← Slovensko

určenie vlastníckeho práva

Obsah (11)§ 257§ 126§ 421§ 5§ 4§ 2§ 70§ 183§ 444§ 420§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/35/2025 Identifikačné číslo spisu: 7121207513 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2026 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

názoru súdu Rozhodnutím arcibiskupa a metropolitu č. 3297/2022 z

  2. 2022 o delimitácii cirkevného majetku z farnosti na diecézu je žalobca aktívne vecne legitimovaným subjektom v spore a má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, keďže žalovaný je vedený v evidencii nehnuteľnosti ako vlastník predmetných pozemkov, ktoré i užíva. 1.4.

názoru súdu je daný naliehavý právny záujem na tejto žalobe, pretože ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj právny vzťah k majetku z dôvodu neuplatnenia reštitučného nároku na vydanie veci, a preto je možné domáhať sa práva i určovacou žalobou. Súd považuje za postačujúce odkázať na závery odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/68/2019 bod 41.,

ktorého, ak povinnej osobe nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej zachované vlastnícke právo k nehnuteľnosti toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred zápisom vlastníckeho práva štátu. Preto samotná existencia reštitučného zákonodarstva nespôsobuje nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľov na požadovanom určení. 1.5. Súd ohľadom možnosti požadovať vrátenie veci v rámci reštitučných predpisov poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 1. 2020, sp. zn. 8Cdo/144/2018,

ktorého prevzatím veci bez právneho dôvodu sa rozumie i prípad, keď došlo k prevzatiu veci na základe právneho dôvodu existujúceho, ale nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky. Zo záverov rozsudku bod 35 vyplýva, že

dovolacieho súdu treba tento rozpor, (keď jedno ustanovenie, resp. jeho časť viaže reštitúciu výslovne na podmienku nadobudnutia vlastníctva štátom a jeho druhá časť na podmienku, že štát prevzal vec bez právneho dôvodu) riešiť tak, že podmienka nadobudnutia vlastníctva veci štátom je nevyhnutná pre úspešné uplatnenie reštitučných nárokov v prípadoch výslovne uvedených v ustanoveniach § 3 ods. 1 písm.

  1. a)až
  2. g)a i),
  3. j)uvedeného zákona, nemusí však byť splnená v prípade uvedenom v ustanovení § 3 ods. 1 písm.
  4. h)tohto zákona. O tento reštitučný dôvod (prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu) ide vtedy, keď vlastník veci nebol postupom štátu síce formálne pozbavený svojho vlastníckeho práva, bola mu však odňatá možnosť vec držať, užívať ju a používať jej plody a úžitky, teda že sa štát zmocnil veci vo vlastníctve cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a nakladal s ňou ako vlastnou (vec okupoval) bez toho, že by k tomu mal nejaký právne relevantný dôvod (titul), s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva. Rovnaký právny názor dovolací súd zaujal aj v rozhodnutí z 24. februára 2010, sp. zn. 5MCdo/4/2009. Platí pritom, že štát tieto pozemky držal prostredníctvom svojho štátneho podniku, nebola dôvodná argumentácia žalovaného, že štát s pozemkami nenakladal, resp. ich neužíval. 1.6. Na susediace pozemky (parc. 1290, 1291, ktoré boli pôvodne tiež vo vlastníctve Rímskokatolíckej farnosti sv. Alžbety) bola uzatvorená dohoda o vydaní veci medzi farnosťou a Okresným úradom Košice o vydaní časti nehnuteľnosti, keďže nebolo sporné, že rozhodnutie finančného odboru ONV Košice bolo vydané bez právneho dôvodu (nenadobudlo právoplatnosť). Rímskokatolícka cirkev, farnosť sv. Alžbety v Košiciach ako vlastník ich požadovala vrátiť v režime zákona č.282/1993 Z. z., preto súd nevidel logický dôvod, prečo by farnosť nemohla za rovnakých podmienok požadovať vrátenie pozemkov tvoriacich predmet sporu. Vzhľadom na záver konajúceho súdu o tom, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie vlastníckeho práva, teda nemali brániť vlastníkovi v podaní určovacej žaloby, súd nepovažoval nepodanie žaloby

reštitučných predpisov za podstatné, a to vo vzťahu k posúdeniu naliehavého právneho záujmu. Súd vychádzal z toho, že žalobca má možnosť podať žalobu o určenie vlastníckeho práva. Žalovaný odkazoval na aplikáciu i zákona č. 161/2005 Z. z., ktorá nie je možná, pretože predmetom sporu nie sú lesné, poľnohospodárske pozemky. Rovnako systematickým a logickým výkladom zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno dospieť k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľnosti. K vzťahu reštitučných predpisov a všeobecných predpisov občianskeho práva sa vyjadril i Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 468/

  1. 1.
  2. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že Rozhodnutie finančného odboru Okresného národného výboru z
  4. 1962 sa na predmetné pozemky nevzťahovalo, týkalo sa iných ako sporných parciel a tiež nenadobudlo právoplatnosť, preto ním nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva žalobcu na Československý štát. Nebolo sporné, že pravdepodobne omylom či ľudským pochybením došlo k zápisu štátu do evidencie nehnuteľnosti ako vlastníka. Zároveň nebolo sporné, že ROEP nebol urobený k LV, kde bola parcela 2154/1, k. ú. U. T.. 1.
  5. Keďže štát bol evidovaný ako vlastník v katastri nehnuteľnosti nesprávne, pochybením v zápise, nemohol predávajúci Slovenská republika - Okresný úrad Košice na kupujúceho PAS Bj, s.r.o. (právneho predchodcu žalovaného) Kúpnou zmluvou č. XXXXXXXXXX z
  7. 2014 platne previesť sporné nehnuteľnosti. Následne nehnuteľnosti nemohli platne prejsť do vlastníctva žalovaného na základe Zmluvy o predaji časti podniku z
  9. 2020 a prílohy č. 2 k zmluve. Predmetné právne úkony sú absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ, pretože nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má. Keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá. 1.
  10. Súd považoval žalovaného a i jeho právneho predchodcu za dobromyseľných nadobúdateľov sporných nehnuteľností nestotožňujúc sa s radom tvrdení žalobcu ohľadom pochybnosti právneho predchodcu žalovaného pri nadobudnutí nehnuteľnosti. Bolo medzi stranami nesporné, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je možné nadobudnúť na základe ROEP. Uvedenie ROEP v liste vlastníctva, či kúpnej zmluve z
  12. 2014

názoru súdu nemohol založiť pochybnosť právneho predchodcu žalovaného ohľadom zákonnosti, dôvodnosti prevodu majetku, ku ktorému bol zostavený register obnovenej evidencie pozemkov, keďže ide o legitímny proces. Tvrdenia žalobcu ohľadom dôvodu odstúpenia záujemcu, ktorý zaslal vyššiu cenovú ponuku ako predchodca žalovaného s ohľadom na jeho pochybnosti o vlastníctve majetku štátom sú, nepodloženými až špekulatívnymi tvrdeniami a žalobca neuniesol bremeno tvrdenia. Súčasne súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu odôvodňujúcou nedobromyseľnosť žalovaného nevyžiadaním či nevypátraním informácií z pozemnoknižnej vložky k predmetným pozemkom, či zložky ROEP, keďže to od žalovaného nemožno spravodlivo žiadať. Žalovaný ako potenciálny záujemca dôveroval verejne dostupným informáciám z katastra nehnuteľnosti, skutočnosť, že nepovažoval za potrebné uvedené overenie neznamená nedobromyseľnosť žalovaného, žalovaný bol primerane opatrný pri nadobúdaní sporných nehnuteľností. Zároveň pokiaľ ide o tvrdenie o spriaznení žalovaného a jeho právneho predchodcu, žalobca tvrdil, že žalovaný bol spoločníkom právneho predchodcu. Z verejného registra (Obchodného registra) uvedená skutočnosť nevyplýva. Súd zistil zhodu v tom, že spoločníčka a konateľka žalovaného bola spoločníkom v obchodnej spoločnosti PAS Bj, s.r.o.. Avšak uvedená skutočnosť tiež nezakladá nedobromyseľnosť žalovaného, či jeho právneho predchodcu. S ohľadom na uvedené, súd žalovaného i jeho právneho predchodcu považoval za dobromyseľných nadobúdateľov. Súd bol názoru, že i po nadobudnutí vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam sa žalovaný správal ako ich vlastník, keďže nehnuteľnosti užíval, časť nehnuteľností bola v prenájme. K investíciám vynaloženým na predmetné pozemky súd dodáva, že nezistil, že išlo o investície žalovaného, ale jeho nájomcov. Mnohoročné neprejavovanie záujmu cirkvi o predmet sporu, samo osebe nemohlo spôsobiť zánik vlastníckeho práva, pokiaľ toto nezaniklo už prv (k tomu pozri i rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 194/2017). V konaní nebol predložený jediný dôkaz svedčiaci o tom, že právny predchodca žalobcu prejavil záujem tieto nehnuteľnosti opustiť. Žalovaný tvrdil, že došlo k umiestneniu parkovacej rampy, pozemky slúžia ako parkovisko, resp. na reklamné účely, teda boli užívané právnym predchodcom žalovaného až od roku 2014, keď došlo k ich nadobudnutiu. Žalobca žiadosťou adresovanou Okresnému úradu ohľadom parcely č. 2154 žiadal o zaslanie podkladov pre zápis štátu, keďže sa považoval za vlastníka i Mestská časť Košice - Staré mesto dňa 28. 5. 2006 vyzvala farnosť k udržiavaniu čistoty parcely č. 2154, ktorej je držiteľom. Z čl. 385 Výpisu z pozemkovej knihy k pozemnoknižnej vložke č. XXXX k 10.10.1991 vyplýva, že žalobca mohol mať pocit, že vlastníctvo na jeho predchodcu ostalo zapísané a samotné neužívanie pozemkov do času, kým ich nadobudol právny predchodca žalovaného neznamená, že žalobca bol nedbalým vlastníkom ohľadom svojho vlastníckeho práva. 1.10. Súd sa zaoberal aj možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného resp. právneho predchodcu žalovaného vydržaním. Neplatné kúpne zmluvy by súd mohol považovať za domnelý právny titul. Keďže medzi podaním tejto žaloby na súd a nadobudnutím vlastníctva právnym predchodcom žalovaného neubehla zákonná 10 - ročná lehota oprávnenej, či dobromyseľnej držby, súd skonštatoval, že nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaného vydržaním. Súd sa teda zaoberal tým, či do vydržacej doby možno zarátať aj držbu Okresným úradom či štátom.

názoru súdu neexistoval právny titul vstupu štátu do držby, štát nemohol byť v zmysle judikatúry dobromyseľný nadobúdateľ na základe neplatného, neúčinného či žiadneho titulu, preto nešlo o oprávnenú držbu štátu a nemohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva štátom. 1.

  1. K parcele č. 2154/1, ku ktorej žalovaný tvrdil, že nebola zapísaná ako vlastníctvo štátu na základe ROEP, preto žalobca potom nepreukázal, že štát nebol jej vlastníkom v čase prevodu na právneho predchodcu žalovaného a zabral ju bez právneho dôvodu, súd uvádza, že dôkazná povinnosť objasniť na základe čoho bol štát zapísaný do evidencie nehnuteľností, žalobcu nezaťažuje. Vychádzajúc zo spisu, štát bol zapísaný k uvedenej parcele pravdepodobne omylom, pravdepodobne vychádzajúc z Rozhodnutia Finančného odboru z
  3. 1962, ktoré sa týkalo prechodu majetku do správy C.h. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že Y. bol vedený ako vlastník (čl. 19). 1.
  4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie

§ 257CSP.

Súd v spore vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce aplikáciu tohto ustanovenia v tom, že žalobca žalobu zmenil až po prvom pojednávaní pred súdom, a to v reakcii na predbežné právne posúdenie veci súdom ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Žalobca tak mohol urobiť už skôr na základe vyjadrenia žalovaného, ale namiesto toho zotrvával na argumentácii o aktívnej vecnej legitimácii.

  1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na základe odvolania žalovaného rozsudkom z
  2. októbra 2024 č. k. 9Co/111/2023-557 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2.
  3. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil

zásad ustanovených v § 191 ods. 1 CSP, z týchto dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo správne zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a rozsudok aj náležite odôvodnil. V konaní nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 2.

  1. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní bol preukázaný zápis vlastníctva v pozemkovej knihe vo vložke č. E. na Košickú rímskokatolícku cirkevnú základinu ako právneho predchodcu žalobcu, a to titulom kúpy z
  3. 1916, pričom v konaní nebola predložená ani označená a dokonca ani len tvrdená existencia nielen platného, ale akéhokoľvek nadobúdacieho titulu, na základe ktorého v evidencii nehnuteľností vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam bolo zapísané na Československý štát (vrátane p. č. 2154/1), súd prvej inštancie v danej veci správne skutkovo i právne uzavrel, že pre absolútnu absenciu nadobúdacieho titulu v prospech štátu tento napriek zápisu v evidencii nehnuteľností vlastníkom sporných nehnuteľností v čase ich prevodu na právneho predchodcu žalovaného nebol, ani nemohol následne vlastníctvo k nim preto platne previesť na právneho predchodcu žalovaného a ten potom na žalovaného, ako správnymi sú aj jeho z toho vyplývajúce ďalšie právne závery, že v podobe oboch týchto nadobúdacích právnych úkonov, t. j. tak kúpnej zmluvy z
  5. 2014 medzi SR a PAS Bj, s.r.o., ako aj zmluvy z
  7. 2020 o predaji časti podniku medzi PAS Bj, s.r.o. a žalovaným ide preto o absolútne neplatné právne úkony. Keďže štát nedisponoval žiadnym nadobúdacím titulom, pri nadobudnutí sporných nehnuteľností nemohol byť a nebol dobromyseľným bez ohľadu na to, koľkokrát a medzi koľkými svojimi organizáciami ich prevádzal, ako aj bez ohľadu na to, či žalobca ho v ich držbe rušil alebo nie. Absencia dobromyseľnosti pri vstupe do držby nikdy sa nestane držbou oprávnenou a ani nevedie k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. 2.
  8. Odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že štát, ktorý zápis svojho vlastníckeho práva v pozemkovoknižnej vložke č. E. v k. ú. U. T. dosiahol bez existencie akéhokoľvek právneho titulu, nebol dobromyseľným v okamihu jeho nadobudnutia a dobromyseľným sa preto nemohol stať ani v priebehu nasledujúcich rokov, a to ani za predpokladu, že žalobca o svoje vlastníctvo sa nezaujímal, ako to o ňom tvrdí žalovaný. Vlastnícke právo je nepremlčateľné, čo o. i. znamená aj to, že pokiaľ skutočný vlastník ochrany svojho vlastníckeho práva sa domáha hoci aj po mnohých rokoch, samotné plynutie času zánik jeho vlastníckeho práva nespôsobí. Naopak práve tá skutočnosť, že najprv štát a neskôr právny predchodca žalovaného a v súčasnosti žalovaný je zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností, pričom žalobca preukázal, že skutočným vlastníkom titulom kúpnej zmluvy z roku 1916 je Rímskokatolícka cirkev v SR, ktorej on je organizačnou zložkou s vlastnou právnou subjektivitou, je daný aj naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení a preto sa môže domáhať ochrany svojich vlastníckych práv. 2.
  9. Odvolací súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6Cdo/71/2011.

odvolacieho súdu, a tu sa jeho právny názor s právnym názorom súdu prvej inštancie rozchádza, čo však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, právny predchodca žalovaného túto potrebnú mieru opatrnosti a obozretnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva od štátu v danom prípade nezachoval, keďže z nadobúdacieho titulu (kúpna zmluva z

  2. 2014), na základe ktorého došlo k prevodu sporných nehnuteľností zo Slovenskej republiky na PAS Bj, s.r.o. nesporne vyplynulo, že prevádzané nehnuteľnosti sú majetkom štátu v dočasnej správe, a že štát ich nadobudol titulom ROEP, čo sú okolnosti, ktoré na strane poctivého nadobúdateľa mali vyvolať záujem presvedčiť sa, či prevodca skutočne je vlastníkom, pričom aj § 5 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu ako dočasnému správcovi ukladá povinnosť viesť osobitnú evidenciu, ktorá o. i. musí obsahovať doklad preukazujúci vlastnícke právo štátu, ako aj právny dôvod nadobudnutia. Nebolo preto potrebné rozsiahle pátranie zo strany právneho predchodcu žalovaného, ktoré už nebolo možné od neho spravodlivo požadovať, ako sa vyslovil súd prvej inštancie, ale stačilo, aby kupujúci druhú zmluvnú stranu vyzval na preukázanie jeho vlastníckeho práva, ako aj nadobúdacieho titulu a tá musela vedieť takejto požiadavke vyhovieť. Žalovaný v konaní pritom ani len netvrdil, že tieto právne úkony jeho právny predchodca vykonal, pritom jeho zaťažovalo dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o dobromyseľnosť žalovaného, tá

odvolacieho súdu je spochybnená už zisteniami súdu prvej inštancie, že jeho jedinou, zakladajúcou spoločníčkou a konateľkou je osoba, ktorá bola jedným zo spoločníkov PAS Bj, s.r.o., a to aj v čase nadobudnutia sporných nehnuteľností do vlastníctva právneho predchodcu žalovaného (od jeho založenia

  2. 2004 -
  4. 2016) a z čias svojho pôsobenia v PAS Bj, s.r.o. vedomosti o titule nadobudnutia ROEP a o prevádzanom majetku v dočasnej správe štátu preto mohla mať a mala sa o okolnostiach prevodu majetku zo štátu na PAS Bj, s.r.o. zmluvou z
  6. 2014 zaujímať. Právny predchodca žalovaného a rovnako aj žalovaný ako nedbalí nadobúdatelia išli preto do rizika s uzrozumením, že pôvodný vlastník môže žiadať vrátenie sporných nehnuteľností. Uvedené v danej veci nebolo však ani rozhodujúce, a to z nasledovných dôvodov. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej aj len ako „veľký senát“) vo svojom rozhodnutí z
  8. 2021 vo veci 1VObdo/2/2020 posudzoval otázku súvisiacu s dobromyseľným nadobúdaním nehnuteľnosti od nevlastníka, pričom ju uzavrel v prospech pôvodného vlastníka a v prospech zásady nemo plus iuris. Veľký senát zároveň vymenoval všetky tieto zákonné predpoklady ako výnimky zo zásady nemo plus iuris, pričom ide vždy o zákonom upravené prípady [§ 486 o. z., § 486 obch. z., § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch, § 61 EP v znení účinnom do
  10. 2017, § 40 ods. 2 písm. l) v spojení s § 152 ods. 2 EP v znení účinnom od
  12. 2017] s tým, že v iných prípadoch dobrá viera nadobúdateľa má význam len pri nárokoch

§ 126ods.

2 v spojení s § 129 ods. 1 OZ, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere, ktorý sa nestal vlastníkom veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris, nemôže domáhať proti skutočnému vlastníkovi veci. Tieto výnimky dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnej veci od nevlastníka na skutkové okolnosti žalovaného sa pritom nevzťahujú. V jeho prípade nejde totiž ani o nadobudnutie od nepravého dediča, ani od nevlastníka v rámci konkurzného konania, ani od nevlastníka v exekučnom konaní či v rámci dobrovoľnej držby a ani o nadobudnutie od oprávneného držiteľa

zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších právnych predpisov. Odvolací súd tiež citoval rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 50/

  1. 2.
  2. Odvolací súd uviedol, že žalovaný v konaní okrem dôvery v zápis v katastri nehnuteľností v správnosť zápisu, s čím odvolací súd sa už vysporiadal a taktiež okrem argumentu o vynaložených investíciách na predmetnú nehnuteľnosť, čo však pre posúdenie jeho dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníckeho práva je bezpredmetné, neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu nemo plus iuris, na ktorej je koncipovaný Občiansky zákonník. Neuviedol teda nič také, kvôli čomu by vznikla potreba ochrany jeho v dobrej viere nadobudnutých práv pred ochranou vlastníckeho práva žalobcu ako pôvodného vlastníka, reprezentanta rímskokatolíckej cirkvi. 2.
  3. Odvolateľ má právo s právnym názorom súdu, ako aj jeho dôvodmi nesúhlasiť, ale odvolanie nemôže úspešne založiť len na tomto nesúhlase, rovnako ako ani na tom, že napriek týmto záverom veľkého senátu vo veci 1VObdo/2/2020 ako konštantnú judikatúru ústavného súdu ešte aj v odvolacom konaní prezentuje najmä rozhodnutie I. ÚS 549/2015, s ktorého odôvodnením veľký senát v tomto svojom rozhodnutí podrobne sa vysporiadal a od ktorého dokonca, a to ešte pred
  5. 2021, aj sám ústavný súd sa dištancoval, keď vyslovil, že práve rozhodnutie I. ÚS 549/2015, ktorého aplikovania odvolateľ sa dovoláva aj v tejto sporovej veci, bolo „odchýlením od predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, a to bez predloženia veci plénu“ a výslovne uviedol, že dané rozhodnutie „nereprezentuje konštantnú judikatúru ústavného súdu, ktorou mala byť prelomená zásada tzv. nemo plus iuris vo všeobecnosti“ (pozri II. ÚS 223/2020 z
  7. 2020). Žiadna z okolností, ktoré súd vo svojom odôvodení uviedol, pritom nenaznačuje, že by mohlo ísť o zásah zo strany štátu do práva žalovaného na pokojné užívanie jeho majetku, či o porušenie jeho legitímnych očakávaní. V konaní bolo preukázané, že žalovaný, aj keď je zapísaný v katastri ako vlastník, vlastníkom v skutočnosti nie je, nie je teda vlastníkom sporného majetku, ale

platného hmotného práva mohol byť len jeho oprávneným držiteľom, keďže nadobúdacím titulom v danom prípade bol absolútne neplatný právny úkon. 2.

  1. Odvolací súd neuznal odvolacie námietky žalovaného, pretože súd prvej inštancie pri kolízii práva skutočného vlastníka a žalovaného ako dobromyseľného nadobúdateľa sa stotožnil so závermi veľkého senátu, ktoré od
  3. 2021 predstavujú konštantnú judikatúru dovolacieho súdu, a aj vzhľadom na skutkový stav, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania hlavne preto, že bez ohľadu na to, či vôbec (ne)boli naplnené ostatné podmienky oprávnenej držby, žalovanému ani za podmienky, že by mu bolo možné pripočítať držbu predmetných nehnuteľností jeho právnym predchodcom, od
  5. 2014 do podania žaloby o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam dňom
  7. 2021, kedy žalobca svojho práva sa domáhal, čím došlo k neobnoviteľnej strate dobromyseľnosti žalovaného, neuplynula zákonom stanovená desaťročná vydržacia doba. Z toho dôvodu zároveň sú bezpredmetné akékoľvek námietky odvolateľa, ktorými tento sa dovoláva poskytnutia súdnej ochrany ako dobromyseľnému nadobúdateľovi vrátane tej, že rozhodovacia prax ústavného súdu sa prikláňa k rozšíreniu ochrany osôb konajúcich v dobrej viere (I. ÚS 549/2015). 2.
  8. Zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnému vlastníckemu právu pravého vlastníka a právna úprava neumožňuje v prípade ďalších prevodov nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa. Legitímne očakávania v správnosť údajov v katastri nehnuteľností v čase uzatvárania kúpnej zmluvy vzhľadom na judikovanú zdržanlivosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom a na závery rozhodnutia veľkého senátu 1VObdo/2/2020 nejavia sa, ako dostatočné na prelomenie zásady nemo plus iuris, obzvlášť s prihliadnutím na to, že v zmysle §70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. údaje katastra uvedené v §7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov katastra je teda de lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či v konkrétnom prípade sa nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom, s ktorou okolnosťou opatrný nadobúdateľ musí byť uzrozumený (I. ÚS 510/2016). 2.
  9. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní, tá jednoznačne je preukázaná najneskôr Rozhodnutím arcibiskupa a metropolitu Košickej arcidiecézy z
  11. 2022.

odvolacieho súdu nemožno však prehliadať, že jednotlivé cirkevné právnické osoby, akou je aj žalobca, aj keď má samostatnú právnu subjektivitu, je útvarom Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike a tento s ňou právne naďalej súvisí a len preto, že má samostatnú právnu subjektivitu, nestratil svoj osobitý charakter a vlastnosť ako článok celého veľkého organizmu cirkvi a po celý čas zostával preto tiež v majetkoprávnom pomere v tejto svojej cirkvi a náboženskej podriadenosti. Pritom aj pomerne rozsiahla rozhodovacia prax všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu je zjednotená v závere, že napr. v konaniach o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam za aktívne vecne legitimovaný subjekt je potrebné považovať rímskokatolícku cirkev, pričom je jej vnútornou záležitosťou, ktorý jej konkrétny útvar, napr. ktorá diecéza si reštitučný nárok uplatní; obdobne tak NS SR vo veci 2Sžo KS 221/2004 sa vyslovil, že žalobcom v danej veci nesporne je Rímskokatolícka cirkev v SR, pričom okolnosť, ktorý útvar má v mene žalobcu vystupovať, nie je pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie určujúce. 2.

  1. Rovnako neobstoja odvolacie námietky, ktorými odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka nekonzistentnosť v jeho záveroch vo vzťahu k reštitučným predpisom. V tomto smere odvolací súd plne poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z aktuálnej a ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít (
  2. -
  3. jeho odôvodnenia). Otázkou, či právny poriadok SR (ne)vylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov a podal žalobu, ktorou žiadal deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva, okrem dovolacieho súdu sa zaoberal aj ústavný súd napr. vo svojom rozhodnutí III. ÚS 178/
  4. Aj v zmysle tohto reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (

nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných, negatórnych a pod.). 2.11. Toto súdne konanie je konaním o určenie vlastníckeho práva, a nie konaním o reštitúcii a žalovaný nie je povinnou osobou v zmysle ustanovení zákona č. 282/1993 Z. z. Odvolateľ nakoniec dezinterpretuje aj chápanie prevenčnej funkcie určovacej žaloby z pohľadu (ne)existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ten však, ako sa javí z jeho odvolania, hľadá na strane žalovaného a nie na strane žalobcu. Žaloba o určenie vlastníckeho práva definitívne vyrieši spornosť právnych vzťahov medzi stranami bez potreby vedenia akéhokoľvek ďalšieho súdneho konania o tejto otázke, naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení v konaní bol preto daný. 2.12. Odvolací súd rozhodol aj o trovách odvolacieho konania (§ 262 ods. 1 CSP), a to v súlade so zásadou úspechu ustanovenou v § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovení § 420 písm.

  1. f)a § 421 písm. a), b),
  2. c)CSP. Zároveň dovolateľ dovolaním napadol aj súvisiaci výrok o trovách konania. Navrhol, aby dovolací súd zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu a žalobu zamietol alternatívne, aby zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 3.1. Dovolateľ namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu tým, že neodročil verejné vyhlásenie rozsudku s termínom 16. 10. 2024 napriek tomu, že mu dňa 11. 10. 2024 zaslal žiadosť o odročenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku z dôvodu kolízie daného termínu s termínom pojednávania jeho zástupcu v inej právnej veci v X., ktoré predvolanie pripojil k žiadosti. Zároveň požiadal odvolací súd o zaslanie oznámenia o novom termíne verejného vyhlásenia rozsudku. Dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, že na túto žiadosť neodpovedal a

obsahu zápisnice napadnutý rozsudok verejne vyhlásil v daný termín. Poukázal na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/120/2009 zo dňa

  3. Týmto postupom mu odvolací súd znemožnil účasť na verejnom vyhlásení rozsudku, nemohol si preveriť, či bol napadnutý rozsudok skutočne vyhlásený, či bol vyhlásený na oznámenom mieste a čase, či bol skutočne vyhlásený v zložení uvedenom v zápisnici a nemohol si preveriť ani jeho odôvodnenie, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Vytýkal tiež, že v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je žiadna zmienka o žiadosti zástupcu žalovaného o odročenie verejného vyhlásenia rozsudku a nie je uvedený dôvod, prečo odvolací súd tejto žiadosti nevyhovel. Jeho zástupca nebol vôbec informovaný o spôsobe vybavenia žiadosti o odročenie verejného vyhlásenia rozsudku a až následne z elektronického súdneho spisu zistil, že napadnutý rozsudok mal byť vyhlásený. Neupovedomím o posúdení jeho žiadosti o odročenie verejného vyhlásenia rozsudku došlo

neho k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom a k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Vyriekol pochybnosť o tom, či bol napadnutý rozsudok vôbec vyhlásený, a či bol vyhlásený skutočne dňa

  2. 2024, pretože v zápisnici je uvedené, že bola zo záznamu prepísaná dňa
  4. 2024, avšak elektronický podpis predsedníčky senátu pochádza až zo dňa
  7. Zápisnica

neho nepreukazuje, že došlo k vyhláseniu napadnutého rozsudku práve dňa

  2. 2024 v čase od 10:15 do 10:
  3. V elektronickom súdnom spise sa nenachádza ani zvukový záznam verejného vyhlásenia rozsudku. 3.
  4. Dovolateľ namietal tiež nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spočívajúci v porušení zásady zákazu zmeny k horšiemu, keď odvolací súd v ods. 38 odôvodnenia napadnutého rozsudku prehodnotil záver súdu prvej inštancie, že žalovaný a jeho právny predchodca pri nadobúdaní a držbe sporných nehnuteľností boli dobromyseľní na základe argumentov žalobcu vo vyjadreniach, hoci sám nepodal odvolanie. Takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu článku 16 ods. 3 základných zásad CSP,

ktorého v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila, Čo

neho predstavuje porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Zároveň namietal, že tým odvolací súd prehodnotil skutkový stav zistený súdom prvej inštancie bez toho, aby nariadil pojednávanie. Žalovaný nemal žiadnu možnosť brániť sa voči takýmto skutkovým zisteniam odvolacieho súdu a odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo v tejto časti pre neho prekvapivé. Ak odvolací súd dospel k zisteniu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, tak bol povinný zopakovať, prípadne aj doplniť na pojednávaní dokazovanie. Inak bol v zmysle § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, dovolateľ poukázal na odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 5Cdo/131/2009 zo dňa

  3. Zároveň napádal dôvodnosť záverov odvolacieho súdu o nedobromyseľnosti žalovaného a jeho právneho predchodcu. To, že je na liste vlastníctva uvedený ako titul nadobudnutia ROEP by nemalo vyvolávať pochybnosti o vlastníckom práve zapísaného vlastníka. Dočasná správa majetku okresným úradom v sídle kraja je štandardom v prípade štátneho majetku, ktorý nie je v správe iného správcu. Nie je mu zrejmé, prečo by mali takéto skutočnosti viesť v nedobrom zmyselnosti nadobúdateľa. V procese osobitného ponukového konania nie je priestor na to, aby záujemcovia vyzývali okresný úrad na preukazovanie titulu nadobudnutia. Zo žiadneho právneho predpisu pre nadobúdateľov nehnuteľnosti nevyplýva povinnosť podrobne skúmať históriu zápisov až po prvý zápis v pozemkovej knihy. Štát na rozdiel od iných osôb nemusí vždy disponovať dokladom preukazujúcim vlastnícke právo k nehnuteľnosti. 3.
  4. Žalovaný tiež namietal nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa

neho nevysporiadal s jeho argumentáciou s poukazom na konkrétne judikáty, že závery o nemožnosti prelomenia nemo plus iuris na základe dobrej viery sú v zjavnom rozpore s čl. 1. dodatkového protokolu a judikatúrou ESĽP. Odvolací súd iba zopakoval argumentáciu súdu prvej inštancie,

ktorej by mal byť rozdielny skutkový stav. Naproti tomu sa bezvýhradne prebral závery uznesenia sp. zn. 1VObdo/2/2020, ktoré vychádza z úplne iného skutkového stavu (predaj nehnuteľnosti v rámci konkurzu). 3.4. Odvolací súd sa

dovolateľa taktiež nevyporiadal s jeho argumentáciou o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu. Namietal zmätočnosť v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, keď odvolací súd na jednom mieste uviedol, že by malo byť vnútornou záležitosťou žalobcu, ktorý útvar si reštitučný nárok uplatní, no na inom mieste odôvodnenia uviedol, že v tomto spore nejde o reštitučné nároky. Právnym nástupcom rímskokatolíckej košickej základiny je farnosť a nie žalobca. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobca nemá ani na základe delimitácie sporných nehnuteľností, pretože rozhodnutie arcibiskupa nevychádza z údajov katastra nehnuteľností a jeho rozhodnutie nemôže nahradiť ani civilný súd svojím rozsudkom. Žalovaný nepopiera právo biskupa konať v mene ktorejkoľvek farnosti vo svojej diecéze, avšak v takom prípade by mal konať v mene farnosti ako subjektu s vlastnou právnou subjektivitou, a nie v mene diecézy, ktorá má tiež vlastnú právnu subjektivitu. žalovaný poukazoval na svoju argumentáciu uznesením dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/63/2020, ktorým bola po vyše roku od vydania uznesenia sp. zn. 1VObdo/2/2020 opätovne prelomená zásada nemo plus iuris aj v prípade, kedy to výslovne nepredpokladá zákon. Odvolací súd sa mal zaoberať aj protichodnou súdnou praxou a mal riadne odôvodniť, prečo

neho treba uprednostniť pôvodné formálne vlastnícke právo, ktoré už dávno nie je efektívne vykonávané, pred materiálnym vlastníckym právom žalovaného. 3.5. Dovolateľ uviedol, že uplatňuje dovolacie dôvody

§ 421ods.

1 písm. a), b), c) CSP. V ods. 18 dovolania uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dvoch právnych otázok, ktoré

neho sú dovolacím súdom rozhodované rozdielne, pričom položil nasledujúce otázky: „a) Môže sa oprávnená osoba, ktorá v prípade reštitučného dôvodu prevzatie bez právneho dôvodu zmeškala lehotu na uplatnenie reštitučného nároku, brániť žalobou o určenie vlastníckeho práva? Vylučuje špeciálna právna úprava v reštitučných predpisoch naliehavý záujem na určení vlastníckeho práva? Vylučuje márne uplynutie prekluzívnej lehoty

§ 5ods.

1 zákona č. 282/1993 Z. z. v prípade reštitučného dôvodu

§ 4ods.

2 písm. h) tohto zákona, aby sa oprávnené osoby

§ 2ods.

1 tohto zákona domáhali určenia vlastníckeho práva na základe § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojené s § 137 písm.

  1. c)CSP?
  2. b)Je možné v súdnom spore o určenie vlastníckeho práva poskytnúť ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi nehnuteľnosti pred nedbalým pôvodným vlastníkom na základe čl. 1 Dodatkového protokolu na základe čl. 1 ods. 1 Ústavy SR aj bez existencie zákonného ustanovenia, ktoré by výslovne takúto možnosť pripúšťalo?“ 3.6. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie otázok obchádzania reštitučných predpisov (ods. 19 až 40 dovolania), nadobudnutia sporných nehnuteľností od nevlastníka na základe dobromyseľnosti (ods. 41 až 100 dovolania), ďalej dôkazného bremena (ods. 101 až 104) a vydržania nehnuteľnosti štátnymi organizáciami (ods. 105 až 106). 3.7. Dovolateľ vytýkal, že súd prvej inštancie a odvolací súd nesprávne umožnili farnosti (žalobcovi) domáhať sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam určovacou žalobou

Občianskeho zákonníka, napriek zmeškaniu prekluzívnych lehôt v reštitučných zákonoch, najmä § 4 ods. 2 písm. h) zákona č. 282/1993 Z. z.

žalovaného reštitučné predpisy (282/1993 Z. z., účinný od

  2. 1994 s 12-mesačnou lehotou do
  4. 1995, a neskôr 161/2005 Z. z.) predstavujú lex specialis, ktorého účelom je majetkoprávne vysporiadanie a nastolenie právnej istoty - po preklúzii zaniká nárok na vydanie veci vrátane dôvodu „prevzatie bez právneho dôvodu“ a chýba naliehavý právny záujem na obchádzaní špeciálnej úpravy všeobecnou žalobou

Občianskeho zákonníka. Súdy nižších inštancií vychádzali z minoritnej judikatúry Ústavného súdu SR (III. ÚS 178/2006, II. ÚS 468/2012), ktorá tvrdí, že reštitúcia len uľahčuje obnovenie vlastníctva bez vytvárania nadobúdacích titulov, no žalovaný poukazuje na

neho prevládajúcu prax Najvyššieho súdu SR (napr. 5Cdo/36/99, 4Cdo/130/2007, 5MCdo/4/2009, 4Cdo/300/2008, 6Cdo/115/2016) a ÚS SR (IV. ÚS 190/2011, III. ÚS 177/2013, I. ÚS 460/2017),

ktorej špeciálna úprava vylučuje určenie vlastníctva. Argumentácia súdov, že reštitúcia neuľahčuje, ale sťažuje postup (výzvou a 90-dňovou lehotou), robí preklúziu bezpredmetnou a uprednostňuje formálne vlastníctvo farnosti (z archívov) pred materiálnym vlastníctvom žalovaného, ktorý nadobudol nehnuteľnosti od štátu po preklúzii a je chránený zápisom v katastri, princípom právneho štátu a čl. 1 Dodatkového protokolu ECHR. Ak tretia osoba od štátu nadobudne vec, ktorá mohla byť vydaná v rámci reštitúcie, tak to neznamená, že by mohla cirkev vyžadovať vydanie veci od tejto tretej osoby, pretože tým dochádza k rovnakému obchádzaniu reštitučného predpisu ako v prípade, keby požadovala určenie vlastníckeho práva priamo voči štátu. Ak už bol takýto majetok predaný po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty, tak o to skôr platí, že sa žalobca nemôže domáhať určenia vlastníckeho práva. Zatiaľ neexistuje žiadne relevantné zjednocujúce stanovisko dovolacieho súdu alebo uznesenie veľkého senátu a s výnimkou judikátu R 28/2001 ani žiadne relevantné súdne rozhodnutie, ktoré by bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm. c) CSP je preto

neho jednoznačne naplnený. 3.8. Dovolateľ v odsekoch 41 až 100 dovolania konštatuje nadobudnutie sporných nehnuteľností od nevlastníka na základe dobromyseľnosti s poukazom na rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, ktorá

neho nie je zjednotená ani po vydaní zjednocujúceho stanoviska Veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/2/

  1. Poukazuje na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktoré pripúšťa prelomenie v prospech dobrej viery (spoliehanie na kataster); na ktoré nadväzujú I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017 atď. a NS SR má stále rozhodnutia ako 4Cdo/142/2019, 7Cdo/119/2021 či 6Cdo/63/2020, ktorých prioritou je dobromyseľnosť, čím sa napĺňa § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Namieta porušenie kasačnej záväznosti (§ 134 ods. 1 ZÚS), pretože 1VObdo/2/2020 (obchodné kolégium) účelovo označilo body
  2. -
  3. nálezu I. ÚS 549/2015 za obiter dicta, ignorovalo pokyny ÚS SR (bod 22.) a komentáre (Ľalík, Macejková), je nekonzistentné (bod 55.3.). Namieta ignorovanie ústavných princípov právnej istoty a pokojného užívania majetku s judikatúrou ESĽP (Beyeler v. Taliansko, Gladysheva v. Rusko). Kritizuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020 ako účelové a spiatočnícke, uprednostňujúce nedbalého vlastníka (desaťročia neudržiavajúceho nehnuteľnosť) pred legitímnym nadobúdateľom. Žiada preto prehodnotenie v prospech judikatúry ÚS SR, uznanie žalovaného vlastníkom a zamietnutie žaloby. 3.
  4. Dovolateľ v odsekoch
  5. až
  6. dovolania namietal, že žalobca nepreukázal chybnosť zápisu vlastníckeho práva štátu k pozemku C-KN č. 2154/1, ktorý bol zapísaný v katastri počas komplexného zakladania evidencie právnych vzťahov, nie na základe ROEP. Rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci vo vzťahu k pozemku C-KN č. 2154/1 záviselo aj od vyriešenia právnej otázky, „kto má dôkazné bremeno v prípade, že žalobca spochybňuje vlastnícke právo zapísané v katastri nehnuteľnosti“. Pri riešení tejto právnej otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorej osoby spochybňujúce hodnoverné údaje katastra sú povinné preukázať opak, t. j. vyvrátiť ich, takže žalobca musel vyvrátiť tento zápis a preukázať, že išlo o omyl bez právneho titulu; inak sa predpokladá platné nadobudnutie pozemku štátom. Žalovaný na to poukazuje ako na odklon od praxe dovolacieho súdu rozhodnutia sp. zn. 4Sžr/8/2017, 10Sžr/164/2016. Odvolací súd túto právnu otázku vyriešil nesprávne, keď nerešpektoval prezumpciu

§ 70ods.

1 katastrálneho zákona a dôkazné bremeno v rozpore s týmto ustanovením preniesol na žalovaného. Ak by odvolací súd túto právnu otázku vyriešil správne, tak vo vzťahu k pozemku C-KN č. 2154/1 by muselo dôjsť k zamietnutiu žaloby. 3.

  1. Dovolateľ ďalej namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, „či môže dôjsť v prípade štátnej organizácie k vydržaniu, ak nehnuteľnosti dobromyseľne nadobudla od inej štátnej organizácie.“ Ide o právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Žalovaný namietal, že súd sa nevysporiadal s vydržaním nehnuteľností štátom pri ich prevodoch medzi štátnymi organizáciami. Odvolací súd konštatoval absenciu nadobúdacieho titulu a nedobromyseľnosť štátu bez ohľadu na prevody. Otázka - či môže štátna organizácia vydržať nehnuteľnosť dobromyseľne od inej štátnej - zostala v praxi dovolacieho súdu nevyriešená. Odvolací súd ju vyriešil nesprávne, ignorujúc právnu subjektivitu štátnych organizácií, ktoré môžu vydržať vlastníctvo. Nehnuteľnosti prešli štyrmi katastrálnymi zápismi. 3.
  2. Žalovaný zároveň v zmysle § 444 ods. 2 CSP navrhuje, aby dovolací súd odložil právoplatnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa až do právoplatnosti rozhodnutia o podanom dovolaní. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považuje dôvodnú obavu, že žalobca začne so spornými nehnuteľnosťami nakladať, disponovať nimi alebo upravovať ich povrch ešte pred skončením dovolacieho konania, čím by mohlo dôjsť k zmareniu účelu dovolacieho konania.
  3. Žalobca vo vyjadrení k podanému dovolaniu navrhol, aby dovolací súd odmietol podané dovolanie ako neopodstatnené a zároveň priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania. 4.
  4. Žalobca zastáva názor, že k žiadnemu procesnému pochybeniu odvolacím súdom, ktoré uvádza žalovaný v dovolaní nedošlo. Uviedol, že odvolací súd dňa
  6. 2024 zverejnil oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku s termínom
  8. 2024 o 10:15 hod., teda odvolací súd splnil riadne povinnosť, ktorú mu ukladá ust. § 219 ods. 3 CSP. Procesné ustanovenia o konaní na odvolacom súde výslovne neupravujú povinnosť odročiť a stranám oznámiť nový termín na verejné vyhlásenie rozsudku pre prípad, že jedna zo strán požiadala o odročenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku, ináč by to bolo v rozpore s princípmi rýchlosti, efektívnosti a hospodárnosti konania o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Naviac ak žalovaný poukazuje na povinnosť súdu primerane použiť ustanovenia

§ 183ods.

4 CSP, potom sám znemožnil odvolaciemu súdu, aby takýto postup mohol primerane aplikovať tým, že riadne nepreukázal objektívny dôvod, pre ktorý sa nemohol zúčastniť na verejnom vyhlásení rozsudku (viď ust. § 183 CSP). Žalovaný v konaní vo veci je zastúpený advokátom, ktorý v prípade kolízie pojednávaní mal možnosť okrem iného dať sa zastúpiť iným substitučným advokátom, prípadne požiadať o odročenie termínu pojednávania na Mestskom súde Bratislava IV.

žalobcu v spornej veci nedošlo k porušeniu čl. 16 odsek 3 základných zásad CSP. Žalobca v rámci odvolacieho konania vo svojich vyjadreniach nenapádal závery súdu prvej inštancie. Odvolací súd tiež jasne uviedol (odsek 38 napadnutého rozsudku), že jeho odlišný právny názor než ten, ktorý vyjadril súd prvej inštancie v otázke dobromyseľnosti žalovaného, nebol rozhodujúci a nemal a ani nemohol mať žiadny vplyv na vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, teda nedošlo ani nemohlo dôjsť k žiadnemu porušeniu čl. 16 ods. 3 základných zásad CSP. V potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd iba vyjadril iný právny názor v otázke dobromyseľnosti na správne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie, ktorý nemal žiadny vplyv na procesný postup odvolacieho súdu a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, čo nie je porušením práva na spravodlivý proces.

žalobcu z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ako sa s námietkami žalovaného o porušení práva na spravodlivý proces odvolací súd vysporiadal. Žalobca poukazuje na rozhodovaciu prax, že súdy vo veci nie sú povinné v odôvodnení rozhodnutia odpovedať na všetky nepodstatné argumenty, ktoré nemajú žiadny vplyv na ich rozhodnutie a neboli dôležité (podstatné) pre ich rozhodnutie. 4.2. Žalobca namietal prípustnosť dovolania, pretože žalovaný uplatnil všetky dovolacie dôvody

§ 421ods.

1 CSP, a preto nie je zrejmé, z ktorého dovolacieho dôvodu, je dovolanie prípustné. Žalovaný poukázal na nespočetné množstvo rozhodnutí z rozhodcovskej praxe bez toho, aby uviedol také konkrétne okolností toho ktorého prípadu lex specialis reštitučného zákona č. 282/1993 Z. z. pred všeobecnou úpravou

Občianskeho zákonníka, ktoré nastali o spornej veci. Žalobca nestratil svoj právny vzťah k majetku, a preto sa mohol domáhať práva určovacou žalobou (NS SR sp. zn. 1Cdo/68/2019 z

  2. 2019). Pokiaľ súdy v prípadoch, na ktoré žalovaný poukázal, rozhodli v prospech dobromyseľného nadobúdateľa, tak to bolo len preto, že konkrétne okolnosti prípadu a odlišné dôvody boli úplne iné než v spornej veci, a práve na základe odlišných dôvodov v týchto prípadoch súdy nerozhodli

zjednocujúceho stanoviska Veľkého senátu (sp. zn. 1VObdo/2/2020). Pre naplnenie odvolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 CSP nestačí iba poukázať, že súdy v niektorých prípadoch aj po vydaní uznesenia NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 nepostupovali

zásady meno plus iuris len na základe vytrhnutých právnych viet z kontextu odôvodnenia rozhodnutia bez poukázania na konkrétne okolnosti prípadu. Označil za absurdnú argumentáciu žalovaného, že štát žiadny titul nadobudnutia k nehnuteľnosti nemusí mať. Súd prvej inštancie a odvolací súd vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu v prejednávanej veci pri kolízii práva skutočného vlastníka a práva dobromyseľného nadobúdateľa sa správne priklonili k právnemu názoru reprezentovanom v rozhodnutí Veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/2/2020, ktoré je konštantnou judikatúrou dovolacieho súdu. Ústavný súd v uznesení II. ÚS 223/2020 z

  2. 2020 vyslovil, že práve rozhodnutie I. ÚS 549/2015, na ktoré sa žalovaný sústavne odvoláva, bolo odchýlením od predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu a nepredstavuje konštantnú judikatúru ústavného súdu, ktorou by mala byť prelomená zásada tzv. nemo plus iuris vo všeobecnosti pre nadobudnutie vlastníckeho práva z titulu vydržania ako zákonnej výnimky zo zásady nemo plus iuris. 4.
  3. Súd prvej inštancie a odvolací súd sa náležite vysporiadali s námietkami žalovaného v otázke vydržania nehnuteľnosti, kde súdu jasne konštatovali, že žalovaný v zmysle platného právneho poriadku nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a to ani za predpokladu, že by malo ísť o dobromyseľného nadobúdateľa, pretože doba 10 - ročná na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním neuplynula. 4.
  4. Žalobca v prejednávanej veci nevidí žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by mal dovolací súd odložiť právoplatnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. 5.

§ 444ods.

1, 2 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. 6. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia

ustanovenia § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019 alebo 2Cdo/91/2021, ktoré prešlo aj testom ústavnosti, viď IV. ÚS 578/2022 a v ňom odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/165/95). 7. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných náležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné. 8.

ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že, ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 9.

§ 420

CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak

  1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
  3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
  4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
  6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 11.

§ 421ods.

1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

  1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 12. Dovolanie prípustné

§ 421

CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku tejto viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní. 14. Dovolateľ v danej veci vyvodzoval prípustnosť dovolania

ustanovenia § 420 písm.

  1. f)CSP z dôvodu znemožnenia účasti na verejnom vyhlásení rozsudku, pochybnosti o verejnom vyhlásení rozsudku, z dôvodu porušenia zákazu reformationis in peius, z dôvodu nenariadenia pojednávania, z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku a jeho arbitrárnosti, nakoľko sa odvolací súd nevysporiadal s protichodnou rozhodovacou praxou a s argumentom, že závery o nemožnosti prelomenia nemo plus iuris na základe dobrej viery sú v zjavnom rozpore s čl. 1 Dodatkového protokolu a judikatúrou ESĽP napr. vo veci Gladysheva proti Ruskej federácii. 15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
  2. f)CSP, sú:
  3. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
  4. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 16. Žalovaný k dovolaciemu dôvodu

§ 420písm.

f) CSP uviedol, že odvolací súd dňa

  2. 2024 zverejnil oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku s termínom
  4. 2024 o 10:15 hod. Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu má

neho spočívať v tom, že odvolací súd nevyhovel jeho žiadosti z

  2. 2024 o odročenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku, ktorého sa nemohol zúčastniť z dôvodu kolízie daného termínu s termínom pojednávania jeho zástupcu v inej právnej veci na Mestskom súde Bratislava IV., že nebol vôbec informovaný o spôsobe vybavenia žiadosti o odročenie v zmysle § 183 ods. 4 CSP, že v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je žiadna zmienka o žiadosti jeho zástupcu o odročenie verejného vyhlásenia rozsudku, ani dôvod nevyhovenia žiadosti, že má pochybnosť o tom, že rozhodnutie bolo skutočne verejne vyhlásené z dôvodu autorizácie podpisu predsedníčky senátu na zápisnici až dňa
  6. Dovolací súd zo spisu zistil, že odvolací súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (dňa
  7. októbra 2024 o 10:15 v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach) na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa
  10. Dňa
  12. 2024 doručil žalovaný odvolaciemu súdu „žiadosť o odročenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku“ z dôvodu na strane jeho zástupcu, a to kolízie s pojednávaním v inej veci. Odvolací súd

zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku napadnutý rozsudok vyhlásil dňa

  2. 2024 o 10:15 hodine. 17.
  3. Verejné vyhlásenie rozsudku upravuje § 219 ods. 3 CSP, ktorý pre zákonné uskutočnenie verejného vyhlásenia rozsudku vyžaduje oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a zverejnenia na internetovej stránke. Uvedené zákonné podmienky verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd splnil. Postupom súdu, ktorý zodpovedal zákonu, nemohlo byť žalovanému znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva. Ustanovenie § 219 ods. 3 CSP neupravuje právo strany sporu na odročenie verejného vyhlásenia rozsudku ani neupravuje postup súdu v súvislosti s podaním žiadosti o odročenie resp. zmenu termínu verejného vyhlásenia rozsudku. 17.2.

článku 4 ods. 12 základných zásad CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi

ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec

normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. 17.3. Právnu normu čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci

názoru dovolacieho súdu predstavuje ustanovenie § 219 ods. 2 CSP,

ktorého rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na 30 dní; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený; neprítomným stranám ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenia o odročení pojednávan

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.