← Slovensko

42 421,83 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/27/2025 Identifikačné číslo spisu: 1309200185 Dátum vydania rozhodnutia: 28.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Beáta Miničová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1309200185.6 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Kataríny Pramukovej v spore žalobcu Mgr. L. L., narodeného X. C. XXXX, bytom ul. U. XX, XXX XX I., zastúpeného VALACHOVIČ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 647 903, proti žalovanému Ing. L. J., narodenému XX. C. XXXX, bytom P. XX, XXX XX P., zastúpenému MALICH, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Dunajská 25, 811 08 Bratislava, IČO: 47 256 991, vedenom na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb/9/2009, o zaplatenie 42.421,83 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo

  1. januára 2025 č. k. 2Cob/200/2022-1175, takto rozhodol: I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a . II. Žalobca má n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie
  2. Okresný súd Bratislava III, ako súd prvej inštancie, rozsudkom z 20.07.2009 č. k. 23Cb/9/2009-485 žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému priznal ich náhradu v sume 7.573,92 Eur.
  3. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že návrhom/žalobou na začatie konania zo dňa 23.02.2005 sa domáhal navrhovateľ/žalobca od odporcu/žalovaného zaplatenia sumy 1.278.000,- Sk (po prepočte 42.421,83 Eur) s úrokom z omeškania vo výške 10,17 % ročne od 01.04.2002 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Tento svoj návrh na začatie konania odôvodnil navrhovateľ tým, že dňa 19.05.2001 bola medzi účastníkmi konania uzavretá zmluva, ktorej obsahom boli zmluva o predaji časti podniku, zmluva o tichom spoločenstve a záväzok navrhovateľa a odporcu o založení spoločnosti s.r.o., kde budú spoločníkmi v podiele 1:
  4. Podľa tejto zmluvy, obsahujúcej aj záväzok na úhradu ceny časti podniku bol navrhovateľ povinný odporcovi uhradiť sumu 1.300.000,- Sk prevodom na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX ako kúpnu cenu za predaj časti podniku odporcu a sumu 1.287.000,- Sk, v lehote do 06.07.2001 ako peňažný vklad tichého spoločníka. Celková suma, ktorú mal navrhovateľ plniť, bola 2.587.000,- Sk. Navrhovateľ svoj dlh voči odporcovi v uvedenej lehote plnil takto: Dátum Suma v EUR Kurz nákup SKK 26.05.2001 11.822,29 42,293 500.000,11 07.06.2001 3.539,24 42,386 150.014,22 02.07.2001 38.401,80 41,701 1.601.393,34 Spolu: 2.251.407,60 Sk
  5. Na vrátenie sumy 973.407,60 Sk podľa zmluvy o predaji časti podniku navrhovateľa je vedený spor č. k. 25C 95/2004 na Okresnom súde Pezinok. Hoci odporca prestal podnikať dňa 01.03.2002, do dnešného dňa navrhovateľovi nevrátil vklad znížený alebo zvýšený o jeho podiel na výsledku podnikania, ani ho neoboznámil s výsledkom podnikania.
  6. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 19.05.2001 bola medzi účastníkmi spísaná listina s názvom zmluva o predaji časti podniku, o tichom spoločenstve a o budúcej spoločenskej zmluve o založení spol. s r. o. (ďalej aj len „Zmluva“) podľa ust. § 476 a nasl., § 673 a nasl., § 289 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), v ktorej boli ako zmluvné strany uvedení ako predávajúci podnikateľ Ing. L. B. - L., Bratislava a ako kupujúci tichý spoločník Mgr. L. L.. Predmetom žaloby bol nárok žalobcu na vrátenie vkladu tichého spoločníka.
  7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podstatou a predmetom zmluvného vzťahu medzi účastníkmi bola snaha spoločne podnikať, keďže žalobca chcel podnikať i v oblasti tzv. kongresovej turistiky, teda v predmete činnosti, v ktorej podnikala obchodná spoločnosť GUARANT LTD., spol. s r. o., so sídlom v Prahe, v ktorej bol žalobca spoločníkom. Súd prvej inštancie považoval zámer žalobcu podieľať sa na podnikaní iného právneho subjektu, ako spoločnosti, v ktorej bol spoločníkom v Českej republike v rovnakom predmete činnosti, za správanie naplňujúce znaky zakázaného konkurenčného konania, ktoré vylučuje Obchodný zákonník v Slovenskej republike, aj Obchodný zákonník Českej republiky.
  8. Základom sporu medzi účastníkmi bolo posúdenie prejavu vôle účastníkov v uvedenej Zmluve. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná Zmluva je zmluvou nepomenovanou podľa ust. § 51 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník). Aplikáciu ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka na túto zmluvu vylúčil, nakoľko v čase jej uzatvárania neboli obaja účastníci podnikateľmi. Poukázal tiež na to, že jednotlivé časti, čiastkové zmluvy uvedené v predmetnej zmluve, nie je možné chápať samostatne a jednotlivo. Všetky tieto zmluvy tvoria jeden celok nielen preto, že sa nachádzajú na jednej listine, ale vyplýva to z ich obsahu a významu. Podľa názoru súdu prvej inštancie úmyslom zmluvných strán nebolo vloženie sumy 1.278.000,- Sk do podnikania žalovaného, ale založenie spoločného podniku, čo sa aj stalo dňa 07.12.2001, kedy bola založená spoločnosť MENTIS SLOVAKIA, s.r.o. Žalobca si svoje finančné povinnosti, vyplývajúce z tejto dohody splnil a žalovanému uhradil celkom 2.835.350,60 Sk a podieľal sa na zakladaní novej spoločnosti. Účastníci odkúpili obchodný podiel spoločnosti MENTIS GmbH v Nemecku a stali sa spoločníkmi s rovnakými obchodnými podielmi. Následne táto spoločnosť založila spoločnosť MENTIS SLOVAKIA, s.r.o., na Slovensku. Rovnako žalovaný si splnil svoje povinnosti, vyplývajúce z predmetnej zmluvy a žalobca sa stal na základe vloženia podniku žalovaného lng. L. B. - L. do spoločnosti MENTIS SLOVAKIA, s.r.o., polovičným vlastníkom podniku žalovaného a spoločníkom spoločnosti MENTIS GmbH a podieľal sa podielom 50 % na hospodárskom výsledku spoločného podnikania účastníkov. Keďže tým bola naplnená zmluva uzavretá medzi účastníkmi a žalobcovi boli žalovaným poskytnuté protiplnenia, tak ako sa zaviazal v predmetnej zmluve, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
  9. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudkom č. k. 1Cob/275/2009-561 zo dňa 3.6.2010 rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cb/9/09-485 zo dňa 20.7.2009 zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 42.421,83 Eur s 10,17 % úrokom z omeškania od 1.4.2002 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Aplikujúc § 266 ods. 1 Obch. zák. dospel k záveru, že účastníci nepochybne rokovali o uzavretí zmluvy a ich úmyslom bolo spoločne podnikať. Ich spoločnému podnikaniu však predchádzalo uzavretie právnych úkonov, ktoré spísali do textu zmluvy zo dňa 19.5.
  10. Vyplýva to jednak z názvu listiny, ktorý obsahuje označenie 3 zmlúv, z označenia účastníkov ako aj bodu II označeného ako predmet zmluvy a členeného na 3 časti, ktoré predstavujú samostatné zmluvy. Žalobca sa nepochybne stal tichým spoločníkom, ktorý sa podieľal na podnikaní žalovaného ako živnostníka s podielom 50%. Po ukončení podnikania bol povinný žalovaný vrátiť tichému spoločníkovi vklad zvýšený alebo znížený o jeho podiel na výsledku podnikania.
  11. Na dovolanie žalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd, uznesením č. k. 1Obdo/57/2010-658 zo dňa 3.5.2011, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/275/2009-561 zo dňa 3.6.2010 zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil nahradiť žalovanému trovy prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania. Podľa dovolacieho súdu záver odvolacieho súdu, že zmluva medzi účastníkmi zo dňa 19.5.2001 obsahuje 3 samostatné zmluvy, nie je správny. Podľa názoru dovolacieho súdu je predmetná zmluva jednou zmluvou, čo vyplýva z označenia „Zmluva“ v jednotnom čísle, aj „osobitné dojednania“ v závere zmluvy, ktoré začínajú slovami „za dobu od uzatvorenia zmluvy...“ Dovolací súd vyslovil právny názor, že ide o zmiešanú zmluvu podľa § 491 ods. Občianskeho zákonníka, teda zmluvu obsahujúcu prvky rôznych zmlúv. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu nerešpektoval pri posúdení zmluvy ani ust. § 266 ods. 3 Obch. zák., ktoré mu ukladá pri výklade vôle podľa ods. 1 a 2 vziať zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. Uviedol, že z odôvodnenia prvostupňového súdu vyplýva, že aj keď necituje § 491 Občianskeho zákonníka, vychádzal z neho a pritom rešpektoval aj § 266 ods. 3 Obch. zák.
  12. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. II. ÚS 541/2011 zo dňa 25.4.2012, rozhodol na základe sťažnosti sťažovateľa - žalobcu, že základné právo Mgr. L. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo porušené. Vo výroku II rozhodol, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1Obdo/57/2010 z 3.5.2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Z odôvodnenia nálezu vyplýva, že vzhľadom na obsah spornej zmluvy bolo z hľadiska rozhodovania všeobecných súdov v merite veci (žaloba o zaplatenie 42.421,83 Eur z titulu vrátenia vkladu) rozhodujúce určenie ustanovenia právneho predpisu, resp. právnych predpisov, ktorými sa má predmetná zmluva riadiť. Súd prvého stupňa vyhodnotil zmluvu ako nepomenovanú podľa § 51 Občianskeho zákonníka, na ktorú (vzhľadom na nesplnenie podstatných náležitostí zmluvy o tichom spoločenstve) nie je možné aplikovať ustanovenia § 673 a nasl. Obch. zák. o tichom spoločenstve a návrh navrhovateľa zamietol. Krajský súd ako súd odvolací bol toho názoru, že ide o tri samostatné zmluvy, na ktoré sa aplikujú aj ustanovenia Obchodného zákonníka o tichom spoločenstve podľa § 673 Obch. zák. a rozsudkom sp.zn. 1Cob/275/2009 z 3.6.2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobe vyhovel. Najvyšší súd považoval predmetnú zmluvu za jednu zmiešanú zmluvu podľa § 491 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka s tým, že podľa jeho názoru malo byť aplikované aj ust. § 266 ods. 3 Obch. zák., upravujúce výklad vôle strán pri uzatváraní zmlúv a napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Podstatou tohto jeho rozhodnutia bola zmena právneho posúdenia a aplikácia na zistený skutkový stav takého ustanovenia, ktoré nebolo použité a pre rozhodnutie bolo rozhodujúce. Preto, pokiaľ dovolací súd nevyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k možnej aplikácii ust. § 491 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, ktoré doteraz nebolo použité a bolo podľa názoru dovolacieho súdu pre rozhodnutie rozhodujúce, porušil tým právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na súdnu ochranu.
  13. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2Obdo/30/2012-780 zo dňa 20.3.2014, rozsudok odvolacieho súdu č. k. 1Cob/275/2009-561 zo dňa 3.6.2010 v znení opravného uznesenia zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd konštatoval, že v zmysle nálezu ústavného súdu, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 1Obdo/57/2010-658 zo dňa 3.5.2011 a vec bola vrátená dovolaciemu súdu na ďalšie konanie, pokračuje dovolací súd v konaní v štádiu, v ktorom mu bolo doručené dovolanie spravujúc sa pritom právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze. Dovolací súd dospel k záveru, že bolo porušené právo žalovaného na riadne odôvodnenie rozsudku. Uviedol, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím priznal žalobcovi nárok na vrátenie vkladu tichého spoločníka vo výške 42.421,83 Eur bez toho, aby uviedol, z ktorých zistení o vklade tichého spoločníka, jeho úhrad a ich výšky a právnych dôvodov so zreteľom k dvom súčasne prevzatým peňažným záväzkom žalobcu vychádzal. Odvolací súd posúdením prejavu vôle, na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že zmluvy spísané na jednej listine sú samostatnými zmluvami, ktoré nie sú na seba závislé a že zmluva o tichom spoločenstve má všetky zákonné náležitosti. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa však odvolací súd nevysporiadal s relevantným argumentom žalovaného, že podiel žalobcu ako tichého spoločníka na zisku so zreteľom k uzavretej zmluve o predaji časti podniku v rozsahu 50 % nie je určitý za situácie, keď zmluva o predaji časti podniku predchádzala uzavretiu zmluvy o tichom spoločenstve a od určitosti podniku sa odvíja aj zisk, teda i podiel tichého spoločníka. Záver odvolacieho súdu, že zmluvy na sebe nie sú vzájomne závislé je arbitrárny, vecne a právne neodôvodnený.
  14. Po zrušení predchádzajúceho rozsudku dovolacím súdom, Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudkom z 25.09.2014, č. k. 1Cob/109/2014-817, zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 20.07.2009, č. k. 23Cb/9/09-485 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 42 421,83 Eur s 10,17 % ročným úrokom z omeškania od 01.04.2002 do zaplatenia v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nejde o zmluvy, ktoré sú na seba vzájomne závislé, pretože vznik jednej zmluvy nebol podmienkou pre vznik ostatných zmlúv, a preto uvedené zmluvy posudzoval samostatne podľa ust. § 275 ods. 1 Obch. zák. a zaoberal platnosťou jednotlivých právnych úkonov obsiahnutých v jednej listine zo dňa 19.05.
  15. Ako predbežnou otázkou sa zaoberal platnosťou zmluvy o predaji časti podniku a v tejto súvislosti dospel k záveru, že uvedená zmluva o predaji časti podniku je absolútne neplatná v zmysle ust. § 37 a 39 O. z., nakoľko prevádzaná časť podniku nebola v listine zo dňa 19.05.2001 nijako špecifikovaná, v dôsledku čoho absentovala jedna z podstatných náležitostí, a to bližšie označenie predmetu prevodu.
  16. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na ust. § 476 ods. 2 Obch. zák., podľa ktorého sa na zmluvu o predaji časti podniku vyžaduje písomná forma, pričom tento písomný prejav vôle musí byť určitý a v prípade, že zmluva o prevode podniku je neurčitá, je podľa ust. § 37 ods.
  17. OZ neplatná. Všeobecné ustanovenia, ktoré podmieňujú platnosť zmluvy o predaji podniku, sa vzťahujú aj na prípad, keď sa prevádza len časť podniku. Okrem neurčitosti, ďalším dôvodom neplatnosti zmluvy o predaji časti podniku je aj absencia vymedzenia záväzku kupujúceho prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom.
  18. Odvolací súd tiež poukázal, že účastníci konania na pojednávaní pred odvolacím súdom zhodne uviedli, že ani fakticky nedošlo k prevodu časti podniku na žalobcu na základe uvedenej zmluvy, keď majetkovo sa žalobca nikdy nestal podielnikom v podniku žalovaného a nikdy nedošlo k faktickému odovzdaniu žiadneho majetku ani účtovne, ani reálne.
  19. K platnosti zmluvy o tichom spoločenstve obsiahnutej v listine zo dňa 19.05.2001 uviedol, že predmetom tohto konania je vrátenie vkladu tichého spoločníka. Predmetná zmluva je zmluvou o tichom spoločenstve uzavretou písomne podľa ust. § 673 a nasl. Obch. zák., pričom náležitosťou tejto zmluvy je označenie zmluvných strán, popis druhu a výšky predmetu vkladu, doba dokedy má byť odovzdaný podnikateľovi (hotovosť vo výške 1.278.000,- Sk do 06.07.2001), dohoda o výške podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania (50 %). Všetky tieto náležitosti zmluva o tichom spoločenstve obsahovala, žalobca si splnil svoju povinnosť a poskytol žalovanému určitý vklad, ktorým sa podieľal na jeho podnikaní. Podľa odvolacieho súdu z uvedenej zmluvy jednoznačne vyplýva prejav žalobcu stať sa tichým spoločníkom v podnikaní žalovaného pod názvom Ing. L. B. - L. a tento prejav musel byť žalovanému známy.
  20. Uvedená zmluva je perfektným právnym úkonom, ktorý spôsobil všetky právne následky práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré si v zmluve o tichom spoločenstve dojednali. Žalobca sa na základe tejto zmluvy stal tichým spoločníkom v podniku žalovaného. Ďalej zdôraznil, že žalovaný pri uzatváraní tejto zmluvy túto uzatváral s vedomím, že pokiaľ k 15.01.2002 nenastane skutočnosť, to znamená nedôjde k uzavretiu spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzeným, bez ďalšej úpravy žalobca by zostal tichým spoločníkom v podniku žalovaného, keďže ďalšie podmienky o trvaní tichého spoločenstva si v predmetnej zmluve účastníci zmluvného vzťahu neupravili.
  21. Naopak z čl. III osobitné dojednania nachádzajúce sa na listine zo dňa 19.05.2001 vyplýva, že za dobu od uzavretia zmluvy (o tichom spoločenstve) po uzatvorenie spoločenskej zmluvy o spoločnosti s ručením obmedzeným sa postavenie zmluvných strán spravuje § 673 a nasl. Obch. zák. (tichý spoločník - podnikateľ), pričom za túto dobu sa dojednala i odmena podnikateľa 10.000,- Sk za mesiac zo spoločného zisku. Tomu, že žalovaný mal vedomosť, že žalobca sa stal tichým spoločníkom v podniku žalovaného svedčí aj list zo dňa 31.03.2004, kde samotný žalovaný označuje zmluvné dojednania upravené v listine zo dňa 19.05.2001, ako zmluvu o predaji časti podniku a zmluvu o tichom spoločenstve, kde označuje žalobcu ako kupujúceho a súčasne tichého spoločníka a vyzýva žalobcu na vloženie peňažného vkladu vo výške 1.278.000,- Sk v zmysle uzatvorených zmluvných dojednaní. To, že žalobca vložil predmetné prostriedky, je nesporné, nakoľko túto skutočnosť nepoprel ani samotný žalovaný (list zo dňa 30.01.2004, výpisy z účtu).
  22. Ďalšou samostatnou zmluvou bolo uzavretie zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzeným. Účastníci však neuzavreli spoločenskú zmluvu, ktorou by došlo k založeniu spoločnosti s ručením obmedzeným, ako sa dohodli v osobitných dojednaniach v čl. III zmluvy, ale odkúpili obchodný podiel spoločnosti MENTIS GmbH so sídlom v Nemecku, kde sa stali spoločníkmi s rovnakými podielmi. Táto spoločnosť sa stala zakladateľom a spoločníkom spoločnosti MENTIS SLOVAKIA, s.r.o., ktorá vznikla 15.02.2002 zápisom do obchodného registra. Následne k 01.03.2002 žalovaný skončil svoje podnikanie na základe dovtedajších živnostenských oprávnení, avšak zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že svoj podnik previedol do spoločnosti MENTIS SLOVAKIA, s.r.o., či už predajom (zmluvou o predaji podniku), alebo iným právnym úkonom. Následným prevodom obchodného podielu sa žalovaný stal jediným spoločníkom v spoločnosti MENTIS SLOVAKIA, s.r.o. v roku
  24. Odvolací súd uzavrel, že žalobca sa nikdy nestal nadobúdateľom časti podniku žalovaného, keďže zmluvu o predaji časti podniku vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon. Pokiaľ žalovaný vložil majetok do spoločnosti MENTIS SLOVAKIA (táto skutočnosť nebola relevantným spôsobom preukázaná), urobil tak ako jediný majiteľ podniku, lebo žalobca sa ním nikdy nestal. Taktiež zdôraznil, že z listiny zo dňa 19.05.2001, ktorá obsahuje tri samostatné zmluvy, ani z osobitných dojednaní, ani z obsahu jednotlivých zmlúv nevyplýva povinnosť žalovaného vložiť majetok žalovaného do novozaloženej spoločnosti, ani do spoločnosti MENTIS SLOVAKIA, s.r.o.
  25. Z vykonaného dokazovania, ako i z obsahu predložených listinných dôkazov nesporne vyplynulo, že žalobca sa stal tichým spoločníkom v podniku žalovaného a podieľal sa na podnikaní žalovaného ako živnostníka pod názvom Ing. L. B. - L. podielom 50 %, nakoľko uvedená zmluva je perfektným právnym úkonom. Po ukončení podnikania na základe živnostenských oprávnení zanikla aj žalobcova účasť ako tichého spoločníka na podnikaní (§ 679 ods. 1 písm. d) Obch. zák.) a bolo povinnosťou žalovaného podľa ust. § 680 Obch. zák. do 30 dní po zániku zmluvy vrátiť tichému spoločníkovi vklad zvýšený alebo znížený o jeho podiel na výsledku podnikania. Účastníci sa v zmluve o tichom spoločenstve dohodli o účasti žalobcu na zisku v podnikaní, nedohodli si podiel tichého spoločníka na strate, avšak podiel žalobcu na strate nevylúčili, teda podľa názoru odvolacieho súdu platí fikcia, že podiel na strate je rovnaký, ako podiel na zisku. Žalovaný ku dňu skončenia podnikania nebol v strate, žalobca si nárok na podiel na zisku neuplatnil, žiadal len o vrátenie vkladu tichého spoločníka ku dňu ukončenia podnikania žalovaného. Na základe predložených listinných dôkazov, hlásenia o vyúčtovaní dane a úhrne príjmov fyzických osôb za rok 2001 odvolací súd konštatoval, že žalovaný nebol v strate, preto táto skutočnosť postačuje na to, aby pokiaľ si žalobca neuplatňuje podiel na zisku, oprávnene uplatňoval vrátenie vkladu tichého spoločníka bez navýšenia, čo sa aj stalo.
  26. Vznesenú námietku premlčania odvolací súd vyhodnotil ako irelevantnú, nakoľko ak sa súdne alebo rozhodcovské konanie začne pred uplynutím 10-ročnej premlčacej doby, nemožno uplatniť námietku premlčania. Právo sa nepremlčí aj keď konanie bolo skončené až po uplynutí 10 ročnej lehoty odo dňa, keď premlčacia doba začala plynúť po prvý raz. O predmetnej pohľadávke bude rozhodnuté s konečnou platnosťou až rozhodnutím odvolacieho súdu, pričom konanie sa začalo pred uplynutím tejto lehoty. Pohľadávka žalobcu uplatnená v tomto konaní sa stala splatnou
  28. 2002, návrh na začatie konania bol podaný 23.02.2005, teda k premlčaniu nároku žalobcu nedošlo. O úrokoch z omeškania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 369 ods. 1, § 502 ods. 1 Obch. zák. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 10,17 % ročne od 01.04.
  30. Odvolací súd záverom konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že listina uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 19.05.2001 obsahovala tri samostatné zmluvy, a to zmluvu o predaji časti podniku, zmluvu o tichom spoločenstve a zmluvu o budúcej zmluve o uzavretí spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzeným.
  31. Úmyslom zmluvných strán bolo zrejme spoločné podnikanie. Jednotlivé zmluvy tvorili samostatné zmluvy, z ktorých zmluvu o predaji časti podniku odvolací súd vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon. Nesporne z druhej uzatvorenej zmluvy, a to zmluvy o tichom spoločenstve, ktorá bola perfektným právnym úkonom, vyplynuli účastníkom konania práva a povinnosti. Úmysel zmluvných strán o spoločné podnikanie nebol naplnený. Preto dospel k záveru že, rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je správne a s poukazom na ust. § 220 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. vzhľadom k tomu, že žalobca bol v konaní úspešný, vzniklo mu právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.
  32. Na dovolanie žalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, uznesením zo dňa 29.11.2016, sp. zn. 2Obdo/18/2015, zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 25.09.2014, č. k. 1Cob/109/2014-817 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušujúceho uznesenia bolo nedostatočné odôvodnenie rozsudku a tiež, že odvolací súd nedal odpoveď na vady vytýkané Najvyšším súdom SR v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Najvyšší súd SR konštatoval, že predmetom sporu bol odlišný výklad vôle sporových strán. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu ako inominátnu v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, zatiaľ čo odvolací súd konštatoval že ide o tri samostatné zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd uviedol, že na výklad vôle aplikoval ustanovenie § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ktorý kladie dôraz na skúmanie skutočnej vôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom. Odvolací súd však neaplikoval celé ustanovenie § 266 Obchodného zákonníka vrátane odseku 3, ktorý ukladá povinnosť brať na zreteľ všetky súvisiace okolnosti pri uzatvorení úkonu a správanie strán zmluvy, teda sa nevysporiadal s týmto výkladovým pravidlom a ani ho necitoval ako použité, tento postup posúdil Najvyšší súd SR ako nesprávny. Pri výklade vôle odvolací súd neprihliadol na všetky okolnosti. Najvyšší súd SR ďalej argumentoval odkazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 243/07, podľa ktorého je text zmluvy prvotným priblížením sa významu zmluvy, ktorý si chceli účastníci svojím konaní stanoviť. Doslovný výklad textu ale nemusí byť v súlade so skutočnou vôľou. Z daného dôvodu, ak sa v konaní preukáže, že skutočná vôľa smerovala k inému cieľu ako uvádza jej text, má sa prikloniť výklad k skutočnej vôli a preferovať ju oproti textovému vyjadreniu. Najvyšší súd SR vytkol odvolaciemu súdu tiež to, že sa neriadil ustálenou judikatúrou ÚS SR, že pokiaľ existujú na právny úkon dva alternatívne výklady, platí že sa preferuje ten ktorý vedie k udržaniu platnosti právneho úkonu a nie ten, čo spôsobuje jeho neplatnosť. Odvolací súd posúdil zmluvy ako obchodné a samostatne uzatvorené tri zmluvy, ktoré na seba nenadväzujú a stoja osobitne podľa § 275 ods. 1 Obchodného zákonníka. Za daného posúdenia odvolací súd konštatoval zmluvu o predaji podniku pre absenciu vymedzenia aká časť sa prevádzala, za absolútne neplatnú, zatiaľ čo zmluvu o tichom spoločenstve ako platnú. V tomto posúdení poukázal Najvyšší súd SR na rozpor, pretože ani pri zmluve o tichom spoločenstve nebolo konkretizované, do ktorej časti podniku mal byť vložený vklad tichého spoločníka a táto skutočnosť súdu neprekážala, zatiaľ čo pri zmluve o prevode obchodného podielu táto skutočnosť viedla k vyhláseniu jej neplatnosti. Dovolací súd ďalej vytkol odvolaciemu súdu skutočnosť, že zmluvné strany neboli obaja podnikateľmi a preto sa nemohol použiť § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale mohla byť aplikácia Obchodného zákonníka dôvodná z hľadiska absolútneho obchodu bez ohľadu na povahu zmluvných strán, túto myšlienku však odvolací súd nerozvinul a nedefinoval, z akého zákonného dôvodu aplikoval § 261 Obchodného zákonníka. Dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu tiež nedostatok odôvodnenia a arbitrárnosť rozhodnutia, teda uznal že bol naplnený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p., a preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
  33. Po zrušení rozsudku dovolacím súdom (viď predchádzajúci odsek), Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 18.10.2018, č. k. 1Cob/12/2017-926 rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20.07.2009, č. k. 23Cb/9/2009-485, potvrdil. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
  34. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, že v predmetnom spore išlo o obchodný typ zmluvy, nakoľko minimálne dve, a to zmluva o prevode obchodného podielu a zmluva o zriadení spoločenskej zmluvy, sú typovými zmluvami, ktoré upravuje výhradne Obchodný zákonník. Odvolací súd preto zvolil za správne aplikovať Obchodný zákonník, a to podľa § 261 ods. 6 písm. a /a d/, ktoré upravuje absolútne obchodné zmluvy, ktoré bez ohľadu na povahu strán, spadajú pod dikciu Obchodného zákonníka. Odvolací súd mal za to, že sa vzťah sporových strán má riešiť podľa Obchodného zákonníka a mal tak postupovať aj súd prvej inštancie, keďže vo všetkých ostatných otázkach správne aplikoval normy Obchodného zákonníka. Podľa názoru odvolacieho súdu sporná zmluva bola kombináciou pomenovanej zmluvy o prevode obchodného podielu a zmluvy o budúcej zmluve a nepomenovanej zmluvy, ktorá síce vykazuje znaky tichého spoločenstva, ale vzhľadom na následné správanie sporových strán a prejav ich vôle, nie je možné túto zmluvu považovať za tiché spoločenstvo, ale za inú formu spolupráce v obchodnej činnosti.
  35. Podľa názoru odvolacieho súdu išlo o závislé zmluvy, čo aj správne konštatoval súd prvej inštancie v súlade s § 275 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka, kedy závislosť zmlúv bola daná ich účelom, čo sa potvrdilo aj v konaní, že cieľom bolo spoločné podnikanie v obchodnej spoločnosti. Sporové strany sa odchýlili len v posúdení akou formou malo byť spoločné podnikanie realizované, keď žalobca mal za to, že išlo o účasť len ako tichý spoločník a žalovaný podľa reálneho správania žalobcu vydedukoval, že jeho účasť bola vo forme reálneho podielníka na podnikaní s aktívnou účasťou. Žalobca ani žalovaný nespochybňovali, že cieľom zmluvy bolo podnikanie s cieľom založiť s.r.o., čo aj bolo obsahom zmluvy č.
  36. Podľa odvolacieho súdu bolo zjavné, že zmluvy na sebe boli závislé, čo vyplýva z logiky ich úpravy, kedy založeniu spoločnosti s rovnakými podielmi predchádzalo odkúpenie podielu na podniku živnostníka a poskytnutie peňažného vkladu, za čo následne žalovaný ako živnostník previedol svoj podnik do spoločnej s.r.o. Je preto možné dedukovať, že v prípade neplatnosti prvej, alebo druhej zmluvy, zmluvné strany by nezrealizovali zámer založiť spoločnú firmu, čo bolo obsahom tretej dohody. Predpokladom pre rovnoprávne postavenie spoločníkov v s.r.o., bolo poskytnutie finančnej účasti žalobcom na jednej strane a poskytnutie vkladu formou podniku živnostníka zo strany žalovaného. Zmluvy preto podľa odvolacieho súdu nie je možné chápať oddelene ale len vo vzájomnej súvislosti ako hospodársky, obsahovo a účelovo na sebe závislé. Tento názor podporuje aj čl. III osobitné dojednania, ktorý explicitne stanovuje, že do času založenia obchodnej spoločnosti, platí že sú účastníci v postavení podnikateľa a tichého spoločníka.
  37. Podľa odvolacieho súdu išlo v danom prípade o obchodný typ zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať výkladové pravidlá v zmysle § 266 Obchodného zákonníka, kedy z textového vyjadrenia a aj zo samotného názvu zmluvy by malo plynúť, že úmyslom bola účasť vo forme tichého spoločenstva. Tento záver je však v zásadnom rozpore s ďalšou úpravou, podľa ktorej za čas trvania tichého spoločenstva mala žalovanému patriť odmena 10.000,- Sk mesačne, čo je vzhľadom na tiché spoločenstvo podľa odvolacieho súdu paradoxné, nakoľko by si tak podnikateľ sám sebe vyplácal odmenu z vlastného podniku. Ďalším argumentom prečo sa nejednalo o tiché spoločenstvo je skutočné správanie sa žalobcu, ktoré bolo v konaní preukázané z listinných dôkazov. Žalobca preukázateľne prvý vyvinul aktivitu k odkúpeniu nemeckej spoločnosti a prevzal plnú moc od spoločnosti MENTIS Slovakia spol. s r. o., na jej zastupovanie a túto úlohu aj realizoval, čo bolo preukázané aktívnou komunikáciou s obchodnými partnermi a podpisovaním za spoločnosť. Správanie a aktívna účasť na podnikaní žalobcu viedla odvolací súd pri aplikovaní interpretačného pravidla v § 266 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka k záveru, že i keď si žalobca svoje postavenie definoval ako tichý spoločník, v skutočnosti vystupoval ako spoločník reálny. Odvolací súd dodal, že podstatou tichého spoločenstva je výhradne podieľanie sa na hospodárskom výsledku. Tichý spoločník nie je oprávnený za spoločnosť rozhodovať, podpisovať, ani nezodpovedá za výsledok podnikania okrem podielu na strate a to len do výšky podielu. Následné správanie žalobcu pri aktívnej činnosti za spoločnosť preukazuje, že jeho účasť na podnikaní nebola formou tichého spoločníka. Za danej situácie nie je relevantný argument žalobcu, že nebol v pracovnom pomere u spoločnosti, nakoľko pre ňu vykonával činnosť na základe mandátu prostredníctvom plnej moci.
  38. Pokiaľ ide o platnosť zmluvy, odvolací súd zastával názor, že bola zmluva ako taká platná vrátane všetkých je čiastkových zmlúv. K jej zrušeniu a zrušeniu obchodnej spolupráce prišlo až rozdelením obchodných spoločností tak, že MENTIS Slovakia s.r.o., na základe zmluvy o prevode obchodného podielu pripadla žalovanému a MENTIS GmbH žalobcovi. Vzhľadom k tomu, že zmluva mala synalagmatický charakter, odvolací súd sa zameral na skúmanie, či súd prvej inštancie správne posúdil vyporiadanie nárokov. Žalobca totiž požadoval vrátenie vkladu z dôvodu, že žalovaný nemal splatiť svoju časť podielu na spoločnej s.r.o. Odvolací súd poukázal na rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo vykonané súdom prvej inštancie ohľadne tvrdenia žalovaného, že previedol svoj podnik na obchodnú spoločnosť. Z účtovných listín o zamestnancoch žalovaného ako živnostníka jednoznačne vyplynulo, že prešli od vzniku MENTIS Slovakia s.r.o. do tejto spoločnosti. Taktiež bolo preukázané, že obchodní partneri a odberatelia žalovaného ako živnostníka, boli postúpení na spoločnosť MENTIS Slovakia s.r.o. Taktiež majetok žalovaného ako živnostníka, motorové vozidlo, bolo prevedené v rámci leasingovej zmluvy, na MENT IS Slovakia s.r.o. Obchodný podnik je súborom majetkových a nemajetkových hodnôt podnikateľa, práv a povinností spojených s jeho podnikaním a tejto definícii zodpovedajú hodnoty, ktoré previedol žalovaný na spoločnosť MENTIS Slovakia s.r.o. Odvolací súd konštatoval, že týmto spôsobom splatil žalovaný svoju účasť na spoločnom podnikaní. Odvolací súd tiež konštatoval, že tento záver je reálne udržateľný aj z hľadiska matematického, kedy žalovaný svoj podnik hodnotil sumou niečo vyše 5 miliónov eur a cena ktorú mal titulom zmluvy zaplatiť do spoločného podnikania žalobca predstavovala 2.780.000,- eur, čo zodpovedá polovici podniku žalovaného. Pokiaľ ide o konkrétne platby, odvolací súd poukázal na znenie odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré je správne. Odvolací súd tiež poukázal na vyporiadanie, ktoré sa udialo po ukončení spoločného podnikania, a ktoré bolo riadne preukázané listinnými dôkazmi o prevode obchodných podielov v MENTIS Slovakia spol. s r.o., a MENTIS GmbH. Iný záver ako ten, že žalovaný splnil vložením do spoločného podnikania 50 % svojho podniku a tým splnil svoj záväzok zo zmluvy, nie je podľa odvolacieho súdu možné prijať.
  39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.
  40. Na dovolanie žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací uznesením sp. zn. 2Obdo/75/2021 zo dňa 25.10.2022, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/12/2017-926 zo dňa 18.10.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prioritne dovolací súd poukázal na skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí, ktoré je tretie v poradí, odvolací súd nereflektuje na žiadne odvolacie námietky žalobcu tak, ako ich tento uviedol v podanom odvolaní zo dňa 03.08.2009, s ktorými bol odvolací sud povinný sa vysporiadať, a to v zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP (III. ÚS 314/2018), pričom odvolací súd poukázal na časovú os predošlých rozhodnutí s dôrazom na správnosť záverov súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel vo svojom rozhodnutí zo dňa 20.07.
  41. Takýto postup odvolacieho súdu je nutné vyhodnotiť za takú vadu konania, ktorá zaťažuje konanie zmätočnosťou, a to najmä s akcentom na skutočnosť, že odvolací súd svojimi skoršími rozhodnutiami zo dňa 03.10.2010 a 25.09.2014 zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, na rozdiel od napadnutého rozhodnutia zo dňa 18.10.2018, ktorým potvrdil závery súdu prvej inštancie, hoci z dôvodu odlišného právneho posúdenia veci. Za neakceptovateľný považoval taký postup odvolacieho súdu, ktorý po svojich skorších rozhodnutiach zo dňa 03.10.2010 a 25.09.2014, ktorými zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, napadnutým rozhodnutím zo dňa 18.10.2018 vychádzal zo skutkového stavu zistenom súdom prvej inštancie ku dňu 20.07.2009, čím ponechal bez akejkoľvek reflexie závery plynúce z pojednávaní konaných dňa 03.10.2010 a 25.09.2014, resp. okrem iného aj do spisu doložených vyjadrení strán sporu. Nakoľko po zrušení rozsudku konajúceho súdu sa konanie vracia do momentu tesne pred vyhlásením kasáciou zrušeného rozsudku, pričom nedochádza k zrušeniu jemu predchádzajúcemu konaniu, tak je v ostatnom konaní nevyhnutné klásť dôraz na doposiaľ vykonané dokazovanie, t. j. v prejednávanom spore také dokazovanie, ktoré bolo vykonané ku dňu 25.09.2014, kedy bolo vydané skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. kasáciou dovolacieho súdu zrušené. Opačným postupom, ktorým odvolací súd vychádzal len zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie ku dňu 20.07.2009, odvolací súd zaťažil konanie takou vadou, ktorou došlo k vydaniu tzv. „prekvapivého rozhodnutia“, a to nielen z dôvodu odlišného právneho posúdenia na rozdiel od jeho skorších rozhodnutí, no najmä z dôvodu nevysporiadania sa s takým skutkovým stavom, ktorý by v sebe zahŕňal aj závery plynúce z pojednávaní vykonaných pred odvolacím súdom.
  42. V nadväznosti na rozhodnutie dovolacieho súdu doručil žalobca odvolaciemu súdu podanie zo dňa 13.1.2023, v ktorom zrekapituloval, že dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/12/2017-926 z 18.10.2018 (ďalej len „Rozsudok KS 3“) bola vada konania zaťažujúca konanie zmätočnosťou, spočívajúca v nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ako aj vada, ktorou došlo k vydaniu „prekvapivého rozhodnutia“, a to nielen z dôvodu odlišného právneho posúdenia, na rozdiel od skorších rozhodnutí odvolacieho súdu z 3.6.2010 (ďalej aj „Rozsudok KS 1“) a z 25.9.2014 (ďalej aj „Rozsudok KS 2“), ale predovšetkým z dôvodu nevysporiadania sa so skutkovým stavom, ktorý by v sebe zahŕňal aj skutkové a právne závery vyplývajúce z dokazovania pred odvolacím súdom. Za podstatné považuje, že dôvodom, pre ktorý bol zrušený Rozsudok KS 1 a následne aj Rozsudok KS 2 dovolacím súdom nebolo nesprávne právne posúdenie, ale iba nedostatočné odôvodnenie. V predmetných rozsudkoch odvolacieho súdu bolo na základe zisteného skutkového stavu konštatované, že v zmysle právneho charakteru listiny z 19.5.2001 (ďalej len „Listina“) išlo o 3 samostatné a platné zmluvy, navzájom od seba nezávislé podľa ust. § 275 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení platnom v čase podpisu Listiny a rovnako bola skonštatovaná existencia platnej zmluvy o tichom spoločenstve. Od tohto právneho záveru nie je podľa jeho názoru dôvod odchýliť sa, vzhľadom na odvolacím súdom vykonané zopakovanie dokazovania na pojednávaní konanom 25.9.2014, ani po doručenom Uznesení NS SR. Zároveň dal do pozornosti, že medzičasom bol Okresným súdom Bratislava III vydaný zatiaľ neprávoplatný rozsudok sp. zn. PK 25C/95/2004-753 z 22.3.2022 v konaní o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu poskytnutého plnenia žalovanému, teda zaplatenia kúpnej ceny z neplatne uzatvorenej zmluvy o predaji časti podniku (čl. II Listiny), ktorým súd žalobe žalobcu vyhovel. Predmetné rozhodnutie je podstatné z dôvodu, že aj v tomto konaní súd dospel k záveru, že žalobca a žalovaný ako zmluvné strany mali vôľu uzavrieť tri samostatné záväzkové vzťahy, ktoré v predmete zmluvy (bod II Listiny) jednotlivo špecifikovali vzájomnými záväzkami strán. Ďalším dôvodom, svedčiacim o vecnej nesprávnosti zrušeného Rozsudku KS 3 je podľa jeho názoru skotočnosť, že odvolací súd ním v rámci posúdenia predbežnej otázky nerešpektoval hmotnoprávne posúdenie plnení vyplývajúcich z už právoplatného rozhodnutia vydaného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/13/09, v konaní o vrátenie pôžičky a potvrdeného odvolacím súdom ešte v roku
  43. Aj týmto rozsudkom bola vyvrátená argumentácia súdu prvej inštancie v Rozsudku OS o čiastkových plneniach z titulu inominátnej zmluvy (s ktorou sa odvolací súd v Rozsudku KS 3 bez bližšieho vysvetlenia stotožnil, čo bolo v príkrom rozpore so znením Listiny). Napriek tomu, že právoplatné rozhodnutie o pôžičke mal odvolací súd už k dispozícii v čase vyhlásenia Rozsudku KS 2, teda aj v čase vyhlásenia Rozsudku KS 3 a bolo naň žalobcom v odvolacom konaní viackrát poukazované, odvolací súd ho pri svojich záveroch vôbec nebral do úvahy.
  44. K podaniu žalovaného v odvolacom konaní doručil žalovaný podanie zo dňa 8.1.
  45. Poukázal na to, že v zmysle Zmluvy uhradil žalobca žalovanému celkom sumu 2.251.407,60 SKK v troch splátkach v období od mája do júla 2001, pričom, ako už uviedli počas konania, žalovaný vrátil časť predmetnej sumy žalobcovi formou peňažných platieb a rôznych plnení, a zároveň žalovaný fakticky previedol celý svoj doterajší podnik do novozaloženej obchodnej spoločnosti MENTIS SLOVAKIA spol. s.r.o., čím došlo k naplneniu Zmluvy. Všetky vyššie uvedené skutočnosti preukázal žalovaný, resp. jeho právny zástupca počas prvostupňového konania na súde, pričom tieto skutočnosti neboli doteraz spochybnené ani konajúcimi súdmi vyššej inštancie. Žalobca ani žalovaný nespochybňovali, že cieľom zmluvy bolo spoločné podnikanie s cieľom založiť obchodnú spoločnosť, čo aj bolo obsahom Zmluvy. Podľa odvolacieho súdu bolo teda zjavné, že jednotlivé zmluvy, vyjadrené v Zmluve, na sebe boli závislé, čo vyplýva z logiky ich úpravy, kedy založeniu spoločnosti s rovnakými podielmi predchádzalo odkúpenie podielu na podniku žalovaného ako živnostníka a poskytnutie peňažného vkladu, za čo následne žalovaný previedol svoj podnik do obchodnej spoločnosti. V zmysle Rozsudku preto možno konštatovať, že v prípade neplatnosti prvej alebo druhej zmluvy, strany sporu by nezrealizovali zámer založiť spoločnú obchodnú spoločnosť, čo bolo obsahom tretej zmluvy. Uvedený právny názor odvolacieho súdu podľa jeho názoru jednoznačne zodpovedá aj právnemu posúdeniu, ktoré uviedol Najvyšší súd (týmto rozhodnutím je podľa jeho názoru stále viazaný odvolací súd v prebiehajúcom odvolacom konaní) v uznesení zo dňa 29.11.2016, sp. zn. 2Obdo/18/2015, ktoré predchádzalo vydaniu Rozsudku a podľa ktorého odvolací súd v predchádzajúcich rozhodnutiach aplikoval nesprávne § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorý ukladá povinnosť brať na zreteľ všetky súvisiace okolnosti pri uzatvorení úkonu a správanie strán zmluvy, pričom ak sa v súdnom konaní preukáže, že skutočná vôľa zmluvných strán smerovala k inému cieľu ako uvádza jej text, má sa prikloniť výklad k skutočnej vôli a preferovať ju oproti textovému vyjadreniu v posudzovanej listine. Osobitne Najvyšší súd poukázal na to, že pri Zmluve je nenáležitá aplikácia § 275 ods. 1 Obchodného zákonníka, použitá v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, keďže táto nerieši rozpor týkajúci sa toho, že pri údajnej zmluve o tichom spoločenstve nebolo v Zmluve konkretizované, do ktorej časti podniku mal byť vložený vklad tichého spoločníka a túto skutočnosť odvolací súdu nezohľadnil, zatiaľ čo pri údajnej zmluve o prevode obchodného podielu by táto skutočnosť viedla k vyhláseniu jej neplatnosti. V nadväznosti na ďalšie tvrdenia žalobcu v podaní, ktoré sa týkali vydaného neprávoplatného rozsudku súdu v súdnom spore vedenom pod sp. zn. Pk-25C/95/2004 (ďalej len „Spor Pk-25C/95/2004“), konkrétne rozsudku zo dňa 22.03.2022, sp. zn. Pk- 25C/95/2004-753, na ktorého odôvodnenie odkazoval obsiahlo žalobca v podaní, túto argumentáciu žalobcu odmieta s tým, že sa jedná iba o prvostupňové súdne rozhodnutie, ktoré zatiaľ nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, pričom žalovaný ho riadne a včas napadol odvolaním zo dňa 30.06.202, ktoré pripojil do spisu.
  46. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, preto na pojednávaní dňa 14.1.2025 zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi: zmluvou o predaji časti podniku, o tichom spoločenstve a o budúcej spoločenskej zmluve o založení spol. s r. o. zo dňa 19.05.2001, výpisom z účtu žalobcu zo dňa 26.05.2001, výpisom z účtu žalobcu zo dňa 07.06.2001, výpisom z účtu žalobcu zo dňa 02.07.2001, výpisom z účtu žalobcu zo dňa 15.08.2001, výpisom z účtu žalobcu zo dňa 19.09.2001, daňovým priznaním žalovaného za rok 2001, výkazom o príjmoch a výdavkoch žalovaného ku dňu 31.12.2001, úhrnom príjmov poskytnutých zamestnancom žalovaným za rok 2001, splnomocnením žalobcu žalovaným zo dňa 11.02.2003, potvrdeniami odvádzania poistného zo dňa 27.02.2002, potvrdeniami o zdaniteľnej mzde zo dňa 28.02.2002, potvrdenia o zdaniteľnej mzde zo dňa 02.12.2002, dohodou o postúpení práv a povinností zo zmluvy o finančnom leasingu zo dňa 14.03.2002, objednávkou dopravy žalovaného ako živnostníka dopravcovi Universal Transport Praha s.r.o. zo dňa 18.01.2002, objednávkou dopravy spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. dopravcovi Universal Transport Praha s.r.o. zo dňa 17.06.2002, objednávkou dopravy žalovaného ako živnostníka dopravcovi Transport Logistic s.r.o. zo dňa 30.11.2001, žiadosťou živnostníka Q. L. R.alovanému ako živnostníkovi zo dňa 13.12.2001 o povolenie k preprave, objednávkou dopravy živnostníka Q. L. R. spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. ako dopravcovi zo dňa 27.05.2002, objednávkou dopravy spoločnosti CCS spol. s r.o. žalovanému ako živnostníkovi a dopravcovi zo dňa 09.01.2002, objednávkou dopravy spoločnosti ČCS spol. s r.o. spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. ako dopravcovi zo dňa 10.06.2002, e-mailovou správou žalobcu žalovanému zo dňa 14.09.2001, e mailovou správou žalobcu žalovanému zo dňa 25.09.2001, e-mailovou správou žalobcu žalovanému zo dňa 15.10.2001, e-mailovou správou žalobcu žalovanému zo dňa 16.10.2002, e-mailovou správou žalobcu spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 09.10.2002, e mailovou správou žalobcu spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 17.10.2002, e mailovou správou žalobcu spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 05.11.2002, e mailovou správou žalobcu spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 11.11.2002, listom spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. Doc. MUDr. L. L. zo dňa 30.01.2003, objednávkou činnosti spoločnosti BONUS C.C.S. spol. s r.o., zastúpenej Doc. MUDr. L. L. spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 30.01.2003, potvrdením objednávky spoločnosťou MENTIS Slovakia s.r.o. Doc. MUDr. L. L. zo dňa 30.01.2003, údajmi pre redakciu telefónneho zoznamu spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 24.03.2003, dodatkom k zmluve o pripojení spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. zo dňa 24.03.2003, faktúrou č. 108/04/2003 spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. Slovenskej lekárskej spoločnosti zo dňa 14.04.2003, notárskou listinou o odstúpení obchodných podielov žalovaného navrhovateľovi v spoločnosti MENTIS GmbH dňa 18.09.2003, zmluvou o prevode obchodného podielu spoločnosti MENTIS GmbH žalovanému v spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o. dňa 21.10.2003, oznámením žalovaného o ukončení podnikania ku dňu 01.03.2002, výpisom zo živnostenského registra žalovaného, žalobou žalobcu voči žalovanému na Okresnom súde Pezinok č. k. 25C 95/04 zo dňa 21.05.2004, zápisnicou o pojednávaní Okresného súdu Pezinok č. k. 23C 67/04 zo dňa 07.10.2004, výpisom z obchodného registra spoločnosti MENTIS Slovakia s.r.o., spoločenskou zmluvou o založení spoločnosti GUARANT Ltd. spol. s r. o. zo dňa 21.01.1999, oznámením spoločnosti GUARANT Ltd. spol. s r.o. zo dňa 05.06.2009, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise. Odvolací súd doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu po vydaní napadnutého rozsudku, a to: zápisnica z pojednávania na OS BA III z 18.09.2012 sp. zn. PK-25C/95/2004, neprávoplatný rozsudok OS BA III zo dňa 22.03.2022 č. k. PK-25C/95/2004-753, odvolanie podané žalovaným a právoplatný rozsudok OS BA III sp. zn. 11C/13/
  47. Po takto zopakovanom dokazovaní, prednesmi právnych zástupcov strán sporu, oboznámení sa s obsahom spisu, odvolaním žalobcu a písomným vyjadrením žalovaného dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť.
  48. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa žalobou podanou dňa 23.2.2005 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 1.278.000,- Sk (42.421,83 Eur) s úrokom z omeškania 10,17% ročne od 1.4.2002 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že ide o nárok na vrátenie vkladu tichého spoločníka, ktorý poskytol na základe zmluvy so žalovaným do podniku žalovaného, ktorý podnikal ako živnostník pod obchodným menom Ing. L. B. - L., IČO: 40 549 496 a nastali zákonné dôvody, pre ktoré prišlo k naplneniu povinnosti žalovaného vrátiť vklad tichého spoločníka. Z obsahu žalobného návrhu vyplývalo, že dňa 19.5.2001 bola medzi stranami uzavretá dohoda, ktorej obsahom boli 3 zmluvy: 1/ zmluva o predaji časti podniku, 2/ zmluva o tichom spoločenstve a 3/ zmluva o budúcej zmluve. Obsahom prvej zmluvy bol záväzok žalobcu odkúpiť časť podniku žalovaného ako živnostníka v hodnote 50 % a zaplatiť zaň kúpnu cenu 1.300.000,- Sk. Na základe druhej zmluvy, zmluvy o tichom spoločenstve, sa zaviazal žalobca ako tichý spoločník poskytnúť do podniku žalovaného ako podnikateľa vklad tichého spoločníka v sume 1.278.000,- Sk a na druhej strane žalovaný ako podnikateľ a prijímateľ vkladu, zaviazal sa vyplácať tichému spoločníkovi podiel na zisku v hodnote 50 % z výsledku podnikania. Obsahom tretej zmluvy bola zmluva o budúcej zmluve medzi žalobcom a žalovaným, že v termíne do 15.1.2002 uzatvoria spoločenskú zmluvu a založia obchodnú spoločnosť s ručením obmedzeným, v ktorej budú obaja spoločníkmi v pomere obchodných podielov 1:1 a budú spoločne podnikať v oblasti, ktorá spadá pod živnosť žalovaného. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný a žalobu zamietol. Zdôraznil, že podstata sporu spočíva vo výklade vôle účastníkov a právnom posúdení ich právneho vzťahu, preto skúmal obsah a účel zmluvy. Z textového vyjadrenia, podľa jeho názoru vyplýva, že sporové strany uzatvorili zmluvu, ktorá bola nazvaná ako Zmluva o predaji časti podniku, o tichom spoločenstve a o budúcej spoločenskej zmluve o založení spol. s r.o. a z jej formulácie vyplýva, že bola uzatvorená podľa § 476 a nasl. Obch. zák. - zmluva o predaji podniku, § 673 a nasl. Och. zák. - o tichom spoločenstve a § 289 a nasl. Obch. zák. - o budúcej zmluve. Pri riešení otázky prejavu vôle sa konajúci súd odchýlil od postupu žalobcu a neskúmal len obsah textového vyjadrenia písomného prejavu vôle, ale sa zameral na účel zmluvy a správanie sporových strán pri jej uzatváraní a stotožnil sa s názorom žalovaného, že ide o nepomenovanú zmluvu podľa ust. § 51 Občianskeho zákonníka, pretože v čase uzatvorenia tohto právneho úkonu neboli obaja účastníci konania podnikateľmi podľa ust. § 2 Obch. zák., a nemožno preto aplikovať ust. § 269 ods. 1 Obch. zák., upravujúce nepomenované zmluvy, pretože zmluvné strany nespĺňali náležitosti podľa ust. § 261 ods. 1 Obch. zák. Súd prvej inštancie posudzoval zmluvy podľa praxe zavedenej medzi zmluvnými stranami a podľa ich správania pred a po uzavretí zmluvy. Predmetom dohody malo byť podľa jeho názoru finančné zabezpečenie a vyriešenie spoločného podnikania. Plnenie žalobcu vo výške 2.780.000,- Sk, súd posúdil ako odplatu žalovanému za vloženie polovice jeho podniku (živnosti) do spoločného podnikania, strany sporu teda naplnili účel zmluvy.
  49. Odvolací súd konštatoval, že predmetom odvolacieho konania je odvolanie žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, čo viedlo k nesprávnemu záveru o zamietnutí žaloby. Odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a vzhľadom na rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorými boli zrušené predchádzajúce rozsudky odvolacieho súdu, aj právnym názorom dovolacieho súdu, resp. jeho procesnými pokynmi.
  50. Odvolací súd uviedol, že z obsahu citovaných rozhodnutí dovolacieho súdu zistil, že všetky predchádzajúce rozsudky citované v tomto rozhodnutí, boli zrušené dovolacím súdom pre nedostatočné odôvodnenie bez toho, aby bol vyslovený právny názor na právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi stranami sporu.
  51. Predmetom odvolacieho konania bolo teda posúdiť Zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu dňa 19.5.2001 z hľadiska, či išlo o zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka, či išlo o jednu nepomenovanú zmluvu ako celok alebo tri samostatné navzájom nezávislé zmluvy, či išlo o zmluvu, resp. zmluvy platné a či vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie žalovanej sumy titulom vrátenia vkladu.
  52. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 51 Občianskeho zákonníka o nepomenovanej zmluve a posúdil zmluvu ako jeden celok. Súd prvej inštancie mal za to, že jednotlivé čiastkové zmluvy nemožno chápať samostatne a jednotlivo, keďže plnenie z týchto zmlúv tvorí a vyjadruje obsah celého právneho vzťahu, pričom tomuto vzťahu sa najviac približujú ustanovenia o tichom spoločenstve. Uviedol, že zmluva ako celok je platná a jej predmetom bolo uhradenie sumy 2.578.000 Sk žalobcom žalovanému ako odplata určená pre žalovaného za vloženie jeho podniku do spoločného podnikania. Podľa odvolacieho súdu bolo potrebné na zmluvný vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o absolútny obchod a strany si aplikáciu Obchodného zákonníka aj výslovne dohodli.
  53. Odvolací súd odcitoval ust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, z ktorého podľa neho vyplýva, že obligatórna pôsobnosť Obchodného zákonníka je ustanovená pri záväzkových vzťahoch, ktorých subjekty sú vymedzené zákonom, resp. ktorých predmet záväzku je vymedzený zákonom. Strany sporu uzatvorili dňa 19.5.2001 Zmluvu (stranami sporu označovanú aj za Dohodu, resp. Listinu) označenú ako „Zmluva o predaji podniku, Zmluva o tichom spoločenstve, Zmluva o budúcej spoločenskej zmluve o založení spol. s r.o., uzatvorená podľa § 476 a nasl., § 673 a nasl. a § 289 a nasl. Obchodného zákonníka.“ Z citovanej zmluvy podľa odvolacieho súdu vyplýva, že strany sporu uzatvorili záväzkový vzťah, ktorý je tzv. absolútnym obchodom, keďže predmet záväzku (zmluva o predaji časti podniku a zmluva o tichom spoločenstve) je vymedzený Obchodným zákonníkom a pokiaľ ide o zmluvu o budúcej spoločenskej zmluve o založení spol. s r.o., obligatórna pôsobnosť Obchodného zákonníka je daná bez ohľadu na povahu subjektov. Zmluvu podľa § 289 a nasl. Obch. zák. je možné uzavrieť tiež o budúcej spoločenskej zmluve (Najvyšší súd ČR sp. zn. 32Cdo/2295/98).
  54. Súd prvej inštancie nepostupoval podľa odvolacieho súdu správne, ak zvolil ako kritérium pre posúdenie aplikácie Obchodného zákonníka status subjektu, t. j. že žalobca nebol v čase uzatvorenia zmluvy podnikateľom a zmluvu posúdil ako nepomenovanú podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Tento záver považoval odvolací súd za nelogický aj z dôvodu, že podľa súdu prvej inštancie predmetom zmluvy bola úprava spoločného podnikania, kde je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka a pri výklade vôle aplikoval § 266 Obch. zák. Odvolací súd preto dospel k záveru, že daný záväzkový vzťah je potrebné posudzovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.
  55. Podľa odvolacieho súdu bola uzatvorená Zmluva, ktorej obsahom sú tri samostatné zmluvy, navzájom nezávislé, keďže zo Zmluvy nevyplýva, že vznik jednej zo zmlúv je podmienkou pre vznik ostatných. Všetky citované zmluvy preto treba posudzovať samostatne. Odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/1912/2012 (aplikovateľné vzhľadom na totožnú právnu úpravu na prejednávaný prípad) v zmysle ktorého: „Podľa ust. § 275 Obch. zák., ak je uzatvorených viac zmlúv pri tom istom rokovaní alebo zahrnutých do jednej listiny, posudzuje sa každá z nich samostatne (ods. 1). Ak však z povahy alebo stranám známeho účelu uvedených v odseku 1 pri ich uzatvorení zrejme vplýva, že tieto zmluvy sú na sebe vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto iným spôsobom ako splnením alebo spôsobom nahradzujúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných zmlúv, a to s podobnými právnymi účinkami (ods. 2)“. Podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci nebolo preukázané, že by išlo o vzájomne závislé zmluvy. Každá z nich upravuje samostatne predmet konania v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, pričom pri Zmluve o tichom spoločenstve je v dojednaní čl. III. výslovne dohodnuté, dokedy sa mal zmluvný vzťah spravovať touto zmluvou (viď nasledujúce odôvodnenie).
  56. Odvolací súd zdôraznil, že predmetom konania v prejednávanej veci je vrátenie peňažných prostriedkov - vkladu tichého spoločníka, ktoré žalobca poskytol žalovanému titulom Zmluvy o tichom spoločenstve. Podpísanie predmetnej zmluvy, ani prijatie finančných prostriedkov žalovaný nespochybnil. Vzhľadom na skutočnosť, že strany sporu od počiatku súdneho konania odlišne vykladali predmetnú zmluvu (čo vyplýva aj z prednesov právnych zástupcov na odvolacom pojednávaní dňa 14.1.2025), odvolací súd aplikoval ust. § 673 Obch. zák. aj výkladové pravidlá podľa § 266 Obch. zák.
  57. Odvolací súd ďalej odcitoval ust. § 673 Obch. zák., z ktorého vyplýva, že podstatnými náležitosťami zmluvy o tichom spoločenstve sú:
  58. označenie zmluvných strán - čl. I Zmluvy jednoznačne definoval žalovaného ako podnikateľa na jednej strane a žalobcu ako nepodnikateľa - tichý spoločník na strane druhej,
  59. určenie predmetu a hodnoty vkladu a záväzok tichého spoločníka - podľa čl. II Zmluvy išlo o peňažný vklad vo výške 1.278.000,- Sk, ktorý navrhovateľ ako tichý spoločník žalovanému aj vyplatil,
  60. výška podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania a záväzok podnikateľa k plateniu časti zisku tichému spoločníkovi - podľa čl. II Zmluvy išlo o výplatu 50 % z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania odporcu ako zmluvnej strany podnikateľa, pričom podiel sa mal vyplácať na mesačnej báze, k čomu fakticky v priebehu augusta a septembra 2001 zo strany odporcu aj došlo.
  61. Odvolací súd nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že Zmluva nemá esenciálne náležitosti zmluvy o tichom spoločenstve. Ako vyplýva z predchádzajúceho odseku, predmetná Zmluva esenciálne náležitosti zmluvy o tichom spoločenstve má, pričom režim aplikácie tichého spoločenstva podľa § 673 a nasl. Obchodného zákonníka si zmluvné strany priamo dohodli v Zmluve. Zákon vyžaduje pre uzatvorenie zmluvy o tichom spoločenstve podstatné náležitosti, ktorými sú dohoda o druhu a výške vkladu a dohoda o výške podielu tichého spoločníka na zisku s tým, že podiel sa dojednáva percentom alebo zlomkom. Ak dovolací súd naznačil rozpor pri posúdení platnosti predmetnej zmluvy, „pretože ani pri zmluve o tichom spoločenstve nebolo konkretizované, do ktorej časti podniku mal byť vložený vklad tichého spoločníka a táto skutočnosť súdu neprekážala“, odvolací súd poukázal na skutočnosť, že zákon neukladá konkretizovať do ktorej časti podniku sa vklad poskytuje. Rozhodným je, že tichý spoločník poskytuje vklad podnikateľovi, v tomto konkrétnom prípade bol podnikateľom žalovaný podnikajúci pod obchodným menom Ing. L. B. L. a na jeho podnikanie nemal vplyv ani prípadný prevod časti podniku. Žalobca vložil vklad, t.j. finančné prostriedky žalovanému ako podnikateľovi a dohodli sa na platení zisku vo výške 50 % z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania (podiel tichého spoločníka na výsledku podnikania upravuje ust. § 676 ods. 1 Obch. zák.).
  62. Podľa odvolacieho súdu, ani výkladovými pravidlami nie je možné dospieť k záveru, že bola uzatvorená nepomenovaná zmluva, ktorej predmetom bolo uhradenie dohodnutej sumy žalovanému ako vklad na spoločné podnikanie. Odvolací súd poukazuje na čl. III Osobitné dojednania, podľa ktorého „za dobu od uzatvorenia predmetnej zmluvy po uzatvorenie spoločenskej zmluvy o založení spol. s r.o. sa postavenie zmluvných strán spravuje ust. § 673 a nasl. Obchodného zákonníka....“ Ak teda aj bolo zámerom strán sporu spoločné podnikanie, v Zmluve si samostatnou zmluvou o tichom spoločenstve dojednali tiché spoločenstvo s tým, že sa výslovne dohodli, že touto zmluvou sa bude spravovať ich vzťah až do založenia spoločnosti s ručením obmedzeným. Tiché spoločenstvo teda mohlo zaniknúť teoreticky najskôr založením tejto spoločnosti, resp. najneskôr zrušením živnosti žalovaného k 1.3.
  63. Odvolací súd preto súhlasil s názorom žalobcu, že žalovanému v každom prípade vznikla v zmysle príslušných právnych predpisov povinnosť pri ukončení živnosti vrátiť žalobcovi vklad tichého spoločníka zvýšený o zisk, resp. znížený o stratu (§ 680 a § 681 Obch. zák.).
  64. Pokiaľ ide o výklad vôle podľa § 266 Obch. zák., odvolací súd zdôraznil, že podľa súdnej judikatúry, predmetom ktorej je výklad vôle vyplýva: „výklad prejavu vôle však musí vždy smerovať k objasneniu toho, čo bolo skutočne vyjadrené, výkladom je možné zisťovať obsah právneho úkonu, nie je možné ním však prejav vôle nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú konajúci v rozhodnej dobe nemal, alebo síce mal ale ju neprejavil“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo/2254/2002). Podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu záveru, že vôľou zmluvných strán bolo iba upraviť spoločné podnikanie a skutočnou vôľou žalobcu, nebolo uzavrieť zmluvu o tichom spoločenstve. Týmto sa podľa odvolacieho súdu dopustil súd prvej inštancie nahrádzania vôle žalobcu, keďže tieto skutočnosti z vykonaného dokazovania nevyplynuli.
  65. Odvolací súd zdôraznil, zo žiadneho listinného dôkazu nevyplýva, že peňažné prostriedky poskytnuté žalobcom mali byť nevratné a že v skutočnosti išlo o finančné prostriedky vložené do spoločného podnikania. Takýto úmysel strán nevyplýva ani zo správania strán sporu, keďže z listu žalovaného z 31.3.2004 je zrejmé, že žalovaný listom označeným ako: I. Výzva na splnenie peňažného dlhu, II. Jednostranný prejav smerujúci k započítaniu vzájomných pohľadávok vyzýva žalobcu na p

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.