← Slovensko

836,02 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/10/2025 Identifikačné číslo spisu: 6121272864 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6121272864.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Ivice Čelkovej, v spore žalobcu H Point, s.r.o., Magnezitárska 11, 040 13 Košice, IČO: 43 838 286, zastúpeného advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so sídlom Kmeťova 26, 040 01 Košice, IČO: 47 237 406, proti žalovanému KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Mlynské nivy 7816/16, 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 836,02 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 32Cb/47/2021, v konaní o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/20/2024-370 z 30. decembra 2024, takto rozhodol: I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a . II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Mestský súd Košice (pôvodne Okresný súd Košice I) ako súd prvej inštancie (ďalej tiež „prvoinštančný súd“) rozsudkom č. k. 32Cb/47/2021-248 z 19. septembra 2023 vo výroku I. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 688,13 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 688,13 eura od 4. júla 2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov 40,- eur titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 64 %. 2. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že dňa 1. mája 2019 došlo k škodovej udalosti na motorovom vozidle Citroen C - Elysée, EVČ: S. XXX Q., ktoré patrilo poškodenej spoločnosti VLADE s.r.o., so sídlom Baštová 1, Košice, IČO: 36 580 678. Škodová udalosť bola riadne ohlásená žalovanému, ktorý mal s poškodeným uzatvorené havarijné poistenie a zaregistrovaná bola pod č. 956728797. Poškodený dal motorové vozidlo opraviť v servise žalobcu. Náklady na opravu vo výške 3.594,91 eura boli uplatnené u žalovaného faktúrou č. P190147. Oznámením o poistnom plnení zo dňa 19. júna 2019 žalovaný uviedol, že dňa 18. júna 2019 bolo ukončené šetrenie poistnej udalosti a podľa vyjadrenia likvidátora pri výpočte poistného plnenia boli priznané primerané náklady na cenu práce pre neautorizovaný servis a odpočítaná spoluúčasť vo výške 150,- eur. Neuznanú pohľadávku v sume 836,02 eura poškodený postúpil na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 3. júla 2019 na žalobcu. Žalobca si okrem istiny uplatnil v tomto konaní aj zákonné úroky z omeškania z dlžnej sumy, nakoľko mal za to, že neuhradením žalovanej istiny sa žalovaný dostal do omeškania. 3. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že s právnym predchodcom žalobcu uzavrel Poistnú zmluvu k havarijnému poisteniu motorových vozidiel AUTO KOMPLET, súčasťou ktorej boli mimo iného aj Zmluvné dojednania č. 913, na základe ktorých uplatnený nárok na poistné plnenie žalovaný krátil vo vzťahu k množstvu uplatnených normohodín (dĺžka opravy), k výške ceny za normohodinu práce (priznal 20,- eur bez DPH/NH) a k výške lakovacej konštanty (priznal 100 %). Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že poistencovi (právnemu predchodcovi žalobcu) bolo vyplatené poistné v takej výške, aká mu po vykonanom šetrení žalovaným prináleží v zmysle uzavretej zmluvy o havarijnom poistení. Zároveň namietal výšku úroku z omeškania žiadanú žalobcom tvrdiac, že žalobca žiada úroky z omeškania vyššie, než aké mu prináležia a tieto nie sú v súlade so zákonnými predpismi. 4. Žalobca v konaní uvádzal, že pri určení výšky poistného plnenia žalovaný vychádzal z kalkulácie vypracovanej cez program AUDATEX, ktorý ale nezohľadňuje všetky rozhodné skutočnosti sprevádzajúce odstránenia poškodení motorového vozidla, keďže tento je paušálny, ktorý môže slúžiť ako pomôcka na odhad výšky poistného plnenia. Poukázal na to, že žalovaný dôvody krátenia uplatneného poistného nároku musí uvádzať v samotnom Oznámení a počas konania ich nemôže dopĺňať ani meniť. Žalovaný nie je oprávnený robiť rozdiely medzi autoservismi a ani ovplyvniť ich výber poistencom. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného ohľadom dohody pri určení maximálnej možnej ceny za normohodinu, pretože táto dohoda je neakceptovateľná z pohľadu aktuálnych cenníkov jednotlivých autoservisov. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalovaného ohľadom krátenia lakovacej konštanty na 100 %. K námietke žalovaného ohľadom výšky uplatneného úroku z omeškania uviedol, že v zmysle ustanovení obchodného práva je táto v zmysle zákona. 5. Súd prvej inštancie mal v konaní za nesporné nasledujúce skutočnosti (

  1. i)existenciu zmluvného vzťahu, titulom uzavretej zmluvy o havarijnom poistení (s dohodnutou spoluúčasťou) a existenciu Všeobecných poistných podmienok (ďalej tiež len „VPP“) a Zmluvných dojednaní pre havarijné poistenie motorových vozidiel a iných neoddeliteľných súčasti Zmluvy o havarijnom poistení; (
  2. ii)že došlo k škodovej udalosti, ktorá bola riadne a včas ohlásená u žalovaného; (iii) opravu poškodeného motorového vozidla autoservisom (žalobcom); (
  3. iv)uplatnenie nároku z poistnej udalosti u žalovaného vo výške 3.594,91 eura; (
  4. v)priznanie poistného plnenia v zmysle Oznámenia o poistnom plnení; (
  5. vi)postúpenie pohľadávky vo výške 836,02 eura na žalobcu. 6. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca účtoval cenu použitých náhradných dielov a materiálu 1.575,91 eura, cenu vykonaných prác 32,80 eura/NH bez DPH (klampiar, mechanik, lakovanie), výšku lakovacej konštanty v rozsahu 130 %. V kalkulácii žalobca stanovil počet normohodín, ktoré boli potrebné na opravu poškodení, konkrétne 158 ČJ (10 ČJ=1 HOD). 7. Z cenníkov autoservisov platných v mesiacoch 12/2018 a 03/2019 doložených žalobcom súd prvej inštancie zistil, že cena za NH práce, ktorú uviedol a účtoval žalobca vo svojej kalkulácií, je v rozmedzí cien pre danú kategóriu motorových vozidiel, resp. je cenou nižšou. Z cenníkov autoservisov doložených žalovaným (zmluvné opravovne žalovaného) súd prvej inštancie zistil, že opravovne mali cenu za normohodinu práce stanovenú v rozmedzí 19,- až 27,50 eura bez DPH a autorizovaný servis pre vozidlá Citröen v roku 2019 účtoval cenu prác v rozmedzí 26,- až 29,- eur bez DPH. Žalobca doložil cenník autorizovaného servisu pre vozidlá Citröen platný v 02/2020, z ktorého súd prvej inštancie zistil, že cena normohodiny mechanických prác je stanovená na 33,- eur bez DPH a klampiarske a lakovnícke práce 36,- eur bez DPH. 8. Zo Zmluvných dojednaní pre havarijné poistenie motorových vozidiel Auto Kompet č. 913 (neoddeliteľná súčasť Zmluvy o havarijnom poistení motorového vozidla) súd prvej inštancie zistil, že plnenie poisťovne je upravené v článku IX, podľa ktorého v kalkulácii nákladov na opravu v nezmluvných, neautorizovaných opravovniach bude maximálne akceptovaná výška normohodiny na 25,- eur bez DPH. 9. Zo záznamu z ohliadky a doobhliadky poškodeného motorového vozidla súd prvej inštancie zistil, že poisťovňa určila/stanovila rozsah poškodení a tiež postup odstránenia poškodení (výmenou dielu, diagnostikou, opravou, lakovanie v spojení s opravou, lakovanie celého dielu) a uviedla, že nie je potrebné kontaktovať poisťovňu pred zahájením opravy z dôvodu odhadovaných vysokých nákladov s cieľom dohody ďalšieho postupu a likvidácie škody. 10. Z kalkulácie nákladov na opravu vypracovanej žalovaným pomocou kalkulačného programu ku dňu ukončenia šetrenia poistnej udalosti súd prvej inštancie zistil, že žalovaný určil: (
  6. i)cenu normohodiny za všetky typy prác sumou 20,- eur bez DPH; (
  7. ii)cenu za náhradné diely 1.562,37 eura a (iii) výšku lakovacej konštanty v rozsahu 100 %. Žalovaný vo svojej kalkulácii stanovil nižší počet normohodín, ktoré podľa jeho názoru boli potrebné na opravu poškodení 123 ČJ (10 ČJ = 1 HOD), pričom žalovaný zasahoval do kalkulačného programu a určil vlastné údaje (údaje v kalkulácii s označením *). 11. Súd prvej inštancie aplikoval na spor ustanovenia Obchodného zákonníka s poukazom na to, že poškodený bol podnikateľ a motorové vozidlo sa používalo ako taxík. Vec právne posúdil podľa ustanovení § 488, § 489, § 788, § 795 ods. 1, § 797, § 798, § 799 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 365, § 369, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) a podľa § 1 ods. 1, 3, § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., súčasne poukázal na ustanovenia § 153, § 186 ods. 2, § 187 ods. 1, § 188 ods. 1 a § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedol, že žalovaný nedoložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali správnosť jeho krátenia tak, ako to vyplýva z Oznámenia o poistnom plnení. Slovné vyjadrenie krátenia uplatneného poistného plnenia nemá oporu v zákone a čiastočne ani v zmluvne dohodnutých povinnostiach poistenca. Mal za preukázané, že pri uplatnení nároku z poistnej zmluvy neboli porušené zákonne a ani zmluvne dohodnuté povinnosti poistencov žalovaného (a teda žalovanému nevzniklo právo na krátenie uplatneného nároku na poistné plnenie v takom rozsahu, ako to vyplýva z Oznámenia o poistnom plnení). Tiež mal za preukázané, že žalovaný rozdeľuje autoservisy na typ zmluvného/nezmluvného a autorizovaného/neautorizovaného autoservisu. Žalovaný určil maximálnu možnú sadzbu za normohodinu práce, ktorú bude akceptovať, ak oprava bude vykonaná v nezmluvnom servise a tiež to, že právny predchodca žalobcu - poistenec žalovaného, toto ustanovenie týkajúce sa určenia maximálnej ceny za normohodinu akceptoval. Žalovaný bol preto oprávnený krátiť uplatnený nárok na poistné plnenie, ale iba v časti sumy nad 25,- eur bez DPH za normohodinu práce v zmysle zmluvných dojednaní. 12. Vzhľadom k tomu, že zo zmluvných dojednaní (dohoda o vzájomných právach a povinnostiach) vyplýva skutočnosť, že žalovaný v prípade, ak nesúhlasí s nákladmi opravy, bude o tom svojho poistenca informovať písomnou formou, súd prvej inštancie skúmal, či žalovaný realizoval uvedený postup, keďže pri obhliadke a doobhliadke poškodeného motorového vozidla nebol poistenec žalovaného upozornený, že je potrebné na opravu mať súhlas poisťovne. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovaný poistenca (právneho predchodcu žalobcu) neinformoval o danej skutočnosti vopred a ani v samotnom Oznámení o poistnom plnení (z vyjadrení v spore vyplýva, že žalovaný uplatnený nárok na poistné krátil aj z pohľadu množstva normohodín potrebných na opravu; výšky lakovacej konštanty). Preto súd dospel k záveru, že žalovaný si nesplnil dohodnutú povinnosť v rámci šetrenia poistnej udalosti (likvidácie) a túto nemôže zhojiť až v súdnom konaní, pretože ide až o následné konanie, ku ktorému by možno nedošlo, ak by písomné vyjadrenie likvidátora žalovaného bolo spôsobilé odstrániť pochybnosti žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu o adekvátnom prístupe žalovaného k riadnemu riešeniu jeho uplatneného nároku na poistné plnenie. 13. Na základe uvedených skutočností považoval súd prvej inštancie žalobu za čiastočne dôvodnú a čiastočne za nedôvodnú, keď mal preukázané, že žalobou uplatnený nárok na poistné plnenie vo výške nad dohodnutú sumu 25,- eur bez DPH za normohodinu práce je nedôvodný a vo výške 688,13 eura je dôvodný. Žalovaný sa s plnením poistného plnenia dostal do omeškania, preto žalobcovi prináleží aj príslušenstvo pohľadávky v zmysle ustanovení obchodného práva a paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (jednorazová suma vo výške 40,- eur). 14. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP, a to podľa pomeru úspechu strán. 15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalovaný. Žalobca podanie odvolania odôvodnil poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b),
  8. d)a
  9. h)CSP a žiadal zmenu II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobcovi bude priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zdôraznil, že súd prvej inštancie nerozhodol výrokom o celej žalobe, pričom ani nezamietol jej žiadnu časť. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b),
  10. f)a
  11. h)CSP a žiadal zmenu výroku rozsudku súdu prvej inštancie tak, že sa žaloba zamietne a žalovanému proti žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 16. Súd prvej inštancie dňa 18. októbra 2023 vydal vo veci dopĺňací rozsudok č. k. 32Cb/47/2021-259, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Dopĺňací rozsudok odôvodnil tým, že dňa 19. septembra 2023 v spore meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 32Cb/47/2021-248, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie 688,13 eura s príslušenstvom, pričom opomenul rozhodnúť o časti žalobou uplatneného nároku (uplatnenej pohľadávke nad sumu priznanej istiny s príslušenstvom uvedenej vo výroku I. rozsudku), ktorý dopĺňacím rozsudkom zamietol. 17. Po doručení dopĺňacieho rozsudku stranám sporu podal voči nemu žalobca odvolanie z odvolacích dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), d),
  12. f)a
  13. h)CSP a žiadal zmenu dopĺňacieho rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalovanému súd uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi 147,89 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne od 4. júla 2019 do zaplatenia a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd, rozsudkom č. k. 2Cob/20/2024-370 z 30. decembra 2024 rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 32Cb/47/2021-248 z 19. septembra 2023 podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, rovnako potvrdil dopĺňací rozsudok prvoinštančného súdu č. k. 32Cb/47/2021-259 z 18. októbra 2023, dospejúc k záveru, že ich odôvodnenia spĺňajú kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia a sú v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“), ako aj čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zdôraznil, že právne závery prijaté prvoinštančným súdom sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami, osobitne zdôrazniac, že premisy zvolené v rozhodnutiach, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú prijateľné a racionálne pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť. Odvolací súd si osvojil presvedčivé odôvodnenie rozhodnutí súdu prvej inštancie, na doplnenie a zdôraznenie správnosti ktorých vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa dôvodnosti žalobcom požadovanej výšky poistného plnenia, uviedol, že žalovaný na preukázanie svojich tvrdení o nadhodnotení účtovaných normohodín a lakovacej konštanty nepredložil žiadne relevantné dôkazy, v dôsledku čoho neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaný nepreukázal, že žalobcom vynaložené a následne účtované práce a materiál nezodpovedajú primeraným nákladom na opravu poškodeného vozidla, resp. sú neprimerane účtované. Zdôraznil, že nestačia len všeobecné tvrdenia o nedôvodnosti a neprimeranosti vynaloženia nákladov na opravu vozidla, ale je nevyhnuté ich aj preukázať. Žalobca pritom faktúrou za opravu a kalkuláciou opravy preukázal dôvodnosť účtovaných normohodín a ceny materiálu, preto bolo na žalovanom ako poisťovni, ktorá poskytla poistné plnenie v nižšej výške, aby preukázala neprimeranosť vynaložených nákladov za opravu. Takýmito dôkazmi aj podľa odvolacieho súdu nie sú bez ďalšieho kalkulácia opravy žalovaného, keďže aj z výsluchu svedka Ing. Q. S. vyplýva, že lakovacia konštanta nebola žalovaným ustálená správne (svedok potvrdil, že v prípade prejednávaného sporu nezodpovedá žalovaným určenej lakovacej konštante 100 %, ale je vyššia). 19. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie aj ohľadne toho, že pokiaľ žalovaný ako poisťovňa odmietol plniť poistenému, a to hoci len sčasti, bol povinný uviesť dôvod neplnenia už v Oznámení o ukončení šetrenia poistnej udalosti, ktoré v posudzovanom spore obsahuje odôvodnenie výpočtu poistného plnenia iba s poukazom na to, že oprava bola vykonaná v nezmluvnom, neznačkovom servise, teda neobsahuje skutkové tvrdenia žalovaného o neprimeranosti nákladov vynaložených na opravu poškodeného vozidla, ktoré tento uvádzal až v priebehu konania, čo je v rozpore s ustanovením § 797 ods. 4 OZ. 20. Odvolací súd nerozporoval, že každá opravovňa má právo určiť si vlastnú sumu za normohodinu realizovaných prác, čo je v súlade s právom podnikať ako aj zmluvnou voľnosťou v prípade uzavretia zmluvy o dielo na opravu poškodeného motorového vozidla. Uvedené tak platí aj v prípade opravy veci poškodenej v dôsledku poistnej udalosti medzi poisteným ako objednávateľom a opravovňou ako zhotoviteľom, ako to bolo v posudzovanom prípade, výška poistného plnenia je však limitovaná poistnými podmienkami. 21. Odvolací súd za správny vyhodnotil postup prvoinštančného súdu, keď prihliadol na existenciu VPP žalovaného, ktoré limitujú výšku poistného plnenia v článku IX ods. 2 písm.
  14. c)na sumu 25,- eur bez DPH/NH pre nezmluvné, neautorizované opravovne, čo bol aj posudzovaný spor, keďže ide o nárok na poistné plnenie z havarijného poistenia, kde si zmluvné strany dojednali samotný rozsah poistného plnenia, ktorý predpokladá § 806 OZ. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie správne ustálil výšku primeraných nákladov na opravu poškodeného vozidla, a to sadzby normohodiny vo výške 25,- eur bez DPH, keďže táto sadzba neprevyšuje zmluvne dohodnutú maximálnu sadzbu z poistnej zmluvy a zároveň predstavuje obvyklú sadzbu v posudzovanom spore, keďže aj z cenníka doloženého žalovaným vyplýva obvyklá sadzba normohodiny v rozpätí 26,- až 29,- eur bez DPH, pričom v prípade ďalších cenníkov predložených žalovaným išlo o zmluvné servisy žalovaného, kde výška účtovanej normohodiny bola medzi nimi zmluvne dohodnutá, preto na nich nie je možné prihliadať. 22. Odvolací súd za nedôvodné považoval námietky žalobcu o neplatnosti sporných VPP žalovaného. Uviedol, že poistné podmienky sú zo zákona (§ 788 ods. 3 OZ) súčasťou poistnej zmluvy, ktorú podpísal právny predchodca žalobcu a vychádzajúc z jej obsahu potvrdil, že s nimi bol oboznámený, čo žalobca ani nerozporoval. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu o porušení hospodárskej súťaže a práva EÚ limitáciou poistného plnenia, keďže sa jedná o hospodársku súťaž medzi poisťovňami navzájom a nie medzi poisťovňami a servismi. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že neobstojí stanovisko žalobcu o absolútnej neplatnosti sporného znenia VPP žalovaného podľa § 39 OZ, keďže po zohľadnení zmluvnej voľnosti strán, neexistuje zákonný dôvod neplatnosti týchto ustanovení VPP a tieto nie sú ani v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalobca na podporu svojich tvrdení poukázal na viaceré rozhodnutia iných súdov, resp. namietal, že súd prvej inštancie sa od nich odchýlil, odvolací súd uviedol, že nejde o rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktorými by bol viazaný. Napokon vo vzťahu k žalobcovi odvolací súd za nedôvodnú vyhodnotil i jeho námietku spočívajúcu v tvrdení, že má v spore postavenie slabšej strany, a to s poukazom na článok 6 ods. 2 základných princípov CSP, keďže v konaní nemá žalobca postavenie spotrebiteľa, zamestnanca, resp. nejde o diskriminačný spor, a to s poukazom na to, že žalobca (resp. jeho právny predchodca) je právnická osoba, ktorá podľa § 2 ods. 2 ObchZ má postavenie podnikateľa. 23. Vo vzťahu k námietke žalovaného o tom, že má nesprávne priznaný úrok z omeškania z dlžnej sumy, odvolací súd uviedol, že ide o spor medzi podnikateľmi z ich podnikateľskej činnosti, a preto sa na omeškanie použije právna úprava ObchZ ako lex specialis, pričom v čase omeškania žalovaného s plnením bola výška zákonného úroku z omeškania 9 % ročne (§ 1 ods. 2 nariadenia vlády SR š. 21/2013 Z. z.). Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol v spore správne, ak zaviazal žalovaného na úhradu peňažnej pohľadávky 688,13 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 4. júla 2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- eur, ktorú dobu omeškania žalovaný ani nerozporoval, ako rozdiel medzi preukázanou obvyklou cenou opravy poškodeného motorového vozidla a sumou reálne zaplatenou žalovaným, titulom poistného plnenia, ktoré sa poskytuje práve za účelom úhrady vzniknutej škody v dôsledku poistnej udalosti. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol správne o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nad účtovanú sadzbu 25,- eur bez DPH/NH. 24. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil prvoinštančný rozsudok aj v časti rozhodnutia o trovách konania, ktoré zodpovedajú pomeru úspechu strán v konaní na súde prvej inštancie. 25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP tak, že čiastočne úspešnému žalobcovi priznal nárok na pomernú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný s tým, že o výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 26. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (č. l. 409 - 419 spisu), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovenia § 420 písm.
  15. f)CSP. Odvolaciemu súdu vytkol vady konkretizované v bode III. písm. A), B), C) a D) dovolania, majúce za následok podľa jeho tvrdenia porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré vady v súhrne definoval nasledovne: 26.1. Žalobca, namietajúc porušenie princípu právnej istoty a svojho práva na spravodlivý proces zahŕňajúci prvok predvídateľnosti rozhodnutia, namietol, že v danom prípade mal legitímne očakávanie, že v skutkovo a právne identickej veci (ohľadne článku VPP poisťovne, ktorý bol ostatnými všeobecnými súdmi označený za neplatný), bude jeho vec rozhodnutá rovnako, v tomto konaní však bolo vydané diametrálne odlišné prekvapujúce rozhodnutie súdu. Žalobcovi nebola poskytnutá právna ochrana konajúcimi súdmi v porovnaní s ostatnými poistenými nachádzajúcimi sa v rovnakej skutkovo a právne totožnej situácii, kedy poisťovňa znižuje poistné plnenie len z dôvodu, že opravu vozidla vykonal neautorizovaný servis. 26.2. V dôsledku porušenia práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, žalobca namietol, že z dovolaním napadnutého rozhodnutia sa nedozvedel, z akých konkrétnych dôvodov mal konajúci súd za to, že ostatné všeobecné súdy považovali znenie článku VPP poisťovne za neplatné a prečo v žalobcovom prípade je prekvapujúco totožné ustanovenie VPP poisťovne považované za platné. 26.3. Žalobca v ďalšej časti dovolania namietol tvrdenú svojvôľu a arbitrárnosť rozhodnutia súdu v dôsledku popierania existencie ustálenej rozhodovacej praxe, neaplikovania práva EÚ a obmedzovania voľnej hospodárskej súťaže. Žalobca považuje za ústavne neakceptovateľný výklad právnych predpisov konajúcim súdom, popierajúci ich samotný zmysel a účel, kedy odvolací súd „absurdne“ uviedol, že v danom prípade nemôže dochádzať k porušovaniu voľnej hospodárskej súťaže poisťovňou v segmente na trhu s autoservismi, ale že sa v danom prípade môže jednať jedine o trh s poisťovňami. Žalobca má za to, že dochádza k evidentnému porušovaniu voľnej hospodárskej súťaže znením VPP poisťovne, ktoré potvrdzujú aj ostatné všeobecné súdy. Neposkytnutím právnej ochrany žalobcovi ako poistenému došlo k odmietnutiu spravodlivosti zo strany konajúceho súdu, kedy už zo znenia VPP poisťovne je evidentné, že táto má uzatvorené zmluvy s autoservismi, pričom už len samotný cieľ tejto dohody, ktorým núti poistených, aby si neopravovali vozidlá v neautorizovaných opravovniach, je škodlivý pre riadne fungovanie voľnej hospodárskej súťaže. 26.4. Žalobca odvolaciemu súdu vytkol, že hoci založil svoje rozhodnutie na argumentácii týkajúcej sa zmluvnej voľnosti, opomenul v danom právnom vzťahu prihliadnuť na kogentný charakter poistnej zmluvy upravenú v Občianskom zákonníku a jej samotný účel, pričom všeobecnými poistnými podmienkami žalovaný obchádza túto kogentnú úpravu, účel poistnej zmluvy a rozširuje dôvody, pre ktoré môže znížiť poistné plnenie poistenému, a to o skutočnosť, v akom servise si poistený nechá opraviť svoje poistené vozidlo, čo nemá žiaden vplyv na vznik alebo následky poistnej udalosti alebo akékoľvek vedomé porušovanie povinnosti zo strany poisteného. Tvrdí, že z uvedeného dôvodu znenie VPP čl. IX ods. 2 písm.
  16. c)je v zmysle § 39 OZ neplatný právny úkon, pretože svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, a to ustanoveniam upravujúcim poistnú zmluvu. Tvrdí ďalej, výklad a interpretácia práva konajúcimi súdmi je svojvoľná a arbitrárna, čím je ústavne neudržateľná a popiera žalobcovo právo na spravodlivé súdne konanie a týmto spôsobom došlo k odmietnutiu spravodlivosti. 26.5. Na základe všetkých uvedených tvrdení žalobca dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30. decembra 2024, č. k. 2Cob/20/2024-370 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 27. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním z 24. apríla 2025 (č. l. 436 - 439), v ktorom, považujúc rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne a súladné so zákonom, navrhol žalobcom uplatnený mimoriadny opravný prostriedok odmietnuť, zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania. Súd prvej inštancie postupom podľa § 436 ods. 4 CSP zaslal vyjadrenie žalovaného žalobcovi, ktorého ďalšie vyjadrenia v spore nenasledovali. 28. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „Najvyšší súd SR“ alebo „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátskou kanceláriou v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť. V nasledujúcich bodoch dovolací súd uvádza stručné odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP): 29. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 30. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Zo zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z § 420 (alebo § 421) CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 31. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm.
  17. a)až
  18. f)predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP). 32. Žalobca prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm.
  19. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pre naplnenie citovaného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávnym procesným postupom súdu je taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
  20. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
  21. f)CSP v zmysle stále aktuálnej judikatúry ústavného súdu možno rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. (pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021). 33. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm.
  22. f)CSP, žalobca namietol primárne porušenie princípu právnej istoty z dôvodu porušenia predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ako aj popieranie existencie ustálenej rozhodovacej praxe. Tvrdí, že pokiaľ všeobecné súdy označia to isté zmluvné dojednanie v iných súdnych konaniach za nezákonné a neplatné, nie je možné, aby v žalobcovom spore to isté ustanovenie konajúce súdy označili prekvapujúco za platné a zákonné. Konkrétne vo vzťahu k zneniu článku IX bod 2 písm.
  23. c)VPP uviedol, že rozsiahlou judikatúrou všeobecných súdov bolo judikované za absolútne neplatné a nezákonné z dôvodu určovania rozsahu poistného plnenia len v závislosti podľa druhu servisu, ktorý opravu vozidla vykonal. Názorne v tabuľke na strane 7 svojho dovolania žalobca vymenoval 28 súdnych konaní viacerých súdov prvej inštancie či odvolacích súdov, v ktorých menované súdy konštatovali nezákonnosť a neplatnosť znenia označeného zmluvného ustanovenia. 34. Princíp právnej istoty patrí k základným znakom právneho štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy SR, PL. ÚS 36/95). Ústavný súd SR už mnohokrát označil princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok za neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (m. m. II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Vo vzťahu k princípu právnej istoty ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane tiež zdôraznil, že s jeho uplatňovaním v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (napr. PL. ÚS 15/98, tiež PL. ÚS 1/04 alebo PL. ÚS 8/04). 35. Žalobca v dovolaní vytýka odvolaciemu súdu jeho zdôvodnenie v bode 47. rozsudku, ktorým odôvodnil postup súdu prvej inštancie, ktorý sa svojím rozhodnutím odchýlil od rozhodnutí iných všeobecných súdov, ktorými dôvodil žalobca, v prípade ktorých však, ako uviedol odvolací súd, o rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktorými by bol súd viazaný, nejde. 36. K predmetnej námietke najvyšší súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť dovolateľa na to, čo je potrebné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Za túto je nutné považovať „...predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na čl. 4 ods. 2 C. s. p. je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.“ (sp. zn. 6Cdo/143/2017). 37. Pojem „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali.“ (pozri rozh. NS SR, sp. zn. 3Cdo 6/2017, sp. zn. 3Cdo 158/2017, sp. zn. 4Cdo 95/2017, sp. zn. 5Cdo 87/2017, sp. zn. 6Cdo 21/2017, sp. zn. 6Cdo 129/2017, sp. zn. 8Cdo 33/2017). Pokiaľ teda nejde o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (relevantné sú aj staršie zbierky, pozri rozh. NS SR, sp. zn. 6Cdo 29/2017 z 24. januára 2018), tak možno za ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady, a to (
  24. i)buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach, alebo (
  25. ii)názor je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. 38. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, žalobcom uvádzané súdne rozhodnutia súdov nižšej inštancie za ustálenú súdnu prax, od ktorej by sa súdy nemohli odchýliť, považovať nemožno. 39. Žalobca v dovolaní dôvodí rozhodnutiami ústavného súdu (napr. II. ÚS 426/2012, II. ÚS 98/2018 a ďalšie), ktoré naplnenie účelu princípu právnej istoty vzhliadajú v potrebe vysporiadať sa s právnymi závermi či rozhodnutiami súdov vydanými v obdobných veciach/analogických prípadoch. Dovolací súd však zdôrazňuje, že rozhodnutia označené žalobcom sú rozhodnutiami vydanými v prospech žalobcu, pričom dovolací súd má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť o prípadoch, v ktorých súdy rozhodujú i v prospech žalovaného, a teda nejde o jednotnú prax všetkých súdov Slovenskej republiky, od ktorých by sa bol odchýlil len v tomto prípade rozhodujúci Mestský súd Košice. Naviac, vo veciach vymenovaných žalobcom v jeho dovolaní, ide o 28 súdnych konaní, v ktorých ku dňu rozhodnutia o jeho dovolaní v tomto konkrétnom posudzovanom prípade, neprebiehali na Najvyššom súde SR konania o dovolaniach dotknutých sporových strán, v ktorom procese by bolo možné najvyšším súdom ako najvyššou súdnou inštanciou (autoritou) dospieť k preskúmaniu správnosti či nesprávnosti označených vydaných súdnych rozhodnutí. Najvyšší súd dáva tiež do pozornosti, že v posudzovanom prípade odvolací súd ako vecne správny potvrdil preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie i jeho dopĺňací rozsudok, stotožniac sa so zisteným skutkovým stavom i právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, a teda i v dôsledku uvedenej skutočnosti nemožno hovoriť o prekvapivom súdnom rozhodnutí, a to s poukazom na závery nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 52/2019 z 1. apríla 2020, ktorý konštatoval, že „Zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva aj zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí. O prekvapivé rozhodnutie ide aj v prípade, ak inštančne nadriadený (spravidla odvolací) súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská, podľa ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní účastníkom vyjadriť sa k tejto zmene. Typicky pôjde o zmenu právnej kvalifikácie relevantných skutkových zistení alebo rozhodujúcich skutkových okolností, a to za situácie, keď počas konania predchádzajúceho takejto zmene nemali strany pochybnosť o inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii (vychádzajúc z priamej informácie súdu alebo z iných podstatných skutočností). Prekvapivosť rozhodnutia môže spočívať v aplikácii právnej normy, ktorá dosiaľ v konaní nebola použitá sporovými stranami ani súdom, alebo v zmene právneho názoru súdu vyvolanej dôkazom vykonaným alebo skutočnosťou zistenou až v odvolacom konaní, ku ktorým sa účastník nemal možnosť vyjadriť.“ 40. Dovolací súd súhlasí s tým, že rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 Civilného sporového poriadku chráni hodnotu predvídateľnosti práva, resp. súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. V zmysle odseku 2 citovaného článku je právnou istotou stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má (podľa odseku 3 tohto článku, pozn.) právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Inými slovami, princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 CSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal. (viď napr. III. ÚS/275/2018). 41. Dovolací súd vo vzťahu k podanému dovolaciemu dôvodu uvádza, že otázka odklonu od ustálenej súdnej praxe môže byť preskúmavaná len na základe dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
  26. a)CSP, ktorý dôvod dovolateľ nevzniesol. Naviac mu v jeho uplatnení v predmetnej veci bráni tzv. majetkový cenzus podľa § 422 ods. 1 písm.
  27. a)CSP. Uvedené nie je možné obchádzať jeho uplatnením v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 CSP. Naviac samotný odklon od rozhodnutí súdov nižších inštancií ani odklon od ustálenej súdnej praxe s poukazom na vyššie uvedené nespôsobuje. Čo sa týka uvedenej námietky z pohľadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia (princípu právnej istoty), keďže konajúce súdy svoje rozhodnutia riadne zdôvodnili (viď nižšie), k jej porušeniu v tomto prípade nedošlo. Napokon, (tvrdená) nesprávnosť právneho záveru o neplatnosti či nezákonnosti znenia článku IX ods. 2 písm.
  28. c)VPP žalovaného, nie je dôvodom pre dovolací prieskum v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
  29. f)CSP, ale môže byť predmetom dovolania podaného podľa § 421 CSP. 42. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm.
  30. f)CSP, dovolateľ odvolaciemu súdu ďalej vytkol porušenie jeho práva na riadne odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia v dôsledku jeho nepreskúmateľnosti majúc za to, že sa nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou, z akého dôvodu neboli zohľadnené ostatné rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré judikovali, že ustanovenia VPP žalovaného, ktorým limitujú, a tým znižujú poistné plnenie, len v dôsledku skutočnosti, že opravu vykoná neautorizovaný a nezmluvný servis, je neplatné a neúčinné. Dôvodí ďalej obmedzovaním hospodárskej súťaže v dôsledku rozlišovania medzi autorizovanými a neautorizovanými a zmluvnými a nezmluvnými autoservismi, ktorá okolnosť (spočívajúca v uvedenej kategorizácii, s následkom cieleného zvýhodňovania autorizovaných a zmluvných autoservisov), je v rozpore s poctivým obchodným stykom a právom EÚ. Odvolaciemu súdu vytýka nesprávny výklad a aplikáciu § 806 OZ a tvrdí, že znenie Všeobecných poistných podmienok v článku IX ods. 2 písm.
  31. c)je v zmysle § 39 OZ neplatným právnym úkonom, pretože svojím obsahom a účelom odporuje zákonu. 43. Po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu, rovnako tak aj rozsudku súdu prvoinštačného, ako aj postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, dovolací súd uvádza, že nezistil žiadnu tzv. vadu zmätočnosti (závažné procesné pochybenie odvolacieho súdu) spočívajúcu v tom, že by odvolací súd svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlok porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
  32. f)CSP alebo práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 44. Zamerajúc sa na ťažiskovú námietku dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, majúcom za následok jeho nepreskúmateľnosť, dovolací súd poukazuje na rámcovú úpravu štruktúry práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, ktorá norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
  33. f)CSP nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou (viď napr. II. ÚS 419/2021). Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia neznamená právo na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale ide o právo na uvedenie dostatočných, logických a zrozumiteľných argumentov reagujúcich na relevantné tvrdenia a námietky strán sporu, vyhodnotenie dokazovania a vysvetlenie prečo prípadne v konaní navrhované dôkazy súd nevykonal. Súd by mal presvedčivo odôvodniť a vysvetliť aj aplikáciu príslušného právneho predpisu, či ustanovenia z neho, na rozhodovanú vec. 45. V prípade odvolacieho rozhodnutia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Aj v tomto prípade sa však musí odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (odvolacími námietkami). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP). Ak odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahuje zrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu k vyššie uvedeným námietkam, nespĺňa atribúty riadneho odôvodnenia, čím porušuje právo na spravodlivý súdny proces. 46. Dovolací súd po preskúmaní obidvoch vo veci vydaných rozhodnutí dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvej inštancie, vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí spĺňa. 47. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je žaloba o zaplatenie 836,02 eura s príslušenstvom z titulu poistného plnenia. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 32Cb/47/2021-248 z 19. septembra 2023 žalobe žalobcu vyhovel v časti sumy 688,13 eura spolu s úrokom z omeškania konkretizovaným v I. výroku označeného rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol dopĺňacím rozsudkom č. k. 32Cb/47/2021-259 z 18. októbra 2023. V odôvodnení svojich rozsudkov podrobne opísal zistený skutkový stav, citoval relevantné ustanovenia právnych predpisov, ktoré na zistené skutkové okolnosti aplikoval a uviedol, ako vec právne posúdil, s ktorým právnym posúdením sa stotožnil i súd odvolací vo svojom potvrdzujúcom rozsudku č. k. 2Cob/20/2024-370 z 30. decembra 2024, vyjadriac sa v ňom i jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu, vrátane namietanej neplatnosti článku IX ods. 2 písm.
  34. c)VPP. 48. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, opierajúce sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, pokiaľ sa vysporiada aj s relevantnými odvolacími námietkami, zodpovedá požiadavkám kladeným na kvalitu odôvodnenia súdnych rozhodnutí a zodpovedá aj ustanoveniu § 387 ods. 2, 3 CSP. Konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011), preto odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Dovolací súd preto nesúhlasí s tvrdením dovolateľa, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, z akého dôvodu neboli v konaní zohľadnené rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými v konaní dôvodil. Hoci je odôvodnenie odvolacieho súdu vo vzťahu k tejto námietke, v bode 47. jeho rozsudku pomerne stručné, obsahuje podstatný dôvod, doplnený o ďalšie relevantné dôvody dovolacím súdom (viď body vyššie 36. až 39. tohto uznesenia). 49. Dovolací súd zároveň, súladne s judikatúrou ústavného súdu pripomína, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu/súdov (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ ide o podmienku prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
  35. f)CSP, je v prípade zistenia porušenia nevyhnutné aj posúdenie miery, do akej došlo postupom súdu k porušeniu práva strany na spravodlivý proces. Podmienka prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je totiž splnená, ak právo strany na spravodlivý proces bolo porušené len v časti konania, resp. do takej miery, že strana mohla uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním odvolania. V prejednávanom prípade žalobcovi obrana jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania (ale aj prvoinštančného konania) bezpochyby umožnená bola. 50. Ďalšími svojimi námietkami žalobca zachádza do vyhodnocovania skutkových okolností, ku ktorým dospeli konajúce súdy a z posúdenia ktorých vychádzali pri právnom hodnotení veci, vo vzťahu ku ktorej okolnosti dovolací súd, poukazom na ustanovenie § 442 CSP zdôrazňuje, že je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu vecí. 51. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd. Jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania. V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
  36. f)CSP. Dovolací súd existenciu takýchto pochybení ako závažných deficitov v dokazovaní v prejednávanej veci nezistil. 52. Dovolací súd opakovane (viď bod 47. tohto uznesenia) zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 53. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, dovolací súd poznamenáva, že správnosť právneho posúdenia súdom nižšej inštancie by mohol preskúmavať len na základe dovolania s dovolacím dôvodom podľa § 421 CSP (za predpokladu jeho prípustnosti a formulovania právnej otázky), ktoré však dovolateľ z tohto dôvodu nepodal, naviac v tomto prípade podať ani nemohol, resp. aj v prípade podania by prípustné nebolo s ohľadom na ustanovenie § 422 ods. 1 písm.
  37. a)CSP, zakotvujúci tzv. majetkový cenzus, ktorý predstavuje obmedzenie prípustnosti dovolania podľa sumy, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu. V posudzovanom prípade ide o tzv. bagateľnú vec vylúčenú z meritórneho dovolacieho prieskumu správnosti právneho posúdenia veci podľa § 421 CSP. Dovolací súd je pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení viazaný výrokom napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a rozsahom podaného dovolania. Vyplývajúc z uvedeného, aj v prípade podania dovolania z dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP, by dovolanie vzhľadom na platnú a účinnú právnu úpravu bolo zrejme bezúspešné a dovolací súd by sa správnosťou právneho posúdenia veci v tomto prípade zaoberať nemohol. V tomto dovolacom konaní, keďže podať dovolanie podľa § 421 CSP vo veci, v ktorej napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy (pričom na príslušenstvo sa neprihliada), nebolo prípustné a dovolateľ tento dôvod (správne) v dovolaní ani neuplatnil, nebolo možné v rámci dovolacieho prieskumu podľa uplatneného dovolacieho dôvodu § 420 písm.
  38. f)CSP preskúmať správnosť právnych záverov súdov nižšej inštancie v tejto veci. 54. S poukazom na všetky vyššie konštatované skutočnosti dovolací súd uzatvára, že v danom prípade postupom odvolacieho súdu nedošlo k vade v zmysle § 420 písm.
  39. f)CSP, ktorá by zakladala porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces a v preskúmavanej veci tak nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
  40. f)CSP, čo zakladá dôvod na odmietnutie dovolania v zmysle ustanovenia § 447 písm.
  41. c)CSP. 55. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd priznal voči žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 56. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.