Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/69/2025 Identifikačné číslo spisu: 3120207361 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:3120207361.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V. E., narodeného XX. T. XXXX, M. I. O. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Karolom Porubčinom, Považská Bystrica, Centrum 27/32, proti žalovaným 1/ W. O., narodenej XX. M. XXXX, R. XX a 2/ W. O., narodenej XX. F. XXXX, R. XX, o zaplatenie 2 880 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 24C/29/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 08. marca 2023 sp. zn. 5Co/109/2022, takto rozhodol: I. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 08. marca 2023 sp. zn. 5Co/109/2022 v napadnutej potvrdzujúcej časti týkajúcej sa zamietnutia nároku žalobcu na vydanie veci od žalovanej 2/ zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. II. Vo zvyšnej časti dovolanie o d m i e t a. III. Uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 24C/29/2020 - 115 z 09. júna 2023 zrušuje. Odôvodnenie 1. Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") rozsudkom z 13. mája 2022 č. k. 24C/29/2020-68 žalobu zamietol a žalovanej 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 2 400 eur od žalovanej 1/ z titulu zmluvy o pôžičke, sumy 480 eur z titulu zmluvy o pôžičke a vydania mobilného telefónu a kľúčov od rodinného domu od žalovanej 2/. 1.1. Súd prvej inštancie k sume 2.400 eur uplatňovanej od žalovanej 1/ uviedol, že dôkazné bremeno existencie zmluvy o pôžičke zaťažuje žalobcu, ktorý ho v danom prípade neuniesol. Žalobca preukazoval uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovanou 1/ potvrdením o výbere peňažných prostriedkov a skutočnosťou, že žalovaná 1/ mala za tieto peniaze vybrať šperky zo záložne. Podľa súdu prvej inštancie však žalobca nepreukázal reálne odovzdanie peňazí žalovanej 1/, pričom predložené potvrdenie o výbere peňazí je iba potvrdením o výbere sumy z bankového účtu, čo nemá žiadny súvis so žalovanou 1/. Rovnako žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalovaná 1/ tieto peniaze použila na výber šperkov zo záložne. Vzhľadom na uvedené nemal súd prvej inštancie preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou 1/. 1.2. V ďalšom súd prvej inštancie preskúmaval uzavretie zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou 2/ a skonštatoval, že v tomto prípade žalovaná 2/ potvrdila uzavretie zmluvy o pôžičke na 400 eur, ktorá bola podpísaná dňa 13. septembra 2019, zároveň však uviedla, že žalobcovi vrátila celú požičanú sumu, pričom sám žalobca potvrdil, že mu vrátila 500 eur. Žalobca však podľa súdu prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno v časti týkajúcej sa zvyšnej sumy keď tvrdil, že požičal žalovanej 2/ aj sumy dopísané na potvrdení, ktoré žalovaná 2/ poprela. Do tejto uplatnenej sumy žalobca započítal aj sumu 40 eur, ktorú mu mala žalovaná 2/ „ukradnúť" z peňaženky, čo žalovaná 2/ poprela. Ďalej sa žalobca domáhal od žalovanej 2/ vydania veci podľa § 126 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ"), a to kľúčov od rodinného domu a mobilného telefónu z titulu, že ich dal na požiadanie žalovanej, a tá mu ich nevrátila a neoprávnene ich zadržiava. Žalovaná 2/ podľa súdu prvej inštancie poprela neoprávnenú držbu predmetných vecí tým, že jej síce tieto veci žalobca daroval ale ona ich zahodila. Podľa súdu prvej inštancie tak žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal dohodu so žalovanou 2/ týkajúcu sa vrátenia predmetných vecí, teda ich neoprávnenú držbu žalovanou 2/. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP") tak, že žalovanej 1/ a žalovanej 2/, ktoré mali plný úspech vo veci náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že si žiadne trovy neuplatnili. 2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobcu rozsudkom z 08. marca 2023 č. k. 5Co/109/2022-105 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Stotožnil sa so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia. 2.1 Odvolací súd zopakoval, že tvrdenia žalobcu o pôžičke 2 400 eur pre žalovanú 1/ a 480 eur pre žalovanú 2/ ako aj peňažných súm dopísaných do potvrdenia o pôžičke boli popreté, a žalobca nijakým spôsobom tieto tvrdenia nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno. K nároku žalobcu na vrátenie kľúču od domu a mobilného telefónu od žalovanej 2/ odvolací súd poukázal na to, že žalobca najprv uviedol, že mu ich žalovaná 2/ ukradla, a na pojednávaní pred súdom potom vypovedal, že tieto veci poskytol žalovanej 2/ na jej požiadanie s tým, že mu ich má vrátiť, pričom žalovaná 2/ vypovedala, že jej ich žalobca daroval a ona ich už nemá keďže ich zahodila. Odvolací súd skonštatoval, že v prípade ak žalovaná 2/ poprela, že by uvedené veci držala, mal žalobca dôkaznú povinnosť preukázať, že tomu tak je, teda že žalovaná 2/ v čase rozhodovania súdu má ním žiadané veci vo svojej držbe. Dôkazom o držbe pritom podľa odvolacieho súdu nemôže byť ani tvrdenie žalovanej 2/, že je ochotná žalobcovi kľúč od domu vrátiť, keďže toto tvrdenie uviedla v písomnom podaní skoro rok pred pojednávaním pred súdom prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené nemožno mať podľa odvolacieho súdu za preukázané, že žalovaná 2/ tento kľúč v čase rozhodovania súdu neoprávnene zadržiava, keď žalovaná 2/ vo svojej výpovedi pre rozhodnutím súdu jeho držbu odôvodnene poprela a zo strany žalobcu nebol predložený ani označený žiadny dôkaz o opaku. K námietke žalobcu ohľadom nevykonania dokazovania záznamom z kamery poznamenal, že z písomnej zápisnice o pojednávaní ako aj zvukového záznamu z tohto pojednávania vyplýva, že žalobca na opakovaný dotaz súdu prvej inštancie nemal návrhy na doplnenie dokazovania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok voči žalobcovi v rozsahu 100%. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca („ďalej aj „dovolateľ") dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm.
- f)a § 421 ods. 1 písm.
- a)CSP. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
- f)CSP videl dovolateľ v nevykonaní navrhnutého dôkazu, a to kamerového záznamu zo záložne, kde si žalovaná 1/ mala za požičané peniaze vybrať šperky; ďalej mal za to, že nižšie súdy vec nesprávne právne posúdili v časti žaloby týkajúcej sa vydania vecí, a to kľúčov a mobilného telefónu. Podľa dovolateľa nie je sporné, že je žalobca vlastníkom predmetných vecí, a z vyjadrenia žalovanej 2/ je zrejmé, že predmetné veci mala vo svojej držbe od žalobcu, mala ich používať počas ich vzťahu avšak bez dohody o ich vrátení, a až na pojednávaní konanom 13. mája 2022 uviedla, že obidve veci asi pred 2 rokmi zahodila do Váhu. Dovolateľ nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, kladúceho na žalobcu požiadavku, aby dokazoval existenciu držby u žalovanej k momentu vydania rozhodnutia súdu, nakoľko zaťažuje žalobcu nemožným dôkazom. Žalobca v konaní o vydanie veci je povinný preukázať, že žalovaný pred podaním žaloby nadobudol držbu veci, nie však existenciu držby žalovaného požadovanej veci v čase súdneho konania. Dôkazné bremeno o strate držby tak spočíva na odporcovi (poukázal pritom na rozhodovaciu činnosť českého najvyššieho súdu sp. zn. 28Cdo/4178/2007, 29Odo/1027/2006, 22Cdo/2234/2008). V tejto súvislosti dovolateľ pozornosť upriamil aj na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky v sporoch o vydanie veci (II. ÚS 296/09). Na základe uvedeného žiadal rozsudky súdov nižších inštancií zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodovanie. 4. Žalované 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu zopakovali podstatnú časť svojej skoršej argumentácie s tým, že žalobcovi žiadne peniaze nedlhujú. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je čiastočne dôvodné. 6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 7. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
- f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 9. Ustanovenie § 432 ods. 2 CSP je nutné vykladať v spojitosti s § 421 ods. 1 písm.
- a)CSP zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa teda viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to konkrétne v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach. 10. Dovolací súd však nie je pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný dovolateľom označeným dôvodom prípustnosti dovolania, resp. dovolací súd nemôže posudzovanie prípustnosti dovolania podľa § 432 CSP obmedziť len na konkrétne písmeno obsiahnuté v ustanovení § 421 ods. 1 CSP, ktoré označil dovolateľ (sp. zn. 1VObdo/2/2020). Proti nadmernému formalizmu pri posudzovaní procesných úkonov účastníkov civilného konania sa ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti niekoľkokrát vymedzil (II. ÚS 135/04, III. ÚS 564/2021). 10.1. Žalobca nesprávne prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
- a)CSP (namiesto § 421 ods. 1 písm.
- b)CSP) a v súvislosti s týmto uplatneným dovolacím dôvodom otvoril právnu otázku, ktorú možno charakterizovať ako nesprávne právne posúdenie rozloženia dôkazného bremena pri reivindikačnej žalobe. 11. Dovolateľ argumentoval tým, že požiadavka na žalobcu, aby dokazoval existenciu držby u žalovanej k momentu vydania rozhodnutia súdu je nesprávna, nakoľko zaťažuje žalobcu nemožným dôkazom. Nejde tu totiž podľa dovolateľa o neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena, ale o jeho „presah" ku dňu rozhodovania súdu, pričom uvedenú povinnosť by žalobca ani objektívne nemohol splniť; zastával názor, že žalobca je v konaní o vydanie veci povinný preukázať, že žalovaný pred podaním žaloby nadobudol držbu veci, nie však existenciu držby žalovaného požadovanej veci v čase súdneho konania. Žalobca na preukázanie odklonu odvolacieho súdu od ustálenej praxe dovolacieho súdu označil okrem rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 296/09) aj tri rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/4178/2007, 29Odo/1027/2006 a 22Cdo/2234/2008. 11.1. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu" predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. 11.2. Vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť CSP sa potom (a contrario k R 71/2018) pod pojmom dovolací súd rozumie len Najvyšší súd Slovenskej republiky, a nie aj Najvyšší súd Českej republiky. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda aj Najvyššieho súdu Českej republiky nespadajú pod pojem rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky rešpektuje názor najvyššieho súdu, že tieto rozhodnutia nepatria do ustálenej praxe dovolacieho súdu a z pohľadu posudzovania ustálenej praxe ich nebude zohľadňovať (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 06. októbra 2020 sp. zn. I. ÚS 115/2020). 11.3. Ak teda dovolateľ v dovolaní poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky ako na rozhodnutia spadajúce pod ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odklonil, takýto postup nemožno považovať za súladný s požiadavkami na formuláciu právnej otázky v dovolaní, ktorého prípustnosť je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm.
- a)CSP. 11.4. Na druhej strane však platí, že pokiaľ dovolateľ v dovolaní uvádza svoju argumentáciu týkajúcu sa určitej právnej otázky a v súvislosti s ňou odkazuje na rozhodnutia českých súdov, najmä Najvyššieho súdu Českej republiky a týmito rozhodnutiami svoju argumentáciu posilňuje, nie je namieste, aby najvyšší súd dovolateľa odbil tým, že táto jeho argumentácia je (ako taká) právne irelevantná. Najvyšší súd sa s podstatnými argumentmi strany musí vždy vysporiadať, či sú alebo nie sú podporené judikatúrou iných štátov (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 06. októbra 2020 č. k. I. ÚS 115/2020). 12. Pretože dovolateľom uplatnený dovolací dôvod bol vymedzený v zákonných mantineloch § 432 ods. 2 CSP, bol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP a na tomto základe dovolací súd podrobil rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu; pristúpil k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie. 13. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. 14. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 09. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 24/2019). 14.1. Dôkazné bremeno tak možno vymedziť ako procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že súdu budú rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno vzťahuje, preukázané. Pojem „dôkazné bremeno" sa najčastejšie používa v spojení s jeho unesením alebo neunesením; ak ho strana sporu (ne)uniesla, znamená to, že sa jej (ne)podarilo skutočnosť preukázať bez ohľadu na to, či si dôkaznú povinnosť splnila či nesplnila. Samotná skutočnosť, či sporová strana vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti sporových strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri aj sp. zn. 6Cdo/81/2010). Aby si strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon strane ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. V spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany sporu v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti sporových strán. 14.2. Pravidlá delenia dôkazného bremena majú povahu právnych noriem, a preto je nimi sudca viazaný tak ako zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy); teda rozdelenie dôkazného bremena nemôže byť závislé na tom, čo ktorá strana tvrdí, ale na pravidlách delenia dôkazného bremena podľa analýzy aplikovaných právnych noriem a protinoriem. Pravidlá delenia dôkazného bremena vytvárajú určitý systém. Jeho jadrom je základ, podľa ktorého je každá strana sporu zaťažená dôkazným bremenom a bremenom tvrdenia ohľadne skutkových znakov jej priaznivej právnej normy (platí tzv. teória analýzy noriem). Žalobca je tak zaťažený dôkazným bremenom ohľadne znakov skutkovej podstaty nárokovej právnej normy, ktorú je nevyhnuté v dôvodoch rozsudku identifikovať, zatiaľ čo žalovaných ťaží dôkazné bremeno zabraňujúce vzniku nároku žalobcu, alebo spôsobujúce zánik jeho nároku. 14.3. V civilnom sporovom konaní je v zásadne povinnosťou strany sporu tvrdiť skutočnosti významné pre rozhodnutie o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Keďže v spornom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku sporu, každú zo strán v opačnom smere zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť. Každá strana musí v závislosti od hypotézy právnej normy tvrdiť skutočnosti významné pre rozhodnutie o veci samej a označiť v záujme ich preukázania dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (m. m. sp. zn. 5Cdo/37/2025) 14.4. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. To znamená, že dôkazné bremeno v kontradiktórnom spore rozhodne nesvedčí len žalobcovi. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia. Možno teda konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, hoci nie v rovnakom rozsahu. Rozsah dôkazného bremena žalovaného sa odvíja od miery aktivity žalobcu, ak žalobca splní svoju povinnosť tvrdenia dôkladne, žalovanému spravidla nebude stačiť spochybňovať skutkové tvrdenia žalobcu, ale musí predostrieť vlastné relevantné skutkové tvrdenia týkajúce sa konkrétneho prejednávaného procesného nároku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 51 - 53). 15. Podľa § 126 ods. 1 OZ má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. 16. Žaloba na vydanie veci je základnou vlastníckou žalobou. Prostredníctvom žaloby na vydanie veci sa vlastník veci - žalobca môže domáhať vydania veci od toho subjektu - žalovaného, ktorý vec neoprávnene zadržiava. Základným predpokladom úspešnosti žaloby na vydanie veci je preukázanie existencie vlastníckeho práva k veci, a že sa vec neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka. V uvedenom prípade podľa dovolacieho súdu nebol medzi stranami sporný fakt, že je žalobca vlastníkom kľúčov od rodinného domu a mobilného telefónu, čo v konaní potvrdila aj samotná žalovaná 2/ (pozn. aj keď odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalovaná 2/ nikdy neuviedla, že má aj telefón, zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 13. mája 2022 jasne vyplýva, že jej žalobca daroval mobilný telefón a kľúče, ktoré obe zahodila). Žalovaná 2/ sa počas konania pred súdom prvej inštancie bránila tým, že aj keď jej tieto veci žalobca daroval, v súčasnosti, t. j. počas konania pred súdom prvej inštancie, ich už nemá vo svojej faktickej moci, nakoľko ich zahodila do Váhu. Tým podľa súdov nižšej inštancie žalovaná 2/ poprela neoprávnenú držbu predmetných vecí a žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď relevantným spôsobom nepreukázal dohodu so žalovanou 2/ týkajúcu sa vrátenia predmetných vecí, teda ich neoprávnenú držbu žalovanou 2/ v čase rozhodovania súdu. 17. Súdy nižšej inštancie vychádzali z neudržateľného názoru, ktorý vyžadoval od žalobcu preukázanie, že mu žalovaná 2/ neoprávnene zadržiavala vec nie len ku dňu podania žaloby, ale aj ku dňu rozhodnutia súdu. Podľa dovolacieho súdu striktné dodržiavanie tejto zásady viedlo k neriešiteľnej situácii, kedy na strane žalobcu súdy nižšej inštancie síce mali preukázané okolnosti, z ktorých žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k veci, ako aj skutočnosť, že žalovaná 2/ nadobudla držbu k jeho veciam, avšak vyžadovali od žalobcu preukázanie držby žalovanej 2/ do okamihu rozhodnutia vo veci, čo by pre žalobcu bolo v zásade nesplniteľnou podmienkou, ktorá nezodpovedá požadovanej ochrane vlastníckeho práva. 17.1. Z uvedených východísk možno rezumovať najmä to, že súdy nižšej inštancie zaťažili žalobcu nemožným dôkazom, keď bez spolupráce so žalovanou 2/ by podmienku preukázania neoprávnene zadržiavanej veci nemohol preukázať, a v prípade, ak žalovaná 2/ zahodila kľúče a mobilný telefón do Váhu, tak by túto požiadavku súdov nižšej inštancie ani objektívne nemohol splniť. Preto skutočnosť, že jedinou obranou žalovanej 2/ v konaní o vydanie veci podľa § 126 OZ bolo tvrdenie, že veci, t. j. kľúče a mobilný telefón, ktoré jej žalobca dal - síce mala vo svojej držbe (a počas konania ich aj chcela vrátiť) ale už ich nemá, lebo ich zahodila do Váhu, prenáša na žalovanú 2/ povinnosť uniesť dôkazné bremeno o preukázaní ňou tvrdenej skutočnosti svedčiacej v jej prospech, ktorá by pre ňu znamenala zánik práva žalobcu na vydanie veci (m. m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 27. mája 2014 sp. zn. 22Cdo/1007/2014). Ak žalovaná 2/ v predmetnom konaní tvrdila, že právo žalobcu zaniklo, resp. že veci ktoré žalobca od nej požaduje už nemá, dôkazné bremeno zaťažuje práve ju. Takéto chápanie rozloženia dôkazného bremena je vyjadrením všeobecného princípu právneho následku, kde trvanie držby je určitým právnym následkom, ktorý vo svojej podstate žalobca ani nemôže preukazovať, lebo predmetom dokazovania sú len skutočnosti, s ktorými sú spojené právne následky ako je napríklad vznik neoprávnenej držby, čo v tomto konaní nebolo ani sporné. 18. Dovolací súd záverom na margo potvrdenia správnosti ním zastávaného názoru poukazuje na právne závery Najvyššieho súdu Českej republiky vyjadrené v analogickej veci v uznesení z 18. septembra 2018 sp. zn. 22Cdo/2721/2018: „Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa rozdelenia dôkazného bremena, možno uviesť, že pri uplatnení nároku na vydanie veci je žalobca povinný preukázať okolnosti, z ktorých odvodzuje vlastnícke právo k veci, ako aj skutočnosť, že žalovaný nadobudol držbu alebo držanie jeho veci; naopak, žalobca nie je povinný preukázať, že žalovaný mu vec stále neoprávnene zadržiava. Ak sa preukáže nadobudnutie držby alebo zadržania žalovaným, dôkazné bremeno o strate držby leží na žalovanom [porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 14. 11. 2007, sp. zn. 28 Cdo 4178/2007 (uverejnený pod č. C 5 580 v Zborníku občianskoprávnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu, C. H. Beck - ďalej len „Zborník"), alebo z 27. 05. 2014, sp. zn. 22Cdo 1007/2014 (uverejnený pod č. C 13 838 v Zborníku)]." Rovnako poukazuje na publikovaný názor uverejnený v bulletine - advokacie.cz, ktorý vo vzťahu k riešenej problematike podčiarkol, že: „Preukázanie držby (zadržania) v priebehu súdneho konania až do okamihu vydania rozhodnutia by však pre žalobcu v mnohých prípadoch predstavovalo nesplniteľnú požiadavku, ktorá nezodpovedá požadovanej ochrane jeho vlastníckeho práva. Tá istá literatúra ďalej zdôrazňuje, že požiadavka na žalobcu, aby preukázal existenciu držby u žalovaného ku dňu vydania rozhodnutia súdu, by znamenala zaťaženie žalobcu nemožným dôkazom. Nejde tu totiž o nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkazného bremena, ale o jeho „presah" k dňu rozhodnutia súdu, pričom uvedenú povinnosť by žalobca v mnohých prípadoch bez spolupráce so žalovaným objektívne ani nemohol splniť, hoci by inak splnil povinnosť preukázať držbu (detenciu žalovaným). S odvolaním sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci č. 28 Cdo 4178/2007 potom dospela k záveru, že žalobca je povinný v konaní o vydaní veci preukázať, že žalovaný nadobudol držbu (detenciu) veci pred podaním žaloby, nie však existenciu držby žalovaného v čase súdneho konania. Dôkazné bremeno o strate držby (detencie) spočíva na žalovanom" (DOBROVOLNÁ, E., KRÁLIK, M., Nejvyšší soud: Důkazní břemeno při uplatnění nároku na vydání věci. Bulletin advokacie [online]. 22. novembra 2018. Dostupné na: Bulletin advokacie, odborný právnický portál | Nejvyšší soud: Důkazní břemeno při uplatnění nároku na vydání věci ). 19. Rekapitulujúc všetky doposiaľ uvedené argumentačné východiská, dovolací súd v odpovedi na dovolateľom položenú otázku zásadného právneho významu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená uzatvára, že pri uplatnení nároku na vydanie veci podľa § 126 OZ je žalobca povinný preukázať okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje vlastnícke právo k veci, ako aj skutočnosť, že žalovaný nadobudol držbu alebo detenciu k jeho veci; naopak, nie je povinný preukazovať, že žalovaný mu vec stále neoprávnene zadržiava. Ak dôjde k preukázaniu nadobudnutia držby alebo zadržania žalovaným, dôkazné bremeno o strate držby leží na žalovanom. 20. Ak odvolací súd založil svoje rozhodnutie v tejto otázke na inom právnom názore, treba mať za to, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutých častiach v pomere k žalovanej 2/ zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 21. Dovolateľ ďalej uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 420 písm.
- f)CSP, ktorý odôvodňoval nevykonaním navrhnutého dôkazu, a to kamerového záznamu zo záložne, ktorým chcel preukazovať, že žalovaná 1/ mala za požičané peniaze vybrať šperky. V predmetnej veci žalobca v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 420 písm.
- f)CSP a § 421 ods. 1 CSP. Senát prejednávajúci vec považoval za opodstatnené dať prednosť vecnému prieskumu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu pred procesným prieskumom (obdobne rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/198/2019, 4Cdo/200/2019, 4Cdo/36/2020, 8Cdo/28/2017). 22. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
- f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade. 22.1. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
- f)CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Základných princípov CSP), a to „rovnosť zbraní" v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európske súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). 22.2. Dovolací súd v danej súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30. septembra 2010, podľa ktorého skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľkou, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. 22.3. Dovolací súd v uznesení z 28. októbra 2020 sp. zn. 7Cdo/205/2019, vychádzajúc z vyššie uvedenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj z uznesenia najvyššieho súdu zo 16. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/100/2018 poukázal na to, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (5Cdo/151/2019). 23. V prejednávanom spore odvolací súd odôvodnil nevykonanie žalobcom navrhnutého dokazovania záznamom z kamery zo záložne tým, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že vykonanie takéhoto dôkazu na pojednávaní pred súdom prvej inštancie navrhol. Z písomnej zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie z 13. mája 2022 ako aj zo zvukového záznamu z tohto pojednávania podľa odvolacieho súdu zhodne vyplýva, že žalobca na opakovaný dotaz súdu prvej inštancie, či má návrhy na doplnenie dokazovania opakovane uviedol, že návrhy na doplnenie dokazovania nemá. Z uvedenej argumentácie odvolacieho súdu je teda jednoznačne a nepochybne zrejmé, že rozhodujúcim dôvodom pre nevykonanie navrhnutého dôkazu bolo, že žalobca takýto dôkaz pred súdom prvej inštancie nenavrhol. 24. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv dovolateľa nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho závery by boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nelogické, odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne jasne reagoval na žalobcom uplatnenú námietku. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
- f)CSP v tomto smere nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. 25. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie dovolateľa v časti namietajúcej zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm.
- f)CSP je procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm.
- c)CSP, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 432 ods. 2 CSP dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutých častiach v pomere k žalovanej 2/ zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 27. Uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 24C/29/2020 - 115 z 09. júna 2023 dovolací súd zrušil ako rozhodnutie súvisiace. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku súdu nižšej inštancie uznesenie o výške náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (napr. I. ÚS 549/2015, sp. zn. 2Cdo/173/2008, 2Cdo/267/2008, 1MCdo/14/2010, 1Cdo/36/2011, 6Cdo/201/2012, 4Cdo/52/2014 a 2MObdoV/4/2012). 28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.