← Slovensko

ochranu osobnosti

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/56/2024 Identifikačné číslo spisu: 6110206663 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Adamcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6110206663.3 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a členov senátu JUDr. Ing. Mária Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej, v spore žalobcu JUDr. E. L., narodeného XX. G. XXXX, F. - B., L. XXXX/XXC, zastúpeného Advokátska kancelária Babjak s.r.o., so sídlom Košice, Zvonárska 8, proti žalovaným 1/ JUDr. Y. J., narodenej XX. E. XXXX, L. - X. H., K. XXXXX/XXB, zastúpenej Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o., so sídlom v Bratislave, Zámocká 5, IČO: 35943882 a KOVAL & spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského 3, IČO: 36648892, 2/ Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, 3/ Národnej rade Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie Alexandra Dubčeka 1, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 9C/117/2011, o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

  1. októbra 2023 sp. zn. 13Co/29/2019, takto rozhodol: Návrh žalovanej 1/ na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a. Dovolanie z a m i e t a. Žalobcovi priznáva voči žalovanej 1/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie Žalobca sa žalobou zo dňa 23.03.2010 domáhal voči žalovaným 1/ až 3/ nárokov z titulu porušenia jeho práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasledujúcich zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ"). Žiadal, aby súd: I. Určil, že časť prednesu žalovanej 1/ na
  2. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej v texte rozhodnutia aj „NR SR" alebo „národná rada") dňa
  4. 2009 - v ktorej žalovaná v 1/ rade ako ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky uviedla: „Iniciatíva Päť viet dala krídla sudcom, ktorí si neplnia svoje povinnosti. Je tam napríklad podpis dôchodcu Y. z Krajského súdu v Banskej Bystrici. Tento pán sudca dostal v roku 1999 jeden z najväčších prípadov podvodov na dani. Štát mal prísť podľa obžaloby o približne 150 miliónov korún. V tom čase to bolo, a aj dnes to je obrovská suma peňazí. Pred súdom sa malo posadiť na lavicu šesť obžalovaných. Títo nikdy pred súdom nestáli. Pán Škorpil odišiel v roku 2007 do dôchodku. Prípad má odvtedy na stole sudca JUDr. E. L., známy to kritik pomerov v justícii, verný pisateľ do médií. Avšak pán L. sa stále nemá do pojednávania. Nemá čas, musí riešiť svoju kampaň a pritom vie, že ak by ho začali stíhať za prieťahy, ohlási sa, že on je obeť totality. Ale prípad preverujem vďaka denníku SME a nezľaknem sa, lebo šiesti obžalovaní si užívajú spokojne slobodu už desať rokov. Ale hlavne, že ich sudcovia sa cítia ohrození na slobode slova. Ja sa verejne pýtam: koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával? Nikoho neupodozrievam, ale toto nie je v poriadku. Toto sú u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločinom. Takýchto sudcov sa idete vážené poslankyne a vážení poslanci zastávať? Ste za to, aby sudca mohol nepojednávať megapodvod za 150 miliónov korún osem rokov? A pritom pán Z. sudcom vytvoril tie najlepšie podmienky, aspoň podľa jeho vyhlásení ... Ale Päť viet a angažovanie politikov dalo takýmto sudcom krídla. Nemusia pojednávať, veď stačí podpísať Päť viet a ste martýr." - je neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu. II. Uložil povinnosť žalovanej 1/ v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia zaslať žalobcovi ospravedlnenie v znení: „Dňa 15.10.2009 na
  5. schôdzi Národnej rady SR, na ktorej bol prerokúvaný návrh na odvolanie Y. z postu ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti SR") a tým aj z postu podpredsedníčky Vlády Slovenskej republiky, som vo svojom vystúpení o. i. uviedla: „..., prípad má odvtedy na stole sudca E. L., známy to kritik pomerov v justícii, verný pisateľ do médií. Avšak pán L. sa stále nemá do pojednávania. Nemá čas, musí riešiť svoju kampaň a pritom vie, že ak by ho začali stíhať za prieťahy, ohlási sa, že on je obeť totality. Ale prípad preverujem vďaka denníku SME a nezľaknem sa, lebo šiesti obžalovaní si užívajú spokojne slobodu už desať rokov. Ale hlavne, že ich sudcovia sa cítia ohrození na slobode slova. Ja sa verejne pýtam: koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával? Nikoho neupodozrievam, ale toto nie je v poriadku. Toto sú u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločinu." Týmito svojimi výrokmi som neoprávnene zasiahla do práv na ochranu osobnosti sudcu Krajského súdu Banská Bystrica JUDr. E. L., predovšetkým do jeho práva na ochranu dobrej povesti, ako aj do jeho práva na ochranu jeho cti, vážnosti v spoločnosti a ľudskej dôstojnosti. Za tieto výroky sa JUDr. E. L., sudcovi Krajského súdu Banská Bystrica ospravedlňujem." III. Uložil žalovanému 2/ povinnosť v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia obstarať, aby minister spravodlivosti SR predniesol na rokovaní pléna národnej rady ospravedlnenie žalobcovi v znení uvedenom v žalobnom petite II. IV. Uložil žalovanej 3/ umožniť v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia ministrovi spravodlivosti SR predniesť na rokovaní pléna národnej rady ospravedlnenie žalobcovi za výrok v znení v žalobnom petite I. V. Umožnil žalobcovi zverejniť výrok a označenie tohto rozsudku v dvoch denníkoch na náklady žalovanej 1/ a 2/ do limitu 50,-- Eur za každé zverejnenie. VI. Uložil žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť mu trovy konania a žalovaným 1/ a 2/ trovy konania žalovanej 3/.
  6. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „okresný súd") čiastočným rozsudkom z
  7. mája 2012 č. k. 9 C 117/2011-306 vyhovel žalobe žalobcu v prvej časti, keď v nej uvedenú časť prednesu žalovanej 1/ na
  8. schôdzi NR SR dňa
  10. 2009 považoval za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Konanie voči žalovanému 3/ zastavil z dôvodu nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania.
  11. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd" alebo „krajský súd") čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdil rozsudkom z
  12. septembra 2014 sp. zn. 17 Co 223/2012 a uznesenie o zastavení konania voči žalovanému 3/ zrušil.
  13. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo dovolací súd") rozhodujúci na základe dovolania žalovanej 1/ uznesením z
  14. februára 2015 sp. zn. 7Cdo/637/2014 zrušil rozsudky krajského súdu aj okresného súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodom bol postup Krajského súdu v Banskej Bystrici pri rozhodovaní o vylúčení sudkyne okresného súdu z konania (dovolací dôvod podľa § 237 písm. g) OSP).
  15. Súd prvej inštancie rozsudkom z
  16. júla 2018 č. k. 9C/117/2011-832, rozhodol o žalobe žalobcu na ochranu osobnosti tak, že : - prvým výrokom určil, že: Časť prednesu žalovanej 1/ dňa
  18. 2009 na
  19. schôdzi Národnej rady SR, v ktorej ako ministerka spravodlivosti SR povedala: „Iniciatíva Päť viet dala krídla sudcom, ktorí si neplnia svoje povinnosti. Je tam napríklad podpis dôchodcu Y. z Krajského súdu v Banskej Bystrici. Tento pán sudca dostal v roku 1999 jeden z najväčších prípadov podvodov na dani. Štát mal prísť podľa obžaloby o približne 150 miliónov korún. V tom čase to bolo, a aj dnes to je obrovská suma peňazí. Pred súdom sa malo posadiť na lavicu šesť obžalovaných. Títo nikdy pred súdom nestáli. Pán Y. odišiel v roku 2007 do dôchodku. Prípad má od vtedy na stole sudca JUDr. E. L., známy to kritik pomerov v justícii, verný pisateľ do médií. Avšak pán L. sa stále nemá do pojednávania. Nemá čas, musí riešiť svoju kampaň a pritom vie, že ak by ho začali stíhať za prieťahy, ohlási sa, že on je obeť totality. Ale prípad preverujem vďaka denníku SME a nezľaknem sa, lebo šiesti obžalovaní si užívajú spokojne slobodu už desať rokov. Ale hlavne, že ich sudcovia sa cítia ohrození na slobode slova. Ja sa verejne pýtam: koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával? Nikoho neupodozrievam, ale toto nie je v poriadku. Toto sú u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločinom. Takýchto sudcov sa idete vážené poslankyne a vážení poslanci zastávať? Ste za to, aby sudca mohol nepojednávať megapodvod za 150 miliónov korún osem rokov? A pritom pán Z.c sudcom vytvoril tie najlepšie podmienky, aspoň podľa jeho vyhlásení ... Ale Päť viet a angažovanie politikov dalo takýmto sudcom krídla. Nemusia pojednávať, veď stačí podpísať Päť viet a ste martýr." je neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu; - druhým výrokom uložil žalovanej 1/ povinnosť najneskôr v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaslať žalobcovi písomné ospravedlnenie v znení: Dňa 15.10.2009 na
  20. schôdzi Národnej rady SR, na ktorej bol prerokúvaný návrh na odvolanie Y. J. z postu ministerky spravodlivosti SR a tým aj z postu podpredsedníčky Vlády SR, som vo svojom vystúpení o. i. uviedla: „..., prípad má odvtedy na stole sudca E.k, známy to kritik pomerov v justícii, verný pisateľ do médií. Avšak pán L. sa stále nemá do pojednávania, nemá čas, musí riešiť svoju kampaň a pritom vie, že ak by ho začali stíhať za prieťahy, ohlási sa, že on je obeť totality, ale prípad preverujem vďaka denníku SME a nezľaknem sa, lebo šiesti obžalovaní si užívajú spokojne slobodu už desať rokov, ale hlavne, že ich sudcovia sa cítia ohrození na slobode slova. Ja sa, ďakujem, ja sa verejne pýtam, koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával? Nikoho neupodozrievam, ale toto nie je v poriadku. Toto sú u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločinu." Týmito svojimi výrokmi som neoprávnene zasiahla do práv na ochranu osobnosti sudcu Krajského súdu Banská Bystrica, E.. E. L., predovšetkým do jeho práva na ochranu dobrej povesti, ako aj do jeho práva na ochranu jeho cti, vážnosti v spoločnosti a ľudskej dôstojnosti. Za tieto výroky sa JUDr. E. L., sudcovi Krajského súdu Banská Bystrica, ospravedlňujem; - tretím výrokom zamietol žalobu žalobcu v časti, ktorej sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému 2/ obstarať, aby v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku minister spravodlivosti Slovenskej republiky predniesol na rokovaní pléna Národnej rady SR ospravedlnenie žalobcovi za výroky prednesené vtedajšou ministerkou spravodlivosti JUDr. Y. J. na
  21. schôdzi Národnej rady SR dňa 15.10.2009; - štvrtým výrokom zamietol žalobu žalobcu v časti, ktorej sa domáhal uložiť žalovanej 3/ povinnosť umožniť v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku ministrovi spravodlivosti SR predniesť na rokovaní pléna Národnej rady SR ospravedlnenie žalobcovi za výroky prednesené vtedajšou ministerkou spravodlivosti SR JUDr. Y. J. dňa 15.10.2009 na
  22. schôdzi národnej rady; - piatym výrokom zamietol žalobu žalobcu v časti, ktorej sa domáhal určenia práva zverejniť označenie a výrok tohto rozsudku v dvoch denníkoch vydávaných v Slovenskej republike na náklady žalovaných 1/ a 2/; - šiestym výrokom uložil žalovanej 1/ povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 33 %, výška ktorých bude určená samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia a - siedmym výrokom uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaným 2/ a 3/ trovy konania v rozsahu 100 %, ktorých výška bude určená samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. 5.
  23. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie popísal genézu sporu. Uviedol, že žalovaná 1/ ako ministerka spravodlivosti predniesla dňa 15.10.2009 na
  24. schôdzi Národnej rady SR (predmetom ktorej bol jediný bod programu odvolanie JUDr. Y. J. z postu ministerky spravodlivosti z dôvodu, že ako ministerka spravodlivosti dočasne pozastavila výkon funkcie sudkyni Okresného súdu Banská Bystrica JUDr. E. G. po tom, ako predseda okresného súdu podal návrh na disciplinárne stíhanie menovej sudkyne za jej verejne prezentované kritické názory na stav slovenskej justície, čo navrhovatelia odvolania ministerky spravodlivosti z funkcie vnímali ako snahu zastrašiť sudcov, ktorí majú iný názor na situáciu v justícii ako ministerstvo spravodlivosti, vláda a súdna rada) prejav v znení uvedenom v prvom výroku rozsudku. Z prednesu žalovanej 1/ považoval za nesporné a pravdivé skutkové tvrdenia, že žalobca patril ku kritikom vedenia slovenskej justície a svoje názory prezentoval verejne prostredníctvom médií. V trestnej veci, ktorá bola žalobcovi pridelená v januári 2007 po predchádzajúcom sudcovi Y., ktorý odišiel do dôchodku, žalobca do zasadnutia
  25. schôdze národnej rady pojednávanie nevytýčil, pričom išlo o trestné konanie ohľadom spôsobeného daňového úniku vo výške 150 miliónov korún. Časť prednesu žalovanej 1/ v znení: „Je tam napr. podpis dôchodcu Y. z Krajského súdu v Banskej Bystrici. Tento pán sudca dostal v roku 1999 jeden z najväčších prípadov podvodov na dani. Štát mal prísť podľa obžaloby o približne 150 miliónov korún. V tom čase to bolo a aj dnes to je obrovská suma peňazí. Pred súdom sa malo posadiť na lavicu 6 obžalovaných. Títo nikdy pred súdom nestáli. Pán Y. odišiel v roku 2007 do dôchodku, prípad má odvtedy na stole sudca JUDr. E. L., známy to kritik pomerov v justícii, verný pisateľ do médií." považoval súd prvej inštancie za pravdivé skutkové tvrdenia žalovanej 1/; zvyšnú časť prejavu považoval za jej hodnotiaci úsudok, ktorý v súvislosti s uvedenými faktami sám o sebe nebol tak závažným zásahom v rámci výkonu práva kritiky žalovanej do osobnostných práv žalobcu vzhľadom na dôvod jej prejavu na
  26. schôdzi národnej rady, pokiaľ by sa v prejave nevyskytla aj rečnícka otázka „Koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával?" a veta „Toto sú u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločinom.". Tieto vety uvedené po predchádzajúcich faktoch spolu s nasledujúcimi vetami „Takýchto sudcov sa idete vážené poslankyne a vážení poslanci zastávať? Ste za to, aby sudca mohol nepojednávať megapodvod za 150 miliónov korún 8 rokov?" boli excesom, a to nielen obsahom, ale aj mierou expresivity a tento hodnotiaci úsudok žalovanej 1/ bez pravdivého skutkového základu, podaný žalovanou 1/ zvolenými formuláciami a výrazmi pôsobili silne difamujúco k osobe žalobcu. Prednes, obsahom ktorého bol text podľa prvého výroku rozsudku, uviedla žalovaná 1/ v prejave k návrhu na vyslovenie nedôvery jej osobe vo svojom mene. Nejednalo sa o oficiálne stanovisko ministerstva spravodlivosti, ale o vyjadrenie osobného názoru žalovanej 1/ ako fyzickej osoby, čím bola daná vecná pasívna legitimácia žalovanej 1/ v spore o ochranu osobnosti. Dôvodom zamietnutia žaloby v ostatnej časti bol nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/, nedôvodnosť žaloby voči tretiemu žalovanému v časti, aby umožnil na rokovaní pléna národnej rady predniesť ministrovi spravodlivosti ospravedlnenie žalobcovi, keď takáto povinnosť žalovanému 3/ vyplýva priamo z rokovacieho poriadku národnej rady a nebolo preukázané, že by žalovaný 3/ si túto svoju povinnosť nemienil plniť. Žalobe v časti, ktorej požadoval žalobca na náklady žalovaných 1/ a 2/ umožniť zverejnenie rozhodnutia súdu nevyhovel súd prvej inštancie s odôvodnením, že vo vzťahu k žalovanej 1/ považuje uloženú povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi za postačujúcu satisfakciu priznanú žalobcovi a vo vzťahu k žalovanému 2/ pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v tomto spore. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca nepreukázal zverejnenie prednesu žalovanej 1/ na pôde národnej rady dňa 15.10.2009 v médiách takým spôsobom a v takom rozsahu, ako to tvrdil v žalobe. Vzhľadom na preukázaný rozsah a charakter zásahu považoval súd prvej inštancie žalobcom požadovanú možnosť zverejniť výrok napadnutého rozsudku v dvoch denníkoch vydávaných v Slovenskej republike na náklady žalovanej 1/ a žalovaného 2/ za neadekvátnu a kontraproduktívnu formu satisfakcie. 5.
  27. Nároky uplatnené žalobcom súd prvej inštancie posúdil podľa § 11 a § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník" alebo „OZ") a po vysvetlení, že z ochrany osobnosti nemôžu byť vylúčené ani tzv. verejne činné osoby a že z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, vedome alebo nevedome, či následky vyvolal, keď postačuje, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby vyslovil právny názor, že žalovaná 1/ svojim prejavom na pôde národnej rady dňa 15.10.2009 neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu a žalobcovi vznikol nárok na primerané zadosťučinenie, ktoré požadoval len vo forme morálneho zadosťučinenia (nemajetkovú satisfakciu), ktorú vzhľadom na povahu zásahu aj okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, jeho intenzite, povahe, spôsobu a charakteru zasiahnutej hodnoty osobnosti, šírke ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a uplatnenie žalobcu v spoločnosti považoval za primeranú. Prejav žalovanej 1/ na pôde národnej rady podľa zistení súdu prvej inštancie nebol medializovaný prostredníctvom verejnoprávnej alebo inej televízie, čo však nemá vplyv na posúdenie neoprávnenosti zásahu, iba na druh a rozsah satisfakcie v zmysle § 13 OZ. Písomné ospravedlnenie zo strany pôvodcu zásahu je v súdnej praxi považované za minimálny prostriedok satisfakcie. 5.
  28. Žalovaná 1/ sa v konaní bránila tým, že ako privilegovaná osoba, vrcholná predstaviteľka ministerstva spravodlivosti dňa 15.10.2009 pri prejave, ktorý sa dotýkal žalobcu, reagovala na článok uverejnený v denníku vo vzťahu k trestnej veci pridelenej mu na vybavenie, nekritizovala súkromnú aktivitu žalobcu, ale plnenie si jeho pracovných povinností v medializovanej trestnej veci. Pravdivosť informácií vyplývajúcich z novinového článku si žalovaná 1/ overovala telefonicky v prostredí Krajského súdu v Banskej Bystrici, čo žalobca nepoprel. Úmyslom žalovanej nebolo ohovoriť alebo znevážiť žalobcu. Za postačujúcu satisfakciu pre žalobcu označila, že vysvetľujúci list k skutočnostiam, na ktoré poukázala vo svojom prejave, žalobca uverejnil na stránke sudcovia.sk, z ktorého sa právna verejnosť mohla dozvedieť o dôvodoch jeho nekonania v trestnej veci. 5.
  29. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovanej 1/, že jej prejav na
  30. schôdzi národnej rady bol prejavom týkajúcim sa verejného záujmu a že žalobca, hoci nie je politikom ale sudcom, ako vtedajší kritik pomerov v justícii bol považovaný za osobu verejne činnú a z tohto dôvodu musel zniesť väčšiu mieru kritiky. Avšak kritika plnenia si funkčných povinností žalobcom vyjadrená žalovanou 1/ pri prednese na pôde národnej rady dňa 15.10.2009, kde žalovaná 1/ (podľa vlastného tvrdenia) chcela poukázať na to, že kritik vedenia justície, hoci má nedostatky vo výkone svojej sudcovskej funkcie, nie je za to postihovaný, nebola primeraná, keď v tejto súvislosti bola verejnosti predkladaná informácia, že žalobca je úplatný a nahráva zločincom. Kritika žalovanej 1/ v uvedenom znení nesmerovala k tvrdenému cieľu a ako taká nemôže požívať ochranu. Takto vyhodnotil súd prvej inštancie ním vykonaný test proporcionality práva na slobodu prejavu, ktoré žalovaná 1/ podľa jej tvrdenia uvedeným prejavom dňa 15.10.2009 realizovala a práva na ochranu občianskej cti na strane žalobcu. Súd súhlasil s názorom žalovanej 1/, že vo všeobecnosti právo na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti je obmedzené právom na slobodu prejavu upraveného v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava"), resp. v článku 17 Listiny základných práv a slobôd a slobodu prejavu garantuje aj článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď v článku 10 ods. 2 umožňuje obmedziť slobodu prejavu len v zákonom ustanovených prípadoch, medzi ktoré patrí aj zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci. Do testu proporcionality súd prvej inštancie zahrnul otázky, či zásah do práva na ochranu osobnosti bol kritikou alebo úsudkom, či osoba, voči ktorej kritika smerovala je osobou verejne činnou, čo bolo obsahom zásahu, ako bol skutkovo vymedzený tento zásah, ako sa osoba, do práva ktorej bolo zasiahnuté bránila a či využila možnosť obrany a aké boli dôsledky tohto zásahu. Žalovaná 1/ v priebehu konania netvrdila, že by mala nejaké informácie, ktoré by tvorili vecný základ pre hodnotiaci úsudok vyslovený vo vzťahu k žalobcovi vetami, ktoré považoval súd za zásah do osobnostných práv žalobcu. Dôkazy predložené v konaní sa týkali prieťahov spôsobených žalobcom v trestnom konaní v konkrétnej trestnej veci, ale nie podozrenia z korupcie a nahrávania zločinu. Podľa európskej judikatúry počínanie osoby, ktorá chce o inej osobe zverejniť informáciu difamačného charakteru, nemožno považovať za rozumné alebo legitímne, pokiaľ nepreukáže, že mala rozumné dôvody pre spoliehanie sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šírila. Okresný súd zdôraznil, že česť je integrálnou súčasťou dôstojnosti človeka. Ak je raz pošpinená verejným vyjadrením, úplná možnosť rehabilitácie nie je možná. Aj u osôb pôsobiacich vo verejnom živote je potom vo verejnom záujme, aby česť a povesť nebola diskutovaná v skutkovo posunutých rovinách, zvlášť u osôb sudcov vo vzťahu ku konaniam, ktoré nie sú právoplatne ukončené. Neuznal za dôvodnú obranu žalovanej, že obdobne ako v médiách alebo pri politickej diskusii boli prípustné aj expresívnejšie výrazové prostriedky za účelom zaujatia adresátov informácie, či vyjadrenia nesúhlasu s kritizovaným konaním, pretože jej prejav na
  31. schôdzi národnej rady nebol prejavom politickým. Žalobca nebol prítomný na rokovaní
  32. schôdze národnej rady, kde prejav žalovanej 1/ odznel a nemohol sa brániť. Podľa názoru súdu prvej inštancie pôda národnej rady nie je bez adekvátnych podkladov miestom na prednesenie takých úvah, aké vo vzťahu k žalobcovi prezentovala žalovaná 1/ vo svojom prejave. 5.
  33. Žalovanou 1/ navrhnuté dôkazy pri jej výsluchu pred dožiadaným súdom dňa 08.06.2018 a prostredníctvom jej právneho zástupcu na pojednávaní dňa 13.06.2018, súd prvej inštancie nevykonal, označujúc ich za nerelevantné vo vzťahu k dvom vetám žalovanej 1/, ktoré súd považoval za zásah do osobnostných práv žalobcu a ktoré svojim obsahom znamenali prednesenie domnienky o možnej korupcii vo vzťahu ku konaniu žalobcu ohľadom trestného spisu, pretože žiaden z navrhnutých dôkazov nemal preukázať vecný základ takéhoto úsudku zo strany žalovanej 1/. Ďalším dôvodom pre nevykonanie navrhnutých dôkazov bolo, že návrh nebol prednesený včas v súlade s § 153 CSP minimálne pred prvým vytýčeným termínom pojednávania po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, t. j. ku dňu
  34. septembra
  35. Vykonanie dôkazov bolo navrhnuté tesne pred pojednávaním a ich vykonanie by si vyžadovalo ďalšie odročenie pojednávania, čo vyhodnotil súd prvej inštancie vzhľadom na dĺžku konania za nehospodárne. 5.
  36. Pre účely rozhodnutia o trovách konania, súd prvej inštancie vypočítal pomer úspechu a neúspechu strán v spore, vo vzťahu k nárokom uplatneným žalobcom v konaní.
  37. Na odvolanie žalovanej 1/ odvolací súd rozsudkom z
  38. októbra 2023 sp. zn. 13Co/29/2019 rozhodol tak, že návrh žalovanej 1/ zo dňa 17.10.2023 na prerušenie konania, zamietol (výrok I.), rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že časť prednesu žalovanej 1/ dňa 15.10.2009 na
  39. schôdzi Národnej rady SR je neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu, v druhom výroku, ktorým uložil žalovanej 1/ povinnosť najneskôr v lehote šesťdesiat

(60)dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaslať žalobcovi písomné ospravedlnenie a v šiestom výroku o povinnosti žalovanej 1/ nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 33 % potvrdil (výrok II.) a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok III.). 6.1. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že v súlade s § 383 CSP vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu, ktorý súd prvej inštancie zistil správne. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, s dôvodmi ktorého sa až na druhú vetu bodu 78 odôvodnenia v celom rozsahu stotožnil, podľa § 387 ods. 2 CSP na ne odkázal a len na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pričom sa vysporiadal sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 6.2. Poukázal na vlastné procesné rozhodnutia a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR" alebo len „ústavný súd") a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP"), ktoré poskytujú odpoveď na niektoré odvolacie námietky žalovanej 1/. Citoval ostatné uznesenie Ústavného súdu SR, týkajúce sa súdenej veci č. k. II. ÚS 898/2016-42 zo 14. júna 2023, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľky JUDr. Y. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12NcC/9/2015 - 585 zo 7. júla 2015, ktorým nebola vylúčená sudkyňa JUDr. E. E. z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Ústavný súd konštatoval, že „...súdna moc sa v danej veci riadne usilovala o nestranné rozhodovanie... priateľskosť vzťahu (JUDr. E. E. so žalobcom) len mierne prevyšuje, resp. sa prekrýva so vzťahom kolegiálnym... sťažovateľka ani sudkyňa E. netvrdili žiadne ďalšie fakty, ktoré by posunuli daný vzťah do polohy takpovediac kvalifikovanej náklonnosti blížiacej sa § 116 OZ. Ani z rozhodnutia ESĽP J. v. Slovensko (sťažnosť č. 42149/17, rozsudok z 25.11.2021) nevyplýva, že by sudkyňa E. mala byť vylúčená... krajský súd napokon riadne a nevyhýbavo vyjadril svoju pozíciu k veci... ústavný súd teda uzatvára, že už pri predbežnom prerokovaní veci a bez nutnosti ďalšieho procesného postupu je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne, je riadne odôvodnené, a teda ústavne akceptovateľné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 dohovoru a zároveň sudkyňu JUDr. E. E. možno považovať za nestrannú, a preto je napadnuté uznesenie ústavne konformné aj z hľadiska práva na nestranný súd. Ústavný súd preto je ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm.
  1. g)zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú." 6.3. Návrhu na prerušenie konania odvolací súd nevyhovel z dôvodu, že citovaným rozhodnutím ústavného súdu je vyvrátené tvrdenie žalovanej 1/, že napadnutým rozsudkom rozhodla vylúčená sudkyňa JUDr. E.. Opätovný návrh žalovanej 1/ na prerušenie konania do rozhodnutia ESĽP o jej sťažnosti považoval odvolací súd za účelový prostriedok oddialenia meritórneho rozhodnutia vo veci samej. 6.4. I napriek oprávnenej výtke žalovanej 1/ (vo vzťahu k odkazom súdu prvej inštancie na dôvody zrušených rozhodnutí) odvolací súd nepovažoval rozsudok súdu prvej inštancie za nedostatočne a nezrozumiteľne odôvodnený. V bodoch 1 až 1.7 odôvodnenia odvolacieho rozsudku odvolací súd zopakoval podstatné dôvody odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v tak širokom rozsahu nie z dôvodu, že by sám nevedel stručnejšie zhrnúť skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, ale aby vyvrátil tvrdenie žalovanej 1/, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je riadne a zrozumiteľne odôvodnené a že sa súd prvej inštancie nevyporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu nezostala nezodpovedaná žiadna otázka podstatná pre rozhodnutie o veci. Spôsobom vyhotovenia a odôvodnenia rozhodnutia neporušil súd prvej inštancie žiadne procesné práva žalovanej 1/ a neboli porušené jej práva na spravodlivý proces. K tvrdenému nesúladu prvého a druhého odseku výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie a k námietkam žalovanej 1/ - že okresný súd nevysvetlil, prečo považoval jej prednes v časti týkajúcej sa JUDr. Y. za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu - poukázal odvolací súd na body 33., 34., 35. odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Nezrozumiteľným nečiní rozhodnutie súdu prvej inštancie ani žalovanou 1/ vytýkaný nedostatok, že v druhom výroku neuviedol, akým spôsobom a na akú adresu má žalovaná 1/ doručiť ospravedlnenie žalobcovi. Odvolací súd súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná 1/ navrhla vykonať dôkazy bez relevancie k predmetu sporu. Žiaden z nich nesmeroval k tomu, aby preukázal podozrenie žalovanej 1/ ako ministerky spravodlivosti, že žalobca nekoná v konkrétnej jemu pridelenej trestnej veci po JUDr. C. Y. z dôvodu, že „niečo zobral, aby vec megapodvodu nevytýčil a nepojednával a tým nahrával zločinom". Odvolací súd súhlasil s názorom žalovanej 1/, že odôvodnenie prvoinštančného rozsudku v bodoch 72., 73. a 78. si odporuje, naviac súd prvej inštancie neupozornil a nepoučil osobitne strany sporu o povinnosti predkladať dôkazy v konkrétnej lehote s následkom, že v opačnom prípade na ne prihliadať nebude. Napriek tomu neobstál ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
  2. e)CSP, keď dôvodom pre nevykonanie žalovanou 1/ navrhovaných dôkazov bolo aj ich vyhodnotenie ako nerelevantných vzhľadom na predmet sporu. 6.5. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky pasívnej legitimácie odvolací súd uviedol, že žalovaný 2/ - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, nemohol niesť zodpovednosť za výroky prednesené žalovanou 1/ na 41. schôdzi národnej rady z dôvodu, že i keď v tom čase vykonávala funkciu ministerky spravodlivosti, neplnila pri svojom prejave, ktorého časť bola súdom prvej inštancie vyhodnotená ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu - úlohy štátneho orgánu, ale prednášala argumentáciu na obhajobu svojej osoby, reagujúc na návrh poslancov na jej odvolanie. Pri prejave, ktorým zasiahla žalovaná 1/ do práva žalobcu na ochranu osobnosti neplnila pracovné či služobné úlohy, nevykonávala verejnú moc štátu prostredníctvom ministerstva spravodlivosti, sledovala iba svoje osobné záujmy zotrvať vo funkcii ministerky spravodlivosti. Tomuto záveru nasvedčujú aj vyjadrenia žalovaného 2/ v konaní. Len prvé a jediné vyjadrenie žalovaného 2/ z 25.06.2010 na č. l. 60 je zhodné a spoločné so žalovanou 1/ z dôvodu, že k tomuto dňu ešte na čele ministerstva spravodlivosti stála žalovaná 1/. V tomto podaní sa žalovaní 1/ a 2/ k pasívnej vecnej legitimácii nevyjadrujú, ale účel svojho vystúpenia žalovaná 1/ pomenovala rovnako ako súd, že sa bránila proti vystúpeniam poslancov národnej rady (nie že bránila ministerstvo spravodlivosti či štát voči poslancom). Vo všetkých ďalších vyjadreniach sa Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „Ministerstvo spravodlivosti SR") počnúc dňom 15. júla 2010 od jej konania dištancuje a odmieta niesť zodpovednosť za jej výroky. Vo vyjadrení zo 07.10.2011 žalovaný 2/ výslovne uvádza, že pri prejave JUDr. Y. na 41. schôdzi národnej rady nešlo o oficiálne stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré tlmočila ministerka, vyjadrenie žalovanej 1/ bolo výlučne vyjadrením osobného názoru JUDr. Y. J., za výroky ktorej nenesie zodpovednosť. Ministerstvo spravodlivosti SR nemohlo ihneď po odznení prejavu JUDr. Y. J. poprieť, že nešlo o oficiálne stanovisko ministerstva, ale o prejav súkromnej osoby, pretože až do 01. júla 2010 zastávala funkciu ministerky spravodlivosti JUDr. Y. J.. Akonáhle došlo k zmene v osobe ministra spravodlivosti „štátne útvary prijali v čo najkratšom čase potrebné kroky na zmarenie dojmu adresátov vyhlásení úradníka, že ide o oficiálne stanovisko štátu". Z formulácie prejavu žalovanej 1/ nemohli adresáti prejavu predpokladať, že ide o oficiálne stanovisko ministerstva spravodlivosti, keď v úvode svojho prejavu žalovaná 1/ výslovne uviedla, že zaujíma stanovisko k návrhu na svoje odvolanie. Aj z formulácie vyjadrení žalovanej 1/ v prvej osobe je zrejmé, že nehovorila za rezort ministerstva spravodlivosti, ale za seba. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/1526/2000 a 30Cdo/2878/2012 vychádzajú z úplne iného skutkového základu, kde bolo zistené, že zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobu k realizácii činnosti tejto právnickej osoby. K rovnakému záveru o zodpovednosti žalovanej 1/ dospel aj Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 11Co/41/2015, predmetom ktorého bola ochrana osobnosti ďalšej osoby, ktorú žalovaná 1/ vo svojom prednese dňa 15.10.2009 na 41. schôdzi národnej rady „kritizovala". 6.6. Odvolací súd nezdieľal názor žalovanej 1/, že súd prvej inštancie nevykonal test proporcionality v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva a že by súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k názoru, že právo žalobcu na ochranu osobnosti je silnejšie než právo žalovanej 1/ na slobodu prejavu. S poukazom na judikatúru ústavného súdu uviedol, že súd prvej inštancie odpovede na otázky testu proporcionality našiel a v konečnom rozhodnutí odpovede na ne zohľadnil. Časť prejavu považoval súd prvej inštancie za skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť nebola v konaní sporná a zvyšok prejavu za hodnotiaci úsudok žalovanej 1/, ktorý by sám osebe nebol závažným zásahom v rámci výkonu práva kritiky žalovanej 1/ do osobnostných práv žalobcu v súvislosti s dôvodom prejavu žalovanej 1/ na 41. schôdzi, pokiaľ by sa v prejave nevyskytli dve vety, ktoré považoval okresný súd za hodnotiaci úsudok žalovanej 1/ bez pravdivého skutkového základu, ktorého cieľom nebolo poukázať na skutočnosť, že žalobca ako kritik pomerov v justícii vo veci nekoná a nebol za to disciplinárne stíhaný, ale jeho účelom bolo žalobcu znevážiť ba až kriminalizovať, o čom svedčí miera expresivity použitých výrazov vo vzťahu k tvrdenému cieľu kritiky, podaného poslucháčom takými formuláciami a výrazmi, ktoré vo vzťahu k osobe žalobcu pôsobili silne difamujúco. Odvolací súd k tomu dodal, že žalovaná 1/ vyšla z justičného prostredia. Musela preto vedieť ako neuvážené obvinenia sudcu z korupcie a nahrávania zločinu poškodia profesijnú a občiansku česť žalobcu ako sudcu. Jej slová mohli v poslucháčoch vyvolať dojem pravdivosti, keď boli prednesené ministerkou spravodlivosti, pri ktorej občania predpokladajú, že hovorí o činnosti sudcu so znalosťou veci vzhľadom na postavenie ministerstva spravodlivosti ako ústredného orgánu štátnej správy pre súdy. S poukazom na judikatúru ESĽP dospel k záveru, že ak sa vychádza z nepravdivých premís, ktorých výsledkom je znevažujúci hodnotiaci úsudok, je potrebné takúto kritiku kvalifikovať ako neprípustnú. Z rovnakého dôvodu nie je prípustná ani kritika, ktorá nemá faktografický, skutkový základ. Kritika by sa mala vyvarovať výlučne všeobecných súdov, ktoré nie sú podporené konkrétnymi argumentmi. Aj v prípade, keď má nejaké vyjadrenie podobu hodnotiaceho úsudku, môže jeho prípustnosť závisieť od toho, či pre tento úsudok existuje dostatočný faktický podklad, pretože i hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek faktického podkladu môže byť prehnaný. Ak bolo cieľom verejnej kritiky nečinnosti sudcu JUDr. L. v závažnej trestnej veci poukázať na pomery v slovenskej justícii, pokiaľ sa jedná o prieťahy v konaní, postačilo uviesť skutkové tvrdenia o tom, kedy vec označovaná žalovanou 1/ ako „megapodvod za 150 miliónov korún" na súd napadla, ktorému sudcovi, v akom období bola pridelená a u ktorého z nich boli zistené prieťahy a aké dôsledky voči sudcovi z týchto zistení boli alebo budú vyvodené. Vety „Koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával? Toto sú u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločinom." navodzujú u poslucháčov dojem, že žalobca v uvedenej veci úmyselne nepojednával niekoľko rokov za túto nečinnosť niečo „zoberie" a svojou nečinnosťou „nahráva zločinu". Tieto tvrdenia žalovanej 1/ boli prednesené bez dostatočného skutkového základu. Z vykonaného dokazovania v disciplinárnom konaní nebolo preukázané, že by u sudcu JUDr. E. L. bola naplnená vôľová zložka zavinenia. Žalovanou 1/ prednesené hodnotiace úsudky bez pravdivého skutkového základu zasiahli do občianskej aj profesnej cti žalobcu a boli objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobcu chránených § 11 OZ a Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR" alebo len „ústava") a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor"). V prospech obmedzenia slobody prejavu žalovanej 1/ pri prejave a diskusii k veciam verejného záujmu rozhodnutím súdu, ktorým súd určil, že časť prejavu žalovanej 1/ je neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu, svedčí práve zistenie, že hodnotiace úsudky žalovanej 1/ neboli podložené dostatočným faktickým základom a použitými výrazmi (sudca zoberie za megapodvod, sudcovia, ktorí nahrávajú zločinom) vážne a bezdôvodne poškodili dobré meno žalobcu ako sudcu. Kritika žalovanej 1/ sa týkala profesijného pôsobenia žalobcu, ktorú však ani pri rešpektovaní judikatúry ESĽP nemožno ponímať ako oprávnenú, keď nebola založená na overených faktoch ohľadom dôvodu nečinnosti žalobcu v konkrétnej trestnej veci, ale sledovala škandalizovanie žalobcu a jeho „kritika" nemala žiaden súvis s predmetom 41. schôdze národnej rady. Oprávnená kritika predpokladá, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej a konkrétnej kritiky a že je primeraná čo do obsahu, formy a miesta jej prednesu. Vecná kritika vychádza z pravdivých skutočností a logicky z nich vyvodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý na základe pravdivých skutočností je možné logicky vyvodiť. Nie je preto možné považovať za oprávnenú takú kritiku, ktorá na skutkový podklad vôbec nenadväzuje. Kritika je primeraná iba vtedy, keď nevybočuje z medzí nutných pre dosiahnutie sledovaného a súčasne spoločensky uznávaného cieľa. Ak kritika nespĺňa uvedené kritériá, ide o exces, ktorý je potom považovaný za neoprávnený výkon práva kritiky, ktorý môže byť spôsobilý vyvolať neoprávnený zásah. U žalovanej 1/ išlo o exces. 6.7. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že vyjadrenie žalovanej 1/ na adresu žalobcu v kontexte informácií o dĺžke trestného konania v medializovanej trestnej veci v znení: „Koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával?... Toto sú u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločinu." bolo spôsobilé zasiahnuť do profesijnej a občianskej cti žalobcu, preto bola žaloba voči žalovanej 1/ v plnom rozsahu dôvodná. Žalovaná 1/ je povinná poskytnúť žalobcovi morálne zadosťučinenie a ospravedlniť sa mu. 7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 1/ (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie z dôvodov v zmysle ustanovení § 420 písm.
  3. e)a
  4. f)CSP a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázkach, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (prípustnosť podľa § 421 ods. 1 písm.
  5. b)CSP) . Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. 7.1. Žalovaná 1/ trvala na tom, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Zopakovala genézu rozhodnutí najmä krajského súdu a ústavného súdu, ktoré sa zaoberali možnou zaujatosťou JUDr. E. E. ktoré podľa jej názoru nemala so žalobcom len bežné kolegiálne vzťahy. Zo strany súdov zaoberajúcich sa rozhodovaním o neutralite JUDr. E. E. išlo podľa dovolateľky o zľahčovanie zdania nezávislosti predmetnej sudkyne. 7.2. K ustanoveniu § 420 písm.
  6. f)CSP uviedla, že odvolací súd odmietol prerušiť konanie z dôvodu sťažnosti podanej na ESĽP. 7.3. V ďalšej časti dovolania vymedzila otázku, ktorú mal odvolací súd nesprávne právne posúdiť a formulovala ju nasledovne: „Bol prejav žalovanej 1/ v postavení podpredsedníčky vlády Slovenskej republiky a ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky na 41. zasadnutí Národnej rady Slovenskej republiky uskutočnený v rámci oficiálneho programu - odvolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky - prejavom JUDr. Y. J. ako súkromnej osoby alebo prejavom JUDr. Y. J. ako podpredsedníčky a členky vlády Slovenskej republiky?" 7.3.1. Dôvody, pre ktoré vo veci konajúci súd považuje výroky žalovanej 1/ na parlamentnej pôde počas vystúpenia v pozícii ministerky spravodlivosti za exces, za ktorý zodpovedá ako fyzická osoba (a zrejme by mala súčasne aj Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR), sú právne neudržateľné. Žalovaná 1/ zotrvala na právnom názore, že vzhľadom na čas a miesto vystúpenia, konala v postavení ministerky spravodlivosti a podpredsedníčky vlády. Len ťažko si možno predstaviť, aby na parlamentnej pôde dostala možnosť vyjadriť sa súkromná fyzická osoba. Dovolateľka ako podpredsedníčka vlády a ministerka bola oprávnená za svoj rezort konať a vystupovať, pričom svojím vopred písomne pripraveným prednesom (s obsahom podloženým aj informáciami od vtedajšieho vedenia Krajského súdu v Banskej Bystrici) vykonávala svoju právomoc bez toho, aby z plnenia svojich úloh vybočila. Kritike sudcov (žalobca bol iba jedným z viacerých kritizovaných sudcov) spojenej s konštatovaním ich, inak vtedy už verejnosti známej, dlhoročnej nečinnosti v závažnej trestnej kauze, nemožno priznať povahu excesu z plnenia úloh ministra spravodlivosti. Písomný prejav ministra v zákonodarnom zbore, ktorého príprava inak nepodlieha žiadnemu „schvaľovaciemu" procesu na príslušnom ministerstve, nemožno vnímať inak ako súčasť výkonu jeho právomoci. Miestny, časový a ani vecný vzťah k aktu parlamentného vystúpenia žalovanej 1/ iné právne stanovisko ani nepripúšťajú. Vystúpenie akéhokoľvek ministra v zákonodarnom zbore nemôže byť samo osebe jeho „osobným" vystúpením, a to bez ohľadu na okolnosti, ktoré ho vyvolali. 7.4. Dovolateľka sa ďalej nestotožnila s právnym posúdením hodnotiaceho úsudku odvolacím súdom. Mala za to, že pri hodnotení otázky „kto" mal zasiahnuť do osobnosti žalobcu, súd prvej inštancie nezohľadnil jej postavenie, tak ako to bolo konštatované pri námietke týkajúcej sa pasívnej legitimácie a nezohľadnil ani jej privilegované postavenie. Súdy nezohľadnili (koho sa kritika týka) fakt, že prejav žalovanej 1/ sa nevenoval žalobcovi, ale kritike súdnej moci, resp. kritike fungovania justície ako celku. Nekritizovala výlučne žalobcu, zároveň nesmerovala k osobe žalobcu ako takému, ale len voči jeho postupu (konkrétne nečinnosti) v konkrétnej trestnej veci. Z okolností veci (obe strany sú verejne činné) vyplýva podstatne znížená ochrana sudcu krajského súdu. Pokiaľ išlo obsah kritiky uviedla, že všetky fakty uvádzané v prejave žalovanej 1/ v postavení ministerky boli pravdivé. Išlo o údaje o nečinnosti žalobcu, ktorá bola aj predmetom jeho disciplinárneho stíhania. Ak ide o hodnotiace úsudky, tieto sa opierali o všetky údaje vyhodnotené ako fakty, ktorých pravdivosť súd prvej inštancie akceptoval. Otázky dovolateľky v postavení ministerky SR, prezentované v parlamente pri obhajobe sudcovského stavu, mali charakter jej subjektívneho názoru, ktorý by si mohol položiť akýkoľvek adresát jej prejavu. V nijakom prípade však primárnym cieľom prejavu nebolo ponížiť dôstojnosť či osobnosť žalobcu. Prezentované hodnotiace úsudky žalovanej 1/ v postavení ministerky SR nemožno považovať za prekračujúce mantinely kritiky, ktoré by mohli značnou intenzitou, vrátane nepriaznivých následkov, ohroziť postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. Kritika žalobcu bola založená na pravdivom podklade (pravdivosť všetkých faktov bola verifikovaná), spôsob jej prezentácie bol primeraný a primárnym cieľom kritiky nebolo hanobenie či zneuctenie žalobcu. K miestu kde sa kritika odohrávala uviedla, že nedošlo ku kritike v médiách, čo je považované na priťažujúcu okolnosť. 8. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu poukázal na rozhodnutie ústavného súdu k zaujatosti sudkyne súdu prvej inštancie, otázku prerušenia konania považoval odvolacím súdom za vyriešenú správne a napokon uviedol, že vymedzená otázka je otázkou skutkovou a nie právnou. Zhrnul, že dovolanie je v plnom rozsahu nedôvodné, a preto navrhol, aby ho dovolací súd v zmysle ustanovenia § 448 CSP zamietol. 8.1. K dovolaniu sa vyjadril aj žalovaný 2/, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s právnymi závermi súdov nižších inštancií. Mal za to, že súdy správne právne posúdili výroky dovolateľky ako exces, za ktorý môže niesť zodpovednosť výlučne žalovaná 1/. Podľa jeho názoru v konaní nedošlo k vadám v zmysle ust. § 420 CSP a rozhodnutie odvolacieho súdu nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom na uvedené žalovaný 2/ navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalovanej 1/ odmietol. 9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 1/ treba zamietnuť, pretože nie je dôvodné. 10. Dovolateľka navrhla dovolaciemu súdu prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o jej sťažnosti na ESĽP, ktoré sa týka možnej zaujatosti sudkyne súdu prvej inštancie v tejto veci. Dovolací súd zistil, že konanie o sťažnosti č. 38091/23 Petrikova vs. Slovensko bolo dňa 11. júna 2024 ukončené rozhodnutím, ktoré označilo prípad ako neprípustný. Na základe uvedeného dovolací súd návrh dovolateľky na prerušenie konania v zmysle § 445 CSP zamietol. 10.1. Rovnako dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022). 11. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 12. Dovolateľka v prvom rade namietala, že vo veci na súde prvej inštancie rozhodovala vylúčená sudkyňa JUDr. E. E.. V súvislosti s vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. e/ CSP uviedla, že menovaná sudkyňa súdu prvej inštancie vo všetkých vyjadreniach k svojej nestrannosti zvýrazňovala svoj vzťah k žalobcovi, ktorý nepovažovala za bežný kolegiálny vzťah a sama navrhovala zvážiť jej vylúčenie. O jej nevylúčení rozhodol sťažnostný súd pomerom hlasov 2:1. Opísala aj celú genézu, keď o (ne)vylúčení tejto sudkyne rozhodoval viackrát Krajský súd v Banskej Bystrici, pričom jeho rozhodnutia boli preskúmavané Ústavným súdom Slovenskej republiky a jeho postup Európskym súdom pre ľudské práva. 13. V súvislosti s posúdením opodstatnenosti tejto námietky dovolací súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu publikované ako judikát R 59/1997, v zmysle ktorého neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
  7. e)CSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval. 14. Dovolací súd vzhľadom na obsah námietok uvádzaných dovolateľkou vychádzal z ustanovenia § 49 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva, že sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu, k nezaujatému prístupu súdu k stranám sporu alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Tomu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu k sporu alebo jeho osobného vzťahu k stranám sporu, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na spor, a preto objektívne vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k sporu je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia sporu a rozhodnutia v spore. 14.1. Dovolací súd akcentuje, že obsahom práva na prejednanie sporu pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania sporu pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie sporu nestranným súdom je len povinnosť prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). V tejto súvislosti je nevyhnutné tiež zdôrazniť, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 až § 58 CSP predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR), sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania sporu skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor strany (účastníka) konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. 14.2. V danom prípade sa dovolací súd stotožnil s argumentáciou ústavného súdu, ktorý v uznesení zo 14. júla 2023 sp. zn. II. ÚS 898/2016-42 skúmajúc na základe sťažnosti dovolateľky rozhodnutie krajského súdu o nevylúčení JUDr.. uviedol: „zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že súdna moc sa v danej veci riadne usilovala o nestranné rozhodovanie. Ústavný súd k veci opätovne uvádza, že prerokúvaná vec je osobitá tým, že priateľskosť vzťahu (spočívajúca v tom, že v minulosti do roku 2010 sa spoločne aj s inými kolegami zo súdu zúčastňovali so žalobcom na rehabilitácii sudcov a od roku 2010 do rozhodnutia krajského súdu sa sudkyňa E. stretla so žalobcom a jeho manželkou len jedenkrát niekedy v lete 2014 na oslave 50-tin spoločného kolegu) len mierne prevyšuje, resp. sa prekrýva so vzťahom kolegiálnym. Možno predpokladať, že obdobný vzťah k žalobcovi, resp. jeho manželke majú mnohí ďalší sudcovia okresného súdu, resp. slovenských súdov. Sťažovateľka ani sudkyňa E. netvrdili žiadne ďalšie fakty, ktoré by posunuli daný vzťah do polohy takpovediac kvalifikovanej náklonnosti blížiacej sa § 116 Občianskeho zákonníka. Ani z rozhodnutia ESĽP Petríková v. Slovensko (sťažnosť č. 42149/17, rozsudok z 25. 11. 2021) nevyplýva, že by sudkyňa E. mala byť vylúčená." 14.3. Dovolací súd obdobne ako ústavný súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. júla 2015 sp. zn. 12NcC/9/2015, v ktorom uviedol, že „i po doplnení vyjadrenia sudkyne JUDr. E. v podaní z 2.7.2015 zotrváva na názore vyjadrenom v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/223/2012-513 z 03. septembra 2014, že sudkyňu JUDr. E. E. napriek jej vyhláseniu o svojom vzťahu k navrhovateľovi, ako účastníkovi konania, nie je možné považovať za zaujatú a vylúčenú z prejednávania a rozhodovania veci podľa § 14 ods. 1 O. s. p. Ňou tvrdený priateľský vzťah k navrhovateľovi sa neprejavuje navonok spôsobom uvedeným v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc/30/2014, 7Nc/7/2012, keď sa len v minulosti do roku 2010 spoločne aj s inými kolegami zo súdu zúčastňovali s navrhovateľom rehabilitácii sudcov a od roku 2010 do rozhodnutia krajského súdu týmto rozhodnutím sa stretla s navrhovateľom a jeho manželkou len jedenkrát niekedy v lete 2014 na oslave 50-tin spoločného kolegu. Ani účasť na oslave 50-tin spoločného kolegu nemôže spochybniť schopnosť sudkyne JUDr. E. E. prejednať a rozhodnúť vec nestranne a nezaujato, pretože nejde o vzájomné pozvanie medzi navrhovateľom alebo jeho rodinným príslušníkom a sudkyňou JUDr.. na vlastnú súkromnú akciu. Tejto akcie sa zúčastnili navrhovateľ a sudkyňa JUDr. E. E. na pozvanie iného kolegu a ich stretnutie na tejto akcii možno považovať za náhodné, účastníkom konania a sudcom prejednávajúcim vec neovplyvnené. Preto takéto náhodné stretnutie nepovažuje krajský súd za prejav vzťahu sudkyne a navrhovateľa, ktorý by mohol objektívne spôsobiť pochybnosti o jej nezaujatosti. Krajský súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by objektívne zakladala pochybnosť o nezaujatosti JUDr. E. E., preto ju z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil." 14.4. Dovolací súd vzhľadom k tomu, že uvedené rozhodnutia boli tiež predmetom konania pred Európskym súdom pre ľudské práva, pričom nebola spochybnená nestrannosť sudkyne súdu prvej inštancie JUDr. E., sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na ich obsah. 14.5. Pri rozhodovaní, či uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok nestrannosti sudcu (z objektívnych aspektov), a teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti, vychádzal najvyšší súd z judikatúry ESĽP, ktorá vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Predmetný kolegiálny vzťah medzi žalobcom, resp. jeho manželkou a zákonnou sudkyňou dovolací súd nepovažoval za takú okolnosť, ktorá by svojou povahou, obsahom a intenzitou bola z objektívneho hľadiska spôsobilá založiť pochybnosť o nezaujatosti, resp. schopnosti zákonnej sudkyne prejednať a rozhodnúť vec nestranne. Vzhľadom na to, že dovolací súd nevzhliadol iné skutočnosti odôvodňujúce vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednania sporu, považoval tvrdenie žalovanej 1/ o existencii vady zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. e/ CSP za neopodstatnené. 15. Dovolateľka ďalej namietala, že odvolací súd neprerušil konanie z dôvodu podania sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva, a týmto nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd k tejto námietke uvádza, aj keby namietaný postup odvolacieho súdu mal znamenať zmätočnosť odvolacieho konania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
  8. f)CSP, v tomto štádiu konania je už irelevantná vzhľadom k tomu, že predmetná sťažnosť dovolateľky bola medzičasom na ESĽP už vybavená. Za tohto stavu by nebolo možné vrátiť vec do štádia odvolacieho konania za účelom nápravy „negatívnych" následkov postupu odvolacieho súdu, spočívajúcich v neprerušení odvolacieho konania do skončenia konania pred ESĽP. Napokon odvolací súd prerušoval konanie už pri čakaní na rozhodnutie ústavného súdu, a ďalšie zdržanie by bolo aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Na tomto mieste dovolací súd považuje za potrebné zároveň uviesť, že Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie ústavného súdu II. ÚS 898/2016-42 nespochybnil. Vzhľadom na uvedené dovolací súd považoval tvrdenie dovolateľky o existencii vady zmätočnosti, uvedenej v § 420 písm.
  9. f)CSP za neopodstatnené. 16. Dovolateľka ďalej vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  10. b)CSP. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Aby na základe dovolania podaného podľa tohto ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2 Cdo 203/2016, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku, podobne ako predchádzajúca právna úprava v rámci Občianskeho súdneho poriadku, totiž dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 16.1. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovanej 1/ treba osobitne pre daný prípad zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne (iba tá) právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. 17. Žalovanou 1/ podané dovolanie za relevantnú v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  11. b)CSP označuje v prvom rade otázku jej pasívnej legitimácie. Dovolateľka zotrvala na právnom názore, že vzhľadom na čas a miesto vystúpenia, konala v postavení ministerky spravodlivosti a podpredsedníčky vlády, pričom bola oprávnená za svoj rezort konať a vystupovať a vopred písomne pripraveným prednesom vykonávala svoju právomoc bez toho, aby z plnenia svojich úloh vybočila. Kritike sudcov (žalobca bol iba jedným z viacerých kritizovaných sudcov) spojenej s konštatovaním ich, inak vtedy už verejnosti známej, dlhoročnej nečinnosti v závažnej trestnej kauze nemožno priznať povahu excesu z plnenia úloh ministra spravodlivosti. Poukázala na judikatúru najvyššieho súdu, Najvyššieho súdu Českej republiky, rozhodnutie Európskeho súdneho dvora. 17.1. Dovolateľka právnu otázku sformulovala v znení „bol prejav žalovanej 1/ v postavení podpredsedníčky vlády Slovenskej republiky a ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky na 41. zasadnutí Národnej rady Slovenskej republiky uskutočnený v rámci oficiálneho programu - odvolanie ministerky spravodlivosti R. republiky - prejavom JUDr. Y. J. ako súkromnej osoby alebo prejavom JUDr. Y. J. ako podpredsedníčky a členky vlády Slovenskej republiky?" 17.2. Posudzujúc dovolanie žalovanej 1/ podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) dospel dovolací súd k záveru, že obsahom právnej otázky je posudzovanie pasívnej vecnej legitimácie v konaní o ochranu osobnosti za prejavy, ktoré voči žalobcovi predniesol odvolávaný člen vlády v pléne Národnej rady Slovenskej republiky. Táto otázka ešte nebola predmetom rozhodovania dovolacieho súdu, odvolací súd na jej riešení založil svoje potvrdzujúce rozhodnutie, dovolanie je preto prípustné v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  12. b)CSP. 18. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 18.1. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. 18.2. Podľa čl. 86 písm.
  13. f)Ústavy Slovenskej republiky do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä rokovať o programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, kontrolovať činnosť vlády a rokovať o dôvere vláde alebo jej členom. 18.3. Podľa čl. 88 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada najmenej pätina jej poslancov. 18.4. Podľa čl. 116 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky Národná rada Slovenskej republiky môže vysloviť nedôveru aj jednotlivému členovi vlády; v tomto prípade prezident Slovenskej republiky člena vlády odvolá. 18.5. Podľa § 13 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov:
(1)Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo.
(2)Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky pripravuje právnu úpravu v oblasti ústavného práva, trestného práva, občianskeho práva, obchodného práva, rodinného práva, konkurzného práva a medzinárodného práva súkromného.
(3)Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vykonáva štátny dohľad nad činnosťou Slovenskej komory exekútorov, nad činnosťou Notárskej komory Slovenskej republiky, v zákonom ustanovenom rozsahu nad činnosťou súdnych exekútorov a nad činnosťou notárov.
(4)Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vykonáva v zákonom ustanovenom rozsahu kontrolu nad dodržiavaním podmienok organizovania a priebehu dobrovoľných dražieb.
(5)Ministerstvo

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.