalobcovi prislúcha právo na vrátenie kúpnej ceny voči predávajúcej len v prípade, ak túto cenu kupujúci poskytol. V prejednávanej veci však žalobca kúpnu cenu neuhradil, preto nemôže pristúpiť k vyporiadaniu podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Poukázala na stanovisko R 4/1988, z ktorého vyvodzovala, že vzhľadom na hospodárnosť a rovnako aj v snahe vyhnúť sa reťazeniu súdnych sporov vyplývajúcich z poskytnutých plnení a následnému ich vráteniu po zrušení zmluvy, nie je vylúčené, aby účastník neplatnej kúpnej zmluvy vydal vec priamo vlastníkovi (t. j. osobe odlišnej od osoby, od ktorej mal vec nadobudnúť) a nie svojmu zmluvnému partnerovi (kupujúcemu). I tým totiž splní povinnosť, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 457 OZ, a to za toho, kto je bezprostredne povinný vydať vec jej vlastníkovi. 3.5. Žalovaná tvrdí, že poskytnuté plnenie vrátila oprávnenej osobe, ktorá jej finančné prostriedky vložila na účet a zároveň bola jej vlastníkom a z toho dôvodu postup odvolacieho súdu považuje za nesprávny a považuje sa ním právom poškodená. 3.6. Dovolateľka zároveň žiada o odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 444 ods. 1 CSP. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považuje skutočnosť, že v prípade zrušenia napadnutého rozsudku mohla by mať vykonaná exekúcia nepriaznivé následky na žalovanú, pretože by postihovala majetok žalovanej v rozpore s platným právnym stavom. ďalej vyjadrila obavy, že schopnosť domôcť sa poskytnutého plnenia by bola výrazne sťažená až nemožná vzhľadom na finančnú spôsobilosť žalobcu zistenú z verejne dostupnej internetovej stránky www.finstat.sk. 4. Žalobca sa k dovolaniu žalovanej vyjadril a navrhol dovolanie zamietnuť. 4.1. Žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok nie je prekvapivým, a ani nemal žalovanú prekvapiť, keďže odvolací súd už pri vyslovení právneho názoru pri zrušení prvého prvoinštančného rozsudku avizoval takéto posúdenie veci, ktoré však prvoinštančný súd nerešpektoval. Odvolací súd objektívne posudzoval vec vždy podľa rovnakých ustanovení zákona upravujúcich inštitút bezdôvodného obohatenia. 4.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP žalobca uviedol, že tento nie je naplnený, pretože jestvujú rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré riešia právnu otázku položenú dovolateľkou v prospech názoru žalobcu a odvolacieho súdu, a to rozhodnutia sp. zn. 2MCdo/23/2011, sp. zn. 3Cdo/103/2001. 4.3. Žalobca označil právny názor prezentovaný žalovanou za nesprávny, pretože vzájomný vzťah medzi žalobcom a svedkom Z. pôsobí na dovolateľku ako právny vzťah medzi tretími, t. j. z akej príčiny a s akými prostriedkami plnil sčasti kúpnu cenu za žalobcu, a či vôbec došlo k bezdôvodnému obohateniu žalobcu podľa § 454 Občianskeho zákonníka z jej hľadiska nemá význam. Nič z toho nemohlo mať vplyv či dokonca právny následok na jej pretrvávajúcu povinnosť vrátiť peňažné plnenie poskytnuté titulom kúpnej zmluvy po jej odpadnutí druhej zmluvnej strane, a to žalobcovi. K prípadnému bezdôvodnému obohateniu v tejto situácii mohlo dôjsť iba podľa § 454 Občianskeho zákonníka u žalobcu, za ktorého bolo plnené a týmto poskytnutým plnením jeho dlh z kúpnej zmluvy voči žalovanej čiastočne zanikol, t. j. v rozsahu žalobou uplatnenej sumy. Uvedené potom logicky implikuje nemožnosť vzniku bezdôvodného obohatenia u žalovanej na úkor svedka Z. podľa § 451 Občianskeho zákonníka . 4.4. Vzhľadom na zásadu, že práva patria bdelým, jej teraz nemožno priznať korektív dobrých mravov, ako sa o to neprávne snažil prvoinštančný súd, keď takto obišiel právny názor odvolacieho súdu. Právny vzťah (titulom povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie) medzi dovolateľkou a svedkom Z. vznikol až vtedy, kedy mu namiesto žalobcovi neprávom vydala predmetných 10.000 eur, čím sa on takto majetkovo na jej úkor bez právneho dôvodu obohatil podľa § 451 Občianskeho zákonníka. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana spĺňajúca podmienku obligatórneho zastúpenia v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm.
2. a)CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné: 6. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto je súladná s hľadiskom ochrany základných práv a slobôd. 7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup. 9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu. 10. V dôsledku viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio) dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných vadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva. Dovolací dôvod nemožno vymedziť s odkazom na podania uskutočnené pred súdom prvej inštancie alebo odvolacím súdom (§ 433 CSP). 11. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 12. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
3. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). 13. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm.
4. f)CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 13.2. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.
5. f)CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 13.3. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
6. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 14. Dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
7. f)CSP namietala prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu. 15. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011). O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné (viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2018, sp. zn. 7Cdo/1/2018). 15.1. Za prekvapivé rozhodnutie nemožno považovať také rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je založené na aplikácií toho istého zákonného ustanovenia, ktoré aplikoval súd prvej inštancie, avšak s tým rozdielom, že odvolací súd dospeje k odlišnému právnemu záveru. Civilné sporové konanie je kontradiktórnym konaním, v ktorom žalobca tvrdí a preukazuje dôvodnosť aj procesnú prípustnosť podanej žaloby a žalovaný jej dôvodnosť a procesnú prípustnosť popiera a vyvracia. 15.2. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že právne posúdenie veci podľa § 457 Občianskeho zákonníka bolo od počiatku konania predkladané samotnou žalovanou napr. v odpore proti platobnému rozkazu. Dovolateľka v súvislosti s uplatnenou námietkou zvýrazňovala predchádzajúce uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 02. 03. 2022 č. k. 3Co/11/2021-291, ktorým odvolací súd zrušil v poradí prvý rozsudok okresného súdu v tejto veci a tvrdila, že odvolací súd nariadil súdu prvej inštancie aplikovať na vec § 456 Občianskeho zákonníka. Uvedené tvrdenie neobstojí vo svetle ods. 17 a 18 odôvodnenia, v ktorých odvolací súd cituje a aj predkladá výklad ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka, ako aj vo svetle záverečného ods. 28 odôvodnenia, v ktorej odvolací súd uložil súdu prvej inštancie „posúdiť sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty strán sporu, .... z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova v zrušenom rozsahu rozhodnúť“. Podstatné však pre posúdenie danej dovolacej námietky je odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorému bolo napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu vyhovené. Odvolanie žalobcu bolo odôvodnené práve nesprávnym právnym posúdením veci, pričom sa dovolával aplikácie § 457 Občianskeho zákonníka. Predmetné odvolanie spolu s výzvou na vyjadrenie bolo doručené žalovanej, ktorá tak mala možnosť vyjadriť sa k aplikácii § 457 Občianskeho zákonníka na danú vec a túto aj využila. Obe sporové strany tak poznali možné alternatívy riešenia sporu a mali možnosť argumentovať nielen vo svoj prospech, ale aj zaujať stanovisko, prečo argumenty protistrany považujú za neopodstatnené a nespôsobilé privodiť protistrane úspech v spore. Žalovaná mala možnosť identifikovať a reagovať na spornú otázku právneho posúdenia veci podľa § 456 a § 457 Občianskeho zákonníka, a aj argumentovala a zaujala stanovisko k názoru žalobcu prezentovanému v odvolaní, o čom svedčí jej vyjadrenie k odvolaniu. Odvolací súd tak nezaložil svoje rozhodnutie na nových, prekvapivých, predtým neriešených alebo neuplatnených právnych záveroch. S poukazom na uvedené nemohlo dôjsť k procesnej vade konania uvedenej v § 420 písm.
8. f)CSP a porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. I keď sa odvolací súd priklonil k názoru žalobcu , v danom prípade nepoužil žiadne „nové“

právneho predpisu, ktoré by doteraz nebolo v konaní použité, resp. ku ktorému by strany nemali možnosť v doterajšom priebehu konania zaujať svoje stanovisko.

1. Ako už bolo uvedené, ak odvolací súd pri použití § 457 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nemožno tento právny záver vnímať ako „nový“, „prekvapivý“, (t. j. založený na inom ustanovení právneho predpisu - inom právnom dôvode, príp. na skutočnostiach, ktoré sa dovtedy nejavili ako významné), ktorý by v doterajšom konaní nebol vyslovený (odprezentovaný), a ku ktorému by žalovaná nemala možnosť zaujať svoje stanovisko.
2. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v časti rozhodnutia vo veci samej nepostupoval spôsobom, ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP), a preto dovolanie žalovanej v tejto časti ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.
3. Dovolateľka prípustnosť svojho dovolania odôvodnila tiež v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keď namietala nesprávne vyriešenie právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to „či pri odstúpení od zmluvy vzniká povinnosť vrátiť poskytnuté plnenia medzi zmluvnými stranami striktne podľa ustanovia § 457 Občianskeho zákonníka, aj v prípade plnenia za predávajúceho treťou stranou, alebo či je možné použiť všeobecné

§ 456

Občianskeho zákonníka, a teda k vydaniu bezdôvodného obohatenia má prísť medzi stranami, ktoré si plnenia reálne poskytli.“

1. Dovolací súd poukazuje, že dovolateľom uplatnený dovolací dôvod neobstojí, pretože daná otázka už bola riešená Najvyšším súdom SR v rozhodnutí zo dňa
3. 2022 sp. zn. 4Obdo/70/2021, v ktorom vyslovil, že „Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že ak spočíva bezdôvodné obohatenie v plnení na základe neplatnej zmluvy, sú vo vzájomnom vzťahu bezdôvodného obohatenia strany tejto zmluvy. To platí bez ohľadu na to, či sa v súvislosti s plnením z neplatnej zmluvy obohatil aj niekto iný alebo došlo k obohateniu na úkor aj iného. Aktívna a pasívna legitimácia je v prípade vydania plnenia z neplatnej zmluvy na strane účastníkov tejto neplatnej zmluvy.“ a „Žalobca sa v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, ktoré

nerozlišuje dôvod, pre ktorý je zmluva neplatná, musí domáhať vydania plnenia, prípadne jeho peňažnej náhrady, z neplatnej leasingovej zmluvy výlučne od druhej zmluvnej strany, ktorej plnenie na základe tejto neplatnej zmluvy poskytol“. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd vyslovil to isté, ako odvolací súd v ods. 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku, teda, že povinnosť vrátiť poskytnuté plnenia po zrušení (neplatnosti) zmluvy podľa § 457 smeruje k účastníkom zmluvy, a to aj vtedy ak plnenie skončilo u tretej osoby resp. ak namiesto dlžníka plnila tretia osoba. Predmetným rozhodnutím bola už riešená právna otázka, ktorú uplatnila žalovaná. Odvolací súd sa pri riešení danej právnej otázky od rozhodnutia dovolacieho súdu neodklonil.

1. Dovolací súd zároveň poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z
3. 2010, sp. zn. 4Cdo/46/2009, podľa ktorého „ v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka je bezdôvodné obohatenie vymedzené predovšetkým ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať všetko, o čo sa bezdôvodne obohatil, a oproti tomu vzniká i právo toho, na úkor ktorého k obohateniu došlo, požadovať vydanie toho, o čo sa druhý zo subjektov tohto záväzku obohatil. V ustanovení § 457 OZ je upravený osobitný spôsob vydania predmetu obohatenia, ak zmluva, podľa ktorej si strany vzájomne plnili, bola neplatná alebo zrušená. Ak plnila podľa zmluvy len jedna strana,

§ 457

sa neuplatní; v takomto prípade sa povinnosť vydať plnenie z neplatnej alebo zrušenej zmluvy riadi ustanovením § 451 OZ.“ 21.

§ 457

Občianskeho zákonníka je (vychádzajúc z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 40Cdo/46/2009) špeciálnym ustanovením, ktoré upravuje tzv. reštitučnú povinnosť pre prípady zrušenia zmlúv (resp. záväzkov zo zmluvy). Hoci povinnosť vydať plnenie zo zmluvy, ktorá bola dodatočne zrušená, zakladá už všeobecne formulovaný § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý spojuje vznik bezdôvodného obohatenia s plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, javilo sa zákonodarcovi ako vhodné zaradiť i výslovnú úpravu následkov neplatnosti zmluvy, pretože to vyžadujú špecifiká zmlúv ako viacstranných (spravidla dvojstranných) právnych úkonov, pri ktorých nastáva iná situácia ako u mimozmluvných obligácií. 22.

§ 457

Občianskeho zákonníka dopadá (i) na situácie, keď je plnené podľa zmluvy, ale záväzok je následne zrušený s účinkami ex tunc, ako je tomu napr. v prípade odstúpenia (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Vtedy ide o tretí prípad uvedený v § 451 ods. 2, pretože plnenie bolo z právneho dôvodu, ktorý tu síce v dobe plnenia bol, ale následne odpadol. Pre uvedenú skupinu prípadov zákonodarca zvolil normatívnu konštrukciu reštitučnej povinnosti, podľa ktorej každý z účastníkov daného vzťahu musí vrátiť všetko, čo podľa platnej či zrušenej zmluvy dostal, a musí to vrátiť tomu, kto plnil. 23. Občiansky zákonník v § 457 upravuje tzv. blokačný účinok záväzku t. j. pravidlo, že sa strana záväzku vyporiadava výhradne s druhou stranou. Právna norma tak vo svojej hypotéze priamo upravuje aktívne a pasívne vecne legitimované subjekty, ktorými sú účastníci zmluvy. 24.

§ 456

Občianskeho zákonníka v tomto smere predstavuje subsidiárne pravidlo, ktoré všeobecne upravuje, komu patrí nárok z bezdôvodného obohatenia. Nárok patrí tomu, na koho úkor bol získaný. Takou osobou je subjekt, v ktorého majetkovej sfére došlo k zmenšeniu majetkových hodnôt v prospech bezdôvodne obohateného. 25. Platí, že pri naplnení všetkých predpokladov pre vznik špeciálneho nároku nemožno postupovať podľa nároku subsidiárneho. Preto sa pri riešení otázky, komu treba vydať predmet bezdôvodného obohatenia v prípade zrušenej zmluvy, neuplatní subsidiárne všeobecné

§ 456

Občianskeho zákonníka, ale špeciálne

§ 457Občianskeho zákonníka.

1. Dovolateľka v dovolaní odkazovala na stanovisko R 4/1988 (t. j. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky, Cpj 41/1987), v ktorom súd dospel k názoru, že „účastník kúpnej zmluvy, ktorý kúpil odcudzenú vec, splní povinnosť vrátiť plnenie prijaté z neplatnej zmluvy podľa § 457 ods. 1 Občianskeho zákonníka tiež vtedy, pokiaľ vydá vec poškodenému; koná tak totiž za toho, ktorý vec poškodenému odcudzil a predal, plní preto súčasne uvedenú povinnosť, ktorú má voči druhému účastníkovi neplatnej zmluvy, i keď tento subjekt nie je známy, a ten ktorý vec odcudzil, by už nemohol úspešne požadovať vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy. zodpovedajúce právo na vydanie neoprávneného majetkového prospechu preto nemôže mať ani štát podľa druhej vety ustanovenia § 456 o. z. Správne preto bola zamietnutá žaloba štátu vo veci Obvodního soudu pro Prahu 1 sp. zn. 20C/310/83, pretože žalovaný vrátil poškodenej organizácii mäso, ktoré kúpil od neznámej osoby, ktorá ho odcudzila“ . Dovolací súd dodáva, že k uvedenému stanovisku sa prihlásila aj nedávna rozhodovacia prax dovolacieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/3/2022 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod č. R 59/2022, v ktorom formulovala nasledujúcu právnu vetu: „z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, z ktorej si zmluvné strany vzájomne plnili (predávajúci prevzal aspoň časť kúpnej ceny a kupujúci bol zapísaný ako vlastník), vznikol synalagmatický záväzok zo zákona v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Rozhodujúce je vždy, čo bolo podľa zmluvy plnené a o čo sa teda každý z nich obohatil v čase, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo. Na synalagmatickom charaktere ich záväzkového vzťahu nič nemení ani skutočnosť, že predmet kúpy bol kupujúcim vrátený nie predávajúcemu, ale skutočnému vlastníkovi. Vrátením predmetu kúpy si kupujúci zároveň splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo synalagmatického záväzku s predávajúcim.“
2. Dovolací súd uvádza, že v prípadoch odkazovaných rozhodnutí nejde o skutkovú a právnu podobnosť s danou vecou. V oboch odkazovaných skorších publikovaných rozhodnutiach šlo o prípad absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, kde predmet kúpy t. j. nehnuteľnosť ako nezastupiteľný predmet plnenia bola kupujúcim odovzdaná osobe odlišnej od predávajúceho, a to skutočnému vlastníkovi, ktorý bol v oboch prípadoch nesporne zistený ako poškodený (v prípade R 59/2022 skorším súdnym rozhodnutím o určenie vlastníckeho práva k predmetu kúpy vedenom medzi poškodeným a žalobkyňou ako poslednou vlastníčkou); v oboch prípadoch nebola osoba, ktorej má byť vrátená kúpna cena sporná. V danej veci ide o prípad zrušenej zmluvy, kde už predmet kúpy t. j. nehnuteľnosť bola odovzdaná predávajúcemu, a predmetom sporu je otázka, či vrátením kúpnej ceny ako zastupiteľného predmetu plnenia osobe odlišnej od kupujúceho došlo k splneniu povinnosti podľa § 457 Občianskeho zákonníka voči kupujúcemu z kúpnej zmluvy. V danom prípade naviac tretia osoba nebola nesporne zistená výrokom súdu ako poškodený.
3. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody (nebolo zistené, že by právna otázka nebola doposiaľ riešená dovolacím súdom, a zároveň nebolo zistené, že by sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) dovolací súd konštatuje nevymedzenie dovolacieho dôvodu dovolateľkou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
4. Dovolací súd konštatuje, že prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľkou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je daná, preto dovolací súd dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm. f) CSP odmietol, ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.
5. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (sp. zn. 4Cdo/144/2019, 9Cdo/154/2021).
6. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 257 CSP tak, že v dovolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal ich plnú náhradu, keď nezistil osobitné dôvody pre ich nepriznanie.
7. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.