← Slovensko

určenie, že pozemky patria do dedičstva po poručiteľovi

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/43/2025 Identifikačné číslo spisu: 6723201884 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6723201884.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ing. U. N., narodeného XX. O. XXXX, V., Y. ulica XXX/XX, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária TRNKA s.r.o., Zvolen, Námestie SNP 9448/26A, proti žalovanej 1/ Obci Babiná, Babiná, Horná ulica 97/2, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Janšom, Banská Bystrica, Horné záhrady 2 a žalovanému 2/ Ing. D. N., narodenému XX. R. XXXX, F., B. XX, o určenie, že pozemky patria do dedičstva po poručiteľovi, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 13C/32/2023, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. októbra 2024 sp. zn. 15Co/39/2024, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalovanej 1/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a. Odôvodnenie 1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom zo 16. novembra 2023 sp. zn. 13C/32/2023 zamietol žalobu o určenie, že novovzniknuté pozemky v katastrálnom území V. vytvorené geometrickým plánom vyhotoveným Ing. E. O. č. XXXXXXXX - XX/XXXX, overeným Okresným úradom Zvolen, katastrálnym odborom, pod č. G1 - XXX/XXXX, a to pozemok parcela registra „C" katastra nehnuteľností (ďalej aj "KN") č. XXXX/XX o výmere 53 m2, zastavaná plocha a nádvorie, parcela registra „C" KN č. XXXX/XX o výmere 37 m2, zastavaná plocha a nádvorie a pozemok parcela registra „C" KN č. XXXX/XX o výmere 18 m2, zastavaná plocha a nádvorie, patria do dedičstva po D., narodenom 04. októbra 1933, ktorý zomrel XX. septembra XXXX. K. uložil povinnosť nahradiť žalovanej 1/ trovy konania v rozsahu 100% a žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. 1.1. Žalobca v žalobe tvrdil, že je výlučným vlastníkom rodinného domu v obci V. súpisné číslo XXX, postaveného na pozemkoch registra „C" KN parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X, zapísaného na liste vlastníctva KN č. XXX, a že je výlučným vlastníkom pozemkov pod týmto domom. V roku 2015 zistil, že časť prístavby k domu z roku 1957 zasahuje na pozemok parc. č. KN XXXX/X patriaci žalovanej 1/ a mal za to, že jeho otec D. N. vydržal vlastnícke právo k uvádzaným pozemkom. Uviedol, že celá rodina bola v dobrej viere, že dom a priľahlé pozemky patria im a nikto nespochybnil ich užívanie. V osvedčení o dedičstve po D. N., ktorý zomrel 26. mája 1979, je uvedené, že vlastnícke právo k rodinnému domu nadobudol D. N. mladší, otec žalobcu. Otec žalobcu D. N. zomrel XX. septembra XXXX a dedičské konanie po ňom bolo skončené v roku 1999. 1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 100 ods. 2, § 135a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ") a § 507a ods. 3 OZ v znení k 1. aprílu 1983 a podľa ustanovení § 137 písm. c), § 149 a § 150 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP") a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal uplatňované právo, pretože nepredložil dôkazy o existencii kúpnej zmluvy alebo iného právneho titulu, na základe ktorého by mohlo dôjsť k vydržaniu pozemkov jeho otcom. Žalobca predložil len dôkazy týkajúce sa stavebných povolení, ktoré sa vzťahovali na stavbu rodinného domu a geometrický plán, ktoré však nepreukázali vlastnícke právo k sporným pozemkom. Súd prvej inštancie konštatoval, že samotná skutočnosť, že žalobca a jeho rodina užívali pozemky žalovanej 1/, na ktorých je postavený rodinný dom, nepostačuje na vydržanie vlastníckeho práva k týmto pozemkom. 2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobcu rozsudkom z 16. októbra 2024 sp. zn. 15Co/39/2024 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil vecnou správnosťou rozsudku súdu prvej inštancie a v celom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nakoľko sa v ňom súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu (§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP). 2.1. Odvolací súd konštatoval, že závery súdu prvej inštancie vychádzajú zo skutkových zistení v konaní, na ktoré aplikoval prislúchajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Pri rozhodovaní vychádzal z dlhodobo ustálenej judikatúry, ktorú citoval v rozhodnutí a náležite vysvetlil ako ju vo veci aplikoval. Záver súdu prvej inštancie, že vzhľadom na absenciu konkrétneho titulu o nadobudnutí vlastníctva sporných pozemkov a na to, že žalobca právo opieral len o rozhodnutia týkajúce sa stavby a o subjektívne presvedčenie o dobromyseľnosti, že mu pozemky patria, žalobca neuniesol dôkazné bremeno, považoval odvolací súd za správny, sledujúci požiadavku preukázať vlastnícke právo relevantnými dôkazmi. 2.2. Podľa odvolacieho súdu vykonal súd prvej inštancie všetky navrhnuté právne významné dôkazy a argument žalobcu, že stavebné povolenie konvaliduje nedostatok vlastníckeho práva, rovnako ako súd prvej inštancie, nepovažoval za dostatočný, pretože ním nedošlo k vzniku vlastníckeho práva k pozemku a právni predchodcovia žalobcu nevedeli preukázať toto vlastnícke právo. Tvrdenie žalobcu, že pozemky boli jeho právnym predchodcom nadobudnuté kúpou, ku ktorému poukázali najmä na Osvedčenie - reverz z 30. júna 1956, nie je dôkazom vlastníckeho práva, keďže v ňom je len zmienka stavebníka, že pozemky nadobudol kúpou. Podstatné je, že tento odkaz nijako neverifikuje tvrdenie žalobcu o vlastníctve, absentuje v ňom totiž akýkoľvek údaj, na základe ktorého by bolo možné uvažovať o dôvode kúpy, jej podmienkach a časových súvislostiach. 2.3. Odvolací súd poukazoval na podstatu dobromyseľnosti držby, ktorá spočíva v tom, že držiteľ vykonáva práva k pozemku v presvedčení, že mu pozemok patrí. Tento právny inštitút vychádza z predpokladu, že držiteľ je v dobrej viere, že pozemok získal oprávnene, napríklad kúpou alebo na základe inej právnej skutočnosti, hoci v skutočnosti právne vlastnícke právo nemá. Nemusí mať skutočný právny titul, ale musí sa domnievať, že právny titul má (titulus putativus) a tento je konkrétny a presvedčivý. Poukaz na neurčitú kúpnu zmluvu nepostačuje na preukázanie vlastníckeho práva. Keďže žalobca v konaní nepreukázal dobromyseľnosť držby súd prvej inštancie nemal dôvod zaoberať sa ďalšími otázkami, napríklad, či bolo možné pozemok v rozhodnej dobe nadobudnúť vtedy len do osobného vlastníctva alebo k pozemku mohlo vzniknúť len právo osobného užívania. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu presvedčivo a zrozumiteľne vysvetlil, prečo žalobe nemohol vyhovieť, a preto napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzoval z ustanovení § 420 písm.

  1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP. Namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je dostatočné a nedáva odpoveď na základnú otázku, prečo je odkaz na kúpu pozemku uvedený v predloženom Osvedčení - reverze z 30. júna 1956 nedostatočným dôkazom toho, že jeho právni predchodcovia dobromyseľne na základe existujúceho právneho titulu užívali pozemok zastavaný domom a pri dome. Odvolací súd síce v odôvodnení rozsudku uviedol, že odkaz na kúpnu zmluvu považuje za neurčitý a bez obsahu, ktorý ako nadobúdací titul nestačí, no nevysvetlil, prečo tento odkaz a niekoľko desaťročné užívanie pozemku nestačí na to, aby mal dobromyseľnosť za preukázanú. Odvolací súd tak v zhode so súdom prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že v konaní dostatočným spôsobom nepreukázal, že pozemok, na ktorý odkazuje predložené Osvedčenie, je pozemkom zastavaným rodinným domom a pri dome, ktorý sa začal stavať v roku 1956. Takýto záver odporuje vecnej logike a odvolací súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo odkaz na kúpu pozemku nie je odkazom na kúpu toho pozemku, na ktorom bol postavený dom. 3.1. V zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  3. a)CSP dovolateľ namietal odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri právnom posúdení otázky splnenia podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Uviedol, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku, či jeho právni predchodcovia mali nadobúdací titul k pozemkom, resp. ich častiam a či tento titul bol v konaní preukázaný dostatočným spôsobom. 3.2. Právny záver odvolacieho súdu, že na preukázanie nadobúdacieho titulu treba preukázať konkrétnu listinu, napr. kúpnu zmluvu, je podľa dovolateľa nesprávny. Odvolací súd v bode 28. odôvodnenia rozsudku uvádza, že z odkazu na kúpnu zmluvu musí vyplývať taký údaj, na základe ktorého by bolo možné uvažovať o dôvode kúpy, jej podmienkach a časových súvislostiach, a teda požaduje predloženie listiny, ktorej obsah bude v podstate totožný so samotnou kúpnou zmluvou. Podľa dovolateľa odvolací súd mal tvrdenia a predkladané listiny o existencii nadobúdacieho titulu posudzovať v súvislosti s ostatnými okolnosťami prejednávanej veci a nežiadať predloženie dôkazu kvalitatívne na úrovni kúpnej zmluvy, ktorý nemá. Odvolací súd sa pri posudzovaní určitosti, konkrétnosti a v konečnom dôsledku aj v otázke samotného preukázania nadobúdacieho titulu odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, keď odkaz na kúpu pozemku v predloženej listine považoval za nedostatočný dôkaz preukazujúci nadobúdací titul, ako jeden z predpokladov vydržania. Namietal odklon odvolacieho súdu od nálezu Ústavného súdu SR zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015, podľa ktorého „Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby"), ako ak od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") z 28. februára 1995 sp. zn. 3Cdo/117/94 (R 44/96), podľa ktorého „na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby". Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd potvrdil rozsudok odvolacieho súdu a zotrvala na svojich vyjadreniach a právnej argumentácii uvádzaných v priebehu konania. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu nevyjadril. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. 6. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
  4. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  5. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
  6. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
  7. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  8. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
  9. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
  10. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  11. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  12. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
  13. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP, § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 12. Žalobca podal dovolanie s poukazom na ustanovenie § 420 písm.
  14. f)CSP pre nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu. 13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
  15. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ( I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9 a 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov). 15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
  16. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa, že sa súd dopustil vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to aj v danej veci dovolací súd posudzoval opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces. 16. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti ani nepreskúmateľnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm.
  17. f)CSP. Žalobca namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je dostatočné a nedáva odpoveď na základnú otázku, prečo je odkaz na kúpu pozemku uvedený v predloženom Osvedčení - reverze z 30. júna 1956 nedostatočným dôkazom toho, že jeho právni predchodcovia dobromyseľne na základe existujúceho právneho titulu užívali predmetný pozemok pod domom a pri ňom. 17. V odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií uviedli obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich hodnotili, citovali ustanovenia právnych predpisov, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili právne závery. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku vyporiadal so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho úvahy sú v odôvodnení dostatočne vysvetlené nielen poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež pri aplikácii právnych noriem na zistený skutkový stav veci. K hodnoteniu Osvedčenia - reverzu z 30. júna 1956, v ktorom je údaj o kúpe pozemku, na ktorom sa malo stavať, dovolací súd poukazuje na body 13., 15. a 28. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, že ide o listinu vyhotovenú predsedom Miestneho národného výboru v Babinej, v ktorej je uvedené, že podpísaný D., obyvateľ obce V. č. d. XXX, ako žiadateľ o stavebné povolenie a evidenčný list osvedčil, že pozemok, na ktorom chcel stavať podľa pripojenej žiadosti a plánu je jeho vlastníctvom, tento získal kúpou, čo miestnemu národného výboru preukázal listinami, ktorý mu tieto listiny vrátil. Išlo o parcelu, pri ktorej nebolo uvedené jej číslo, a v tomto osvedčení je uvedené len to, že ide o pozemok v katastrálnom území obce Babiná (bod 13.). Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že pozemky, ktoré sú predmetom sporu, sú zastavané domom a je na nich vybudovaná predzáhradka, ktoré takto užíval už právny predchodca žalobcu a že predseda miestneho národného výboru pri spisovaní osvedčenia nemal pochybnosti, resp. potvrdil, že pozemok, na ktorom sa mal dom, nadobudol právny predchodca žalobcu kúpou, ktorý nemohol mať objektívne pochybnosti o tom, že stavia na svojom pozemku (bod 15.). Zároveň v bode 28. odôvodnenia rozhodnutia zdôraznil, že žalobca preukazoval nadobúdací titul listinami, ktoré sa vzťahovali na povolenie drobnej stavby, hlavne na Osvedčenie - reverz z 30. júna 1956, z ktorého však podľa súdu nevyplývalo, že právny predchodca žalobcu bol vlastníkom aj predmetných pozemkov, keďže tieto pozemky v Osvedčení neboli špecifikované. 18. Odvolací súd sa s odkazom žalobcu na kúpu pozemku uvedenom v Osvedčení - reverze z 30. júna 1956 vysporiadal v bodoch 22. a 28. odôvodnenia rozsudku. V bode 22. uviedol, že Osvedčenie malo preukazovať dobromyseľnosť držby pozemku, na ktorom bola postavená stavba právnym predchodcom žalobcu a bola založená na tom, že stavba bola povolená príslušnými úradmi a uviedol argumenty žalobcu, že aj keď v predložených listinách nie sú uvedené parcelné čísla predmetných pozemkov tieto listiny (Osvedčenie z roku 1956) jednoznačne preukazujú, že jeho právny predchodca mal dôvod veriť, že tento pozemok vlastní. V bode 28. k týmto argumentom odvolací súd uviedol, že povolenie stavby nekonvaliduje nedostatok vlastníckeho práva. Tvrdenie, že pozemky boli nadobudnuté kúpou (podľa Osvedčenia - reverzu z 30. júna 1956) nepostačuje na preukázanie vlastníckeho práva, keď v osvedčení nie je údaj, na základe ktorého by bolo možné uvažovať o dôvode kúpy, jej podmienkach a časových súvislostiach. Za bezvýznamný považoval názor žalobcu, že mal pri hodnotení tejto listiny vychádzať z kontextu doby, keď nebolo obvyklé uvádzať takéto údaje v listinách ako je Osvedčenie a že jeho právny predchodca nemal dôvod pochybovať o správnosti úradných záznamov. 19. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku podľa vysvetlil z akých dôvodov rozhodol o potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie o žalobe a odôvodnenie (ktoré treba chápať ako jeden vecný celok v spojení s rozhodnutím súdu prvej) má náležitosti stanovené v § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm.
  18. f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. To, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže samo osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
  19. f)CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). 20. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 21. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  20. a)CSP, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od riešenia právnej otázky, pri ktorej sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 22. Právnou otázkou v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  21. a)CSP je taká právna otázka, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Takýto odklon predpokladá, že otázka už bola opakovane a konzistentne riešená v rozhodnutiach najvyššieho súdu a odvolací súd zvolil odlišné riešenie právneho problému pri skutkovo porovnateľnom základe (R 83/2018). 23. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že riešenie otázky dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním je v súčasnosti ustálené. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu v rozsudku z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/4/2024 potvrdil, že pri posudzovaní oprávnenosti držby a splnenia podmienok vydržania nemožno vychádzať z izolovaného hodnotenia jednej okolnosti, ale je potrebné skúmať dobromyseľnosť držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Rozhodujúce je, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti mohol byť objektívne presvedčený, že mu vec patrí, teda či jeho presvedčenie o existencii práva bolo ospravedlniteľné vzhľadom na celý skutkový kontext veci. 24. Uvedený právny záver nadväzuje na dlhodobo prítomnú líniu rozhodovacej praxe súdov, podľa ktorej sa pri vydržaní nekladie dôraz len na formálnu stránku nadobúdania vlastníctva, ale predovšetkým na celkové posúdenie okolností, za ktorých sa držiteľ držby ujal a po akú dobu ju vykonával. Už v staršej judikatúre reprezentovanej rozhodnutiami uverejnenými pod č. R 45/1986 a R 44/1996 (na ktoré poukázal aj žalobca v dovolaní) bolo zdôraznené, že pri ochrane držby je potrebné skúmať najmä okolnosti svedčiace o tom, či nadobudnutie držby bolo poctivé a či držiteľ mohol byť vzhľadom na okolnosti prípadu v dobrej viere, že mu vec patrí. V tomto smere sa judikatúra dlhodobo prikláňa k záveru, že dobromyseľnosť nemožno redukovať na existenciu alebo neexistenciu perfektného právneho titulu, ale je potrebné hodnotiť celý komplex relevantných skutkových okolností. 25. Rovnako aj v neskoršej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu sa ustálilo, že dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná objektívne, a nie len podľa jeho subjektívnych predstáv. V uznesení dovolacieho súdu sp. zn. 5Cdo/210/2019 je uvedené, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z jeho vnútorného presvedčenia, ale aj z toho, či pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosť, ktorej vlastníctvo nenadobudol. Tento právny názor bol potvrdený aj v ďalších rozhodnutiach dovolacieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/190/2020 a sp. zn. 2Cdo/201/2020). Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 484/2015 zdôraznil, že pri ústavne konformnom výklade ustanovenia § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Súčasne vyslovil, že výklad týchto ustanovení nemôže byť neprípustne reštriktívny a nemôže podstatu inštitútu vydržania zužovať len na formálne naplnenie všetkých predpokladov prevodu vlastníckeho práva. Tento právny názor ústavný súd zopakoval aj v náleze z 31. októbra 2017 sp. zn. III. ÚS 468/2022, na ktorý odkázal žalobca v dovolaní, v ktorom znova zdôraznil potrebu hodnotiť dobromyseľnosť držiteľa s prihliadnutím na všetky okolností prípadu a nie len z pohľadu formálneho nedostatku právneho úkonu. 26. Z uvedenej rozhodovacej praxe súdov vyplýva základná interpretačná axióma, podľa ktorej pri posudzovaní vydržania nemožno mechanicky vyvodiť záver o nedobromyseľnosti len z jednej izolovanej právnej alebo skutkovej okolnosti, ale je treba prihliadať na celý priebeh nadobudnutia a výkonu držby, na správanie účastníkov právneho vzťahu, na ich vedomosť o rozhodujúcich skutočnostiach, na prípadnú existenciu okolností vyvolávajúcich pochybnosti o vlastníctve, ako aj na to, či držiteľ mohol a mal pri zachovaní obvyklej opatrnosti tieto pochybnosti rozpoznať. Dobromyseľnosť je preto kategóriou objektívnou, ktorá sa posudzuje v širšom kontexte všetkých relevantných skutkových okolností, a nie len podľa formálneho označenia alebo absencie nadobúdacieho titulu. 27. V preskúmavanej veci sa súdy nižších inštancií pridržiavali uvedených východísk a rozhodnutia nezaložili len na závere, že žalobca nepredložil konkrétnu listinu, kúpnu zmluvu, od ktorej odvodzoval vlastníctvo predmetných pozemkov svojich právnych predchodcov a ich právny záver o absencii dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcu vyvodili z komplexného posúdenia všetkých rozhodujúcich okolností prípadu. Súdy vychádzali predovšetkým z toho, že okrem označenia titulu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobca nepreukazoval ďalšie skutočnosti, z ktorých by aspoň v náznaku bolo možno poznať obsah kúpnej zmluvy, teda najmä to, kedy došlo ku kúpe, prípadne od koho boli pozemky kúpené. Súdy zohľadnili to, že právni predchodcovia žalobcu pozemky dlhodobo užívali, avšak nemohli neprihliadať na to, že ani subjektívne presvedčenie držiteľa o oprávnenosti jeho držby nenahradzuje právny dôvod oprávnenej držby, čo aj domnelý. Ak žalobca v žalobe a ani v priebehu konania neuviedol okolnosti nadobudnutia vlastníckeho práva, je záver súdov o nedobromyseľnej držbe pozemkov právnymi predchodcami žalobcu výsledkom súhrnného hodnotenia preukázaných skutočnosti, a tak nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Naopak, súdy nižších inštancií rešpektovali jej základné východisko, že dobromyseľnosť držby treba posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Odvolací súd sa vo veci od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu neodklonil, jeho rozhodnutie vychádza z posúdenia konkrétnych skutkových okolností veci a zo záveru, že nebola preukázaná objektívne ospravedlniteľná dobromyseľnosť držby právnych predchodcov žalobcu ako základný predpoklad vydržania vlastníctva veci. So zreteľom na uvedené dovolací súd považoval dovolanie žalobcu v tejto časti za také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. 28. Žalobca v súvislosti s uplatnením dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  22. a)CSP uviedol aj konkrétnu otázku, a to, „či jeho právni predchodcovia mali nadobúdací titul k pozemkom, resp. ich častiam a či tento titul dostatočným spôsobom preukázal". Podľa dovolacieho súdu z uvedenej formulácie a následnej argumentácie vyplýva, že žalobca týmto iba polemizuje s hodnotením skutkových zistení súdu o (ne)preukázaní dobromyseľnosti žalobcu a nadobúdacieho titulu a na to nadväzujúcim právnym posúdením veci odvolacím súdom. Takto nastolená otázka nespĺňa kritérium právnej otázky, ktorá bola podstatná pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, keďže spochybňuje skutkové závery súdu. Pokiaľ v dovolaní vymedzená otázka predstavuje otázku skutkovú, nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 CSP a odvolací súd sa ňou nemôže zaoberať. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm.
  23. a)CSP (2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017). Dovolací dôvod uvedený v tejto časti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  24. a)CSP podľa dovolacieho súdu nebol žalobcom vymedzený spôsobom stanoveným v § 431 až § 435 CSP, čo je tiež dôvodom pre odmietnutie dovolania. 29. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vadu zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm.
  25. f)CSP odmietol podľa ustanovenia § 447 písm.
  26. c)CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  27. a)CSP odmietol podľa ustanovenia § 447 písm.
  28. c)a písm.
  29. f)CSP. 30. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.